Navždy 1

Draco / Astoria fanfiction

Bolo veľmi zvláštne vidieť ho znova. Podivné, avšak nie neočakávané, obaja predsa žijeme v blízkosti Londýna. Vždy bolo trochu čudné stretnúť niekoho zo školy, ľudí, ktorých som dlhé roky nevidela a nebola s nimi v kontakte. Občas boli takéto náhodné stretnutia dosť nepríjemné, konverzácia zvláštne neprirodzená a to najmä pri mojich starších spolužiakoch, ktorí sa so všetkou odvahou a vervou vrhli do spravodlivého boja proti zlu. Nemuseli nič hovoriť, nebolo to treba, pretože v ich očiach, v ich tvárach a podľa ľahko postrehnuteľných pohybov mimických svalov som vedela rozpoznať, keď ma odsudzovali a opovrhovali mnou. Nebolo nepochopiteľné, ak sa takto cítili, niekedy som im to dokonca ani nezazlievala, no oni nevedeli celú pravdu. Nevedeli, že ani ja, ani moja sestra sme si útek nevybrali, spravili to za nás rodičia. A kto môže rodičom zazlievať, ak sa zúfalo snažia chrániť svoje deti?

Keď som ho videla naposledy – bolo to v mojom štvrtom a jeho šiestom ročníku – utekal s tlupou smrťožrútov zo školy a viac sa tam nevrátil. Nuž, vlastne sa vrátil, a to v poslednej, konečnej bitke, ktorá svet nadobro zbavila Veď-viete-koho. No ja som tam vtedy nebola. Mama s otcom ma aj so sestrou poslali dokončiť štúdium do Francúzska, kde sme nastúpili na Beauxbatonskú akadémiu mágie. A napriek tomu, že keď Daphne skončila siedmi ročník, bolo už po vojne, musela zostať u tety a strýka vo Francúzsku. Domov sa vrátila až o rok neskôr, no ja som tam zostala dlhšie – ďalšie dva roky.

„Qui cherchez-vous à tant d'attention?“ spýtala sa Annette, moja francúzska sesternica a prižmúrenými očami sledovala trasu môjho pohľadu. „Oh, croquignolet mec,” vydýchla s úsmevom na ružových perách, ktorý sa podobal úškrnu lovkyne.

Vrhla som k nej zamračený pohľad, ktorý však trval kratšie než mrknutie oka, pretože vzápätí som znova upriamila pozornosť na muža stojaceho niekoľko metrov odo mňa cez ulicu. Aj keď mi občasné Annetteine komentáre väčšinou prekážali, pretože niekedy zašla dosť ďaleko mysliac si, že nikto v jej okolí nerozumie po francúzsky, musela som uznať, že hovorila pravdu. Áno, zízala som na toho muža – nie chlapca, pretože chlapcom už rozhodne nebol -, a, áno, bol pekný. Alebo chutný, ako sa vyjadrila blondínka.

„Qui est-il? Vous le connaissez?” (Kto je to? Poznáš ho?)

„Annette, vieš po anglicky, tak prečo tak nehovoríš?“ mrzuto som sa spýtala, snažiac sa ignorovať fakt, že tón jej hlasu jasne vykazoval stále rastúci záujem o muža pred nami.

„Lebo môj prízvuk je smiešny!“ frustrovane vyhŕkla, napoly som čakala, že dupne nohou ako nahnevané dieťa.

Potlačila som škodoradostný úsmev. Mala pravdu, jej akcent bol naozaj trochu vtipný. „Ako si na to prišla?“ začudovane som sa spýtala, kým som sa zvrtla a pokračovala po chodníku k jednému z množstva obchodov s luxusným oblečením na Oxford street.

Annette chvíľu trvalo, kým jej došlo, že už nestojím vedľa nej, no po chvíli ma dobehla a vošla spolu so mnou cez sklenené automatické dvere do budovy. „Daphne mi to hovorí v jednom kuse,“ posťažovala sa, odpovedajúc tak na moju otázku.

Pokrčila som plecami. „Čím viac budeš trénovať, tým rýchlejšie sa to zlepší.“ Pristúpila som k malému stolíku z tmavého dreva, ktorý stál rovno pri obrovskom okne. Vzala som biely kašmírový sveter a obzerala si ho, no v skutočnosti som venovala väčšiu pozornosť ľuďom vonku. Ešte stále som mohla vidieť Draca Malfoya, aj keď nie tak zreteľne, ako sa rozpráva s neznámym mužom a čiastočne tak blokuje premávku na chodníku.

„Povieš mi už konečne, kto to je?“ ozvalo sa mi pri pleci a ja som poplašene nadskočila. Neznášala som, keď to robila!

„Nepoznám ho!“ nasrdene som odvrkla a odhodila sveter späť na stolík.

Annette ma obišla, vzala sveter, ktorý som ja odhodila, a chvíľu si ho prezerala. „Je pekný,“ skonštatovala. „Myslím si, že ho poznáš. Inak by si na neho tak nezízala,“ dodala jedným dychom. „Prečo mi nechceš povedať, kto to je?“

Niekedy bola fakt, fakt veľmi otravná. Povzdychla som si. „Je to Daphnein bývalý spolužiak.“

„Z Rokfortu?“

Mala som chuť odvrknúť jej, odkiaľ inakiaľ asi tak, ale radšej som si zahryzla do jazyka. „Áno.“

„Hm... ako sa volá?“

„Draco Malfoy.“

„Malfoy?“ prekvapene sa spýtala, v jej hlase jemné podozrenie. „Malfoy... Malfoy,“ zamyslene zopakovala, „kde som to meno počula?“

„Možno od rodičov alebo v novinách, Malfoyovci sú jedna z najbohatších čistokrvných rodín v Anglicku,“ povedala som potichu, aby ma muklovia hmýriaci sa okolo nás, nezačuli.

„Ách, áno, už si spomínam. Na konci vojny zmenili strany, a tak sa vyhli Azkabanu.“

Zvraštila som obrvy. „Mohla by si trochu stíšiť hlas?“ Ako môže byť niekto tak tupý a v čisto muklovskej časti mesta nahlas meditovať o Azkabane?!

„Upokoj sa!“ Poobzerala sa okolo seba. „Nikto nás nepočúva.“

Ignorovala som ju. Na dnes som mala jej prítomnosti už fakt vyše hlavy. Nechápem, prečo sa rozhodla, že práve ja jej musím ísť ukázať všetky najlepšie obchody s oblečením. Komu som čo urobila? No na druhej strane je celkom logické, že Annette požiadala radšej mňa. Daphne ju nemá veľmi rada a ona jej to na rozdiel odo mňa dáva aj dosť okato najavo. Nečudo, že patrila do slizolinu a nie do bystrohlavu ako ja.

