Paríž, Paríž 1

Piatok 7:15

Hermiona sa zo svojho malého londýnskeho bytu prenášadlom premiestnila rovno do hotela Chateau Frontenac v Paríži. Jej šéfka sa vyslovila, že je stav najvyššej núdze, takže hoci by preferovala presun lietadlom, tento raz nemala veľmi na výber. Lenže, úprimne, aj keby mala Lamanšský prieliv preplávať, ochotne by to urobila.

V časopise Luxusne módna pracovala ako asistentka už vyše dva roky a nehľadiac na to, ako veľmi túžila po statuse redaktorky a písaní vlastných článkov, doteraz iba nosila kávu, vybavovala telefonáty a nie zriedkavo slúžila ako ľudský vešiak na oblečenie. Teraz sa jej konečne naskytla príležitosť skutočne napísať nejaký článok. Veľký článok. Samozrejme, prvý plán vôbec nezahŕňal ju, lenže jej kolegyňa, ozajstná novinárka, ktorá u nich pracovala už niečo vyše piatich rokov, dostala zrazu ťažký zápaľ pľúc a skončila v nemocnici. Chudera Rachel skolabovala rovno uprostred prehliadky Jenny Packham, takže si viete predstaviť ten škandál. A samotná Rachel skoro dostala infarkt, keď sa zobudila v nemocničnej izbe a dozvedela sa, čo sa stalo. Hermiona síce nevedela, ako prišla Mrcha – inak ju tmavovlasá čarodejnica vo svojich myšlienkach ani nenazvala - na to, že to bude práve ona, koho pošle do Paríža miesto práceneschopnej kolegyne, ale vôbec jej na tom nezáležalo.

Parížsky týždeň módy sa mal končiť v nedeľu a ona mala presne tri dni na to, aby nejako získala rozhovor s módnou návrhárkou a majiteľkou módnej značky EW fashion, Emily Westhouseovou. Môže sa to zdať ako hračka, lenže háčik bol v tom, že za celých štyridsať rokov svojej návrhárskej praxe, dala Emily Westhouseová rozhovor iba párkát a toto bola doslova posledná možnosť, kedy ho mohla Hermiona získať. Nie, legendárna madam Westhouseová nezomiera, ale nedávno oznámila odchod do dôchodku a kolekcia na jar/leto 2013 bola jej posledná. A koho by zaujímal rozhovor s návrhárkou, ktorá už nefiguruje na módnom špici, ale sa utiahla do ústrania? Musela urobiť ten rozhovor teraz, inú možnosť nemala. Okrem toho vedela, že ak ten článok nenapíše, Amanda Mrcha Woodová, jej tyranská nadriadená, jej už podobnú možnosť nikdy nedá. Vlastne, bolo dosť pravdepodobné, že ju vyrazí.

Hermiona sa rýchlo ubytovala, dala si bleskurýchlu sprchu a prezliekla sa do čistého oblečenia. V hotelovej reštaurácii sa potom stretla na skorých raňajkách s Mrchou, Penny – jej druhou asistentkou – a Paulom, ktorý figuroval ako Amandin terapeut, priateľ, spoločník na spoločenských akciách a módny poradca v jednom. A to všetko iba za jeden plat.

„Ach, no konečne si tu!“ privítala ju Mrcha a sotva na ňu spoza ovocného šalátu pozrela jedným okom. Hermiona si dôrazne zakázala vykriviť pery do sarkastického úškľabku, pretože zo skúsenosti vedela, že tá beštia má oči snáď aj na zadku. Každý normálny človek by sa jej poďakoval za ochotu trmácať sa takto neplánovane niekoľko stoviek kilometrov od domu a za to, že musela zrušiť všetky svoje plány na víkend, ktorý mala stráviť u Weasleyovcov na oslave Ronových narodenín. Ibaže Mrcha bola proste bezcitná mrcha – preto jej prischla tá priliehavá prezývka.

„Aj ja vás rada vidím, Amanda,“ sladko prehodila a pozdravila aj ostatných. Videla, že Mrcha po nej po jej jemne ironickom komentári hodila ostrý pohľad.

Hermiona prisadla ku stolu a začala sa obzerať po čašníkovi, aby si mohla tiež objednať raňajky. Zatiaľ nijakého nevidela. Ticho prerušil ostrý hlas.

