Posledné prázdniny 3

Kto by si bol pomyslel, že Teddy bude mať vo svojom tvrdení pravdu? Nerada to priznávam, ale hrať Človeče nehnevaj sa bola celkom zábava, hoci hlavný dôvod toho, že som sa tak dobre bavila, bol Scorpius. Snažil sa mi zdvihnúť náladu neustálym vykladaním najrôznejších príhod zo slizolinského podsvetia. Nemyslím, že som sa toľko nasmiala odvtedy, čo sme sa vrátili z výletu vo Francúzsku.

Samozrejme, Victoire občas vypustila z úst nejakú poznámku, ktorá mi nadvihla kufor, ale zaujímavé bolo, že v takých prípadoch vždy zasiahol blondiak. Vrhol po mne upokojujúci pohľad a zvyčajne sa pustil do rozprávania ďalšej historky, pri ktorej som na jej uštipačnosť ihneď zabudla. Bola som mu za rozptýlenie nesmierne vďačná. V takýchto chvíľach si človek uvedomí, aké príjemné je mať takého fantastického priateľa.

Odždibla som si kúsok zo sacherovej torty, ktorú som so sebou nosila všade ako svoje dieťatko a vidličku som si s pôžitkom vložila do úst. Pri tom som po očku sledovala hru a druhým okom som sa dívala na obrazovku televízie, kde bežala nejaká dráma.

„Raz, dva, tri, štyri, päť... a tvoj panáčik vypadáva, Rose.“

Pri vyslovení svojho mena som sa strhla a pozornosť som plne preniesla na hraciu plochu. Victoire mi práve vyhodila jedného z dvoch panákov, ktorých som mala ešte v hre. Druhých dvoch som mala ako prvá zo všetkých štyroch hráčov v domčeku. Zachmúrila som sa, prevrátila som do seba štamperlík vodky a ihneď som siahla po pohári s pomarančovým džúsom.

Pravidlá hry boli úplne jednoduché. Ak niekomu vyhodia panáka, jeho majiteľ pije. Ak už viac nezvládne piť, človek, ktorý mu panáčika vyhodil, mu určí nejakú úlohu, ktorú musí urobiť alebo sa niečo spýta. Ešte šťastie, že tie štamperlíky neboli veľmi veľké. Ale celkovo som mala v tejto hre šťastie, pretože som vypadávala – a tým pádom aj pila – najmenej zo všetkých. Victoire už bola pekne pod parou a o Teddym ani nehovorím.

Scorpius na rozdiel od tých dvoch nevyzeral na to, že by v ten večer vypil čo i len kvapku alkoholu. Príčina mohla byť tiež tá, že Victoire s Teddym boli už trochu opití, keď sa vrátili z baru alebo kde to boli.

Po Victoire nasledoval Teddy, ktorý sa už dobrých päť minút snažil hodiť dve šestky, aby mohol postaviť na hraciu plochu ďalšieho panáčika. Konečne sa mu to podarilo a následne sa pohol o dve miesta dopredu. Potom som bola na rade ja a z hry som s obrovským úškrnom na tvári vyradila jedného zo Scorpiusových čiernych panáčikov.

„Nazdravie!“ veselo som zvolala a pohárom s džúsom som si štrngla s jeho štamperlíkom.

Slizolinčan nado mnou iba prevrátil oči, ale v skutočnosti nevyzeral podráždene. Vyzeral, že aj on sa baví. Len čo som si odpila a Scorpius vyprázdnil obsah malého pohárika, zobral mi z ruky džús a poriadne sa napil.

