Duchovia minulosti 5

Ginny si zamyslene prezerala šperkovnicu. Vyzerala, že je vyrobená zo striebra alebo bieleho zlata, ale podľa toho, že ju tipovala na zhruba osemnáste storočie, to bolo najpravdepodobnejšie striebro.

Skúsila na ňu vyslať niekoľko kúziel, ale zvláštne bolo, že skôr, než stihli dosiahnuť samotnú šperkovnicu, asi päť centimetrov pred svojím cieľom kúzla zanikli. Jednoducho sa rozplynuli... akoby ich nebola ani nikdy vyslala. Pokúšala sa toho ochranného štítu zbaviť, ale nič nefungovalo, a tak nakoniec prišla k záveru že je to možno súčasť kliatby, ktorá je na ňu uvrhnutá. Nikdy predtým sa s podobným prípadom nestretla a už jej pomaly dochádzali nápady.

Potom si však spomenula, že keď bola v Kanade a robila si kurz, ich lektor im spomínal špeciálny druh kliatby, ktorá okamžite zabíja. Mala celkom jasný zámer – zabiť každého nečistokrvného čarodejníka, ktorý sa jej dostane do cesty. Jej tvorca musel byť, samozrejme, čistokrvný čarodejník a pri vytvorení kliatby musel použiť svoju vlastnú krv. Existoval iba jediný spôsob na to, aby zistila, či má pravdu. Musela použiť tú istú kliatbu ešte raz s použitím svojej vlastnej krvi.

Ak nebude mať pravdu, kúzlo by malo zaniknúť rovnako ako ostatné, ale ak pravdu bude mať, pôvodné kúzlo by sa tým jej kúzlom malo zrušiť.

Vytiahla si zo zadného vačku svoju zmluvu a ostrým krajom si rýchlym pohybom prešla po prste, ktorý začal takmer okamžite krvácať. Papieť zastrčila späť do vrecka, nakvapkala pár kvapiek na svoj prútik, nadýchla sa a vyslala na šperkovnicu kúzlo.

Nestala so však to, čo čakala. Kúzlo nezaniklo, miesto toho sa od šperkovnice odrazilo narazilo do steny, od ktorej sa tiež odrazilo a preletelo na druhú stranu do náprotivnej steny. Ginny s rozšírenými očami pozorovala, ako okolo nej prelietava kliatba, ktorú vyslala a snažila sa ju zastaviť pohlcujúcim kúzlom, ale nanešťastie bola príliš rýchla na to, aby sa trafila.

Otáčala hlavou, aby mala kliatbu vždy na očiach a chcela sa pomaly presunúť k dverám, lebo vedela, že skôr či neskôr kúzlo narazí buď do nej alebo do stolíka, na ktorom bola položená šperkovnica. Stihla odstúpiť od stolíka iba meter, keď sa stalo to, čo predpokladala. Kliatba narazila do drevenej konštrukcie, miestnosťou sa ozvala ohlušujúca rana, stolík vybuchol a vzbĺkol zelenými plameňmi, ktoré ju zasiahli rovno do tváre. Ginny vykríkla, snažila sa kryť sa rukami, ale v konečnom dôsledku to až tak veľmi nepomohlo.

Jej koža horela. Cítila nekonečnú páľavu, ktorá jej škvarila kožu na tvári a ona kričala ako zmyslov zbavená. Dokázala otvoriť iba pravé oko, ale to jej stačilo, aby sa potácavou chôdzou presunula k dverám. Otvorila ich, zvalila sa na náprotivnú stenu chodby, kým sa jej z očí rinuli slzy sprevádzané jej hlasným kvílením.

Pokúšala a dostať k výťahu, snažila sa ignorovať bolesť a kráčať, ale pri každom druhom kroku sa doslova zvalila na stenu, neschopná udržala rovnováhu. Bolo to horšie a bolestivejšie než čokoľvek, čo doteraz zažila vrátane cruciatusa. Tackavo sa blížila k výťahu a mala chuť zoškriabať si mäso z tváre, aby ju to konečne prestalo bolieť. Keď sa konečne dostala k svojmu cieľu, stlačila veľký gombík na stene a vtedy si všimla, ako znetvorene vyzerá jej ruka. Na sekundu jej napadlo, čo ten výbuch asi tak urobil s jej tvárou, ale pálivá bolesť znova pohltila všetky jej myšlienky.

Cinknutie výťahu a zvuk otvárajúcich sa dverí jej znel ako nebeská hudba. Vpadla dnu, jednou rukou chňapla po gombíkoch, nestarajúc sa, ktoré z nich stlačila a jediné, čo nasledovalo potom, bola tma.

***

„Nemôžem uveriť, že si ju tam nechal!“ rozčúlene sa ozval ženský hlas polohlasným šepotom.

