Život po tebe 3

George / Angelina fanfiction

Angelina si naozaj nemyslela, že Georga ešte uvidí, preto ju tak prekvapilo, keď jej o dva dni po tom klopal na dvere. Najprv sa pozrela cez kukátko a zarazene zaspätkovala. Prečo by sa vracal? Čo jej ešte môže chcieť povedať? Zhlboka sa nadýchla, pripravujúc sa na nadchádzajúci boj, načiahla sa po kľučke a otvorila.

Nevyzeral veľmi dobre. Zdal sa jej príliš bledý a unavený. Náznaky kruhov pod očami mu vôbec nepristali. Prišlo jej to ľúto, pretože vedela, že na vine je ona, ale to, čo sa stalo, nemohla vrátiť.

„George,“ povedala miesto pozdravu a bez toho, aby to od nej žiadal, ustúpila odo dvier a pustila ho dnu. Nezaváhal a jej ponuku prijal. Keď zatvorila dvere a otočila sa, hotelová izba sa jej zdala zrazu neuveriteľne malá. Ak nechcela zbabelo utiecť do kúpeľne, nemala sa pred ním kam schovať. Aj keby sa presunula do najvzdialenejšieho rohu miestnosti, nebola by dosť ďaleko.

Stál v strede izby rovno pred postelou, kde trónil jej napoly zbalený kufor. Ten upútal jeho pozornosť natoľko, až ním vyzeral byť hypnotizovaný. V tom tichu sa Angela necítila veľmi príjemne a nervózne si odkašľala. George sa prebral zo zamyslenia.

„Chystáš sa vrátiť späť?“

Nevedela, prečo sa tváril tak, ako keby tomu nemohol uveriť. Myslel si, že tu zostane? V Grécku mala všetko, celý svoj život.

Prikývla.

„Kedy?“

„Zajtra ráno,“ stručne odvetila. Plecia mu poklesi a zatváril sa ako dieťa, ktorá sa v obchodnom dome stratilo rodičom. Zabolelo ju to.

„Myslel som si, že tu zostaneš dlhšie.“

Angelina bezmocne pokrčila plecami. „Nemala som to v pláne. Dovolenku som si vzala iba na pár dní.“

George prikývol a na chvíľu zmĺkol. Zdalo sa, ako keby úporne premýšľal nad tým, čo povedať. Alebo skôr ako povedať to, čo mal na mysli.

„Nemala by si utekať iba pre to, čo sa stalo medzi nami,“ povedal napokon a obrátil sa čelom k nej.

Pokrútila hlavou. „To nie preto, letenku mám kúpenú už dávno.“

Znova sa medzi nimi rozhostilo nepríjemné ticho a Angeline sa od napätia nahromadila v hrdle hrča. Sťažka prehltla a so zahanebním si uvedomila, že to musel počuť. Líca jej zrumeneli. Premýšľala nad tým, čo by mala povedať, ale na nich neprišla. Čo mu vôbec mohla povedať?

„Vrátiš sa?“

Zodvihla pohľad v pomykove nad jeho otázkou. Nad návratom vôbec nepremýšľala. Niečo také jej ani na um nezišlo. Mala by sa vrátiť do Anglicka nadobro? Nebolo to tu také zlé, ako očakávala, vlastne sa tu cítila úplne normálne. Iste, zlé spomienky sa nemohli vytratiť iba tak, ale tie v nej zostatnú navždy. S krajinou, v ktorej bývala, už nemali nič spoločné. A bolo milé a osviežujúce vidieť svojich starých priateľov. Ale presťahovať sa späť?

„Neviem,“ úprimne povedala.

Výraz, ktorý sa mu usadil na tvári, sa Angeline vôbec nepáčil. Vyzeral zúfalo a zúbožene. „Nemôžeš znova odísť,“ zašepkal spôsobom, ktorý jej trhal srdce vo dvoje. „Nechcem ťa znova stratiť.“

Úplne stratila reč. Kruté slová, že ju nikdy vlastne nemal, ktoré sa jej drali na jazyk, rýchlo prehltla a zrazu nemala čo povedať. „Môžeme si písať ako doteraz,“ navrhla, ale bola si vedomá toho, že to bol iba chabý pokus zachrániť situáciu.

„Písať?“ znel, ako keby nemohol uveriť, že to naozaj vyslovila. Zahanbene sklonila hlavu a zahľadela sa na svoje bosé nohy.

