Duchovia minulosti 8

Ako mala sľubované, Ginny na druhý deň prepustili a keďže nemala hotelovú izbu ani vlastný byt, neostávalo jej iné, než sa premiestniť do práce. Keď sa zjavila vo dverách, cítila sa ako v prvý deň. Zase na ňu všetci otvorene civeli, ale bola si vedomá toho, že to tento raz bolo skôr kvôli nehode a náplastiam na jej tvári. Avšak či už bolo tých príčin viac alebo nie, aj tak mala Ginny stále pocit, že sa tej neželanej pozornosti nikdy nezbaví.

Zľahka zaklopala na dvere Pansinej kancelárie a po vyzvaní vstúpila. Jej nadriadená sedela za stolom, okolo seba mala hromadu pergamenov a očividne si na ňu ešte neurobila čas, pretože sa zatiaľ neobťažovala zodvihnúť hlavu od rozrobenej práce.

"Ehm," odkašľala si Ginny, Pansy jej konečne začala venovať pozornosť a pozrela sa na ňu.

"Ginny!" vykríkla, vystrelila zo stoličky a rútila sa k červenovláske. Zovrela ju v náručí, chvíľu jej drvila kosti, ale nakoniec ju našťastie pustila. Ginny na ňu zostala úprimne šokovane hľadieť. Bola pravda, že po sebe v poslednej dobe práve nevrhali kliatby a vlastne sa k sebe správali celkom milo, ale toto bola od nej trochu prehnaná reakcia. Nie?!

"Uf, hm, ahoj," vytisla zo seba, keď sa spamätala. Dokonca sa napriek tej impozantnej migréne, ktorá bola dôsledkom včerajšieho úbohého dňa, donútila na ňu usmiať. Nemyslela si, že by jej to vyšlo nejako obzvlášť dobre, ale Pansy by mala brať, čo sa jej ponúkalo, pretože väčšieho hereckého výkonu sa od nej určite nedočká.

Ginny mohla presne určiť moment, kedy si Pansy všimla, že jej tvár je príliš bledá, oči unavené, jemne začervenané a vlasy nedbalo stiahnuté do chvosta. Jej žiarivý úsmev o niečo ochabol a ona si ju prehliadla o niečo skúmavejšie. Ako inokedy, keď na ňu niekto zízal príliš intenzívne, aj teraz sa pri tom pohľade necítila príliš príjemne. Ošila sa a prestúpila z nohy na nohu.

"Mohla si povedať, že ťa dnes pustia!" povedala mierne vyčítavým hlasom a Ginny jej bola vďačná, že sa k jej výzoru nijako nevyjadruje. Na jej poznámku iba neurčito pokrčila plecami, lebo v spleti svojich myšlienok nejako nevedela nájsť dôvod, prečo by mala mať povinnosť oznámiť jej to. A možno bola iba príliš ubolená a unavená na to, aby mohla vo svojej hlave čokoľvek nájsť.

"Ale to je teraz jedno," pokračovala. "Ako som ti povedala, tvoje veci sú u mňa, ale skôr, než tam po ne pôjdeme, ťa musím predstaviť Marcusovi. Keď ho uvidíš, spadneš z nôh. Má 25 rokov, je vysoký, ma vypracované telo a..."

"Pansy, prepáč, ale vážne sa teraz necítim na zoznamovanie sa s novými ľuďmi. Radšej by som hneď išla po svoje veci, našla si hotel a oddýchla si."

Pansy sa zatvárila najprv sklamane, ale potom prikývla a usmiala sa. "Jasné, ani sa ti nečudujem. Poďme teda."

***

Hneď po tom, čo Pansy nechala Ginny vo svojom byte, aby si tam odpočinula, sa premiestnila na Ministerstvo mágie. Vošla do Dracovej kancelárie, ktorá bola podivne prázdna. Pozrela sa na strieborné náramkové hodinky. Bolo jedenásť, takže nerozumela, prečo tam nie je. Prišla však k názoru, že je iba v inej kancelárii alebo na inom oddelení, a tak sa rozhodla počkať na neho.

Prezerala si pár diplomov a ocenení, ktoré mal zavesené vedľa dverí. Pod nimi stála pri stene komoda na fascikle, na ktorej bol položený črepníkový kvet vo veľmi zúboženom stave. Zamračila sa, prešla jedným prstom po lesklom povrchu, a keď sa jej na ňom objavil šedý povlak a na komode bola jasne vidieť čiara v nánose prachu, zamračila sa ešte viac.

