Posledné prázdniny 2

Napriek tomu, že som Scorpiusa vykopla z izby s výhovorkou spánku, nemyslela som si, že osud bude ku mne taký milosrdný a dovolí mi ponoriť sa do sladkého nevedomia. Vstávala som pomerne neskoro, takže som bola relatívne oddýchnutá... preto som bola taká prekvapená, keď som sa zrazu prebudila. Ani som netušila, kedy sa mi podarilo zaspať a ešte k tomu bez pomoci elixíru. Ale hádala som, že emocionálne výkyvy sú vyčerpávajúce a keď sa nad tým tak zamyslím, oči som mala od potláčania sĺz dosť unavené. A potláčať zvracanie tiež nebola dvakrát sranda, to vám poviem.

A možno som tú bolesť hlavy musela naozaj vyspať. Sadla som si. Hodiny ukazovali jednu ráno a posteľ vedľa mojej bola prázdna. Predpokladala som, že zrejme boli vonku ešte všetci. Zazívala som a zliezla z postele. Chvíľu som iba tak stála a premýšľala, čo budem robiť, ale keďže som cez deň sotva niečo zjedla (veľká vďaka, Teddy!), okamžite mi začalo škŕkať v žalúdku a bolo rozhodnuté. Zišla som na prízemie a v kuchyni som otvorila chladničku. Dúfala som, že tam je niečo poživateľné, keďže dnes sme jedli vonku. Vedela som, že keby som chcela, mohol by ma obslúžiť škriatok, ale nechcela som ho budiť takto neskro v noci. Na moje počudovanie bola však chladnička dosť solídne zaprataná jedlom.

Všimla som si, že na strednej poličke úplne vpredu bola položená čierna plastová krbačika s papierikom prilepeným na priesvitnom navrchu. Vytiahla som ju.

Pre prípad, že by si predsa len vyhladla.

Koniec vety zdobila malá usmievavá tvárička a ja som sa pristihla, ako sa tieš potešene uškŕňam. Cez vrchnák som videla, že v krabičke je moje obľúbené jedlo – suši. Nie že by som bola, čo sa týka potravy, veľmi prieberčivá, ale práve suši ma vždy dokázalo dostať na kolená. S krabicou džúsu pod pazuchou, pohárom v jednej ruke a mojím jedlom v druhej, som prešla do obývačky a zvalila sa na gauč. Rýchlo som otvorila krabičku, rozbalila paličky a pustila som sa do toho. Bezpečne som vedela, kto mi tu nechal večeru. Z obyvateľov nášho stanu iba dvaja ľudia vedeli o mojej oddanosti surovej rybe s ryžou a aj keby som na papieriku nerozoznala Scorpiusove písmo, vedela som, že Albus nie je ani taký pozorný, ani starostlivý, aby mi tu jedlo nechal on.

Prvé hlty som si vychutnávala úplne nerušene, ale potom som schmatla jeden z Victoiriných časopisov, ktoré boli pohodené na konferenčnom stolíku a listovala som v ňom. Musím priznať, trošku som sa nudila. Našťastie na Albusovo naliehanie sa v obývacej miestnosti nachádzal aj televízor, pretože on si tento muklovský výdobytok úplne zamiloval a cez prázdniny, keď sme neboli v Rokforte, bol na ňom úplne závislý. Zapla som ho a prepla na kanál s nejakým historickým dokumentárnym filmom. Vždy ma muklovská história zaujímala, pretože mama o nej vedela veľmi pútavo rozprávať. Myslím, že keby som nešla na masmediálnu komunikáciu, určite by som študovala históriu. To by sa mame určite pozdávalo lepšie...

Bola som možno v polovici filmu, keď ma prepadla neuveriteľná chuť na sladké. Práve som sa chystala vstať z pohovky a ísť si pohľadať nejaké sušienky do kuchyne, keď sa plátené dvere stanu roztvorili a dnu sa vrútili dvaja čarodejníci a jedna osina v mojom zadku, ktorá bola taká hrozne blonďavá, že by mohla nahradiť nočnú lampu a my by sme ušetrili za energiu.