„Hej!“ hlasno som prostestovala. „Napi sa zo svojho.“

„Už nemám.“ Ukázal na svoj prázdny pohár a ten môj položil na stôl. Potom sa na jeho tvári objavil kyselý výraz. „Nikdy nepochopím, ako môžeš mať radšej pomarančový džús a nie tekvicový.“

Zamračila som sa. „Mal si si teda doliať do svojho pohára. A ako vôbec vieš, že mám najradšej pomarančový džús?“

Pozrel sa na mňa, ako keby som nemala všetkých päť pohromade. „Vždy si ho mala najradšej.“

To bola pravda, ale na Rokforte pomarančový džús v ponuke nebol a cez prázdniny sme napriek možnému dojmu, ktorý sme budili, neboli spolu veľmi často. Preto nedávalo zmysel, že to vedel. Možno som sa o tom mohla raz alebo dvarkát zmieniť v škole, ale to si predsa nemohol zapamätať.

Jemne som pokrútila hlavou a rozhodla som sa zanechať premýšľanie o takých nepodstatných veciach. Miesto toho som do jednej ruky vzala tanierik s tortou a pustila som sa do nej vidličkou. Periférne som videla, že Scorpius ma pozoruje. Najprv ma to naštvalo a chcela som ho okríknuť, nech na mňa nezíza, pretože som okamžite začala červenieť. Potom ma však prepadlo podozrenie, či sa mi náhodou kúsok tej čokoládovej torty nedostalo na líce alebo nad hornú peru a on na mňa civí pre to, aby sa pobavil.

Okamžite som na lícach pocítila ešte intenzívnejšiu páľavu rozpakov, vidličku som položila na tanier a jednou rukou som si začala prechádzať po lícach.

„Čo je? Som špinavá?“ spýtala som sa ho.

Potriasol hlavou. „Nie. Môžem?“ Pozrel sa na tanier v mojej ruke, ale na odpoveď nečakal. Jednoducho si mojou vidličkou odkrojil z torty a vložil si ju do úst.

Strelila som po ňom zachmúreným pohľadom. „Najprv môj džús a teraz ešte aj torta?“

„Som hladný,“ bránil sa.

Povzdychla som si. „Tak prečo si nejdeš odkrojiť vlastnú?“

„Načo? Veď ty sa so mnou podelíš, nie?“

Na tvári mal zrazu ten najnevinnejší výraz, aký som kedy videla. Pripomenul mi stratené šteniatko. Oči mal veľké, okrúhle a modré ako oceán. Vážne, kto by mohol takému pohľadu odolať?

Znova som si povzdychla, strčila som mu tanier do ruky a nechalo ho, nech sa kŕmi. Odvrátila som sa od neho. Na pohovke oproti boli Teddy a Victoire opretí o opierku a vyzerali ako mŕtvi. Škodoradostne som sa uškrnula.

„HEJ!“ vykríkla som tak hlasno, že ešte aj Scorpius, ktorý bol úplne pri zmysloch a hore, sa mykol.

Teddy s Victoire nadskočili a prestrašene na mňa zazerali.

„Zabalíme to? Vyzeráte zrelí do postele,“ pokojne som povedala a tvárila sa, že nemám poňatia o tom, prečo po mne obaja hádžu tie vražedné pohľady.

Victoire po mojom návrhu okamžite pokrútila hlavou. „Nie! Pokračujeme.“

Nedokázala som si vysvetliť, ako môže byť taká čerstvá po tom množstve alkoholu, čo vypila. „Fajn,“ viac-menej ľahostajne som odvetila.

Prešli ešte ďalšie štyri kolá, v ktorých mi vyhodili oboch panáčikov a ja som musela dvakrát piť. Zrazu sa moja nápadná veselosť o poznanie stlmila, čo bol neklamný znak toho, že alkoholu mám na jeden večer dosť. Vedela som, že ak by som pokračovala, na druhý deň by mi bolo zle. Podarilo sa mi zase dostať do hry jedného z dvoch vyhodených panákov a to len na to, aby mi ho následne znova vyhodila Victoire.

„Piješ!“ vyškerene mi pripomenula, ale keď mi chcel Scorpius naliať do štamerlíka, pokrútila som hlavou.