„Idem sa nadýchať trocha čerstvého vzduchu, počkám ťa vonku,“ zašomrala som, nečakala na jej odpoveď a rýchlo odtiaľ zmizla. Vonku som sa trochu vzdialila od obchodu, tajne dúfajúc, že keď Annette vyjde von, neuvidí ma a aspoň na chvíľu od nej budem mať pokoj. Kiežby sa už vrátila domov do Francúzska!

Znudene som poklopkávala lodičkou po špinavom betónovom paneli a nemohla som si nevšimnúť, že na druhej strane ulice stále postáva bývalý spolužiak mojej sestry. Ťažko sa dalo uveriť tomu, že odkedy som ho videla naposledy, ubehlo neuveriteľných sedem rokov. Zdalo sa to oveľa menej. Draco Malfoy sa nezmenil tak veľmi, ako by to človek čakal. Stále mal tak isto výrazné lícne kosti, tú istú vysokú štíhlu postavu a hrdé, sebaisté držanie tela. No mohla som rozoznať aj to, že chlapčenské črty sa zaostrili, jemne zhranateli. Jeho tvár to však nezmenilo, iba vyzeral o trochu dospelejšie a mužnejšie. No to, čo ma skutočne prekvapilo, boli jeho vlasy, ktoré žiarili kedysi takmer bielou farbou, no teraz sa v nich odrážal mäkký zlatistý lesk miesto chladnej popolavej.

Povzdychla som si a odvrátila pohľad. Trochu ma zarazilo, že som bola ochotná tak dlho nad ním premýšľať, tak uprene ho pozorovať, keď bývalým spolužiakom z Rokfortu som sa zvyčajne radšej vyhýbala. No vedela som, že to bolo kvôli tomu, že on bol iný, nepredvídateľný a záhadný. Už na škole bol pre mňa jedným veľkým otáznikom, a moja zvedavosť sa ešte viac posilnila v mojom poslednom ročníku na Rokforte.

„Už som späť,“ oznámila mi zrazu svoj príchod Annette a ja som bezmyšlienkovite prikývla. Bolo na čase ukončiť nákupy a vrátiť sa domov. Nohy ma kvôli podpätkom už poriadne boleli, takže som sa ochotne zvrtla a začala kráčať po chodníku smerom k uličke, odkiaľ som sa zvyčajne premiestňovala domov, keď som bola v centre mesta. Kráčala som pomaly, ako keby som váhala, či chcem naozaj odísť a nechať toho fascinujúceho slizolinčana za sebou. Bojovala som so zvedavosťou, ale zdravý rozum napokon vyhral – ako vždy. Naposledy som sa obzrela dúfajúc, že ho ešte raz zazriem. Naozaj som nečakala, že môj pohľad opätuje, ale nevšimnúť si, ako som na neho hľadela v kuse asi päť minút, by bolo zrejme fakt nemožné.

Zarazila som sa, prestala kráčať a čakala, kým sa odvráti, no nakoniec mi došlo, že to nemieni urobiť. Okamžite som sklopila pohľad a dobehla Annette, ktorá bola už dobrých pár metrov ďalej. Zhlboka som sa nadýchla a až teraz som si uvedomila, že som zadržiavala dych.

***

Keď som vošla do obývacej izby a uvidela sedieť na pohovke Daphne, ktorá znudene listovala nejakým časopisom, zvalila som sa do kresla vedľa nej. Bola som... omámená. Dobre, Draco Malfoy ma prichytil pri tom, ako ho špehujem a ešte teraz som mala na lícach červený povlak rozpakov, ale naozaj nechápem, prečo ma to tak vzalo. Pravdepodobne ho aj tak už neuvidím. Jeho matka sa síce znova vrátila do spoločnosti a s mojou mamou si celkom padli do noty, no vedela som, že jeho podobné veci nezaujímali. Od konca vojny sa v spoločnosti takmer vôbec neobjavoval. Mal svoj život, ktorý si žil v absolútnom súkromí.

„Dnes som videla Malfoya,“ konverzačne som začala a Daphne znechutene odhodila časopis na stolík z bledého dreva. Asi tam nebolo nič, čo by ju zaujalo.

„Malfoya?“ nadvihla obočie.

„Áno, tvojho spolužiaka. Zdá sa, že Annette sa celkom páčil.“ Snažila som sa, aby to nevyznelo otrávene, ale po takom dlhom dni sa ťažko pretvarovalo.

Sestra nebola prekvapená. „Zoznámila si ho s ňou?“

„Ja?!“ zarazene som vyhŕkla. „Veď som sa s ním v živote nerozprávala. Pochybujem, že by vedel, kto som. Videli sme ho iba cez ulicu.“

„Keby si mu povedala, ako sa voláš, určite by ťa spoznal,“ namietla Daphne a prezerala sa načerveno nalakované nechty.

„Áno, a potom by som mu musela predstaviť aj Annette. Malfoy na škole síce nebol práve tá najpríjemnejšia osoba, ale zažiť, ako ho uháňa naša sesternica, mu fakt neželám,“ zašomrala som s grimasou na tvári.

Sestra znova nadvihla obočie. „Ako vieš, že sa jej páči, keď si jej ho nepredstavila?“

To naozaj nebolo ťažké uhádnuť. „Je to dobre vyzerajúci chlap v drahom obleku, čo je jasný znak toho, že je veľmi bohatý. To je úplne presne typ, na ktorý Annette letí, ani nemusí vedieť, akú má povahu, lebo je jej to jedno.“

Manželstvo uzavreté na základe finančných výhod v našich kruhoch síce nebolo nič výnimočné, no nefungovalo to tak ako kedysi, keď rodičia nútili svojich potomkov do všelijakých podozrivých zväzkov, len aby im to vynieslo nejaké peniaze. V tejto modernej dobe to všetci robia viac-menej dobrovoľne, nikto nikoho nútiť nemusí. Ale takúto skupinku tvorí iba časť boháčov, väčšine naozaj nezáleží na majetku svojej polovičky. Annette však bola naozaj extrémistka. Zlatokopka ako vystrihnutá zo slovníka. Vlastne by pri to slovo mohli miesto definície nalepiť jej fotografiu. Možno by som o svojej sesternici nemala zmýšľať s takým opovrhnutím, ale jej vypočítavosť mi vážne lezie hore krkom.

„Jeho by nechcela, ver mi.“

„Prečo?“ nechápala som.

„Tori, Malfoy na škole nebol iba osina v zadku osemdesiatich percent študentov, on bol fakt zlý - arogantný, povýšenecký, zľomyselný a škodoradostný. A takmer zabil Katie Bellovú! Predstav si, že všetky tieto vlastnosti sa pretransformujú do dospelého muža... z takého môže vzísť iba kriminálnik.“

Zamračila som sa. Vedela som, že všetko čo, čo povedala Daphne, bola pravda. Hoci som bola o dva roky mladšia a ani som nepatrila do slizolinu, nebola som počas tých rokov na škole slepá. Najhoršie na tom však bolo, že Malfoy nebol nepríjemný iba k Potterovi a jeho bande, on bol taký takmer ku každému, slizolinčanov nevynímajúc.