Otočila som k nim hlavu a zahliadla ju, ako sa uškŕňa na Teddyho. Vyzrala ako nafetovaná kobyla. Zamračila som sa, ale radšej som si zahrýzla do spodnej pery, aby mi ten komentár náhodou samovoľne nevyletel z úst. Najpoburujúcejšie na to bolo, že si ma ani len nevšimli, kým sa na niečo tlmene rehotali. Nikdy som sa necítila viac ako kôl v plote, než práve v tej chvíli. Potom sa však môj pohľad preniesol o niečo ďalej ku Scorpiusovi. Keď uvidel, ako mi vykúka hlava spoza gauča, usmial sa a ja som úsmev opätovala.

„Ty si ešte hore?“ prekvapene vyhŕkol, kým ku mne kráčal.

Pokrútila som hlavou. „Nie ešte, už.“

Zamračil sa, ale o sekudnu neskôr sa čerty na jeho bledej tvári opäť vyhladili. „Takže si spala?“ Obyšiel pohovku a sadol si vedľa mňa.

„Hm,“ potvrdila som. Kútikom oka som zachytila, že Teddy s Victoire zmizli v kuchyni. Nechcela som ani len myslieť na to, čo tam asi tak robili.

„Hlava ešte bolí?“

Usmiala som sa. „Nie, ten spánok mi fakt pomohol.“ Povzdychla som si. Nemohla som uveriť tomu, aký hrozne milý Scorpius bol. Teda, nie že by bol inokedy iný, ale... keď bol ku mne takýto, občas som sa kvôli tomu nemohla prestať prihlúplo usmievať a hrialo ma pri srdci. Nie doslova, samozrejme, ale cítila som niečo... veľmi príjemné a pokojné a takmer vždy som mala vtedy chuť objať ho. Kiežby bol Teddy aspoň trochu ako Scorpius!

„Dúfam, že ti trochu napravil aj náladu.“

Pery sa mi zvlnili v ľahkom úsmeve. Zošuchla som sa nižšie, vyložila som nohy v šortkách na spanie na stolík a položila som mu hlavu na plece. „Trošku.“

„A čo ti vlastne bolo?“

Zamračila som sa a trochu som sa k nemu pootočila, aby sa mi lepšie sedelo. „Ále nič... hormóny,“ odbila som tú otázku.

Keďže som z časti na blondiakovi takmer ležala, zacítila som, ako sa nadýchol, ako keby chcel niečo povedať, no nakoniec si to asi rozmyslel, pretože mlčal.

„Mimochodom, vďaka za večeru. Na teba sa čarodejník vždy môže spoľahnúť.“

„Za málo. Dúfam, že ti to chutilo.“

Nadvihla som jedno obočie, hoci on to nemohol vidieť. „Blázniš? Dobre vieš, že suši milujem! Vlastne za to, že mám teraz lepšiu náladu, vďačím tebe a tomu suši, nie spánku.“

„Obaja sme radi, že sme mohli pomôcť,“ odvetil a ja som v jeho hlase počula, že sa uškŕňa. „Čo pozeráš?“

„Historický dokum...,“ začala som, ale bola som prerušená hlasným treskotom, ktorý sa k nám privalil z kuchyne. Obaja sme sa vyplašene narovnali a vyskočili sme z pohovky.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Scorpius už medzi dverami do kuchyne, kým ja som sa držala tesne za ním a snažila sa mu nakúkať cez rameno.

„Ale nič, iba nám spadla fľaša s vínom,“ odpovedal Teddy.

Pozrela som sa na zem, ale dlážka bola tak čistá ako predtým, takže to už zrejme museli napraviť prútikom.

„Ach, aha. Nikto sa nezranil?“

„Nie,“ odvetila moja sesternica, ktorá s fľašou šampanského pod pazuchou a pohárom na stopke v ruke preplachtila okolo nás a vošla do obývačky. Keďže Teddy si zatiaľ robil na linke sendvič, Scropius sa vrátil späť, ale ja som si šla konečne pohľadať niečo sladké. V chladničke som našla sacherovu tortu. Netušila som, ako sa tam dostala, pretože by som prisahala, že keď som si odtiaľ brala suši, ešte tam nebola. Vytiahla som ju, odkrojila si kúsok a vložila ju zase späť.

