Život po tebe 2

George / Angelina fanfiction

Počas večere nesedela pri stole s Weasleyovcami, ale s Katie, Cormacom, Lunou, Nevillom, ešte dvoma párikmi, ktoré nepoznala, a postarším mužom, s výrazom, ako keby mu niekto natlačil do zadku obrovskú uhorku. Dvojice jej Cormac predstavil ako svojich priateľov a ten neustále nabručane vyzerajúci muž bol jeho strýko Fillius McLaggen. Angelina sa s nimi zoznámila, odpovedala na pár zdvorilostných otázok, ale ďalej sa s nimi do rozhovoru nepúšťala.

Krátko po dezerte sa obrovskou sálou ozvali ľahké tóny valčíka. Všetky tri páry sa okamžite postavili a vybrali sa k tanečnému parketu. Angelina zazrela na namrzeného Filliusa McLaggena a takmer skočila po pohári so šampanským, iba aby vyzerala zaneprázdnene. Sledovala ho periférnym videním a modlila sa, aby sa za ňu necítil zodpovedný, lebo oni jediní zostali sedieť a nerozhodol sa vyzvať ju do tanca. Bola toho našťastie ušetrená, a to veľmi nečakaným spôsobom.

Už z diaľky videla, ako sa George postavil zo svojho mieste pri prázdnom stole, otočil sa, pozrel sa na ňu a začal k nej kráčať. Angelina sa usmiala a čakala, kým príde k jej stolu. Očakávala, že si k nej prisadne a budú pokračovať v rozhovore, ale on ju prekvapil, keď k nej vystrel ruku s otázkou: „Smiem prosiť?“

Skoro jej zabehlo šampanské, ale keď sa spamätala, vložila mu ruku do tej jeho a vstala. Bolo to lepšie než riskovať, že ju vyzve do tanca McLaggenov strýko, ktorý vyzeral ako nájomný vrah. Koniec-koncov, rozprávať sa dalo aj počas tanca.

„Vedel si o tom, že Katie si bude brať Cormaca McLaggena?“ spýtala sa Angelina, keď okolo nich spomínaná dvojica elegantne pretancovala na druhú stranu tanečného parketu.

George prikývol. „Bolo to v Prorokovi.“

„Ach!“ vydýchla. Jasné, že ich oznámenie bolo v Dennom Prorokovi a všetci o tom nevedeli. Akosi zabudla na to, že ostatní nežili oddelení od reality. „Je to neuveriteľné, nie?“

„Prečo?“

Angelina sa na neho zahľadela, ako keby celkom nechápala, prečo sa jej na to vôbec pýta. „Ako to myslíš, prečo? Je to obyčajný arogantný hulvát, aj keď podľa Katie bol arogantný hulvát. Vyzerá šťastne, ale aj tak to nechápem. Nehodia sa mi k sebe. Vždy som si myslela, že skončí s Hermionou, aj keď ani ona ho nemala príliš v láske.“

George na ňu vyvalil oči. „S Hermionou? Ron by sa asi nepotešil,“ povedal a pohľadom zablúdil k svojmu bratovi, ktorý s manželkou tancoval neďaleko nich.

Angela sa zasmiala a pritakala: „Máš pravdu, asi nie. Keby si ho nevzala, neviem, kto iný by mohol mať také samovražedné sklony, aby sa upísal manželstvu s Ronom. Ale dosť už o nich. Ako ide biznis? Stále na vzostupe?“

„Ide to,“ odvetil, „po úspechu v Manchesteri som chcel nový obchod otvoriť niekde v zahraničí. Rozhodoval som sa medzi Dublinom a Parížom, a napokon som sa pre Írsko.“

„To je skvelé!“ vyhŕkla Angelina a žiarivo sa usmiala. „Fred by bol nadšený.“

Zdalo sa, že tá poznámka ich pristihla oboch nepripravených. Obaja zmĺkli a Angelina sa na Georga neisto pozrela. Zamysleným pohľadom sa díval kamsi za jej plece, v očiach sa mu odrážal tieň bolesti. Práve v tej chvíli sa rozhodli nepríjemné spomienky na útok na jej mysel a ona musela prákrát zamrkať, aby zahnala slzy. Zvyšok tanca medzi nimi panovala príjemné, ale trochu smutné ticho.

