Navždy 2

Draco / Astoria fanfiction

O dva dni neskôr sa z nákupov vrátila domov mama s Daphne a na moju obrovskú úľavu bez Annette, ktorá šla z Milána rovno domov do Francúzska. Nemala som v pláne zmieňovať sa pred sestrou o svojom čudnom obede s Dracom, nieto jej ešte povedať, že ju pozdravuje, pretože dala jasne najavo, že ho nemá príliš v láske. Ale kto vlastne má, však? On sám mi povedal, že väčšina bývalých spolužiakov sa mu v tom lepšom prípade iba vyhýba.

Môj plán držať pred Daphne ústa pevne zatvorené, boli nabúrané vo chvíli, keď sa so zamračeným výrazom dívala na obálku, ktorú držala v rukách. Vošla do salónu, kde som čítala knihu a zamávala mi ňou pred očami.

„Prečo ti niekto od Malfoyovcov posiela list?“ spýtala sa a ja som prekvapene zodvihla hlavu.

„Čože?“ zmätene som vyhŕkla a keď som v jej rukách uvidela striebornú obálku, takú istú, akú som dostala pred pár dňami od Malfoya a ešte predtým od jeho matky, vyvalila som na ňu oči.

„Niekto od Malfoyovcov ti poslal list. Prečo?“

V duchu som zaúpela. Nevedela som síce, čo v tom odkaze je, ale aj tak nebolo dobré, že ho mala v pazúroch Daphne. „Ako to mám vedieť, keď som si ho ešte neprečítala?“

Načiahla som k nej ruku a ona mi ho trochu neochotne podala. Roztrhla som obálku a začítala sa do obsahu.

„Malfoy?!“ vykríkla mi zrazu za chrbtom Daphne a z ničoho nič mi vytrhla list z ruky.

„Daphne!“ zajačala som na ňu. „To je súkromný list!“ Naozaj sa niekedy správala ako slizolinská mrcha. Prútikom, ktorý som mala v okamihu v ruke, som privolala pergamen k sebe a ona s tým nemohla nič robiť. Mágii sa zvyčajne ťažko vzdoruje. Na moju obrovskú smolu si však stihla prečítať ten krátky odkaz, ktorý znel: Vďaka za príjemnú spoločnosť pri obede.

„Ty si bola na obede s Malfoyom?“ temne sa spýtala a ja som zodvihla hlavu. Snažila som sa, aby môj výraz nebol nič iné iba maska pokoja a rezervovanosti.

„Áno, bola som.“ Už nemalo zmysel niečo zapierať.

Presne som videla ten moment, kedy sa Daphneine črty zmenili z prekvapených na ohromené a potom na nahnevané. „Potratila si rozum? Alebo si sa pošmykla v kúpeľni a udrela si sa do hlavy?“

„Prestaň, Daphne,“ zagánila som na ňu a odvrátila som pohľad. Vedela som, že ak sa to dozvie, vôbec sa jej to nebude páčiť.

„Veľmi dobre vieš, čo za človeka Malfoy je. Práve pred pár dňami sme sa o tom rozprávali, pre Merlina! Zabudla si už na to? A ako si sa vôbec dostala k tomu, že si s ním išla na obed?!“

„To je jedno. Aj tak ma pozval na obed iba z povinnosti, takže sa upokoj,“ zamumlala som, zovrela som obálku v ruke a vyšla z miestnosti. Dúfala som, že sa jej zbavím, ale moja sestra bola príliš dotieravá na to, aby ma nechala na pokoji. Nasledovala ma až do izby, sadla si na moju posteľ a sledovala ma prižmúreným pohľadom. Napriek tomu, že som ju ignorovala, bola som si jej pohľadu vedomá. Nakoniec som to však aj tak nevydržala, obrátila sa k nej a zamračila sa na ňu.

„Čo?!“

„Čo si robila na obede s Malfoyom?“

„Niežeby to bola tvoja vec, Daphne,“ vyštekla som podráždene, „ale v nedeľu som bola u Malfoyovcov na výstave obrazov nejakej maliarky, stretla som sa tam s ním a on sa zachoval trochu... netaktne. Ten obed bol spôsob, ako sa ospravedlniť.“

Mohla som jej vidieť na tvári, ako kalkuluje a zvažuje, čo som povedala. „To je všetko?“ podozrievavo sa spýtala.