„Ja už nebudem.“

„Nebudeš?“ zopakovala po mne blondína a nadvihla obočie. „Ale to znamená, že ti niečo prikážem urobiť.“

Vážne sa mi to nepáčilo, to mi môžete veriť, ale nemyslela som si, že jej opitá myseľ by mohla vymyslieť niečo, čo by bolo horšie ako moja zajtrajšia opica. „Viem,“ precedila som cez stisnuté zuby.

„Dobre... dobre,“ pomaly povedala a jej pery sa pozvoľna roztiahli do nepríjemného úsmevu. „Pobozkaj Teddyho.“

Tá neznesiteľná mrcha!

Ani som nedokázala povedať, kto bol tou úlohou viac šokovaný. Ja, Teddy alebo Scorpius? Každopádne, všetci zrazu zmĺkli a miestnosťou sa roznieslo trápne ticho. Iba nedávno mi došlo – vlastne som sa to dozvedela dosť zahanbujúcim spôsobom -, že takmer všetci vedeli o mojej malej posadnutosti Teddym. No, zjavne všetci okrem neho. A vedela to aj Victoire. Iste že si nemohla nechať ujsť príležitosť takto ma ponížiť. Dala by som všetko za to, aby som ho mohla pobozkať, ale nie takto! Nie pred ňou a Scorpiusom, nie keď je spitý takmer pod obraz, nie ak je to iba súčasť nejakej blbej hry a rozhodne nie, ak je to príkaz tej podvýživenej žirafy!

Avšak či sa mi to páčilo alebo nie, už som povedala, že radšej risknem akúkoľvek úlohu od Victoire, takže som teraz nemohla cúvnuť. Okrem toho, bola som si istá, že by to proste vyznelo zle a Teddyho by to mohlo uraziť. Mohol by si myslieť, že ho nechcem pobozkať alebo čo. Ale ja som chcela! Iba nie takto.

Váhavo som sa zadívala na bruneta, ktorý si ma mlčky prezeral. Zrazu som nadobudla dojem, že vyzerá, ako keby ma videl prvý raz v živote, hoci neviem prečo. Z pohľadu na jeho tvár som nedokázala určiť, čo si o tom myslí a to bolo dosť zlé. Zhlboka som sa nadýchla a presunula som sa na pohovku vedľa neho. Bolo to zvláštne, ale chcela som to mať čo najskôr za sebou.

Skôr, než som si to mohla rozmyslieť, naklonila som sa k nemu a pery som mu zľahka pritisla na ústa. Čakala som a čakala, ale nič sa nestalo. Po chvíli som sa odtiahla a zmätene sa na neho pozrela.

To malo byť ono?!

Nechápte ma zle, nebolo to tak, že by na ten bozk vôbec nereagoval. Urobil to, čo by urobil zrejme každý chalan na jeho mieste. Pohyboval perami spolu s mojimi, ale to nebolo to, čo ma miatlo. Očakávala som niečo... niečo viac. Bola som do Teddyho zamilovaná, nie? Takže ten bozk by mal vo mne logicky vyvolať nejaké pocity. Veď viete, určite ste počuli fámy o spŕškach ohňostrojov a výbuchoch vášne - o úplne dokonalom bozku, ak je venovaný z lásky.

Ale teraz? Absolútne nič. Miesto toho, aby som bola prevalcovaná pocitmi blaženosť tak, ako sa to malo stať, som v skutočnosti premýšľala nad tým, či jedol pizzu, keď boli večer vonku, pretože som ju cítila z jeho úst. Zaklipkala som viečkami a sklamane som sa odvrátila.

„Čo?“ spýtal sa Teddy. Asi mi na tvári videl, že niečo nie je v poriadku.

Pokrútila som hlavou. Presunula som sa na svoje miesto a dosadla na pohovku. „Nič,“ zachrapčala som.