„Na konci vojny boli predsa on a jeho rodina na pomedzí medzi stranou dobra a zla. A jeho mama zachránila Pottera. Nemyslíš si, že to niečo znamená?“

Nepáčilo sa mi, ako Daphne prevrátila očami. Ako keby si myslela, že som úplne hlúpa a naivná. „Narcissa to urobila jedine preto, aby zachránila svojho podareného synčeka. To, že sa nakoniec pridali na stranu tých, čo zvíťazili, nie je prejav zmeny názoru, či pohnutia srdca, ale vypočítavosti im vlastnej.“

Mlčky som prikývla, uvažujúc o jej slovách. Pravdepodobne to bola pravda. Koľko z nasledovníkov Temného pána zmenilo názor? Okrem profesora Snapea som nevedela o nikom a ak by som pozerala na celú vec z úplne racionálneho hľadiska, zistila by som, aké veľmi nepravdepodobné je, že niekto ako Malfoy, kto bol celý život vedený k takému spôsobu života, aký predvádzal počas školy, by tak náhle zmenil svoje názory.

Ale na druhej strane, bola vojna, určite zažil veľa hrozných vecí, videl umierať desiatky ľudí – svojich spolužiakov, priateľov, známych svojich rodičov -, pozeral sa na mučenie u muklov narodených, videl tie najhoršie veci, aké sa dajú v živote vidieť... To na človeku predsa musí zanechať nejakú stopu! A okrem toho, bola tam aj tá moja spomienka, ktorá ma nútila zízať na neho na Oxford street s takou intenzitou a zvedavosťou.

„Už nad tým nepremýšľaj,“ prerušila sieť mojich myšlienok sestra a vstala z pohovky. „Jeho nezmeníš, ak máš práve to teraz na mysli.“

„Ako si prišla na to, že by som to chcela?“ úprimne zvedavo som sa spýtala.

„Lebo ťa poznám. Máš na sebe ten smutno-odhodlaný výraz spojený s výrazom tuhého premýšľania a zvažovania. A okrem toho, vždy si mala tendenciu naprávať veci. Keď sme boli malé a ja som odtrhla svojej bábike hlavu, ty si ju vždy nasadila späť, pekne jej učesala vlasy a posadila ju vedľa ostatných bábik. Je to jednoducho v tebe, sestrička, nemôžeš si pomôcť.“

***

Mala Daphne pravdu? Naozaj sa snažím za každú cenu naprávať veci? Je pravda, že som sa mnohokrát snažila ukázať Annette, aký je jej spôsob života nezdravý. Že ak pôjde iba po peniazoch, nedostane nič iné okrem peňazí – žiadnu lásku, priateľstvá, nezíska si nikoho, kto by bol ochotný ju podržať v ťažkých chvíľach. Tiež som zvykla prehovárať do duši sestre, keď niekedy zasa chytila svoju slizolinskú náladu, a stala sa z nej neznesiteľná mrcha.

Lenže snažiť sa zmeniť Draca Malfoya?! A prečo vôbec? Veď ho ani nepoznám, pre Merlina! Teda, určite ho nepoznám osobne, nikdy som sa s ním nerozprávala, tak prečo by som ho mala chcieť zmeniť? Daphne sa mýli!

Bola som týmito úvahami dosť presvedčená a okrem toho som vedela, že pri troche šťastia Draca Malfoya nemusím do konca života vôbec stretnúť. A potom to prišlo. Mama s Daphne a Annette odišli na veľké nákupy do Milána, ktorých som nezúčastnila, pretože Annettinej spoločnosti som mala už vyše hlavy, otec bol v kúpeľoch s nejakými obchodnými partnermi a ja som zostala sama doma, držiac v ruke striebornú obálku s veľkým tmavozeleným M vytlačeným na prednej strane.

Viem, že to vôbec nedávalo zmysel, no žalúdkom mi preletel taký silný kŕdeľ motýľov, až to bolo skôr nepríjemné než príjemné. Ako keby som očakávala, že mi prišiel list od Malfoya – úplne smiešne! -, ale zároveň som sa toho bála. Moje obavy sa nenaplnili, veď prečo by sa aj mali, a po otvorení obálky som zistila, že je to pozvánka na výstavu umeleckých diel Dalie D’Claire, blízkej priateľky Narcissy Malfoyovej, ktorá sa bude konať v nedeľu popoludní na Malfoy Manore.

Chvíľu mi nedochádzalo, ako sa mohla pozvánka zapatrošiť k nám, lebo som vedela, že mama je skôr fanúšičkou módy než umenia. No pravdou je aj to, že s Narcissou Malfoyovou sa v posledných pár rokoch dosť spriatelila, a tak podobné spoločenské podujatie by pravdepodobne využila skôr na klebetenie, než obdivovanie obrazov, takže to vlastne dávalo zmysel.

Keď som sa obliekala do čiernych šiat bez ramienok, okolo krku si obmotala náhrdelník a na ruku pripla náramok, stále som nemala potuchy, prečo to robím. Čo čakám, že sa tam stane? Čo tým získam? Stále dookola som si v duchu opakovala, že mojím zámerom nie je nikoho zachraňovať, meniť, nikoho sa nesnažiť spasiť, pretože som tam vôbec nešla s nádejou, že znova stretnem Malfoya. Niekedy som bola taká dobrá klamárka, že som dokázala obalamutiť aj sama seba. Tiež som bola excelentná v ignorovaní, pretože niekde v podvedomí som vedela, že sa iba klamem, no jednoducho som to odtlačila tak ďaleko od svojej mysle, ako sa dalo a tam niekde ďaleko som na to mohla pokojne zabudnúť.

„Astoria!“

Zvolanie ma vytrhlo z vlastných myšlienok a boja z nervozitou. Narcissa Malfoyová ku mne pristúpila so všetkou pompou jej vlastnou a milo – zvláštne, nezvyčajne milo – sa na mňa usmiala. Nepoznala som ju síce veľmi dobre, no vedela som o nej, že je to chladná osoba. Prinajmenšom chladná k ľuďom, ktorí neboli jej rodinou.

„Nevidela som ťa už odkedy si bola chodila do školy, ale hneď som ťa spoznala. Vyzeráš presne ako tvoja mama.“

Úsmev som jej opätovala, no musela som sa k tomu prinútiť. Na to, aby to bolo úprimné, som bola príliš nervózna. „Pani Malfoyová, mama nemohla prísť, lebo išla so sestrou a sesternicou do Milána, no myslela som si, že by som sa tu mohla miesto nej porozhliadnuť ja. Snáď vám to neprekáža.“

„Vôbec nie! Ako by mohlo,“ zvolala. „A, prosím, volaj ma Narcissa. Máš rada umenie?“

Pokrčila som ramenami, nie si celkom istá, ako na tú otázku odpovedať. „Mám rada pekné veci a umenie k nim patrí,“ vyhýbavo som odpovedala a spolu s ňou sa presunula k jednému z množstva obrazov vystavených v dvoch veľkých salónoch.

