Posledné prázdniny 5

Keď som sa v tú noc konečne dostala do postele, bolo už takmer ráno a keďže chalani sa rozhodli zobudiť celý stan už o desiatej, pospala som si naozaj iba pár krátkych hodín. Z poschodia som sa doplazila do kuchyne ako zombí a vedela som, že som tak musela aj vyzerať. Koniec-koncov, stačil jediný Albusov pohľad a nadvihnuté obočie, aby mi došlo, že s mojím výzorom to bolo obzvlášť tragické. Keď som sa pozrela na modelkovsky vyzerajúcu Victoire, chcelo sa mi zo seba vracať, ale čoskoro som sa vzchopila. Srať na Victoire! Koho vôbec zaujíma, ako tá kobyla vyzerá?!

Okej, takéto sebapresviedčanie mi nikdy veľmi nešlo, ale aspoň tak na dve sekundy som miesto znechutenia cítila pálivé jazyky hnevu voči mojej sesternici. Okrem toho som si všimla, že Victoire s Teddym sedia pri sebe na môj vkus až príliš blízko a ich ruky sa o seba čas od času ako keby náhodou obtreli. Chvíľu som to zamračene pozorovola, zhypnotizovaná tým jemným náznakom intimity, ale napokon som odvrátila pohľad a sústredila sa na omeletu. Čerešničkou na torte bol Scorpius, ktorý ma sotva vnímal. Ale nie, teraz klamem, on ma vôbec nevnímal. Ešte aj fľaša džúsu si od neho vyslúžila viac pozornosti ako ja. Ale úprimne, čo som čakala?

Na svoju obranu však musím povedať, že my dvaja sme sa hádali veľmi zriedkavo a ak áno, naše nezhody netrvali dlhšie než pár hodín. Teraz to bolo iné, trvalo to pridlho a okrem toho, spôsob, akým si ma Scorpius nevšímal, bol príliš... úplný. Ešte nikdy ma nevystrnadil zo svojho vnímania tak ako teraz. Bolo to zvláštne a nie tým dobrým spôsobom. Trápilo ma to.

Kým som sa snažila nadránom zaspať, premýšľala som o tom; nebolo možné myslieť na niečo iné. Dospela som k názoru, že jeho správanie voči mne znamená dve veci. Buď bol na mňa Scorpius naozaj veľmi, veľmi nahnevaný alebo som ho ranila príliš na to, aby so mnou znova začal komunikovať. Verte mi, ani jedna z možností sa mi nepáčila.

V ten deň som bola skutočne mizerná spoločníčka. V stane som sa pohybovala ako lev v klietke, čím som znervózňovala svojich spolubývajúcich, ale ani jeden sa neodvážil komentovať to. No, vlastne pár odvážlivcov sa našlo, ale moje podráždené odvrknutia ich napokon úspešne odradili. Celé dopoludnie som strávila v kresle pri krbe s knihou v jednej ruke a hrnčekom ovocného čaju v druhej. Keďže som toho v noci veľa nenaspala, príležitostne som si zdriemla, ale s tým dobytkom v stane som pokojne nespala viac ako pol hodinu, potom ma vždy niekto zobudil. Keď mi konečne došlo, že najlepšie by bolo jednoducho sa vrátiť do postele, bol už čas na odchod. Bol totiž ten veľký deň, kedy tím Anglicka hral proti tímu z Írska.

„To je skvelý nápad!“ nadšene zvolala Victoire.

„Čo je skvelý nápad?“ spýtala som sa zo schodov, po ktorých som, už prezlečená do džínsových šortiek a čierneho trička s jedným odhaleným ramenom, kráčala do obývačky. Vlasy som si natočila, aby mi v jemných vlnách kaskádovito splývali po chrbte.

„Rozhodli sme sa, že odídeme hneď teraz a ešte pred zápasom stihneme ísť na obed,“ odvetil James, ktorý si práve do zadného vrecka na nohaviciach strkal peňaženku.

Bez záujmu som prikývla a pridala sa ku skupinke vychádzajúcej zo stanu. Celú cestu do reštaurácie som mlčala a znášala som Albusove tázavé pohľady. Vedela som, že má niečo na srdci, ale keďže sa ešte nevyslovil, mala som podozrenie, že je to niečo, čo nechce vyťahovať pred ostatnými. Stavila by som celý svoj skromný hmotný majetok na to, že akonáhle sa ocitneme aspoň relatívne sami, nič ho nezastaví, aby mi vyjavil svoje myšlienky.