Prevrátila som očami. „Áno a ako som povedala, nie je to tvoja vec.“

Daphne iba pokrčila ramenami. „Iba sa uisťujem. Tvoja náchylnosť každého zachraňovať je nevyspitateľná a nebezpečná, najmä ak by sa jednalo o Malfoya.“

Škaredo som na ňu zazrela, ale viac som to nekomentovala a to najmä preto, lebo som vedela, že ma k nemu niečo hrozne priťahuje a tiež som mala podozrenie, že ak by som sa s ním zblížila, pravdepodobne by som neodolala túžbe pomôcť mu vyrovnať sa s minulosťou. Samozrejme, iba v prípade, že by to potreboval a ja som mala dôvod veriť tomu, že by to tak bolo. Tento istý dôvod sčasti zapríčinil aj to, že ma Draco Malfoy tak veľmi zaujíma.

Stalo sa to pred siedmymi rokmi, keď bol šiestak a ja štvrtáčka. Vtedy som chápala málo z toho, čo sa na Rokforte dialo. Vedela som, že hrozba Temného pána bola zrazu veľmi reálna, ale tej myšlienke som sa veľmi nevenovala, pretože sa ma to bytostne dotýkalo; nie tak ako Draca alebo Pottera a jeho dvoch priateľov. Ja som sa cítila v bezpečí mysliac si, že mne nič nehrozí, že sa mi nič nemôže stať a vo svojej bubline som si nevšímala pohromy a strach, ktoré sa valili na niektorých mojich spolužiakov. Ale potom nastal jeden zimný večer, ktorý sa veľmi líšil od tých ostatných. Bol pre mňa definitívnym budíčkom a úplne ma vytrhol z pohodlného bezpečia ignorácie.

Niekedy, keď som nemohla vydržať byť neustále obklopená ľuďmi a potrebovala som súkromie, zvykla som sa schovávať na dievčenských toaletách na druhom poschodí. Nikto tam nechodil, pretože boli mimo prevádzky kvôli Umrnčanej Myrtle, duchovi, ktorý si tam spravil svoje hniezdo. Bola to veľmi nevrlá a náladová osoba, ktorá pri sebe takmer nikoho nezniesla a takmer nikto nezniesol ju, preto som sa nečudovala, že tam veľa ľudí nechodilo. No ja áno. Nedá sa povedať, že by som s Myrtlou vychádzala, ale akosi sme sa vzájomne rešpektovali, takže ma tam niekedy nechávala, aby som mohla byť osamote.

Jedného dňa som sa znova utiahla do poslednej kabínky. Sadla som si na sklopené sedátko, pritiahla si nohy k sebe a bradu položila na skrčené kolená. Mala som o čom premýšľať, pretože prvý raz za celé štyri roky som sa na hrade necítila tak dobre ako predtým. Zapríčinil to incident s Katie Bellovou, od ktorého sa celá atmosféra v škole akosi zmenila. A vtedy, ako som tam sedela s mysľou ponorenou do vlastných myšlienok, som zrazu začula, ako sa dvere na toaletách rozleteli, zúrivo tresli do steny a následne sa hlučne zaklapli. Prázdnou miestnosťou sa ozývali rýchle kroky a niečí namáhavý zrýchlený dych, ktorý mi pripomínal zúfalé sýpavé lapanie po vzduchu, ako keby sa niekto dusil. Ani som nevedela prečo, ale srdce sa mi automaticky prudko rozbúšilo a kým som načúvala čudnému šuchotavému zvuku, rozšírené oči som vystrašene upierala pred seba na tmavozelené dvere kabínky. Bola som strachom, že ten človek, ktorý je vonku, ma nájde, celá bez seba a ten pocit mi nedával žiadny zmysel. Nevedela som predsa, o čo tam ide a rozhodne by to nemalo byť nič, prečo by mi mal ten človek ublížiť, keby zistil, že som tam celú dobu sedela a načúvala, ale moje inštinky boli bystrejšie než ja. Vycítili to, o čom som ja nemala ani potuchy. Podvedome ma chránili a nútili ma tíško sedieť a vyčkať, kým ten človek odíde.

