Posledné prázdniny 4

Vždy som akosi tušila, že som v niečom iná ako ostatní, ale takúto anomáliu som nečakala. Strašne mi to liezlo na nervy, pretože v jednu minútu som si istá, že viem, čo cítim a v druhú o tom zrazu začnem pochybovať. A čo bolo horšie, nemala som ani potuchy, ako sa mám správať. Niežeby to malo niečo výrazne zmeniť, pretože doteraz som sa k Teddymu vždy správala iba ako ku kamarátovi. Ibaže to sa malo zmeniť. Pred pár rokmi bol náš vekový rozdiel netolerovateľný, pretože som bola veľmi mladá, lenže teraz som bola dospelá. Mala som sedemnásť a on dvadsaťdva, čo bolo podľa mňa úplne ideálne, a ja som sa chystala konečne mu začať dávať najavo, že ho mám rada. Ale teraz? Sama som si to nevedela usporiadať v hlave a zistiť, či ho mám vôbec rada tým spôsobom, ako som si myslela.

Dôsledkom môjho neustáleho premýšľania nad tým, čo sa stalo a čo to pre mňa vlastne znamenalo, som vôbec nevnímala, čo sa deje na ihrisku. Keď sa zápas skončil, prekvapene som sa rozhliadala po divákoch, ktorí vstávali z kresiel a pomaly sa presúvali k východu.

"Tak ideš alebo nie?" vytrhol ma z omámenia Hugo.

Zodvihla som k nemu hlavu. Stál pár metrov odo mňa a s nadvihnutým obočím sa na mňa vyčkávajúco díval. Rýchlo som prikývla. "Jasné."

Len čo sme vyšli na ulicu, spýtala som sa Huga, či chce ísť so mnou do nášho stanu. Samozrejme, súhlasil. Nemusela som mať nadpriemerné IQ, aby som vedela, že vidina poobedia stráveného s bratrancami ho bude lákať viac ako posedenie v kruhu svojich rodičov a strýka s tetou.

Príchod môjho brata do nášho stanu všetkých prekvapil, pretože ostatní tiež očakávali, že rodičia prídu na majstrovstvá až zajtra. V krátkosti som vysvetlila situáciu a kráčala som k chladničke. Von som sa vybrala niekedy po desiatej a už bolo skoro pol tretej, takže som bola poriadne hladná; na zápase som toho totižto veľa nezjedla. Vytiahla som zvyšky bolonských špagiet, ktoré boli pravdepodobne dnes na obed, ohriala som ich a pridala som sa k ostatným v obývačke.

Sadla som si na pohovku a až vtedy som si všimla, že v miestnosti chýba Scorpius. "Kde je blondiak?" spýtala som sa Ala, sediaceho vedľa mňa.

"Vonku."

"Čo robí sám vonku?"

Bratranec ľahostajne mávol rukou. "Zbláznil sa."

"Čože?" nechápala som.

"Je vonku a hľadá ťa - ergo preskočilo mu."

Zamračila som sa na neho. "Prečo by ma mal hľadať? Prikázala som predsa Wikzovi, aby vám povedal, že idem na nákupy."

Albus prikývol. "A on tú správu úspešne predal, ibaže keď si sa dlho nevracala, rozhodol sa ísť ťa pohľadať. Hovoril som mu, že si sa pravdepodobne rozhodla ísť na nejaký zápas, ale nepočúval ma."

Zamyslene som prikývla a zahľadela som sa do svojho taniera. Moje zamračenie sa prehĺbilo. Nešlo mi do hlavy, prečo bol Scorpius tam vonku a hľadal ma. Iste, občas sa mi zdalo, že bol nezvyčajne ochraniteľský, ak išlo o mňa. Napríklad keď sme boli vo Francúzsku, nikam som sa nepohla bez toho, aby vedel úplne presne, kam idem a aj to sa stávalo iba zriedka, lebo väčšinu času som ho mala aj tak stále za zadkom. Lenže to bolo iba preto, lebo sa za mňa spolu s Albusom cítil zodpovedný. Nečudovala som sa, keďže môj otec sa mu vyhrážal veľmi hnusnými kliatbami, ak by sa mi skrivil čo i len vlások na hlave. Vtedy som mu naozaj nemohla zazlievať, že mu leží moje dobro tak veľmi na srdci, lenže tento raz takýto dôvod nemal a mne sa to jednoducho zdalo príliš. Veď ani Albus sa mojou niekoľkohodinovou neprítomnosťou neznepokojoval, tak prečo Scorpius áno?

