Nástrahy vianočného punča 2

Rose si nerozhodne zahrýzla do spodnej pery a zamračila sa na ten blbý punč. Nevypila ho dosť na to, aby teraz necítila kvôli tomu, čo povedala, previnilo, ale bolo ho dosť na to, aby bola schopná povedať niečo také necitlivé. Veľmi dobre vedela, že Malfoy bol nútený odísť z Manoru, pretože jeho rodičia nesúhlasili s tým, že by z neho mal byť auror. Oni chceli, aby pracoval v rodinej firme, ktorá obchodovala s čarodejníckmi cennými papiermi a keď si vybral iné povolanie, dali mu na výber. Buď sa im podvolí alebo odíde z domu.

On si vybral to druhé. Pamätala sa, aká bola užasnutá a ohromená tým, čo spravil. Nikdy by jej ani na um nezišlo, že by bol ochotný vzdať sa všetkého luxusu, v ktorom ho vychovávali, ale on to na jej ohromné prekvapenie spravil. Vtedy ho dokonca na malú chvíľu obdivovala. A teraz mu vo svojej opileckej pochabosti vyhodila na oči, že sa nemôže na Vianoce vrátiť domov, pretože ho rodičia nechcú?! Prepánajána, čo mala za problém?! Dnes večer jej síce liezol na nervy, pretože ju nechcel nechať na pokoji, ale takéto zaobchádzanie si nezaslúžil.

Zodvihla hlavu, aby sa poobzerala po veľkolepo vyzdobenej hale a našla Malfoya, lenže nikde ho nevidela. Očami pozorne prechádzala po každom čarodejníkovi v miestnosti a po pár minútach sa jej ho konečne podarilo nájsť. Sedel pri bare na vysokej stoličke bez operadla chrbtom k nej. Hlavu si podopieral rukou a druhou sa pravdepodobne pohrával s pohárom naplneným alkoholom. Asi to spôsobil ten pocit viny, ktorý cítila, ale nemohla si pomôcť, aby jej v tej chvíli nepripadal trochu stratený a osamelý. Možno aj smutný. V skratke - bolo to niečo podobné tomu, čo cítila ona sama.

Povzdychla si, odlepila sa od podlahy a v duchu si pripravovala ospravedlňujúcu reč, keď zrazu zbadala, ako k nemu pristúpila vysoká štíhla brunetka v krátkych červených šatách. Oprela sa vedľa neho o bar a žiarivo sa na neho usmievala, kým mu niečo hovorila. Malfoy sa k nej tiež otočil a úsmev jej opätoval.

Rose sa zarazila a už nespravila ani krok. Zostala stáť takmer v prostriedku tanečného parketu a zízala na nich. Vedela, že sa Malfoyovi brunety páčili, pretože asi pred rokov sa po pár mesiacoch chodenia rozišiel s Rachel Channingovou, jej bývalou kolegyňou, ktorá sa potom presťahovala do Austrálie a ona bola hnedovláska. S červenovláskou však nikdy nechodil.

Pevne stisla pery, ale potom nad sebou naštvane prevrátila očami. Hlúpa. Blbá krava! Prečo na niečo také vôbec pomyslela? Čo je jej do toho, že sa mu nepáčia červenovlásky?

Otočila sa na podpätku a nazúrene sa rútila späť k svojmu miestu pri stolíku s punčom. Bola na seba taká hrozne nahnevaná! Jeden punč si vzala a všetok ho vypila naraz. Chvíľu počkala, ale potom záporne pokrútila hlavou. Nie, rozhodne to nebolo dosť. Vzala druhý pohár a zopakovala to.

Prázdny pohár položila na stôl, zvrtla sa, aby sa znova zadívala k baru a dúfala, že tam tá hnedovlasá ozruta už nebude, ale ona tam stále stála. Jednu ruku mala položenú na Malfoyovom pleci a druhou sa koketne pohrávala s pohárom so zlatistou tekutinou, ktorú si pravdepodobne objednala iba preto, aby urobila dojem. Rose prižmúrila oči. Jednoducho sa nemohla zbaviť pocitu, že jej to dievča berie niečo, čo je jej. To ona tam mala stáť a Malfoy si mal doberať svojimi dotieravými komentármi ju a nie tú vychrtlú žirafu. K nej predsa prišiel skôr a ona ho videla prvá!

