Paríž, Paríž 2

Sobota 8:25

Raňajky by boli hotová fantázia, keby ich mohla absolvovať v pokoji a najmä osamote. Taký luxus jej však nebol dopriaty. Sedela pri stole so stiahnutým žalúdkom a horúčkovito zapisovala všetky príkazy, ktoré po nej nevrlo štekala Mrcha. Sotva sa dotkla jedla. A keď na ňu šéfka vybafla, či už má dohodnuté stretnutie s Emily Westhousovou, skoro na ňu od šoku vyprskla kávu, ktorú práve pila.

„Už na tom pracujem,“ odvetila jej priškrteným hlasom. Tou vyhýbavou odpoveďou si však krk nezachránila. Mrcha veľmi dobre vedela, že keby mala interview dohodnuté, jednoducho by jej to povedala. Čo znamenalo, že ho dohodnuté nemala.

„Hermína,“ oslovila ju, keď vstala od stola aj so svojimi vernými psami Penny a Paulom, „ak ten rozhovor nie si schopná dohodnúť, v pondelok sa nemusíš obťažovať vracať do práce,“ povedala milým hlasom, z ktorého pretekal jed. A bolo po peknom začiatku dňa.

Sobota 11:40

Hermiona bola na pokraji zrútenia. Mrcha mala mať presne o dvadsať minút obed s Charlotte Cotillardovou, šéfredaktorkou francúzskeho časopisu Luxusne módna. Bolo jej výslovné povedané, že Francúzska zbožňuje tamarillo, a ak nebude súčasťou obedového menu, jej hlava bude nastrknutá na kôl a vystavená ako odstrašujúci prípad. Hermiona nechápala, prečo sú bohovia proti nej a nikde v Paríži nemôže nájsť jediné potraviny, kde by predávali tamarillo.

„Pre kristovérany, sme v Paríži nie v Kambodži, nechápem, prečo je také zložité zohnať v nejakom zelovoci tú sprostú zeleninu,“ jačala do telefónu v hotelovej hale. Zúrivým stlačením tlačidla ukončila hovor a zatvorila oči. Musela sa párkrát zhlboka nadýchnuť, aby sa upokojila. Táto pracovná cesta sa zmenila z nepríjemnej na skutočné peklo. Najmä ak jej každú chvíľu Mrcha pripomínala svoje vyhrážky. Už jej to riadne liezlo na nervy. Ak ju tak neznášala, mala ju jednoducho vyhodiť a nie jej ničiť život.

„Problémy?“ ozval sa za ňou hlas a ona nadskočila. Ten hlas poznala veľmi dobre.

Zvrtla sa a zamračila sa na blondiaka. Po ich včerajšom rozhovore si nemyslela, že by sa k nej znova priblížil. On tu však bol a vyzeralo to, že sa s ňou chce rozprávať.

„Čo tu robíš? Pokiaľ viem, nebývaš v tomto hoteli.“

Nadvihol obočie. „Ako to vieš?“

Uvedomila si svoju chybu hneď, ale už to nemohla vziať späť rovnako, ako nemohla zabrániť, aby jej líca zahoreli zahanbením. Pravda bola, že sa včera informovala, či nebýva v hoteli Draco Malfoy, hneď ako sa vrátila z večierka. Ale to mu nemohla povedať, však? „Pretože som ťa tu ešte nevidela,“ pohotovo zaklamala. Ale bola to vlastne pravda. Naozaj ho tam deň predtým nevidela.

„Máš pravdu, bývam v inom hoteli,“ potvrdil. „Na koho si tak kričala? Bolo ťa počuť skoro až na ulicu.“

„Nepreháňaj,“ zašomrala a vložila mobil do kabelky. Bolo zvláštne používať muklovský prístroj pred Malfoyom. Ale vlastne celý týždeň módy bol zmesou muklovských a čarodejníckych modelov, takže si na to zrejme už zvykol. V tejto dobe čarodejníkom už nestačili habity s podivnými klobúkmi. Chceli viac muklovskej módy a časopisy ako ten, v ktorom pracovala Hermiona, im ju radi dopriali.