Odkašľala som si. Ak som považovala ticho pred bozkom za trápne, neviem, ako by som nazvala to, čo nasledovalo po ňom. Cítila som, že Scorpius po mojej ľavici si ma dôkladne prezerá, ale nebola som schopná mu pohľad opätovať. Nebola som schopná pozrieť sa na nikoho z nich. Miesto toho som iba sčervenala a priala si, aby ma pohltila zem. Bolo to také hrozne nepodobné tomu, čo som si vysnívala. A ešte som pri tom mala aj obecenstvo! Merlin, horšie by to mohlo dopadnúť snáď iba v prípade, že by sa odo mňa Teddy odtiahol so znechutenou grimasou. Toto bolo síce o niečo lepšie, lenže to neznamenalo, že som si tento stav užívala.

Okrem toho, naozaj, naozaj neviem prečo, ale pred Scorpiusom som sa hanbila. Vedela som, že by som sa nemala a ani nemusela, pretože som na to nemala dôvod, no cítila som to tak. Nemala som ani potuchy, čo si o tom myslel a, úprimne, bola by som najradšej, keby to tak aj zostalo. Ešte lepšie by bolo, keby sme na to všetci zabudli. Vzhľadom na to, v akom stave boli Teddy a Victoire, bola dosť veľká šanca, že sa mi toto prianie splní. No problém bol, že Scorpius si to pamätať bude a to som už za také úžasné nepovažovala.

Po nepríjemnom, hoci krátkom tichu hra pokračovala, no tým bozkom sa celá atmosféra zmenila. Nerozumela som tomu. Vedela som, prečo som mala sklesnutú náladu ja, ale čo sa týkalo ostatných, úplne som tápala. Oni predsa nemali dôvod cítiť sa pod psa. Teddy apaticky sedel na pohovke, kým Victoire na mňa čas od času vyzývavo pozrela. Ako keby neverila, že po nej hodím tú takmer prázdnu fľašu vodky, čo bola položená na stole, ak ma neprestane nasierať. No a Scorpius zmĺknuto zízal na obrazovku televízora. Museli sme vyzerať ako napoly oživené mŕtvoly.

Našťastie prešlo iba pár kôl a do stanu s krkom vrútili Albus s Jamesom. Jeden o druhého sa opierali a spievali nejakú podivnú opileckú pieseň. Navonok som pobúrene pokrútila hlavou, ale v duchu som jasala, pretože mi poskytli príležitosť vypariť sa odtiaľ. Vstala som.

„Myslím, že by sme mali ísť spať. Už je...“ zadívala som sa na hodiny nad krbom, „skoro pol štvrtej!“ neveriacky som vyhŕkla. Pristúpila som k mojim dvom bratrancom a začala som ich strkať ku schodom.

„No tak, do postele,“ prikazovala som. Chvíľku si dovolili odporovať mi, ale sotva stáli na nohách, takže nebolo až také ťažké presvedčiť ich, že posteľ je rozhodne lepšia voľba než čokoľvek iné, čo chceli stvárať. Kým som sa štverala po schodoch, cítila som na chrbte uprený pohľad niektorého z mojich spoluhráčov. Nedovolila som si obzrieť sa.

Zobudila som sa o pol desiatej a tento raz som bola hore prvá. Zišla som na prízemie a sadla som si k jedálenskému stolu, na ktorom ma už čakal džbán s džúsom, opekané párky a hrianky s taostom. Pokojne som sa najedla a chvíľu som premýšľala, čo budem robiť. Vedela som, že budem musieť ešte pár hodín počkať, kým sa zobudia aj ostatní, ale stráviť ten čas sedením pred televízou sa mi nezdalo dostatočne príťažlivé. Rozhodla som sa teda, že bude lepšie, ak pôjdem von. Vybehla som do svojej izby, schmatla som kabelku a pri ceste von zo stanu, som ešte zastavila škriatka.

„Ak by ma ostatní hľadali, povedz im, že som išla von pozrieť sa do nejakých obchodov,“ nariadila som.