Ako sa ukázalo krátko po tom, čo sme sa posadili ku stolu, mala som pravdu. Albus sa okamžite prezieravo usadil vedľa mňa. Z druhej strany mal Scorpiusa, takže som sa na neho aspoň nemusela pozerať. Čo však nebolo až také príjemné, bolo musieť sa dívať na hrkútajúcich si Teddyho a Victoire, ktorí sedeli spolu s Jamesom oproti. Znechutená som ich ignorovala. Mali by si uvedomiť, že nie každý má žalúdok pozerať sa na podobné veci.

„Rose,“ oslovil ma pošepky Albus a nahol sa ku mne, aby som ho počula.

„Hm?“ nesústredene som odvetila, kým som sa mračila na prázdne miesto na stole predo mnou.

„Asi by si mala zmeniť svoju taktiku.“

„Prosím?“ nechápavo som vyhŕkla. Zvrtla som sa tvárou k nemu, ale napoly očakávaný prešibaný výraz, som na jeho tvári nenašla. Bol smrteľne vážny.

„Ja viem, že tiché urazené mlčanie za účelom donútenia chlapa priplaziť sa späť s kvetnatými ospravedlneniami je hobby väčšiny žien, ale nemyslím si, že to bude v tomto prípade fungovať.“

To vyvolalo viac otázok, než ich zodpovedalo. „O čom hovoríš?“

„O Scorpiusovi, prirodzene.“ Albusov hlas sa stíšil na hranicu počuteľnosti, len aby si osoba sediaca z druhej strany vedľa neho nič nevšimla. „Myslím, že tento raz sa to nespraví chvíľkovým mlčaním, načo sa po niekoľkých dňoch na vec zabudne.“

„Prečo mi to hovoríš?“ podráždene som odvrkla. Naozaj som to nechcela počúvať. Celý deň a minulú noc som nepremýšľala nad ničím iným, takže už som toho mala jednoducho dosť.

„Pretože si mu ukrivdila a mala by si sa ospravedlniť. Možno si myslíš, že sa ho to nijako nedotklo, ale mýliš sa.“

V tomto sa mýlil zase Albus. Vedela som, že som Scorpiusovi ublížila; nebola som taká nevšímavá, aby mi to nedošlo. Ale priblížiť sa k nemu, keď si tak úzkostlivo držal odstup, bolo ťažšie, než by som si kedy myslela. Teda... niežeby som to naozaj skúsila.

Alovi som neodpovedala a on sa k tomu už nijako nevyjadroval, za čo som mu bola vďačná. V tichosti som zjedla svoju porciu jedla, napoly ucha som počúvala, o čom sa bavia ostatní, ale moja myseľ tam v skutočnosti vôbec nebola. Keď sme sa konečne pohli od stola, boli takmer tri hodiny. Keďže o pol štvrtej sa začínal zápas, bol najvyšší čas, aby sme vyrazili. Merlin vedel, že tam budú tisícky čarodejníkov a dostať sa dnu bude pravdepodobne chvíľu trvať aj napriek tomu, že sme mali sedadlá vo VIP časti.

Zápas sa začal ohlušujúcim potleskom zo všetkých dvadsiatich piatich tribún. Albus s Jamesom vyskočili zo sedadiel, tiež nadšene tlieskali a vyskovali ako výstavné opice. Pri pohľade na nich som sa musela smiať, hoci som na to vôbec nemala náladu. Aj ja som vstala a tlieskala do rytmu úvodnej piesne, ale nervózne šteklivé mrazenie, ktoré som mala pri každom zápase, som tento raz v žalúdku nepocítila. Po zaznení úvodného zapískania sme si všetci sadli. Chalani sa začali okamžite napchávať zemiakovými lupienkami a zapíjať ich ďatelinovým pivom, no môj stolík s jedlom zostal nedotknutý.