„Nepreháňam. Nevšimla si si, ako sa po tebe ľudia pozerali?“

Hermiona zostala v pomykove. Možno mal pravdu, naozaj dosť kričala, ale v stave najvyššej núdze jej bol bontón úplne ukradnutý. „To je jedno. Teraz nemám čas starať sa o to, či náhodou niekoho neobťažujem. Potrebu-“ Zarazila sa, keď jej zazvonil telefón. Bez slova ospravedlnenia ho vylovila z kabelky a zdvihla. „Máš to? Vďakamerlinovi! Ponáhľaj sa späť do hotela. Máš asi tak pätnásť minút.“

„Čo myslíš tým, že to nestihneš?“ zhrozene vyhŕkla. „Do pätnástich minút tu budeš, aj keby si si mal zohnať helikoptéru, aby si to stihol!“ Položila. Merlin, ak nedostane infarkt počas týchto dvoch dní, tak ju už nepoloží naozaj nič.

Malfoy ju pozoroval. „Ako nadriadená vieš byť pekne nepríjemná,“ komentoval.

„Keď budeš pracovať v rovnako stresujúcom prostredí ako ja, budeš mať právo súdiť ma,“ odvrkla. „Čo tu vôbec robíš?“

„Prišiel som sem na obed, ale rezerváciu mám až o pol hodinu.“

„A tak si sa rozhodol, že sa za mnou zastavíš?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím. Toto už bolo fakt nepochopiteľné. Prečo mal potrebu baviť sa s ňou?

Malfoy pokrčil plecami. „Mám veľa času a moji spoločníci tu ešte nie sú. Nepoznám tu nikoho okrem teba.“

„Ešte si spomínam na časy, kedy by ťa ani to, že tu nikoho nepoznáš, neprinútilo prehovoriť so mnou.“

„A tie časy sú už minulosť, nie?“

Napodobnila ho a tiež trhla plecami. Pozrela sa na neho. „Čo sa snažíš dosiahnuť?“

„Prosím?“ vyhŕkol s nefalšovaným prekvapením v hlase.

„Chápem, že po toľkých rokoch sa tvoja nenávisť ku mne asi vytratila. A chápala by som, keby si ma slušne pozdravil a išiel si po svojom. Toto,“ rukou pohla smerom k nemu a potom k sebe, „ale vôbec nechápem.“

„Nechápeš, že sa s tebou rozprávam?“

„A že ma dobrovoľne vyhľadávaš.“

Jeden kútik sa mu nadvihol do pobaveného úsmevu. „Nehľadal som ťa, to bola náhoda.“

Netrpezlivo mávla rukou. „To je jedno. Prečo to robíš? Čo chceš, aby sa z nás stalo? Priatelia?“

Asi prvýkrát v živote videla na jeho tvári výraz plný nerozhodnosti. Jeho istota a sebavedomie boli zrazu preč. „Môžeš to brať ako snahu napraviť, čo som kedysi pobabral,“ povedal a Hermiona na neho vyvalila oči. „Pozri, keď sme ešte chodili do školy, z našich spolužiakov si patrila vždy k tým, ktorí by si zaslúžili moje priateľstvo, keby boli na tej správnej strane. A mali tú správnu krv,“ dodal po malom zaváhaní.

„Zaslúžili?“ neveriacky po ňom zopakovala, ignorujúc jeho komentár o krvi.

Povzdychol si. „Vieš, aký som bol. Samozrejme, že si moji priatelia museli moje priateľstvo zaslúžiť. Ale to nie je pointa. Chcem povedať, že keby boli niektoré veci inak, myslím, že by sme boli priatelia.“

Hermiona sa krátko zasmiala. „O tom veľmi pochybujem. Ak by som aj nebrala do úvahy svoj pôvod, stále som mala jednu vlastnosť, ktorú si neznášal.“ Urobila dramatickú odmlku. „Bola som šprtka.“

Uškrnul sa. „Neznášal som ťa kvôli tomu iba preto, že vďaka tebe mal chrabromil vždy viac bodov. Keby si bola v slizoline, určite by mi to neprekážalo.“

Potlačila nutkanie rozosmiať sa a potom sa snažila spracovať fakt, že s ňou Malfoy žartoval. A podarilo sa mu ju pobaviť. Potriasla hlavou. Už otvárala ústa, hoci si ani nebola istá, čo mu odvetí, keď sa neďaleko nej ozval zvonček prichádzajúceho výťahu. Ihneď jej naň padol zrak. Pozlátené oceľové dvere sa roztvorili a na neuveriteľne vysokých opätkoch z neho vycupitala Mrcha.