Keď znova nabrala odvahu čeliť mu, prehltla a napriamila sa. „Čo iné ti mám povedať, George?“ spýtala sa a bezmocne rozhodila rukami. „Aj keby som sa vrátila späť... čo myslíš, že by sa stalo? Myslím medzi nami. Nemôžeme byť spolu!“

„Prečo nie?“

„Povedala som ti to už. Prečo to rozmazávaš? Obaja sme urobili chybu a mali by sme... mali by sme sa z nej poučiť.“

„Poučiť?!“

Angelina sa od neho odverátila, prešla k posteli a posledné kúsky oblečenia lebadolo nahádzala do kufru, len aby mala čo robiť. Zavrela ho a bezpečne zazipsovala. Cítila na sebe Georgeov nahnevný pohľad. Povzdychla si a rozhodla sa čeliť mu. „Rozhodnutie vrátiť sa do Grécka nezmením.“

„A už sa nevrátiš,“ pochmúrne dodal.

„To netvrdím. Ale... ach, George, neviem, čo urobím. Nepremýšľala som nad tým. Ale v Grécku mám priateľov, mám tam prácu a domov.“

George energicky potriasol hlavou. „Tvoj domov je tu.“

Pokrčila ramenami. „Možno. Ja neviem. Nechcem o tom hovoriť,“ zamumlala a mlčky ho prosila, aby s tým prestal. Sama nevedela, čo cítila alebo čo by mala cítiť - či už k miestu, kde sa narodila alebo k človeku, ktorý stál pred ňou. Ako mu mohla dať odpovede, keď ich sama nemala?

„Takže nechceš hovoriť ani o tom, čo sa stalo?“ spýtal sa jej nahnevane. Nezazlievala mu to, ale chcela, aby sa ju snažil pochopiť.

„Neviem, čo by som ti povedala. Sama si nerozumiem,“ odvetila. „Nechci odo mňa, aby som ti teraz na niečo odpovedala. Nedokážeš si ani predstaviť, aká som zmätená. Najprv si to musím ujasniť v hlave.“

Odľahlo jej, keď George prikývol. Bola si skoro istá, že to nenechá len tak a bude z nej chcieť všetko vypáčiť, ale ona naozaj nemala potuchy, čo vlastne cítila. A bolo bolestivé vôbec na to myslieť. Zakaždým, keď si v hlave prehrávala tú noc, sa cítila, ako keby Freda zradila tým najhorším možným spôsobom. Občas sa hnusila sama sebe. Vedela si predstaviť, ako by sa jej správanie protivilo Georgeovým rodičom, keby o tom vedeli.

„A keď si to ujasníš v hlave, vrátiš sa? Všetko, čo chcem je, aby si sa vrátila späť.“

„Nemôžem ti to sľúbiť,“ pomaly, neisto odpovedala. Sklamala ho, videla mu to na tvári. „Ale môžem ti sľúbiť, že... že o tom budem premýšľať. Viac odo mňa nežiadaj, George.“

***

Aj keď si na ten rozhovor spomenula teraz, po dvoch týždňoch, nedokázala sa ubrániť smútku. Povzdychla si, vzala objednané coca-coly a účet, ktorý si vyžiadal stôl číslo päť, a vrátila sa späť k práci. Dumať nad tým, čo sa stalo, jej bolo nanič, ale nemohla sa toho zbaviť. Za posledných štrnásť dní nad tým premýšľala tak veľa, až sa jej o tom aj snívalo. A Georgeove listy jej na pokoji tiež nepridali. Myšlienka vrátiť sa v nej hlodala odvtedy, čo sa vybalila vo svojom malom jednoizbovom byte.

Keď sa vrátila späť k pultu a poodkladala prázdne poháre do drezu, zachytila Cosmov skúmavý pohľad. Zodvihla hlavu. „Čo je?“

„Odkedy si sa vrátila, prehovorila si asi tak desať slov vrátane pozdravu. Stalo sa tam niečo?“

Angelina sa odvrátila. To posledné, čo chcela, bolo povedať Cosmovi, že sa vyspala s bratom jej mŕtveho priateľa. Ale niečo mu predsa len povedať mohla. „Keď som tam prišla, všetci vyzerali radi, že ma vidia. Chcú, aby som sa vrátila späť.“

Cosmo chápavo prikývol. „A ty nad tým uvažuješ?“

„Nemôžem nad tým prestať premýšľať,“ priznala.

„Chceš sa vrátiť späť?“

Trvalo dlho, kým mu odvetila. „Nie som istá, Cosmo. Vôbec si nie som istá, či to chcem.“

***

Rozhodnutie presťahovať sa späť do Londýna bolo výsledkom dlhého a útrpného procesu. Dokonca aj keď už bola zabývaná vo svojom novom byte mesiac po tom, čo padlo jej konečné rozhodnutie, stále si nebola istá, že konala správne. Pochybnosti, ktoré v nej neustále hlodali, pramenili najmä z faktu, že bola tak blízko Georgeovi. Nerada o sebe premýšľala ako o človeku, ktorý bol impulzívny a nepremýšľal nad svojím konaním, ale to, čo sa medzi nimi odohralo, jej dokázalo, že jeho prítomnosť ohrozovala jej zdravý úsudok. To bol hlavný dôvod toho, že sa neodvážila oboznámiť ho s tým, že je už mesiac v Londýne.