Zápas bol nekonečný! O ôsmej večer sme ešte stále sedeli na tribúne a búrlivé povzbudzovanie sa zmenilo na občasné hlasné spoločné zamumlanie alebo zalapenie po dychu. Koniec-koncov, po vyše štyroch hodinách v horúcom sparnom počasí by asi každého prestalo baviť skandovať a oduševnene mávať transparentmi. Victoire to vzdala už po pol hodine a mrzuto odhodila obrovský nápis ANGLICKO DO TOHO! vedľa svojho kresla. To vyvolalo na mojich perách posmešný úsmev, no inak som nemala veľa dôvodov na radosť. A ešte sme aj prehrávali o dvadsať bodov!

Vstala som z pohodlného čaluneného kresla a zamierila som smerom k toaletám, kde som si ovlažila tvár a vlhkým kapesníkom som si prechádzala po spotenom krku. Asi nebol najlepší nápad nechať si tú ohnivočervenú hrivu rozpustenú. Siahla som do vrecka na šortkách - bola som si takmer stopercentne istá, že som si vzala gumičku - ale to bolo prázdne. Podráždene som si povzdychla, prehodila som si vlasy dopredu, aby som umorenému krku poskytla aspoň akú-takú úľavu a vyšla som z miestnosti. Už som sa nestihla uhnúť a zabrániť zrážke so Scorpiusom, ktorý práve prechádzal okolo.

Po počiatočnom šoku som sa spamätala na podiv rýchlo. „Prepáč,“ zamumlala som a odtiahla som sa, „nevidela som ťa.“

Scorpius mlčky prikývol, obišiel ma a pokračoval v ceste. Sama pre seba som sa zachmúrila. Mohol mať aspoň toľko šlusnosti a odpovedať mi! Dobre, možno som k nemu bola hnusná a naša hádka bola z veľkej časti moja vina, ale to ešte neznamená, že sa bude správať ako barbar!

Bolestivo som si zahryzla do spodnej pery, aby som vo svojom rozhorčení nevyriekla zase niečo, čo budem neskôr trpko ľutovať. Odlepila som sa od zeme, ku ktorej som vo svojom šoku primrzla, a pohla som sa k balkónu. Vtedy sa za mojím chrbtom ozval jeho hlas.

„Vlastne som išiel za tebou.“

Znel vecne. Zastala som sa obrátila som sa k nemu.

„Áno?“

„Dlho si sa nevracala...“

Robil si o mňa starosti? Toto bolo dobré znamenie, nie? V duchu som sa usmiala, navonok som trhla ramenami. „Bolo mi teplo, išla som sa trochu ovlažiť.“

Prikývol, mlčal, ale stále tam stál a díval sa nie na mňa, ale kamsi za moje rameno. Ošila som sa. V podobných situáciách som rýchlo strácala trpezlivosť. Z balkóna sa chodbou rozľahlo búrlivé zaručanie fanúšikov, pravdepodobne dal jeden z tímov gól. V duchu som hádala ktorý asi. Už-už som sa chystala zvrtnúť sa a vrátiť sa späť na svoje miesto, keď sa blondiak rozhodol prerušiť svoje mlčanie.

„Si v poriadku?“

Povedať, že som bola jeho otázkou prekvapená, by bolo jemné pomenovanie. Zamrkala som a pery som poodchýlila ako nemá ryba. Scorpius mi však nedal dostatok času, aby som odpovedala. Miesto toho nervózne pokračoval.

„Dnes si bola hrozne tichá, myslel som si, že sa necítiš dobre.“

Nuž, jasné, že som sa necítila dobre. „Nemám veľa dôvodov na radosť, či áno?“

Povzdychol si. Nevyznelo to dobre. Premýšľala som nad tým, či zo mňa a mojich nálad nebol vyčerpaný. „Mrzí ma to... ani nevieš, ako veľmi, ale musíš pochopiť, že ho nemiluješ.“

Moje prekvapenie spred desiatich sekúnd sa ani nemohlo rovnať tomuto. „Prosím?“

„Viem, že si myslíš, že ho miluješ, ale mýliš sa. Máš ho rada, to áno, ale láska to nie je.“

Bola som si istá, že jednému z nás preskočilo. To bolo, koniec-koncov, jediné vysvetlenie toho, čo sa dialo. Scorpius však vo svojej bláznivej tiráde pokračoval.

„Čím skôr to pochopíš, tým skôr ťa to prestane bolieť, v tomto mi môžeš veriť.“

„Nemilujem ho?“ omámene som zo seba vysúkala. O čom to, dopekla, táral?

