Navždy 3

Draco / Astoria fanficiton

Uškrnula som sa, keď som si prečítala krátky odkaz, ktorý mi poslal Draco. V poslednom mesiaci sme navštívili množstvo zaujímavých miest, ale balet bolo niečo nové. Vyskočila som z postele a dobehla som k šatníku. Vytiahla som odtiaľ krvavočervené úzke šaty, od kolien trochu rozšírené a zavesila som ich na vešiak na dverách do kúpeľne. Rozhodla som sa, že tento večer mi nepokazí ani Daphne svojimi zvyčajnými hrozne otravnými a nepríjemnými komentármi. Po tom, ako som sa s ňou pohádala kvôli tomu, že schovala Dracove odkazy, sa náš vzťah dosť naštrbil. Najprv som sa to snažila napraviť a priviesť ju k rozumu. Pokúšala som sa vysvetliť jej, že Draco je iba môj kamarát a že zrejme ani nemá záujem, aby sa to zmenilo, pretože mi nič také ani nenaznačil a že vôbec nie je taký zlý, ako bol kedysi. Ibaže ona bola stále odporná a mne potom došlo, že jej vlastne ani tak veľmi nezáleží na mne, ju jednoducho iba štval Malfoy, pretože ho nikdy nemala rada. Vtedy som vzdala akékoľvek pokusy o zmierenie a nechala ju topiť sa vo vlastnej nenávisti.

Pred pol siedmou som vliezla do voňavého kúpeľa a z kúpeľne som vyšla až o siedmej. Usušila som si vlasy a upravila sa, až som nakoniec vhupla do slávnostných šiat, obula sa a s kabelkou v ruke som čakala na Draca. Presne o pol ôsmej ma prišiel zavolať škriatok. Ešte ani teraz po mesiaci som nedokázala potlačiť vzrušené zachvenie žalúdka, keď som ho uvidela alebo som počula niekoho povedať jeho meno. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla som zo svojej izby.

Že ma pozval na balet, ma ani veľmi neprekvapilo, pretože so mnou do čarodejníckych častí mesta takmer vôbec nechodil. Keď mi však povedal, do ktorej reštaurácie pôjdeme na večeru, mykla som hlavou smerom k nemu a nadvihla obočie.

„Naozaj?“ neveriacky som sa spýtala a váhavo som obtočila prsty okolo jeho ruky, aby sme sa premiestnili. Nebola som prekvapená preto, lebo to bola jedna z najdrahších reštaurácií v Londýne – na to, že chcel mať vždy všetko len to najlepšie, nech sa už jednalo o čokoľvek, som si už zvykla -, ale preto, lebo to bola čarodejnícka reštaurácia.

Keď sme vošli dnu, okamžite nás usadili do súkromného boxu. Porozhliadla som sa okolo seba. Mali plno, ale ani som sa tomu nečudovala. Reštaurácia bola veľkolepá a akosi sa očakávalo, že v sobotu večer to tu bude preplnené. Draco nám objednal iba ľahké víno, pretože vedel, že ho príliš neobľubujem a obaja sme sa ponorili do študovania jedálnych lístkov. Sem-tam som sa na neho po očku pozrela, jednoducho som tomu nemohla odolať. V poslednej dobe som toto nutkanie cítila často, no zdalo sa, že proti nemu nedokážem bojovať, hoci som sa snažila.

Všimla som si, že Draco sa čoraz viac obzeral po reštaurácii, ako keby na niekoho čakal alebo snáď niekoho hľadal. Podvedome som po ňom tie pohyb opakovala, zvedavá, čo sa deje, ale keď to počas večere urobil trikrát za sebou, nemohla som ďalej mlčať.

„Očakávaš niekoho?“ spýtala som sa čo najmilšie a čo najmenej podráždene.

Záporne pokrútil hlavou.

„Tak potom prečo sa stále obzeráš, ako keby si niekoho hľadal?“

Posledná vec, ktorú som od neho očakávala, bolo, že sa postaví. Sledovala som, ako zrazu vyskočil zo stoličky a vzal ma za ruku. Nechápavo som sa mu zadívala do oči a položila som vidličku na tanier.

„Vypadnime odtiaľto,“ naliehavo povedal, až sa mi zdalo, že sa pred niekým snaží ujsť.

„Prečo?“ spýtala som sa, očami som okamžite podozrievavo skenovala okolie. Čo ho prinútilo chcieť odtiaľ okamžite odísť, keď sme neboli ešte ani v polovici večere?

„Nechcem tu byť,“ jednoducho povedal, lenže tým mi nič neobjasnil.

Zamračila som sa na neho. Nemohla som sa rozhodnúť, či ide o niečo vážne alebo sa mu tu už jednoducho nepáči. Ibaže aj keby to bol ten druhý prípad, jeho správanie bolo na takú banálnu príčinu príliš prehnané. Okrem toho, z toho, čo som mala možnosť vypozorovať, mi Draco nepripadal ako niekto, kto by sa tak ľahko poddal svojmu temperamentu. Iste, snáď celá čarodejnícka populácia vedela, že ak Draco Malfoy stratí trpezlivosť, naplno sa prejaví jeho horkokrvná povaha, lenže známe o ňom bolo aj to, že hlavu nestráca tak ľahko. Čo ho teda mohlo vyviesť z rovnováhy?