V tej chvíli sa rozleteli dvere kancelárie, do ktorej vstúpil jej majiteľ s veľmi zamračeným výrazom na tvári. Vpochodoval dnu, treskol za sebou dverami a kráčal k svojmu stolu.

"Ahoj," pozdravila ho Pansy, ktorú si zjavne nevšimol a Draco sa okamžite zvrtol k nej s prútikom v ruke, ktorým mieril presne na jej srdce.

"Pre Merlina, Pansy!" podráždene vyhŕkol a prútik schoval do vrecka šedého habitu. "Nevieš o tom, že sliediť a strašiť ľudí na smrť je neslušné? Nehovoriac o tom, že pri niektorých čarodejníkoch aj životu nebezpečné?"

Ona iba pokrčila plecami a sadla si na kreslo pred jeho písacím stolom. "Nie je moja chyba, že si si ma nevšimol."

Draco jej na to iba niečo zabručal, posadil sa do svojho kresla a pohodlne sa oprel. Pansy mala dokonca pocit, že si položil nohu na koleno, ale cez stôl to nemohla vidieť. "Kvôli čomu si ma poctila svojou návštevou?" škrobene sa jej spýtal.

"Len som si myslela, že by si chcel vedieť, že Ginny dnes prepustili z nemocnice."

Draco zostal nepohnuto sedieť. "A na to si ako prišla?"

Nadvihla na neho obočie štýlom 'myslíš si, že som úplne blbá?' a potom ho počastovala veľmi zamračeným pohľadom.

"A okrem toho," pokračoval, "už som o tom vedel."

"Ako to?" prekvapene sa spýtala.

"Včera som ju bol navštíviť." Snažil sa, aby to vyzeralo nenútene, ale on tú malú čiernovlasú čarodejnicu poznal príliš dobre, aby vedel, že nie je ľahké ju obalamutiť. Niekedy mal pocit, že mala šiesty zmysel špeciálne vyvinutý na to, aby dokázala rozoznať, kedy klame. Nevyšlo jej to vždy, ale z desiatich pokusov zvyčajne osemkrát skórovala.

"Prečo?"

"Bol som jej oznámiť, ako dopadol súd."

Znova nadvihla obočie takým tým nepríjemným spôsobom, kvôli ktorému sa vždy cítil, ako keby pred ňou stál úplne nahý a na hlave mal čelenku so sobími parohmi. Jednoduchšie povedané, cítil sa ako ľahko prehliadnuteľný idiot.

"Ja by som jej to bola povedala," podotkla, ale viac to nekomentovala. Draco jej za to bol dosť vďačný, pretože veľmi dobre vedel, že rovnako ako v prehliadaní jeho lží bola brilantná aj vo vykonštruovaní mylných záverov. A on si vedel predstaviť, čo všetko si jej preromantizovaný mozog mohol vyfantazírovať.

"Och, mimochodom, keď dnes Ginny prišla do práce, vyzerala, ako keby ňou prešlo emocionálne tornádo. Nevieš o tom niečo?" podozrievavo sa spýtala, kým sa jej oči intenzívne zabárali do jeho tváre. Nebolo to veľmi príjemné.

"Hm... no, asi viem, čo ju tak rozrušilo..."

Pansy prevrátila očami a potom potichu zavrčala. "Bol si to ty, však?! Nemôžem tomu uveriť! Mohol by si ju prestať vytáčať? Je to moja zamestnankyňa a ja nepotrebujem, aby si z nej urobil emocionálnu trosku, jasné?!"

Aby z nej ON urobil emocionálnu trosku? To vážne? Ha, to by sa mala ísť porozprávať s jej vydarenou rodinkou. Možno jej privodil pár nepríjemných spomienok, ale skutočnou príčinou jej stavu prekvapivo nebol on. Keď sa tak nad tým zamyslel, nestávalo sa tak často, že v niečom zlom nemal prsty aj on. Teda... nestávalo sa to kedysi.

"Hej, brzdi! Weasleyová má dosť veľké problémy, ale nemá ich so mnou."

"Má to niečo spoločné s jej rodinou?"

Zmienil sa aj o tom, že jednou z jej najväčších charakteristík je strkať nos tam, kam nepatrí?

