Paríž, Paríž 5

Streda 14:08

Hermiona naberala odvahu niekoľko minút, kým sa odhodlala čeliť Malfoyovým očiam. Zodvihla hlavu a zhlboka sa nadýchla. „Je nejaký konkrétny dôvod na to, aby si Emily myslela, že sme pár?“ spýtala sa. „Nenahovoril si jej to iba preto, aby súhlasila s rozhovorm, že nie?“

„Samozrejme, že nie,“ odvetil rýchlo Draco. Vyzeral trochu pohoršene.

„Možno si jej povedal niečo, čo si zle vysvetlila,“ navrhla pravdepodobnú možnosť.

„Nedokážem si predstaviť čo,“ odvetil a zachytil pohľad, akým sa na neho dívala. „Naozaj neviem, ako na to prišla,“ zdôraznil. Napil sa z ďalšieho pohára s vínom a pohľadom skúmal okolie. Hermiona dobre vedela, že sa iba snažil vyhnúť pohľadu na ňu. Otázka bola, či to bol signál klamstva alebo zahanbenia.

„Možno si všimla, že tvoja bývalá priateľka vyzerá rovnako ako ja,“ zašomrala si popod nos sarkasticky. Nerátala s tým, že aj keď sa Malfoy rozhliadal okolo seba a prakticky sa snažil predstierať, že nesedí oproti nemu, jej venoval dosť pozornosti na to, aby ju začul.

Strhol sa a jeho ostrý pohľad bol okamžite na nej. „Prosím?“

Hermiona bola taká vykoľajená, že to počul, až na neho zostala dve sekundy zízať s pootvorenými ústami. „Nič,“ potom rýchlo povedala.

„Nie, žiadne nič. Dobre som počul, čo si povedala.“

Rozhoreli sa jej líca. Merlin, mala radšej držať zobák. „Bolo to iba holé konštatovanie na základe pozorovania.“

„A ty si vypozorovala, že Hannah sa na teba podobá?“ spýtal sa a mierne nadvihol obočie.

Hermiona v duchu zaúpela. Prečo jednoducho nedržala klapačku? „Nie, jasné že nie. Je to rovnako absurdné ako myšlienka, že my dvaja sme pár.“ Mafloy sa na ňu zadíval spoza pohára tak intenzívne, až musela odvrátiť pohľad a prehltnúť nečakanú nervozitu. Pohľad jej zaletel na dopitú kávu a limonádu. „Nemali by sme už ísť?“

Malfoy s ňou súhlasil. Zaplatil za obed, kvôli čomu sa skoro pohádali, a vkĺzli do čiernej hotelovej limuzíny. Predtým jej priestor zadného sedadla nikdy neprišiel taký klaustrofobický ako teraz. Zdalo sa jej, že Malfoy bol príliš blízko, vzduch bol pririedky a ona nervózna na najvyššiu mieru. Kútikom oka zachytila, že Malfoy je pohodlne uvelebený na sedadle a díva sa von oknom. Odvrátila pohľad. Hryzúc si spodnú peru rátala minúty, kým vodič zastaví pred ich hotelom. Nebol by to však New York, keby ho neobveseľovali permanetné dopravné zápchy.

Skoro vyskočila z kože, keď sa ozval. „Myslím, že máš pravdu.“

Zvrtla sa k nemu, ale on sa na ňu nedíval. Stále zízal von oknom. „V čom?“

„Asi sa ty a Hannah naozaj podobáte,“ odpovedal a tento raz sa na ňu pozrel. „Predtým by mi ani nenapadlo porovnávať vás, teraz keď sa nad tým zamyslím a keď som vás videl stáť vedľa seba v hotelovej hale... Naozaj ste si podobné.“

Hermiona sa začervenala. Mala chuť sa opýtať, čo to znamená – za predpokladu, že by to mohlo niečo znamenať. Možno to však nemalo žiadny význam. Premýšľala nad tým, čo by mu mala na to odpovedať, ale nič jej nezišlo na um. Nakoniec došla k názoru, že jeho konštatovanie si nevyžaduje verbálnu reakciu.