Nebola som si istá, ako mám zareagovať, ale po krátkom zvážení som neuznala za vhodné vzpierať sa mu a žiadať od neho vysvetlenie tu v reštaurácii. „Dobre,“ špitla som a tiež som vstala. Draco prikývol, podišiel k baru zaplatiť a ja som si zatiaľ obliekla bolero, vzala kabelku a zamierila som ku vchodovým dverám. V polovici cesty sa ku mne pridal aj Draco, položil mi ruku na chrbát a jemne zatlačil, aby som išla rýchlejšie. Zmätene som pridala do kroky. Keď sme boli konečne vonku, zhlboka sa nadýchol, ako keby sa tam vo vnútri dusil a už to viac nemohol vydržať.

Znepokojene som ho sledovala. „Nechutilo ti jedlo? Pôjdeme do inej reštaurácie?“ trpezlivo som sa spýtala. Niečo v jeho výraze ma varovalo, aby som sa teraz nerozčuľovala nad jeho podivným a nanajvýš netaktným správaním, takže som radšej zvolila opatrnejší prístup.

„Nie.“

„Nie?“ Rozpoltene som sledovala, ako odo mňa odvracia pohľad, čeľusť mal zaťatú a pokožku na tvári napnutú na prasknutie.

Zhlboka sa nadýchol. „Asi bude najlepšie, keď pôjdeš domov,“ povedal napokon po chvíli mlčania, no ani sa ku mne neotočil.

„Prosím?“ šokovane zo mňa vyletelo. „Prečo? Čo sa stalo? Kto bol v tej reštaurácii, že si tam nechcel zostať?“

„Nechaj to tak, Astoria,“ povedal unaveným hlasom a vošiel si rukou do vlasov. „Ako som povedal, bude lepšie, keď pôjdeš domov.“

„Nie,“ oponovala som mu a tento raz som sa nepokúšala zakryť svoje rozhorčenie. „Bude to lepšie?“ neveriacky som zopakovala. „Lepšie pre koho? A o čom to vlastne hovoríš?“

„Astoria...“ začal, ale zarazil sa a zmĺkol.

Zízala som na neho a nerozumela som tomu. Proste som ničomu nerozumela.

„Choď domov.“

„Nejdem!“ vzpurne som prehlásila. „Kým mi nepovieš, čo to má znamenať, nepohnem sa odtiaľto ani o milimeter. Čo sa stalo, že si sa zmenil prakticky z jednej minúty na druhú?“

Konečne sa ku mne otočil čelom a pozrel sa mi do očí. Neviem, čo som očakávala, že uvidím, ale ten chladný, vzdialený výraz to určite nebol. Takmer som zaspätkovala, ako ma to zarazilo. Podľa toho výrazu som vedela, že celá táto situácia je vážnejšia, než som si myslela.

„Odpovedz, Draco. Nemôžeš ma len tak vytiahnuť z reštraurácie uprostred jedenia, a potom ma poslať bez jediného vysvetlenia domov!“

„Bolo by pre teba lepšie, keby sme sa prestali vídať,“ pokojne povedal. Takmer to vyzeralo, ako keby mu na tom ani nezáležalo, ako keby sa so mnou rozprával o práci a jeho sa to vôbec nedotýkalo.

„Prosím?“ zašepkala som. Myslím, že keby som nebola taká ohromená, kričala by som na neho, ale to prekvapenie ma takmer obralo o hlasivky.

„Bezo mňa budeš mať pokoj. Takto sa nemôžeme vídať.“

„Prečo nie?“ Takmer som sa ho spýtala ‚rozchádzaš sa so mnou?!‘, ale to by bolo absolútne šialené, pretože my dvaja sme spolu nechodili, hoci... hoci som sa tak niekedy cítila. Nemala som právo vyvádzať, ako keby sme sa naozaj rozchádzali, ale to bolo to jediné, čo som chcela urobiť.

„Videla si ich?“

„Koho?“

„Všetkých!“ rozhorčene vyhŕkol a na čele sa mu urobila hlboká vrásku, ktorú som mala okamžite nutkanie vyhladiť prstami.

„Draco, ja naozaj neviem, o čom hovoríš!“ Tento raz zo mňa hovorila frustrácia.

„V reštaurácii. Všetci sa na nás pozerali. Myslel som si, že sa to už konečne skončilo, ale asi to bolo tebou. Necháp ma zle, mne je jedno, čo si o mne kto hovorí, ale nedovolím, aby si ty doplatila na to, že sa priatelíme.“

Myslím, že som pomaly začínala chápať, o čo išlo. Nebudem klamať, všimla som si, že pár čarodejníkov nás po očku sledovalo, ale neprikladala som tom žiadny význam. Jednoducho som to ignorovala a užívala si včeru. Pre neho to zrejme znamenalo niečo viac.