S myšlienkami na míle vzdialenými od toho, čo sa dialo v obývačke, som zapichla vidličku do špagiet a začala ich okolo nej obtáčať. Nevedela som prečo, ale pri pomyslení na to, že si o mňa Scorpius takto robil starosti, som pocítila jemný, ale zato veľmi nepríjemný osteň viny. Musela som si priznať, že keď som sa rozhodla ísť na ten zápas, mala som im dať nejako vedieť, že budem preč oveľa dlhšie, než som sprvu predpokladala. Lenže vtedy mi ani na um nezišlo, že by to mohlo niektorého z nich tak veľmi trápiť a to najmä preto, že v areáli sa jednoducho stratiť nedalo a bola som si dosť istá, že ani žiadne nebezpečenstvo mi tam nehrozilo.

"Keď sa vráti, bude zúriť," akoby mimochodom povedala Victoire a ja som na ňu vrhla zachmúrený pohľad.

"Prečo?" ozval sa môj malý brat. "Mne by vôbec nevadilo, keby sa tak na deň-dva stratila."

"Hej!" Keby som mala po ruke nejaký vankúš, naisto by už letel rovno medzi jeho oči. "Dnes som ťa dostala do VIP sekcie, takže na tvojom mieste by som radšej držala jazyk za zubami." Otočila som sa k svojej blonďavej sesternici. "Nemá byť prečo nahnevaný."

Victoire sa uškrnula a ja som sa nevedela rozhodnúť, či je to príjemný úsmev alebo nie. "On na to bude mať iný názor."

Otvorila som ústa, aby som jej na to niečo povedala, ale potom som si to rozmyslela. Prečo by som sa mala handrkovať o tom, čo si myslí alebo nemyslí Scorpius práve s ňou? Miesto toho som si vložila vidličku do úst a pomaly som prežúvala, kým ostatní sa sústredili na nejaký film, ktorý bežal v televízii. Hoci som sa rozhodla vypustiť to z hlavy, nedokázala som sa naňho sústrediť. Neustále mi behal po rozume Scorpius. Nemusel ma ísť hľadať, nebola to jeho povinnosť a aj napriek tomu som sa cítila vinná za to, že sa teraz túla po vonku a pátra po mne. Mrzelo ma to, či už to podľa mňa bolo opodstatnené alebo nie. Bolo zvláštne, v akom rozpore s rozumom sa občas správali pocity.

Po nejakej chvíli som dospela do štádia iracionálneho hnevu. Bol to predsa ON, kto sa rozhodol správať sa ako paranoidný anjel strážny, tak prečo by som to mala byť JA, kto sa nad tým trápi?! Rýchlo som skonzumovala zvyšok špagiet a špinavý tanier som zaniesla do kuchyne. Keď som sa otočila od drezu, s tlmeným výkrikom som nadskočila a chytila som sa kuchynskej linky. Iba v polmetrovej vzdialenosti odo mňa na mňa číhal Teddy. Akonáhle som si uvedomila, aká prehnaná bola moja reakcia, líca mi zrumeneli.

"Teddy," vyjachtala som, "vyľakal si ma."

"Prepáč."

Chvíľa ticha.

"Chcel si niečo?" vyzvedala som s mierne nadvihnutým obočím.

Brunet prikývol. "Len som sa chcel uistiť, že po tom včerajšku je medzi nami všetko v poriadku."