Keď si Rose uvedomila, že úplne absurdne žiarli na to, že sa Scorpius nerozpráva s ňou, ale s nejakou inou, zdesene nad sebou pokrútila hlavou. Keby tá myšlienka nebola tak šialene tragická, možno by sa na tom dobre zasmiala, ale v tej chvíli jej to nepripadalo vtipné. A aspoň videla, že toho alkoholu už vypila viac, než bolo nutné. Chvíľu tam ešte postávala, znudene sa obzerala okolo seba, lenže zistila, že tam ju zrejme už žiadna zábava nečaká. Predtým, než sa k nej pridal Malfoy, jej opíjanie sa pripadalo zábavné, ale keď odišiel a ona zostala sama, zrazu sa cítila opustená a zmenila názor.

Zachmúrila sa a zoborila pohľad do podlahy. Dotieravý Malfoy! Kým sa k nej nepriblížil, všetko bolo v poriadku. Zvrtla sa, vykročila, ale jej odchod zastavil náhly stret s nejakou osobou. Podráždene zodvihla hlavu a v tej osobe spoznala chlapíka, s ktorým tancovala predtým, než urazila Malfoya.

"Och, pardón," zamumlala.

"Ach, to si ty. Zatancuješ si?" spýtal sa jej skôr, než pokračovala v chôdzi, ale ona pokrútila hlavou.

"Vďaka, ale nie. Som na odchode." Podarilo sa jej ešte vykúzliť chabý ospravedlňujúci úsmev, ale potom ho už rýchlo obišla a zamierila k šatniam.

***

Rose bolo úplne jasné, že v takomto stave sa domov nemôže vrátiť. Jej rodičia boli totálni pomätenci, takže bolo pravdepodobné, že keď neprišla do stanovenej hodiny, budú ju netrpezlivo čakať v obývačke pri krbe s krvilačnými výrazmi na tvárach. Keby bola ešte k tomu aj opitá, vojna s Voldemortom by bolo nič oproti tomu, čo by sa rozpútalo v ich malom domčeku.

Pomaly kráčala ulicami Londýna a plne sa sústredila na dôstojnú a najmä beznehodovú chôdzu. Ísť rovno by v jej prípade bolo dosť zložité, aj keby nemala topánky na nemožne vysokom opätku, takže snaha robiť opatrné kroky zamestnávala všetku jej pozornosť. Možno to bol dôvod, že nezačula, ako sa na takmer prázdnej ulici za ňou niekto náhli. Bola ešte v čarodejníckej časti mesta, ktorá bývala na rozdiel od muklovského Londýna v noci zvyčajne úplne pokojná, no ona si aj tak nevšimla zbesilé kroky, ktoré ju prenasledovali. Spamätala sa až vtedy, keď ju niekto schmatol za lakeť a rýchlosť, s ktorou ju otočil, jej takmer podlomila nohy obuté v ihličkách. Rose sa zasknísala, stisk na jej lakti zosilnel a pomohol jej znovu nadobudnúť rovnováhu.

"Tak tu si," povedal potichu mužský hlas, ktorý ju prinútil zadívať sa mu do tváre. Jej predpoklad sa splnil, bol to ten chlap, s ktorým tancovala a do ktorého pred odchodom vrazila.

Nasledoval ju, keď odišla z večierku? Ale prečo? Rose bola skôr zvedavá než vystrašená, čo spôsobil zrejme alkohol kolujúci v jej tele. Človek ako on - vysoký, tmavovlasý s peknými modrými očami a príťažlivou tvárou - jej nepripadal nijako nebezpečne, hoci niekde v kútiku jej mysle pretrvával tieň poznatku, že každého muža, ktorý sa k nej takýmto spôsobom priblíži v noci v prázdnej uličke, by mala považovať za nebezpečného. To však jej opité ja nehodlalo brať do úvahy a ona sa mu nebojácne pozrela do očí.

"Ty? Hľadal si ma? Snáď som si tam niečo nezabudla?!" rapotala a rýchlo hmatala, či má vo vreckách kabáta prútik, priehľadný lesk na pery a pár bankoviek, keby si potrebovala vziať taxík. Zdalo sa, že všetko je na svojom mieste.

