Posledné prázdniny 1

Leto po škole malo byť nezabudnuteľné. Boli to naše – moje, Alove a Scorpiusove – úplne posledné spoločné prázniny. Al so Scorpiusom sa prihlásili do tréningu pre aurorov a oboch prijali, čo nebolo až tak prekvapujúce. Mali skvelé známky a vplyvných rodičov, takže nikto ani nepochyboval o tom, že sa tam dostanú. Ja som sa rozhodla pokračovať v štúdiu. Už od dvanástich som chcela byť novinárka, a tak som sa po skončení Rokfortu prihlásila na vyššie štúdium masmediálnej komunikácie. Veľmi som sa tešila na to, že budem konečne študovať niečo, čo ma bude naozaj baviť, ale bola som rozhodnutá si najprv užiť plnými dúškami dva horúce mesiace voľnosti.

Prvé dva týždne júla boli najdobrodružnejšie v mojom živote. Strávili sme ich cestovaním po Francúzsku, prespávali sme v lacných moteloch alebo v stane, navštívili sme tucty krásnych miest a pamiatok. Boli to dva týždne plné smiechu a zábavy a ja som pochybovala, že sa mi ešte niekedy podarí zažiť niečo tak skvelé. Zabralo mi dva mesiace presviedčania rodičov, aby ma pustili, naliehanie strýka Harryho a tety Ginny, že Al sa o mňa postará a trochu posmešné poznámky strýka Georgea o sklone môjho otca k neznesiteľne prehnanému ochraniteľskému správaniu. Plus, strýko Harry podotkol, že jeden výlet za hranice Anglicka sa ani zďaleka nevyrovná tomu, čomu čelili v našom veku oni. Kombinácia nátlaku zo všetkých strán, fakt, že so mnou budú dvaja čarodejníci mužského pohlavia, a to, že Scorpius hovorí plynulou francúzštinou – na rozdiel odo mňa a Albusa -, ich nakoniec presvedčili, že budem v poriadku a dovolili mi ísť.

Ak mám byť úprimná, trochu ma prekvapilo, že Scorpius bol ochotný vziať ma s nimi. Samozrejme, boli sme priatelia a v škole sme trávili veľa času spolu, ale bola som aj dievča a akosi som prepokladala, že by si to Al so Scorpiusom užili viac, keby boli iba v mužskej zostave. Mohli miesto mňa zobrať Jamesa, s čím by – len tak mimochodom – boli moji rodičia rozhodne spokojnejší, ale zas na druhej strane, Scorpius s ním nemal až taký dobrý vzťah. Vždy mi pripadalo, že medzi tými dvomi visela skrytá rivalita, ktorá sa týkala Albusa.

Po návrate z Francúzska sme sa nepravidelne schádzali a viac-menej sme iba čakali na najväčšiu udalosť celého roka – majstrovstvá sveta v metlobale, ktoré sa tento rok konali v Anglicku. Scorpius nám zohnal úžasné miesta a ja som sa nemohla dočkať, kedy sa hry konečne začnú. Blondiak nám tiež zabezpečil dostatočne veľký a pohodlný stan, v ktorom bolo miesto pre ďalšie tri osoby. Rozhodol sa teda zavolať aj Teddyho, s čím som viac než ochotne súhlasila a keďže bol necharakteristicky veľkorysý, navrhol nám, že si môžeme tiež niekoho vziať. Nikto nebol prekvapený, že Albus zavolal Jamesa a hoci som si spočiatku myslela, že Scorpius bude namietať, ochotne súhlasil. Výber poslednej osoby bol na mne a verte mi, že s Victoire som izbu zdieľať netúžila. Keby na mňa v slabej chvíľke nezapracovala svojimi vílími génami, tak by ma naisto nikdy nepresvedčila. Keďže ma však zastihla zrovna v mojej melancholickej nálade, jej obrovským modrým očiam a sladkému úsmevu som nedokázala odolať. Keď bolo pre mňa ťažké povedať jej nie – a to som ju pritom ani nemala rada -, bola som zvedavá, či sú schopní zvládnuť to muži. Trochu som o tom pochybovala.