Jediný, kto o tom vedel, bola Kate, pretože keď sa vrátila späť, potrebovala sa u niekoho ubytovať a hotel tento raz nebola možnosť, ktorej by sa mohla chopiť. Ak si chcela zohnať služné bývanie, vyhadzovanie peňazí na hotel neprichádzalo do úvahy.

Samozrejme, nemala v úmysle tajiť to pred ním príliš dlho, len ešte nevedela, ako sa má k nemu zachovať. Nevedela, čo k nemu vlastne cíti a kým to nezistí, nemôže ani vedieť, ako sa v jeho prítomnosti správať. Ale ako čas plynul a ona sa nepohla z miesta ani o centimeter, vôbec si nebola istá, že je schopná definovať to, čo cíti k Georgeovi. A aby toho nebolo málo, čím dlhšie pred ním tajila, že je v Londýne, tým previnilejšie sa cítila.

Po ďalšom týždni napokon nabrala dostatok odvahy. Poobede, keď vedela, že už bude jeho obchod zatvorený, zaklopala na jeho dvere a snažila sa potlačiť náhlu túžbu zdupkať skôr, než otvorí dvere. Vedela, že to už nemohla ďalej odkladať, iba čo by tým všetko zhoršila.

Dvere sa rozleteli a pred ňou sa zjavil vyškierajúci sa George. Musel sa pozrieť cez kukátko, než otvoril.

„Angelina!“ prekvapene zvolal. „Čo robíš v Londýne?“

Angelina mu rozpačito opätovala úsmev a pokrčila plecami. „Tak ako som sľúbila, premýšľala som nad možnosťou vrátiť sa späť a... som tu.“

„Nastálo?“ spýtal sa jej, z ničoho nič ju vzal za ruku, prudko ju vtiahol dnu, až zalapala po dychu, a zatvoril za ňou dvere.

„Snáď,“ vyjachtala, prekvapená jeho náhlym konaním. „Už som viac-menej zabývaná.“

„Zabývaná?“ zopakoval po nej ako ozvena a prikročil k nej. „Kde?“

Zapätkovala a vrazila do dvier. Jeho správanie ju miatlo a, úprimne povedané, nemala z toho veľmi dobrý pocit. Vôbec si ich prvé stretnutie po tom všetkom, čo sa medzi nimi stalo, nepredstavovala takto. Vyzeral šťastný, že ju vidí - priveľmi šťastný.

„Prenajala som si byt,“ odvetila.

George nadvihol obočie, na malú chvíľu sa zamračil, no chmáry sa mu z tváre vytratili takmer vzápätí. „Mala si mi dať vedieť skôr, pomohol by som ti so sťahovaním.“

„To nebolo treba,“ hlesla a nasucho prehltla. Jeho blízkosť ju znervózňovala. „A okrem toho potrebovala som trochu času...“ Na čo ho potrebovala, si zrejme domyslel.

„Ale teraz si tu,“ nadšene a sebaisto prehlásil. „Vrátila si sa.“

Vedela, kam to spelo vo chvíli, ako na ňu dopadol jeho uprený pohľad. Srdce sa jej rozbúchalo, keď sa k nej začal pomaly zakláňať a v duchu sa preklínala za to, že sa nechala zahnať ku dverám a teraz nemala kam uhnúť.

„Áno,“ rýchlo povedala, hlas mala od nervozity neprirodzene vysoký, „prišla som späť.“ Zaváhala. „Ale to je všetko. Nič viac.“ Dúfala, že to pochopí.

Pozrela sa na neho a ten jediný pohľad stačil na to, aby vedela, že urobila dobrú prácu. Pochopil. Okamžite sa odtiahol a po jeho úsmeve odrazu nebolo ani stopy. Tamer ani nemohla uveriť, že tam iba pred sekundou ešte bol.

„Aha,“ hlesol. Okolo očí sa mu vytvorili vrásky únavy, ktoré nesmierne túžila vyhladiť prstami, ale ovládla sa. To gesto by nikdy nevyzeralo iba ako priateľské.