Hermiona nahlas zastonala a otočila sa k Malfoyovi. „Už musím ísť.“ Ani nečakala na odpoveď a rýchlym krokom sa vybrala k šéfke. Pozrela sa na obrovské hodiny zavesené nad výťahmi a zahryzla si do spodnej pery. Už bolo dvanásť a tamarillo ešte nedorazilo. Mala by si začať hľadať ten kôl, na ktorý Mrcha napichne jej hlavu.

Sobota 15:24

Selena, ktorej priezvisko Hermiona už dávno zabudla, jej odmietala zdvíhať telefón. Ako si mala, dopekla, dohodnúť stretnutie s Westhousovou, keď jej asistentka ignoruje jej telefonáty? A informácia, v ktorom hoteli je módna magnátka ubytovaná, sa rovnal národnému tajomstvu. Buď to fakt nikto nevedel, alebo mali prísne inštrukcie nikomu to neprezradiť. Pokúšala sa zaťahať za všetky nitky, ktoré mala – a bolo ich žalostne málo-, ale vôbec to nepomohlo. Bola v háji.

„Hermína. Hermína!“

Hermiona sa strhla a preniesla svoju pozornosť na Mrchu, ktorá sa na ňu mračila spoza svojej extra silnej kávy. „Rozhodla som sa, že si na dnešný večierok nevezmem lodičky od Valentina, ale tie, ktoré som videla v tom obchode na Avenue Montalgne. Potrebujem, aby si ich vyzdvihla.“

Hermiona prikývla. Takéto vágne inštrukcie mala na dennom poriadku. Vyzdvihni tú šatku z toho obchodu. Rezervuj mi stôl na obed v tej novej reštaurácii, čo ju všetci vychvaľujú. Choď mi kúpiť tú knihu, o ktorej som včera čítala v tom časopise.

Mrcha mala zjavne radšej zámená než skutočné názvy, ktoré by jej veľmi pomohli.

Vstala od stola a svoju kávu nechala nedopitú. Počas cesty taxíkom sa ešte niekoľkokrát pokúsila zavolať Selene, ale bezvýsledne. Horúčkovito premýšľala nad tým, čo urobí, ale nič jej nenapadlo.

Sobota 18:00

Na prehliadke Prady bol nátresk. Mrcha, samozrejme, sedela aj s Paulom v prvom rade, ale na ňu tento raz miesto nevyšlo ani v poslednej. Tisla sa s ostatnými smrteľníkmi za stoličkami a ovievala sa informačným letákom. Bolo tam príliš veľa ľudí a, ako sa zdalo, málo výkonná klimatizácia. Pri tom, ako málo kvôli stresu jedla, a pri jej zúfalom pití litrov kávy, aby prekonala únavu, nemala v tele dostatok cukru a tekutín, aby zvládla aj tlačenicu v dusnej miestnosti. Snažila sa zhlboka dýchať a rozohnať tmavé machule, ktoré sa jej vytvárali pred očami. Zúfalo sa potrebovala napiť, ale nič pri sebe nemala a obávala sa, že k stolu s občerstvením nedôjde. Merlin, to posledné, čo teraz potrebovala, bolo poníženie zo skolabovania na prehliadke jednej z najvychytenejších módnych značiek.

Pevnejšie schmatla leták a nechty na druhej ruke si zaborila do dlane dúfajúc, že ju to trochu rozptýli. Nepomohlo to.

Úporne bojovala s ťažobou, keď sa pred ňou akoby zhmotnila príťažlivá – áno, musela si to priznať – tvár Draca Malfoya. Napriek tomu, čo o ňom vedela, sa na ňu usmial. „Vedel som, že tu budeš. Amanda Woodová by si prehliadku Prady nenechala ujsť.“

„Hm,“ neurčito zamumlala, neschopná sa na neho sústrediť.

Bolo to čudné, ale Malfoy si okamžite všimol, že niečo nie je v poriadku. „Čo je s tebou?“ Zachmúril sa a naklonil sa k nej. „Si strašne bledá.“

„Som v poriadku,“ tvrdohlavo zaklamala, ale s hrôzou si uvedomila, že bolo pre ňu zložité ešte aj dobre artikulovať.