Po včerajšku. Spomienky na alkohol, Človeče nehnevaj sa a vynútený nepodarený bozk do mňa vrazili so silou rozbehnutého rýchlika. Po tej informácii o Scorpiusovi som v hlave nemala dostatok miesta, aby som mohla premýšľať nad niečím iným, a Teddy sa predo mnou v kuchyni zjavil tak náhle, že mi ani nedal čas na to, aby sa mi spomienky vynorili v hlave spontánne. Zároveň mi tou vetou vyvrátil moju domnienku - alebo skôr nádej -, že si to nebude pamätať.

"Ach." Na tvári sa mi objavil silený úsmev. "Jasné, bola to iba hra."

Žiarivo sa na mňa usmial. "To mi odľahlo. Bál som sa, že by sa to medzi nami tým katastrofálnym bozkom pokazilo."

Zavrtela som hlavou. "Ale kdeže!" Niekedy, keď som sa snažila, som vyzerala pri klamaní fakt presvedčivo. Teddy iba slabo prikývol a nechal ma v kuchyni samú. Keď som si to tak v hlave premietla, vlastne som ani nevedela, čo myslel tým, či je medzi nami všetko v poriadku. Že to nijako nezmenilo naše vzťahy? Že ho naďalej budem brať ako kamaráta, hoci som ho tak nebrala? Že si o ňom napriek tej skúsenosti nebudem myslieť, že sa hrozne bozkáva?

Jeho slová vo mne však vyvolali aj iné myšlienky. Teraz som aspoň vedela, že som nebola jediná, kto si myslel, že ten bozk nebol taký, aký mal byť. Avšak čo to znamenalo, som naozaj netušila. Bolo to kvôli tomu, že bol opitý alebo to medzi nami prosto neiskrí?

Zhlboka som sa nadýchla, sklonila som hlavu a pritlačila si prsty na spánky. Začínala ma zmáhať bolesť hlavy. Zo sústredenia ma vyrušili vzrušené hlasy, ktoré ku mne prichádzali z obývačky. Zodvihla som hlavu, aby som zistila, čo sa deje a stretla som sa s temným pohľadom dvoch modrých očí. Nikdy predtým som sa pri Scoriusovi necítila ohrozená, nikdy, nech už bol akokoľvek veľmi nahnevaný, som sa ho nebála, no tento raz mi pri pohľade do jeho očí naskočili po tele zimomriavky. Sťažka som prehltla a čakala, až spustí svoju tirádu, pretože ja som sa necítila na to ozvať sa prvá.

A dlho som čakať naozaj nemusela. "Kde v pekle si bola?" zavrčal.

Znova som naprázdno preglgla. "Vonku. Wikz ti to nepovedal?" nevinne som sa spýtala a tvárila som sa, že odpoveď ani netuším.

"Povedal, ale to bolo o pol dvanástej, takže kde si bola štyri hodiny?"

Pokrčila som plecami. "Najprv som sa bola pozrieť do obchodov, potom som stretla na ulici mamu s otcom, no a potom som šla s Hugom na zápas. Preto som sa vrátila tak neskoro."

Scorpius prižmúril oči a pristúpil ku mne. Keby som mala kam ustúpiť, s radosťou by som to urobila, no do mojich krížov sa už aj tak dosť zabáral ostrý okraj linky. "A ani na sekundu ti nezišlo na um, že by si nám to mohla dať vedieť?!" vykríkol na mňa.

Zhlboka som sa nadýchla. V tejto chvíli môj mierny strach začínal striedať hnev. Kde berie právo takto na mňa vybehnúť? Ako sa opovažuje jačať na mňa? "Nie, nezišlo," zaklamala som, "pretože to nebolo potrebné. Ako vidíš, nikomu nevadí, že som bola preč tak dlho!"

"Ale mne áno!"

"A ako som to mala asi tak vedieť? Ako som mala vedieť, že ťa znova postihne ten tvoj chorobný ochraniteľský komplex?"