Malá zelená bytosť začala horlivo prikyvovať, obrovské, takmer slonie uši mu plantali vo vzduchy. „Ja rozumieť, slečna.“

Vyšla som von zo stanu do slnečného dňa. Narafičila som si slnečné okuliare a z tašky vytiahla mapu. Bola začarovná tak, že stačilo povedať, kam chcem ísť a sama mi pomocou červených šípok vyznačila cestu. Tak som mala istotu, že nemám šancu stratiť sa. Pomedzi desiatky stanov som sa postupne dostala až do centra, kde bolo postavených niekoľko stánkov so suvenírmi a veľké množstvo reštaurácií a kaviarní. Potom stačilo prejsť iba jednou dlhou uličkou, ktorú lemovali všakovaké obchodíky, a dostala by som sa na metlobalové ihriská.

Ponevierela som sa po pešej zóne, prezerala si hŕby šálov vo farbách rôznych krajín, tričká s rôznymi vtipnými nápismi ale aj fotkami obľúbených metlobalových hrdinov, rapkáčiky, píšťalky a množstvo iných vecí, ktoré vydávali na nervy idúce zvuky. V jednom z obchodov ma uchvátil členkový náramok s malými visiacimi zlatými strelami, ktorý som si ihneď kúpila a pripla na nohu. Pre Huga, na ktorého som nezabudla, ani keď je to najotravnejší mladší brat na planéte, som zaobstarala tričko s obrázkom Jamesa McDonallda, škótskeho odrážača, ktorého bezhranične uctieval.

Bola som so sebou nadmieru spokojná. V ďalšom z množstva stánkov ma zaujali budíky v tvare zlatej strely, ktoré mali miesto ručičiek malé metly. Predavač mi vysvetlil, že miesto zvonenia z vrchnej časti vyletia miniatúrne dorážačky a triafajú vám do čela dovtedy, kým sa nezobudíte. To by bolo niečo pre Huga! Len škoda, že som na tie hodiny nenarazila skôr, ako som mu kúpila to tričko. Povzdychla som sa a s prázdnymi rukami som vyšla z obchodu. Chvíľu som vyčkala, kým okolo mňa prejde väčšia skupinka ľudí, a potom som sa už zradila do toho pomyselného Golfského prúdu a nechala sa unášať.

Keď som v nemalej vzdialenosti od seba zahliadla v dave ohnivo oranžovú hrivu, okamžite som zmenila smer. Predierala som sa pomedzi ľudí, až kým som pred sebou nezbala otca, ako zasnene hľadí do výkladu a hypnotizuje najnovší model metly Nimbus 2012.

„Oci?!“ rozžiarene som zvolala a on sa okamžite zvrtol. Usmial sa na mňa.

„Rose! Si tu sama?“ spýtal sa, keď nikde okolo mňa nevidel mojich bratrancov.

Prikývla som. Nemohla som uveriť, že sme sa v tom obrovskom dave takto našli. „Ostatní ešte spia. Ako to, že si tu? Mali ste prísť predsa až zajtra na zápas Anglicka proti Rumunsku.“

„Šéfa som uprosil o jeden deň voľna naviac. Nebol z toho práve najšťastnejší, teraz cez metlobalové majstrovská si zrazu každý berie dovolenku.“

„Je tu aj mama s Hugom?“ vyzvedala som. Moja mama nemá k metlobalu merlinvieaký vzťah.

„Áno, sú,“ obzrel sa a zamračene prehľadával okolie, „niekde tu.“

Podobne ako on aj ja som sa začala obzerať a náhle som oboch uvidela, ako k nám rýchlo kráčajú. Mama sa na mňa usmievala a Hugo si so záujmom prezeral rovnaký plánik, aký som dražala v ruke aj ja.

„Ahojte,“ oboch som ich pozdravila.

„Ahoj, zlatíčko. Tak, ako sa máte?“

„Dobre,“ stručne som odvetila a všimla som si, ako mama drgla Huga do boku a vytrhla mu z rúk mapku.

„Eh, hm... čau, ségra,“ zaskočene vyjachtal. Predpokladala som, že bol taký zabratý do štúdia prospektu, že si ma ani nevšimol.

