Duchovia minulosti 7

Dva týždne od Malfoyovej nečakanej návštevy mala Ginny na tvári už iba pár väčších náplastí a konečne sa začala podobať na ženu, ktorou bývala pred nehodou. Minimálne to tak bolo, čo sa vzhľadu týkalo. Psychicky na tom nebola až tak dobre ako predtým, čo prirodzene vyplývalo z toho, že celý ten čas sa v nemocnici neobjavil ani jeden člen jej rodiny. Dokonca sa na to nenápadne opýtala Pansy, ale tá iba pokrčila plecami a povedala jej, že ona o nich nič nepočula.

Zase raz sedela na balkóne premýšľajúc, aké to je byť bez svojich najbližších aj napriek tomu, že bývajú iba pár kilometrov od nej. Načiahla sa po hrnčeku s horúcim čajom a odpila si malý dúšok. Nohy si oprela o zábradlie a vzala si jeden z časopisov, ktoré si deň predtým kúpila. S nezáujmom v ňom listovala, prehliadala si obrázky a čítala nadpisy, až kým neuvidela titulok, ktorá jej skoro spôsobil srdečnú zástavu.

Vojnový hrdina Ron Weasley sa so svojou manželkou Lavender Weasleyovou ukázal na benefičnej večeri Ministerstva mágie

Asi dve minúty na tie obrovské čierne písmená iba hľadela s otvorenými ústami. Jej brat sa oženil? Kedy? Rýchlo sa dala do čítania. Z článku sa dozvedela, že pred pár dňami oslávili prvé výročie. Takže Ron sa pred rokom oženil a ona o tom nemala ani poňatia. Ju nikto nepozval, nikto jej nedal vedieť. Neznamenalo to, že ju definitívne vylúčili z rodiny? Predsa... nebolo to tak, že by nevedeli, kde je. Minimálne jeden človek vedel, kde žila, ale oni ju napriek tomu ignorovali. Prehliadali ju a tvárili sa, že neexistuje. Čo mohlo byť výrečnejšie než toto?

Zaplavil ju pocit prázdna a osamelosti. Rýchlo zatvorila oči, aby sa donútila nevyroniť ani jednu slzu, ale tie otravné slané kvapky sa silou mocou dožadovali voľnosti a nakoniec nebolo nič, čo by mohla urobiť, aby si zabránila trochu poplakať.

***

Draco sa vyviezol na tretie poschodie súkromnej kliniky, vošiel do dlhej na bielo natretej chodby a namieril si to k recepcii, avšak potom zbadal, že dvere na balkón na konci chodby sú pootvorené. Asi sekundu tam nerozhodne stál, ale potom sa zvrtol a vykročil. Prišiel tam predsa za ňou, tak prečo vôbec váha? On nebol zbabelec... teda, väčšinu času.

Priblížil sa ku dverám, odchýlil ich na toľko, aby cez medzeru mohlo prekĺznuť jeho štíhle telo a vyšiel von. Ginny si ho nevšimla, očividne bola príliš zabratá do čítania nejakého časopisu. Nehlučne spravil jeden krok k nej a nahol sa cez jej rameno, aby mohol vidieť, čo ju zaujalo na toľko, že si nevšimla jeho príchod. Keď si prečítal titulok, okamžite mu to začalo dávať zmysel a on sa proti svojej vôli zacítil nepríjemne.

Stavil sa, že ňou musel otriasť fakt, že nebola pozvaná na svadbu svojho brata. Draco veľmi dobre vedel, že nebola, pretože keby ju pozvali, s najväčšou pravdepodobnosťou by prišla. A ten blábol o tom, že utiekla a nikto nevedel, kde je, bol tiež nezmysel. Existovalo predsa množstvo ľudí, ktorí by za dostatočne veľký obnos peňazí dokázali nájsť jednu malú červenovlasú čarodejnicu. Zvlášť keď je taká známa. Možno si práve s konečnou platnosťou uvedomila, že sa jej prosto vzdali. Nemal veľmi chuť vyrušovať ju vo chvíli, keď odkrývala ďalší kúsok zo skladačky, ktorú tvorila jej rodina, lenže už nebolo cesty späť. Možno sa mu podarilo dostať sa tam nepozorovane, ale neveril, že by mal také isté šťastie aj pri odchode.

"Na popoludňajšej cigaretke?" potichu sa spýtal a zbadal, ako sa pri zvuku jeho hlasu strhla.

Okamžite zavrela časopis a hodila ho na stôl. Odkašľala si a potiahla nosom. Draco sa zamračil. Neplakala snáď, alebo áno? Sakra, veľmi dúfal, že nerevala. Nemal rád ufňukané ženské.