„Isteže nie!“ horlivo odvetil blondiak. „A on teba tiež nie, veď teraz je s Victoire.“

Je s Victoire? Teddy? Hovoril Scorpius snáď o Teddym? „Čo to tu, pre Merlina, splietaš?“ zamračene som žiadala o vysvetlenie.

„Ach,“ vyšlo z neho a sklonil hlavu, „vedel som, že budeš naštvaná.“

„To si teda píš, že som naštvaná, Malfoy!“ zaprskala som. Scorpiusova hlava vystrelila dohora. Malfoy som mu hovorila iba vtedy, keď som bola výnimočne nasraná... čo som aj bola. „Prečo to, do riti, vyťahuješ?“

„No, to je predsa dôvod, prečo máš takú nanič náladu, nie?“

„Nie je!“ neveriacky som zrúkla, možno trochu hlasnejšie, než som chcela. „Pre Merlina! A čo myslíš tým, že ho nemilujem? Ako môžeš vedieť lepšie než ja, čo cítim?“ Jasné, že som dobre vedela, že nie som do Teddyho zamilovaná, ale to mi nezabránilo v tom, aby som sa naštvala.

„Nemôžeš byť zaľúbená do takého idiota!“ rozhorčene vyhŕkol.

„Idiota?“

„Nevidíš, že sa o teba nestará? Vie, že sa ti páči a aj tak sa s tebou pohráva. Keby mal v sebe aspoň trochu slušnosti, v tej hre by ťa nikdy nepobozkal.“

Ako keby ten bozk pre mňa neviemčo znamenal. Ale musela som si pripomenúť, že to Scorpius nevedel. Lenže... mal blondiak pravdu? Naozaj si zo mňa Teddy robil dobrý deň? Pohládzalo mu moje dočasné hlúpe pobláznenie ego? Dopekla, čo ak mal pravdu?

Teraz som sa cítila naozaj hlúpo. Jediné, čo ma upokojovalo, bol fakt, že z tej pseudozaľúbenosti som bola už vonku.

„Aj keby to bolo tak, čo ti dáva právo povedať, že vieš, čo cítim a čo nie?“

Scorpius v tejto chvíli uhol pohľadom a zadíval sa na stenu. „Asi nič. Dobre, možno neviem, čo cítiš, ale bolo by pre teba lepšie, keby si ho neľúbila. Aspoň by ťa to, čo sa teraz deje, nebolelo.“

Mlčky som ho sledovala. Vyzeral... čudne. Neviem, bol taký hrozne zvláštny, taký vážny a vzeral, ako keby to bol on, kto bol zranený a nie ja. Teda, niežeby som bola.

„Nebolí ma to,“ odpovedala som napokon. Obrátil sa ku mne a svoje belasé oči zaryl do mojich. „Teddyho mám rada ako kamaráta, ako brata, a to je všetko.“

„Naozaj?“ rozžiaril sa. Aspoň to vyzeralo, že sa rozžiaril. „Takže som mal pravdu? Nie si do neho zaľúbená?“

Pokrčila som plecami a tento raz som to bola ja, kto musel uhnúť pohľadom. „Nepopieram, že kedysi sa mi páčil, ale to je už dávno za mnou,“ zveličovala som, kým mi na líca stúpala červeň. Tak dávno to zase nebolo, ale s podobnými detailami som ho nemienila zaťažovať. Úplne stačilo, že som sa s tým musela popasovať ja.

„Ale ak je to tak, tak prečo si mala takú zlú náladu?“

Odfrkla som si. „Prečo asi?“ Otočila som sa späť k nemu. „Kvôli našej hádke,“ objasnila som tento raz oveľa krotkejšie.

Jasne som videla, ako ho to ohromilo. Myslel si snáď, že mi to bolo jedno? Blázon!

„Povedala som veci, ktoré som ti nemala povedať a ktoré som tak vlastne ani nemyslela,“ pokračovala som. „Ale prekvapilo ma, že si reagoval tak prudko a naozaj som si nemyslela - a stále si nemyslím - že si mal na to dôvod.“

„Ja viem,“ povzdychol si. „Trochu som to neustál. Nikdy som na teba kvôli tomu nemal kričať. Prepáč,“ dodal.