„Vaša podoba však pri výzore začína aj končí.“

„Prečo? Má snáď prázdnu hlavu?“ neodpustila si. Kedysi, keď ešte chodila do školy, bola presvedčená o tom, že Malfoyovi by vyhovovala iba priateľka, ktorá vie sotva napočítať do desať. Ale ten názor bol založený čisto na fakte, že istý čas sa vláčil s Parkinsonovou. „Teda, bez urážky,“ dodala.

„To je v poriadku. Ale nie, nemá, ako si povedala, prázdnu hlavu. Jednoducho je iná.“

Hermiona na to nemala čo povedať. Jednej jej časti sa uľavilo, že okrem výrazu nemá s Hannah nič spoločné, tej druhej však nie, čo ju vykoľajilo.

„Prečo je to podľa teba absurdné?“ spýtal sa zrazu.

Nechápavo sa zamračila. „O čom hovoríš?“

„Myšlienka, že by sme my dvaja tvorili pár, je podľa teba absurdná,“ odvetil so zrakom upreným pred seba. „Prečo?“

Hermiona na neho vyvalila oči. Ani teraz sa na ňu nepozrel. Iba civel do prázdna s pevne zaťatou čeľusťou, ako keby bol nahnevaný. „Robíš si zo mňa srandu, však?

„Prečo si to myslíš?“

„Lebo tú otázku jednoducho nemôžeš myslieť vážne,“ vyhŕkla. „Myslím si, že je úplne jasné, prečo je to absurdné. A prečo by si nad tým vôbec uvažoval?“

„Narážaš na staré predsudky, však?“

„Áno. A nerozumiem, prečo sa o niečom takom bavíme,“ zašomrala.

„To potom znamená,“ Malfoy ignoroval jej poslednú vetu, „že si o mne stále myslíš, že som povrchný bastard, ktorý verí, že u muklov narodení a poloviční nesiahajú čistokrvným ani po členky.“

Zamračila sa na neho. „To si povedal ty, nie ja.“

„Nezáleží na tom, kto to povie nahlas, dôležité je, že je to pravda.“

Teraz začínala byť Hermiona nahnevaná. „Ako môžeš vedieť, čo si myslím?“

„Pretože si to nepoprela,“ povedal Malfoy a aj on trochu zvýšil hlas. Hermiona prešla nervóznym pohľadom po šoférovi. To posledné, čo teraz potrebovala, bola scéna pred zamestnancom hotela.

„Bude lepšie, ak sa o tom pozhovárame v hoteli,“ povedala s takou definitívnosťou v hlase, že Malfoy po krátkom váhaní iba prikývol a mlčal, až kým nedorazili do cieľa. A nebola to príjemná cesta ani pre jedného.

Hermiona nečakala, kým jej príde Malfoy alebo šofér otvoriť dvere. Keď zaparkovali pri hoteli, vyskočila z auta a trielila do haly aj s Malfoyom za pätami. „Nesnažíš sa mi ujsť, že nie?“ začula vedľa seba.

Dočerta s jeho dlhými nohami!

Zastala pri výťahoch a stlačila gombík. „Snažím sa vyhnúť tomuto nezmyselnému rozhovoru,“ odpovedala a zízala na svoj odraz vo výťahových dverách. Nechápala, čo to doňho zrazu vošlo.

„Snažíš sa márne.“

Zazrela naňho. Keď sa otvorili dvere, obaja vošli dnu. Nanešťastie po nich už nikto nenastúpil a Malfoy mal voľné pole na jej otravovanie.

„Za celý čas som neurobil jedinú vec, pre ktorú by si o mne mohla zle zmýšľať.“

Povzdychla si. „Ja to nespochybňujem.“

„Ale aj tak si nemyslíš, že som sa zmenil,“ trpko skonštatoval.

