Duchovia minulosti 4

Vyzeralo to dobre. Ginny sa prechádzala po miestnosti, kde bolo umiestnených desať pracovných stolov okupovaných svojimi majiteľmi a začala premýšľať, že by to miesto naozaj zobrala. Pansy s Daphne jej dokonca sľúbili, že dostane jednu z dvoch voľných kancelárií, ktoré zostali po ich bývalých zamestnancoch. Ale stále tam bol ten fakt, že bude musieť pracovať pre ne. Aby bolo jasno, Ginny vôbec neprekážalo, že sú slizolinčanky. Vadilo jej, že sú mrchy... alebo že boli, ešte sa presne nerozhodla.

„Takže? Čo na to hovoríš?“ s napätím sa spýtala Daphne, ktorá spolu s Parkinsonovou stála za ňou a sledovala ju na každom kroku, keď si prezerala priestory.

Ginny pokrčila ramenami. „Nie je to tu zlé,“ pomaly povedala obzerajúc sa okolo seba. Snažila sa viac zamerať na vzhľad interiéru, ako na kradmé pohľady, ktorými ju častovali pracovníci firmy Parkinsonová & Greengrasová.

Akonáhle Ginny prvý raz vstúpila do dverí spoločnosti, všetci na ňu úplne neskryte zízali s otáznikmi vpísanými na tvárach. To mierne dusno rozpýtlili až majiteľky, ktoré ju privítali a prikázali ostatným, aby prestali zízať a vrátili sa späť do práce. Avšak keď okolo nich prešla a oni si mysleli, že bola dosť ďaleko na to, aby ich nezačula, miestnosťou sa ozval šepot, ako keď sa okolo vás zhŕkne kolónia včiel a oni vám bzučia pri uchu.

„Ako tej najlepšej z nášho tímu, ti, samozrejme, pripadnú tie ťažšie prípady,“ informovala ju Greengrasová.

„Samozrejme,“ odpovedala červenovláska a na tvári sa jej zjavil úškľabok, keď začula, ako niekto znova zašepkal jej meno nasledované menom Harryho Pottera. „Dobre.“

„Čo dobre?“ chcela vedieť Pansy a prekrížila si ruky na hrudi.

„Beriem to,“ rýchlo povedala Ginny, aby si ešte nestihla rozmyslieť. „Môžem začať zajtra?“

Obe slizolinčanky nemo prikývli a potom sa ako na povel obe široko usmiali. „Samozrejme. Obyčajne sme tu zhruba od deviatej...“

„Tak teda o deviatej.“

***

Na ceste domov sa Ginny ešte zastavila v stánku s novinami a znova vyhľadala stránky s ponukami na predaj bytov. V hoteli si inzeráty podrobne prezrela, zakrúžkovala tie, ktoré sa jej pozdávali a znova vyšla do ulíc.

Po piatich hodinách prezerania si rôznych bytov si konečne vybrala dva, medzi ktorými sa rozhodovala. V kaviarni si potom dala neskorú popoludňajšiu kávu a premýšľala, čo ďalej. Zdalo sa jej, že stále iba premýšľa, čo bude jej ďalší krok, ale k vyriešeniu svojho problému nebola bližšie ani o milimenter. Zapálila si jednu z mnohých cigariet v ten deň a červené vlasy, ktoré jej rozfúkal vietor, si uhladila za ucho. Vlastne, jej vlasy neboli úplne červené... skôr vyzerali ako oheň, tak trochu do oranžova. Keď bola v Kanade, často experimentovala s farbou svojich vlasov. Červenej sa však vzdať nechcela, ale nikdy nemala rada tú vyblednutú hrdzavú farbu, ktorá bola jej dedičstvom, a tak často siahala po tmavočervenej.

Bola by si rada prečítala aj Denného proroka, ale ešte stále nenabrala odvahu objaviť sa v Šikmej uličke alebo niekde inde, kde by mohla naraziť na čarodejníkov, a tak bola od tohto sveta odrezaná.