„Ako som vám už povedala v letaxe, situácia je vážna, Hermína.“

Hermiona trhla hlavou, otočila sa k Mrche a zaškrípala zubami. Tá anorektická koza ju nikdy nenazvala jej menom, ako keby v mozgu nemala dosť budniek na to, aby si dokázala zapamätať niečo také jednoduché ako jej meno. Hoci to trvalo už dlhú dobu, stále ju to neuveriteľne vytáčalo. Prvý mesiac sa ju aj snažila zakaždým opraviť, ale potom jej došlo, že to nemá cenu. Zrejme si z nejakého dôvodu ešte nezaslúžila tú ohromnú poctu, aby ju Mrcha volala jej menom.

„Penny započula, že ta stará rašpľa Westhouseová niekomu vravela, že po tom, čo pôjde do dôchodku, už žiadne rozhovory dávať nebude. Vraj má v pláne úplne sa stiahnuť zo spoločenského života. Dúfam, že rozumieš, že toto je naša – tvoja – posledná možnosť.“

Hermione sa stiahol žalúdok a chuť posilniť sa pred náročným dňom nejakým dobrým croissantom bola nenávratne preč.

Ale veď by to nemalo byť až také ťažké, nie? Aké zložité môže byť skontaktovať sa s Westhousovej asistentkou a dohodnúť si polhodinové stretnutie? Prikývla a okamžite vstala zo stoličky. Mrcha sa na ňu zadívala s nadvihnutým obočím. Hermiona musela priznať, že ak v niečom jej šéfka excelovala, tak to bolo prinútiť človeka cítiť sa ako odpad iba jediným pohľadom.

„Kam idete?“

Zarazene zamrkala. „Predsa zariadiť ten rozhovor.“

Mrcha si ju prehliadla od starostlivo vyžehlených vlasov až po tmavomodré topánky na opätku. „Snáď si nemyslíte, že som vás volala iba kvôli tomuto. Je kopa inej práce, ktorú nemá kto urobiť, keďže Rachel si doma vyvaľuje zadol.“

„Je v nemocnici, má zápal pľúc,“ taktne jej pripomenula.

„Prosím ťa. V osemdesiatom siedmom mi ráno operovali slepé črevo a zastavilo ma to, aby som sa o siedmej večer zúčastnila Lagerfeldovej prehliadky? Nie.“

Hermiona naprázdno otvorila ústa, aby niečo poznamenala, ale potom si to rozmyslela a dosadla späť na stoličku. Najbližšiu pol hodinu s kyslým výrazom, ktorý sa snažila skryť za šálku kávy, počúvala celý zoznam vecí, ktoré mala za víkend stihnúť. Keď z reštaurácie odchádzala, aby sa pustila do práce, začala sa o ňu pokúšať migréna a to bolo ešte iba ráno.

Piatok 17:05

Bolo prakticky nemožné natlačiť sa tej žene do rozvrhu. Takmer to vyzeralo, že mala naplánovú každú sekundu týchto posledných troch dní týždňa módy. Hermione trvalo dve hodiny, než vôbec zohnala číslo na jej asistentku a keď ho konečne mala, trvalo minimálne dvadsať zrušených hovorov, kým jej to konečne zdvihla. Postupne nadobudla dojem, že pani Westhousová musí byť členkou nejakej mafie, pretože nikto nebol tak strážený ako ona. Aj s ministrom mágie bolo jednoduchšie stretnúť sa!

Keď jej Selena, osobná asistentka Emily Westhousovej, dôrazne vysvetlila, že ten rozhovor sa - nehľadiac na to, čo všetko je preň Hermiona ochotná urobiť - jednoducho neuskutoční, bola na pokraji nervového zrútenia. Majiteľka jednej z najväčších módnych značiek vôbec mala na rozhovory vyhradené dva dni – utorok a stredu -, ktoré Hermiona zmeškala. Nepomohlo jej ani vysvetliť situáciu, v ktorej sa ocitla a fakt, že ak ten rozhovor nezíska, isto dostane padáka. Selena znela po telefóne ako celkom milá osôbka a na diaľku s ňou súcitila, ale podľa jej slov nebolo nič, čo by mohla pre ňu urobiť. A Hermiona si pomaly začala kopať vlastný hrob.

