Duchovia minulosti 9

Po konfrontácii s Hermionou bolo pre Ginny ťažké prestať na to myslieť. V hlave mala ohľadne všetkého také množsto otáznikov, že ich sotva dokázala spočítať. Napríklad nerozumela tomu, prečo sa Hermiona tvári, ako keby sa nebolo nič zmenilo. Ako keby sa jej nevzdala vlastná rodina. Ako keby ju nezradili.

Nemohla si pomôcť, aby neuvažovala nad príčinou. Nad príčinou toho, že verili tým klamstvám, aby bola presná. Bola v živote snáď taká zlá? Chovala sa niekedy ako človek, ktorý by bez svedomia vydal na pospas svojich priateľov? Pokiaľ si pamätala, vždy sa snažila pomôcť, ak mal niekto v jej okolí problém. Tak prečo teda? Myslela si, že jej rodina ju pozná lepšie, než aby uverili svedectvu cudzích ľudí a jej slová ignorovali. Čo mohlo spôsobiť pochybnosti jej rodiny o jej lojalite?

Presne tridsaďšesť minút si lámala hlavu nad niečím, na čo pravdepodobne sama nikdy nepríde, kým sa jej bytom ozvalo zadrnčanie zvončeka.

"Je otvorené," vykríkla z obývačky, ktorá sa ešte až tak veľmi na obývačku nepodobala, ale Ginny vedela, že sa to o pár dní zmení. Ak by tom chcela nejako zabrániť, prevdepodobne by musela Pansy zabiť.

"Ty nechávaš odomknuté?! Toto nie je síce nebezpečná štvrť, ale aj tak by si mala byť opatrná," pokarhala ju Pansy ihneď, ako sa objavila medzi dverami.

Ginny sa k nej otočila z miesta na zemi, kde sedela a prevrátila očami. "Nezabúdaš len tak náhodou na fakt, že som čarodejnica?"

"Pansy má pravdu, naozaj by si nemala nechávať odomknuté," podporila svoju priateľku Daphne a keďže boli tie dve v prevahe, Ginny iba odovzdane prikývla a nehádala sa.

Keď jej Pansy povedala, že jej so všetkých zariaďovaním pomôže, Ginny nemala ani poňatia, že to myslela doslovne. A teraz stáli obe jej nadriadené v jej byte a chceli jej pomôcť vymaľovať. Ginny absolútne netušila, ako to celé dopadne, pretože ona s takým niečim nemala žiadne skúsenosti, Pansy na to rozhodne tiež nevyzerala a Daphne na tom bola pravdepodobne rovnako.

Hodnú chvíľu im trvalo iba rozhodnúť sa, či to budú robiť muklovským spôsobom alebo čarodejníckym. Nakoniec sa rozhodli pre starú dobrú manuálnu prácu, ale keď si svoje dielo o niekoľko desiatok minút prezreli, boli nútené použiť prútik, aby napravili katastrofu.

Ginny sa do určitej miery veľmi uľavilo, že sa tie dve podujali pomôcť jej. Nemalo to ale nič spoločné s tým, že by to sama nezvládla alebo že by si na to niekoho nevedela najať. Súviselo to skôr s faktom, že Pansy s Daphne neustále o niečom rozprávali, pýtali sa jej na rôzne veci a udržiavali jej mozog na míľe od témy jej úbohého života. Rozptyľovali ju a to si vážila viac, než vymaľovaný byt.

"Zajtra by mali priniesť nábytok, čo sme kúpili, takže ma čakaj okolo piatej. Viem presne, kde každý kúsok bude stáť," povedala Pansy, kým z predpotopnej chladničky vytiahla tri zelené plechovky Spriteu. "A rozhodne budeš musieť tú chladničku vymeniť."

Ginny pokrčila ramenami. "Bola v byte, už keď som ho kúpila a ja som rada, že kým si nekúpim novú, mám si kde dať potraviny."

"Aké potraviny?" zamračila sa Pansy.

"Fajn, tak pitie," poopravila sa.