A potom sa to stalo. Miestnosťou sa ozvalo to najzúfalejšie zavzlykanie, aké som kedy počula. Ustrnula som a takmer som podľahla pokušeniu pootvoriť dvere a vykuknúť von, aby som zistila, čo sa deje, ale tú myšlienku som okamžite zavrhla. Bála som sa dokonca aj pohnúť, aby som nechtiac nevydala nejaký zvuk, ktorý by ma mohol prezradiť. Vzlykanie neustávalo, bolo také srdce lámajúce, až sa mi oči automaticky naplnili slzami ľútosti. Ktokoľvek to bol, zo zvukov, ktoré vydával, mi bolo jasné, že pociťuje ohromnú bolesť a zúfalstvo. Prepadla ma okamžitá túžba utíšiť tú bolesť, spraviť niečo pre to, aby prestal plakať. Mimovoľne som načiahla ruku pred seba, ako keby tam stál a ja som sa ho mohla dotknúť a objať ho. Vtedy som si všimla, ako ponad kabínkami, rovno nad mojou hlavou poletuje Umrnčaná Myrtla a díva sa kamsi ďalej do miestnosti, tam, kde som vedela, že sú umývadlá. Keď otočila hlavu, stretla som sa s pohľadom jej smutných rozšírených očí. Rýchlo som položila ukazovák na pery a mlčky ju prosila, aby ma nevyzradila. Zodvihla hlavu a plávala vzduchom z môjho dohľadu. Napäto som čakala, čo sa bude ďalej diať.

„Neplač,“ ozval sa chlácholivý hlas Umrnčanej Myrtly. „Povedz mi, čo sa stalo... môžem ti pomôcť...“

„Nikto mi nemôže pomôcť,“ vzdychol chlapčenský hlas a ja som zostala šokovane civieť pred seba. Zdalo sa mi, že to znelo ako Malfoy. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla, aby som sa osmelila a jemne som zatlačila do dverí, ktoré som našťastie nezamkla. Bála som sa, že dlho zanedbávané pánty zaškrípu, ale šťastie stálo pri mne. Naklonila som sa, aby som mala cez škáročku lepší výhľad.

Draco Malfoy stál chrbtom k dverám, oboma rukami sa držal umývadla a bielovlasú hlavu mal sklonenú. Aj z tej vzdialenosti som videla, že sa triasol na celom tele. „Nemôžem to urobiť... nemôžem... nefunguje to... a pokiaľ to v krátkom čase neurobím... hovorí, že ma zabije...“

Ohromene som si uvedomila, že Draco Malfoy naozaj plače. Skutočné slzy mu stekali po bledej tvári do špinavého umývadla. Vzdychol a preglgol, potom ho striaslo a pozrel sa do puknutého zrkadla. Nemohla som celkom dobre vidieť, čo tam uvidel, ale jeho oči sa zhrozene rozšírili, otočil sa a vytiahol prútik. Vrhol zaklínadlo, ale zrejme toho človeka netrafil, pretože som začula, ako sa niečo rozbilo. Pri tom zvuku som sa mykla, ale zostala som nepohnuto sedieť. Prepadla ma túžba pevne zatvoriť dvere kabínky a zamknúť sa tam, ale keby som to urobila, neuvidela by som, či niektoré zo zaklínadiel neletí aj mojím smerom a nemohla by som sa obrániť. Uvidela som, ako k Malfoyovi letí od protivníka bledé svetlo kliatby, ktoré zablokoval a zdvihol prútik vyššie, aby vrhol ďalšie...