„Nie nie si,“ oponoval jej. „Potrebuješ si sadnúť. Jedla si dnes niečo?“ spýtal sa a na jej obrovský šok, ktorý pocítila aj napriek mdlobám, ktoré sa o ňu pokúšali, ju jednou rukou objal okolo pása a prinútil ju oprieť sa o neho.

„Vážne som v poriadku,“ slabo namietla.

„To určite. Poď, musíš si sadnúť.“ Prinútil ju vykročiť a stisk na jej páse zosilnel. Nemala už viac energiu na to, aby sa mu vzpierala, a tak sa od neho nechala odviesť k stoličkám, ktoré boli nastavané pozdĺž predvádzacieho móla. So slovami ospravedlnenia divákom od Malfoya sa dostali k dvom voľným miestam, kam sa usadili.

„Tu nemôžeme zostať. Určite sme niekomu obsadili miesta a tie sú tu prísne strážené,“ namietla, ale Malfoy pokrútil hlavou.

Keď sa chystala vstať, chytil ju za ruku a stiahol späť. „Tie miesta sú rezervované pre mňa moju obchodnú partnerku. Tá však nemohla prísť, takže je to v poriadku. Môžeš tu zostať sedieť, nikto ťa nevyhodí.“

Vlastne bola veľmi vďačná, že mohla zostať sedieť, pretože aj napriek svojmu rozhodnutiu nevedela, či by odtiaľ dokázala odísť. A aj keď už sedela, jej nevoľnosť nepoľavovala. Snažila sa zhlboka dýchať, ale cítila, že jej na čelo vystúpil studený pot. Ruky mala úplne ľadové.

„Napi sa,“ zrazu ju oslovil a podával jej plastovú fľašu s vodou. Spýtavo sa na neho zadívala. Ihneď jej odvetil na nevyslovenú otázku. „Požiadal som jedného zo zamestnancov,“ vysvetlil.

Hermiona si od neho fľašu vďačne vzala a poriadne sa napila. Premýšľala nad tým, kedy sa od nej vzdialil, aby to vybavil, pretože ona si to vôbec nevšimla. Ale zrejme na tom aj tak nezáležalo.

„A toto zješ.“ Strčil jej do ruky dve tyčinky Snickers. „Potrebuješ do seba dostať cukor.“

„Kde si to zohnal?“ dokázala sa ho spýtať.

„Tam, kde vodu.“

Hermiona záporne pokrútila hlavou. „Nemôžem tu jesť, je to neslušné!“ sykla.

„Kašlem na to, či je to neslušné alebo nie. Nedovolím ti tu odpadnúť,“ povedal prekvapivo rozohnene. Odbalil za ňu jednu tyčinku a vnútil jej ju do ruky. „Jedz.“

Už sa nevzpierala a poslúchla ho. Obe sladkosti zjedla v rekordnej rýchlosti, aby to stihla ešte pred začatím prehliadky. Nedokázala si predstaviť tú hanbu, keby prehliadka už začala a ona by sa tam ládovala tyčinkami. A Mrcha by ju určite priviazala na škripec, keby sa to dozvedela.

„Už je ti lepšie?“ spýtal sa po chvíli. Hermiona prikývla, hoci sa ešte stále cítila unavene. „Jedla si dnes vôbec niečo?“

„Nemala som čas,“ priznala sa. Mafloy jej neodpovedal, pretože sa zhaslo svetlo a prehliadka sa práve začala, ale jeho hlboké zamračenie jej neuniklo. Keď už bola prinútená sedieť vedľa neho v druhom rade, rozhodla sa, že si to patrične užije. A bola príjemne prekvapená, keď z jeho komentárov zistila, že majú dosť podobný vkus. Pre Merlina, kto by si pomyslel, že ona a Malfoy sa v niečom zhodnú?

Po prehliadke, keď sa musela pridať k svojej nadriadenej, bola skoro sklamaná, že opúšťa Malfoyovu spoločnosť. Skoro. Zistila však, že sa naozaj dokážu rozprávať úplne normálne bez zášte a hnevu. Bolo to však stále hrozne zvláštne. Nedokázala si zvyknúť na tohto normálneho Malfoya.

Obaja sa s davom pomaly presúvali k východu. Skôr, než sa mu stihla stratiť z dohľadu a ísť za svojimi povinnosťami, ju zastavil a odviedol bokom.