„To, že sa o mňa tak staráš, je veľmi milé a mňa to naozaj teší, ale musíš pochopiť, že som dospelá. Viem sa o seba postarať.“

„Viem.“

„Nemôžeš takto reagovať iba preto, že sa pár hodín neozvem.“

„Viem.“

„Stačí, že môj otec dostáva hysterické záchvaty, keď sa domov vrátim po večierke, nepotrebujem to ešte aj od teba.“

„Viem.“

„Nechcem tým povedať, že mi vadí, že sa o mňa bojíš, ale, ako som povedala, nie som malé dieťa. Dokážem sa o seba postarať.“

„Rose, pôjdeš so mnou na rande?“

Ďalšia oduševnená obhajoba mojej nezávislosti zostala visieť vo vzduchu, kým ja som sa šokovane dívala do búrkovomodrých očí, ktoré boli teraz rozšírené a zvláštne priezračné. Koľkýkrát za poslednú pol hodinu ma Scorpius už šokoval?

„Ty... ty,“ koktala som, po tvári sa mi plazil rumenec. Takéto situácie som nenávidela. Zatvorila som oči, odkašľala si, a potom som to skúsila znova. „Ty ma pozývaš na rande?“

„Zjavne,“ sarkasticky odvetil, až som sa úplne zahanbila, ale poznala som ho príliš dobre na to, aby som si nevšimla, aký nervózny v skutočnosti je.

„Tak normálne? Nie ako kamaráti?“ Ježišikriste, ja som ale mlela chujoviny! Mala by som sa okamžite vzchopiť.

„Iste, inak by to nebolo rande, nie?“

Po tomto som sa dokonca cítila ako ešte väčší idiot, ak to vôbec bolo možné. Jediné, čo ma upokojovalo, bolo vedomie, že sa v tomto rozhovore tiež necíti zrovna ako ryba vo vode. Prečo inak by si tak horlivo žul okraj spodnej pery?

Tento akt, to, ako mal peru jemne vcucnutú dovnútra, bol celkom fascinujúci. Dokonca som si uvedomila, že sa mi jeho pery páčia. Neboli úzke, ako je to zvykom u väčšiny mužov, práve naopak. Jeho pery boli plné a... šťavnaté. Inak sa to opísať nedalo.

„Tak dobre,“ vyhŕkla som skôr, než by som si to stihla rozmyslieť, ale potom som si uvedomila, že by som si to asi aj tak nerozmyslela.

V Scorpiusových očiach sa mihlo prekvapenie „Naozaj?“

Zamračila som sa. Prečo sa ma spýtal, či s ním pôjdem na rande, keď si myslel, že mu poviem nie? To predsa nedávalo zmysel. „Jasné, prečo nie...“ Uf, to neznelo veľmi entuziasticky a z pohľadu na neho som usúdila, že to zaregistroval tiež.

„Tak dobre. Asi by sme sa mali vrátiť,“ navrhol a ja som prikývla. Spoločne sme vykročili k balkónu, ale po pár krokoch som sa zarazila a zastla.

„Vlastne, nie som si istá, či je to rande až taký dobrý nápad,“ začala som, Scorpius sa ku mne okamžite otočil. Nebola som si celkom istá, čo presne som v jeho výraze uvidela, ale nebolo to nič dobré, preto som rýchlo pokračovala. „Vieš, celé by to mohlo byť trochu trápne a keby sme zistili, že to nefunguje, tak by to mohlo ohroziť naše priateľstvo a preto si myslím, že by sme to celé mohli preskočiť a prejsť k niečomu, čo nám rýchlo a bezbolestne povie, či má vôbec zmysel namáhať sa,“ chrlila som zo seba.

Blondiak podozrievavo prižmúril oči. „A čo by to malo byť?“ spýtal sa, ako keby neveril mojim dobrým úmyslom.

„Toto,“ povedala som tak trochu trasľavým hlasom a bez hanby som sa na neho prisala perami. Ani na sekundu si nemyslite, že som nebola nervózna až strach, ale asi sekundu po tom, čo opätoval môj bozk a objal ma, sa všetka nervozita okamžite vyparila. A viete čo? Toto bol TEN bozk. Bozk, ktorý som dúfala, že zažijem s Teddym, ale v skutočnosti som ho prežila so Scorpiusom a bolo to o mnoho lepšie, než som si to predstavovala.