„Toto bude najlepší týždeň môjho života!“ zvolal Albus, keď zišiel z poschodia a hodil sa vedľa mňa na pohodlnú tmavozelenú pohovku. Celá obývacia miestnosť vyzerala s prevažujúcou zelenou farbou trochu slizolinsky, takže sa tam musel cítiť ako doma.

Pri dopade jeho váhy na pohovku som mierne nadskočila a písmenká sa mi pred očami roztancovali. „Albus!“ zvolala som skôr iba zo zvyku, než že by ma jeho vyrušenie naozaj nahnevalo a znova som sa zahĺbila do čítania prospektu. „Myslím, že tím Anglicka má tento rok solídnu šancu vyhrať. Videl si, kto všetko hrá?!“

„Ukáž.“ Vytrhol mi brožúrku z ruky, na čo som na neho nepekne zazrela, ale mlčala som a spoza jeho ramena som nakúkala do prospektu. „Jeremy Becker? Myslel som si, že odmietol zúčastniť sa kvôli zraneniu!“

„Pôvodne, ale potom si to vraj rozmyslel... zaujímalo by ma, aká suma ho prinútila „rozmyslieť si to“,“ premýšľala som nahlas.

Albus sa na mňa pozrel a zamračil sa. „Becker nie je ten typ, ktorý hrá pre peniaze. Asi je na tom zravotne už lepšie.“

Prevrátila som oči. Zvyčajne bol bystrý, ale v niektorých veciach bol taký naivný, až ma to nútilo chcieť frustrovane vykríknuť. „Al, skús sa povzniesť nad fakt, že je tvojim obľúbeným triafačom a trochu sa nad tým zamysli. Určite sú v tom peniaze.“

Neodpovedal mi, miesto toho zvolal: „Hej, vedel si, že za Anglicko hrá aj Becker?“

Zodvihla som hlavu, aby som zistila, koho sa to Albus pýta. Do stanu práve vošiel Scorpius. „Áno, museli mu zaplatiť poriadne veľký balík.“

„On to nerobí pre peniaze!“ hneval sa Al a blondiak sa na sekundu zadíval na mňa. Oči mu zaiskrili pobavením a ja som sa uškrnula.

„Ale prosím ťa! Všetci vieme, že Beckera miluješ – platonicky, samozrejme -, ale buď realista. Ten chalan sa nestará o reputáciu svojej vlasti ani zďaleka tak veľmi ako o obsah svojej peňaženky.“

„Hovorila som ti,“ trochu zľomyselne som dodala a bratranec po mne vrhol namrzený pohľad. Keď sa odvrátil, aby sa znova sústredil na prospekt, so Scorpiusom sme si vymenili veľavýznamné pohľady. Naťahovať Albusa pre metlobal bola taká naša malá zábavka.

„Keby ma neprijali na aurorský výcvik, asi by som hral profesionálne metlobal,“ dumal nahlas Al a ja som sa zaškerila. To určite!

„Myslím, že ak by mal v našej rodine hrať niekto profesionálne metlobal, bol by to James a nie ty,“ podpichla som ho. Všetci vedeli, že James bol v metlobale lepší – preto sa aj dostal na Rokforte do chrabromilského tímu – a Albusa to nekonečne žralo. Aj on sa svojho času úporne snažil, aby ho prijali do slizolinského družstva, ale neuspel. Na rozdiel od Scorpiusa, ktorý bol tri roky stíhačom.

„Vieš čo, Rose?“

„Čo?“ hravo som sa spýtala a venovala som mu jeden zo svojich úsmevov.

„Choď do kelu!“ zavrčal a zo mňa vyprchala všetka dobrá nálada. Zvykli sme sa takto doberať dosť často a Al ochotne hrával túto hru s nami. Nevedela som, čo mu sadlo na nos, že tak skoro stratil nervy.