***

Brloh bol presne taký, aký si ho vždy predstavovala. Fred jej ho neraz opisoval a ona sa vždy tešila, že ho jedného dňa navštívi. Nikdy by si nepomyslela, že keď ten deň raz príde, on už nebude medzi živými, aby ju sprevádzal a každú jednu vec, na ktorú by sa opýtala, spojil s nejakou vtipnou historkou.

Keď vstúpila dnu, privítala ju atmosféra skutočného domova, ktorá Angeline chýbala už viac ako tri roky. Vo vzduchu bola cítiť lahodná vôňa jedla, ktorá sa šírila z kuchyne, odkiaľ sa vystrčila oranžová našuchorená hlava pani Weasleyovej. Obdarovala ju vrelým úsmevom a pozvala ku stolu. Bola tam už celá Weaselyovská perepúť a spôsob, akým ju tam privítali, ju prinútil cítiť sa, ako keby k nim patrila. Bol to zvláštny pocit, pretože po smrti rodičov nepatrila prakticky nikam. Nikam a k nikomu.

Večera sa niesla v príjemnom duchu. Každá dvojica mala svoje zábavné príbehy, ktoré sa za tie tri roky nakopili, a ani na sekundu neváhali podeliť sa s nimi. Angelina si ani nedokázala spomenúť, kedy naposledy sa tak dobre bavila. Všimla si, že dokonca aj George sa smial spolu s nimi. Keď sa presunuli do obývačky, Bill s Fleur a ich malou dcérou Victoire, sa ospravedlnili a pobrali sa kvôli malej domov, ale všetci ostatní zostali a rozprávali sa ešte aspoň dve hodiny.

Samozrejme, otázkam o jej živote v Grécku sa nevyhla, ale okrem pár základných informácií im nemala veľmi čo povedať. Neodišla tam, aby spoznala novú krajinu a užívala si atmosféru cudziny. Jej dni boli stereotipné, naplnené prácou, jedením a spánkom. Okrem týchto troch vecí takmer nič iné nerobila.

Okolo pol desiatej večer sa všetci začali pomaly zdvíhať z pohoviek a pomaly sa uberať domov. Angelina sa postavila tiež, natiahla na seba tenký malinový svetrík, ktorý si vzala ku krátkym bielym šatám, a pobrala sa k východu. So všetkými sa rozlúčila, už po stýkrát odmietla ponuku pani Weasleyovej zostať miesto hotela u nich, a obrátila sa na obchod.

„Počkaj,“ zastavil ju Georgeov tichý hlas. Hneď na to sa zjavil rovno vedľa nej. „Nechceš ísť na chvíľu ku mne? Na kávu?“

Angelina sa otočila. „Ty tu nebývaš?“ prekvapene sa spýtala a nadvihla obočie. Nevedela si predstaviť, že by býval niekde inde. Kto by chcel opustiť útulný Brloh?

George pokrútil hlavou. „Nie, bývam v Šikmej uličke. Nad obchodom som si urobil malý byt.“

„Och,“ prekvapene vydýchla, „tak dobre.“

George ich oboch premiestnil do svojho bytu. Angelina nikdy nebola fanúšičkou asistovaného premiestňovania a trvalo jej pár sekúnd, kým sa jej upokojil rozbúrený žalúdok. „Si v poriadku?“ s obavami sa jej spýtal George.

Angelina prikývla. Musela párkrát zažmurkať, aby sa jej vyjasnil pohľad, ale potom sa už cítila úplne normálne. Vošla do bytu, ktorý bol podľa jej názoru na Georgeov vkus zariadený do príliš neutrálnych farieb, ale páčilo sa jej to. Posadila sa na hnedú pohovku. Miesto sľúbenej kávy jej George vytiahol dve fľašky vína.