„Prečo neprídeš raz za čas s mamou na čaj? Daphne som mala možnosť stretnúť už niekoľkokrát, no ty máš vraj stále veľa práce,“ jemne mi vyčítala a ja som sa nechtiac trochu začervenala. Dúfala som, že si to nevšimla.

„Áno, práce mám naozaj nad hlavu,“ zaklamala som. Pravdou bolo, že predtým som nemala ani ten najmenší záujem spolčovať sa s niekým takým snobským a povýšeneckým, ako je Narcissa Malfoyová. To bol pravý dôvod, prečo som sa vždy na niečo vyhovorila, keď mi mama tlmočila priateľkino pozvanie na popoludnie strávené u nej.

Ale zase na druhej strane bolo faktom aj to, že v práci som sa nenudila. Robiť grafickú dizajnérku v jednom z najpredávanejších módnych časopisov čarodejníckej časti Anglicka si vyžadovalo bezmedznú oddanosť práci. A keď k tomu prirátam ešte aj benefičné akcie, ktoré časopis usporadúva a ktoré pomáham organizovať, niet sa ani čomu čudovať, že úzkostlivo zvažujem, s kým strávim svoj voľný čas. Venovať ho Annette bola napríklad jedna z mála chýb, ktoré som v tomto rozhodovaní urobila.

„Nuž, dúfam, že pri najbližšej príležitosti si nájdeš kúsok voľna,“ zaštebotala, znova tým zvláštne milým hlasom, veľmi nepodobným tomu, čo som si o nej myslela a porozhliadla sa okolo seba.

„Určite si nájdem čas.“

„Vidím, že prišli noví hostia. Prepáč, drahá, ale budem sa im musieť ísť aspoň na chvíľu venovať.“

„Samozrejme,“ s úsmevom som povedala a sledovala ju, ako mizne vo dverách vedúcich do druhého salóna.

Chvíľu som sa znudene prechádzala pomedzi stojany s obrazmi a uvažovala, či nepožiadať Narcissu, aby som sem mohla zavolať fotografa a redaktorku z nášho časopisu. Venovali sme sa móde, ale to nebolo naše jediné zameranie a umenie by sa do nasledujúceho čísla perfektne hodilo.

Poobzerala som sa po oboch miestnostiach a zbadala som ju rozprávať sa v hlúčiku nejakých postarších ľudí, ktorí vyzerali rovnako distingvovane, ako zvyšok hostí. S úmyslom počkať si, kým bude sama, aby som im nevpadla netaktne do rozhovoru, som sa oprela o jeden z dvoch rímskych stĺpov, ktoré stáli po bokoch majestátneho mramorového krbu.

Musím si priznať, že tento raz už bolo nemožné ignorovať príčinu toho nepríjemného sklamania, ktoré ma bodlo. Draco Malfoy sa tam neobjavil a ja som sa pristihla pri tom, ako som si pomyslela, že celá tá návšteva bola iba obyčajným mrhaním času. A pripadalo mi dosť úbohé, že by mi stačilo iba ho vidieť, zahliadnuť ho hoci i na malý okamih, ani by som sa s ním nemusela rozprávať a to mrhanie by sa razom zmenilo na najlepšie strávené nedeľné popoludnie posledných rokov. Uvedomovala som si, ako hrozne pateticky to znelo, ale naozaj som si nemohla pomôcť. Niečo ma k nemu priťahovalo a ja som tušila, čo to bolo. Alebo prinajmenšom som vedela, z čoho pramení jedna časť môjho silného záujmu.

Po niekoľkých ďalších minútach znudeného postávania pri kozube a opierania sa o stĺp, keď som si vzala od čašníka pohár šampanského, mi bolo jasné, že nie je žiadna šanca, že by sa tam ukázal. Vlastne som ani nevedela, či stále býva na Malfoy Manore, či sa nepresťahoval. Bola som presvedčená, že celé toto divadielko, ktoré som zahrala nielen pred Narcissou, ale aj sama pred sebou, bolo na nič. Preto ma nečakané stretnutie s ním zastihlo úplne nepripravenú.

Práve som sa presunula bližšie k oknu, skadiaľ som hľadela von do záhrady a príležitostne sa obzrela cez plece, aby som zistila, či sa mi Narcissa už môže venovať. Obdivovala som dlhé rady sadeníc ruží rôznych farieb a odrôd – to som si domyslela, z takej diaľky sa to nedalo rozoznať -, keď sa za mnou ozval mužský hlas, ktorý, keď som ho počula naposledy, bol iba chlapčenský.

„Mama má pre ruže slabosť.“

Povedať, že som v tej chvíli stuhla, je myslené viac doslovne ako metaforicky. Pohár zastal na polke cesty k ústam, ale keď som si uvedomila, ako komicky to muselo vyzerať, sklonila som ruku a naprázdno prehltla. Fakt, že sa mi od nervozity z jeho blízkosti chveli asi všetky vnútornosti, mi absolútne nepomáhal.

„Sú pekné,“ podarilo sa mi dostať zo seba niečo, čo som ja pokladala za tú najúbohejšiu odpoveď, na akú som sa mohla zmohnúť.

„Áno... a je ich veľa,“ povedal a podľa jeho hlasu sa mi zazdalo, ako keby sa usmieval, ako keby ho to pobavilo.

„Miesta má pre ne dostatok,“ odvetila som, pokračujúc v plytkej, bezvýznamnej konverzácii, ale ostávala som k nemu otočená chrbtom. Zdalo sa mi, ako keby ma nedívať sa na neho malo ochrániť pred tým niečím, čo ma k nemu ťahalo.

„Čo povieš na výstavu? Páči sa ti? Mne sa zdajú tie obrazy trochu... bizarné.“

Pobavene som sa usmiala. „Nepovedala by som, že sú bizarné, skôr... zvláštne.“

„To je synonymum.“

„Viem, ale znie to milšie, nemyslíš si?“ spýtala som sa, no mieste odpovede mi povedal niečo, čo ma dokonale vyviedlo z miery.

„Poznám ťa,“ ozval sa po dlhšej chvíli ticha, keď som vedela, že tam stále stojí a premýšľala nad tým, prečo neodíde, keď nechce pokračovať v rozhovore. A táto jeho veta mi zasadila úder do hrude.

Srdce mi poskočilo. Naozaj ma pozná? Vie kto som? Vždy som si myslela, že poznať môže iba Daphne, s ktorou chodil do triedy! Nikdy som nemala pocit, že by vôbec vedel, že existujem.

„Naozaj?“ spýtala som sa po tom, čo som prinútila svoje vnútro upokojiť sa.