„Hej!“ zaprotestoval Scorpius skôr, než som stihla odpovedať. „Povedala iba pravdu.“

„Áno, ale on nie je ochotný priznať si to,“ zašomrala som a po tom, čo ma Al prepichol ostrým pohľadom, som vstala a radšej sa odpratala do izby, ktorú som bola nútená zdieľať s Victoire.

Keď som vošla, blondínka zamotaná do osušky stála pred posteľou a bezradne sa dívala na kôpku oblečenia. Zastala som vo dverách a pozorovala som ju. „Čo robíš?“ spýtala som sa napokon.

Victoire sa zvrtla a obdarila ma jedným zo svojich vílích úsmevov, ktoré som neznášala a milovala zároveň, pretože človek ich jednoducho nemohol nemilovať. Keby som sa ja vedela tak usmievať... „Neviem sa rozhodnúť, či si mám k tým fialovým šortkám obliecť žlté alebo oranžové tričko.“

Pristúpila som k nej a pozrela som sa na posteľ, kde mala rozložené dve tričká a kraťase. „Asi žlté,“ povedala som po chvíli a cítila som sa trochu hlúpo preto, že som sa zaoberala jej povrchnými problémami. Keď sa Victoire začala prezliekať, odvrátila som pohľad, aby som jej dopriala trochu súkromia a zvalila som sa na svoju posteľ. Nebolo tak neskoro a ani som nemala pocit, že som unavená, no napriek tomu som zanedlho zaspala.

Zobudila som sa až na druhý deň ráno. V šortkách a tričku na spanie som sa dotackala na prízemie do kuchyne. Všetci už sedeli okolo krúhleho stola, ktorý bol zaprataný úžasne vyzerajúcim jedlom. Za zívania som im popriala dobré ráno a sadla si na jediné miesto, ktoré bolo voľné – medzi Jamesa a Victoire. Nebola som prekvapená, že som prišla dole ako posledná, pretože väčšinou som spávala najdlhšie zo všetkých. Spánok mám rada.

S o niečo viac rozlepenými očami som sa porozhliadla a zrak mi padol na Victoire. Prezrela som si svoju štíhlu sesternicu s vlasmi takými žiarivo blonďavými, že by v noci pokojne mohla nahradiť maják. A potom som si spomenula na odraz svojej vlastnej tváre v zrkadle na chodbe, okolo ktorého som prešla chvíľu pred tým. Ona pôsobila, akoby sa práve chystala nafotiť sériu pre módny magazín, kým ja by som mohla figurovať na poslednej strane ako odstrašujúci prípad. Život bol tak hrozne neférový! Prečo musela vyzerať ako modelka aj krátko po tom, čo sa zobudila? Každá žena predsa vyzerá ráno hrozne. Každá! Tak čo to malo, do čerta, znamenať?!

Chňapla som po vajíčkovom toaste a trhanými nahnevanými pohybmi som si naň natrela paštétu. Sedieť vedľa Victoire bolo vždy deprimijúce, pretože pri nej som si pripadala ako niečo, čo bolo práve dôkladne prežuté a vypľuté späť na tanier. Obdivné pohľady, ktoré po nej hádzalo mužské osadenstvo nášho stola – občas dokonca vrátane Albusa a Jamesa, hoci to je ich sesternica -, mi sebavedomie príliš nedvíhali.

„Stále je dnes v pláne zápas medzi Francúzskom a Dánskom?“ spýtal sa James a keď Scorpius s Albusom zborovo prikývli, Victoire sa rozžiarili oči.

„Úžasné, na ten zápas som sa tešila,“ nadšene vyhŕkla. V jej podaní to znelo ako nebeská zvonková hra.