Bolo počuť, ako niekto urobil pár krokov a potom zastal. „Povedala, že tam nemám byť, lebo je to nebezpečné.“

„A ty si nepočkal na chodbe?!“

„Nie je to decko, Pansy!“ odvrkol jej späť mužský hlas a Ginny sa snažila rozpamätať, kde leží, prečo sa cíti, ako keby sa poriadne nadrogovala a prečo sa Pansy háda s Malfoyom.

Svoju myseľ zamerala na to posledné, na čo si dokázala spomenúť. Celkom jasne videla, ako pracuje v suteréne, potom ide na obed a keď sa vráti, Pansy jej hovorí, že majú na Ministerstve naliehavý prípad. Ale čo to bolo?

Och, šperkovnica! A Malfoy je riaditeľom oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Naraz si spomenula na všetko. Na veľký výbuch, oheň a jej tvár. JEJ TVÁR! Chcela otvoriť, oči, ale nemohla. Okamžite ju prepadla panika a ihneď sa chcela dotknúť tváre, lenže jej ruky boli ako z olova. Pomaly posunula pravú ruku o pár centimetrov ďalej, ale to bolo všetko.

Od námahy jej z úst vykĺzlo zastonanie.

„Ginny?“ počula vyhŕknuť Pansy. „Si hore?“ prihovárala sa jej a jej hlas teraz počula zreteľnejšie. V pozadí tresli dvere.

„Kde som? Čo je so mnou? Prečo nemôžem otvoriť oči?“ chrlila zo seba otázky a pokúšala sa sadnúť si, ale jej svaly ju takmer vôbec neposlúchali.

„Zostaň ležať!“ prikázala jej slizolinčanka a položila jej ruku na plece. „Si v nemocnici... mala si nehodu.“

„Áno,“ zamumlala Ginny, „viem. Kde je Malfoy? Počula som ho.“

„Tu som, Weasleyová,“ zahrmel jeho hlas. „Bol som zavolať čaromedička, hneď tu bude.“

„Povedal si, že tá miestnosť je ošetrená pohlcujúcim kúzlom,“ skoro začudovane hlesla sama prekvapená. „Povedal si to!“ zopakovala, ale tento raz už s obviňujúcim tónom v hlase.

„Prečo si to povedal?“ ozval sa jej polohlasný výkrik, kým sa snažila posadiť sa, ale niekto, zrejme Pansy, jej dal znova ruky na plecia a tlačil ju späť na posteľ.

„Ginny, upokoj sa, prosím,“ žiadala ju Parkinsonová, ale ona nebola v stave počúvať ju.

„Slečna Weasleyová,“ oslovil ju cudzí hlas, „upokojte sa. Som lekár, všetko bude v poriadku. Pán Malfoy, slečna Parkinsonová, prosím, odíďte, ja sa o ňu postarám.“

Zamračený Draco si s Pansy vymenil pochmúrny pohľad a obaja z miestnosti bez slova odišli.

***

Draco sa zvalil na pohovku vo svojej obývačke, oprel si hlavu, v ktorej mu nepríjemne tepalo o opierku a zatvoril oči. Nikdy nevidel nič také odporné ako jej spálená tvár. Skoro akoby naschvál to musel byť on, kto ju našiel vo výťahu chúliť sa v bolestivých kŕčoch a vlnách hysterického plaču.

Najrýchlejšie, ako bol schopný, ju dostal do nemocnice, zatiaľ čo sa ju snažil upokojiť a navravieť jej, že všetko bude v poriadku, hoci si tým sám nebol istý. Ale aj tak pochyboval, že ho vnímala a že si to bude pamätať.

Dvoma prstami oboch rúk sa snažil uvoľniť to nepríjemné pulzovanie v spánkoch, pomaly krúživými pohybmi masíroval pokožku, ale nepomáhalo to. Pansy, ktorá na neho hučala celú cestu späť na Ministerstvo a obviňovala ho, zrejme odviedla excelentnú prácu.

Nechápal, prečo jeho priateľka nechcela veriť, že tam Weasleyovú nenechal osamote naschvál s nejakým zákerným zámerom ublížiť jej, ale že to bola jednoducho nehoda, s ktorou nemal nič spoločné. Áno, mal svoje chyby a v minulosti urobil pár hlúpych rozhodnutí, ale to bolo preč a ona to veľmi dobre vedela. Nakoniec síce uznala, že to trochu prehnala a správala sa iracionálne, ale tiež si od neho vynútila sľub, že zistí, čo sa v tej miestnosti stalo a kto je za to zodpovedný.

Na druhej strane to však od neho ani nemusela žiadať. Už predtým bol rozhodnutý, že ten, kto jej to spôsobil, za to poriadne zaplatí. Bolo neprípustné, aby sa na ministerstve stávali nehody takéhoto rázu.

Draca zrazu prepadla neodolateľnú chuť naliať si pohárik nejakého alkoholu a poriadne sa opiť, ale bol príliš unavený na to, aby sa vôbec postavil. Tak tam len sedel a zízal do svojho prázdneho tichého bytu až do chvíle, keď sa na jeho dvere ozvalo zbesilé klopanie, ktoré prerástlo do zúrivého búchania.