„Pred pár dňami som ťa videl na Oxford street.“

Pre Merlina! Toto vôbec nebola odpoveď, v akú som dúfala. Skôr som sa modlila, aby zabudol, že na neho vtedy na ulici zízala nejaká šialená ženská, ktorá s tým nevedela prestať. Šťastie, že som sa k nemu neotočila tvárou, ale stále som sa dívala von oknom, pretože aspoň nevidel, ako mi líca zaliala červená farba. Tým najmilosrdnejším osudom by pre mňa bolo, keby ma hneď na mieste pohltila zem.

„Och, hm... áno?“ podarilo sa mi vyjachtať, v duchu som zbesilo premýšľala nad tým, ako sa z toho, do pekla, vykrútiť. Alebo mu poskytnúť aspoň nejaké dôveryhodné vysvetlenie.

„Áno, bola si tam s takou blondínou... myslím, že aj ty si si ma všimla,“ dodal a to bol posledný klinec do rakvy mojej hanby.

Teraz som sa už musela otočiť, pretože zostať k nemu stáť chrbtom, by bolo čudné, podozrivé a aj nevychované. Nechcela som, aby si myslel ani jednu vec z toho. „Vlastne áno!“ zvolala som, ako keby som si práve teraz spomenula. „Bola som tam so sesternicou. Zdalo sa mi, že ťa poznám, len som si nevedela spomenúť odkiaľ.“

Sama seba som prekvapila svojou duchaprítomnosťou. Dokázala som tú vetu povedať bez toho, aby som ju prerušila obdivným mlčanlivým zízaním do jeho šedých očí. Za svoj život som videla veľa pekných mužov, ale on bol taký... iný. Nebol pekný tým typickým spôsobom herca alebo modela, ale bolo na ňom – v ňom – niečo, čo ho robilo šarmantným a neuveriteľne príťažlivým. Punc elegancie a štýlu mu dodávala drahá tmavomodrá košeľa pri krku lebadolo rozopnutá, čierne nohavice a draho vyzerajúce naleštené topánky.

Prehltla som zalapanie po dychu nad tým, čo som videla a radšej som sklopila zrak, aby som sa dala trochu dohromady. Pre Merlina! Ako vôbec môžem byť taká... taká... rozrasená a úplne mimo! Nikdy som nebolo z nikoho taká vykoľajená ako z neho, a pritom, ako som už spomenula, ani nie je tak výnimočne pekný. Nerozumela som tomu, prečo sa pri ňom cítim ako malá neskúsená školáčka, ktorá sa roztrasie už iba kvôli tomu, že na ňu prehovoril.

„A už vieš?“ spýtal sa a ja som bola nútená zodvihnúť pohľad. Vyzeral trochu... pobavene, hoci som nevedela prečo. Na chvíľu ma prepadol strach, či som nepovedala niečo hlúpe, ale keď som si rýchlo zrekapitulovala všetko, čo som hovorila, upokojila som sa.

„Odkiaľ ťa poznám?“ usiťovala som sa, on prikývol. „Áno, zo školy,“ odpovedala som a on potom urobil zasa niečo, čomu som vôbec nerozumela. Jemný skoroúsmev okamžite povädol a črty jeho tváre nepatrne ustrnuli. Zvedavo som sa na neho dívala, čakajúc na jeho reakciu.

„Och, aha.“

To bolo to jediné, čo povedal, z jeho slov som zacítila nečakaný chlad. Zmiatlo ma to, nevedela som, čo to má znamenať a či mám v rozhovore vôbec pokračovať alebo mlčať a poskytnúť mu priestor na odchod. Samozrejme, rozhodla som sa radšej pre prvú možnosť.

„Najprv som ťa nespoznala,“ zaklamala som, „pomýlila ma tá farba vlasov a tiež účes máš trochu iný. Ale v tvári si sa až tak veľmi nezmenil a ja som si uvedomila, že to nemôže byť nikto iný ako Draco Malfoy.“ Jemne som sa na neho usmiala, ako keby som bola pobavená svojím váhaním, čím som sa pokúsila roztopiť ten chlad, ktorý prýštil z jeho očí. Ale jeho ostrý pohľad to nijako nezmenilo.

Jeho ústa sa zvlnili v trpkom úsmeve. „Sklamaná?“ spýtal sa a ja som na neho vyvalila oči.

„Prosím?“

Povzdychol si, odvrátil pohľad a na malú chvíľu sa zahľadel k východu, než sa znova otočil ku mne. „Už musím ísť, aj tak som sa zdržal dlhšie, než som mal v úmysle. Už teraz meškám na večeru s priateľkou. Dovidenia.“

Ako keby mi vrazil facku. Otvorila som ústa, zamrkala, ale skôr než som stihla čokoľvek povedať, bol preč. Zarazene som sa dívala na miesto, kde iba pred malou chvíľou stál a nedokázala som sa z toho spamätať. Čo sa vlastne stalo, že sa tak náhle zmenil? Prečo tak rýchlo odišiel? Ale čo bolo najdôležitejšie, on mal priateľku?!

Bolo až neuveriteľné, aká hlúpa som bola. Vlastne ani neviem, v čo som začala dúfať, keď sa so mnou pustil do rozhovoru, ale čokoľvek to bolo, on to svojimi poslednými slovami nemilosrdne zašliapol ako nejakého nechutného chrobáka. Po tom som nemala najmenší záujem ostať tam a najrýchlejšie, ako to bontón dovoľoval, som sa odobrala domov.

Prišlo mi trápne hodiť sa vo svojej izbe na posteľ a plakať, ale na moju nesmiernu zlosť to je to, čomu som nedokázala odolať. Sadla som si na úhľadne ustlané obliečky, strhla si náhrdelník a náramok, a vtedy mi z očí vykĺzli prvé dve slzy. Bolo hlúpe plakať kvôli niečomu, čo som si vyfantazírovala, vedela som to, ale to vedomie moje sklamanie nezmenšilo. No viac než zo sklamania som plakala od zlosti. Bola som nazúrená sama na seba, že som taká naivná a taká precitlivená, že ma Malfoy dokázal tak ovplyvniť. Vôbec by mi na tom a najmä na ňom nemala záležať, mal by mi byť úplne ukradnutý presne tak, ako väčšine ľuďom, no ja som k nemu nedokázala byť ľahostajná.

Mala som šťastie, že som bola doma sama. Vedela som, že keby ma videla Daphne, nevyhla by som sa jej výčitkám, podľa ktorých nijaký muž nestojí za to, aby som plakala. A keby ešte vedela, že je to Malfoy, jej poúčaní by som sa nezbavila poriadne dlho. Bola som teda rada, že touto hlúpou stratou súdnosti a zdravého rozumu si prejdem sama a bez svedkov.

Keď som na druhý deň ráno kráčala do práce, bola som rozhodnutá pustiť to z hlavy a zaoberať sa radšej oveľa dôležitejšími vecami, no zabudnúť na jeho tvár, ktorá bola uhrančivá takým veľmi čudným spôsobom, bolo ťažšie než som predpokladala. Bolo vyčerpávajúce zaoberať sa tým. Vedela to, lebo takmer celú noc, keď nemohla zaspať, sa utápala faktom, že Malfoy má priateľku. Bolo to až smiešne!