Muž sa pobavene usmial a ona si fascinovane pomyslela, že si doteraz nevšimla chutné jamky na jeho lícach. "Nie, nič si si nezabudla, ale naozaj som ťa hľadal."

"Prečo?"

Nonšalantne pokrčil ramenami. "Vyzerala si trochu stratene a unudene. Pomyslel som si, že by som ti mohol pomôcť trochu sa zabaviť."

Rose sa milo usmiala, ale pokrútila hlavou. "Je to veľmi lákavá ponuka, ale už musím ísť domov." Vedela si predstaviť, čo za zábavu má asi na mysli, ale ona fakt chcela ísť iba domov.

Chcela sa od neho odtiahnuť, no on stále držal jej lakeť a nepustil ju. "Možno by som ťa vedel presvedčiť," zapriadol, čelom sa oprel o jej a ona si pomyslela, ako dobre vonia. To si predtým nevšimla.

Z úst mu vychádzal horúci vzduch, ktorý ju šteklil na hornej pere a na nose a keď pohol hlavou, to horké pohladenie sa presúvalo po jej líci, kým sa jeho pery neprisali k jej sánke. Zatvorila oči, zatajila dych a usmiala sa. Pocity, ktoré sa cez alkoholový opar dostávali do jej vedomia, boli síce niekoľkokrát filtrované a tlmené, ale aj tak príjemné.

Chvíľu ho nechala, nech ju bozkáva na tvár, no potom sa odtiahla. "Stačí. Keď som povedala, že musím ísť domov, nerobila som si srandu."

"Ešte chvíľu," zaprosil a krátko ju pobozkal na pery. "Iba chvíľku."

Podvolila sa. Prečo by aj nie? Ten pocit bol božský a ona mala právo aspoň chvíľu si vychutnávať jeho pozornosť, veď podobné maznanie nezažila doslova roky. Cítila, ako jej jeho ruky putujú po páse, na zadok a on si ju pritískal k svojmu vysokému pevnému telu.

Jej kabát a tenká látka šiat sa začínala kĺzať hore po stehnách, avšak Rose sa spamätala až vo chvíli, keď jeho prsty objavili lem nohavičiek. Poplašene ho chytila za ruku a odtiahla od neho hlavu.

"Poď," povedal chrapľavým hlasom, z ktorého sa zachvela, pretože vedela, čo znamená. "Neďaleko je malý hotel."

Potiahol ju za ruku, ale ona zaborila opätky do kamennej dlažby. "Nie," vyjachtala. "Povedala som ti, že musím ísť domov. Mala som tam už dávno byť, rodičia si o mňa určite robia starosti. Ak sa hneď nevrátim, vyberú sa ma hľadať," skúšala mu nahnať strach a vymaniť sa z jeho objatia, ale on ju nepustil a iba sa zasmial.

"Nebuď hlúpa, si predsa veľké dievča. Určite ťa nebudú hľadať."

"Budú!" povedala rázne, vytrhla sa mu, ale stihla urobiť iba jeden krok a on sa za ňou už načahoval.

Rose sa mu jednou rukou zaprela do hrude, aby si ju nemohol úplne pritiahnuť k sebe a pobozkať a druhou sa snažila vytiahnuť prútik. Keď však nahmatala iba prázdne vrecko, zmocnila sa jej panika. Kde je jej prútik? Ako to, že ho nemá? Ešte pred pár minútami ho mala, to by mohla odprisahať!

"Nehľadáš náhodou toto?" spýtal sa jej násilník samoľúbim a trochu posmešným tónom a v ruke sa mu objavil jej prútik. Rose zhíkla a chňapla po ňom, ale on bol vyšší než ona, hoci mala na sebe topánky s osem centimetrovým opätkom. "Tak poď, ideme."

To nemohla dovoliť. Už úplne triezva si uvedomovala, že keď sa takto vzpiera, to posledné miesto, kam by ju chcel vziať, je hotel s množstvom svedkov. Pravdepodobne plánuje zaviesť ju do nejakej temnej zapadnutej uličky a to sa v žiadnom prípade nemohlo stať. Tu ešte mala nejakú nádej, že ich niekto uvidí a pomôže jej, ale ak by ju odvliekol, bola by stratená.