Rozhodil rukami a keďže sme ešte stále stáli pred reštauráciou, ponúkol mi aj dôkaz. „Len sa pozri, ešte aj teraz zízajú. Nemusím ani ovládať legilimenciu, aby som vedel, čo si myslia. ‚Čo tu robí s Malfoyom, nevie, že je to smrťožrút? Takto si úplne zničí povesť, od toho bastarda by sa mala držať čo najďalej.‘“

Mal pravdu. Otočila som hlavou naľavo a uvidela som, ako sa na nás neskrývane pozerá niekoľko ľudí. Odsudzujúci pohľad v ich očiach bolo ťažké prehliadnuť. Vrcholom všetkého bolo, keď si dve staršie ženy niečo zašepkali a následne sa otočili k nám. Pokrútila som hlavou a otočila som sa chrbtom ku sklu.

„Mne je jedno, čo si o mne myslia. Nikoho nenechám takto mi riadiť,“ povedala som rozhodným hlasom a v duchu som sa čudovala, čo mu to vôbec napadlo. Veď to bolo úplne smiešne! Keby mi naozaj záležalo na tom, čo si o mne budú ľudia hovoriť kvôli tomu, že sa s ním schádzam, nikdy by som mu nedovolila, aby ma vzal ten prvý raz na obed.

„Nevieš, do čoho sa púšťaš, Astoria. Toto je iba začiatok.“

„A čo si myslíš, že bude nasledovať? Hon na čarodejnice?! Veď je to úplná hlúposť,“ snažila som sa ho presvedčiť, ale on záporne pokrútil hlavou.

„Nebudem dôvodom, prečo ťa ľudia budú odsudzovať,“ vyhlásil a skôr, než som vôbec stihla otvoriť ústa, aby som túto jeho hlúpu domnienku vyvrátila, bol preč. Jednoducho sa len tak bez pozdravu premiestnil a nechal ma stáť samú na chodníku. Myslím, že som tam stála a zízala na prázdne miesto pred sebou ešte minútu, než som sa celá nazúrená premiestnila na Malfoy Manor. Keď mi škriatok povedal, že Draco tam nie je, musela som vynaložiť takmer všetku energiu, ktorá mi zostala, aby som tam nevyrobila scénu. Šla som teda domov s úmyslom vybaviť si to s ním na druhý deň, ale nedostala som sa k nemu. Ani na ďalší deň, ani deň potom a ani o týždeň neskôr.

***

„Slečna Astoria,“ oslovil ma škriatok a ja som podráždene prevrátila oči. Vzhliadla som od knihy a oči som zaborila do malého zeleného stvorenia.

„Čo je?“ nevrlo som vyhŕkla. Uznávam, ten škriatok si takéto zaobchádzanie nezaslúžil, ale už hodnú dobu som bola stále na každého nevrlá. Môžete si tipnúť odkedy.

„Slečna, pani Malfoyová byť tu. Ona čakať v hale.“

Zamračila som sa. „Prečo si jej nepovedal, že mama nie je doma?“

Škriatok pokrútil hlavou, až mu obrovské uši lietali vo vzduchu a plieskali mu do tváre. „Ona neprísť za pani Greengrassovou, ona prísť za vami.“

Obočie mi vyletelo nahor. „Za mnou?“ uisťovala som sa a z pololežiacej polohy som sa ihneď vyhupla do sedu. „Pošli ju sem.“ Vstala som, uhladila som si krémové šaty s tmavomodrým opaskom na páse a znova som sa posadila; tentokrát spôsobne, ako sa to na dámu patrí. Vedela som, že na podobné veci si Narcissa Malfoyová potrpí.

Keď vstúpila do miestnosti, mala som pocit, že prichádza kráľovná. Oblečený mala obyčajný bledomodrý sukňový kostým, ale spôsob, akým sa niesla, bol kráľovský. Vstala som a pristúpila som k nej.

„Narcissa, aké prekvapenie. Myslela som si, že ste prišli za mamou,“ privítala som ju a rukou som jej pokynula, aby si sadla do bieleho čalúneného kresla. „Dáte si čaj alebo kávu?“

Staršia čarodejnica sa posadila a po tom, čo som urobila to isté, sa na mňa uprene pozrela. „Nie, ďakujem. Potrebujem s tebou hovoriť, Astoria.“

„O čom?“ spýtala som sa, podvedome som sa k nej nahla, ako keby mi mala prezradiť nejaké tajomstvo.

„Viem, že to nie je moja vec. Nemala by som sa do toho starať a keby Draco vedel, že som tu, asi by nebol šťastný, ale potrebujem to vedieť. Prečo si sa s ním rozišla?“

Odtiahla som sa a zamrkala som. Nebola som si istá, či som naozaj počula dobre alebo som si to iba vyfantazírovala. „Prosím?“

„Neber to tak, že sa do vás starám, ja som iba...,“ zmĺkla, zamračila sa a odvrátila odo mňa pohľad.