***

Zohnala si byt. Skutočný, pekný, priestranný, dobre situovaný byt a ešte aj za rozumnú cenu. A to od jej prepustenia z nemocnice prešli iba dva dni. Vlastne, mala by byť úprimná a nepripisovať všetky body sebe, pretože ten, kto jej našiel ten byt, bola v skutočnosti Pansy. Ginny si už naozaj začínala myslieť, že tá ženská plánuje inváziu do jej života a chce sa stať jej priateľkou. Nechápala prečo. Jej podozrenie sa potvrdilo vo chvíli, keď jej ponúkla, že jej pomôže zariadiť jej nový byt.

Ginny nemala poňatia, ako vážne to Pansy myslela, ale dozvedela sa to hneď na druhý deň, keď prišla do práce. Najprv sa zoznámila so svojím novým kolegom, ktorého jej Pansy tak kvetnato opisovala a potom sa hneď zahrabala do suterénu, aby pracovala. Och, a, len tak medzi rečou, Talian s vypracovaným telom menom Marcus bol taký, ako ho popisovala Pansy. Vôbec nepreháňala. Celé ženské osadenstvo ich firmy po ňom slintalo, niekedy dokonca doslova.

Cez obednú prestávku bola pozvaná do Pansinej kancelárie na pizzu a vtedy sa to začalo. Tá ženská vytiahla celú kopu vzorkovníkov a časopisov o bývaní. Ginny stihla raz zahryznúť a okamžite bola zavalená jej nápadmi a návrhmi, ako doviesť vzhľad jej bytu do dokonalosti.

Ginny si bola istá, že na ňu pozerala pohľadom, ktorý hraničil s úplným ohromením až šokom, lebo Pansy sa zrazu zarazila v pohybe a chvíľu na ňu pozerala.

"Čo?"

"Ten byt som kúpila iba včera. Ako si to...?"

"Och, to je jednoduché," povedala jej nadriadená a mávla rukou, "ten byt som objavila už pred týždňom a požiadala som majiteľa, aby mi ho podržal. Je skoro dokonalý, takže som si bola takmer istá, že ho vezmeš a ja som mala dostatok času premyslieť si, ako by mohol vyzerať. Úprimne, keby si ho odmietla, asi by ma to bolo dosť zasiahlo."

Ginny zamrkala. "Vau."

"Čo?!" vyhŕkla Pansy a pri zvuku, ktorý mal jemne urážlivý tón, sa zatvárila ublížene.

"Och, nič, ja len že si vážne trochu...."

Prižmúrila oči. "Trochu čo?"

Prihliadnuc na to, že to bola jej priama nadriadená a spolumajiteľka firmy, kde pracovala, si Ginny musela dobre rozmyslieť, aké slovo použije. "Intenzívna," pomaly a trochu neisto dokončila.

Pansy nad tým iba povzdychla, ale potom sa usmiala. "Aj Draco mi to zvykne hovoriť. Ale čo je zlé na tom, že sa pre niečo nadchnem?"

"Nič," rýchlo ju uistila Ginny a v duchu prevrátila očami.

***

Nebolo veľmi veľa žien, kvôli ktorým by sa dal Draco Malfoy vytiahnuť na nákupy, ale nejakým nemiestnym a zvráteným zázrakom sa stalo, že mal rád Pansy ako vlastnú sestru, takže ona takéto privilégium mala. Pre jeho obrovskú hrôzu to už zistila a hojne to využívala vo svoj prospech. Niekedy bolo byť dobrým proste na hovno. Keby o to poprosila starého Draca, ktorým býval na škole, s pár pekne štipľavými urážkami by ju poslal do horúcich pekiel. Bohužiaľ, v posledných rokoch si od takého správania už odvykol.

V modrých džínsoch, čiernej košeli a drahých značkových topánkach čakal v muklovskom Londýne pred jedným z obchodných domov a vyzeral svoju priateľku. Vtedy ešte nemal ani potuchy, čo tá prešibaná čarodejnica naplánovala, ale čoskoro to zistil. V diaľke uvidel záplavu vlnitých čiernych vlasov, ktoré boli na jeho zdesenie nasledované vlasmi farby zapadajúceho slnka. Zamrzol a sledoval, ako sa k nemu blížia dve ženy. Jedna jeho bývalá nepriateľka a druhá zradkyňa. A klamárka. Áno, rozhodne bola klamárka.

Rád by vedel, čo tým Pansy sledovala. Ísť nakupovať s Weasleyovou? Vážne? To v sebe tá ženská nemá už ani kúsok zo svojej slizolinskej povahy? Okej, rokmi začal chápať, že fakulta v reálnom živote znamená žalostne málo a vlastne to bol on, kto v prvom rade schválil Pansine a Dapneine rozhodnutie zamestnať Weasleyovú, ale... nakupovať spolu?