"Už si bola v nemocnici kvôli tým náplastiam?" opýtala sa jej Daphne, keď si sadala vedľa Ginny na zem. Keďže tam ešte nemala vôbec žiadny nábytok, museli sa trochu uskromniť, hoci by sa Ginny stavila, že tie dve by si nesadli na zem ani pod hrozbou smrti. Zase ju prekvapili. Zdalo sa, že to začínalo byť na dennom poriadku. Možno si nikdy nevzykne na to, že sú k nej tie slizolinčanky také milé, ale to jej predsa nikto nemôže zazlievať.

"Hej, včera."

"A?"

Otvorila si plechovku a odpila si poriadny dúšok. "Povedal, že do ide dobre na budúci týždeň by na mojej tvári už nemala byť ani tá najmenšia jazvyčka."

"To je skvelé," vyhŕkla Daphne. "Dúfam, že to príliš nebolí."

Ginny na ňu urobila grimasu. "Nie viac, ako keď som sa spálila."

"Touché," povedala smutným hlasom Pansy a s praskotom otvorila svoju plechovku.

***

Ginny nebola už veľmi dlhú dobu taká vytočená. A aby ste mali predstavu, aká presne nahnevaná bola, tak stačí, keď si predstavíte scénu, kde jačí na sestričku z nemocnice ako zmyslov zbavená. A pritom to vôbec nebola vina toho úbohého dievčaťa, ktoré sa krčilo pod prívalom ostrých slov jednej nepríčetnej ženskej. Takmer ju za jej správanie vyviedli z nemocnice ochrankári, ale nakoniec sa dostala k riaditeľovi, ktorý jej všetko vysvetlil. Vlastne... nevysvetlil, len zopakoval to, čo pred tým povedala tá sestrička, ale on ju aspoň dokázal bezpečne upokojiť. Upokojiť na toľko, aby svoju chuť zabiť Malfoya udržala na uzde do vtedy, kým príde na Ministerstvo.

Hnev vie byť fakt zázračná vec. Keď sa hneváte naozaj veľmi, často sa stane, že si proste prestanete všímať čokoľvek a kohokoľvek vo vašom okolí a venujete sa iba objekte svojej zúrivosti. Prestne toto sa dialo s Ginny. Hoci mala predtým vyslovenú nechuť a niekedy takmer strach ukazovať sa v čarodejníckom svete, teraz pokojne vpochodovala na Ministerstvo mágie a šokované pohľady, ktorých sa jej od okolia dostávalo hojne, si vôbec nevšimla.

Do Malfoyovej pracovne vrazila tak prudko, že ten čarodejník takmer spadol zo stoličky a keby bola Ginny v inom psychickom rozpoložení, určite by si to bola vychutnala, ale takto to sotva postrehla. Jeho modré oči okamžite putovali k nej a keď zistil, kto to je, jeho čelo okamžite zbrázdilo zamračenie.

"Čo to má, do pekla, znamenať?" nahnevane vyhŕkol.

"To povedz ty mne, Malfoy," dožadovala sa Ginny, keď za sebou zatvorila dvere. Správnejší výraz by možno mal byť zatresla.

Malfoy chvíľu prekvapene pozoroval, ako stojí pred jeho stolom a z očí jej srší zúrivosť, kým sa jej konečne spýtal. "O čom to hovoríš?"

"Hovorím o tom, že som dnes bola poslednýkrát v nemocnici, chcela som zaplatiť za liečbu, ale oni mi povedali, že je už zaplatená."

Arogantne nadvihol jedno obočie. "A?"

"A?! Ministerstvo za súkromnú kliniku neplatí ani v prípade, ako je ten môj a tak sa pýtam, kto si myslíš, že si, aby si sa staral do mojich vecí, Malfoy? Prečo si to zaplatil? Povedala som ti, že sa o to dokážem postarať. Čomu z toho si nerozumel?"

"Mohla by si sa, prosím, upokojiť?" prehovoril Malfoy a Ginny jeho pokojný tón hlasu vytočil ešte viac. "Ten účet zaplatilo Ministerstvo."

Ginny pokrútila hlavou a pevne zomkla pery. "Klamár! Nie, nezaplatilo."

"Zaplatilo," trval na svojom.

"Myslíš si, že som blbá? Prestaň mi klamať! Už som chorá z toho, ako každý klame mne alebo o mne."