Jeho oči sa zablýskali a v mojom krku zrazu ostalo príliš sucho na to, aby som prehltla. Prestrelila som? Bolo to príliš? Možno som mu krivdila. Mala by som byť predsa rada, že mu na mne záleží, nie? To mu však automaticky nedávalo právo takto si na mne vŕšiť vlastnú zlosť.

Urobil ku mne ďalší krok, otváral ústa, aby niečo povedal - alebo skôr zajačal - a ja som podvedome zadržala dych. Nič sa však nestalo. Chvíľu sme sa navzájom prebodávali pohľadmi, až sa jeho oči napokon odvrátili a keď sa na mňa po pár sekundách znova zadíval, dve modré studnice mrazili horšie ako decembrová fujavica.

"Dobre," pokojne povedal. Miesto toho, aby sa mi zo zmeny jeho nálady uľavilo, mnou prešlo nepríjemné chvenie. "Ak ti to tak prekáža, prestanem sa starať."

Striaslo ma tak veľmi, až som musela potlačiť vzlyk.

"Ale ja…," rýchlo som začala, on sa však už otočil a bez jediného slova či obzretia odišiel z kuchyne. Ale ja som nepovedala, že mi to vadí, dokončila som v duchu. Zostala som tam bezradne stáť a nemo sa dívať na prázdne miesto, na ktorom chvíľu predtým stál. Nerozumela som, prečo sa mi zrazu začali do očí tak naliehavo tisnúť slzy. Vedela som, že som urobila chybu, keď som mu povedala tú poslednú vetu, ale to predsa nebol dôvod na plač. Bola to iba jedna z množstva hádok, aké sme mávali neustále… až na to, že nebola. Cítila som, že toto je iné. Nemohla som to niečo, kvôli čomu som si to myslela, pomenovať, ale rozhodne som to vedela.

Vyšla som z kuchyne do obývačky a zistila som, že všetci na mňa zízajú. Akonáhle som vošla, v miestnosti nastalo neprirodzené ticho. Nebolo ťažké si domyslieť, že nás počúvali. Zahanbene som sčervenala, no potom vo mne vzbĺkol hnev z takého narušenia súkromnia, hoci ich chyba to nebola. Naštvane som vypochodovala na poschodie a zatresla za sebou dvere svojej izby.

Neviem, ako dlho som ležala na posteli a zízala na strop, kým som zaspala. Keď som sa prebudila, za oknom sa už črtala čiernota. Popreťahovala som si svaly, išla si trochu ovlažiť tvár do kúpeľne a napokon som sa vybrala dolu. James, Albus a Scorpius boli porozťahovaní na pohovkách a zase zízali do televízora. Na úpätí schodov som sa trochu zarazila, ale nemohla som predsa očakávať, že sa budem môcť v stane blondiakovi vyhnúť. Zhlboka som sa nadýchla a zostúpila som dolu.

Nevedela som, aké správanie som po našej hádke od Scorpiusa očakávala, no on ma ignoroval a v podstate sa správal, ako keby sa nič nestalo. Bola som si istá, že navonok to vyzeralo úplne normálne a ostatní si možno mysleli, že všetko je zabudnuté, ale ja som vedela, že to nie je tak. Nielenže si ma vôbec nevšímal, ale ten jediný raz, čo sa na mňa pozrel, som z neho cítila oveľa viac než nezáujem; cítila som mrazivý chlad. Chvíľu som sklesnuto sedela na pohovke vedľa Jamesa, ale dlho som to nevydržala. Z pre mňa nepochopiteľných dôvodov ma Scorpiusovo správanie doháňalo k slzám a to úplne doslova. Len čo mi začali vlhnúť oči, zakaždým som začala zúrivo mrkať, aby som tie slzy rozptýlila.

Nechápala som to. Nikdy predtým ma žiadna naša hádka tak nezasiahla ako táto. Verte mi, chcela som k nemu podísť a ospravedlniť sa, pretože ma moje slová naozaj mrzeli, ale čo-to z mojej povahy som zdedila aj po otcovi a k tomu sa radila najmä tvrdohlavosť a pýcha. Bola som príliš hrdá na to, aby som sa ospravedlnila, hoci som to vo vnútri naozaj ľutovala. Mala som Scorpiusa príliš rada na to, aby som s ním bola na vojnovej nohe.

