Život po tebe 1

George / Angelina fanfiction

Bola tma a chladno. Malé biele vločky sa vznášali vzduchom a vznešene dopadali na tmavú premrznutú zem. Jednoduchý kamenný pomník bol trochu zasnežený, ale Angelina dokázala prečítať vyrytý nápis.

„Navždy zostaneš v našich srdciach.“

Epitaf neklamal. Vojna sa skončila pred pol rokom a on bol stále v jej srdci, v jej myšlienkach a duši. Nedokázala sa ho striasť, aj keď to chcela. Vedela, že sa musí pohnúť ďalej. Je mŕtvy. Už nikdy sa k nej nevráti, tak aký zmysel malo lipieť na ňom? Aký zmysel malo každú noc na neho myslieť, snívať o ňom a umierať túžbou byť znova pri ňom?

Potrebovala sa ho zbaviť. Vedela, že pol roka nebola dosť dlhá doba na to, aby sa jej zacelili rany, ale tiež vedela to, že dosiahnuť to tu, bolo nemožné.

Nepočula za sebou kroky jemne vrzgajúce v nánosoch snehu, preto ju jeho hlas prekvapil.

„Je to neskutočné, však?“

Strhla sa a zvrtla sa na opätku. Kto iný okrem nej by stál o jedenástej v noci v treskúcej zime na cintoríne? Keď sa otočila, striaslo ju. Bolo to ako vidieť ducha. On bol jej neustálou pripomienkou toho, že Fred bol zahrabaný hlboko pod čiernu zem.

„Čo je neskutočné?“

Priblížil sa a postavil sa vedľa nej. „Všetko. Vojna, mier, to, že sa už nikdy nevráti,“ povedal a hlavou kývol k hrobu.

Chvíľu nad tým premýšľala a prikývla. Pretrela si rukou tvár a povzdychla si. Neprišlo jej zvláštne, že oči má úplne suché. Obdobím nariekania si už prešla. Zostal jej len tichý mučivý smútok. Občas mávala chvíľky, keď ju prepadol záchvat nekontrolovateľného plaču, ale toto nebola jedna z nich.

Keď sa mu bližšie prizrela, všimla si, ako zúbožene vyzerá. Vlasy mu akoby bez života spadali na plecia a zakrývali mu poranené ucho. Alebo lepšie povedané ucho, ktoré už nemal. Okolo očí sa mu rysovalo pár vrások, hoci to bolo vzhľadom na jeho vek takmer nemožné. Zdalo sa jej, že kútiky úst má také ťažké, až jej prišlo nemožné, aby sa ešte niekedy usmial.

Odvrátila sa. Nepáčilo sa jej, čo videla. Pohľad na neho ju bolel aj bez toho, aby musela byť svedkom toho, ako sa zanedbáva. Samozrejme, nemohla povedať, že by to nechápala, ale aj tak ju to znepokojovalo a hnevalo. Zakaždým, keď sa na neho pozrela, videla v tých pokrčených háboch, s neuprevenými vlasmi a doničenou tvárou Freda.

„Nemyslím si, že si na to niekedy zvyknem,“ potichu prehovoril George.

Pokrčila plecami. To bolo predsa jasné. „Nikto z nás si na to nezvykne.“

„Je zvláštne nemať ho stále pri sebe. Byť sám.“

„Nie si sám,“ namietla trochu nahnevane. „Máš rodinu.“

Ak sa chcel rozprávať o niekom, kto zostal po vojne sám, mal začať s ňou. Ona nemala veľkú rodinu. Vlastne, už nemala žiadnu rodinu. Nie po tom, čo jej rodičia zahynuli v jednom z požiarov, ktoré založili smrťožrúti. Stalo sa to ešte pred tým, než sa skončila vojna a ona stratila aj toho posledného človeka, ktorého mala. Posledného člena svojej rodiny. Vďakamerlinovi, mala skvelých priateľov, bez ktorých by takú stratu určite neprežila.

„Viem. To ale neznamená, že sa necítim sám.“

Vedela, že Fredova smrť bola pre neho ťažší úder než pre ňu, ale to mu ešte nedávalo právo nevážiť si tých, ktorí mu zostali. Aspoň nie pred ňou.

„Každý sa niekedy cíti sám,“ trpko zamumlala, pretože mu nedošlo, kvôli čomu bola nahnevaná. Alebo si to možno ani nevšimol. Nezdalo sa, že by si ju nejako veľmi všímal.