„Ja som sa s ním nerozišla,“ odvetila som po chvíli ticha, v hlave mi vŕtala otázka, prečo si to Narcissa myslela. Obrátila na mňa hlavu. „V prvom rade sme spolu ani nikdy nechodili, sme iba priatelia, ale to, že sa už nestretávame, nie je moje rozhodnutie. Draco to tak chcel.“

„Prečo?“ prekvapene sa spýtala. „Myslela som si... podľa toho, ako vyzerá... bola som si istá, že... ,“ mrmlala si popod nos.

Podľa toho, ako vyzerá? Ako vyzeral? Čo tým myslela? „Pred tromi týždňami sme boli na večeri v jednej čarodejníckej reštaurácii. Ľudia nám venovali o trochu viac pozornosti, než je zvykom a on z toho vyvodil, že jeho prítomnosť v mojom živote mi uškodí.“

Čakala som, že Narcissa niečo povie, no ona na mňa iba uprene pozerala. Povzdychla som si, pokrčila som ramenami a zadívala som sa na dlane zložené v lone. „Pokúšala som sa ho presvedčiť, že mi nezáleží na tom, čo si o mne kto hovorí, ale nepočúval ma. Bez rozlúčky odišiel a odvtedy sa mi s ním nepodarilo spojiť.“

„Rozumiem,“ preniesla potichu a tým pritiahla môj pohľad. Na tvári mala výraz znepokojenia, ktorý sa náhle zmenil na ustarostenosť. „Prečo to ten chlapec robí...?“ zamumlala si popod nos.

„Nechce sa mi veriť, že je taký tvrdohlavý. Absolútne odmieta rozprávať sa so mnou.“

Staršia čarodejnica prikývla. Pohľad jej modrých očí som opätovala a napäto som čakala na jej reakciu. „Vieš, Astoria, asi by som ti mala o niečom porozprávať. Draco sa obáva, že po tom, čo si ťa k sebe pustí, ťa tie klebety odplašia a ty ho opustíš. A jeho obavy sú oprávnené,“ povedala a už-už som chcela začať prostestovať, no ona rýchlo pokračovala, „pretože sa to už raz stalo.“

Prekvapene som nadvihla obočie a chvíľu som na ňu bez slova hľadela. „Čo myslíte tým, že sa to už stalo?“ spýtala som sa napokon, hoci som mala isté tušenie.

„Krátko po vojne sa Draco zoznámil s jednou mladou čarodejnicou, ktorá sa sem presťahovala s rodinou z Nemecka. O jeho pôvode a pomeroch v anglickej čarodejníckej spoločnosti toho veľa nevedela a zrejme aj to bol dôvod, prečo sa s ním tak rýchlo spriatelila. Netrvalo dlho a začali spolu chodiť, no v tej dobe už Celeste začali mnohé veci dochádzať. Priatelia jej o Dracovi hovorili merlinvieaké príbehy a aj napriek tomu, že ho presviedčala, že jej nezáleží na tom, čo hovoria ľudia, o pár mesiacov ho nechala.“

„Och, aha,“ zamrmlala som, v hlave som si to znova prehrávala.

„Draco sa to snažil vyriešiť, ale Celeste mu povedala, že akonáhle sa niekto dozvie, s kým chodí, pozerá sa na ňu cez prsty a ona to už ďalej neznesie.“

Nebolo divu, že ma od seba odohnal. Po takom zážitku by som bola zrejme aj ja veľmi opatrná, lenže my sme sa stretávali už pár týždňov a ja som vedela, do čoho idem, keď som príjmala jeho pozvania. Nie je to snáď dosť na to, aby ho to presvedčilo, že sa len tak niečoho nezľaknem? Že nezdupkám hneď, ako sa začnú objavovať prvé problémy? Okrem toho mňa čarodejníci – aspoň tí, ktorých poznám zo školy – tiež nemajú nejako extra radi, takže sme na tom boli podobne, nie?

„To by som neurobila,“ povedala som po chvíli, keď som si uvedomila, že Narcissa čaká na moju reakciu. „Neviem, čím všetkým si v živote prešiel, ale zrejme toho bolo dosť a ja by som naše priateľstvo nezahodila iba preto, že si niekto myslí, že pre mňa nie je vhodný priateľ.“

„Takže ti o svojej minulosti nepovedal?“

Záporne som pokrútila hlavou.

Narcissa si povzdychla. „Vlastne ma to ani neprekvapuje. Draco si už od malička rád nechával veľa vecí pre seba. Nikdy k sebe nikoho nepustil príliš blízko a po vojne a všetkých tých okolnostiach sa to iba zhoršilo.“

„Vždy sa mi zdal taký... osamelý. Nechcela som sa ho to pýtať, pretože som vedela, že o minulosti nehovorí rád, ale to naozaj nemá žiadnych priateľov? S nikým zo školy nezostal v kontakte?“

„Jedine s Blaisom Zabinim,“ odvetila.

Prikývla som. Blaisa som si pamätala. Také zvučné meno nebolo jednoduché zabudnúť a jeho rodinná história tento dojem iba umocňovala. Kto by už len nepoznal jeho mamu – ženu, ktorá bola skryto označovaná za čiernu vdovu?

