Duchovia minulosti 3

Keď sa na druhý deň Ginny zobudila okolo obeda, posadila sa na posteli a päť minút iba zízala do prázdna. Jej plán bol od začiatku jasný. Mala prísť späť do Londýna a proste si vziať späť svoj starý život. Lenže, ako je vidieť, nepremyslela to do veľmi veľkých detailov. A tak iba sedela na posteli a nevedela, čo robiť.

Mala sa iba tak zjaviť v Brlohu a spýtať sa na to, či už zistili, že je nevinná? To nebol práve ten najlepší spôsob. Ale čo iné mala robiť? Od koho sa má dozvedieť, čo sa dialo posledných päť rokov, keď informácie, čo potrebuje, môže mať iba člen Rádu? Ako sa mala priblížiť k svojej rodine a priateľom? Nemala tušenia.

Ale vedela, že ak tu chce zostať, potrebuje si nájsť nejaké miesto na bývanie a prácu. V Kanade si našetrila celkom pekný balík, takže nebola zrovna vo finančných ťažkostiach, ale nechcela tie peniaze utrácať za hotel.

Vyskočila z postele, obliekla sa a vyšla z izby. Potrebovala sa prevetrať a rozhodnúť sa, čo robiť. Nebola si istá, či si chce zohnať prácu v muklovskom svete alebo v čarodejníckom, ale bolo by škoda zahodiť dlhé roky tvrdej driny a zdokonaľovania sa. Za tých päť rokov v exile sa musela naučiť postarať sa sama o seba. Nemala takmer žiadne peniaze a na začiatku robila akúkoľvek prácu, ku ktorej sa dostala. Neskôr sa jej však podarilo zohnať si miesto v spoločnosti, ktorá sa špecializovala na „čistenie“ miest, predmetov a veľmi ojedinele ľudí, ktorí boli poznačení temnou mágiou. Najprv bola iba asistentka, ale potom sa jej naskytla možnosť zúčastniť sa kurzu, ktorý úspešne zvládla a stal sa z nej čistič.

Keďže tam v podstate žiadny osobný život nemala, žila iba pre prácu a do dvoch rokov sa z nej stala vyhľadávaná odporníčka, ktorej plat bol adekvátny jej znalostiam a schopnostiam. Bola by hlúpa, keby teraz robila niečo iné než to, čo ovládala takmer dokonale.

Ale problém bol v tom, ako sa k takej práci dostať. Za päť rokov sa muselo zmeniť veľa, ale aj keď mala osemnásť a ešte žila v Anglicku, nikdy o žiadne takej firme nepočula. A nejako pochybovala, že by robievali hromadný nábor s oznámením do novín. Na jej minulom mieste zháňali potencionálnych kandidátov s pomocou Ministerstva ale už len keď si predstavila, že by sa mala zjaviť na Ministerstve, jej došlo nevoľno.

A tak sa zdalo, že uviazla. Kým takto mierne pesimisticky premýšľala, kráčala po ulici, kde neďaleko zbadala útulne vyzerajúcu kaviareň. Najprv našla novinový stánok, kde pokúpila všetky možné noviny a potom zapadla do kaviarne. Keď už nič iné, aspoň sa pri šálke kávy porozhliadne po voľných bytoch. Bola pevne presvedčená, že bývať nebude nikde, kde by bola blízko nej čarodejnícka komunita.

Po dvoch hodinách, jednej káve, dvoch kapučínach, jednej minerálke a jedného lahodne-vyzerajúceho-ale-nie-tak-dobrého zákusku, prelúskala všetky inzeráty a pretrela si unavené oči. Bolo skoré popoludnie a ona sa rozhodla, že pár tých bytov si pôjde prezrieť už dnes. Akonáhle vstala zo stoličky, spomenula si, že ešte musí zariadiť aj prevod svojich peňazí z Kanadskej čarodejníckej banky do Britskej Gringot banky. A to najprv ani nevedela, čo so sebou...

***

Tie byty boli pohroma. Pozrela si iba štyri, ale obávala sa, že viac by ani nezvládla. Ginny nemala vôbec veľké nároky, veď vyrastala v Brlohu, ale to, s čím sa stretla dnes, bolo hrozné. Vyčerpaná sa vrátila späť to hotelu s celkom jednoznačným zámerom okamžite sa osprchovať a následne sa zvaliť do postele. Avšak keď vo vstupnej hale pozdravila recepčného a chystala sa prikročiť k výťahom, zastavilo ju jeho zvolanie.

„Slečna?“ ozvalo sa za ňou a ona sa prekvapene otočila, lebo nevedel, či to malo byť na ňu alebo nie.

„Áno?“ odpovedala, keď zistila, že práve na ňu sa recepčný pozerá.

„Máte tu odkaz.“

„Ja?“ prekvapene zvolala a jej hlas bol zrazu o oktávu vyšší. Neznášala, keď sa jej to stávalo.