„Asi. Zrejme by som sa s tým mal naučiť žiť.“

„Asi.“

Otočil sa k nej a díval sa na jej profil. „Čo tu robíš?“ Zdalo sa jej, že ju po prvý raz, odkedy prišiel, začal naplno vnímať.

„Prišla som sa rozlúčiť,“ jednoducho povedala. „Ty?“

Zamračil sa. „Chodím sem často. Kam ideš?“ spýtal sa jedným dychom.

„Preč,“ zamumlala a pritiahla si skrehnuté prsty v tenkých rukavičkách k ústam, aby si na ne nadýchala. „Myslím preč z krajiny,“ dodala.

Prekvapene na ňu civel. Vytiahol ruky z vreciek nohavíc, chytil ju za plecia a obrátil ju k sebe. „Kam?“

„Do Grécka.“

„Prečo?“ žiadal od nej vysvetlenie.

Povzdychla si a odvrátila od neho pohľad. „Lebo to tu už nemôžem vystáť?“ hlesla s miernym otáznikom na konci vety. „Moji rodičia sú mŕtvi. Fred je mŕtvy. Nič ma tu nedrží.“

„Ale... máš tu predsa priateľov!“

„Áno, mám, ale tí mi v tomto nepomôžu. Nemôžem tu zostať. Ja... jednoducho nemôžem. Musím odtiaľto vypadnúť.“

Prikývol. Videla podľa toho, ako sa tváril, že s tým nesúhlasí, ale zdalo sa, že ju chápal.

„Kedy odchádzaš?“

„Skoro ráno. O tretej mi letí lietadlo.“

Vyzeral prekvapene, keď nadvihol obočie. „Odkedy obľubuješ muklovský spôsob prepravy?“

Pokrčila pleciami. „Neobľubujem, ale je jednoduchšie kúpiť si letenku, ako pretrpieť celú tú ceremóniu, keď žiadaš ministerstvo o prenášadlo,“ vysvetlila. „Nemám konexie na to, aby moju žiadosť uprednostnili.“

Obaja zmĺkli a zvrtli sa späť k hrobu.

„Ako dlho tam budeš?“

„Neviem,“ priznala. „Asi dovtedy, kým nezačnem cítiť, že je čas vrátiť sa.“

Prikývol. „Napíšeš mi občas?“

Prekvapene sa na neho zadívala. Nepozeral sa na ňu, a tak čoskoro odvrátila pohľad. „Ak chceš.“

Dlhé minúty tam stáli v príjemnom tichu. Snežiť už konečne prestalo a nánosy vločiek na zemi sa leskli v slabom svetle lampy. Vedela, že čoskoro bude musieť ísť, pretože sa ešte musela vrátiť domov po batožinu, ale akosi sa jej nechcelo. Práve keď sa chystala otočiť sa k nemu, aby sa rozlúčila, prehovoril.

„Chýba mi.“

Pozrela sa na neho a videla, ako mu po tvári tečú tiché slzy. Díval sa na ňu očami, z ktorých sa pred mesiacmi stali dve bezodné studnice smútku. Zamrkala, keď ju zaštípali oči. „Mne tiež,“ zašepkala.

Zacítila na prstoch jemný dotyk, a potom si vložil jej ruku do svojej. Nechala ho, nemala dôvod odtiahnuť sa. Dovolila si zostať tam s ním ešte pár minút, než odišla z cintorína a z Anglicka.

***

Zamyslene žmolila okraj bielo-zlatého okrasného pergamenu. Toto bola tretia pozvánka, ktorú dostala, odkedy sa presťahovala do Grécka. Každý rok jedna. Bola prekvapená, že neprestávali chodiť najmä vzhľadom na to, že ich dva roky úplne ignorovala. Okrem toho, počas bojov na Rokforte proti Veď-viete-komu nehrala merlinvieakú dôležitú úlohu. Nebola ani nijaké obrovské čarodejnícke zviera, aby sa ministerstvo cítilo povinné pozývať ju každý rok na výročný ples, ktorý sa konal v deň, kedy bol porazený Voldemort.

Položila obálku s pozvánkou na kuchynský pult a povzdychla si. Počas tých troch rokov ani raz nepomyslela na to, že by sa vrátila späť. Mala sa v Grécku dobre. Teda, mala aj nemala. Na návrat občas pomyslela, ale to iba kvôli zlým ekonomickým pomerom v krajine, ktoré zasiahli aj grécku čarodejnícku populáciu. Kríze sa očividne nikto nevyhol. Ani teraz po troch rokoch tvrdej driny si nenašetrila na lepšie bývanie, než bol jej jednoizbový byt. Okrem toho, strata práce bola v krajine neustále veľmi reálnou hrozbou a ani ona si ňou nebola istá. Hoci pracovať ako čašníčka v bare nebolo veľké terno, bola rada, že vôbec dokázala zarobiť nejaké peniaze. Bolo to tam síce ťažké, ale kvôli väčšiemu pohodliu by sa späť nevrátila.