„Takže má priateľa...“

„Áno, ale o to tu nejde. Draco nepotrebuje ďalšieho priateľa, ale niekoho viac – spriaznenú dušu.“

Trhla som hlavou a zahľadela som sa na ňu. Bolo veľmi zvláštne počuť také slová vychádzať z jej úst, ale ešte čudnejšie bolo, že si myslela, že tou „spriaznenou dušou“ by som mohla byť ja. „Sme iba priatelia a to je všetko, čo chce. Okrem toho nemám pocit, že by bol pripravený na niečo viac,“ povedala som a cítila som, ako sa mi zapálili líca. Nebolo jednoduché rozprávať sa o tom s jeho mamou, ale vedela som, že ona je jediná osoba, s ktorou sa o tom môžem porozprávať a ktorá by mi mohla nejako pomôcť.

„Vieš, Astoria, nemôžem ti povedať, čo k tebe Draco cíti alebo necíti, ale jedno viem – ak by ťa nemal naozaj rád, nebol by taký zničený z toho, že sa už nestretávate.“

Zovrela som ruky v päsť. Nechcela som, aby bol zničený! „Lenže to chcel on a ja neviem, ako ho mám presvedčiť, že nie som ako Celeste...“ Pohľad som zaborila do rúk zložených v lone. Musel predsa existovať nejaký spôsob, ako by som ho presvedčila, že sa na mňa môže spoľahnúť! Musela byť nejaká možnosť, ako to docieliť... A vtedy mi to napadlo. Bolo to dokonalé! Ak by každý vedel, že sa priatelíme a ja by som napriek tomu zostala pri ňom, nemal by sa na čo vyhovárať, však?

Uškrnula som sa. „Myslím, že už viem, čo urobím, ale bude to pár dní trvať...“

***

Svoj malý plán som dala do pohybu hneď na druhý deň. Našťastie, so šéfredaktorkou nášho časopisu som mala nadštandardné vzťahy a keď som priniesla aj tú jedinú fotografiu, ktorú som mala doma, súhlasila, že mi pomôže. Samozrejme, najprv som sa uistila, že to Narcisse nebude prekážať, ale zdalo sa mi, že by bola pre Draca ochotná urobiť čokoľvek, takže jej súhlas som dostala bez akýchkoľvek ťažkostí. O dva týždne som obdržala pozvanie na Malfoy Manor na večeru, ako sme sa dohodli. Draco o tom nemal ani tušenia, pretože ak by to vedel, bola som si istá, že by sa na niečo vyhovoril a neukázal by sa tam.

Naplánovala som si, ako to bude prebiehať, dokonca som si aj pripravila, čo mu poviem, ale aj tak som bola hrozne nervózna. Netušila som, ako bude na ten môj trik s časopisom reagovať a mohla som iba dúfať, že to zoberie pozitívne. Večer som sa obliekla do krátkych tmavomodrých šiat, ktoré neboli príliš slávnostné, ale na neformálnu večeru u Malfoyovcov dostatočne elegantné a štýlové. Keď ma škriatok zaviedol do salóniku, kde na mňa už čakala Narcissa, napätie zo mňa na chvíľu opadlo a ja som jej opätovala sprisahanecký úsmev.

„Myslím, že môžeme prejsť rovno do jedálne. Draco mi poslal po sove odkaz, že bude meškať a že na neho nemáme čakať,“ povedala po počiatočnom pozdrave a mne zamrel úsmev na perách.

Okamžite som sa na ňu ustarostene zadívala. „Ale príde, nie?“ uisťovala som sa. „Nepovedali ste mu, že prídem aj ja, však nie?“

Na tvári postaršej blondíny sa objavil upokojujúci úsmev. Chytila ma pod pazuchu a viedla ma k veľkým bielym dverám. „Samozrejme, že som nič neprezradila. Neboj sa, Astoria, príde.“

V to som naozaj dúfala. V jedálni sme sa ešte chvíľu rozprávali, kým sa Narcissa konečne rozhodla, že dlhšie čakať predsa len nebudeme a pustili sme sa do jedla. Kvôli stiahnutému žalúdku a nervom napnutým na prasknutie som toho príliš nezjedla, ale to som koniec-koncov ani nemala v pláne. Večera bola iba zásterka. Keď sa vo dverách do honosnej jedálne zjavil Draco, podávalo sa hlavné jedlo. Keď som si predstavovala, ako bude naše stretnutie prebiehať, rozhodne som nerátala s tým, ako bolestivo sa mi skrúti žalúdok a vyschne mi v ústach. Až teraz, keď som ho uvidela stáť medzi dverami v čiernych nohaviciach a tmavosivej košeli, mi došlo, ako veľmi mi chýbal. Musela som sa fakt držať na uzde, aby som nevyskočila zo stoličky a nevrhla sa na neho. Mala som pocit, že na začiatok by to bolo až príliš.

„Ahoj, Draco,“ povedala som do napätého ticha. On tam zostal stáť a zarazene na mňa zízať. Začalo to byť dosť nepríjemné.