„Správam sa tak snáď?“ pohoršene vyhŕkla. „Pokiaľ viem, tak som sa k tebe chovala či tu, či v Paríži vždy slušne.“

„Ani predtým si sa ku mne nesprávala neslušne.“

Výťah cinkol a dvere sa otvorili. Keby Hermione nebolo vyložene trápne utekať, dávno by sa rozbehla do svojej izby. Nechcela sa však pred ním natoľko ponížiť a nechcela, aby si myslel, že je zbabelá. Prinútila sa ísť po chodbe normálnym tempom a čeliť jeho slovám.

„Ak si správne pamätám, tak na záverečnom plese Týždňa módy sme sa celkom dobre bavili. Myslíš si, že keby som si o tebe myslela to najhoršie, správala by som sa k tebe tak priateľsky?“

„Nemohla si byť ku mne hnusná, potrebovala si moju pomoc,“ povedal a udržiaval s ňou krok.

Hermiona od hnevu zaťala zuby. „Ak si myslíš, že som taká, nechápem, prečo sa so mnou vôbec bavíš,“ naštvane odvrkla.

„Nie, ja... počkaj,“ zahabkal, chytil ju za ruku a donútil zastať. Keď sa na neho pozrela, ani ho neprekvapilo, že jej pohľad metal blesky. „Prepáč, tak som to nemyslel. Viem, že taká nie si. Koniec-koncov si chrabromilčanka.“

Jediná odpoveď na jeho úprimnosť bol kyslý úsmev a sarkastické: „Som rada, že sme si to vyjasnili.“ Vymanila si ruku z jeho zovretia a pokračovala do svojej izby. Už lovila v kabelke kľúče, keď za sebou začula jeho kroky a Malfoy ju dobehol.

„Ja ti vážne nerozumiem. Prečo si na mňa nahnevaná?“

„Pretože ma otravuješ hlúposťami,“ zašomrala. Uľavilo sa jej, keď konečne dorazila k svojim dverám. Vložila do zámky kľúč a odomkla si. Keď si však myslela, že Malfoy ju nechá len tak jednoducho uniknúť, veľmi sa mýlila.

„Naozaj sú to hlúposti?“ opýtal sa. Jeho ruka dopadla na Hermioninu ruku na kľučke a silou ju prinútil zabuchnúť dvere. „Ešte sme neskončili,“ povedal, keď sa k nemu obrátila so zúrivý výrazom na tvári.

„Čo odo mňa vlastne chceš?“ vykríkla a priala si, aby jeho vrelá dlaň viac nezvierala jej skrehnuté prsty.

„Mala si úplnú pravdu,“ vyprskol. Teraz bol nahnevaný už aj on. „Naozaj tu ide o predsudky. Nie však o moje predsudky voči tebe, ale o tvoje predsudky voči mne. Myslíš si, že nevidím, ako sa na mňa občas dívaš, keď si myslíš, že si ťa nevšímam? Že som si nevšimol, aká si v mojej prítomnosti nervózna? Alebo že je ti so mnou príjemne?“

„Kam týmto mieriš?“ precedila cez zaťaté zuby Hermiona. Úporne sa snažila udržať svoj hnev na rovnakom leveli ako predtým, pretože ak nie, bola si istá, že mu od rozpakov vzbĺkne rovno pred očami. Hoci by rada poprela všetko, čo práve povedal, vedela, že v takom rozrušení, v akom sa práve nachádzala, mu určite nebude vedieť dôveryhodne zaklamať.

„Mierim na fakt, že keby som bol ktokoľvek iný, nedržala by si našu vzájomnú príťažlivosť tak veľmi na uzde,“ povedal hlbokým, temným hlasom plným hnevu. „Nesnažila by si sa s tým bojovať a prizala si to. Lenže ja som Malfoy a členka svätej trojice sa predsa nikdy nebude vláčiť s takým odpadom, že? Neponížiš sa predsa natoľko, aby si mi aspoň dala šancu dokázať ti, že som úplne iný, ako si myslíš,“ vypľul zo seba Malfoy tak rýchlo a s takým odporom, ako keby sa mu z úst práve valila včerajšia večera. „Celý svet vrátane mňa sa pohol ďalej. To ty neustále prešľapuješ na jednom mieste a ničíš vlastné šance.“

Hermionin hnev okamžite spľasol a ona sklopila pohľad. Teplá ruka na jej prstoch zmizla. Začula kroky a keď sa odvážila zdvihnúť hlavu, bol preč. Trasľavo sa nadýchla. Stisla kľučku, vošla do svojej izby a zatresla za sebou dvere. Ako sa mohol taký úspešný obed skončiť tak prekliato zle?