Musela som potlačiť nutkanie prevrátiť oči. Samozrejme, všetci vedeli, že to chcela vidieť, pretože je polovičná Francúzska. Ale musela som si priznať, že na tento zápas som sa celkom tešila aj ja. Francúzsko malo tento rok výnimočne dobrý tím a Dánsko patrilo vo svete spolu s Anglickom a Bulharskom k metlobalovej špičke.

„Takže, aký je celkový plán?“ chcela som vedieť.

„Zápas je o jedenástej,“ odpovedal mi Scorpius, „takže by sme si mali švihnúť a všetko ostatné záleží od toho, kedy sa skončí. Ale poobede by sme sa mohli ísť najesť k Lietajúcej strele, vraj tam dobre varia.“

„A čo večer? Sú tu nejaké diskotéky? Išla by som si niekam zatancovať.“ Vrhla som po Victoire nepekný pohľad. Iste že by milerada išla natriasať tým svojím dokonalým zadkom pred bandu nadržancov. Prečo nie? Veď obdivovateľov nikdy nie je dosť!

„Tak to si s radosťou nechám ujsť,“ zamrmlala som. Naozaj som netúžila dívať sa, ako sa okolo nej všetci krútia, kým ja budem podopierať bar a pýtať sa sama seba, či má vôbec význam pokračovať vo svojom živote.

Albus nadvihol obočie spoza obrovskej šišky, ktorú si tlačil do úst. „Veď na diskotéky chodíš rada.“

To bola pravda, lenže iba s dobrou spoločnosťou. „Ale dnes sa mi nechce,“ odvrkla som a tou jemne neprimeranou reakciou som pritiahla pozornosť všetkých prísediacich. Zrazu na mňa zízalo päť párov očí a ja som zacítila, ako mi zahoreli uši. Zahanbene som sklopila pohľad a radšej si strčila do úst toast. Ale zase na druhej strane, on bol na mňa hnusný deň predtým, takže som mu to vlastne iba oplatila. Nemala som sa za čo hanbiť! Len keby tomu tak rozumeli aj moje začervenané líca...

Po raňajkách som zažila pár dosť hektických minút, pretože upraviť sa tak, aby som vedľa Victoire nevyzerala ako nejaký odpad, bolo dosť náročné a my sme už nemali veľa času. Veľa ľudí hovorí, že najkrajšie sú na mne moje husté takmer po pás dlhé tmavočervené vlasy, tak som sa rozhodla, že si ich nechám rozpustené a oblečiem si jednoduché biele šaty na ramienka, aby červená farba ešte viac vynikla. Keď sa na to pozrieme realisticky, mať najkrajšie vlasy nie je zas až taká výhra, pretože to pravdepodobne znamená, že nie som pekná do tváre. A ak niekto nie je pekný, vlasy to predsa nezachránia, nie?

Ach, predtým som nad tým nikdy neuvažovala. A to všetko iba kvôli dokonalej Victoire. Poviem vám, toto bolo na samovraždu!

Povzdychla som si, schmatla som tašku a náhlila sa dolu schodmi do obývačky, kde sme sa mali stretnúť. Takéto úvahy o menejcennosti som mávala spravidla vtedy, keď sa okolo mňa pohybovala Victoire. Nuž, možno ešte pri Dominique, lenže ju som mala na rozdiel od jej staršej sestry rada. Dominique bola za každých okolností milá a necítila som pri nej, že by bola moja konkurentka. Victoire sa možno môže javiť prívetivo, ale vždy som mala taký pocit, že je to iba povrchové pozlátko, pod ktorým sa skrývajú poriadne ostré pazúry, pripravené kedykoľvek sa vystrčiť a spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví... alebo sebavedomí.

Keď som pred štadiónom uvidela tie obrovské dlhé rady, začali sa o mňa pokúšať mrákoty. Vedela som, že nemáme šancu dostať sa dnu načas a ak budeme mať šťastie, zmeškáme zo zápasu iba zhruba pol hodinu, ale Scorpius znova prekvapil. Miesto toho, aby sa postavil do radu, zabočil doprava a našu malú skupinku viedol k oddelenému vchodu, nad ktorým viseli tri na modro žiariace písmená. VIP. Ani som nevedela, že na metlobalových zápasoch existujú takéto samostatné vchody, ale to asi preto, že predtým som vždy bola iba P. Teraz som bola aj VI.