Odtiahol sa odomňa iba vtedy, keď sa potreboval nadýchnuť a na ústach mu ihral ten najkrajší úsmev, aký som u neho doteraz videla. Musím sa priznať, že aj ja som sa vyškierala ako psychicky narušený klaun a dokonca som sa za to ani nehanbila!

„Takže? Aký je verdikt?“

„Prešiel si,“ laškovne som odpovedala, „takže môžeme prejsť k druhému rande.“ Bolo priveľmi klišé povedať, že som mala pocit, akoby som sa vznášala? Ale bolo to tak a kým som rozpitvávala svoje podivné vzletné pocity, Scorpius sa ku mne znova sklonil. Tento raz však jeho bozk netrval dlhšie než mrknutie oka a takýchto malých božtekov mi na pery a bradu uštedril niekoľko.

„Keď sa už hýbeme takou kozmickou rýchlosťou, môžeme rovno preskočiť druhé rande... a možno aj tretie a môžem ti povedať, že som do teba blázon už nejakú chvíľu.“

„Definuj nejakú chvíľu,“ vyzvala som ho, srdce mi trepotalo v hrudi. Merlin, čo bolo so mnou a mojím náhlym sklonom poletovať?

„Od šiesteho ročníka.“

„Tak dlho? Čo ti, pre Merlina, trvalo tak dlho?“

Pokrčil ramenami, líca mal jemne zrumenené. „Možno nie som vo všetkom taký suverénny, ako vyzerám.“

Och, takže on sa bál? Jéj, to bolo vážne milé! Ale radšej som si zahryzla do jazyka, než by som to povedala nahlas. Vedela som si predstaviť, že by to asi nerád počul. Okrem toho, nebola som si istá, či by som v tej dobe jeho pozvanie prijala... pravdepodobne nie. Bolo teda iba dobre, že čakal.

Potom sme už nič nehovorili, ešte sme sa párkrát pobozkali, až sme napokon za hlučných výkrikov, ktoré som si predtým nevšimla, vyšli na balkón. Cítila som, že som od bozkávania rovnako červená ako tapisérie pokrývajúce steny v chrabromilskej spoločenskej miestnosti, ale bolo mi to jedno. Až keď sme vyšli a okamžite sa na nás povesil Albus, došlo nám, že zápas sa skončil.

„Vyhrali sme. Rose, VYHRALI SME!“ hučal mi do ucha, bláznivo mával otvorenou fľašou šampanského a takmer nás polial lepkavou zlatistou tekutinou.

Vyzeralo to tak, že Al musel piť okrem šampanského ešte aj niečo iné, pretože bol neobyčajne hlučný a hyperaktívny. Poskakoval medzi kreslami, trepal fľašou a potom jej obsahom polieval Jamesa. Davy na tribúnach šaleli, hráči anglického tímu ešte stále poletovali okolo tribún, zdravili sa s fanúšikmi, nechali sa nimi potľapkávať po pleciach a kapitán zvieral v rukách nad hlavou obrovský metlobalový pohár, s ešte väčším úsmevom na tvári. V diaľke niekto začal púšťať ohňostroj, zobrazujúci anglickú zástavu. Kútikom oka som zachytila, ako sa k sebe moja kobylovitá sesternica a Teddy tisnú, sotva bol medzi nimi milimeter miesta.

Zacítila som na svojej tvári Scorpiusov napätý pohľad, ale nemal sa prečo znepokojovať. Vôbec som nežiarlila. Vlastne som pri pohľade na nich necítila nič. Zvrtla som sa k nemu a usmiala som sa.

„Vyhrali sme.“

„Už to tak vyzerá,“ pobavene odvetil a tiež sa uškrnul.

„Asi by sme to mali nejako osláviť,“ nadhodila som.

Ihneď pochopil, prikývol a pristúpil ku mne. „Asi by sme mali,“ zamrmlal skôr, než boli jeho ústa na mojich perách a mnou sa prehnal bláznivý roj neposedných motýľov. Napriek tomu, ako som bola do bozku vložená, som začula Alov hlas vykrikujúci „no konečne!“ a Jamesa, ktorý kričal, oveľa šokovanejšie a pobúrenejšie, „čo to má, dopekla, znamenať?!“.

V tej chvíli som nemohla byť šťastnejšia.

Koniec