Po skoro hodine intenzívnej paniky sa jej podarilo upokojiť sa a navravieť si, že všetko dobre dopadne. Že na Westhousovú bude poľovať, kým sa jej nepodarí dostať sa k nej a, ak to bude potrebné, vyžobre si pol hodinu na krátky rozhovor. Keď sa pred kozmetickým stolíkom pripravovala na prvú v rade módnych prehliadok, kam mala Mrcha naplánované ísť – a tým pádom tam musela byť aj Hermiona -, dokázala sama seba oklamať natoľko, že mala celkom povznesenú náladu. Netrvalo to však veľmi dlho.

Piatok 19:17

Bolo to fantastické. Už od prvého dňa, kedy začala pracovať v časopise Luxusne módna, dúfala, že sa niekedy dostane na týždeň módy a bude môcť navštíviť módne prehliadky tých najvychytenejších návrhárov. Jej očakávania boli nielenže splnené, ale realita ich dokonca predčila o riadny kus. Samozrejme, bola tam tá maličkosť, že prakticky fungovala ako Mrchin poskok, ktorá trochu kazila celkový dojem, ale nedovolila, aby jej to zničilo náladu. Udržala si skvelú náladu aj vtedy, keď po nej hodila svoju kabelku, aby jej ju ponášala a neustále ju posielala po občerstvenie, akoby nebola viac než čašníčka. Nehovoriac o tom, že sedela v najposlednejšej rade, ale bola rada, že vôbec sedela.

Jedným okom neustále striehla po Emily Westhousovej, ale nanešťastie sa tejto prehliadky nezúčastnila. Bolo to však prirodzené, pretože sa stávalo, že v ten istý čas sa predvádzali aj dve alebo tri prehliadky od rôznych návrhárov. Možno bola na nejakej inej. Hoci sa jej to nepáčilo, musela niekoľkokrát obehnúť do iných pavilónov, aby pátrala po nedosiahnuteľnej majiteľke módnej značky EW fashion. Na prehliadke Harrods ju nenašla, tak sa presunula do pavilónu s kúskami od Emilia Pucciho. Ani tam nebola. Pohľadom nervózne prechádzala po dlhých radoch pohodlných stoličiek. Až natrafila na niekoho, koho nemohla uveriť, že zahliadla. Samozrejme, bol iný než v škole... veľmi iný. Stále mal však charakteristické črty a vlasy, ktoré ju nemohli oklamať. Aspoň to si myslela. Keď sa tam však pozrela druhýkrát, už tam nebol a ona si nebola istá, či si to len nepredstavovala. Koniec-koncov čo by tam robil? Takéto prostredie pre neho vôbec nebolo charakteristické. Zrejme sa s ňou zahrávala jej myseľ.

Piatok 22:10

Hermiona sotva stála na nohách. Nie že by zvykla chodiť spávať so západom slnka, ale po celom pendlovania z miesta na miesto v lodičkách s nebezpečne vysokými opätkami a emočne vypätých situáciách, toho mala jednoducho dosť. Chcela sa iba nenápadne presunúť do svojho hotela a padnúť polomŕtva do pohodlnej postele s drahými obliečkami. Aspoň v tomto bola Mrcha veľkorysá. Nenechala ju spať v žiadnom podradnom hoteli, ale rovno v päťhviezdičkovom.

Vlastne ani nechápala, čo na tom večierku ešte robí. Mrcha ju už nepotrebovala, mala tam Penny a Paula, ktorí jej robili spoločnosť, a Penny sa zmocnila jej kabelky, takže už ani to nemusela robiť.

Vzala si ďalší pohárik šampanského – už ani nevedela koľký v poradí – a dúfala, že sa jej to nasledujúci deň nevypomstí. Musela si však niečo vypiť, aby to vydržala. Nohy mala ako z olova a po každom kroku, ktorý urobila, prisahala, že ďalší už nezvládne. Ostražito sledovala mrchu a čakala na vhodnú príležitosť, aby sa mohla vytratiť. Zvažovala, či by jej mala oznámiť, že odchádza alebo proste odísť, keď v dave vyobliekaných ľudí uvidela záblesk svetlých vlasov a známu tvár. Sťažka prehltla dúšok šampanského a zamrkala. Nezmizol však a na dôvažok ku všetkému to bol naozaj on. Draco Malfoy.