„Ahoj.“ Rýchlo som zalovila v taške a vytiahla som papierové vrecko s jeho darčekom. „To je pre teba... neodolala som sa kúpila ti suvenír.“

Vycivene na mňa zízal, no po chvíli si darček vzal a netrpezlivo ho odbalil. „Paráda!“ ohodnotil tričko a ja som sa zaškerila. Občas boli chvíle, keď som mala svojho brata trochu rada.

„Rose, ideme teraz za strýkom Harrym a tetou Ginny, pôjdeš s nami?“ spýtala sa ma mama a ja som na ňu vyvalila oči.

„Aj oni sú už tu?“

Otec prikývol.

„Prišla aj Lily?“ Tá by mi v rozlúštení toho malého incidentu, ktorý sa stal v noci, mohla pomôcť.

„Nie, je doma so starou mamou.“

Zachmúrila som sa. „Tie osýpky jej ešte neprešli?“

Mama záporne trhla hlavou. To bol vlastne jediný dôvod, prečo som Lily nezobrala so sebou miesto Victoire. Celá bola pokrytá nepeknými načervenalými bodkami a ležala v posteli s teplotami. Mňa táto choroba ešte svojou prítomnosťou nepoctila, takže som sa od nej musela držať čo najďalej. Ani porozprávať som sa s ňou nemohla, boli sme odkázané tak maximálne na listy alebo čas od času letax.

„Tak ideš?“

Chvíľu som premýšľala, ale nakoniec som túto myšlienku zavrhla. „Nie. O chvíľu hrajú Taliani proti Nemecku a ja som si myslela, že by som sa tam šla pozrieť.“ Zacítila som, ako na mňa Hugo vyvalil svoje tmavohnedé oči. Zvrtla som sa k nemu. „Nepôjdeš so mnou? Myslím, že ostatní nevstanú skôr než okolo druhej, takže teoreticky by som ťa mohla prepašovať do VIP sekcie.“

Hugo sa rozžiaril. „Jasné!“

Zasmiala som sa a rozlúčili sme sa s rodičmi. Nemala som potuchy, prečo som mala takúto dobrú, a najmä štedrú, náladu. Zvyčajne bol náš súrodenecký vzťah asi taký plný lásky ako medzi psom a mačkou. Dostať sa s Hugom na tribúnu, bolo trošku zložitejšie, než som čakala, ale nakoniec som ochranku pri vchode presvedčila. Keď som si všimla, že tomu chlapovi neustále odbieha pohľad z mojej tváre o pár centimetrov nižšie, zajasala som. Nebolo zase až také zložité využiť svoje ženské zbrane na to, aby trochu privrel oči a pustil Huga dnu, aj keď dvakrát príjemné mi to nebolo.

Ihneď po príchode nám na bočný stolík vedľa kresiel naservírovali šampanské, misku s jahodami a tanierik so syrovo-hroznovými jednohubkami.

„Kúúúl,“ vyhŕkol Hugo a ihneď chňapol po pohári so šampnaským. Moja ruka dopadla s hlasným pleskotom na jeho zápästie.

„To nech ti ani nenapadne, ešte nie si plnoletý,“ povedala som a škodoradostne som sa usmiala.

„To nemyslíš vážne! Je to iba šampanské!“

„No a? Je to alkohol“

Chvíľu sme sa doťahovali, ale už od zažiatku som vedela, že mu to dovolím. Zase až taká mrcha som nebola.

„Hugo?“ ozvala som sa asi po pol hodine, čo sme mlčky sledovali zápas a Hugo sa ládoval všakovakými dobrotami, ktoré si objednal u čašníka.