Streda 17:40

Práce mala dosť na to, aby nemyslela na hlúposti. Dôkladne si prečítala poznámky z rozhovoru s Emily Westhousovou a už vyše dvoch hodín sa z nich snažila spraviť článok, z ktorého sa Mrcha posadí na zadok a okamžite jej ponúkne finančnú odmenu. Na tom článku závisela celá jej budúca kariéra a ona sedela pri stole, zízala z okna svojej izby a nedokázala prestať myslieť na Malfoyove slová. V živote by jej nenapadlo, že budú mať na ňu taký dopad. Alebo že by mal pravdu. Ale musela si úprimne priznať, že na tom, čo jej povedal, niečo bolo.

Ďalšia vec, ktorá ju trápila, bolo, ako si mohol všimnúť, aká nesvoja bola v jeho prítomnosti. Možno jej naozaj venoval viac pozornosti, než si myslela. Otázka bola, či ju to viac znepokojilo alebo potešilo. Predstava, že by ona a Malfoy... Bolo to, ako keby vstúpila do inej dimenzie, pretože v tomto svete – v jej svete – to nebolo možné. Už len to, že by mal o ňu naozaj záujem, bolo pre ňu nepochopiteľné.

Nahnevaná sama na seba buchla päsťou po stole. Nemohla sa ním nechať takto rozptyľovať. Znova sa ponorila do práce, rozhodnutá viac na toho otravného slizolinčana nemyslieť.

Štvrtok 9:00

Hermiona sa raňajok úprimne obávala. Článok deň predtým síce dokončila, no trvalo jej to ďalšie dve hodiny a obralo o chuť ísť sa navečerať do hotelovej reštaurácie. Teraz bola taká hladná, že ani obava z možného stretnutia s Malfoyom jej nezabránil ísť sa najesť. Keď vstúpila do reštaurácie, pohľadom ho okamžite začala hľadať, a na jej obrovskú hrôzu ho našla. Zarazila sa a zvažovala, že predsa len zdupká preč a radšej sa naje niekde v meste, ale vtedy sa otočil smerom ku vchodu a uvidel, ako tam stojí.

Úplne zamrzla. Nevedela, ako dlho sa len tak na seba pozerali, ale zdalo sa jej to ako večnosť. Keď od nej konečne odvrátil pohľad, Hermiona vydýchla všetok zadržiavaný vzduch. Skôr než vykročila, uhladila si tmavomodrú sukňu a nenápadne skontrolovala gombíky na košeli. Už neraz sa jej stalo, že keď mala oblečenú košeľu alebo blúzku na gombíky, nechtiac ukázala viac, než mala na pláne. A ona rozhodne nemienila Malfoyovi vysielať nesprávne signály.

Kým kráčala k Malfoyovmu stolu, objednala si u okoloidúceho čašníka miešané vajíčka s toastom a kávu. Keď sa konečne predrala k slizolinčanovi, zodvihol hlavu a jeho oči sa zaborili do jej. Zhupol sa jej žalúdok.

Zhlboka sa nadýchla. „Dobré ráno.“

„Dobré,“ odpovedal.

„Hm,“ odkašľala si a nerozhodne prešľapovala pri stole. „Smiem si prisadnúť?“

Draco na ňu nadvihol obočie. „Nemusíš sa ma na to pýtať.“

Hermiona mykla plecami. „Nebola som si istá, či som tu stále vítaná.“ Zosunula sa na stoličku, ktorá bola po jeho ľavici. Jej prvý inštinkt bol sadnúť si oproti nemu, ale vedela, že keby sa na neho musela pozerať zakaždým, keď zodvihne hlavu od jedla, sotva by do seba niečo dostala. Už aj tak bola dosť nervózna.