S rozhodenými myšlienkami som vošla do budovi a pozdravila vrátnika. Nás časopis sídlil v luxusnej niekoľko poschodovej výškovej budove a bližšie než dva metre od výťahov sa nedostal nikto, kto tam nemal čo robiť. Pozorné evidovanie príchodiacich sa nám veľmi hodilo, pretože neexistovala nijaká možnosť, že by sa do redakcie dostal nejaký špión z iného časopisu a spôsobil nám škodu.

Rýchlo som sa predrala davom, ktorý sa nachádzal na prízemí a ktorý v pondelkové ráno nebol ničím výnimočným, a prešla som k výťahom. Stlačila som gombík, no vtedy za mojím chrbtom niekto vyslovil moje meno.

„Astoria!“

To zvolanie vyslalo mojím vnútrom roj kobyliek, ktoré ohlodali moje nervy. Na toto som fakt nemala náladu! Nie po tom, čo mi povedal včera na výstave. A vôbec, čo odo mňa môže chcieť? Ale nemohla som sa tváriť, že som ho nepočula, pretože výťah ešte nedorazil a hrozilo, že tam budem musieť ešte nejakú tú chvíľu stáť.

Zvrtla som sa a uvidela pri pulte na recepcii stáť Draca Malfoya. Mal na sebe čierny oblek, bledú košeľu a cez plecia mal prehodený tmavý habit. Pomaly som k nemu vykročila, keď mi to zrazu došlo. On ma oslovil menom! Mojím menom! Včera, keď sme sa rozprávali, nemal potuchy, kto som, bola som pre neho iba tá čudáčka, ktorá ho špehovala na Oxford street. Tak odkiaľ vie, kto som? A ako vie, kde pracujem? So stisnutými perami som pristúpila k nemu a zadívala sa na neho.

„Ahoj.“

Nadvihla som obočie. „Ahoj,“ opätovala som mu pozdrav a čakala na vysvetlenie.

„Včera, keď som sa vrátil domov, moja mama vyslovila potešenie nad tým, že som sa dal do reči s Astoriou Greengrassovou, dcérou jej priateľky. Nemal som potuchy, o čom hovorí, kým mi ťa neopísala.“

Na chvíľu zostal ticho, a tak som nadobudla dojem, že mi dáva priestor niečo povedať. „A to mi hovoríš lebo...?“

„Lebo keby som to bol vedel, správal by som sa inak. Mala si mi povedať, kto si,“ povedal takmer vyčítavo a ja som sa zamračila.

„Nepýtal si sa.“

„To je pravda – moja vina. V každom prípade, ospravedlňujem sa, ak som bol včera netaktný.“

Znova som nakrčila čelo a odhadovala, prečo sa mi vlastne ospravedlňuje. „Prečo by malo to, ako sa volám, na veci niečo meniť? Čo na tom záleží?“

„Vieš, nespoznal som ťa, a keď si povedala, že ma poznáš zo školy, tak som si myslel....“ hlas sa mu vytratil a on nedopovedal.

Keď sa zatváril trochu neisto, prekvapilo ma to, ale pravda bola taká, že som bola viac zmätená ako zvedavá a nebola som si istá, či sa po tej noci obáv mám púšťať do čohokoľvek, čo malo niečo spoločné s ním. Okrem toho, nevyvrátil, že má priateľku, takže prečo by ma to malo zaujímať? Nie, bolo to jedno, pretože čokoľvek to bolo, mne to nepomôže absolútne v ničom. Stále bude mať priateľku a ja stále nebudem mať šancu.

„Aj by som sa spýtala, čo si si myslel, ale,“ venovala som jeden rýchly pohľad hodinkám na ľavej ruke, „už teraz meškám do práce a vážne si nemôžem dovoliť chodiť neskoro.“ To nebola celkom tak pravda, môj pracovný čas nebol striktne vymedzený. Stačilo, ak som dodala všetky dizajny načas do uzávierky a šéfke bolo jedno, či prídem do práce každý deň alebo iba dvakrát do mesiaca.

„Takže... ospravedlnenie sa príjma a zbohom.“ Nedala som mu možnosť povedať niečo viac. Rýchlo som kráčala späť k výťahom. Našťastie sa práve vtedy otvorili jedny oceľové dvera a ja som do nich s úľavou vkĺzla.

***

Samozrejme, že som rátala s tým, že nad jeho nečakaným zjavením sa v mojej práci nebudem vedieť prestať premýšľať. No aj tak ma to štvalo. A okrem toho, nazaujímalo ma nijaké jeho blbé vysvetlenie alebo ospravedlnenie, pretože mne to rozhodne v ničom nepomohlo. V práci som v ten deň nestála za veľa, čo ma tiež naštvalo, a tak som zostala oveľa dlhšie ako ostatní a domov ma donútil ísť až vrátnik, ktorý o ôsmej večer zamikal celú budovu.

Bola som dosť unavená a tak som sa po kúpeli zvalila na posteľ s knihou v ruke, no už po hodine som bola úplne tuhá. Na druhý deň ráno, keď som odchádzala do práce, všimla som si, že na striebornej tácke, ktorá bola položená na stolíku v hale, bola položená rovnaká obálka, v akej sme dostali pozvanie na výstavu Dalie D’Claire.

„Tinky!“ zvolala som, keď som kráčala k stolíku a vzala si obálku.

„Slečna si priať?“ spýtal sa škriatok, ktorý sa okamžite zjavil vedľa mňa.

„Kdy to prišlo?“ opýtala som sa a zamávala striebornou obálkou.

„Včera slečna.“

„A prečo si mi to nepovedala?“

„Vy byť unavená, slečna, a povedať Tinky, aby ju neobťažovať,“ vysvetlil škriatok a ja som si povzdychla. Mala pravdu, naozaj som jej povedala, aby ma nechala na pokoji.

„Och, aha. Dobre, ale keď mi nabudúce príde nejaký list, hneď mi ho daj, aj keby som bola unavená.“

„Áno, slečna.“ Tinky sa uklonila tak hlboko, až sa jej obrovské uši dotkli naleštenej mramorovej podlahy. Poslala som ju preč a netrpezlivo otvorila obálku.

Astoria,

odišla si tak rýchlo, že si mi ani nedala možnosť povedať ti, čo bolo skutočným dôvodom toho, že som ťa vyhľadal v práci. Chcel som ťa pozvať na obed, no keďže si mi nedala šancu, nemám inú možnosť, ako urobiť to takto neosobne – prostredníctvom listu. Zajtra o jednej ťa budem čakať v reštaurácii v Landau.