Malfoyova tvár sa ešte o čosi viac zachmúrila a prekrížil si ruky na hrudi. "Čo chceš, aby som ti povedal?"

"Pravdu!"

"Fajn," odvrkol, "pravda je, že ten účet zaplatilo Ministerstvo ako mimoriadnu položku."

"Zlá odpoveď. Vieš, keď dostatočne dlho a intenzívne kričíš na dievča na recepcii, tak je ochotné povedať aj to, čo by nemala, len aby sa ťa zbavila. Ja VIEM, že si to zaplatil ty."

"Tak som to bol ja a čo?!" konečne vybuchol aj Draco.

Ginny sa na neho neveriacky pozrela. "A čo?! Jasne som ti povedala, že sa o to postarám. Tak prečo si to zaplatil?"

Draco by nikdy dobrovoľne nepriznal, že to urobil preto, lebo sa cítil čiastnočne vinný. Nechápte ho zle, vedel dobre, že ten incident nebol spôsobený jeho vinou, ale po čase začal rozmýšľať nad tým, že keď mu Pansy čistila žalúdok, v jednej veci mohla mať pravdu. Nestálo by ho až tak veľa počkať pred tými dverami a uistiť sa, že všetko prebehlo v poriadku. Lenže nie, on si povedal, že na ňu nebude mrhať svojím časom a odišiel.

Pravda bola, že si chcel tak trochu uľaviť svojej duši a svedomiu. Ale povedať to Ginny? V žiadnom prípade.

"Čo ti na tom vlastne tak hrozne vadí?"

"Vadí mi, že si to urobil napriek tomu, že som ti povedala, že to zaplatím ja. Očividne vôbec nerešpektuješ moje rozhodnutie, klameš mi bez výčitiek svedomia rovno do očí a staráš sa do vecí, ktoré ťa nemajú čo zaujímať. To mi vadí!"

Mala predsa svoju hrdosť, čo tomu nerozumel? On, zo všetkých ľudí na svete, by mal pochopiť, že niektoré veci proste musí nechať tak a nestrkať do nich svoj otravný aristokratický nos. Alebo ju tým chcel ponížiť? Chcel jej dať pocítiť, že stále je on ten bohatší a vplyvnejší? Alebo chcel, aby sa mu cítila byť zaviazaná? Och, to bolo rozhodne to posledné, čo by v tomto živote bola ochotná dopustiť. Byť niečo dlžná Dracovi Malfoyovi? V žiadnom prípade.

"Do zajtra máš tie peniaze na účte v Gringot banke," vytisla pomedzi stisnuté zuby.

"Nemus..."

"Budeš ich mať! Do posledného sikla," povedala, zvrtla sa a vyparila sa z jeho kancelárie.

Nuž, nikdy nepovedala, že sa za každých okolností správa príčetne.

***

Párty vo Weasleovej novom byte? Draco mal dôvodné podozrenie, že to nie je jej nápad, ale že v tom má prsty istá čiernovlasá čarodejnica, ktorá sa v podobných akciách vyžívala. Každopádne, prišla mu to oznámiť Pansy spolu s doručením pozvania. Pochyboval, že o tom, že je pozvaný aj on, je oboznámená aj Weasleyová, pretože od jej záchvatu zúrivosti v jeho kancelárii prešli len tri dni. Pri jej povahe pochyboval, že to je dostatočne dlhý čas na to, aby vychladla a on by nerád prišiel jej vinou o nejakú končatinu. S bláznivými ženskými totižto nikdy neviete, na čom ste.

Ihneď, ako sa Pansy zmienila, že by tam mal ísť aj on, tú myšlienku úplne zavrhol. Avšak na jeho veľkú smolu jeho prešibaná a veľmi otravná priateľka vyrukovala s pravdepodobne najsilnejšou zbraňou, akú vlastnila. Začala používať vety ako: Ja ti vždy pomáham, keď potrebuješ. Napriek tomu, aký hnusný si bol, odpustila som ti a ty pre mňa nie si ochotný urobiť ani túto maličkosť. Ginny potrebuje priateľov a my by sme tu mali byť pre ňu... Bolo toho ešte oveľa viac a jej nezastaviteľné výčitky mu spôsobili permanetnú bolesť hlavy po ďalšie dve hodiny, ale aj tak si nijako nepomohol.