Jeho tvár zbrázdilo podráždené zamračenie, kým vstával a kráčal ku dverám. Keď ich otvoril, sotva stihol otvoriť ústa s úmyslom spýtať sa toho votrelca, čo od neho chce a čiernovlasý okuliarnatý mladík ho odstrčil z cesty a vošiel do jeho bytu.

„Kde je?“ spýtal sa zvýšeným hlasom, kým sa k nemu Draco otočil s temným leskom v modrošedých očiach.

„Nezdá sa ti, že sa zahrávaš s ohňom, keď sa bez dovolenia nasáčkuješ do môjho bytu, Potter?!“ zavrčal na neho a dvere nechal otvorené. Rozhodne nemal v úmysle tolerovať ho vo svojom byte dlho.

„Nezdržím ťa dlho,“ posmešne odpovedal Harry. „Chcem len pár odpovedí. Hovorí sa, že tá žena, ktorá sa dnes zranila na Ministerstve, bola Ginny. Bol som u Munga, lenže tam nikto s takým poranením neleží. Kde teda je?“

„Načo to chceš vedieť, Potter? Ak ti ani nedala vedieť, že je v Anglicku, má to svoj dôvod a pochybujem, že by bola celá bez seba, keby si ju obťažoval práve teraz. Ty, Grangerová a jej takzvaná rodina ste ju zradili. Nechaj ju už na pokoji.“

„Nevieš, o čom hovoríš, Malfoy,“ precedil cez zuby Harry, ktorého čelo sa okamžite zachmúrilo.

„Viem presne, o čom hovorím. Verili ste lžiam a ani ste sa neobťažovali spýtať sa na jej verziu. To je to, čo sa stalo.“

„Nebol si tam.“

Draco sa posmešne krátko zasmial. „Viem toho viac, než si myslíš a teraz vypadni.“

„Nie, kým mi nepovieš, v ktorej nemocnici leží.“

Nepovedal mu to. Miesto toho Draco vytiahol prútik, nešetrne ho vyhodil zo svojho bytu a zatvoril dvere.

***

Mesiac. Presne toľko musí Ginny zostať v nemocnici s tvárou pokrytou obväzmi. Našťastie, čaromedik ju upokojil a oznámil jej, že hoci bola jej tvár ohňom poranená veľmi vážne, dnes už existujú kúzla a elixíry, ktoré jej pomôžu, aby vyzerala presne tak ako pred nehodou.

Hoci si Ginny nikdy nejako špeciálne na svojom výzore nezakladala, zo srdca jej spadol obrovský kameň, že nebude znetvorená. Kým bola v nemocnici a hlavu mala poobväzovanú, nemohla robiť skoro nič. Sestričky jej pomáhali chodiť na toaletu, nájsť zubnú pastu a kefku a spočiatku jej dokonca museli pomáhať aj jesť.

Prvý týždeň na jej tvári čaromedici pracovali takmer nepretržite a ak aj mala pokoj, väčšinou únavou alebo vplyvom elixírov zaspala. Keďže toho veľa robiť nemohla, zriedkavé stavy bdelosti väčšinou využívala na premýšľanie.

Dokola si prehrávala ten deň, kedy sa stala nehoda so šperkovnicou. Spomínala na to, ako stretla Malfoya a na fakt, že sa k nej správal ako k rovnocennej. Možno sa dala príliš poblázniť jeho vypestovanou fasádou. Síce nemala poňatia, prečo by jej chcel ublížiť takýmto spôsobom, no všetko, čo vedela, hovorilo jednoznačne proti nemu.

Možno to bola iba nenávisť zo starých čias... proste nikdy nezomierajúca neznášanlivosť dvoch na smrť znepriatelených rodov. Povedal predsa, že od Pansy vedel, že začala pracovať pre ich firmu a možno si aj zistil, že práve ju pošle na Ministerstvo. Keď si tú scénu znova predstavila, došlo jej, že vôbec nevyzeral prekvapene, že ju vidí vychádzať z krbu vo svojej kancelárii.

Vyzeralo to tak, že ju svojim mierumilovným správaním chcel iba obalamutiť, aby nebola podozrievavá a povolila na ostražitosti. Ale, keď mala pravdu povedať, v ten deň pri ňom vôbec nebola ostražitá, pretože jej vôbec nenapadlo, že by jej chcel niečo spraviť. Nevedela si predstaviť, aký by mal dôvod a ich staré nepriateľstvo, ktoré bolo mimochodom skôr medzi ním a Ronom, ju zvyčajne obchádzalo.

Zdalo sa, že zasa uverila a následne tvrdo narazila na svoju vlastnú hlúposť. Koľkokrát to ešte bude musieť absolvovať? Už mnohokrát sa presvedčila, že nikomu neveriť je to, čo zabraňuje tomu, aby bola zranená. Kedysi verila svojim priateľom a svojej rodine a oni ju zranili. Bolelo to viac, než si kto dokáže predstaviť a predsa sa z toho nepoučila?