Niekedy si kvôli svojmu skrývaniu pripadala skoro zbabelo. Viac ako čokoľvek sa chcela objaviť na prahu Brlohu a vrhnúť sa svojim rodičom do náručia. Chcela sa znova doťahovať so svojimi súrodencami a smiať sa na Perceyho prílišnej upätosti. Lenže nemohla, ešte nie. Nevedela, ako a kde sa s nimi stretne, ale najprv si rozhodne musela pripraviť, čo im povie. A tiež sa musela pripraviť na akúkoľvek reakciu, ktorej by sa jej od nich mohlo dostať. A hlavne... musela si nejako dostať do hlavy aj myšlienku, že by to nemuselo skončiť tak, ako si to vysnívala. Bolo ťažké to zobrať na vedomie a ona sa do toho stavu ešte nestihla dostať.

Na druhý deň ráno bola presne o deviatej vo svojej kancelárii a kúzlom ju premaľovávala na jemnú marhuľovú farbu. V tej chvíli sa na jej dvere ozvalo zaklopanie a dovnútra vstúpila Daphne.

„Ahoj, vidím, že si to tu začínaš zútulňovať,“ podotkla hneď, keď videla, ako sa fádne biele steny zmenili na farebnejšiu variáciu. „Tu sú najurgentnejšie prípady, s ktorými si nikto nevie rady,“ povedala a podávala jej zoznam. „Väčšina z tých vecí sú uskladnené dole v suteréne. Ukážem ti, kde to je.“

Ginny hnedovlásku nasledovala k výťahom.

„Takže...,“ začala, aby tak prerušila trápne ticho, „ako ste sa ty a Panrkinsonová dostali k tomu, že si založíte firmu?“ Okrem toho, že tá otázka bola účelová, odpoveď ju fakt zaujímala.

Daphne si najprv Ginny prezrela od hlavy k päte a potom si nahlas povzdychla. „Po skončení vojny Pansyni rodičia a môj otec skončili v Azkabane a keď sa zistilo, že väčšina nášho majetku bola nadobudnutá z ilegálneho obchodu s predmi temnej mágie, takmer všetko zhabalo Ministerstvo. Pansy nemala nikoho, kto by sa o ňu postaral a keďže moja mama zomrela pred rokmi, ani a moja sestra. Vtedy sme sa rozhodli, že skúsime podnikať a samy si zarobíme na živobytie.“

„A to len tak?“ prekvapene sa spýtala Ginny. „Veď o podnikaní ste nič nevedeli! Ako sa vám podarilo vytvoriť jednu z najväčších spoločností zameranú na čistenie od temnej mágie?“

Ginny zbadala, ako sa jeden kútik jej úst nadvihol v jemnom úsmeve.

„Nebolo to len tak. Na začiatku nám veľmi pomohol Draco, a to nie iba po finančnej stránke. On, na rozdiel od nás dvoch, o obchodovaní už niečo vedel, lebo zvykol cez prázdniny pomáhať svojmu otcovi vo firme a keď sme už získali akú-takú prax, išlo to skoro samo.“

Takže Draco Malfoy im pomohol? Vážne? Ginny si jednoducho nevedela predstaviť, že by urobil niečo, z čoho by nemal priamy zisk on sám. A to aj napriek tomu, že cez vojnu nebol na temnej strane. Veď to z neho koniec koncov ešte nerobilo anjela so svätožiarou nad hlavou.

Keď sa konečne dostali do suterénu a pred Ginny sa objavili vysoké police zaplnené rôznymi predmetmi s identifikačnými číslami, ohromene na ne zízala a potom si zhlboka povzdychla. Daphne ju počastovala súcitným pohľadom, podala jej zoznam a nechala ju tam samu.

Najbližšie hodiny až do obeda strávila v zatuchnutej pivnici a odčarovávala predmety od temnej mágie, ktoré potom posielali ich majiteľom. Okolo jednej hodiny už toho mala plné zuby, a tak sa rozhodla dať si pauzu a ísť na obed. Lenčo sa vrátila z obeda, v kancelárii ju už čakala netrpezlivo sa tváriaca Pansy.

„Och, konečne!“ vyhŕkla, len čo ju uvidela prichádzať a vybrala sa jej v ústrety.

Ginny sa podvedome zamračila a premerala si čiernovlásku zarazeným pohľadom. „Čo sa deje?“

„Máme naliehavý prípad. Ako sme ťa už s Daphne informovali, úzko spolupracujeme s Ministerstvom mágie a pred desiatimi minútami nám poslali správu, že jeden predmet, myslím, že je to nejaká čaša, ktorá slúži ako dôkaz v prípade vraždy alebo čoho, začala vykazovať známky zasiahnutia temnou mágiou,“ vysvetľovala jej Pansy, zatiaľ čo kráčala do svojej kancelárie s Ginny za pätami.