Merlin vedel, že ak si Pansy niečo zaumienila, zväčša to dosiahla a neštítila sa ísť cez mŕtvoly. Presnejšie - v tomto prípade cez jeho mŕtvolu.

Nech sa tomu akokoľvek veľmi snažil vyhnúť, v piatok o pol siedmej stál v džínsoch, bielej košeli a čiernej koženej bunde pred bytom B2 a klopal na tmavohnedé dvere. Tesne pred tým, než si povedal, že nie je až taký zbabelec, sa seriózne rozhodoval, či predsa len na poslednú chvíľu nevezme nohy na plecia a radšej sa nechá rožrať Pansy za živa, ako sa postaviť zoči voči šialenej Weasleyovej. Nakoniec sa však upokojil tým, že tam predsa nebudú len oni dvaja a Weasleyová určite nebude chcieť vyrobiť scénu pred svedkami.

Z výrazu, ktorý sa usadil Ginny na tvári, keď otvorila dvere a uvidela ho tam stáť, usúdil, že jeho intuícia nesklamala. Nemala ani tušenia, že Pansy pozvala aj jeho. Čakal, že sa proste zvrtne a zabuchne mu dvere rovno pred nosom, takže si viete predstaviť jeho prekvapenie, keď to neurobila. Dokonca sa ani nespýtala, čo tam pohľadáva. Všetko, čo urobila, bolo prevrátenie očí a ustúpenie od dvier, aby mohol vojsť dnu.

"Toto som priniesol," povedal a podával jej fľašu červeného vína, cítiac sa trochu rozpačito. Ginny ju od neho vzala, vykročila do kuchyne a on ju mlčky nasledoval. Niežeby povedala, že môže ísť ďalej, ale to, že ho pustila na chodbu a prijala jeho darček, by mohlo znamenať, že sa smie zúčastniť jej veľkolepej oslavy, nie?

Vošiel do obývačky, kde hrala v pozadí príjemná hudba a na gauči sedeli štyri osoby. Pansy, ktorá sa na neho spokojne škerila a Daphne s Blaisom, ktorý mal na kolenách posadeného ich sedemmesačného syna. Všetci ho pozdravili, na čo on iba prikývol hlavou a prechádzal ich zamračeným pohľadom. Rozhodne to nevyzeralo ako párty. Kde boli ostatní ľudia, pivo, hlasná hudba a polonahé dievčatá tancujúce na stole?

Avšak, keď nad tým tak rozmýšľal, pivo a dievčatá na stoloch vrtiace zadkami asi nebola vec, ktorú by Ginny Weasleyová ocenila.

"Príde ešte niekto alebo sme už všetci?" spýtal sa, kým si sadal do kresla vedľa Blaisa.

"Opýtaj sa Pansy," odpovedala mu Ginny. "Zjavne má o tom, kto bol pozvaný a kto nie, lepší prehľad ako ja," mrzuto odvetila, zazrela na priateľku a znova zmizla v kuchyni.

Pansy teatrálne prevrátila očami a prikývla. "Áno, sme všetci."

"Myslel som si, že si povedala, že je to párty." Mračil sa na ňu Draco.

Dievča pred ním pokrčilo plecami a siahlo po nejakom časopise vedľa na stolíku. "Je to skôr také malé posedenie spojené s večerou."

Takže mu klamala. Keby vedel, že tu bude iba päť ľudí a že to bude také trápne, nedostala by ho sem ani párom hypogrifov. Chcel jej ešte niečo odseknúť, len aby jej dal vedieť, ako ho naštvala, ale skôr, než otvoril ústa, zjavila sa tam Ginny s dvoma obrovskými táckami v rukách. Položila ich na nízky stolík, ktorý bol obkolesený dekami a veľkým množstvom vankúšov a odbehla späť do kuchyne.

Pansy s Daphne sa rozhodli, že jej idú pomôcť, Blaise vstal a odniesol malého Bena niekam preč a Draco tam zostal sedieť, civieť na prázdny gauč pred sebou a cítil sa ako totálny pako. Ale najmä, cítil sa tam nevítaný, čo zase nebolo také prekvapujúce, ale tiež si pripadal, ako keby tam vôbec nepatril. Ako keby všetci nejako prirodzene vedeli, čo robiť... zapadli tam, ale on nemal ani poňatia čo so sebou. Jednoducho sa cítil vynechaný a pripadal si trápne.