Mohutný čarodejník pri vstupe si vypýtal naše lístky a potom každému na zápästí vyčaroval tenký červený náramok. Ďalším príjemným prekvapením bolo, že sme sa do veže s našimi sedadlami nemuseli štverať po schodoch, ale nastúpili sme do výťahu, ktorý nás vyviezol až úplne hore. Normálne som sa cítila ako celebrita. Všetci sme si posadali do pohodlných mäkkých kresiel a mne sa dokonca ušlo miesto vedľa Teddyho! No mohlo to byť lepšie?

Ako sa po chvíli ukázalo, mohlo. Ihneď po príchode nám čašníci ponúkli občerstvenie a ja som si na svoj stolík vedľa kresla nastavala ako vojačikov pohár so šampanským, džús, misku s orieškami, popcorn, sladké karamelové tyčinky a do lona som si položila obrovskú misu s čipsami. Periférnym videním som zachytila, že sa na mňa niekto díva. Obrátila som hlavu a našla Scorpiusa, ktorý sedel vedľa mňa, ako ohúreným pohľadom sleduje, ako som sa zásobila.

„Čo?“ spýtala som sa tónom, ako keby som nevedela, čo ho tak šokovalo.

„Čakáš ešte niekoho? Alebo skôr viacerých ľudí?“

Zaškľabila sa. „Nie. Ja to zvládnem, nemaj strach. Ale ak chceš, môžeš sa ponúknuť.“

„Radšej nie, nechcem, aby si vďaka mne hladovala.“

Uškrnula som sa. Spaľovanie kalórií som mala po otcovi. Vďaka nemu som mohla jesť, čo som chcela a koľko som chcela a na mojej postave sa to vôbec neodrazilo. Verte mi, túto vymoženosť som využívala veľmi rada a dosť často. Rovnako často si ma kvôli tomu Scorpius doberal, pretože niekedy som bola schopná zjesť aj väčšiu porciu ako Albus a to bolo už čo povedať.

Pokrčila som plecami a odvrátila pohľad. Ak nechcel, nemala som v úmysle nútiť ho, aspoň zostane viac pre mňa. Radšej som sa otočila k Teddymu.

„Dáš si?“ s úsmevom som ho ponúkla pop-cornom, no keď pohľadom pozorne preskúmal moje zásoby, pozrel sa na mňa s nadvihnutým obočím. A ten pohľad, ktorý mi venoval, vôbec nevyzeral pobavene. Dobre, možno ho to množstvo trochu zrazilo, veď predsa Teddy so mnou netrávil toľko času, aby vedel o mojich stravovacích návykoch, ale aj ma ten šok v jeho očiach, podtrhnutý jemným opovrhnutím, úplne skormútil. Kútiky úst mi okamžite posklesli a keď záporne pokrútil hlavou, rýchlo som sa zvrtla a zmeravene zízala na ihrisko, po ktorom práve kráčali dva tímy. Hráči Francúzska odetí do bielo-modrých dresov a Blegičania do bielo-červených sa pomali blížili do stredu žiarivo zelenej trávnatej plochy, kde na nich už čakal rozhodca.

Nemo som ich sledovala, ale moja myseľ sa nachádzala niekde úplne inde. Neprestala sa zaoberať Teddyho nepríjemným pohľadom a mojimi ešte menej príjemnými pocitmi, ktoré vo mne vyvolal. Bolo fasinujúce, ako mohla jedna osoba a jeden takmer nevinný pohľad niekomu úplne zničiť náladu. Znechutene som odložila pop-cor na stolík a zahrýzla som si do spodnej pery. Vedela som, že ten zápas si neužijem tak, ako by som chcela.