Teddy ešte vyškraboval zo spodku pohára horčicu, tak som sa zvrtla a odpochodovala do obývačky. Medzi dverami som zostala zarazene civieť na Victoire, ktorá mi obsadila miesto na sedačke. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla, aby som potlačila vlnu podráždenia a prešla som k druhej sedačke, ktorá k nej bola natočená kolmo.

„Hej, čo je to?!“ vyhŕkla som, akonáhle som zistila, že na obrazovke televízora nie je dokument, ktorý som tam pred chvíľou pozerala.

„Nejaká komédia,“ nevzrušene mi odpovedala Victoire.

Moje čelo sa nakrčilo. „Ja som to pozerala! Prečo si mi to prepala?“

„Hm... lebo to bolo nudné?“ povýšenecky povedala a na posledné slovo pridala dostatočný dôraz na to, aby ma vytočila do nepríčetnosti. Zacítila som, ako mi líca očerveneli hnevom.

„Ale...“ začala som, no Scorpiusov hlas ma prerušil.

„Čo keby sme to vypli a išli spať?“

„Och, nie!“ afektovane vyhŕkla Victoire, usrkla si zo šampanského a okato sa pritúlila k blondiakovmu ramenu. „Mne sa ešte nechce ísť spať. Poďme niečo robiť!“

Čo, do riti...? To si musí robiť srandu! To prehnané nadšenie som jej nezožrala. Bolo mi jasné, čo bolo jej zámerom a to nielen pri pohľade na to, ako lascívne sa siapala po Scorpiusovi. Takže najprv sa niekde opíja s Teddym a teraz chce uloviť ešte aj Scorpiusa?! To musí chcieť pretiahnuť úplne každého? Ako dlho bude trvať, kým sa s vervou vrhne aj na svojich vlastných bratrancov?

„A čo by si chcela robiť?“

Scorpius ju zo seba nestriasol iba preto, že je príliš veľký džentlmen a nechcel ju predo mnou a Teddym ponížiť, tým som si bola istá. Alebo... Nemohla sa mu naozaj páčiť, však nie? On je predsa príliš inteligentný na to, aby sa dal zlákať nejakými blbými vílími génami a pekným zadkom. Lenže... nakoniec je to predsa len muž.

„Poďme si niečo zahrať.“

„Šachy?“ navrhol a ja som si v duchu odfŕkla. Na to by musela mať v hlave tá bloncka viac než dve mozgové bunky a taký počet jednoducho nebola schopná dosiahnuť.

Victoire nakrčila malý bledý nos. „Nie, niečo iné. Niečo zábavné.“

Ja by som o niečom zábavnom vedela. Volalo by sa to Kto najviackrát trafí Victoire do hlavy svojou papučou, vyhráva sto galeónov. Sprostejšia už byť nemôže, takže by to malo aj tú výhodu, že by jej to vôbec neublížilo.

„Rachotiacu sedmu?“ skúšal ďalej Scorpius. Dosť ma znechutilo, že sa na ňu jednoducho nevykašľal. A to dokonca do takej miery, že som zabudla na svoju sacherovu tortu. Nedotknutá odpočívala na konferenčnom stolíku, ale pri tom, čo sa tu dialo, som na ňu akosi stratila chuť.

„Och, už viem!“ zvolala z ničoho nič bloncka, až som sa strhla a hodila po nej zachmúrený pohľad, ale keďže sa plne venovala Scorpiusovi, nezachytila ho. „Poďme hrať Človeče nehnevaj sa.“

„Človeče nehnevaj sa?“

„Je to muklovská spoločenská hra,“ vysvetlila som mu otráveným hlasom. Keď ku mne Scorpius obrátil pohľad, vyzeral prekvapený, že ma tam ešte vidí a to ma tak dopálilo, až som musela odolávať nutkaniu hodiť mu tú sacherovú tortu rovno do tváre. Blbec!