Nepohodlne sa posunul v kresle a sledoval, ako Weasleyová s pomocou Daphne a Pansy prinášajú na stôl ďalšie tácky, taniere, poháre a občerstvenie. Znenazdania sa vedľa neho objavil aj Blaise a na Ginnino vyzvanie sa všetci posadili k stolu. Draco sa najprv skepticky zadíval na vankúše, zamračil sa, ale napokon si sadol. Vážne si nemyslel, že sa niekto môže cítiť pohodlne, keď musí jesť prakticky na zemi a rozhodne mal v pláne to patrične okomentovať, ale keď už začínal otvárať, ústa, z pravej strany do jeho rebier zrazu nečakane narazila ženská ruka. Stihol zuby, keď mu telom vystrelila bolesť, vyslal po Pansy zúrivý pohľad, ale pevne zomkol pery a zostal ticho. Tá čarodejnica ho poznala zrejme lepšie, než tušil a dokázala predpokladať jeho ťahy.

"Nech sa páči, pustite sa do toho. Neďaleko knižnice som objavila reštauráciu, kde robia to najlepšie suši, aké som kedy jedla, takže dúfam, že bude chutiť aj vám," hovorila Ginny, kým im nalievala víno.

Kým sa ostatní pustili do jedla, Draco zízal na tie malé zatočené veci s kúskami surovej ryby vo vnútri, napil sa zo svojho vína a zvraštil nos.

"Čo?" podráždene sa spýtala Ginny, ktorá sledovala jeho výraz.

"Nemám rád suši."

Na jej tvári sa objavil neúprimný, skoro až škodoradostný úsmev a pokrčila plecami. "Za to ja ale nemôžem, však?!"

Draco na ňu prižmúril oči. Bolo očividné, že sa mu to rozhodla neuľahčiť. Zhlboka sa nadýchol, chopil sa paličiek, namočil jeden zatočený kúsok do omáčky a potom si ho vložil do úst. Jeho prvý inštink bol vyvrátiť to späť na stôl, ale bol si vedomý toho, že ho malá Weasleyová sleduje, takže pomyselne zaťal zuby, párkrát to požuval a rýchlo prehltol. Okamžite znova siahol po víne a obsah pohára dopil na jeden dúšok. Bol si istý, že toto už viackrát skúšať nebude.

Draco sa už jedla ani nedotkol, ale aj napriek tomu večera prebiehala celkom dobre. A hoci s ním Ginny prehodila sotva pár slov, nesťažoval sa, lebo mu to celkom vyhovovalo. Bolo to lepšie, ako keby po ňom mala stále štekať a šľapať mu po krku.

Keď dojedli, všetci stali od stola a začali sa presúvať na pohovku, keď sa zrazu na vonkajšiu parapetnú dosku pristála menšia hnedá sova a začala netrpezlivo ťukať na okno. Ginnino obočie sa prekvapene zodviho, podišla k oknu otvorila ho. Chcela si od sovy vziať list, ktorý mala pripevnený na nohe, ale ona zrazu vzlietla, vletela dnu a pristála na opierke kresla, kde sedel Draco. On nebol o nič menej prekvapenejší.

Ginny k nemu zvedavo pristúpila a sledovala, ako odviazal sove obálku z nohy, vybral odtiaľ bledomodrú kartičku a prekvapene si ju prehliadal. Červenovláska sa nenápadne naklonila, očami preletela ten kúsok bledomodrého papiera, na ktorý mala výhľad a keď sa jej pohľad zastavil na menách Hermiona Grangerová a Harry Potter napísaných strieborným ozdobným písmom, ostro sa nadýchla a vytrhla Dracovi z ruky kartičku.

"Weasleyová...," slabo zaprotestoval, ale nežiadal si svoju poštu späť.

"Čo...?!" vyhŕkla Ginny, keď si prečítala celý oznam, zbledla a jej šokom rozšírené oči sa stretli s jeho očami. "Ty si pozvaný na svadbu Harryho a Hermiony?!"