"Čo chceš?" spýtala sa ho slabým hlasom a znova si odkašľala. Odpila si z hrnčeka, ktorý bol dovtedy položený na stolíku a objala ho oboma rukami.

Draco zostal stáť za ňou, oprel sa o zárubňu a strčil si ruky do vreciek na čiernych oblekových nohaviciach.

"Prišiel som ti oznámiť, že sme zistili, kto mal na starosti tú šperkovnicu a kto ju dal do nesprávnej miestnosti. Dnes doobeda prebehol súd. V Azkabane strávi za tažké neúmyselné ublíženie na zdraví dva roky," pokojne oznámil a uprene sledoval jej chrbát, čakajúc na jej reakciu.

Ginny sa napla a zamračila sa. "Nie je to za neúmyselné ublíženie priveľa?" spýtala sa s pohľadom upretým pred seba.

Draco pokrútil hlavou, hoci si bol vedomý toho, že ho nevidí. "Nemyslím. Veľmi dobre vedel, že jeho práca obnáša obrovské riziko. Bol nezodpovedný, podcenil situáciu a jeho vinou si skončila v nemocnici. Čo keby sa ti ten plameň dostal do očí? Čo keby si kvôli nemu oslepla? Mohlo sa to stať a vlastne, je iba zázrak, že to tak nedopadlo. Povedala by si aj vtedy, že je to príliš veľa? Ten chlap musí znášať následky za to, čo spôsobila jeho neopatrnosť."

Chvíľu premýšľala a skúsila si predstaviť, že by nemala také šťastie a naozaj by prišla o zrak. Malfoy mal zrejme pravdu, v takom prípade by sa jej tie dva roky zdali možno aj málo. Poškodenie tváre jej čaromedici dokázali napraviť, ale keby mala byť postihnutá slepotou na celý život, dva roky by určite nestačili.

Prikývla a hoci nerada, súhlasila s ním. "Asi máš pravdu," zamumlala.

Chvíľu stáli v tichosti, ale po pár minútach Draco vykročil a postavil sa na Ginninu úroveň. Pozrel sa dole na ňu. "Smiem si prisadnúť?"

Červenovláska pokrčila ramenami a tvrdohlavo sa odmietala na neho pozrieť. "Ak chceš. Nevlastním to tu, takže zakázať ti to zrejme nemôžem."

Draco nad jej odpoveďou prevrátil očami, ale vzal to ako áno, obišiel ju a sadol si na plastovú stoličku. Na to, aká bola tá nemocnica vychýrená a koľko tam stálo ošetrenie, by povedal, že by si mohli dovoliť aj niečo lepšie, ako sú obyčajné biele plastové stoličky. Musí to navrhnúť Theovi, je to koniec koncov riaditeľ.

"Vidím, že ti už dali dole všetky obväzy," podotkol, keď sa ona nemala k slovu. Zahľadel sa jej do zamračenej tváre, ktorú narúšalo už iba pár náplastí.

"Hej, ide to celkom dobre. Zajtra by ma mali prepustiť."

"Zajtra?" prekvapene zopakoval. Toto mu Theo nepovedal. Draco mu predsa jasne povedal, že sa neuspokojí s ničím menším ako je tá najlepšia starostlivosť a on ho mal o priebehu liečby pravidelne informovať. Jej prepustenie bola dosť podstatná vec na to, aby mu o tom dal vedieť.

"Čaromedik povedal, že dokončenie liečby môžem absolvovať aj bez toho, že tu budem trčať a nudiť sa. Takto budem môcť pracovať a viesť normálny život a pravidelne sem budem chodiť na zákroky."

Znova ich obostrelo ticho, ale bolo to príjemné ticho a ani jeden z nich nemal potrebu prerušiť ho. Pobudli tak hodnú chvíľu, možno aj pol hodinu, keď Draco očami zavadil o časopis ľahostajne pohodený na stole. Pozrel sa na jej profil a zhlboka sa nadýchol. Vedel, že to nemal robiť, ale niečo ho nútilo zatlačiť na ňu. Možno mu niečo povie, niečo prezradí a on sa k nej znova o kúštik priblíži.

Vzal si časopis, pri šuchote, ktorý naschvál urobil, sa Ginny pozrela, čo robí a on mohol vidieť, ako stuhla, keď ho uvidela, ale potom sa otočila a snažila sa nedať na sebe nič najavo. Chvíľu listoval, prezeral si stránky, až kým neprišiel k tej, ktorá Ginny tak zaujala.

"Aha," vyhŕkol," tvoj brat so ženuškou sa zase raz ukazujú. Vidím, že si zrazu nadobudnuté bohatstvo užívajú."

Bohatstvo?

"Hm," zamrmlala Ginny a siahla po cigaretách. Jednu si vložila do úst, priložila zapalovač a úplne ignorovala fakt, že sa jej trasie ruka.