"Ahoj, Draco," pozdravila ho tá zradkyňa s úsmevom od ucha k uchu, ktorý jej on neopätoval.

Iba zomkol pery pevnejšie a prepálil ju nepríjemným pohľadom. Potom sa očami presunul k Weasleyovej, ktorá sa tvárila veľmi neisto a s dosť veľkým prekvapením vyrytým na tvári. Hádal, že ani jej sa Pansy neobťažovala oznámiť, že budú mať spoločnosť. Všimol si, že jej lícami prešla jemná červeň, ale vážne sa nemohol čudovať. Po tom, čo sa pred ním zosypala, mala právo cítiť sa trochu zahanbene. Vlastne, on sám toto stretnutie nepovažoval za práve najpríjemnejšie. A stavil by sa, že okrem poníženia voči sebe určite cíti aj hnev. Ukázala sa mu vo chvíli najväčšej psychickej slabosti a to ľudia väčšinou neoceňujú. Okrem toho, Draco mal tiež svoju obavy vzbudzujúcu povesť, ktorá každého človeka varovala, aby mu nedali možnosť zistiť niečo, čo by proti nim mohol použiť, a ktorá sa za ním vliekla ako prekliaty tieň, ktorého nie je možné zbaviť sa. Takže, nevinil ju. Dokonca jej rozumel.

"Zdravím, Weasleyová," pozdravil ju konečne, aby trochu rozohnal náhle dusnú atmosféru. Červenovláska mlčky privkýla, vyhýbajúc sa pohľadu do jeho očí a on si nemohol pomôcť, aby sa nad tým trochu neuškrnul. Koniec koncov bolo to trošičku zábavné, nie?

Všetci traja vošli do nákupného strediska a Pansy ich okamžite navigovala do oddelenia s nábytkom a farbami na steny. Ako tam tak smerovali, Weasleyová sa od nich na chvíľu odpojila a Dracova prvá myšlienka bola, že zrejme zdrhá niektorým z bočných vchodov. A znova - nečudoval sa jej. Vlastne ho trochu zarazilo, že mu to nenapadlo ako prvému.

Len čo sa červenovlasá záplava vlasov dostatočne vzdialila, Draco sa otočil k Pansy a počastoval ju veľmi pochmúrnym pohľadom. "Povedala si, že ideš kúpiť pár vecí na zariadenie bytu a že potrebuješ poradiť," vyčítavo vyhŕkol.

"To je pravda. Na zariadenie Ginninho bytu."

"To ti muselo nejako vykĺznuť," zasyčal a zaškrípal zubami. Pansy iba pokrčila ramenami. Zjavne jeho rozrušenie nezdieľala.

"Môžeš mi povedať, čo si od toho sľubuješ?" podráždene sa jej spýtal a odolával nutkaniu naštvane rozhodiť rukami. Len dúfal, že nevyjde zase s nejakou romantickou blbosťou. Ona bola totižto presvedčená, že nutne potrebuje niekoho ženského pohlavia. Ako keby ona bola zadaná! Vždy ho otravovala otázkami a hovorila mu, že by mal začať randiť, ale nikdy nezašla tak ďaleko ako teraz. Teda, za predpokladu, že správne odhadol jej pohnútky.

"Och, prestaň tak dramatizovať," povedala tónom, ako keby bol malé detsko, ktoré má očividne bezdôvodný strach z tmy. Ako keby si myslela, že sa správa smiešne. Nuž, to jej u Draca na kredite rozhodne nepridalo. "Je sama, Draco, úplne sama. Nikdy by som tomu neverila a ani neviem, čo také hrozné sa stalo, že ju všetci odvrhli... alebo že sa ich sama stráni, ale potrebuje priateľov. Každý ich potrebuje. A zdá sa, že okrem nás nikoho iného nemá."

"Tak čo? Chceš sa zahrať na samaritánku?" nepríjemne vyštekol.

Zamračila sa. "TY si sa o ňu zaujímal skôr ako ja! Po tej nehode si jej zariadil najlepšiu starostlivosť v najdrahšej klinike v Londýne a očividne si vybavil, aby ju tam nikto okrem mňa, teba a Daphne neotravoval. A netvár sa tak prekvapene," povedala, keď na ňu vyvalil oči," keď som ju išla navštíviť, musela som im povedať, ako sa volám. Tá sestrička pozrela do nejakých papierov a povedala 'Áno, vy môžete'."