„Biele alebo červené?“

Nezahávala. „Červené.“

George sa vrátil do kuchyne pre vývrtku, no náhle sa zastavil a zadíval sa na ňu ponad kuchynský pult. „Alebo by si si radšej dala tú kávu?“

Angelina pokrútila hlavou. „Nie, víno je fajn. Ak by som si dala kávu, ešte o tretej ráno by som rátala ovečky.“

George sa jemne usmial, otvoril fľašu a vzal z poličky dva poháre. „Takže, ako si sa naozaj mala v Grécku?“ spýtal sa, keď sa posadil vedľa nej na pohovku a nalial im. Dal si záležať na tom, aby slovo naozaj dostatočne zdôraznil. Jedna vec bola tváriť sa pred jeho rodinou, že všetko je tip-top a druhá vec je rozprávať sa s ním. Dúfal, že vedela, aký je v tom rozdiel.

„Vieš, ako som sa mala. Postarala som sa o to, aby si bol informovaný,“ s úsmevom odpovedala a načiahla sa po pohári. Jemne horkastá chuť na jazyku ju nepotešila. Mala nutkanie požiadať ho o nejakú malinovku, ktorú by si mohla primiešať do pohára, ale potom si to rozmyslela. Aj tak na tom nezáležalo.

„Máš na mysli tie listy? Mohol by som ich spočítať na prstoch oboch rúk, zato ja som ti poslal jeden každý mesiac.“

To bola pravda, každý mesiac jeden list - to bola jeho rutina, ktorá sa napokon stala aj jej rutinou. Spôsobilo to, že sa necítila úplne odtrhnutá od reality a od Anglicka. Zakaždým horlivo očakávala ďalší list a keď ho čítala, obyčajne ju premklo dojatie. Nikdy by si nepomyslela, že niečo také jednoduché jej môže privodiť taký silný pocit zázemia.

Ona, na druhej strane, sa s písaním veľmi neobťažovala. Nedošlo jej, že by o to mohol stáť, ale pravda bola aj tá, že ani nemala veľmi čo písať. Jej život bol nudný a bez udalostí, ktoré by mu mohla farbisto opisovať. Pri jeho jemne vyčítavom tóne jej však zrazu svitlo. Možno si mala dať viac námahy. Možno by mu tie listy pomohli rovnako, ako pomohli jej.

Angelina sa k nemu váhavo otočila, cítiac sa nepríjemne a zahanbene. Nemala by mu za zlé, keby sa na ňu kvôli tomu hneval, no keď sa na neho pozrela, jeho výraz tomu nenasvedčoval. „Prepáč. Nechcela som... bolo jednoduchšie nemyslieť na to všetko tak často.“ To bolo naozaj nahovno ospravedlnenie, ešte aj ona sama si to uvedomovala. „Chcela som ti písať častejšie, ale nemohla som,“ povedala nakoniec.

George prikývol a povzdychol si. „Ja viem. Nepovedal som to preto, aby si sa cítila zle. Nič ti nevyčítam, rozumiem tomu. Myslím si, že je to úplne opačná situácia, akú som zažíval ja. Pre mňa bolo písať ti únik z reality, pre teba to bol návrat.“

Jeho posledná veta sa jej prehrávala v hlave znova a znova. Nikdy by to nemohla opísať lepšie, ako to urobil práve on. Snažila sa chrániť sama seba, ale teraz ju hrozne mrzelo, že sa nedokázala premôcť a odpovedať mu častejšie.

„Asi máš pravdu,“ zamumala a vrátila sa späť k téme. „Ako som ti už písala, najprv to tam bolo ťažké. Bola som tam sama, nikoho nepoznala, nemala som prácu ani kde bývať, ale postupne sa to zlepšilo.“

„Pomohlo ti to?“ ticho sa spýtal George a pozeral sa na ňu smutným pohľadom. Keď sa na ňu takto díval, mala pocit, ako keby sa od tej noci na cintoríne spred troch rokov vôbec nič nezmenilo.

Angelina prikývla. „Nie je to úplne preč, ale to asi nikdy nebude. Dôležité je, že už na neho nemyslím tak hrozne často. Niekedy sa od toho dokážem oslobodiť dokonca na celé dni, nikdy to však nevydrží dlho. Ale nechcem na neho zabudnúť a nechcem sa vzdať toho smútku,“ zamyslene hovorila. „Keby mi za ním nebolo občas smutno, bolo by to, ako keby som k nemu nikdy nič necítila alebo na neho zabudla.“

Angelina zacítila, ako ju zaštípali oči, odkašľala si a napila sa. To posledné, čo mala v úmysle, bolo plakať pred ním. Nechcela, aby boli zrazu obaja smutní a pohrúžení do bolesti ako pri ich poslednom stretnutí.