Recepčný prikývol, ona k nemu pristúpila a vzala si podávanú obálku. „Kto to priniesol?“

„Poslíček.“

Poďakovala mu, zvrtla sa a znova vykročila k výťahom. Počkala, kým prišla do svojej izby a až potom list otvorila. Zamračene sa pozerala na jedinú vetu na bielom papieri.

O deviatej v Landau.

Landau. Vedela veľmi presne, že je to jedna z najlepších reštaurácií v Londýne, hoci tam nikdy nebola. Ale kto by sa s ňou chcel stretnúť v Landau? Okrem Malfoya nevedel nikto, že je už v Anglicku. Och, jasné! Malfoy si určite pustil ústa na špacír. Mala predpokladať, že nijaké tajomstvo, ktoré sa netýka priamo jeho, by si nenechal pre seba.

Lenže to stále nevysvetľovalo, prečo sa s ňou niekto chce stretnúť v tak drahej reštaurácii. A najmä KTO! Možno... možno to je Harry. Počula, že je teraz zástupcom ministra mágie, takže by si teoreticky mohol dovoliť najesť sa tam. Ale... ako by Harry vedel, v ktorom hoteli býva? Ako by ktokoľvek mohol vedieť, kde býva?

Bolo to veľmi podozrivé a pri svojej predchádzajúcej práci sa naučila byť nedôverčivá. Vôbec nemala chuť ísť tam a nechať sa niečim alebo niekym nepríjemne prekvapiť, ale jej zvedavosť bola väčšia. A tiež vedela, že v miestnosti plnej ľudí sa jej nič zlé nemôže stať.

Ale horšie bolo, že nemala žiadne šaty, ktoré by sa hodili na miesto ako Landau. Keď sa pozrela na hodinky a zistila, že je iba niečo málo po šiestej, upokojila sa a znova zamierila ku dverám, tento raz aby si kúpila šaty.

***

Nikdy v celom svojom živote si nekúpila také drahé oblečenie. Vlastne, pochybovala, že všetko jej oblečenie dokopy, stojí toľko, čo tie šaty! Aj napriek tomu, že v Kanade zarábala kráľovsky, nemala potrebu vyhadzovať tisíce libier za oblečenie, ale teraz sa poriadne plesla po vrecku. Bola však prezieravá a vybrala si typ šiat, ktoré budú v móde ešte celé dekády, takže ich môže nosiť donemoty a aspoň bude mať pocit, že to neboli až tak úplne vyhodené peniaze.

Keď sa obliekla a upravila sa, do mini kabelky si vložila peniaze a začala premýšľať, kam dať prútik. Jediné, čo ju po minúte dumania napadlo, bolo zastrčiť si ho za samodržiace pančuchy a dúfať, že si to nikto nevšimne.

Taxíkom sa dala zaviesť rovno pred reštauráciu a nútila sa, aby nevykazovala žiadne známky očakávania. Nemohla si nahovoriť, že to bude Harry a chce sa jej ospravedlniť alebo niečo podobné. Musela uvažovať triezvo. Zo skúsenosti vedela, že je vždy lepšie nič nečakať. Potom je predsa nemožné byť sklamaný.

Váhavo vošla dnu a ani sa nestihla porozhliadnuť a už pri nej stálo mladé dievča s otázkou, čo pre ňu môže urobiť. Ginny sa zarazila a chvíľku na ňu iba zízala. No čo mala asi tak povedať? Mám tu rande na slepo?

„Hm... ja, mám sa tu s niekým stretnúť,“ povedala nakoniec. Dievča sa na ňu usmialo a prikývlo.

„Meno?“

Tak a teraz bola už úplne v pomykove. Mala povedať svoje meno alebo meno toho dotyčného? Ale vzhľadom na to, že nevedela, s kým sa tam má stretnúť, bolo iba jedno meno, ktoré jej mohla dať.

„Ginny Weasleyová.“

Čašníčka sa pozrela do knihy, znova sa usmiala a prikývla. „Nasledujte ma, prosím,“ vyzvala ju, Ginny slabo pokývala hlavou a vybrala sa za malou hnedovláskou.

Kým kráčali pomedzi stoly, Ginny sa okolo seba rozhliadala a nemohla zabrániť, aby ju tá atmosféra neohromila. Bolo to tam nádherné. Všetko bolo biele a béžové, v rohu miestnosti hrala živá hudba nejakú klasiku a... vyzeralo to tam skoro ako na svadbe. Náhle si však pripomenula, prečo tam je a znova upriamila svoju pozornosť pred seba. Pátrala pohľadom po niekom, kto by jej bol známy a tým by sa stal aj jej potencionálnym nápadníkom.

Čašníčka ju zaviedla až na úplný koniec reštaurácie, kde bolo pár stolov, ktoré boli separované od ostatných. A z tých pár stolov bol obsadený iba jeden... dvomi snobsky vyzerajúcimi ženami.