„Nie! Nie! Prestaňte!“ pišťala Umrnčaná Myrtla a jej hlas sa ozýval po vykachličkovanej miestnosti. „Prestaňte! PRESTAŇTE!“

Ozvalo sa ďalšie hlasné tresnutie a ja som stále nemohla identifikovať Malfoyovho protivníka. Ticho som sledovala dianie mimo mojej kabínky a srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Napriek tomu, že som si plne uvedomovala, aká je situácia vážna a že toto nie je žiadne detinské pošťuchovanie, žiedny neškodný súboj na chodbe v hlúčiku spolužiakov, fascinovane som sledovala Malfoyove rýchle reakcie a pevnú ruku s prútikom, ktorá vysielala kliatby nebezpečne rýchlo. Bol iba o dva ročníky vyššie, ale keď som ho sledovala, uvedomila som si, že svojimi vedomosťami a schopnosťami ma predčil o niekoľko rokov. Keby som sa mu mala postaviť zoči-voči ja, nemala by som ani tú najmenšiu šancu. Ktovie prečo, ale v tej chvíli mi pochabo napadlo, že by som vo vojne chcela byť na jeho strane, pretože keby som mala po svojom boku jeho, nič by sa mi nestalo. Bolo to, samozrejme, hlúpe, lebo Malfoy nemal žiadny dôvod chcieť ma pred čímkoľvek ochrániť.

Zazrela som, ako sa jedno z množstva zaklínadiel odrazilo od steny za Malfoyovým uchom a rozbilo nádrž za Umrnčanou Myrtlou, ktorá nahlas zvrieskla. Všade tiekla voda a keď sa ten druhý človek pošmykol a spadol, konečne som ho rozpoznala. Harry Potter. Nebolo veľmi prekvapujúce, že to bol práve on. Asi nikomu neležal Draco Malfoy v žalúdku viac než Potterovi, ale bolo to vzájomné. Nuž, možno ešte Ronovi Weasleymu, ale podľa toho, čo som počula, ten podobné schopnosti ako Potter nemal. Napäto som sledovala, čo urobí Draco. Keď so skrivenou tvárou vykríkol: „Cruci...“, moje srdce zamrelo.

Avšak v tom sa ozval iný hlas. „SECTUMSEMPRA!“ zareval Potter z podlahy, divo mávajúc prútikom.

Malfoyovi z tváre a z hrude vystrekla krv, ako keby ho dosekal neviditeľný meč. Vytreštila som na neho oči a ruky som si musela pritlačiť na ústa, aby som nahlas nevykríkla. Zatackal sa dozadu a klesol na vodou zaliatu podľahu, až to čľuplo, a prútik mu vypadol z ochabnutej ruky.

„Nie...,“ zhíkol Potter.

Šmýkajúc sa a tackajúc, vstal a brodil sa k Malfoyovi, ktorý mal teraz jasnočervenú tvár a bielymi rukami si driapal krvou zmáčanú hruď.

„Nie... ja som nechcel...“ mrmlal. Klesol vedľa Draca, ktorý sa nekontroľovateľne triasol v kaluži vlastnej krvi.

Umrnčaná Myrtla začala ohlušujúco vrieskať: „VRAŽDA! VRAŽDA NA ZÁCHODE! VRAŽDA!“

Ako som sa dívala na tú otrasnú scénu, práve som sa chystala vstať a bežať na pomoc – a potom pravdepodobne dať Potterovi, čo mu za toto právom patrí -, ale v tej chvíli sa dvere do miestnosti prudko rozleteli. Videla som, ako Potter zodvihol pohľad a na tvári sa mu objavil zdesený výraz. Nemusela som premýšľať dlho nad tým, kto vošiel, pretože nad nehybným telom o dva roky staršieho bielovlasého chlapca sa v okamihu skláňal profesor Snape. Draca rýchlo ošetril, poslal ho do nemocničného krídla a potom sa tam ešte chvíľu rozprával s Potterom. Mlčky som čakala, kým konečne odídu a keď sa tak stalo, vyčkala som ešte ďalších desať minút, aby som mala istotu. Umrčaná Myrtla sa tam neukázala, tak som odtiaľ rýchlo odišla, ale pri prvej príležitosti som ju šla poprosiť, aby mlčala o tom, že som bola svedkom celej ten scény. Bola som trochu prekvapená, keď mi sľúbila, že nikomu nič nepovie. A pokiaľ viem, dodržala to. Nikto nevedel, že som tam vtedy bola, dokonca ani Daphne.