„Čo tu robíš?“ nahnevane sa spýtal a moje nadšenie z toho, že ho vidím po toľkých týždňoch, spľaslo ako mydlová bublina. Nemala som celkom premyslené, aká by mohla byť jeho reakcia, ale toto som nečakala. Zahryzla som si do pery a vrhla nerozhodný pohľad na Narcissu.

„Ako sa to správaš k návšteve, Draco? To som ťa za tie roky naozaj nič nenaučila?“ pohoršene zvolala a mne venovala povzdudivý úsmev, ktorý som jej váhavo opätovala.

Bolo vidieť, že zvyšok večere nebude prebiehať v takej uvoľnenej atmosfére ako doposiaľ, ale s tým som viac-menej rátala. A ak som toho doteraz veľa nezjedla, po Dracovom príchode som do seba natlačila ešte menej jedla. Napätie vo vzduchu odľahčovalo jedine Narcissine nekonečné táranie o tom, ako by rada prerobila časť záhrady a zrenovovala starožitný nábytok v niektorých izbách. Musela som uznať, že tá žena mala talent na nepretržité rozprávanie o nepodstatných veciach a bola som jej vďačná, pretože keď nám robila kulisu, Dracovo očividné vyhýbanie sa pohľadu na mňa a moje časté pokukovanie po ňom aspoň nebolo také neznesiteľné.

Po večeri sa Narcissa rýchlo ospravedlnila a vzdialila sa. Aspoň že Draco mal toľko slušnosti a už sa z toho nesnažil vyvliecť. Zrejme vedel, že by mu to aj tak nepomohlo, tak radšej zostal sedieť na mieste za vrchstolom naľavo odo mňa. Jedlo a riad zo stolu zmizlo, ticho v miestnosti mi nemilosrdne pripomínalo, že tento rozhovor nebude jednoduchý.

„Je milé vidieť ťa po takom dlhom čase,“ začala som a naozaj som sa veľmi snažila, aby to nevyznelo sarkasticky.

„Čo chceš, Astoria?“ potichu sa spýtal.

„Viem o Celeste,“ bez okolkov som vyriekla a to, ako sa pri tom mene mykol, môjmu pozornému oku nemohlo ujsť. „Narcissa bola pred pár dňami u nás a rozprávali sme sa...“

Zaťal čeľusť a odvrátil odo mňa pohľad. „Iste. Ako inak,“ zamumlal a svižne sa postavil. Zo strachu, že by mi mohol ujsť, som urobila to isté a chytila som ho za ruku. Možno bola moja reakcia prehnaná, nechystal sa predsa odísť na druhú stranu planéty, ale v tej chvíli som naozaj nemohla dovoliť, aby sa mi vyhol. Bola som odhodlaná skončiť ten nezmysel tu a teraz.

„Mýliš sa vo mne,“ potichu som povedala. Zahrialo ma pri srdci, že sa neodtiahol a svoju ruku nechal vloženú v mojej. „Nie som ako ona. Okrem toho, že mňa veľa ľudí tiež nemá príliš v láske preto, že sme so sestrou pred vojnou utiekli do Francúzska, ja nie som človek, ktorý by hneď pri prvých náznakoch problému cúvol.“

„Nevieš, o čom hovoríš,“ nečakane odsekol, až som sa strhla a zamračila som sa.

„Viem. Tvoja mama mi povedala všetko... že ťa opustila, pretože ju kvôli tebe všetci odsudzovali.“

„Myslíš si, že to je iba o tom?“ spýtal sa ma a povzdychol si. Ruku si oslobodil z môjho zovretia, čo ma sklamalo viac, než som očakávala a prešiel k oknu. Díval sa von do záhrady, kde pomaly padalo šero a ja som zízala na jeho chrbát. „Toto nie je iba o mne, Astoria. Ide o teba. Nechcem, aby si musela zažiť to, čo Celete. Možno si myslíš, že sa na ňu kvôli tomu, čo urobila, hnevám, ale nie je to tak. Chápem ju a úprimne, nečudujem sa, že odo mňa utiekla.“

„Myslíš si, že by som to nedokázala ustáť?“

„Nejde iba o to. Vôbec by si nemala prinášať obete za to, že sa stretávame. Nie je to fér a nakoniec by to aj tak všetko pokazilo. Lepšie bude, ak to ukončíme skôr, než ma začneš viniť z toho, ako sa k tebe ľudia správajú.“

Nakrčila som čelo. „Pár klebiet znesiem!“

Zvrtol sa ku mne a nadvihol obočie. „Myslíš si, že odo mňa odišla iba kvôli klebetám?“ spýtal sa, ale nečakal na odpoveď a hneď pokračoval. „V práci sa k nej správali tak zle, že nakoniec musela dať výpoveď a potom si celé mesiace nemohla nájsť iné zamestnanie!“

Síce sa nezmienil o žiadnych detailoch, ale zaváňalo to šikanovaním. Zdalo sa mi neuveriteľné, že by sa také niečo mohlo stať, ale čo som ja vedela? V tom čase som ani nebola v Anglicku a neviem, aká atmosféra tu panovala.