„Ministerstvo je prepchaté samými aurormi. To si s tým nevedia poradiť?“ posmešne sa spýtala, hoci veľmi dobre vedela, že takéto veci môžu byť extrémne nebezpečné a ľudia, ktorí nie sú na takú prácu vysvičení, by mohli veľmi rýchlo prísť k vážnemu úrazu alebo dokonca zomrieť.

Pansy po nej škaredo zazrela, očividne nemajúc náladu na jej provokatívne komentáre. „Vieš veľmi dobre, že to tak nie je. Aj v Kanade ste spolupracovali s tamojším Ministerstvom.“

Touché.

„Hm...,“ zamumlala na to Ginny. „Vieš aj nejaké podrobnosti?“

Pansy záporne pokrútila hlavou a zalovila v šuflíku svojho stola. „Nie, všetko sa dozvieš, keď prídeš na miesto. Vezmi si toto.“ Podávala jej papier veľkosti A4 a Ginny sa na ňu spýtavo zahľadela.

„Čo je to?“

„Kópia tvojej zmluvy. Máme tu neuveriteľný frmoľ a ešte som ti nestihla spraviť preukaz.“

Ginny prikývla, vzala si papier, zložila ho a zastrčila do zadného vrecka džínsov.

„Pôjdeš za riaditeľom Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, ktorý má tento prípad na starosti. On ti poskytne potrebné informácie. Môžeš sa premiestniť cez spoločný krb na Ministerstvo, ale predpokladám, že by si uprednostnila, keby ťa videl čo možno najmenší počet čarodejníkov. Nie je tak?“ spýtala sa jej Pansy s jemným úškrnom na perách, ktorý však prekvapujúco vôbec nepôsobil rýpavo. Skôr bol naozaj pobavený.

Ginny sa najprv zamračila a premýšľala, čo všetko vie táto čarodejnica o jej zmiznutí spred piatich rokov. Nakoniec však iba prikývla a čakala, akú druhú možnosť jej navrhne.

„Vedúci je môj dobrý priateľ a môj krb je prepojený s tým v jeho kancelárii. Môžeš ho použiť.“

Ginny znova vďačne prikývla, pristúpila ku krbu v rohu Pansinej kancelárie a vzala do rúk za hrsť hop-šup prášku. Následne ho hodila do krhu, kde vzbĺkol zelený plameň, ktorý kedysi Harryho tak vystrašil a chystala sa vstúpiť dnu, keď sa za ňou ešte ozval Pansin hlas.

„Veľa šťastia,“ popriala jej a Ginny ostala v pomykove. Asi pol sekundy na ňu iba zamyslene hľadela, kým sa konečne rozhýbala.

„Vďaka,“ zamumlala, vstúpila do krbu, vykríkla názov cieľa svojej cesty a zmizla.

***

Až neskoro si Ginny uvedomila, že sa mala spýtať, kto je riaditeľom Oddelenia pre presadzovanie čarodejníkeho práva. Keďže Pansy povedala, že je to jej dobrý priateľ, možností nebolo až tak veľa, ale Ginny to v tú chvíľu jednoducho nezaujímalo. Veď prečo by sa aj koniec koncov mala starať o to, kto to je, však? Lenže keby jej vôbec zišlo na um, že jedna z možností je aj on, určite by nedržala jazyk za zubami a nenechala by to na šokujúce zistenie. Ale keď už vystupovala z krbu v jeho kancelárii, bolo neskoro dumať nad svojou neobozretnosťou.

Vysoký blondiak stál opretý o svoj stôl a prekrížené nohy mal natiahnuté pred sebou v ležérnej póze. Ruky mal zložené na hrudi a svoje šedomodré oči upieral na ňu. Keď Ginny konečne zodvihla hlavu a zistila, kto pred ňou stojí, ostro sa nadýchla, aby niečo povedala, lenže vtedy si všimla, ako na ňu uprene hľadí a to ju doslova pripravilo o dych. Kyslík, ktorý prudko vsala a mala ho v podobe oxidu uhličitého vypustiť späť do ovzdušia, sa jednoducho niekde v jej vnútri zasekol.