„Hm?“

„Ešte chodíš s Amandou, nie?“

Pri zvuku jej mena sa ku mne s trhnutím otočil a prehliadol si ma prižmúrenými očami. Prikývol. „Áno. Prečo?“

Zahrýzla som si do pery. Niežeby som nevedela, že toto nebol najlepší nápad. Začínať s niečím takým s vlastným mladším bratom, s ktorým nemala taký dobrý vzťah, aby som s ním viedla takéto rozhovory, bolo... hlúpe. Ale kým on sa poslednú pol hodinu napchával jedlom, môj mozog pracoval na plné obrátky a snažil sa pochopiť, čo sa to v noci vlastne stalo. Bola som zúfalá.

„Len tak.“ Ľahostajne som trhla ramenami. Počkala som, kým znovu začne venovať pozornosť hre, až potom som pokračovala. „Ty... máš ju rád, však?“

Zamračil sa, ale ďalej venoval pozornosť hre. „O čo ti ide?“

Sledovala som jeho profil a cítila som, ako mi jemne zružoveli líca. „Miluješ ju?“

Okamžite ním trhlo a bleskurýchlo sa ku mne zvrtol. Bol červený ako čili paprička, ešte aj uši mu svietili takmer purpurovou farbou. „Čo?“

„Ach, len mi odpovedz. Je to jednoduché. Buď áno alebo nie.“

Trvalo ďalších pár minút, kým sa konečne ozval. „Keby to tak nebolo, nechodil by som s ňou tak dlho. Povieš mi už, čo to má znamenať?“

Jeho otázku som ignorovala. „Už iba jedna otázka. Aké to bolo, keď si ju prvýkrát pobozkal?“

Ak to vôbec bolo možné, Hugo sa zapýril ešte viac. Nasucho prehltol a potom na mňa zvrašil čelo. „Rose, čo, do riti...“

„Bolo to,“ rýchlo som ho prerušila, „... magické?“ Neisto som sa na neho pozrela. Nebola som si istá, či ma nevysmeje a keby to aj urobil, vôbec by som mu to nezazlievala.

„Ty si si voľačo šľahla?“

„Nie!“ pobúrene som zvolala. Takéto komentáre môže mať iba môj mladší brat.

„Tak potom vôbec nerozumiem, prečo sa ma pýtaš taktéto kraviny.“

„Nie sú to kraviny. Iba potrebujem vedieť, aké to bolo, keď si ju pobozkal.“

„Dobré,“ stručne ohodnotil zážitok, ktorý by som ja opísala na niekoľkých stranách, keby to bolo také úžasné, ako sa predpokladalo, že bude.

„To je všetko?“ sklamane som sa spýtala.

„Fajn. Bolo to viac než dobré.“

„Takže si to cítil, že?“

„Cítil čo?“

„No predsa mágiu!“ Merlin, on bol natvrdlý!

Hugo sa narovnal v kresle a načiahol sa po pohári so šampanským. „O akej mágii to stále táraš?“

„O rýchlom búšení srdca, spotených dlania, o tých výbuchoch šťastia, keď sa s tým človekom bozkávaš,“ trpezlivo som vysvetlila.

Nadvihol na mňa obočie. Nebolo ťažké rozpoznať, že si o mne myslí, že som mentálne narušená. „A ty tomu hovoríš mágia?“

Pokrčila som ramenami.

„Baby!“ zamrmlal si popod fúzy, čím ma prinútil zaksichtiť sa na neho.

„Tak cítil si to alebo nie?“

„Keď už to musíš vedieť, tak áno!“ otrávene odpovedal, otočil sa odo mňa smerom k ihrisku a ja som vedela, že tento rozhovor považuje za ukončený. Nevadí. To, čo som potrebovala vedieť, som sa dozvedela a tento objav pre mňa vôbec nebol pozitívny. Ak je totižto Hugo zaľúbený do Amandy a cítil pri tom bozku, to, čo som opísala, tak potom by z toho malo logicky vyplývať, že ja nie som zaľúbená do Teddyho, pretože keď sme sa bozkávali, necítila som nič.

Zmätene som pokrútila hlavou. Čo za nezmysel to bol? Ja som predsa BOLA zaľúbená do Teddyho. Zbožňujem ho predsa už odmalička!