Hermiona sa odvrátila a stisla v ruke šampanské. Netušila, čo tam robil a ani ju to obzvlášť nezaujímalo. To, o čo sa zaujímala, bolo, aby odtiaľ okamžite zmizla a on ju nezbadal. Napriek tomu, že on a sčasti aj jeho rodina sa snažili vykompenzovať čarodejníckej spoločnosti svoju účasť vo vojne vzorným správaním a početnými darmi rôznym nadáciám (aspoň to počula), nebola si istá, ako teraz nazerá na u muklov narodených. A ako by nazeral na ňu. To posledné, čo teraz potrebovala, bol škandál, ktorý by mohol vyrobiť.

Zvrtla sa a prázdny pohár vtisla do ruky prvému čašníkovi, ktorého uvidela. Rozhodla sa vykašľať na Mrchu a jednoducho odtiaľ ujsť, kým sa s ním ešte nedostala do kontaktu, čo bola vzhľadom na rozmery miestnosti veľmi reálna možnosť. Trochu ju znepokojovalo, že východ bol na druhej strane miestnosti, ale povedala si, že uniknúť cez zadný východ bolo aj pod jej úroveň. Jednoducho bude dúfať, že šťastena bude stáť pri nej rovnako ako doteraz a Malfoy si ju nevšimne.

Ako sa len mýlila.

Vlastne sa jej podarilo úspešne predrať cez ľudí skoro až do stredu miestnosti, keď jej na lakeť dopadla príjemne teplá ruka. A jemná. O to viac ju prekvapilo, keď zistila, komu patrila. Alebo to bol skôr fakt, že sa jej neštítil dotknúť?

„Hermiona Grangerová,“ oslovil ju, keď ju zastavil a zboril tak jej únikový plán. „Myslel som si, že si to ty, ale nebol som si istý.“

Hermiona v duchu zanadávala a pokojne si vyslobodila lakeť z jeho zovretia. Zarazilo ju, že ju hneď nepustil a následne ju ešte väčšmi zarazilo, že ju oslovil bez štipky zášti v hlase. Predstieral príjemné vystupovanie kvôli všetkým tým bohatým ľuďom naokolo? pýtala sa sama seba.

Odkašľala si a snažila sa nasadiť masku nezáujmu namiesto zjavného podráždenia, ktoré cítila. Nadvihla jedno obočie, keď sa jej oči stretli s jeho. „Draco Malfoy,“ oslovila ho rovnako ako on ju. „Ty si ten posledný človek, ktorého by som tu čakala.“

„To sme na tom rovnako. Hoci... tuším som niekde počul, že pracuješ v módnom časopise. Samozrejme, neveril som tomu.“

Hlodala v nej túžba spýtať sa prečo, ale to by znamenalo, že s ním mieni viesť dlhšiu konverzáciu. A to ona ozaj nemala v úmysle nehovoriac o tom, že on o to tiež určite nestál. „Hm... no, ja som vlastne práve na odchode. Takže...“

„Teraz?“ prekvapene sa spýtal. „Večierok sa ešte nekončí.“

„Ja som tu pracovne, neprišla som sa zabávať. A zajtra mám dosť nabitý program,“ odvetila.

Napriek jej zjavnému úmyslu odísť pokračoval v rozhovore. „V ktorom časopise to pracuješ?“

„Luxusne módna.“

„Takže Amanda Woodová?“

Hermiona prikývla a v duchu sa čudovala, ako vie, kto šéfuje ich časopisu. „Som jej asistentka. Presnejšia druhá asistentka.“