Trvalo pár sekúnd, kým bola schopná konečne vydýchnuť a uhnúť pred jeho pohľadom.

„Malfoy,“ potichu povedala, keď sa na neho znova odvážila pozrieť. Bolo zvláštne ako na ňu pôsobil. Kedysi, keď boli v škole, k nemu niekedy cítila skoro až strach, a to najmä počas šiesteho a siedmeho ročníka. Ale cez vojnu, keď čiastočne pracoval pre Rád a čiastočne sa snažil vyhnúť akejkoľvek spolupráci s jednou alebo druhou stranou, sa jej vzťah k nemu zmenil. Teraz k nemu ako k čarodejníkovi cítila rešpekt, ale k nemu ako k človeku sa jej vzťah nezmenil. Stále si myslela, že je to arogantný, do seba zahľadený egoista.

„Meškáš,“ upozornil ju hneď na úvod.

Ginny na to nereagovala a vytiahla zo zadného vrecka nohavíc zmluvu, ktorú jej dala Pansy a podávala mu ju.

„Tu.“

„Čo je to?“ spýtal sa, ale papier si od nej nevzal.

„Je to kópia mojej zmluvy s firmou. Parkinsonová mi ešte nestihla urobiť preukaz,“ vysvetlila a s načiahnutou rukou čakala, kým si ten blbý papier konečne zoberie.

On však zostal nehybne stáť a jeho oči sa od papiera presunuli k jej očiam. „To nie je nevyhnutné. Viem, že pre ňu pracuješ.“

Ginny nadvihla jedno obočie. „Naozaj! A odkiaľ to môžeš vedieť, keď som sa iba dnes ráno rozhodla, že to miesto vezmem?“

Malfoy v tej chvíli vyzeral, ako keby sa snažil potlačiť prevrátenie očí. „Samozrejme, od Pansy.“

„To si za ňou prišiel, aby si spýtal, či u nej pracujem?“ posmešne sa spýtala.

Malfoy sa uškrnul a odlepil sa od stola. „To by sa ti páčilo, však, Weasleyová?“

„Ani nie,“ zamumlala, kým ho pozorovala, ako prešiel ku dverám svojej kancelárie a otvoril ich. Potom sa otočil k nej a hlavou jej naznačil, aby vyšla von.

„Prišla si kvôli práci, nie?“ pripomenul jej, keď na neho iba nemo zízala.

Ginny prikývla, vyšla na chodbu, a potom nasledovala Malfoya. Iba dúfala, že po ceste nestretnú príliš veľa ľudí.

„Čo je také špeciálne na tej čaši, že to má na starosti sám riaditeľ oddelenia?“ zvedavo sa spýtala Ginny, keď vedľa neho kráčala k výťahom na konci chodby.

Videla, ako sa Malfoy zamračil, na sekundu k nej otočil hlavu, a potom sa znova zadíval priamo pred seba.

„Kde si nabrala, že je to čaša?“

Ginny prekvapene nadvihla obočie. „Povedala mi to Pansy.“

„Samozrejme,“ zamumlal, „nie je schopná si zapamätať ani jednu vetu. Nie je to čaša, ale šperkovnica.“

„Aha. A ako ste prišli na to, že je tá šperkovnica po vplyvom temnej mágie?“

„Keď sa jej dotkol jeden z pracovníkov ministerstva, bol na mieste mŕtvy.“

„Mŕtvy?“ zalapala po dychu Ginny.

Draco mlčky prikývol a so zvrašteným obočím stlačil vo výťahu najspodnejší z gombíkov.

„Áno. Separovali sme ju od ostatných dôkazov, ktoré sú na ministerstve uskladnené a pár aurorov sa už snažilo zistiť, aké kúzlo je na tú šperkovnicu uvrhnuté, ale neprišli na nič.“

Ginny sa zamyslene dívala na dvere výťahu a premýšľala. Ešte nikdy nezažila, že by nejaká vec zabila čarodejníka iba pri dotyku. Stretla sa už s paralizovaním alebo kómou, ktorá bola vyvolaná pri dotyku s nejakou vecou, ale nikdy to nebola smrť.