„Ja viem, že ti to nie je jedno.“

Smutne sa usmiala. Samozrejme, že to vedel, bol na tom predsa veľmi podobne. „Vyzeráš lepšie,“ podotkla zrazu, „som rada, že si sa pohol ďalej.“ Napila sa, položila pohár na stôl a vstala. Potrebovala sa zbaviť tej ťažkej dusivej atmosféry, a tak sa začala prechádzať po jeho obývačke.

„Definuj pohnúť sa ďalej,“ zamrmlal takým hlbokým hlasom, až sa jej takmer postavili chlpy na rukách, „pretože mne sa nezdá, že by som urobil nejaký prevratný pokrok. Nemôžem na neho prestať myslieť. Neprejde deň, kedy by som sa nezobúdzal s jeho tvárou pred očami.“

Angelina sa prešla k bielemu krbu, položila ruky na mramor a vychutnávala si jeho chlad. „To je predsa normálne. Dôležité je, že si schopný znova normálne fungovať,“ povedala. Všimla si na krbe položenú drevenú vyrezávanú truhličku, ktorá vyzerala ako šperkovnica. Prečo by mal však George v byte šperkovnicu, keď zjavne nenosí žiadne šperky? Prešla po hrbolatom povrchu prstami. Truhlica nemala nijaký zatvárací patent, takže ju poľahky otvorila. Nemala v úmysle hrabať sa v jeho veciach, urobila to iba podvedome, kým premýšľala nad tým, čo je povedal George, ale keď vo vnútri zbadala hŕbu listov, zvedavo ich vytiahla.

„Nechal si si moje listy?“ prekvapene zvolala a prevracala v rukách malé obálky. Bolo ich tam veľa, zrejme všetky. Keď sa pozrela na Georgea a videla jeho výraz, zahoreli jej líca. „Prepáč, nechcela som sliediť, otvorila som ju podvedome.“ Listy vložila späť a zaklapla truhličku. „Nechápem, čo to do mňa vošlo.“

„To je v poriadku.“ Vyzeralo to tak, že Georgea jej nedostatok dobrého správania nijako nerozhodil. Vstal z pohovky, priblížil sa k nej a vybral listy. Chvíľu na ne zamyslene hľadel, stratený v spomienkach. „Veď predsa vieš, čo v nich je.“

Samozrejme, vedela to, čo však nevedela, bolo, prečo si ich nechal. Jasné, ona si jeho listy nechala tiež, hoci si teraz nemohla spomenúť na nijaký konkrétny dôvod. Vedela len, že sa nevedela prinútiť hodiť ich do koša.

„Skoro vôbec sa nepozerám do zrkadla,“ z ničoho nič sa ozval George. Angelina sa na neho prekvapene pozrela. „Doma ani jedno nemám. Príliš mi ho to pripomína,“ zašepkal. „Premýšľal som nad tým, ako vôbec môžeš vydržať v mojej blízkosti. Keď som ťa videl na plese, čakal som iba na moment, kedy odo mňa s krikom utečieš preč.“

Angelina na neho vyvalila oči. „Prečo by som to robila?“ udivene sa spýtala.

„Prečo?! Ja sám nemôžem vystáť pohľad na seba v zrkadle. Neviem si predstaviť, ako to zvládaš ty, keď vyzerám presne ako on.“ Nasucho prehltol. „Musí to byť hrozné.“

„Nie je,“ upokojujúco povedala, keď sa jej pri pohľade na neho srdce bolestivo stislo. „Úprimne povedané, myslela som si, že bude. Keď som sa rozhodla, že pôjdem na ples, trochu som sa nášho stretnutia obávala. Nevedela som, ako budem znášať, keď budeš v mojej blízkosti.“

„Viem si predstaviť,“ zamumlal.

„Nie je to tak, že mi ho nepripomínaš, pripomínaš. Len to už tak nebolí, ako keď to bolo čerstvé krátko po Fredovej smrti,“ vysvetlila. „Necítim sa pri tebe nepríjemne, čo, ver mi, prekvapuje aj mňa. A okrem toho,“ povedala a usmiala sa, „nepodobáte sa tak veľmi, ako si myslíš.“

„Och, áno, ja nemám ucho,“ sarkasticky odsekol, ešte stále ponorený do zlej nálady.