Prekliaty neschopný personál! Dobre, možno sa o ňu staral o trochu viac, než bolo v jeho prípade prirodzené, ale mal na to dôvod. Dokonca ich mal dva. Prvým bol ten, že vedel veci, ktoré doslova nikto z čarodejníckej populácie nevedel. Veci, ktoré by jej mohli pomôcť a jemu zaručiť istú satisfakciu. No, satisfakcia asi nebolo to pravé slovo... skôr by mal použiť niečo ako pomsta... Ale v skutočnosti to pomsta nebola. Možno... spravodlivosť? Hm, to by šlo. Išlo mu o spravodlivosť.

Na ten druhý dôvod nemyslel veľmi rád. Kedysi by sa chcel kvôli takým myšlienkam hodiť z Astronomickej veže a ani teraz by to dobrovoľne nepovedal nahlas, ale v tejto novej Wealseyovej videl až príliš veľký kus seba. Keď sa jej pozrel do očí, v ktorých sa zračila samota, strach a úzkosť, bolo to, ako keby sa pozeral na svoje mladšie ja krátko po skončení vojny. Vtedy bol v podobnej situácii ako ona... až na to s tým zločinom.

Po vojne nemal Draco nikoho. Nemal rodinu, pretože všetci zomreli vrátane jeho tety Andromedy, jeho pseudopriatelia z Rokfortu ho zatratili vo chvíli, keď sa odmietol pridať k Voldemortovi a utiekol a tých, ktorým na ňom naozaj záležalo, on sám odohnal. Nebolo ľahké získať ich späť a trvalo dlho, kým sa k sebe začali správať ako skutoční priatelia, ale nejako to dokázal a teraz tam stál a hádal sa s človekom, ktorý bol jedným z oporných skál jeho života.

Veľmi dobre si pamätal, aká bola tá neustále trvajúca neistota, keď jediný človek na svete, na ktorého sa mohol spoľahnúť, bol on sám. A v očiach Ginny Weasleyovej občas zazrel tú istú paniku, s ktorou on žil niekoľko rokov. Dokonca aj teraz, keď okolo seba mal ľudí, ktorí ho mali radi a ktorí boli jeho oporou, sa niekedy cítil vydaný na pospas osudu a to iba preto, lebo nemal nijakých pokrvných príbuzných, ktorým by bezmedzne veril. Bolo to, ako keby stál nad priepasťou a on nemal po ruke nijaké záchranné lano dosť pevné na to, aby ho udržalo. Priatelia boli jeho oporou, ale dokonca aj priatelia môžu zradiť. Ginny sa však presvedčila o tom, že rodina tiež nie je vždy tá najlepšia voľba pri rozdávaní dôvery. Možno nebolo možné v živote skutočne nikomu veriť, ale ilúzia, ktorú si vytvárali, bola pekná a upokojujúca.

Draco ani nevedel, na ako dlho sa stratil vo vlastných myšlienkach, ale keď sa konečne prebral, Weasleyová už stála znova vedľa Pansy s fľaškou kupovanej vody v ruke. Takže si bola iba kúpiť niečo na pitie. Asi bola odvážnejšia, než si myslel.

***

Ginny musela pripustiť, že Malfoy mal celkom dobrý vkus. Na druhej strane to však nebolo až také nečakané zistenie, pretože už na Rokforte sa obliekal do drahých a veľmi pekne vyzerajúcich vecí. V obchode sa s ním Ginny dostala párkrát do konfliktu, keď nesúhlasila s jeho názorom, ale po malej škriepke prekvapivo vždy ustúpil a prispôsobil sa jej. Na to vôbec nebola zvyknutá. A tiež nebola zvyknutá na to, že s valnou väčšinou jeho názorov ticho súhlasila.

Kým sa Malfoy s Pansy dohadovali, aká farba pohovky by sa najlepšie hodila k farbe stien, ona sa nenápadne odplížila o dve uličky ďalej, aby si od nich oddýchla. Keď počúvala tie ich rozhovory, skôr by povedala, že ten byt si zariaďujú oni dvaja. Ale ak mala byť úprimná, bola im vďačná za to, že sa starali. Ona pôvodne plánovala zohnať proste pár kusov nábytku, aby to tam nevyzeralo úplne prázdne a viac sa o to nestarať, ale Pansy jej to ihneď zatrhla. Povedala, že vo svojom byte sa musí cítiť ako doma a nie ako vo väzenskej cele. Hm, niečo na tom bolo.