„Je to jednoduché,“ povedala Victoire a ja som nakrivila pery. Samozrejme, že to bolo jednoduché, inak by to predsa nemohla hrať. „A je to zábava.“

„Má pravdu.“

Teddy obišiel pohovku a sadol si kúsok odo mňa. Zamračila som sa na neho a dokonca som v bruchu ani nepocítila zašteklenie, že sedí tak blízko, iba som bola podráždená, lebo s ňou súhlasil. Sledovala som, ako nám rovno pred nosom na stolíku vyčaroval hraciu dosku s panáčikmi v štyroch farbách a štyri kocky. Potom sa po stranách objavilo aj niekoľko štamperlíkov a fľaša s priehľadnou tekutinou.

„A je to ešte lepšie, keď sa hrá s alkoholom.“

„Úžasné!“ s bázňou vyslovila bloncka.

„Hráte?“

Victoire ihneď prikývla, až jej hlava nadskakovala hore-dolu. Iste, ešte nie je spitá do bezvedomia, takže prečo nepokračovať! Scorpius neurčito pokrčil pleciami, ibaže slovami ‚prečo nie‘ svoju účasť potvrdil.

Teddy sa otočil ku mne. „Rose?“

Falošne som sa na neho usmiala a bola som si sitá, že to prehliadol každý, pretože to bol môj zámer „Je to lákavé... ale nie.“ Zodvihla som sa z pohovky, vzala do ruky tanier s nenačatou tortou, preskočila som Teddyho nohy a odbehla som do kuchyne.

Trvalo asi päť sekúnd, než si vedľa mňa za stôl sadol aj Scropius a ruku položil na operadlo mojej stoličky. Ani som sa na neho pozrela a nahnevane som pokračovala v prežúvaní torty.

„Rose, čo sa deje?“ spýtal sa ma unaveným hlasom, ako keby bol vyčerpaný z mojich zmien nálad. Ale tento raz som na to, do čerta, mala právo!

Neodpovedala som. Ak som ho tak veľmi unavovala, načo sa vôbec obťažoval za mnou chodiť? A okrem toho, prosila som sa o to? Myslela som si, že to, že som odišla, je celkom jasný doklad o tom, že s nimi jednoducho nechcem tráviť čas. Pravda síce bola, že som nechcela byť nikde v blízkosti Victoire, ale keďže sa jej tí dvaja držali zubami-nechtami, zrazu to zahŕňalo aj ich dvoch.

Začula som vedľa seba povzdych. „Rose, vždy budem tvoj najlepší priateľ.“

Strhla som sa. Vidličku som zastavila na pol ceste k ústam a zvrtla som sa na neho s nepochopením v pohľade. „Čo? Prečo si mysl...“ začala som, ale potom som si to rozmyslela. „Alebo vieš čo? Ani to nechcem vedieť.“

„No ja ti to aj tak poviem. To, že sa s Victoire bavím, ešte neznamená, že jej dávam prednosť pred tebou alebo že ona nahradí tvoje miesto.“

Pozrela som sa mu do tváre a... iba som zízala. On si vážne myslel, že som taká neistá, aby som sa bála niečo takého? Alebo že som taká hlúpa? Alebo taká chorobne žiarlivá a sebecká? Toto vôbec nebolo o mne! Nebolo to o tom, že by som sa niečoho bála, ale o tom, ako sa ku mne Victoire správa a nikto to vďaka jej vílej charizme buď nevidí alebo ignoruje. Bolo to o tom, že akonáhle sa niekto ocitne v jej prítomnosti, správa sa úplne inak. O tom, že sa na každého lepí ako šľapka a prechádza jej to! O tom, že sa pri nej cítim ako chudera a keď je v miestnosti, všetci majú oči iba pre ňu, ako keby bola jediná osoba v celkom vesmíre. Dokonca aj Scorpius, ako som sa dnes presvedčila a Victoire o tom vie a užíva si to. Možno mi nikdy nič nepovedala, ale ja som v jej očiach videla ten triumfálny lesk plný skrytej arogancie.

A to, že tu Scorpius naznačuje, že problémom som ja a nie ona, je úplne... absurdné.