Kávu a vajíčka jej priniesli takmer okamžite po tom, čo sa usadila a naliala si pohár džúsu z džbánu, ktorý stál na stole. Rýchlemu tempu kuchára vzdala v duchu hold. Vedela si predstaviť to trápne ticho, kým by čakala na jedlo.

„Dobrú chuť.“

Hermiona sa narovnala a prekvapene naňho pozrela. „Vďaka,“ odvetila. Ani nevedela, čo si myslela. Nebol by predsa až taký nevychovaný a úplne ju odignoroval.

Pustila sa do jedla, ktoré sa jej dolu hrdlom kĺzalo obtiažnejšie, než čakala. Nenápadne hodila očkom po Malfoyovom tanieri. Práve dojedal svoje párky so slaninou a Hermiona vo vnútri zajasala. Keď však dopil aj kávu a zostal sedieť pri stole, nálada sa jej znova zhoršila. Zdalo sa, že neplánoval odísť.

„Už vieš, kedy sa vrátiš do Londýna?“ z ničoho nič sa spýtal.

Hermiona k nemu vystrelila zarazený pohľad a vidličku položila na tanier. „Ešte som nad tým nepremýšľala,“ úprimne odvetila. Najprv ju prekvapilo, že on áno, ale zrejme ju chcel mať čo najskôr z krku. Nemohla povedať, že mala právo zazlievať mu to.

„Predpokladal som, že zrejme budeš chcieť odísť dnes večer. Včera som ti vybavil prenášadlo.“

„Och,“ vydýchla. „Hm, ďakujem,“ povedala stále vykolajená z toho, že ich rodiace sa dobré vzťahy nabrali takýto nečakane nepríjemný spád.

Draco jej sklesnutú náladu očividne zaznamenal. „Alebo by si išla radšej v piatok ráno?“ prekvapene sa opýtal. „Tvoja šéfka povedala, že máš čas do piatku, tak som sa domnieval, že by si chcela odísť najneskôr vo štvrtok večer. Okrem toho som si nemyslel, že by si tu chcela dlhšie ostať.“

Hermiona si zahryzla do spodnej pery. Mal pravdu a ona na svoj vlastný deadline takmer úplne zabudla. Ale to nebol dôvod, prečo sa zrazu cítila tak nepríjemne. Spôsobila to jeho posledná veta. „Nie, dnes večer mi to vyhovuje.“

Draco rezervovane prikývol a napil sa z džúsu. Hermiona pokračovala v jedení, ale náhle sa zarazila. Položila vidličku na tanier tak rázne, až Draco nadskočil.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa celá zrumenená. „Pozri, nechcem, aby bolo teraz medzi nami dusno. Alebo aby sme sa rozišli v zlom.“

Draco ju prešiel pohľadom, z ktorého sa jej rozochvievali vnútornosti. „A ako chceš, aby som sa k tebe správal?“

Mykla plecami. „Ako doteraz.“

„V tom prípade si ale protirečíš, nie?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím. „Odmietla si ma predsa a to znamená, že o taký typ správania z mojej strany nestojíš.“

Týmto ju úplne dostal a Hermiona zrazu nevedela, čo povedať. Sklopila pohľad. Až včera jej došlo, že jej vlastne svojím spôsobom dvoril, čo predtým buď nevidela alebo nechcela vidieť. A páčilo sa jej to. Lenže Draco mal pravdu, po včerajšom rozhovore to od neho viac nemohla čakať.