„Bol ten čarodejník u muklov narodený?“

Otočila sa k Malfoyovi a videla, ako sa zamračil, keď tuho premýšľal nad odpoveďou. „Myslím, že áno,“ povedal napokon.

Ginnine mimické svaly sa trochu uvoľnili. „To ma neprekvapuje. Už veľakrát som sa stretla s kliadbami, ktoré boli namierené na u muklov narodených alebo niekedy aj, ako zvykli hovoriť ľudia z tvojho okolia,“ sarkasticky povedala, „na čarodjeníkov s nečistou krvou.“

Draco sa snažil jej provokatívnu narážku ignorovať a musel zaťať ruky v päste, aby jej na to niečo neodsekol.

„Ale ešte nikdy som nevidela, že by také kúzlo niekoho zabilo,“ pokračovala červenovláska.

Vtedy sa ozvalo jemné cinknutie, dvere výťahu sa otvorili a oni vystúpila na chodbu osvetlenú pár fakľami zavesenými na stene. Vyzeralo to ako nejaká kobka a vôbec to na človeka nepôsobilo prívetivo. Zaujímalo by ju, prečo s tým Ministerstvo niečo neurobí. Musí to tam vyzerať ako v Azkabane?

„Chceš tým povedať, že to nevieš vyriešiť?“ spýtal sa Draco.

„Tým chcem povedať, že je to pre mňa novinka,“ odsekla Ginny naštvaná, že spochybňuje jej schopnosti a profesionalitu. To si myslel, že pri počutí slova smrť, to radšej hneď vzdá a ani sa nepokúsi hľadať riešenie problému?

Malfoy zastal pred jednými z množstva dvier na tej chodbe a vytiahol z vrecka čiernych nohavíc zväzok kľúčov. Odomkol dvere, otvoril ich a s Ginny za pätami vstúpil dnu. Bola tam absolútna tma a ona jedným rýchlym pohybom a jednoduchým kúzlom vyčarovala nad ich hlavami stovyk sviec, ktoré osvetľovali celý priestor.

Bola to malá miestnosť, v ktorej nebolo okrem stolíka so starodávne vyzerajúcou šperkovnicou vôbec nič.

„Toto je ono.“

Ginny prikývla, hoci vedela, že to Malfoy nemôže vidieť a obišla ho. Pristúpila ku stolíku, zohla sa a prehliadala si šperkovnicu.

„Už môžeš ísť,“ zamumlala chrbtom otočená k nemu.

Na chvíľu zavládlo ticho, keď sa znova ozval jeho hlas. „Nemal by som ostať? Čo ak sa niečo stane?“

Ginny sa pomaly vystrela a s nadvihnutým obočím sa k nemu obrátila. „To sa o mňa bojíš alebo čo?“

Škaredo sa zamračil a odfŕkol si. „Mám ťa na starosti. Ak sa niečo stane, budem tiež zodpovedný.“

„Tak za prvé nemáš ma na starosti, lebo nepracujem na Ministerstve a za druhé, keby si tu ostal, narobil by si viac škody ako úžitku. Je nebezpečné, ak je pri mojej práci v miestnosti niekto, kto nemá o čistení ani potuchy.“

„Prepočula si snáď tú časť, keď som povedal, že ten čarodejník pri kontakte so šperkovnicou zomrel?“ naštvane sa spýtal a zložil si ruky na hrudi v geste pretekajúcom tvrdohlavosťou.

„Neprepočula, ale už som ti povedala, že to bude zrejme kliatba proti nečistorkvným čarodejníkom a pre prípad, že by si zabudol, ja som čistokrvná. Ale aby si mal dušu na mieste, môžem ťa ubezpečiť, že sa tej veci nebudem dotýkať. A teraz choď.“

Znova sa zvrtla a pokračovala v podrobnom skúmaní vonkajšej vizáže šperkovnice. Začula, ako zašušťala látka a Malfoy sa pohol ku dverám.

„Malfoy?“ zavolala na neho ešte. „Má táto miestnosť na stenách pohlcujúce kúzlo?“ spýtala sa kým si vyťahovala prútik a namierila ho na šperkovnicu.

„Áno.“

„Fajn, choď už.“

Jediné, čo začula ako ďalšie, bolo zatresnutie dverí.