Keď bol koniec a francúzski fanúšikovia natešene oslavovali, moja nálada bola v úplnom protiklade s tou ich. Všetko vypálilo zle. Takto to predsa nemalo byť! Mala som si užívať fantastický zápas a ešte viac som sa mala tešiť z Teddyho prítomnosti. Miesto toho som sa užierala vedomím, že v jeho očiach som jedla ako prasa a nepríjemným zistením, že jeho pohľad smeroval k Victoire viackrát, než bolo zvyčajné. Nemala by som byť prekvapená, že sa mu tak veľmi páči a... vlastne som ani nebola, no aj tak ma to nebolelo menej. Nebolo to pre mňa menším sklamaním. Myslela som si, že možno práve na tomto výlete budem mať konečne možnosť zblížiť sa s ním a všetko, čo sa mi zatiaľ podarilo, bolo opantať ho čarom Victoire, ktorú som sem pozvala ja. Prečo som si vlastne robila nádeje, že Teddy by bol ten jeden človek, ktorý by mohol byť voči vilím génom imúnny a všimnúť si pre zmenu prvý raz v živote mňa a nie ju?

Bolo to zrejme tým, že som bola príliš naivná. Musela som byť. Ako inak by som si vysvetlila takéto hlúpe dúfanie? Teddyho som zbožňovala už od... od vždy. Nepamätám si moment v mojom živote, kedy by som k nemu nevzhliadala a neobdivovala ho. A hoci ma jeho očividný záujem o Victoire zabolel, najhoršie na tom bolo, že to nezmenilo nič na mojich pocitoch. Keď som sa nad tým zamyslela, možno som bola dokonca viac nahnevaná než zranená. Zháčila som sa. Nemalo by to byť naopak?

„Hej, čo je s tebou?“

Otočila som sa k Scorpiusovi a našla som ho kráčať vedľa mňa smerom k Lietajúcej strele, kde sme mali mať neskorý obed. Nevedela som, ako mu na to odpovedať.

„Myslel som si, že ťa ten zápas bude baviť viac.“

„Aj ja,“ ponuro som odvetila.

„Dokonca si sa sotva dotkla svojho nazhromaždeného jedla,“ zľahka si zo mňa uťahoval, ale jeho úsmev ma nerozveselil.

„Stratila som chuť do jedla.“

„Videl som. Prečo?“

Hoci bol Scorpius môj priateľ, nebol až taký dobrý kamarát, aby som sa s ním mohla rozprávať o svojich sklamaniach a zmarených ilúziách. A najmä... bol to chalan, s ním som o tom predsa nemohla debatovať. Priala som si, aby tam bola Lily alebo Dominique, ktoré by ma vypočuli a zdvihli mi náladu. Možno by mi dokonca niečo aj poradili.

„Je čudné vidieť ťa odolať takým pochúťkam a tváriť sa znudene počas metlobalového zápasu. Čo sa stalo?“

Povzdychla som si. Zvyčajne mi Scorpiusova bratská starostlivosť neprekážala, skôr mi to lichotilo a hrialo pri srdci, ale môj problém bolo niečo, čo jednoducho nebola jeho starosť a nechcela som, aby o tom vedel.

„Nič. Ja len... nemám dnes náladu.“

„U Lietajúcej strely dobre varia, možno ti to náladu zdvihne.“

„Možno,“ odpovedala som, ale naozaj som o tom vážne pochybovala. Ako by mi mohlo jedlo zaceliť rany spôsobené Teddyho nevšímavosťou? To bolo zhola nemožné.

Akonáhle sme dorazili do reštaurácie a objednali si jedlo, rozprúdila sa zúrivá debata podrobne rozoberajúca celý zápas. Keďže som zápas sotva sledovala, nemohla by som sa do rozhovoru zapojiť ani v prípade, že by som chcela a zaujímalo ma to. Victoire sa, na rozdieľ odo mňa, celkom rozrozprávala, úplne uchvátená výhrou rodiska svojej matky.