„Len som ti to chcela dať vedieť osobne a“ zalovila vo vrecku, vytiahla malý poskladaný papierik a podávala mu ho, „dať ti moju adresu, ak by si ma chcel prísť navštíviť. Dúfala som, že by sme mohli zostať priateľmi.“

George jej napriahnutú ruku ignoroval, zvrtol sa a odstúpil od nej o niekoľko krokov ďalej. Vošiel si rukou do vlasov a dlho mlčal. Angeline sa prevrátil žalúdok naruby. Znova to pokašľala? Urobila chybu, že za ním prišla? Nechcela ho trápiť, to vôbec nemala v úmysle, ale vyzeralo to tak, že tomu nedokázala zabrániť.

„George?“ potichu ho oslovila.

Povzdychol si. „Takže chceš, aby sme boli priateľmi? Mám sa tváriť, že tá noc sa nikdy nestala?“ spýtal sa jej. Na jej prekvapenie nebola v jeho hlase ani štipka sarkazmu. Bol smrteľne vážny.

„Áno,“ váhavo priznala. Keď dlho nič nehovoril, iba zostal stáť otočený chrbtom k nej, nepokojne sa ošila. „Chceš, aby som odišla?“

Zvrtol sa. Zadíval sa na ňu, ako keby ho jej otázka prekvapila. „Nie, samozrejme, že nie. Ja len... dúfal som v niečo iné.“

Zahrýzla si do pery a sklopila pohľad. Nemohla sa na neho viac dívať. „Viem. Mrzí ma to.“ V očiach pocítila slzy ľútosti. „Naozaj,“ zúfalo dodala. Veľmi si priala, aby jej uveril. Aby vedel, že nič z tohto zmätku nechcela. Dúfala, že tá jedna noc všetko nepokazila.

Keď nabrala odvahu a znova sa na neho pozrela, pokúsil sa o úsmev. „Nemôžem ti dávať za vinu, že necítiš to, čo ja. Za to predsa nemôžeš.“ Chvíľu bezradne stál v predsieni a obzrel sa za seba.

„Poď dnu,“ vyzval ju, ako keby si len teraz uvedomil, že ešte stále sa nepohli ani päť krokov od vchodových dvier. „Kedy si vlastne prišla? A kde to bývaš?“

Angelina vydýchla úľavou, no chvíľu zaváhala, než ho nasledovala do obývacej izby. Nebola si istá, či by mala zostať. Možno by mu mala dať čas na to, aby všetko vstrebal. On ju však pozval a ona nechcela vyzerať tak, že sa mu vyhýba. A okrem toho to najhoršie mala predsa už za sebou.

***

„Ja si fakt nemyslím, že je to dobrý nápad.“

Angelina sa zamračila a podráždene zamiešala lyžičkou kapučíno. „Katie, povedal predsa, že mu to nevadí. Myslím, že je rád, že sa priatelíme.“

Katie nadvihla obočie. „Rád?“ zopakovala po nej trochu posmešne. „Asi potrebuješ, aby ťa niekto zobudil z toho ružového sna, ktorý si pletieš s realitou. Rád by bol, keby si prestala robiť móresy a vrhla sa na neho tak, ako sa patrí.“

„Katie!“ pohoršene vyhŕkla Angelina a so zapýrenou tvárou sa poobzerala po kaviarni. Našťastie to nevyzeralo, že by im niekto zo zákazníkov venoval špeciálnu pozornosť.

„No čo! Ak chceš, môžem to povedať romantickejšie. Rád by bol, keby si mu dovolila, aby vstúpil do tvojho srdca,“ sladko povedala a zaškerila sa.

Angelina prevrátila oči. „Nie je to také ľahké. Už som ti povedala, že ani sama neviem, čo k nemu cítim. A okrem toho asi ti uniká skutočnosť, že je to brat môjho mŕtveho priateľa. Ani trochu ti to nepríde čudné?“

„Úprimne? Myslím si, že je to jedno. Čo na tom záleží, čí je brat? To najhlavnejšie je, že sa ľúbite, tak prečo by ťa malo zaujímať, čo si niekto myslí, že je to čudné?“

Tento rozhovor sa vôbec neodvíjal tak, ako Angelina očakávala. Katie nebývala taká voľnomyšlienkárska. „Za prvé neľúbime sa. Už asi dvadsiaty raz ti hovorím, že neviem, čo k nemu cítim. A za druhé napadlo ti vôbec, čo na to asi tak povedia jeho rodičia? Aj ich názor mi má byť ukradnutý?“

Jej priateľka si povzdychla a pohár s latté, z ktorého pomaly odpíjala horkosladkú tekutinu, položila na stôl. „Nemôžeš vedieť, čo by si o tom mysleli, takže nerob predčasné závery. A myslím, že je na čase, aby si zistila, či ho máš rada iba ako priateľa alebo aj niečo viac.“

***

Rozhovor s Katie jej pomohol asi tak ako mraznička Inuitom na Arktíde. Ona nechcela zisťovať, ako by reagovali Georgeovi rodičia na to, že oni dvaja niečo spolu majú... teda mali... a mohli by mať, keby chcela. A netúžila ani po dešifrovaní svojich pocitov. Byť iba jeho kamarátka jej úplne vyhovovalo.