"Kde je Victoire s Teddym?" spýtala som sa Jamesa, ktorý sotva odtrhol oči od obrazovky.

"Hm… išli niekam von, neviem kam."

"Aha," hlesla som. Tak to by sme mali. Musím priznať, že ma to trochu zarazilo, ale prekvapilo ma, že som nebola nahnevná. Necítila som sa ukrivdená a už vôbec som nežiarlila, čo ma zmiatlo ešte viac.

Povzdychla som si a pokrútila hlavou. Koho to vôbec zaujímalo? Mala som väčšie problémy ako to, kam sa podeli tí dvaja a prečo sa vybrali von sami. Kútikom oka som sa nenápadne zadívala na Scorpiusa. S naoko pokojným výrazom sledoval dianie v telke, ale ja som v jeho črtách videla, aký je napätý a vedela som, že je to kvôli mne. Hruď mi zovrel pocit viny taký silný, až som si na prsia musela pritlačiť ruku, ako keby mi to malo pomôcť upokojiť sa. Nehlučne som si vzdychla. S úmyslom pridať sa k sledovaniu filmu som sa pohodlnejšie usadila na pohovke a pohľad som upriamila na obrazovku. Moje sústredenie však nemalo dlhé trvanie. Nedokázala som pokojne obsedieť a už vôbec som nedokázala prestať po očku pozerať po Scorpiusovi. Zakaždým, keď môj pohľad dopadol na jeho tvár, ma zaštípali oči hroziacimi slzami. Bola som naštvaná sama na seba, že som taká hrozne precitlivená, hoci som na to nemala dôvod. Takéto psychické výkyvy pre mňa vôbec neboli typické.

Nahnevane som vstala z pohovky. Môj pohyb bol zrejme príliš nečakaný a unáhlený, pretože tri páry očí - áno všetky tri - sa na mňa prekvapene upreli.

"Idem von," bez rozmyslu som vyhŕkla a zvrtla som sa. Matne som si pamätala, že tašku som nechala v kuchyni, kde som sa tak vášnivo pohádala so Scorpiusom. Schatla som ju a bez obzretia som vyšla von.

Predierala som sa pomedzi stany, až som sa dostala na hlavnú cestu, na ktorej sa nachádzali obchody. Chvíľu som sa prechádzala medzi davmi ľudí, pretože tam to žilo aj vo večerných hodinách, a s nezáujmom som si prehliadala výklady, ktoré som v ten deň už raz videla. Netrvalo až tak dlho a môj prázdny žalúdok začal nahlas protestovať. Zastala som naprostred cesty a premýšľala som, čo urobím. Vrátiť späť som sa ešte nechcela, ale ísť do reštaurácie sama, sa mi tiež veľmi nechcelo. Nikdy som sa nevedela rozhodnúť, či pôsobila žena, ktorá jedla v reštaurácii sama, pateticky alebo emancipovane. Nech to už bolo tak či onak, ja som bola noazaj hladná, a tak som napokon predsa len zapadla do prvej reštaurácii, na ktorú som po ceste narazila. Objednala som si kurča s hranolkami, čo bolo už takmer národným jedlom, a presviedčala som sama seba, že si iba predstavujem, že na mňa čarodejníci pozerajú so súcitom v očiach. Pravdepodobne to tak aj bolo. Koho by som asi tak mohla zaujímať?