***

„Dnes si zvláštne tichá,“ podotkol Cosmo, majiteľ baru, ktorý stál za pultom a čapoval pivo.

Angelina poukladala objednané drinky na tácku a pokrčila plecami. „Mám toho veľa na premýšľanie.“

Cosmo - jej šéf, blízky priateľ a osoba s tým najčudnejším menom, s akým sa kedy stretla - si ju iba zamyslene prezrel a nechal ju, nech ide poroznášať poháre po stoloch. Avšak keď sa vrátila späť, jeho otázkam sa nevyhla.

„Čo sa deje? Takúto ťa vídam iba dvakrát do roka.“ Vedel o smrti jej rodičov a Freda a tiež to, že bojovala vo vojne. Vlastne o nej vedel dosť veľa vecí a vôbec netrvalo dlho, kým sa mu zverila. Pripomínal jej trochu jej otca. Nie výzorom, ale povahou a spôsobom, akým sa s ňou rozprával a dával rady.

Oprela sa o pult a bezmyšlienkovite prechádzala pohľadom po bare. „Znova som dostala z ministerstva mágie pozvánku na výročný ples,“ vysvetlila. „Nechápem, prečo sa ešte obťažujú,“ zamumlala sama pre seba.

Cosmo zodvihol pohľad a zadíval sa na ňu, kým utieral práve poumývané poháre. „Rozmýšľaš nad tým, že by si išla?“

Povzdychla si. „Neviem. Najprv som na to vôbec ani nepomyslela, ale teraz... Bolo by pekné ísť sa pozrieť domov. Pekné a hrozné zároveň.“

„Ak nad tým premýšľaš, musí to mať nejaký dôvod. Možno už je čas, aby si sa postavila spomienkam čelom a prestala sa skrývať.“

„Ja sa neskrývam!“ podráždene vyhŕkla a zazrela na neho. „Snažím sa tu dať dokopy.“

Cosmo sa jemne usmial, načiahol sa a pohladil ju po ruke. „Ale veď ty si už dávno úplne v poriadku, Angelina.“

Nakrivila ústa v snahe opätovať mu úsmev, a potom sa znova zvrtla ku stolom. Odlepila sa od pultu a bežala pozbierať prázne poháre a vybaviť nové objednávky. Necítila sa byť v poriadku. A necítila sa byť úplne pripravená na návrat. Alebo to možno bol iba strach z toho, ako by znášala, keby sa vrátila späť do Anglicka?

„Ak tam aj pôjdem,“ vyhŕkla, keď sa vrátila ku Cosmovi, „bude to iba kvôli plesu. Nezostanem tam.“ Podala mu lístočky s objednaným pitím, načiahla sa cez bar po čistú handru a pobrala sa poutierať ubabrané stoly.

***

Tak tu bola. Konečne sa po troch rokoch vrátila do rodného Anglicka a... necítila nič. Nedostavila sa žiadna vlna nepríjemných spomienok, žiadne návaly úzkosti či paniky. No tie najhoršie zážitky nemala z Londýna. O smrti rodičov sa dozvedela na Rokforte a na tom istom mieste zomrel Fred.

Zostala v hoteli, pretože po troch rokoch mimo krajiny sa jej nezdalo vhodné, aby sa votrela do domu niektorého zo svojich priateľov. Napriek tomu, že sa vrátila iba kvôli plesu, nechala si pre každý prípad niekoľkodňovú rezervu. Prešla sa po Londýne, navštívila všetky jej dobre známe a obľúbené miesta, dokonca zašla na stanicu King‘s Cross a chvíľu len tak stála na nástupišti 9 a ¾. Nebolo to také zlé.

Keď vstupovala do obrovskej vstupnej haly ministerstva, ktorá v tú noc slúžila ako plesová sála, nemala potuchy, čo očakávať. Prepokladala však, že znova stretnúť po takej dlhej dobe starých priateľov, by mohlo byť celkom pekné. Necítila sa však dobre, keď sa zrazu ocitla v spleti ľudí, ktorých vôbec nepoznala. Obzerala sa okolo seba v nádeji, že zahliadne aspoň jednu známu tvár, ale zdalo sa jej, ako keby sa nachádzala v nejakej úplne inej dimenzii a ona tam vôbec nepatrila. Znepokojene sa objala a prešla si rukou po pažiach. Akonáhle objavila dlhočizný stôl s občerstvením, vydala sa tým smerom a schmatla pohár s červeným vínom. Aspoň sa tam už necítila ako kôl v plote.