Často si navrávala, že s tým bol už vyrovnaný aj George, ale niekde v kútiku duše či mozgu vedela, že si iba klame. Musela mu však uznať, že pretvarovať sa pred ňou vedel skoro dokonale. Iba občas mu v tvári a očiach zazrela smútok. Iba občas ho prichytila, ako ju pozoruje so zvláštnym výrazom na tvári. Iba občas si všimla, ako ju šiel objať alebo chytiť za ruku, no so sklamaním sa zarazil skôr, než sa pozabudol.

V takýchto chvíľach jej to bolo najviac ľúto a niekedy dokonca premýšľala nad tým, či by radšej jednoducho nemala ich priateľstvo pre jeho dobro ukončiť. Možno keby ju nevídaval, rýchlejšie by sa z toho dostal a menej by sa trápil. Keď však nad takouto možnosťou uvažovala, nedokázala si predstaviť, že teraz, keď mala konečne možnosť vídať sa s ním, by s ním mala utnúť všetky styky. Nemyslela si, že by na to mala dostatok síl. A vedela, že by jej strašne chýbal.

***

Angelina zarazene sedela v boxe a cez zadymený vzduch pozorovala George pri barovom pulte. Zboku do nej niekto drgol.

„Čo je? Čo si si prehltla jazyk?“ rozjarene vykríkla Alicia.

Obrátila sa k nej, mlčky pokrútila hlavou a viac ani jej, ani ostatným nevenovala pozornosť. Dva dni pred svadbou Katie a Cormeca sa budúci novomanželia rozhodli, že na miesto tradičnej rozlúčky so slobodou každý osve, urobia malú párty v klube so všetkými priateľmi a niektorými spolužiakmi z Rokfortu. Angelina teraz sedela z jednej strany vedľa Alicie, z druhej vedľa Katie a prižmúrenými očami sledovala, ako sa na Georgea, ktorý práve objednával pri bare drinky, nalepila nejaká tmavovlasá ploštica. Vôbec to nevyzeralo tak, že by mu to prekážalo.

Angelina si silno zahryzla do pery, zaťala ruky v päsť a odvrátila pohľad.

Je mi to jedno. Je mi to jedno. Je mi to jedno. Je mi to jedno. Je mi to jedno. Je mi to jedno!

Och, srať na to. Nebolo jej to jedno.

***

Nie, to nemohla. Nemohla na Georgea žiarliť. A už vôbec k nemu nemohla cítiť to, čo si začala myslieť, že cíti. Dofrasa, celé to bolo ako zlý sen.

Noc po tej rozlúčke so slobodou takmer vôbec nespala. Nemohla prestať myslieť na to, ako sa na neho tá kobyla lepila. Z mysle jej neschádzalo, ako sa na ňu usmial, ako sa k nej nakláňal a pozorne ju počúval. Čo sa stalo po tom, čo odišla domov? Zblížili sa ešte viac? Pobozkal ju?

Pozval ju k sebe domov? A ak áno, stalo sa niečo? Pretože všetci dobre vieme, čo sa stalo, keď pozval do svojho bytu ju. Skrútil sa jej žalúdok.

Angelina zaúpela a ani sa nedokázala sústrediť na nevestu a ženícha, ktorí tancovali prvý tanec ako manželia. Pohľadom zaletela k Georgeovi. Keby tak vedela, čo sa stalo! Nebolo však vhodné, aby sa to opýtala jeho, pretože by si z toho mohol vyvodiť nesprávne závery - teda vlastne správne.

A bála sa odpovede.

***

Mala by sa vzchopiť a začať sa ovládať. Musela to v sebe potlačiť alebo... alebo urobiť aspoň niečo, aby na to stále nemyslela. Nepočula niekde, že klin sa klinom vybíja?

***

„George?“ zavolala do jeho obývacej izby. Niekde z bytu sa ozval jeho hlas, a potom sa objavil pred krbom. „Ach, ahoj.“

„Ahoj. Nemáš byť ešte v práci? Hovorila si, že robíš nadčasy.“

Angelinina hlava v krbe prikývla. „Ale hej, ešte tu tvrdnem, no na chvíľu som odbehla na prízemie. Zajtra ideme s Aaronom na včeru a on by ťa rád spoznal, lebo vraj o tebe neustále hovorím. Tak som chcela vedieť, či by si sa k nám nepridal.“

Ticho.

Nepozeral sa na ňu, miesto toho mal hlavu otočenú k oknu, takže mu nevidela do tváre. „George?“ váhavo ho oslovila.