„Draco, ale to bolo tesne po vojne. Veci boli vtedy iné, ľudia boli nahnevaní a zničení. Prešlo už sedem rokov a všetci sa pohli ďalej... mal by si sa aj ty.“

„Si si istá? Ako môžeš vedieť, že sa ti nestane presne to isté, čo Celeste?“

„Som si istá,“ pevne som vyhlásila, zvrtla som sa siahla som po kabelke.

„Nechápeš, že ťa chcem ochrániť?“ frustrovane zvolal, kým ja som sa prehrabávala v taške. „Prečo to musíš robiť za každú cenu ťažšie?“

Narovnala som sa, keď som konečne vylovila to, čo som hľadala. Pristúpila som k nemu a podala som mu časopis – najnovší výtlačok Magically beautiful. „Viem, že sa to nestane a mám aj dôkaz. Strana 16.“

Chvíľu na mňa nechápavo zízal, než si odo mňa zobral časopis a nalistoval stranu, ktorú som mu povedala. Nečudovala som sa, že pri tom pohľade onemel. Na celej jednej stránke bol vytlačený obrázok nás dvoch, ako stojíme pred Westministerským palácom a usmievame sa do fotoaparátu. Fotka, ktorú som priniesla do redakcie, bola muklovská, pretože inú som nemala a trvalo mi pol hodinu, kým som prehovorila Catherine, našu šéfredaktorku, aby ju vytlačila aj napriek tomu, že postavy na nej sa nehýbu. Na druhej strane vedľa obrázku bol stručný a viac-menej fiktívny článok s názvom Našiel príťažlivý aristokrat konečne tú pravú?.

„Číslo vyšlo pred týždňom. Každý to vie a zatiaľ som žiadne problémy nemala,“ povedala som, ale on iba mlčal a pozeral sa na časopis. Nezdalo sa mi, že by bolo mlčanie v tejto chvíli dobrým znamením. Zahryzla som si do spodnej pery. Urobila som snáď chybu? Prekročila som hranice? Ale Narcissa mi to predsa odobrila... „Ten článok si nevšímaj, šéfredaktorka mi povedala, že písať o priateľstve je nudné a tak to trochu... okorenila.“

A on stále mlčal. Po druhýkrát v ten deň sa mi bolestivo stiahli vnútornosti a ja som sa začala naozaj obávať. Ale ten článok naozaj nebol taký zlý, veď som si prečítala a odobrila každý jeden riadok. Boli tam iba samé náznaky, nič konkrétne a v skutočnosti skôr vyvolával otázky, než že by dával odpovede.

„Draco?“ Prečo som si len myslela, že je to dobrý nápad?!

„Prečo si to urobila?“ spýtal sa a položil časopis na malý stolík vedľa okna.

„Aby som ti dokázala, že naše priateľstvo myslím vážne a že mi na ňom záleží,“ odpovedala som a priala som si, aby som mohla použiť miesto ‚priateľstvo‘ slovo ‚vzťah‘ a myslieť to presne tak, ako to vyznieva. „A nie je to tak, že by som bola jediná, kto sa má báť o svoju povesť. Ako som povedala, ja tiež nie som práve obľúbenec u našich bývalých spolužiakov.“

„Nemôžeš myslieť vážne, že by stretávanie sa s tebou mohlo nejakým spôsobom poškodiť moju povesť,“ skoro šokovane vyhŕkol.

Pokrčila som ramenami a na perách mi zaihral malý úsmev. „Kto vie... A možno si všetci pomyslia, že sa k sebe hodíme. Takže? Čo si myslíš? Prestaneš už konečne s tou hlúposťou, že mi uškodíš a bude všetko ako predtým?“ s nádejou som sa spýtala a uprene som ho pozorovala.

Znova zodvihol zo stolíka časopis, zadíval sa na neho a napokon rezignovane povzdychol. „Aj tak je to už vonku. Aspoň je to začiatok.“

***

Napriek tomu, že som si myslela, že ho už celkom dobre poznám, nebola to až taká pravda. Stále bolo veľa vecí, ktoré som nevedela a o ktorých mi nechcel povedať. Dostať sa k nemu bližšie bolo ťažšie, než som si predtým myslela, ale postupne ma nechával preniknúť dnu a dovolil mi zdieľať s ním jeho myšlienky, spomienky a skryté tiene, ktoré ho strašili.

„Aj tak si stále myslím, že nemáš poňatia, do čoho sa púšťaš,“ povedal mi v jeden zimný večer, keď sme sa ruka v ruke prechádzali nočným zasneženým Londýnom.

Pretočila som oči a povzdychla som si. „Už je to vyše pol roka a ty si stále myšlíš, že ťa nepoznám natoľko, aby som vedela, čo ma čaká?“ skepticky som sa spýtala a pochybovala som o tom, že sa mi podarilo skryť ten jemný odtienok podráždenia, ktoré som cítila.