Draco Malfoy

Prečítala som si ten list dvakrát a nemohla som tomu uveriť. Čo je to vlastne za pokrytca? On má odvahu pozvať ma niekam po tom, čo mi do očí povedal, že má priateľku?! List som v zlosti rozšklbala na márne kúsky, ktoré som šmarila späť na strieborný podnos. Vbehla som do otcovej pracovne a postojačky naškriabala na čistý papier:

Je mi to ľúto, ale som zaneprázdnená a pozvanie prijať nemôžem.

Astoria Greengrassová

Snáď si naozaj nemyslel, že by som chcela ísť von s niekým, kto už je zadaný! Odkaz som poslala po sove a ponáhľala sa do práce, pretože som naozaj nemala chuť nechať sa ním viac rozčuľovať. Ale keď som si myslela, že ho tým listom odradím, veľmi som sa mýlila. Mala som krátko pred obednou prestávkou a práve som si išla objednať pizzu, keď mi v kancelárii zazvonil telefón.

„Astoria Greengrassová, Magická krása, oddelenie dizajnu,“ odrapotala som zvyčajnú repliku.

Na druhej strane sa ozval Ben, recepčný z haly. „Slečna Greengrassová, prišiel za vami pán Malfoy. Smiem ho poslať hore?“

Vyvalila som oči na protiľahlé dvere a znova som v duchu poďakovala, že do budovi sa nedostane nikto, kto tam nemá čo robiť. Na chvíľu, kým som premýšľala, čo robiť, zatajila som dych, ale keď som si uvedomila, čo robím, ako sa znova nechávam vyviezť z rovnováhy, rýchlo som vzduch vypustila z pľúc. „Nie. Povedzte mu, nech počká dole, ja prídem za ním.“

Nechápala som, o čo mu vlastne ide. Svoju povinnosť odčiniť netaktné správanie už splnil, hoci som odmietla jeho pozvanie. Nemal žiaden dôvod trvať na stretnutí so mnou.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa bez úvodu, keď som pristúpila k blondiakovi postávajúcemu pri recepčnom pulte.

Zamračil sa na mňa a ja som si znechutene uvedomila, že ani to mu neuberá na tej čudnej príťažlivosti. „Odmietla si moje pozvanie,“ prehodil akoby mimochodom, ale cítila som, že jeho pohľad do mojich očí je intenzívnejší ako pri bežnej konverzácii.

„Som zaneprázdnená,“ chladne som odpovedala. Všimla som si, ako sa jeho pery stisli v nesúhlase. Skroro to vyzeralo, ako keby bol nahnevaný. Dobre! Nech len je nahnevaný, mne to bolo úplne jedno.

„Som si istý, že hodinku na jedlo si vo svojom voľnom čase nájdeš. Alebo riaditeľka Magically beautiful nedáva svojim zamestnancom obedňajšiu prestávku?“

Mojim prvotným popudom bolo poslať ho do čerta alebo v tom lepšom prípade ísť obťažovať svoju priateľku, ale potom som si to rozmyslela. Čo mi zaručovalo, že zajtra tu nebude stáť znova? A to nie preto, lebo by túžil po mojej spoločnosti, ale iba kvôli tomu, aby sa mi tým otravovaním pomstil?

„Tak dobre,“ rezignovane som vydýchla. „Len si zbehnem po peňaženku.“ Už som sa chystala zvrtnúť smerom k výťahom, no zastavil ma jeho hlas.

„To nie je treba, platím ja.“

Tento raz som neprotestovala. Bol to koniec-koncov on, kto pozýval. Zaviedol ma do reštaurácie, ktorú spomínal v liste – Landau. Čašník nás zaviedol do časti, ktorá bola pokojnejšia než zvyšok reštaurácie. Nachádzalo sa tam iba pár stolov a iba jeden z nich bol obsadený.

„Chcem ti vysvetliť, prečo som sa na výstave správal tak... zvláštne,“ začal a ja som na neho zazrela.

„To naozaj nie je nutné,“ odvetila som hrane milým hlasom.

„Tou nevraživosťou mi vraciaš, ako som sa k tebe vtedy zachoval?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím a, na moju zlosť, pobaveným výrazom na tvári.

„Nie,“ odmerane som vyhŕkla, „iba sa necítim dobre na súkromnom obede s niekým, kto je zadaný. Ja nie som ten typ, ktorému by to bolo jedno.“

„Zadaný?“

Vyzeral zmätene a mňa to trochu zarazilo. „Áno, zadaný. Sám si to povedal.“

„Ja som ti to povedal?“

Nerozumela som, prečo vyzeral byť taký prekvapený. Zachmúrila som sa. „Na výstave. Povedal si, že meškáš na večeru s priateľkou.“

Jeho pohľad vyzeral ešte chvíľu nechápavo, až sa náhle rozjasnil a on sa na moje veľké počudovanie uškrnul. „Och, áno, spomínam si. V klamaní som očividne stále dobrý,“ zamumlal, kým ja som ho zarazene pozorovala.

„Prosím?“

„Klamal som ti. Nešiel som na žiadnu večeru, iba som chcel odtiaľ vypadnúť... kvôli tebe.“

Táto odpoveď mi naozaj nič neobjasnila, skôr moje myšlienky uvrhla do ešte väčšieho chaosu. A okrem toho absolútne ma neupokojilo vedomie, že som bola dôvodom jeho náhleho odchodu. „Kvôli mne? O čom to hovoríš?“

Na odpoveď som si však musela počkať, pretože práve vo chvíli, keď Malfoy otváral ústa, aby to vysvetlil, čašník nám priniesol jedlo. Využila som tú chvíľu, načiahla sa po pohári červeného vína a odpila si.

„Vysvetlíš mi to?“ posúrila som ho, keď už čašník nebol na dosluch.

„Chcel som byť z tvojej blízkosti čo najrýchlejšie preč, tak som povedal prvú vec, ktorá mi v tej chvíli napadla.“

„Ja... nepamätám si, že by som ti povedala niečo urážlivé alebo... nič, prečo by si mal utekať preč. Nerozumiem...“

„Viem, že nie,“ prerušil ju. „Bola tom moja chyba nie tvoja, ty s tým nemáš nič spoločné. Predpokladal som, že si niekto iný, preto som odišiel a ako som sa neskôr dozvedel od mamy, očividne som predpokladal zle.“

Nemohla som na neho nezízať. Povedal toho tak veľa a predsa mi nepovedal takmer vôbec nič! K tomu, aby som porozumela, čo sa stalo, som nebola bližšie ani o milimeter. „Stále si mi to vlastne vôbec nevysvetlil. Čo si predpokladal, že kto som?“

Z ťažkého povzdychnutia, odvrátenia pohľadu a tak nečakane strhaného výrazu na tvári, som mohla povedať, že sa mu do vysvetľovania vôbec nechce. Mlčal, no zatiaľ som sa do jedla nepustila, nechcela som vyvolať dojem, že budem s jeho mlčaním spokojná.

„Odišiel som preto, lebo si povedala, že ma poznáš zo školy,“ konečne vyslovil a ja som nadvihla obočie.