„Och, vďaka, že si ma o tom uistil,“ sarkasticky som preniesla. „A teraz, keď sa už nemám čoho obávať, môžeš pokojne ísť a mňa nechať na pokoji.“

Zachmúril sa. „Myslel som to úprimne!“ vyhŕkol, ako keby som ho tým, čo som povedala, urazila.

„A ja si úprimne myslím, že si blbec.“

„Čo máš, do pekla, za problém?“

Vidličku som s cinkotom tresla na tanier. Pocítila som na lícach dve žeravé stopy hnevu. „Problém som tu očividne ja alebo sa mýlim? Nepovedal si to práve?“

„Nepovedal!“

„Povedal. Nie síce tými istými slovami, ale znamená to to isté.“

Odtiahol sa. „To teda neznamená! Nikdy by som nepovedal, že si problém, Rose.“

„Tak potom čo to malo znamenať?“ pretisla som pomedzi zuby.

„Iba som nechcel, aby si mala dojem, že...“

„A prečo by som mala mať?“ skočila som mu do reči. „Myslíš si snáď, že som taká pochabá? Myslíš si, že som taká sebecká, aby som žiarlila?!“

Na chvíľu na mňa mlčky pozeral, než pokrčil plecami. „Vyzerala si, že... neviem... že ti to prekáža.“

Stisla som pery. „Musím ťa sklamať, ale zjavne nemáš ani šajnu o tom, čo si myslím alebo cítim, Scorpius.“ Vstala som, no skôr, než som stihla urobiť jediný krok, mi na zápästie dopadla jeho ruka. Zvrtla som sa k nemu.

„Sadni si,“ jednoducho prikázal. Zachmúrila som sa, ale nestihla som prostestovať, pretože pokračoval. „Nedovolím ti odísť, keď si takáto nahnevaná.“

„Nemám sa už o čom s tebou rozprávať,“ zamračene som odvrkla, no tlak na mojom zápästí, ktorý ma ťahal dolu, ma prinútil sadnúť si.

„Ten, kto ti prekáža, je Victoire, však?“

Bola som úprimne prekvapená, že vo svojej zaslepenosti mu to došlo. Neodpovedala som však, iba som naduto mlčala. Uznávam, nesprávala som sa veľmi vyspelo, ale bola som vážne naštvaná.

Stíšil hlas. „Myslel som si, že máš Victoire rada, keď si ju sem pozvala.“

„Nemám.“

„Tak prečo...“

„Môžeš to nazvať chybou v úsudku,“ trpko som povedala. Ani som nedokázala spočítať, akoľkokrát som už oľutovala, že som to urobila.

Scorpius si povzdychol a jednou rukou mi prešiel hore-dolu po chrbte. „No tak sa na ňu vykašli. Nevšímaj si ju.“

Nadvihla som obočie a otočila som sa k nemu na stoličke. „A to mi hovoríš práve ty?“

„Čo tým myslíš?“ zamračene žiadal.

„Myslím tým to, že sa okolo nej všetci do jedného správate ako jej poddaní. A nie, nežiarlim, hovorím iba prostú pravdu.“

Scorpiusove pery sa zvlnili v lišiackom úškrne. „Už to nikdy neurobím, sľubujem. Jediná, ktorej som ochotný slúžiť, si ty.“

Prevrátila som nad nim oči, ale potom som sa tiež usmiala.

„Tak poď si s nami zahrať, bude to zábava.“

Pokrútila som hlavou.

„Prosím. Bez teba to nebude ono.“

Vypustila som z hrdla jemný vzdych. Ako som mohla odolať jeho lichôtkam? Súhlasila som teda, obaja sme vstali a premiestnili sme sa späť do obývačky. Victoire sa medzitým presunula na druhú pohovku vedľa Teddyho. Niečo mu potichu rozprávala a podľa môjho názoru bola naklonená až príliš blízko k jeho tváry. Otrávene som si odfŕkla – v duchu, samozrejme -, ale nepocítila som ani štipku žiarlivosti, iba nevraživosť voči tej žltovlasej vychtrline.

„Á, už ste späť,“ zbytočne konštatoval Teddy, keď sme si obaja sadli. „Pripravení na hru?“

„Iste,“ odvetil Scorpius, kým ja som zostala mlčať.