„Počul som už o nej. Asi to nie je ľahká práca.“

Odfrkla si. „O tom nemáš ani poňatia. Ale musím to vydržať.“

„Lebo je to vysnívaná práca tisícok žien?“

Hermiona pokrútila hlavou. „Nie. Pretože chcem byť redaktorka a dúfam, že sa tam časom prepracujem. Najprv ale zjavne musím prejsť peklom.“ Ani si nevšimla, kedy sa presunuli zo stredu miestnosti na jej okraj k stolom s občerstvením. Malfoy sa načiahol po pohári s džúsom. Spod rukávu draho vyzerajúceho čierneho saka vykukol lem snehobielej košele s luxusným manžetovým gombíkom. Až teraz si všimla, ako dobre vyzeral. Nielen že bol dobre oblečený – vzhľadom na to, kde boli, sa to viac než vyžadovalo -, vyzeral dobre tak celkovo. Čo jej najviac udrelo do očí, boli jeho vlasy. Už nemali takú tú peroxidovú takmer bielu farbu, boli skôr plavé. Jemná blond s nádychom svetlohnedej. Prefarbil si vlasy? Ak áno, prečo? Ale musela uznať, že sa mu to hodilo viac ako umelá svetlá blond.

Na jej prekvapenie pohár s džúsom si nepriložil k ústam, ale ho podal jej. Ohromil ju tak veľmi, že jeho konanie vôbec nekomentovala a bez slova si ho vzala. Malfoy sa načiahol po svoj pohár a pomaly si odpil.

„Máš iné vlasy,“ poznamenal z ničoho nič.

Hermiona zarazene zažmurkala nad takou rýchlou zmenou témy, ale veľmi rýchlo sa spamätala. „Ty tiež.“ Jej vlasy sa zase nezmenili až tak drasticky. Teraz, keď pracovala pre jeden z najznámejších módnych časopisov v čarodejníckej a taktiež muklovskej spoločnosti, musela svojim vlasom venovať pozornosť. Teraz ich nosila väčšinou hladko vyžehlené alebo natočené do jemných vĺn. Toho vrabčieho hniezda kučier sa jej našťastie podarilo zbaviť veľmi rýchlo – za pomoci pár stylistov, ktorí upravovali modelky na fotenia.

„Čo tu vlastne robíš? Nepamätám sa, že by si sa nejako extra zaujímal o módu.“

Zaškľabil sa. „To ani ty,“ položartom odvetil a keby mala Hermiona inú náturu, možno by sa urazila. Lenže mal pravdu. Na škole nepatrila k najlepšie sa obliekajúcim dievčatám. Alebo k tým, ktoré sa o seba starali. „Ale v poslednom čase som začal zvažovať vstup na módny trh.“

„Robíš si zo mňa žarty?“ podozrievavo sa spýtala.

„Vôbec nie,“ vážne jej odvetil a na chvíľu sa odmlčal.

Znervózňovalo ju, že si ju len tak mlčky prehliadal a jeho slušné správanie ju vyslovene miatlo. Neočakávala, že po nej začne vrhať kliatby hneď, ako ju uvidí, ale toto bol druhý extrém, na ktorý nebola vôbec pripravená. Premýšľala, či jej stojí za to zostať dlhšie v jeho spoločnosti, aby zistila viac informácií o najnovšom prírastku v módnej brandži. Ak plánoval vyjsť na svetlo sveta s novou značkou, nebolo by od veci, keby o tom vedela skôr ako ostatní – za predpokladu, že by jej to bol ochotný prezradiť. O čom veľmi pochybovala. Rozhodla sa teda, že nie – nestálo za to zostať tam dlhšie. „Naozaj už musím ísť,“ povedala po chvíli, keď to už nevydržala.

Prikývol. „Lebo máš zajtra ťažký deň.“

Zamračila sa. Povedal to, ako keby si myslel, že mu klamala. Akoby vedel, že sa mu chcela iba vyhnúť. V obidvoch domnienkach mal pravdu. „Áno. Ako si povedal, pracovať pre Amandu Woodovú nie je práve zábava.“

„To verím,“ povedal a odstúpil od nej s rukou načiahnutou k východu, ako keby ju púšťal. „Dúfam, že sa ešte uvidíme.“

Hermiona položila na stôl svoj neodpitý pohár s džúsom a nemo prikývla. Význam jeho slov jej došiel až vtedy, keď okolo neho prešla s úmyslom konečne odísť. Zarazila sa a hoci jej rozum velil, aby to nechala tak, rýchlo sa otočila. Našla ho, ako sa za ňou díva.

„Prečo?“

„Čo prečo?“ spýtal sa.