Angelina sa usmiala, ale rázne pokrútila hlavou. „To som nemyslela. Áno, podobáte sa a dokonca máte veľmi podobné povahy, ale aj tak sa v niečom líšite.“ Uškrnula sa. „Fred mi povedal, že si na blondínky a on bol očividne viac na tmavovlásky.“

George sa nahlas zasmial, ale jeho smiech sa rýchlo vytratil, keď pristúpil bližšie k nej. Bol dokonca tak blízko, až ju to trochu znepokojilo, pretože od neho na také niečo nebola zvyknutá. „To je pravda, ale veci sa menia.“

Rozhodne nebola pripravená na to, čo sa stalo potom. Nemyslela si, že by vôbec bolo možné pripraviť sa na to, že ju pobozká. A vôbec to nebol nežný, pomalý bozk, aký by od neho očakávala, keby niekedy predpokladala, že ju pobozká, ten bozk bol vášnivý, žiadostivý, takmer agresívny. Bolo to, ako keby ho potláčal tak dlho, že sa už viac jednoducho nedokázal ovládať. Na jednej strane ju to šokovalo ako nič iné na svete, no na druhej strane bola jeho naliehavosť lichotivá.

Nahnevalo ju, že sa od neho ihneď neodtiahla, ale miesto toho počkala, kým sa budú musieť nadýchnuť. Ešte viac ju však hnevalo, že jej to vôbec nebolo nepríjemné práve naopak, vychutnávala si ho.

Ohromene na neho hľadela. „Čo robíš?“ zadýchane sa spýtala. Uvedomila si, že jej na zadku odpočíva jeho ruka, ale nemohla povedať, že by jej to príliš prekážalo.

„Bozkávam ťa.“

Angelina na neho zostala prekvapene pozerať. Čakala, že od nej odstúpi a ospravedlní sa jej. Prečo to neurobil? Toto predsa nebolo správne a on to musel vedieť! Nemali by sa bozkávať a on by nemal byť taký pokojný. A nemal by sa k nej znova nakláňať. Bohužiaľ, nemala dosť vôle na to, aby ho zastavila. Bola príliš slabá a ten bozk bol príliš pekný na to, aby sa zvrtla a okamžite odišla z jeho bytu. Čo ju prekvapilo - a to bol sčasti dôvod, prečo ho nechala pokračovať - bolo, že jeho bozky boli úplne iné ako Fredove. V ničom jej ho nepripomínali, čo bolo to, čo ju desilo asi najviac.

Keď ju vzal do náručia a odniesol ju do spálne, odmietala si pripustiť, že na ňu celé jej vnútro kričí, aby to nerobila. Vlastne, nie úplne celé vnútro. Tá časť, veľmi mrňavá časť, ktorej sa to neuveriteľne páčilo, ju nabádala, aby ďalej pokračovala. Po dlhých troch rokoch sa jej konečne zdalo, ako keby mala šťastie hneď na dosah ruky. Po celý ten čas od tej tragickej udalosti sa necítila tak svelo ako s ním, ale vôbec to nechápala. Ako to mohlo byť také dobré, keď to bolo úplne nesprávne? A čo ba to povedal Fred?

Tá myšlienka ju vydesila natoľko, že úplne stuhla a zovreli sa jej vnútornosti - tento raz to však nebolo príjemné. George ihneď zistil, že sa niečo deje a odtiahol sa od nej.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, oči mal naplnené obavami.

„Toto nemôžeme,“ dostala zo seba.

„Ak nechceš, nebudem ťa nútiť,“ povedal priškrteným hlasom a Angelina sklopila pohľad. Problém bol v tom, že chcela, ale bolo to nesprávne. Presne to povedala aj jemu.