„Samozrejme,“ silene odvetil. Poznala ho už tak dobre, že ani nemusela sledovať črty jeho tváre, aby vedela, že sa do toho nútil.

„Ak nechceš, je to...“

„Nie,“ prudko ju prerušil a zvrtol sa k nej, „budem tam.“

***

„Vôbec to nebolo také strašné, nerob zo mňa xantipu,“ zasmiala sa Angelina a presunula svoj pohľad z Aarona na Georgea. Úsmev jej trochu poklesol. Myslela si, že večer prebiehal dobre, no čím dlhšie v reštaurácii sedeli, tým zachmúrenejšie sa George tváril.

„Ja z teba nerobím xantipu, to zvládneš sama,“ doberal si ju Aaron a Angelina sa uškrnula.

George zrazu prudko vstal zo stoličky. „Už mám toho akurát tak dosť.“ Schmatol Angelina za lakeť a postavil ju. „Ideme.“

Angelina na neho vytreštene zízala a potkývano sa za ním náhlila. „George, čo robíš?“ Bezmocne sa obzrela na Aarona, ktorý už tiež vstával zo stoličky, a snažila sa vytrhnúť zo zovretia pevnej ruky. Všetci v reštaurácii na nich šokovane pozerali. „George! Zbláznil si sa?!“

Akonáhle boli vonku na chodníku, premiestnil ich. Angelina sa ocitla v poli. Zmätene sa rozhliadala okolo seba a medzitým sa prudko vymanila z nechceného objatia. V diaľke uvidela vysoký trochu ošarpaný dom a spoznala v ňom Brloh.

„Úplne ti preskočilo?“ zjačala po ňom. „Správaš sa ako vyšinutý! O tej scéne si budeme môcť prečítať zajtra v novinách!“

„Ja nie som ten, komu tu preskočilo, Angelina!“ odvetil jej George tiež zvýšeným hlasom. „Už som toho mal po krk, nemienil som sa na to viac pozerať.“

Hoci ju to priznanie pichlo pri srdci, teraz nad jej emóciami prevzal nadvládu hnev. „Tak si na tú večeru vôbec nemal chodiť,“ odvrkla.

„Tu nejde o večeru.“

Zamračila sa na neho. „O čo teda?“

Pozeral sa na ňu, jeho pohľad bol rozhodný a pevný ako skala. „Rozídeš sa s ním.“

Angelina pohla hlavou dozadu a nadvihla obočie. „Čo prosím?“

„Povedal som, že sa s ním rozídeš. Už mám dosť toho, že sa musím pozerať na to, ako sa pretvaruješ. Čakal som dosť dlho, ale ty asi nemieniš zmúdrieť.“

Angelina mala pocit, že jej srdce vynechalo aspoň tri údery. Bála sa, že mu nedokáže kvôli stiahnutému hrdlu odpovedať, ale napokon sa k tomu prinútila. „O čom hovoríš?“ hlesla.

„Hovorím o tom, ako sa každého vrátane samej seba snažíš presvedčiť, že si do Aarona zamilovaná. Myslíš si, že nevidím, že to iba hráš?“ nahnevane sa jej spýtal. „Poznám ťa lepšie, než si myslíš.“

Na dlhých niekoľko sekúnd absolútne nevedela, čo povedať. Dvakrát otvorila a znova zavrela ústa, než konečne sformulovala niečo rozumné. „Ako môžeš hovoriť ty mne, čo cítim?“ Skúsila do toho dať nahenvaný podtón, ale nebola si istá, či uspela, pretože všetko, čo v tej chvíli cítila, bol úžas.

„Pretože nie som slepý. Každý so zdravím rozumom, kto ťa aspoň trochu pozná, by to veľmi ľahko zistil.“

Dopekla! To bola fakt taká mizerná herečka? Vyzeralo to tak, že tým, čo tvrdil, si bol úplne istý. Keby teraz klamala a trvala na svojich neexistujúcich citoch k Aaronovi, iba by zo seba urobila ešte väčšiu hlupaňu. „To nie je tvoja starosť, George. Možno sa do neho zaľúbim neskôr. Prečo ťa to vôbec zaujíma?“

Preboha, naozaj jej tá otázka vyletela z úst?

„Prekristovérany, Angelina, milujem ťa!“ vykríkol. „Preto ma to zaujíma. A viem, že už dlhšie vieš, čo k tebe cítim.“

Čo na to mala povedať? Nemala poruke nijakú pohotovú odpoveď, tak na neho iba zízala. Bola na vážkach, či bola taká prekvapená jeho prehlásením alebo tým, že tak kričal.