Jedlo bolo dobré a keď som sa sústredila výlučne naňho, takmer som aj zabudla, ako osamelo som sa v tej preplnenej miestnosti cítila. Po tom, čo som zaplatila, vďačne som odtiaľ vypadla. Ešte chvíľu som sa potulovala uličkou, ale samú ma to nebavilo, takže dlho som to nevydržala a vybrala som sa späť do stanu. Rozhrnula som plachtu, vošla som dnu a privítala ma prázdnota. Svetlá boli zhasnuté, prízemie vyľudnené a moje srdce padlo zase o čosi nižšie. Dokiaľ som sa nevrátila späť, nemala som ani potuchy o podvedomej nádeji, že keď sa vrátim, Scorpius bude čakať, aby sa uistil, či som v poriadku. Nečakal a ja som sa zrazu cítila neuveriteľne hlúpo, ale najmä som sama sebe nerozumela. Vôbec som sa nepozastavovala nad tým, že ani James, ani Albus si o mňa nerobia starosti, ale keď išlo o Scorpiusa, mrzelo ma to viac, akoby som si bola kedy myslela. Úplne ma to pomýlilo.

Nevedela som, či sa Teddy s Victoire už vrátili späť, ale ak áno, nemala som chuť ísť do našej spoločnej izby. Niežeby som tak veľmi túžila byť sama, iba prítomnosť mojej sesternice mi nebola príliš pochuti, a tak som zostala v obývačke. Sedela som na pohovke v tme iba chvíľu, keď sa plachta na stane roztvorila a dnu s chichotom vošla moja sesternica s Teddym. Nevyzerali opito, skôr sa mi zdalo, že sa spolu dobre bavili. Zažali svetlá a keď si ma všimli, prekvapene na mňa zízali. V tej chvíli sa zapali svetlá aj na schodoch a na úpätí sa zjavil Albus.

"Rose, no konečne! Už som si myslel, že ťa pôjdem hľadať," vyčítavo povedal, kým zostupoval dolu.

"Prečo? Viem sa o seba postarať a okrem toho, nebola som preč tak dlho."

"To nie, ale už je noc. Asi pred hodinou odišli strýko Ron a teta Hermiona aj s mojimi rodičmi. Radšej som im povedal, že si už išla spať, aby sa zbytočne nevyplašili."

Vďačne som prikývla. Rodičia vždy bývajú úzkostlivejší než hocikto iný, a keďže som bola v úplnom poriadku, nebola by som rada, keby ich zbytočne znepokojili.

"Mali by sme ísť spať," ozval sa po chvíli ticha Albus a my ostatní sme zabručali na súhlas. Podľa hodín nad kozubom bolo už po jedenástej, tak sme sa všetci pobrali hore. Prezliekla som sa do pyžama, umyla si zuby a vliezla do postele, no ani po hodine civenia do prázdnoty, sa mi nepodarilo zaspať. Rozladene som vyskočila z postele, vzala z nočného stolíka knihu a išla si dolu do obývačky čítať. Usadená na pohovke pri krbe a zabalená do deky som sa cítila rozhodne pohodlnejšie, ako keď som sa prehadzovala na posteli.

Myslím, že som tam mohla sedieť asi pol hodinu, keď sa zhora ozvali kroky. Najprv som si myslela, že niekto ide iba do kúpeľne, no keď mi za chrbtom jemne zavŕzgali schody, obrátila som hlavu. Dívala som sa na siluetu obklopenú čiernotou. Neviem, prečo som si ihneď pomyslela, že je to Scorpius, ale mala som pravdu. Ihneď som znervóznela, no jeho pohľad na mne zotrval iba stotinu sekundy, potom ďalej pokračoval do kuchyne. Odvrátila som pohľad a znova som sa sústredila na knihu. V duchu som presviedčala sama seba, že ma jeho správanie nijako neovplyvňuje.

Podobná vec, aká sa stala mne, vás prinúti popremýšľať nad sebou a v mojom prípade to veru nemalo veľmi šťastný výsledok. Bola som z toho celého rozčarovaná a pripadala som si prinajmenšom idiocky. Chápete, kto môže byť taký tupý, aby ani nevedel, či to, čo cítil voči niekomu dlhé roky, je láska alebo nie? Myslím, že aj tí najhlúpejší ľudia dokážu spoznať, či niekoho milujú alebo nie. Všetci sú toho schopní okrem mňa.