„A to je také zlé?“

„Nemáš so stretnutiami s bývalými spolužiakmi také skúsenosti ako ja. V tom najlepšom prípade od nich utŕžim iba opovržlivé pohľady... dokonca aj od väčšiny slizolinčanov alebo najmä od nich? Bojoval som na strane zla, a s rodinou sme si to na poslednú chvíľu rozmysleli. Obe strany ma majú dôvod nenávidieť.“

Zvedavo som sa na neho pozerala, načúvajúc jeho vysvetleniu a nemohla som uveriť, ako sa jeho tvár zrazu zmenila. Po pobavenom úškrne nebolo ani stopy a šlo ťažko uveriť, že majiteľ tej utrápenej tváre má iba dvadsaťtri rokov. Vyzeralo to, ako keby ho naozaj trápilo, čo sa stalo s jeho bývalými spolužiakmi.

„Prepokladal si, že som iba ďalšia v poradí, kto si do teba prišiel kopnúť?“

Zamyslel sa nad tým a o malú chvíľu odpovedal. „Niečo také.“

„A prečo si zmenil názor, keď si potom zistil, kto som?“ Toto ma naozaj zaujímalo. Ako môže vedieť, že odo mňa mu nič také nehrozí? Veď ma vôbec nepozná!

„Cez vojnu si tu nebola. Teba a Daphne po šiestom ročníku rodičia do školy už nepustili a niekde som počul, že vás poslali preč z Anglicka. Nebola si na žiadnej strane. To je ten dôvod.“

Trochu trpko som sa usmiala. „To, že som tu nebola, ešte neznamená, že som nemala jasno v tom, na ktorej strane som bola.“

„A na ktorej teda?“

„Nie na...,“ začala som, ale zasekla som sa. Slová ‚na tvojej‘ som radšej prehltla a miesto toho som odpoveď trochu upravila. „...temnej,“ hlesla som obozretne.

Malfoy sa neveselo usmial. „Myslel som si,“ zašomral, ale ja som nereagovala. Baviť sa v tejto chvíli o vojne a o stranách dobra či zla sa mi nezdal dobrý nápad, ale úprimne som nevedela, o čom inom by sme sa mali rozprávať. Tak som sa radšej pustila do jedla a chvíľu po mne urobil to isté aj on. Až potom mi došlo, že dosiaľ sa tej chutnej kačke, čo mal na tanieri, nedotkol iba preto, lebo čakal na mňa. Bola to čisto vec etikety, nemalo to nič spoločné s nijakými osobnými sympatiami, ale aj tak mnou prešiel čudný záchvev radosti.

Zachmúrila som sa a snažila som sa to ignorovať. Nemôžem byť predsa až taká hlúpa! Nemôže ma dojať takáto úplná maličkosť a okrem toho, to že nemá priateľku, ešte neznamená vôbec nič... za predpokladu, že som chcela, aby to niečo znamenalo. Nuž, a všetci vieme, že tak tajne som to naozaj chcela.

„Moja mama si ťa obľúbila,“ poznamenal medzi dvomi sústami a ja som zodvihla zrak. „Neustále o tebe hovorí.“

Toto bolo pre mňa prekvapenie. Narcissa na výstave síce bola milá, ale ona nevyzerala ako osoba, ktorá by niekoho otvorene ospevovala. „Naozaj?“ hlesla som s viac než iba štipkou pochybnosti.

„Áno, nepretržite mi vykladá všetky tvoje dobré stránky,“ skoro pobavene povedal a ja som nadvihla obočie.

„To je čudné, pretože ma takmer vôbec nepozná.“

„Zjavne si vymýšľa, v tom je dobrá. Ale možno jej tvoja mama o tebe niečo hovorila.“

Pokrčila som ramenami. Bolo to možné, ale stále to nevysvetľovalo, prečo by mala Narcissa vyzdvihovať práve moju osobu. Lenže v tejto chvíli ma to až tak veľmi nezaujímalo a ja som radšej zmĺkla. Jedli sme prevažne mlčky, občas jeden z nás niečo podotkol, ale prekvapilo ma, že som sa v tom tichu necítila nepríjemne, hoci som stále nemohla prísť na to, prečo sa tento obed vôbec konal. Keď sme dojedli a Draco zalatil, vyšli sme z reštaurácie na rušnú ulicu.

„Vieš, ten obed vôbec nebol nutný. Mohol si mi povedať, v čom bol problém aj dolu na recepcii,“ ozvala som sa, keď sme sa pohli smerom k budove, kde pracujem. Vyzeralo to na viac než iba ospravedlňujúce gesto a to ma nútilo premýšľať nad tým, čo by sa stalo, keby z tej výstavy nebol tak náhle odišiel. Kam by to pokračovalo?

„Nezdalo sa mi to byť dostatočne presvedčivé.“

„Takže... to, že ma pozveš na obed, ma má presvedčiť, že úprimne ľutuješ, že si mi klamal a odišiel si rýchlejšie, než som stihla mrknúť,“ zrekapitulovala som. „A bol to tvoj nápad alebo Narcissin?“

„Mojej mamy?“ vyhŕkol, znejúc úprimne prekvapene.

„Áno, keďže je do mňa celá paf,“ ironicky som preniesla, „príde mi logické, že ťa do toho vmanipulovala.“

„Za prvé ak niečo nechcem urobiť, nikto ma k tomu neprinúti ani moja matka. Za druhé ona o ničom nevie. A za tretie nechápem, prečo si myslíš, že by to nemohlo byť z mojej vlastnej hlavy.“

To s tým neprinútením som, samozrejme, brala trochu s rezervou, pretože som vedela, že Voldemort ho prinútil k nájdeniu spôsobu, ako na Rokfort prepašovať smrťožrútov a takmer kvôli nemu zabil profesora Dumbledora. Ale na druhej strane tieto udalosti boli veľmi extrémne, takže by som zrejme mala prižmúriť oko.

„Povedzme, že ty nie si typ ospravedlňovanie sa.“

„To ale neznamená, že to raz za čas nerobím,“ podotkol a ja som prikývla. Bola som skoro poctená. Medzitým sme prišli k redakcii Magically beautiful a ja som sa k nemu otočila. Nebola som si celkom istá, ako sa s ním rozlúčiť, ale on to našťastie vyriešil za mňa.

„Bolo príjemné naobedovať sa s tebou,“ nonšalantne povedal a ja som nedokázala potlačiť úsmev. Nevedela som, čo si o tom úškrne myslel on, ale ja som mala chuť rozraziť si hlavu o sklenené automatické dvere, pred ktorými sme stáli. „Dúfam, že sa ešte uvidíme.“

Pokrčila som plecami „Možno,“ podarilo sa mi neutrálne povedať, keď sa znovu ovládla svoje mimické svaly. Zvrtla som sa vstúpila do budovy.

„Pozdravuj Daphne,“ zavolal za mnou ešte. Zdvihla som ruku na znak, že som ho počula a privolala výťah.