Túto spomienku som si úzkostlivo strážila celé tie roky a v deň, keď som Draca Malfoya znova stretla na Oxford street, sa mi v hlave vynorila v takých živých farbách a ostrých kontúrach, ako keby odvtedy ani neprešlo sedem rokov. Stále som si pamätala moje zhrozenie nad tým, že sa chystal použiť proti Potterovi Neodpustiteľú kliatbu, a to sa miešalo so strachom o jeho život, keď som ho videla nehybne ležať v kaluži vody zmiešanej s jeho krvou.

„Daphne, uvažovala si niekedy nad tým, že Malfoy možno nie je taký zlý, ako sa vždy snažil vyzerať?“ zamyslene som sa spýtala, ale výraz na tvári mojej sestry ma z tých výšin, v ktorých som chvíľu lietala, zrazil rovno k zemi.

„Nie,“ odmerane odvetila.

Unavene som zavrtela hlavou. „Zle som sa vyjadrila. Malfoy očividne bol taký zlý, ako sa nám všetkým javil, ale možno... nenapadlo ti, že to malo svoju príčinu? Príčinu, za ktorú nemohol on? Vieme predsa, že smrťožrútom nechcel byť.“

Daphne nepríjemne nadvihla obočie. „Vieme? A ako? Len preto, že to on povedal? Ja nemám dôvod veriť mu.“

„Bol to jeho otec, kto chcel, aby nasledoval Temného pána,“ pripomenula som jej zachmúrene. „Každý nemá takých rodičov ako my, Daph. Čo ak by sa mama s otcom pridali k smrťožrútom a my by sme museli tiež? Ktovie, ako by nás to ovplyvnilo, akí ľudia by z nás boli...“

Nad týmto som v poslednej dobe premýšľala dosť často. Nemohla som vedieť, aký Malfoy v skutočnosti je, a aký by bol, keby vyrastal v ideálnej rodine. Možno by bol taký istý, aký bol aj na škole – neznesiteľne arogantný a mierne násilnícky hulvát -, ale tá možnosť, že by mohol byť jednoducho normálny, mi v posledných dňoch často nedávala spávať. Keď som však uvidela na Daphne ten neprístupný výraz, povzdychla som si a pokrčila plecami.

„Radšej ani nič nehovor,“ sklamane som zamumlala. Nebolo to tak, že by som od nej chcela silou mocou počuť, že schvaľuje moja prípadné zblíženie či priateľstvo s ním. Len som chcela, aby aspoň na chvíľu popremýšľala nad tým, že to všetko nemusela byť iba jeho chyba. Že sa stali veci, na ktoré on nemal dosah, za ktoré nemohol, a ktoré mu prevrátili život naruby a zmenili ho na nepoznanie. Lenže ona to nemienila ani len pripustiť. Pre ňu bol jenoducho tým otrasným človekom, akým bol na Rokforte a to úplne z vlastnej vôle. Chcela som ju presvedčiť, že zúfalí ľudia robia tie najhlúpejšie veci a najabsurdnejšie rozhodnutia, podľa ktorých by nemali byť súdení, ale o tej udalosti v rokfortských kúpeľniach som jej aj tak nepovedala. Nezdalo sa mi to byť vhodné. Predsa len išlo z obrovskej časti o Dracovo súkromie a bola som si istá, že by neocenil, keby som na počkanie rozprávala o tom, ako plakal, a potom ho zranil Harry Potter.

***

Prešiel takmer týždeň a Malfoy sa neozval. Nedal o sebe vedieť ani jediným slovíčkom a ja som sa snažila tváriť, že mi to vôbec neprekáža. Ani neviem, koho som sa snažila oklamať, pretože som z toho bola očividne dosť nesvoja. Nebolo nič horšie než neopätované sympatie, lenže s tým sa človek musí iba zmieriť. V tomto prípade by pravdepodobne každý povedal, že je iba dobre, že to nikam nepokračovalo... každý okrem mňa. Proces zmierovania sa som nastolila v siedmy deň, rozhodnutá prestať na neho myslieť, ale bolo to zložitejšie, než som predpokladala. Miesto toho, aby som pracovala, som sa pristihla pri tom, ako zízam do papierov a pred očami mám jeho tvár a to moju produktivitu veľmi nezvyšovalo. Okrem toho si myslím, že nikto na celej planéte nemôže byť patetickejší než ja. Najhoršie na tom však bolo, že som to nerobila zámerne a nemohla som to nijako zmeniť.