Draco bol trochu sklamaný, že z nej nedostal niečo viac, ale rozhodne sa nemienil vzdať. Predstieral, že pozorne číta článok, kým premýšľal, čím by ju mohol prinútiť k nejakej významnejšej reakcii.

"Na tom večierku som bol," na okolo nenútene povedal, "neverila by si, koľko ľudí je zo Zlatého tria stále namäkko. Alebo vlastne, keď sú teraz štyria a tak pekne popárení, tak by som možno mal povedať zo Zlatého quarteta."

"Popárení?" spýtala sa Ginny so stiahnutým hrdlom. Čo tým myslel? Chcel tým povedať, že Harry a... Hermiona?!

"No predsa Weasley s Brownovou a Pottrík s Grangerovou. Mala si vidieť, ako tá malá vlasatá šprtka ukazovala všetkým svoj zásnubný prsteň."

Zhlboka sa nadýchla. To nemohla byť pravda. Hermiona a Harry? Veď oni nikdy... nikdy to medzi nimi neiskrilo, tým si bola Ginny istá. Boli ako brat a sestra. A navyšše, Hermiona bola jej priateľka. Nemohla uveriť, že sa dala dokopy s jej bývalým alebo aspoň že sa s ním dala dokopy bez toho, aby jej to oznámila.

Blondiak sa sám pre seba jemne usmial, keď zistil, že sa začína blížiť tam, kde chcel byť. Prezrel si svoju spoločníčku a videl, ako sa jej trasú plecia a ruka, v ktorej držala cigaretu. Na malú chvíľu zacítil osteň ľútosti, ale potom ten otravný pocit zahnal do úzadia.

"Ty si o tom nevedela?" spýtal sa jej zrazu falošne udiveným hlasom. Veľmi dobre vedel, že o tom nevedela. A keď tak nad tým premýšľal, bolo lepšie, že sa to dozvedela teraz od neho, ako keby ich mala stretnúť v Šikmej uličke a zistiť to priamo od nich.

"Nie, nevedela," potvrdila Ginny a zhrozila sa, ako zúbožene jej hlas znie. Ako presne kopíruje jej pocity. To posledné, čo chcela, bolo odhaliť pred Malfoyom svoje slabosti.

"Sestrička na oddelení povedala, že ťa po celý čas pobytu nebol navštíviť žiadny rodinný príslušník," tlačil ďalej Draco, hoci mu hnútorný hlas navrával, aby to radšej nerobil.

"Nie, nebol," nezvýrazne odpovedala Ginny, pohľad ma upriamený rovno pred seba a zízala do prázdna až do chvíle, kým jej oči nezaplavili slané jazerá. Zamrkala v úmysle zbaviť sa ich, ale malo to úplne opačný efekt a po tvári jej skĺzli dve malé ale o to významenjšie slzy. Špačok dofajčenej cigarety hodila do popolníka a ihneď si vytiahla ďalšiu.

Dva páry tmavomodrých očí zachmúrene sledovali jej počínanie. "Nemala by si toľko fajčiť."

"Do toho ťa nič," odsekla mu a rukávom si naštvane utrela líca. Rozhodne nepotrebovala plakať pred Malfoyom. Štiplavý dym na jazyku jej aspoň pomohol mať triezvejšie myšlienky a nedovolil jej utopiť sa v spomienkach a sebaľútosti. Na to bude predsa čas neskôr, keď bude sama.

"Vlastne, ani sa nečudujem, že ťa neprišiel pozrieť nikto z tvojej rodiny... po tom, čo sa stalo."

To bola očividne posledná kvapka. Ginnino sebaovládanie povolilo a ona sa k nemu s trhnutím otočila. Rozšírenými očami hľadela na jeho príťažlivý profil, jej prsty sa kŕčovito obtočili okolo operadla stoličky.

"Čo myslíš tým čo sa stalo?" vytisla zo seba s obavami.

Draco sa k nej otočil a opätoval jej zhrozený pohľad. "Zabúdaš, že som čiastnočne pracoval pre Rád? Viem o všetkom."

"O všetkom," zopakovala šepotom Ginny a zadívala sa na jeho dokonale ušitý oblek, aby sa tak vyhla pohľadu jeho očí.

"Odhaliť polohu Grimaudovho námestia a spôsobiť tak smrť Lupina a Tonksovej? Kto by to bol do teba povedal..." povedal trochu pobaveným hlasom a v duchu dúfal, že sa napriek jeho slovám nezosype. Nerád by ju musel dávať dokopy.

"Prečo hovoríš, že som to bola ja? Nevyšetrovali to?" rýchlo sa opýtala a napäto čakala na odpoveď.