Bola som znechutená Teddyho zle skrývanými obdivnými pohľadmi, ktoré vyslielal na moju sesternicu a ktoré som si nemohla nevšimnúť, keďže ja som po očku sledovala jeho. Musela som sa nútiť, aby som do seba natlačila apoň niečo z jedla, ktoré som si objednala a okamžite to nevyvrátila späť na tanier. Jediné, čo som v tej chvíli chcela, bolo, aby sme šli konečne do stanu a mohla som mať pokoj. Potom som si však pripomenula, že svoju izbu zdieľam s tou blonďavou skoro vílou. Zrazu som bola oveľa menej nadšená výhliadkou návratu, ale vtedy sme už platili čašníčke a zdvíhali sa zo stoličiek.

Priala som si byť sama viac, než čokoľvek iné, takže keď sa ostatní rozhodli ísť sa ešte pozrieť na trh, ktorý bol postavený v areáli metlobalových hier, odpojila som sa od nich. Bohužiaľ, moja vytúžená samota netrvala veľmi dlho. Do dvoch hodín boli späť, hlučne dávajúc najavo svoju prítomnosť. Uchýlila som sa do svojej izby a dúfala, že Victoire sa nerozhodne pre to isté, pretože moja zlá nálada sa pomaly menila na bolesť hlavy a tá na ľahšiu migrénu.

Moje prianie byť sama, sa po pár minútach začalo rúcať. Na dvere sa ozvalo ľahké zaklopanie a následne som začula tiché zavŕzganie. Otvorila som oči. Dnu do izby nakúkala Scorpiusova blonďavá hlava.

„Ahoj.“

„Ahoj,“ odzdravila som ho a sledovala som, ako vošiel dnu, zatvoril za sebou dvere a pristúpil ku mne. Sadol si vedľa mňa na posteľ.

„Čo je s tebou? Je ti zle?“

„Iba ma trochu bolí hlava,“ zaklamala som. Že ma trochu bolí hlava, bolo veľmi jemné vyjadrenie, ale že ma IBA bolí hlava, bola vyložená lož.

„Na zápase si takmer nič nezjedla a u Letiacej strely si sa jedla tiež skoro nedotkla. To nie je iba preto, že ťa bolí hlava, pretože to tvoj apetít nikdy predtým nezmenšilo.“

Zamračila som sa a odvrátila pohľad. Bolo od neho veľmi milé, že za mnou prišiel a robil si o mňa starosti, ale pravdu som mu aj tak povedať nemohla. Bolo to príliš trápne. Chcela som iba, aby odišiel a nechal ma tak.

„Už som ti povedala, že mám zlú náladu,“ pripomenula som mu. „Asi by som ju mala vyspať.“

Scorpius pochopil, čo naznačujem a vstal. „Dobre, tak ťa nechám spať. Možno tak o hodinu – dve pôjdeme niekam do baru. Mám ťa prísť zobudiť?“

Pokrútila som hlavou. „Nie, nepôjdem s vami.“

Jeho hladké bledé čelo sa zvraštilo. „Určite?“

„Určite.“

Ešte chvíľu váhal, kým sa otočil a kráčal ku dverám. Potom sa zarazil a zvrtol sa ku mne. „Nie si chorá, však? Nemali by sme ťa odviezť k liečiteľovi?“

Prevrátila som oči. „Nie. Iba ma bolí hlava a mám zlú náladu, to je všetko.“

„Dobre teda. Dobrú noc.“

Prikývla som a on ma konečne nechal samu. Keď za sebou zatvoril dvere, chvíľu som sa na ne dívala, a potom som sa pobavene zasmiala. Jeho správanie bolo vtipné. Nikdy som ho nevidela takého paranoidného. Ak by mala byť bolesť hlavy a zlomené srdce smrteľná choroba, ľudstvo by dávno vymrelo.