„Poď so mnou na večeru,“ povedal jej bez úvodu a takmer ju obral o slová. Priniesť jej tyčinku, aby neodpadla od hladu, bola jedna vec, ale pozvať ju na večeru, to bolo niečo celkom iné.

„Prosím?“

„Povedala si, že si celý deň nejedla. Potrebuješ jesť,“ pragmaticky jej vysvetlil. Hermiona však pokrútila hlavou.

„Nemôžem. Mám pracovné povinnosti až do večera,“ odpovedala. Nevedela, či si to všimol, ale ona zaznamenala, že v jej hlase bol napriek jej zdravému rozumu počuť jemný odtienok sklamania. „Ale vďaka za pozvanie,“ dodala, sama seba prekvapujúc.

Iba sa jej to zdalo, alebo naozaj vyzeral trochu sklamane aj on? Merlin! Bola toto nejaká alternatívna dimenzia?

Sobota 23:10

Už bola viac menej zmierená s tým, že v nedeľu odbitím polnoci sa z nej stane nezamestnaná čarodejnica. Nerobila si plané nádeje. Musel by sa stať zázrak, aby sa jej ešte podarilo nejako zastihnúť Emily Westhousovú a spraviť s ňou rozhovor. A už jej aj došli nápady, ako sa k nej dostať. Tak sa jednoducho rozhodla užiť si večierok a prestať myslieť na niečo, čo nemohla zmeniť.

Snažila sa v dave pohľadať Malfoya, hoci, pri Merlinovi, naozaj nevedela, čo ju k tomu viedlo, no zdalo sa, že tohto večierku sa nezúčastnil. Pravda bola, že okrem neho a svojich kolegov tam vlastne nikoho nepoznala. Podišla k baru a objednala si džin s tonikom. Jej skoro dobrá nálada sa vytratila, akonáhle sa vedľa nej objavila Penny a malú čiernu kabelku položila na vyleštený pult.

„Ty poznáš Malfoya?“ spýtala sa bez úvodu.

Hermiona sa na ňu pozrela a zamračila sa. „Čo?“

„Poznáš Draca Malfoya?“ netrpezlivo zopakovala svoju otázku.

„Počula som už o ňom,“ iba neochotne odvetila.

„A kto nie,“ sarkasticky odvetila štíhla blondína. „Videla som vás rozprávať sa v hoteli. Vyzeralo to, že sa poznáte.“

„Je to môj bývalý spolužiak. Na Rokforte sme boli v jednom ročníku,“ pripustila Hermiona.

„Skvelé!“ vyhŕkla Penny nadšene a vypočítavo sa usmiala. Aspoň tak to Hermione pripadalo. „Zoznámiš ma s ním?“

„Nie.“

Blondína sa zamračila. „Prečo nie?“

„Lebo,“ odvrkla. „Nie je to milý človek.“ Oprava – nebol to milý človek. Z nejakého dôvodu bol teraz úplne normálny.

„Koho to zaujíma? Je bohatý.“

Hermiona nad ňou znechutene nadvihla obočie. „Ani sa nebudeš snažiť skryť svoje zlatokopecké úmysly?“

„Čo je zlé na tom, že hľadám chlapa, ktorý je zabezpečený?“

Na to sa už ani neobťažovala odpovedať. Vysvetliť Penny zhýralosť jej morálneho rebríčka bola strata času. A Hermione za tú námahu ani nestála. Načiahla sa za pohárom a odpila si malý dúšok „Nie je tu, takže ak sa s ním chceš zoznámiť, budeš to musieť urobiť sama.“

„Tak ma s ním zoznámiš zajtra. Určite sa s ním ešte stretneš, keď pôjdeš za Westhousovou.“

Hermionina hlava vyletela hore tak rýchlo, až ju zabolelo v krku. „Čo to má s tým spoločné?“

„Čo myslíš tým, čo to s tým má spoločné? Malfoy je predsa Westhousovej spoločník. Preberie po jej odchode do dôchodku jej firmu,“ vysvetlila jej Penny. Potom si všimla Hermionin výraz. „Nehovor mi, že si to nevedela.“

Hermiona neurčito trhla plecami a odvrátila od nej pohľad. Na tvári sa jej zrazu vyformoval triumfálny úsmev. Zdalo sa, že jej kariéra sa predsa len dá zachrániť.