Premýšľala, ako bolo možné, že tam nepoznela ani jedného čarodejníka. Nebola v cudzine predsa tak dlho. Nemohli za tie tri roky vymeniť všetkých významných pracovníkov ministerstva. Takisto nemohla zájsť sláva všetkých známych čarodejníkov. Kde bol Harry, Hermiona a Weasleyovci? Kde bola McGonaggalová, profesor Flitwick, Luna, Neville a ostatní členovia Rádu?

Zo zamyslenia ju vytrhlo neveriacky znejúce zvolanie. „Angelina?“

Zvrtla sa, chvíľu pátrala po osobe, ktorá ju oslovila, až sa jej pohľad zastavil na jej niekdajšej spoluhráčke. Usmiala sa. „Katie!“

Neváhala, okamžite k nej pristúpila a šťastne ju objala. Keď sa odtiahla, Katine hnedé oči čiarili nadšením. „Nemôžem uveriť, že si prišla. Celé tri roky o tebe nebolo ani počuť a zrazu sa tu objavíš.“

Angelinin úsmev trochu povädol, ale nedovolila si myslieť na tie hrozné veci, ktoré ju donútili odísť z Anglicka.

„Kde si vlastne bola? A prečo si mi nedala vedieť, že odchádzaš?“

„V Grécku. Prepáč, že som bez slova odišla,“ povzdychla si. „Potrebovala som odísť nikam, kde by som pred tým všetkým unikla,“ neurčito povedala, ale vedela, že detailnejšie to vysvetľovať nemusela. Katie vedela, ako ťažko znášala všetku tú smrť, ktorá obklopovala jej život.

„Mohla si mi aspoň občas napísať a dať vedieť, ako sa máš,“ vyčítala jej, ale úsmev jej z tváre nezmizol.

„Nemohla som. Alebo skôr nechcela. Teda, nie že by som s tebou nechcela zostať v kontakte, ja len...“

Katie ju prerušila a pevne ju chytila za plecia. „Ja viem. Nemusíš mi nič vysvetľovať. Každý sa s tragédiou vyrovnáva inak,“ povedala a znova ju objala. „Dôležité je, že si späť.“

Práve keď sa jej Angelina chystala priznať, že sa vrátila iba kvôli plesu a o pár dní odchádza späť do Grécka, všimla si na Katinej ruke niečo, čo odrazilo svetlo nespočetného množstva sviečok a zasvietilo jej ho do očí. Schmatla jej ruku a pritiahla si ju bližšie k tvári.

„Ty si zasnúbená?“ zvolala a obdivovala nádherný diamantový prsteň. „Je úžasný!“

Katie sa na lícach objavili dve červené škvrny. Celá sa rozžiarila a prikývla. „Svadba bude o štyri mesiace. Keď si konečne tu, budem aspoň vedieť, kam ti mám poslať pozvánku.“

„A kto je ten šťastný?“

„Asi tomu neuveríš, ale čochvíľa zo mňa bude Katie McLaggenová.“

Angelina na ňu vyvalila oči. „Ty si berieš Cormaca?“ vyhŕkla, ale neznelo to veľmi lichotivo. Akonáhle uvidela, ako sa zatvárila Katie, pocítila bodnutie viny. „Prepáč, tak som to nemyslela,“ zamumlala, ale Katie sa usmiala.

„Myslela, ale to je v poriadku. Nezabudla som na to, ako sa správal na škole a čo sme si o ňom hovorili.“

Cormac bol síce jeden z najkrajších chalanov, akých kedy Angelina vo svojom živote videla, a dokonca bol skvelý odrážač, ale inak to bol obyčajný hulvát. Zvyčajne býval namyslený, arogantný a nechutne povýšenecký takmer ku každému. Jeho hrubé správanie nevyvážila ani jeho atletická postava, blonďavé vlasy, tmavomodré oči a anjelská tvár.

„Tak prečo si ho berieš?“ spýtala sa s úprimným záujmom.

„Pretože sa zmenil, vojna ho zmenila. Jeho staršieho brata zabili smrťožrúti, vedela si to? Ani ich rodinné bohatstvo ich proti nim nedokázalo ochrániť.“

Nevedela. Nevedela dokonca ani to, že Cormac mal staršieho brata. Vždy si myslela, že bol jedináčik. Nuž, teraz už bol.