O pár hodín neskôr, keď som mala po práci, vyšla som z budovy a cez Deravý kotlík som sa dostala na Šikmú uličku. Blížili sa Daphnine narodeniny a ja som nemala vôbec žiadnu predstavu, aký darček jej kúpiť. Prechádzala som z jedného obchodíka do druhého, pomaly som prestávala mať nádej, že tam nájdem niečo, čo by sa sestre mohlo páčiť a zvažovala som zájsť do muklovských obchodov, keď som začula zvolať moje meno.

„Astoria!“

Zvrtla som sa, chvíľu som v dave hľadala toho, kto na mňa zvolal a vtedy som ho zbadala. Z ničoho nič sa predo mnou zjavil človek, na ktorého som chcela silou mocou zabudnúť. Nie je fér, že sa rozhodol objaviť práve teraz a vyvádzať ma z rovnováhy. Pozeral sa mi priamo do očí, kým sa ku mne blížil razantnou chôdzou. Neviem, ako som prišla na to, že sa mi zdal odťažitý, keď som to z takej diaľky rozhodne nemohla zistiť, ale niečo na jeho výraze mi nesedelo.

„Och, ahoj,“ zaskočene som ho pozdravila. Netušila som, čo môže po týždni ignorácie chcieť, ale rozhodne som sa nechcela tváriť urazene, pretože normálny človek, ktorý ním nie je posadnutý, by sa necítil dotknuto.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ma, len čo sa priblížil na prijateľnú vzdialenosť na rozhovor.

„Prosím?“

„Poslal som ti dva odkazy a ani si mi neodpísala!“

Myslím, že som asi päťkrát zamrkala, než mi došlo, čo povedal a bola som schopná odpovedať. „Prosím?“ Nepovedala som, že tá odpoveď bolo aspoň na intelektuálne priemernej úrovni.

Draco sa nadýchol a jeho čelo sa zvraštilo. „Ak si nechcela, aby som ťa otravoval, stačilo povedať.“

„Draco, absolútne netuším, o čom hovoríš!“

„Poslal som ti dva odkazy a ty si sa na ne ani neobťažovala odpísať. Mal som dojem, že ten obed šiel celkom dobre.“

Keby som sa v tej chvíli tak šialene nepotešila, možno by mi došlo, aké bolo úbohé, že som takmer vyletela z kože iba preto, že mi poslal dva odkazy. Musela som sa krotiť, aby mi kútiky úst nevyleteli nahor a ja som nevyzerala ako mentálne narušený klaun. Potom mi však došlo, že naozaj neviem, o čom rozpráva, pretože som od neho žiadne odkazy nedostala. Ani jeden nieto ešte dva.

„Nič som od teba nedostala,“ bránila som sa. Na chvíľu vo mne skrslo podozrenie, či si to iba nevymýšľa, ale to by nedávalo žiadny zmysel. Nemohla som nájsť jediný dôvod, prečo by to robil, nič by z toho predsa nemal. Teda to musela byť pravda.

Bledá pokožka okolo jeho úst sa napla a zachmúrené čelo sa ešte viac zvraštilo. Keď som sa stretla s jeho pohľadom, jeho oči boli také intenzívne, až ma to zarazilo. Snažil sa snáď prísť na to, či mu neklamem ja?

„Naozaj mi nič neprišlo!“ vyhŕkla som príliš rýchlo a príliš horlivo. Keďže som stála rovno oproti nemu, nebolo to práve to najvhodnejšie miesto na to, aby som si tresla rukou do čela za to, čo sa mi vydralo spomedzi pier, ale keby tam nebol, rozhodne by som to urobila. Miesto toho som si iba silno zahryzla do jazyka.

„To je zvláštne, moja sova doteraz vždy všetko doručila,“ čudoval sa.