„Vieš o tom, že po nejakom čase, čo ste spolu chodili, si začala uhýnať pohľadom, keď si o ňom hovorila? Nedokázala si sa mi pozrieť do očí. Keď si to začala robiť pravidelne, ľahko som si to všimol,“ povedal jej a Angeline sa zahanbene rozhoreli líca. Vôbec si neuvedomila, že niečo také robila.

„A vieš, čo ďalšie som si všimol?“ pokračoval. „Všimol som si, ako sa na mňa pozeráš, keď si myslíš, že ťa nevidím.“

Vyvalila na neho oči. Preboha, to nie! Nedokázala upokojiť svoje srdce, ktoré jej v hrudi bilo tak silno, až sa bála, že si prerazí cestu von.

„Videl som, aká nervózna a nesvoja si bola na Katinom a Cormacovom večierku a aké vražedné pohľady si hádzala po Mandy. Videl som všetko to, čo si nechcela, aby som si všimol.“

Kristepane. Mala pocit, že sa o ňu pokúša infarkt. Spotené dlane si chcela zastrčiť do vreciek, ale potom si uvedomila, že má na sebe šaty, tak si začala nervózne žmoliť okraj tenkého kabátika. Cítila, že v tvári má toľko červene, že aj napriek jej tmavej pokožke to bolo určite vidieť.

„A keď teraz už vieš, že o všetkom viem,“ ozval sa znova zrazu veľmi pokojne, „môžeš mi to povedať rovno do očí.“

Zamrkala na neho. „Čo ti mám povedať?“

„Môžeš mi povedať, že ti priateľstvo už viac nestačí,“ povedal tak zľahka, až to vyznelo takmer ľahostajne.

„Neviem, prečo by som ti to mala povedať. To, že sa na teba občas pozriem, ešte nič neznamená. Nechápem, čo naznačuješ,“ zamumlala. Nebola si istá, či bol najlepší nápad udržiavať túto fasádu, ale naozaj nevedela, čo iné robiť. Nemohla sa mu predsa priznať. To nešlo.

„Môžeš mi povedať pravdu. Môžeš mi povedať, že ma miluješ.“

Angelina sa prudko nadýchla a pozerala sa na neho s otvorenými ústami. Po jeho hneve nebolo ani stopy. Vlastne sa tváril trochu znudene, ako keby jej hovoril o počasí.

Keďže očividne nebola schopná ani slova, ani nijakej inej reakcie, pokračoval: „Myslela si si, že na to neprídem? Že to neuvidím?“

Pristúpil k nej a chytil ju za plecia. „Angelina, viem to už dlhšie, ale čakal som na to, kým s tým za mnou prídeš sama. Predpokladal som, že Aaron je nejaký zúfalý pokus zmeniť, čo cítiš, hoci si neviem predstaviť prečo, ale mal som pocit, že si cez to potrebuješ prejsť, než si priznáš pravdu. Ale už to trvalo pridlho a ty si sa norila iba hlbšie a hlbšie do ilúzie, ktorú si si vytvorila.“

Teraz už asi nemalo zmysel snažiť sa niečo zachraňovať. Zjavne bola naprd herečka a bola aj napriek snahe príliš očividná a on si to všimol. „Nepoprieram, že Aaron asi nie je ten pravý,“ hlesla.

George pokrútil hlavou. „Prečo to robíš?“ žiadal od nej. „Prečo si to nechala trvať tak dlho? A ako dlho by to vôbec ešte pokračovalo, keby som nezakročil?“

Angelina si povzdychla a sklonila hlavu. „Neviem. Ale my dvaja... George, nie je to možné.“

„Prečo? Prečo, keď vieš, že ťa milujem, a ty miluješ mňa, sa vzťahu stále brániš? Vtedy, keď si sa vrátila, si mi povedala, že chceš byť iba kamarátka a ja som to akceptoval. Ale možno to nebola pravda, možno v tom bolo niečo celkom iné ako to, že si ku mne necítila to isté.“

Ustúpila od neho, prešla pár krokov a bojovala so slzami. Práve jej druhýkrát povedal, že ju miluje. A ona ho musí odmietnuť. Vnútro sa jej rozpadávalo na márne kúsky. „Čo by povedali tvoji rodičia?“

George s odpoveďou vôbec nezaváhal. „Moji rodičia ma chcú vidieť šťastného. Je im jedno s kým.“

Pokrútila hlavou. Možno by im nevadilo vidieť ho s kýmkoľvek... okrem priateľky jeho zosnulého dvojčaťa. „Si si istý?“

„Angelina, naozaj si myslíš, že po tom, čo som stratil dvojča, im na tom bude záležať?“

Zvrtla sa k nemu, v očiach mala slzy. „Veď práve! Stratil si dvojča a jeho priateľka má byť teraz tvojou? Je to... je to... budú zo mňa znechutení. Ja sama som si odporná, George, pretože je to úplne nesprávne.“

„Máš ma rada?“

Zamrkala. „Čože?“ Očakávala, že prenesie nejakú plamennú reč.