„Už sa toľko nesmeje,“ pokračovala Katie, „ale stratila sa aj jeho arogancia. Je úplne iný ako kedysi.“ Usmiala sa. „Možno aj kvôli môjmu varovaniu. Keď sme spolu začali chodiť, povedala som mu, že ak sa bude niekedy správať tak, ako sa správal na Rokforte, rozídem sa s ním. Zatiaľ to funguje.“

Angelina sa uškrnula. „Ak si s ním šťastná, gratulácia je potom na mieste.“

„To rozhodne je.“

***

Dôvod, prečo sa na plese spočiatku cítila tak stratene, bol ten, že tam prišla dosť skoro, hoci jej sa zdalo, ako keby už vtedy bola sieň úplne preplnená. Aspoň takto jej to vysvetlila Katie. Ona tam prišla tak skoro preto, lebo Cormac bol súčasťou usporiadacej komisie. Luna s Nevillom sa tam zjavili minimálne o pol hodinu neskôr rovnako ako aj Alicia Spinnetová, ktorá ju objímala spoň päť minút.

Nikdy by si nemyslela, že by ju mohli tak vrelo privítať, a to hlavne kvôli tomu, že odišla bez toho, aby o tom dala niekomu vedieť. Teda, nikomu okrem Georgea, a ten zjavne informácie o jej odchode nikam nerozširoval.

Keď dorazili Weasleyovci, nemohla uveriť, ako veľa ich bolo. George sa síce postaral o to, aby bola o všetkých dôležitých udalostiach v ich rodine informovaná, no vidieť ich všetkých takto pokope, bol aj tak trochu šok. Keď sa na nich dívala, uvedomila si, že George bol jediný bez partnerky. Prešla ňou vlna smútku. Nechcela, aby sa nechal ovládnuť žiaľom a zatvoril si tak dvere ku šťastiu.

Po tom, čo sa skončil objímací maratón s Weasleyovcami, dohodli sa, že k nim príde na druhý deň na večeru, aby aspoň sčasti dobehli tie tri roky. Angelina nadšene súhlasila. Ples nebol to najvhodnejšie miesto na dlhý rozhovor s toľkými ľuďmi a ona sa na rodinnú atmosféru Brlohu neuveriteľne tešila. Už takmer zabudla, aké to bolo mať okolo seba toľko milujúcich ľudí. Hoci neboli jej pokrvní príbuzní, pomaly ich začala brať ako svoju náhradnú rodinu.

„Nemyslel som, že prídeš,“ povedal jej George, keď sa členovia jeho rodiny rozpŕchli.

„Nemala som to v úmysle,“ úprimne odvetila, „no na poslednú chvíľu som si to rozmyslela.“

„Mohla si mi dať vedieť, že sa vraciaš,“ vyčítal jej s ustaraným výrazom na tvári. Zdalo sa jej, ako keby ho tým urazila. „Mama by bola nadšená, keby si miesto v hoteli zostala u nás.“

Angelina sa vďačne usmiala, ale pokrútila hlavou. „Prepáč, naozaj to bolo rozhodnutie na poslednú chvíľu,“ ospravedlňovala sa a v duchu si pripomenula, aby mu neprezradila, že priletela už pred niekoľkými dňami. „A v hoteli je mi fajn, nerob si starosti. Nechcem nikoho otravovať.“

George si odfrkol, ako keby to bola tá najabsurdnejšia vec na svete. „Prosím ťa! Čo nepoznáš moju mamu? Len by sa potešila.“

Nervózne sa usmiala. Nevedala, ako mu má na to odpovedať, tak sa rozhodla radšej zmeniť tému. „Čo si si to porobil s vlasmi?“

„Prečo? Nepáčia sa ti?“

Angelina zvraštila nos. „Mal si to lepšie, keď boli krátke. Neostriháš si ich radšej?“

Jeho tvár sa zvraštila do grimasy. „Nemám záujem strašiť malé deti.“

„To je dôvod, prečo si si nechal narásť dlhšie vlasy?“ neveriacky sa spýtala a keď na ňu iba smutne hľadel, povzdychla si. Pristúpila k nemu bližšie a chytila ho za lakeť. „Nemáš sa za čo hanbiť, George.“

„To s tým nemá nič spoločné. Ide o to, ako to vyzerá.“

Angelina sa povzbudzujúco usmiala a stisla mu ruku. „Nehľadiac na to, v akom stave je tvoje ucho, rozhodne budeš vyzerať lepšie s kratšími vlasmi.“