Nemyslím si, že nejaký pár sa dával dohromady takým zvláštnym spôsobom, ako my dvaja. Už dva mesiace sme sa rozprávali o tom, že by sa náš vzťah zmenil z priateľského na milostný, ale nikdy sme sa – ani jeden raz za celé dva mesiace – ani len nepobozkali. Často sme sa držali za ruky, objímali sa alebo sa inak dotýkali – samozrejme, tým najnevinnejším spôsobom -, ale nikdy nič viac. Niežeby som po tom netúžila tak veľmi, až ma to takmer zabíjalo...

„Neviem, či si uvedomuješ, že takmer celý môj život bol jeden veľký zmätok a na mne sa to zákonite odrazilo. So mnou to nebude ten normálny typ vzťahu, na aké si zvyknutá,“ vážne povedal a vrhol na mňa rýchly pohľad.

Vedela som presne, čo tým myslel. Povedať, že jeho život bol pobabraný, by bolo veľmi veľkým podcenením a všetky udalosti z jeho minulosti – najmä to, ako bol vmanipulovaný na temnú stranu – ho priviedlo k tomu, že sám seba vnímal ako slabocha. Ja som v ňom na druhú stranu videla pozostatok vystrašeného a mylne vedeného dieťaťa, ktoré vo svojom zúfalstve urobilo chybu.

Videla som, ako ho to každú minútu každého dňa zožiera. Dlhé týždne som mu chcela poskytnúť útechu aj v o niečo intenzívnejšiej forme, než je iba zovretie ruky; túžila som ho pobozkať, utišujúco pritlačiť svoje pery na jeho, ale bála som sa. V mojich očiach bol taký zraniteľný, taký krehký ako práve narodené dieťa. Nevedela som, či je pripravený čeliť takej intímnosti a takisto som nevedela, či by prijal gesto, ktoré bolo viac než priateľské. V tej dobe som pochybovala, že by jeho myšlienky smerovali k nejakému vzťahu so ženou, a preto som radšej držala svoje pery veľmi ďaleko od tých jeho a neposlušné ruky som vždy radšej zastrčila hlboko do vreciek džínsov.

No v tú noc, kedy sme sa pomaly prechádzali po poloprázdnych uličkách, som si povedala, že je na čase pohnúť sa ďalej. Možno sa citov bál a láska ho desila k smrti, ale ja som sa v ten večer rozhodla, že bolo na čase tomu strachu čeliť.

Nečakane som sa zastavila, čo ho donútilo zastať tiež a zvrtol sa ku mne. „Ja viem, Draco. Viem presne, aký si. Poznám tvoje dobré aj zlé stránky a viem aj to, akej minulosti musíš čeliť, ale ja sa toho nebojím. Nemám žiadne pochybnosti.“

Potom som ho pobozkala. Nechcela som už ďalej hovoriť, pretože posledných niekoľko mesiacov sme nerobili nič iné, iba hovorili. Ruky v rukavičkách som mu položila na líca a ľutovala som, že nemôžem cítiť jeho pokožku pod prstami. Ten bozk bol mäkký, pomalý a váhavý a keď som sa od neho odtiahla, pozeral na mňa rozšírenými očami, v ktorých hýrilo toľko pocitov, až som nevedela, čo si mám myslieť. Náhle ma prepadla hrozná úzkosť a dostala som strach, že sa zvrtne na päte a jednoducho odíde, no miesto toho ma prekvapil tým, že vystrel jednu ruku, položil mi ju na temeno a pritiahol si ma späť k svojim ústam.

Draco bol v skrývaní svojich pocitov brilantný a trvalo mi hodnú chvíľu, než som zistila, aký zlomený v skutočnosti bol. Často sa mi zdalo, ako keby tých sedem rokov, ktoré od vojny prešlo, neznamenalo vôbec nič. Jeho ľútosť nad svojimi činmi bola stále veľmi živá a on bol neustále prenasledovaný temnou minulosťou, ktorá mu v noci nedala spávať. Niekedy som mala pocit, že sa z toho nikdy nedostane a na druhej strane som obdivovala, ako veľmi sa s tým snažil bojovať. Pred mojimi očami stál muž, ktorý sa silou-mocou pokúšal napraviť, čo pokazil, snažil sa nájsť si vo svete miesto a ktorý sa pokúšal vytvoriť si vlastné názory, pretože tie mu už viac nikto nediktoval.

Možno ho jeho démoni nikdy nenechajú pokojne žiť. Možno sa nikdy nezbaví svojej minulosti a navždy bude v sebe nosiť kus temnoty, ktorá ho bude ťažiť. No ja som bola ochotná bojovať spolu s ním a za neho proti jeho živým nočným morám, nech by to malo trvať akokoľvek dlho. Nebolo nič, čo by som pre neho neurobila, pretože som ho milovala viac, než som si myslela, že je vôbec možné. A keď ma po prvýkrát bozkával na zle osvetlenej ulici Londýna v takej zime, až sme sa obaja triasli a na rozpálené líca nám dopadali jemné biele vločky, vedela som, že aj on miluje mňa.

KONIEC