„Odpovedz. Máš ma rada?“

„Už si sám zistil, že áno,“ zamumlala.

„Tak potom je všetko ostatné druhoradé.“

Pokrútila hlavou. „Ty vidíš všetko hrozne jednoducho.“

„To preto,“ vysvetľoval jej, „že to je jednoduché.“

„Nie, nie je! A som si istá, že ani tvoji rodičia, ani celá anglická čarodejnícka populácia nebudú zdieľať tvoj názor,“ tvrdohlavo trvala na svojom. Musel to predsa pochopiť, musel uvidieť to, čo videla ona. Ale miesto toho, aby ho priviedla k rozumu, ho iba rozčúlila.

„Dopekla, Angelina, prestaň s tým!“ zahriakol ju a ona sa na neho zamračila. „Vôbec na tom nezáleží. Je mi jedno, čo si myslia ostatní. Mám pokrk toho, že musím stále na niekoho brať ohľad. Vieš, čo ma naučila Fredova smrť? Že si musíme život užívať, musíme žiť naplno, pretože nikdy nevieme, ktorý deň môže byť náš posledný. Nechcem stratiť viac času, než už som stratil a nedovolím ti odísť, kým konečne neprídeš k rozumu.“

Dlho bola ticho. Dlho premýšľala nad tým, či vyrukovať s tým posledným argumentom, ktorý iba rozjatrí ich rany. Vydýchla a odvrátila sa od neho. Zrejme nemala inú možnosť.

„George,“ potichu ho oslovila, „a pomyslel si na Freda? Čo by na to povedal?“

„Angie,“ jeho hlas zmätok a zrazu znel neuveriteľne nežne. Bolo to, ako keby ju ním pohládzal po tvári. Počula, že k nej pristúpil, vzal ju do náručia a pritisol si jej tvár ku krku. „On tu nie je. Ale viem - som si tým taký istý, ako že ráno vyjde slnko a večer zapadne - že by chcel, aby sme boli obaja šťastní.“

Angelina sa zachvela a viac sa k nemu pritisla, no ani jeho upokojujúca blízkosť nedokázala zastaviť slzy, čo jej začali kĺzať po lícach. „Ale ja,“ zavzlykala, „nemôžem sa zbaviť toho hrozného pocitu viny. Nemôžem ani pomyslieť na to, že ja žijem a milujem ťa a som s tebou šťastná, kým on leží v chladnej temi a už nikdy to nebude môcť zažiť.“

Cítila, ako jeho objatie zosilnelo a jeho ruky sa jej rozbehli po chrbte. Pomalými, upokojujúcimi pohybmi jej vlieval do tela teplo. „Nemôžeš sa takto týrať, Angie. Nemôžeš si všetko odopierať a odstrkovať ľudí, ktorí ťa majú radi. Nemôžeš prestať žiť iba preto, lebo on už nežije. Fred by také niečo nechcel.“

Zamrvila sa, odtiahla sa od neho natoľko, aby sa mu mohla pozrieť do tváre, a uprela na neho uplakané oči. „Ale ako to mám prestať cítiť? Ako sa mám zbaviť tej viny?“

George si povzdychol a na chvíľu sa zamračil, než sa na jeho tvári znova objavil ten láskyplný výraz, z ktorého sa jej vždy silnejšie rozbúchalo srdce. „Neviem. Krátko po jeho smrti, som na to myslel neustále. Nedokázal som pochopiť, prečo ja žijem a on nie a tá vina bola mučivá. Ešte aj teraz to občas cítim, ale...,“ zaváhal a uprene sa jej zadíval do čokoládových očí. „Možno spolu by sme s tým vedeli niečo urobiť.“

Angelina sa na neho dlho mlčky pozerala, premýšľala a skúmala svoje pocity, než konečne prikývla. A na jej obrovské prekvapenie sa jej v tej chvíli odvalil zo srdca ten najväčší a najťažší kameň, aký kedy so sebou v živote niesla. Bol jej súčasťou už toľko rokov, že si ani neuvedomila, že je stále v nej, mučí ju a gniavi ju svojou tiažou.

„Áno, spolu by sme to možno dokázali,“ potichu odvetila.

George sa na ňu usmial. Ten úsmev u neho nevidela už roky, naposledy, keď ešte žil jeho brat. Možno to znamenalo, že teraz je konečne naozaj šťastný. A že znova bude všetko v poriadku. Hoci zmenené a iné, ale v poriadku.

KONIEC