„No... možno ich prebral náš škriatok a zabudol mi ich dať,“ skúsila som, ale sama som tomu neverila a keďže Malfoyovci mali tiež domácich škriatkov, aj on vedel, že to sa nestalo. Vtedy mi však napadlo, že tie odkazy nemusel nutne prebrať škriatok, mohol to byť pokojne niekto iný z rodiny. A ak by to bola Daphne, nečudovala by som sa, keby si chcela trochu zaintrigárčiť a zatajiť to predo mnou. Pevne som stisla zuby a zhlboka som sa nadýchla, keď sa vo mne zdvihla taká zúrivosť, až som mala chuť okamžite bežať domov a jednu po druhej vytrhať Daphne všetky mihálnice.

„Čo je?“ spýtal sa Draco, keď si všimol tú zmenu v mojom postoji.

Trhla som ramenami. „Myslím, že viem, čo sa stalo a ak mám pravdu, tvoja sova na vine rozhodne nie je.“

Nadvihol obočie a čakal na vysvetlenie. Zdráhavo som sa nadýchla. Nechcela som, aby vedel, že Daphne patrí k tým ľuďom, ktorí by si o neho neotreli ani špinavé podrážky topánok.

„Je možné, že tie odkazy prebrala Daphne...“

„A nedala ti ich,“ dokončil za mňa.

Zahrýzla som si do pery a sklopila som pohľad. Prečo som sa cítila vinne JA? „Asi zabudla,“ zamumlala som.

Začula som, ako si Draco odfŕkol a rýchlo som zodvihla hlavu. „To určite,“ odsekol, čím ma dokonale zarazil. „Myslím, že obaja vieme, že ti ich nedala vedome.“

Prišlo mi ľúto, že v jeho hlase som okrem hnevu zachytila aj tú nekonečnú trpkosť, s akou sa so mnou rozprával vtedy v reštaurácii. „To nevieš,“ oponovala som, no môj hlas neznel bohvieako presvedčivo, to musím priznať.

„Ale viem. Daphne ma nemala príliš v láske ani na škole, takže sa tomu veľmi nečudujem.“

„Och, aha.“ To som nevedela. Daphne o ňom nikdy veľmi nehovorila a ja som nemala veľa dôvod pýtať sa jej. Nuž, minimálne nie do môjho štvrtého ročníka, lenže hneď potom sme odišli do Francúzska a bolo úplne zbytočné zaoberať sa niekým, kto bol niekoľko tisíc kilometrov odo mňa a bola veľká šanca, že ho už nikdy v živote neuvidím.

Chvíľu sme tam mlčky postávali, nevedela som, prečo nič nehovorí a premýšľala som nad tým, či na mňa kvôli Daphne nezanevrie. Zrazu sa však strhol, ako keby nad niečím tuho premýšľal a len teraz si uvedomil, že som ešte stále tam, a zadíval sa mi rovno do očí. Na chvíľu ma ich hĺbka hrozne prekvapila a srdce sa mi rozbúchalo silnejšie. Bolo vôbec normálne, že som sa takmer zložila na chodník iba kvôli tomu, ako sa na mňa pozrel? Pre Merlina, veď sa ma ani len nedotkol! Asi už naozaj zúfalo potrebujem niečiu intímnu náklonnosť, pretože som mala reakcie úplnej zúfalky.

„Čo bolo v tých listoch?“ spýtala som sa, aby som našu konverzáciu pohla trochu dopredu a aby sa na mňa prestal tak pozerať. Pod vplyvom toho jeho pohľadu som nemohla poriadne dýchať.

„Pozval som ťa na obed... a potom na večeru.“

Musela som si zahryznúť do jazyka, aby som sa na neho nezaškerila ako blázon. „A ty si si myslel, že som ťa odpísala?“

Neodpovedal, iba na mňa hľadel. Bolo normálne, že som zrazu dostala hroznú chuť vrhnúť sa na neho a pobozkať ho? Kde sa vo mne vôbec tieto zvieracie pudy vzali?

„Nečudoval by som sa tomu,“ povedal napokon a pokrčil plecami. „Normálne by ma to ani nenahnevalo, ale myslel som si, že ty si iná a že si aspoň na toľko slušná, aby si mi to dala vedieť.“

Prikývla som. „Určite by som ti dala vedieť, ale nemôžem to urobiť.“

„Prečo?“

„Pretože pozvanie príjmam. Na včeru alebo na obed, to je jedno, vyber si.“