„Nie je to správne.“

Zamračil sa na ňu, ale oči mal stále láskavé. Prešiel jej rukou po boku. Nemalo by ju šokovať, že jeho ruka narazila na nahú pokožku, ale nejako si dovtedy svoju nahotu neuvedomovala. „Je už tri roky mŕtvy, Angelina.“

„Nehovorím to kvôli tomu.“

„Prečo teda?“ spýtal sa jej. „Necítiš sa so mnou dobre?“

Nemohla klamať. Ak by aj klamala, ihneď by to vedel, pretože bolo veľmi viditeľné, ako dobre jej s ním bolo. „Cítim,“ zamumlala, líca jej sčervenali. „Ale je to tvoj brat! A ja som bola jeho dievča.“

„Nemysli na to,“ presviedčal ju. „Dovoľ mi, aby som ťa aspoň na chvíľu urobil šťastnou.“

Znova ju začal pohládzať a čím dlhšie jeho ruky zostávali na jej tele, tým menšia bola jej vôla vzoprieť sa mu. Napokon to úplne vzdala. Vedela, že na druhý deň to bude ľutovať, vedela, že bude mať obrovské výčitky, ale v niečom mal pravdu. Dlho necítila nič iné iba bolesť a beznádej, tak prečo by si nemohla vziať kúsok šťastia, ktorý jej ponúkal?

***

Prebudenie bolo pre ňu obrovský šok. Keď sa prevalila na chrbát a uvidela jeho tvár, akoby jej niekto vrazil. Ešte horšie to bolo, keď si uvedomila, že nebola vôbec taká opitá, ako by si rada nahovárala. Nie, spoločná noc nebola výsledkom skonzumovania príliš veľa vína spombinované s príliš malou dávkou sebaovládania. Nahádzala na seba oblečenie zrejme rýchlejšie, než vôbec bolo možné a čo najtichšie sa vytratila z jeho bytu.

Vyšla von na ulicu a k hotelu sa rozhodla prejsť pešo, aj keď to bola poriadna diaľka. Keď bola v polovici cesty, vzdala to a nasadla na metro. Nebolo možné, aby v takých opätkoch prešla ešte čo i len meter! Vo svojej hotelovej izbe zo seba okamžite zhodila oblečenie a vliezla pod sprchu. Zamrzelo ju, že tam nemali vaňu, ale veľmi si vyberať nemohla, na lepšiu izbu či hotel totižto nemala peniaze. Ešte stále bola zamotaná do župana, keď sa na jej dvere ozvalo zaklopanie. Vedela až priveľmi dobre, kto ju prišiel navštíviť. Popravila si turban na hlave a pomaly prešla k dverám. Keď otvorila, stál tam George. Bol prezlečený do čistých šiat a osprchovaný.

„Pustíš ma dnu?“ spýtal sa.

Angelina bez slova odstúpila. Z jeho výrazu nedokázala vyčítať vôbec nič a to ju poriadne znervózňovalo. Chcela vedieť, či je nahnevaný alebo sklamaný alebo zranený alebo to ľutuje... chcela vedieť aspoň niečo!

Keď vošiel do jej hotelovej izby a zatvoril za sebou dvere, zdvorilostným rozhovorom sa nezaťažoval. „Prečo si bez slova odišla?“ spýtal sa, a hoci tak trochu očakávala, že bude nahnevaný, v skutočnosti nebol. Minimálne to tak nevyznelo.

„No?“ povedal, keď dlho mlčala. Chcela si ísť sadnúť na posteľ, pretože to bol jediný kus nábytku, na ktorom sa dalo sedieť - keď nerátala stoličku, na ktorej mala položenú hrúbu oblečenia -, ale potom si to rozmyslela. Zostala stáť, pritiahla si k sebe župan tuhšie a pre istotu ešte zatiahla za uzol na látkovom opasku, aby sa presvedčila, že drží a náhodou jej niečo nevykĺzne.

Keď vedela, že odpovedi sa už dlhšie vyhýbať nemôže, hlboko si povzdychla. „Pretože som si myslela, že tak sám pochopíš, že to bola chyba a ja ti to nebudem musieť povedať do očí.“

„Chyba?“ Vyzeralo to, že ho jej odpoveď zarazila, hoci nedokázala povedať prečo. Čo si vlastne myslel? Že na celú minulosť zabudne a oni budú žiť šťastne, až kým nepomrú? Nebolo to reálne, to predsa musel vedieť.

„Nikdy sa to nemalo stať,“ potvrdila.