"Pusti ma!" vykríkla z plných pľúc a chcela k tomu pridať ešte aj "pomóc", ale skôr, než sa stihla znova nadýchnuť, na jej ústa dopadla jeho ruka. Stisol ju tak pevne, až mala pocit, že jej rozdrví sánku.

"No tak, buď dobré dievča. Chcel som ti dopriať pohodlie postele, lebo sa mi páčiš, ale ak nechceš, môžem ťa oprieť o múr a pretiahnuť aj tu," šepkal jej do ucha drsným, smrteľne vážnym hlasom. Z jeho tónu sa jej úplne roztriasli nohy a v hrdle mala úplne sucho.

V tej chvíli jej došlo, že toto naozaj nie je žiadny žart. On to myslel naozaj, naozaj vážne a ona bola priopitá a bez prútika, s minimálnou šancou, že sa jej dostane od niekoho pomoci. Merlin, prečo bola taká sprostá a nechala ho, nech ju bozkáva! Prečo len neutiekla, keď ešte mala možnosť?!

Práve vtedy, keď jej strachom stuhlo úplne celé telo, sa za nimi ozval tvrdý a veľmi nebezpečne znejúci hlas. "Byť tebou, nechal by som ju na pokoji."

Hoci Rose ho ešte nikdy nepočula takto hovoriť, vedela že je to Malfoy. Pravdepodobne to bol hlas, ktorý používal pri svojej práci. Musela uznať, že keby jej tento hlas prikazoval, aby sa vzdala a odhodila prútik stranou, veľmi rýchlo by to urobila.

Počuť ho v tej chvíli úplnej beznádeje spôsobilo, že srdce jej v hrudi takmer začalo poletovať. Vedela, že keď tu bol on, bola v bezpečí. Bol predsa auror. Bola si istá, že ju z tej kaše dostane.

Ten chlap sa spolu s ňou pomaly otočil, ale keďže ju držal tvárou k sebe, ona Malfoya vidieť nemohla. "Do tohto ťa nič nie je, tak vypadni," naštvane povedal.

"Vieš, kto to je?"

"Čože?"

"Vieš, kto to je?" pokojne zopakoval Malfoy a keď sa odpoveď nedostavila, pokračoval. "Volá sa Rose Weasleyová. To meno ti snáď niečo hovorí, nie? Je dcéra Rona Weasleyho a Hermiony Grangerovej a neter Harryho a Ginny Potterových."

Začula, ako násilník sťažka preglgol. "No a?" opýtal sa, ale hlas sa mu takmer triasol a slová boli neisté. Všetko jeho sebavedomie sa v okamihu kamsi odplavilo.

"Ak jej niečo urobíš, ak jej skrivíš iba jeden, jediný vlások na hlave, tí štyria v rátene celého Weasleyovského klanu a všetkých ministerských aurorov ťa budú štvať ako prašivého psa. A ver mi, že nech sa pred nimi ukryješ kamkoľvek, nájdu ťa a potom z teba nezostane ani toľko, aby ťa mohli identifikovať."

Teraz, keď bola Rose už o niečo pokojnejšia a vedela, že sa jej nič nestane, si znova začala nadávať do hlupáň. Prečo to nenapadlo jej? Prečo jej ani na um nezišlo povedať, ako sa volá a spomenúť všetky rodinné zväzky, ktoré má so slávnymi čarodejníkmi? Keby nebola taká hlupaňa, mohla sa z toho vyvliecť aj sama.

"Pusti ju a daj obe ruky nad hlavu," prikázal mu Malfoy. Rose ani nebola prekvapená, keď násilník urobil, čo mu prikázal.

"Weasleyová," oslovil ju, ale ona sa bála obrátiť hlavu a stratiť tak násilníka z dohľadu. Malfoy to však ani nečakal a pokračoval. "Vezmi mu oba prútiky, potom sa otoč a kráčaj ku mne."

Keď si s trhnutím vzala oba prútiky, odstúpila od neho, rýchlo sa zvrtla a prebehla tých pár metrov k Malfoyovi. Postavila sa za jeho plece a hoci jej už nič nehrozilo a nemusela sa báť, schmatla ho zo zadu za čieny kabát.