Práve sa prechádzala medzi regálmi so stolovými lampami a prezerala si jednu, ktorá vyzerala celkom dobre, keď jej periférne videnie zachytilo chumáč hnedých kučeravých vlasov. Samozrejme, po Londýne určite pobehovali stovky hnedovlasých kučeravých dievčat, ale Ginny nejako cítila, že toto nebol len tak niekto. So stiahnutým žalúdkom sa zvrtla a pri pohľade do orieškových očí úplne stuhla.

Čo, do pekla, má vesmír proti nej? V Londýne sú tucty obchodných domov, tak prečo musí nakupovať Hermiona Grangerová práve v tom istom ako ona?!

Vždy predpokladala, že keď sa s Hermionou konečne znova stretne, bude šťastná a vrhne sa jej rovno do náručia. Ale všetko, čo teraz cítila, bolo nutkanie utiecť odtiaľ. Nechcela tam byť, nechcela ju vidieť a rozhodne sa s ňou netúžila rozprávať. A keď sa pozrela do jej prekvapenej tváre, videla, že ona je na tom rovnako. To Ginny až tak veľmi neprekvapilo.

"Ginny," hlesla šokovane Hermiona, keď sa k nej priblížila. "Nevedela som, že si v späť v Anglicku. Teda, po Ministerstve kolovali nejaké klebety, ale nikto nevedel nič naisto."

"Bola som zaneprázdnená," zamumlala Ginny a v duchu sa rozhodovala, či má tej rozprávke veriť. Bolo predsa také ľahké zistiť jej totožnosť. Pravdepodobne všetci vedeli, o akú nehodu šlo a Ministerstvo si najímalo čističov iba z ich firmy. Všetko, čo musela urobiť, bolo zastaviť sa vo firme a spýtať sa. Lenže zajavne sa neunúvala. Nikto z nich.

"Hm... si tu na stálo?"

Stavila by sa, že keby povedala nie, skákala by od šťastia meter tridsať. Škoda, že ju musela sklamať. Alebo nie, vôbec to nebola škoda.

"Áno. Našla som si prácu, kúpila byt a práve si ho idem zariaďovať."

"Och, to je... to je skvelé," povedala Hermiona, ale neznelo to ani zamak tak nadšene, ako by malo. "Ešte si nebola navštíviť svojich rodičov," podotkla po chvíli hnedovláska.

Ginny bezstarostne pokrčila plecami. "Nie, nebola." Pootočila hlavou, aby lokalizovala Pansy s Malfoyom a uvidela, ako sa čiernovlasá hlava otáča a očividne po nej pátra. "Hm, už musím ísť, mám ešte niečo na práci."

Zvrtla sa, ale stačila urobiť sotva pár krokov, keď sa za ňou ešte raz ozval Hermionin hlas.

"Nikdy som tomu neverila."

Ginny zastala, otočila sa k nej tvárou a v tej chvíli musela bojovať s takým veľkým hnevom, že keby sa neudržala, určite by tú vlasatú zradkyňu na mieste zakliala. Zamračila sa, pevne stisla pery a priblížila sa k nej.

"Klamárka," zasyčala.

"Nie, myslím to vážne, Ginny, sme predsa priateľky."

"Sme?" posmešne vyhŕkla Ginny. "Tak mi teda povedz, prečo som sa nedozvedela, že si si začala s mojím bývalým priateľom. Prečo si mi neoznámila, že ste sa zasnúbili? Prečo si mi nedala vedieť, že sa môj brat oženil, keď sme také veľké priateľky?" Ani si neuvedomila, ako začala postupne zvyšovať hlas, až takmer kričala. Keď stíchla, nečudovala sa, že ľudia v ich okolí na nich zvedavo civeli.

"Je všetko v poriadku?" ozval sa za Ginny zrazu ženský hlas a ona sa zvrtla.

Stála tam Pansy s veľmi bojovým výrazom na tvári a zazerala na Hermionu. Podišla bližšie, postavila sa vedľa červenovlásky a prižmúrila oči na ženu oproti nim.

"Parkinsonová?" prekvapene hlesla Hermiona a nadvihla obočie.

Čiernovláska prikývla. "Nemôžem povedať, že ťa rada vidím, Grangerová, ale na tom sme zrejme obe rovnako," posmešne povedala a znova sa otočila k Ginny.

"Môžeme ísť?"

Ginny prikývla, obe sa zvrtli a nechali tam šokovanú Hermionu stáť osamote.