„A to už prečo?“

„Prečo?“ neveriacky zopakovala. „Pretože je to jednoducho nesprávne! Si Fredov brat a ja som bola jeho priateľka.“

„Prešli už tri roky,“ povedal, ako keby neveril, že toto mal byť jej pádny argument. „Nikto ti nebude zazlievať, že si sa pohla ďalej.“

„Možno, ale nie ak som to urobila s tebou.“

George bezmocne rozhodil rukami. „Prečo ťa vôbec zaujíma, čo si myslia druhí?“

„To nie je o tom, čo si myslia oni, ale čo si myslím ja,“ vysvetľovala.

„A čo si myslíš ty?“

„Neviem! Neviem ani, prečo som to urobila. Neviem...,“ jej hlas sa vytratil. Bolo hrozné pokúšať sa mu vysvetliť niečo, čomu nerozumela ani ona sama. Čo mu vlastne mala povedať?

„Čo nevieš?“

Zvrtla sa a prešla krátku vzdialenosť k oknu. Vonku na ulici bolo rušno a všetky zvuky mesta prenikali až do jej izby. Povzdychla si a zatvorila oči. Nemohla sa mu pozerať do očí, keď mu to povie. „Neviem, či som šla do postele s tebou alebo Fredom,“ priznala napokon so stiahnutým hrdlom.

„Prosím?“ Jeho hlas vôbec neznel ako jeho.

Oči sa jej naplnili slzami, v dlani stisla záves. „Ani nevieš, ako hrozne sa za seba teraz hanbím.“ Nepočula, ako sa k nej priblížil, iba zacítila na lakti jeho zovretie a následne ju zvrtol k sebe. Jeho tvár bola divoká.

„Čo si tým myslela? Že nevieš, s kým si išla do postele?“ zvyšoval na ňu hlas a zatriasol ňou. Bolo to nepríjemné, ale zaslúžila si to. Nemohla mu to správanie ani v najmenšom zazlievať.

„Neviem, či som to urobila preto, že chcem teba alebo som len túžila oživiť spomienku na Freda,“ donútila sa povedať pravdu.

Muselo ho to bolieť - videla to na ňom. Videla to na tom, ako zbledol a naprázdno preglgol. Náhle ju pustil, no skôr to vyzeralo, ako keby ju sotil do okna. Zachytila sa parapety, aby nespadla, ale bolo jej to jedno.

„Prepáč mi to. Ja som... hovorila som ti, že to nie je dobrý nápad,“ bránila sa, hoci ju ešte nijako neobvinil. Nezniesla však ten jeho pohľad plný bolesti a zrady.

„Neospravedlňuj sa,“ povedal tvrdým hlasom. Prekvapene sa na neho pozrela. „Boli sme tam obaja, nie je to len tvoja vina.“

Angelina nevedela, čo na to povedať. Hovoril pravdu, boli tam obaja a ona nebola jediná zodpovedná za to, čo sa stalo. Nezdalo sa jej však správne pritakávať mu a nakladať mu ešte viac.

„Myslím, že pôjdem.“

Dívala sa, ako sa rýchlo otočil a začal kráčať ku dverám. Prebrala sa až vtedy, keď už mal ruku položenú na kľučke. Odlepila sa od okna a urobila k nemu dva kroky.

„Nechoď,“ vyhŕkla a zastala.

Pozrel sa na ňu ponad plece, jeho medené vlasy žiarili v slnečnom svetle ako zlato prifarbené trochou červenej. „Chceš, aby som zostal?“ úprimne prekvapene sa opýtal. Angelina však za jeho slovami postrehla náznak sarkazmu. „A čo by sme tu robili?“

Nemala na to odpoveď a on to po chvíli pochopil. Otvoril dvere.

„Nie,“ ešte raz sa ho pokúsila zastaviť. Nezniesla, aby sa takto rozišli. Stretnutie s Fredovým bratom si takto nepredstavovala a už vôbec si nemyslela, že sa s ním rozíde v zlom.

„Nemám tu čo robiť,“ povedal jej, naposledy sa na ňu pozrel a zavrel dvere.

Sťažka dopadla na postel a zložila si tvár do dlaní. Priblížiť sa k Georgovi bola chyba. Vyspať sa s ním bola ešte väčšia chyba. Všetko posrala.