Odhodlane sa mu zadívala do očí. Ak jej bude klamať, dúfala, že jeho oči jej to prezradia. „Prečo dúfaš, že sa ešte stretneme?“

Nonšalantne pokrčil plecami. „Už veľmi dlhú dobu som nestretol nikoho zo školy. Je fajn vidieť bývalých spolužiakov.“

Vyvalila na neho svoje orieškové oči. „To nemyslíš vážne,“ šokovane vyjachtala. „Tváriš sa, ako keby sme boli na škole najlepší priatelia a teraz sa budeme nad fľašou vína smiať na spoločných historkách. Celých sedem rokov si ma nenávidel,“ dôrazne mu pripomenula. „Bojovali sme proti sebe vo vojne. Ako môže byť fajn stretnúť ma?“

Nemala v pláne vybehnúť na neho. So svojou minulosťou bola zmierená a Malfoyovi dokonca rozumela. Vedela, prečo urobil to, čo urobil a bola vďačná za pomoc jeho matky, bez ktorej by vojnu možno prehrali. Necítila voči nemu zášť ani hnev, len nerozumela, prečo sa k nej správal, ako keby bola ich minulosť iná. On neznášal ju, nie naopak. Teda aspoň nie na začiatku.

Zbadala, ako jeho oči po jej slovách potemneli a nachvíľu dostala strach. Potom si však uvedomila, že je v miestnosti plnej ľudí a tu sa jej nemôže ani dotknúť. Nie že by verila, že by sa o niečo pokúsil.

„Nikdy som k tebe necítil nenávisť. Neznášal som Pottera a ty si bola jeho kamarátka. Samozrejme, že som ťa nemal rád,“ odvetil jej oveľa pokojnejším tónom, než očakávala.

„A humusáčka,“ dodala.

Zhlboka sa nadýchol. „A u muklov narodená, áno,“ potvrdil. „Napriek všetkému, čo sa stalo, je fajn stretnúť niekoho zo školy... pretože som dúfal, že tá stará zášť je už preč.“

„To by som sa snáď mala spýtať ja teba, nie?“

Zamračil sa na ňu. „Na konci vojny sme sa k vám pridali.“

„Preto, lebo ste vedeli, že smrťožrúti nevyhrajú,“ pripomenula mu. „Alebo sa mýlim?“

Bola si takmer istá, že mala držať jazyk za zubami. A to nielen preto, že zbadala, ako stisol pery do nahnevanej čiary. Jednoducho s tým vôbec nemala začínať. Toto nebolo to pravé miesto a ani čas na podobný rozhovor. Po pár sekundách už bolo zjavné, že sa jej nechystal odpovedať.

Povzdychla si. „Už pôjdem,“ zašomrala.

Sotva sa dostala k východu z preplnenej sále, keď sa jej do cesty postavila štíhla vysoká blondína s výraznými lícnymi kosťami. Hermiona zaškrípala zubami. Pre Merlina, to sa fakt nikdy nedostane do hotelovej izby, aby mohla ísť konečne spať?

„Kam si myslíš, že ideš?“

„Do hotela,“ odvrkla jej Hermiona. V takej nočnej hodine a po celom dni v ihličkách, ktoré jej mrzačili nohy, už viac nebola ochotná správať sa prívetivo. Rozhodne nie k nej. „Alebo s tým máš problém?“

Penny nadvihla obočie. Nebol to z jej strany prejav prekvapenia, ale arogancie. „Amanda z večierka ešte neodišla.“

„Ona sa zajtra nemusí pokúsiť o nemožné a zohnať Emily Westhousovú, aby ju na kolenách prosila o rozhovor. Okrem toho ty si jej asistentka tiež.“

Penny nepriateľsky prižmúrila oči. „Nedovolila ti odísť.“

„To možno preto, že som sa jej nepýtala,“ povedala a falošne sa usmiala. „A ani to nemám v úmysle. Dobrú noc.“

Tento raz ju našťastie už nič a nikto nezastavil. Keď vošla do svojej hotelovej izby, konečne skopla z nôh lodičky a nohy zaborila do huňatého koberca. Takú slasť necítila už veľmi dlhú dobu. Keď sa prezliekla do pohodlného pyžama, vhupla do postele a vypla nočnú lampu. Dúfala, že nasledujúci deň jej nepripraví podobné šokujúce prekvapenia ako tento.