"Chceš ho udať?" spýtal sa zrazu a hlavu mierne potočil na stranu smerom k nej.

"Čože?" opýtala sa, pretože ju to prekvapilo.

"Chceš podať trestné oznámenie? Napadol ťa, vzal ti prútik a chcel ťa znásilniť. Som auror, môžem ho zatknúť."

"Och," vydýchla Rose a rýchlo premýšľala, ale potom pokrútila hlavou. "Nie, chcem len, aby odišiel a už nikdy sa ku mne nepriblížil."

"Si si istá?" Hoci videla len časť jeho profilu, zazrela, ako sa mu stiahlo čelo a on sa zachmúril.

"Áno."

"Dobre teda," neochotne povedal a vzal si od nej jeho prútik. "Teraz ti hodím prútik. Vezmeš si ho a vypadneš odtiaľto. Som auror, takže radšej nič neskúšaj. Zaklial by som ťa skôr, než by si si stihol rozmyslieť, aké kúzlo na mňa použiješ."

Malfoy mu hodil k nohám prútik, on sa zohol a vzal si ho.

"Hej!" vykríkol ešte Scorpius a tmavovlasý muž sa na neho obozretne zahľadel. "Toto ešte nie je koniec," povedal a hrozba v jeho hlase donútila zachvieť sa ešte aj Rose.

Keď zostali na ulici iba oni dvaja, Malfoy sa k nej konečne otočil a prútik si zastrčil do vrecka. Rose sa na neho unavene zadívala. Mala strašnú chuť vrhnúť sa mu do náručia a nechať sa upokojujúco objímať, ale výraz na jeho tvári ju prikoval k chodníku.

Vôbec sa na ňu nepozeral s ľútosťou v očiach, v jeho pohľade dokonca nebola ani starosť či súcit. Bol tam hnev. Hneval sa na ňu!

"Ďakujem," potichu zamrmlala a sklopila pohľad, pretože jeho výraz ju úplne zneistil. "Ako... ako si sa sem vôbec dostal?"

"Videl som, ako si odišla z večierku a tiež som videl, že ťa ten chlap nasledoval. Nepripadalo by mi to nijako nezvyčajné, keby sa ešte medzi dverami naposledy neobzrel, ako keby sa uisťoval, že ho nikto nevidí odchádzať. To mi prišlo čudné, a tak som ho sledoval. Keď som videl, ako sa tam muchlujete," pohŕdavo zo seba vypľul, akoby ho to slovo pálilo na jazyku, " zvrtol som sa a takmer som odišiel, ale potom som ťa počul vykríknuť."

Rose sa zahanbene začervenala a pod tiahou jeho intenzívneho pohľadu prestúpla z nohy na nohu.

"Choď domov, Weasleyová. A radšej sa tam ihneď premiestni, aby sa ti nestala po ceste nejaká podobná nehoda," posmešne povedal. Rose tento raz zodvihla pohľad a prižmúrila oči.

"Vieš, práve som prežila dosť nepríjemný zážitok, takže by si mohol byť ku mne trochu milý. Koniec-koncov, si auror, také niečo by si mal robiť automaticky!" pobúrene vyhŕkla. "Správaš sa, ako keby si si myslel, že si za to môžem sama."

On bol ticho. Iba na ňu otrávene hľadel, kým jej začínalo dochádzať, že možno to je presne to, čo si myslí.

"To si zo mňa robíš srandu, nie?" tlmene vydýchla.

"Keby si ho bola hneď poslala do čerta, nič z tohto by sa nestalo. Ale ty nie! Musela si sa s ním najprv olizovať."

Naozaj na neho chcela poriadne nakričať za tú jeho nikdy nekončiacu zadubenosť, ale keď už sa nadychovala, rozmyslela si to. Nebude tu zo seba robiť blázna a ponižovať sa jačaním naňho rovno na ulici. Odmerane na neho zazrela.

"Ak si to naozaj myslíš, tak si potom my dvaja už nemáme čo povedať!" vyhŕkla, obišla ho a vykročila po chodníku.

Zapadla do prvého baru, ktorý zbadala. Predsa len toho alkoholu ešte nebolo dosť.