„Musíš si vybrať, nemôžeš mať jedno aj druhé,“ povedal. Zacítila na ruke, ktorú mala položenú na stole, jemný dotyk. Zodvihla hlavu. Draco k nej bol naklonený a jeho ruka zovrela jej skrehnuté prsty. „Je ti zima? Máš studenú ruku.“

Hermiona rýchlo potriasla hlavou. „Nie, ja... niekedy sa mi zle prekrvujú ruky,“ vyjachtala. Skutočnosť bola však taká, že mala vždy studené ruky, keď bola veľmi nervózna. S tým sa mu však nemienila priznať, pretože dosť zlé bolo už to, ako musela bojovať s túžbou zovretie opätovať.

„Keď sa rozhodneš, že je hlúpe nepreskúmať, čo k sebe začíname cítiť, iba kvôli tomu, ako som sa správal, keď som bol tínedžer, daj mi vedieť,“ povedal jej. Hermiona ho cez svoje prudko bijúce srdce skoro nepočula. Nekonečne ju vyvádzalo z miery, že bol k nej tak blízko a do hlavy sa jej zakrádali bláznivé nápady. Napríklad, že sa ju chystá počas raňajok v hotelovej reštaurácii pobozkať.

Samozrejme, bolo to absurdné. Bola o tom presvedčená až dovtedy, kým to naozaj nespravil. Naklonil sa k nej ešte viac a pery pritisol na jej ústa. Nebol to žiadny vášnivý či komplikovanejší bozk. Bolo to obyčajné pritlačenie pier o pery, ktoré netrvalo možno ani tri sekundy. To však neznamenalo, že to na ňu nijako nezapôsobilo.

Keď sa odtiahol, bez slova vstal zo stoličky a odkráčal z hotelovej reštaurácie. Len tak. Ako keby sa vôbec nič nestalo.

Štvrtok 18:30

Hermiona pochodovala vo svojej hotelovej izbe ako lev v klietke už dobrých pätnásť minút. O siedmej sa aktivuje prenášadlo. O pol hodinu bude späť v Londýne a možno Draca nestretne nieľko ďalších mesiacov či rokov. Alebo možno už nikdy.

Jeho bozk bol neustále s ňou a spomienky na jeho milú spoločnosť spred pár dní ju prenasledovali, kamkoľvek sa pohla. Cítila, že chcela zistiť, kam by to mohlo viesť. Vedela si však aj veľmi živo predstaviť reakcie svojho okolia. Bojovala s vlastným názorom a vedomosťami o ňom. Hermiona vedela, že sa zmenil, ale bolo ťažké pochopiť, že by sa mohol zmeniť tak veľmi, že si niečo začne s humusáčkou. Nebola zvyknutá na to, že nevedela, čo robiť a privádzalo ju to do šialenstva.

Štvrtok 18:43

Skoro sama nemohla uveriť tomu, že stojí pred Dracovými dverami a klope na ne. Ísť za ním bol úplne spontánny popud, ktorý sa rozhodla nasledovať skôr, než sama seba presvedčí, aby to nerobila. Absolútne nevedela, čo mu povie, ale cítila, že za ním musí ísť.

Dvere sa rozleteli a Draco stál na ich prahu v čiernych nohaviciach a napoly rozopnutej bielej košeli. V jednej ruke držal pohár, v ktorom bolo čosi, čo podľa nej určite nebola obyčajná voda. A ona na neho zrazu zostala zízať a nemala ani potuchy, čo robiť.

„Hermiona,“ prekvapene vydýchol.

Jej meno plynúce z jeho úst pôsobilo ako budíček a pripomenulo jej, že na rozhovor s ním má limitovaný čas.

„Ahoj, ja.. pozri,“ začala rýchlo, „prepáč, že som bola k tebe včera nepríjemná. Prekvapil si ma. Nikdy by som také niečo nečakala a tak som vôbec nevedela, ako mám zareagovať.“

„A tiež som sa s tebou prišla rozlúčiť,“ pokračovala, „a ešte raz ti poďakovať za pomoc, za to, že si všetko vybavil a robil mi spoločnosť. A že si mi robil sprievodcu, hoci si nemusel.“

Draco si odpil z pohára. „Bolo mi potešením. Predpokladám, že vieš, že som sa do toho nenútil.“