"Ale áno," odpovedal Draco, "dvaja svedkovia potvrdili, že ťa tam vtedy videli, ako spolupracuješ so smrťožrútmi. A ty si utiekla, takže...."

"Hej, Weasleyová!" kričal za ňou, keď sa zrazu bez varovania postavila a utiekla odtiaľ.

***

Na dvere od toalety v jej izbe niekto dvakrát rázne zaklopal.

"Si v poriadku?" pýtal sa Malfoyov hlas, kým sa jej z úst valila ďalšia dávka obsahu jej žalúdka.

"Ginny, môžem ísť dnu?" Dvere sa začali pomaly, váhavo otvárať, ale ona sa k nim priplazila rýchlejšie, než pravdepodobne bolo normálne, rázne ich zabuchla a zamkla.

Oči jej zaplavil príval nových sĺz, oprela sa o stenu a rozkašľala sa, keď sa jej znova zdvihol žalúdok. Vyvrátila hlavu dohora a párkrát prehltla. Utrela si ústach, v ktorých cítila nepríjemnú príchuť, jej kašeľ sa miešal s hlasnými vzlykmi a na dvere stále vytrvalo klopal Malfoy.

"Choď preč!" polohlasne vykríkla, pritiahla si kolená k telu a položila si na ne čelo. Táto poloha aspoň trochu tlmila jej nervové zrútenie.

Bolo jej tak strašne zle. Ani po toľkých rokoch sa nič nezmenilo. Nič, okrem toho, že jej brat sa oženil s Lavender a Harry sa zasnúbil s Hermionou. Ona bola v ich očiach stále vinná, stále bola tá istá špina. Prečo sa vôbec vracala domov? Prečo si dovolila ten prepych dúfať, že sa to všetko vyriešilo? Už dávno nie je malé dievča, prestala veriť v dobrotu a spravodlivosť, tak prečo verila v tento zázrak?!

Sedela tam azda hodinu alebo dve, nebola si úplne istá, keď sa konečne odlepila od dvier a postavila sa. Pohľad do zrkadla ju uistil v podozrení, že musí vyzerať hrozne. Vodnaté oči a líca ju od slaných sĺz štípali, tak si celú tvár umyla vodou a osušila sa. Párkrát si prepláchla ústa vodou, na zubnú kefku si vytlačila obdivné množstvo zubnej pasty a neprestala drhnúť, kým sa tá odporná chuť z jej úst konečne nevytratila.

Keď odomkla a konečne vyšla z kúpeľne, okamžite sa zarazila a zostala stáť medzi dverami. Stále tam bol. Sedel na jej posteli, upieral na ňu svoje modré oči, ani sval na tvári sa mu nepohol. Hoci vyzeral rovnako nečitateľne ako inokedy, všimla si, že bolo niečo v jeho pohľade. Niečo takmer ľútostivé. Pri tom pohľade sa jej na hrudi znova usadil ťažký povlak a stiahlo sa jej hrdlo. Nerátala s tým, že tu bude, a tak nebola pripravená byť kvôli nemu silná a tváriť sa, že ju to všetko nezasiahlo.

Sklopila oči k podlahe. "Odíď, prosím," takmer zašepkala. Na pretvárku v tej chvíli už nemala dostatok síl.

"Len som sa chcel uistiť, že si v poriadku," povedal tak zúčastnene, až sa zdalo, že mu na tom naozaj záleží. Ginny ale nebola hlúpa. Prečo by mu malo na nej záležať? Nikdy sa dobre nepoznali a on jej rodinu vždy neznášal a opovrhoval ňou. Och, ale... veď ona do tej rodiny už vlastne nepatrí.

Sťažka prehltla. Nie, nemôže sa znova rozplakať. To si odmietala dovoliť.

"Je mi fajn." Zodvihla hlavu a pevne mu pozrela do očí. "Môžeš ísť."

Malfoy ju chvíľu pozoroval, študoval jej výraz a ona by sa bola najradšej schovala pod posteľ, ale vydržala to. Nakoniec iba mlčky prikývol a bez jediného slova odišiel z jej izby.

Ginny sledovala, ako odišiel, ďalších päť sekúnd iba zízala na biele dvere, než sa otočila k svojej posteli. Do jej zorného uhla sa dostala sklenená váza s krásnymi ružovými ružami na nočnom stolíku. Bol to darček od Daphne a zároveň ospravedlnenie, že jej trvalo dva týždne, než sa dostavila na návštevu. Ale keď jej hnedovláska ukázala toho malinkého človiečika zabaleného do modrej prikrývky, ktorý bol príčinou jej zaneprázdnenia, všetko jej bolo odpustené.

Pristúpila k stolíku, schmatla vázu a celou silou ju hodila do náprotivnej steny.

Trochu to pomohlo.