„No, áno,“ vydýchla a na chvíľu sklonila hlavu. Čo mu povie? „Pozri,“ zodvihla hlavu a pozrela sa mu do očí, „všetko si to na mňa vybalil hrozne nečakane a ja... neviem... sama si to neviem usporiadať v hlave.“

„Aha,“ zašomral a zamyslene prikývol. Načiahol sa s pohárom v ruke k niečomu, čo Hermiona za stenou nevidela. Keď sa narovnal, pohár v ruke už nemal. „Povedz mi len jedno. Chceš, aby som v tom pokračoval?“

Hermiona sa na neho nechápavo zamračila a už-už sa chystala opýtať, v čom konkrétne by mal pokračovať, keď ju zrazu schmatol za pás, pritisol na svoju hruď a pobozkal. A tentokrát sa to ani vzdialene nepodobalo na nevinný bozk z rána. Teraz z jeho pier cítila vášeň a nástojčivosť, po ktorých predtým nebolo ani stopy.

Jej prvým inštinktom bolo odtiahnuť sa, Draco jej to však nedovolil. Cítila, aká napätá bola, pripravená odskočiť od neho a ukončiť bozk, ale prinútila sa prestať myslieť a sústrediť sa na to, čo pri bozku cítila. A keď sa k tomu odhodlala, nebolo návratu. Sama ho objala rukami okolo krku a viac sa k nemu pritisla.

Keď sa od seba konečne odtrhli, Draco sa odtiahol, aby sa jej pozrel do tváre, no zo svojho objatia ju nepustil. Zaškeril sa na ňu. „Predpokladám, že odpoveď je áno.“

„Čo?“ nechápavo vyhŕkla.

„Predtým som sa pýtal, či chceš, aby som v tom pokračoval,“ pobavene jej pripomenul.

Hermiona ešte chvíľu vôbec nevedela, o čom rozpráva, ale potom jej to došlo. „Och,“ zmohla sa aspoň na to.

„Netušil som, že ťa až tak vyvediem z miery,“ povedal zjavne veľmi spokojný sám so sebou. „Ale odpoveď je áno, však?“

Povzdychla si a pokrčila plecami. „Činy sú v tomto prípade asi výrečnejšie než slová.“

Usmial sa. „To sú,“ zamrmlal, naklonil sa a pobozkal ju na čelo. „O tomto si ešte pohovoríme. Ale už by si asi mala ísť.“

„Och, Melrin,“ vyhŕkla v panike Hermiona. Nechápala, ako mohla byť z jedného jeho bozku tak veľmi mimo, že úplne zabudla, že o štvrť hodiny sa aktivuje jej prenášadlo. „Ešte nie je sedem, však?“

„Pokoj, aj keby už bolo, prenášadlo by malo byť aktívne ešte ďalších päť minút.“

„No aj tak už musím ísť.“

„Viem,“ odvetil, ale nepustil ju.

„Draco, naozaj musím.“

Uškrnul sa. „Páči sa mi, keď ma voláš Draco,“ povedal, ale keď zachytil, ako sa zatvárila, s povzdychom ju pustil. „Fajn. Zajtra odchádzam znova do Paríža. Budem tam niekoľko dní, možno týždňov, ale potom sa vrátim do Londýna a pozhovárame sa.“

Hermiona prikývla a otočila sa na odchod. Skôr než vykročila, chytil ju za ruku a znova zvrtol k sebe. „Neopováž sa potom tváriť, že sa nič nestalo,“ varoval ju. „Pretože toto,“ pritisol sa k nej a dlho, dlho ju bozkával, „nie je nič,“ bez dychu dokončil.

Iba prikývla, zašomrala pozdrav a ponáhľala sa po chodbe preč. Nedokázala ani opísať, aká zmätená bola, ale mala najbližších pár dní či týždňov na to, aby sa dala znova dokopy. A potom nastane asi najdivokejšia fáza jej života, pretože vzťah s Dracom Malfoyom bude šok pre každého vrátane nej samej. Ale viete čo? Hermiona sa na to celkom tešila.

Koniec