Ginny skoro vypadli oči z jamiek, keď ich uvidela. Čo, do pekla, od nej chceli ony? Keby vedela, že sa s ňou chcú stratnúť Pansy Parkinsonová a Daphne Greengrassová, nikdy by si také drahé šaty nekúpila. Nie kvôli nim.

Sadla si na voľnú stoličku oproti obom ženám, ktoré ihneď objednali nejaké víno a neskryte na ne zízala.

„Čo odo mňa vy dve chcete?“ ihneď sa Ginny útočne spýtala a mračila sa na ne. „A ako vôbec viete, že som v meste?“

„No tak, upokoj sa, Weasleyová,“ hamovala ju Daphne a pohodila svojimi žiarivými hnedými vlasmi. „Prišli sme v mieri.“

„Čo odo mňa chcete?“ znova sa spýtala červenovláska a nehľadiac na to, ako mierumilovne bývalé slizolinčanky vyzerali, ona začínala rýchlo strácať svoju trpezlivoť.

„Vieš,“ prehovorila Parkinsonová, „ja a Daphne sme si pred tromi rokmi založili spoločnosť Parkinsonová & Greengrasová, s. r. o., ktorá sa špecializuje na zbavovanie predmetov temnej mágie.“

Ginny na ňu vyvalila oči a chcela dodať niečo štiplavé o tom, že neverila, že tie dve budú niekedy v živote robiť aj niečo iné, ako lakovať si nechty, ale Pansy pokračovala. „Spolupracujeme s Americkými a aj Kanadskými spoločnosťami. Predvčerom som sa vrátila z Kandy, kde som sa stretla s tvojim šéfom a predstav si, že sa ma pýtal, či už u nás pracuje Virginia Weasleyová.“

„Prečo by sa ťa to mal pýtať?“ nechápala Ginny.

„Jednoducho preto, lebo sme najväčšia spoločnosť v Londýne a okolí,“ povedala Daphne a odpila si zo svojho vína.

Ginny ich chvíľu mlčky pozorovala, a potom sa znovu zamračila. „A to ste ma sem dotiahli iba preto, aby ste mi to povedali?“

„Nie,“ odvetila Daphne a prevrátila očami, „zavolali sme ťa, lebo ti chceme ponúknuť prácu. Nedávno od nás odišli dvaja naši najlepší pracovníci a je skoro nemožné nájsť za nich náhradu.“

„Hm... vlastne, jeden zomrel a ten druhý mal nejakú nehodu s pamäťovým kúzlom,“ opravila svoju spoločníčku Pansy a keď Ginnine obočie vyletelo hore, iba pokrčila plecami. „Ten, čo zomrel, bol fakt už dosť starý a ten druhý... no, síce bol dobrý vo svojej práci, ale inak to bol idiot.“

Ginny sa načiahla po svojom víne a kým pomaly odsŕkavala, prehliadala si obe ženy sediace pred sebou a premýšľala. Čo sa s nimi, prepána, stalo, že naozaj pracujú a chcú si najať JU, aby pre ne pracovala?

„Takže... vy dve chcete, aby som u vás pracovala,“ pomaly rekapitulovala.

„A ponúkame ti vyšší plat, ako si mala na svojom predchádzajúcom mieste,“ rýchlo vyhŕkla Pansy, keď vycítila, že nie je presvedčená a a chystá sa cúvnuť.

„Vyšší?“ šokovane vydýchla Ginny. To museli byť asi naozaj zúfalé.

„No, ale keďže nám chýbajú dvaja zamestnanci, práce bude trochu viac,“ dodala Daphne a vymenila si s Pansy pohľady.

Červenovláska neveriacky pokrútila hlavou a chvíľu sa spamätávala. „Prečo by ste chceli vy dve, slizoinčanky, ktoré ma neznášali, pracovať práve so mnou?!“

Pansy vydala krátke odfŕknutie a nakrčila čelo. „Osobné sympatie alebo nesympatie tu nehrajú žiadnu rolu, Weasleyová. James nám povedal, že si najlepšia a že jeho firma prežíva tvoj odchod ťažko. Boli by sme hlúpe, keby sme si nechali ujsť takúto príležitosť iba preto, lebo sme na škole neboli práve priateľky.“

Ginny prikývla. Dávalo to zmysel, ale aj tak jej nešlo do hlavy, že zrovna Parkinsonová je ochotná preniesť sa cez fakt, že je zradkyňa. Možno boli naozaj obe pripravené chovať sa k nej civilizovane v záujme ich práce, ale ona si nevedela predstaviť, ako by s nimi spolupracovala. Nešlo tu iba o ich výhrady k nej, ale aj o jej výhrady k nim. Nevedela, či by JEJ nevadilo pracovať s nimi.

Povzdychla si, položila pohár, ktorý už päť minút zvierala v ruke a vtedy jej niečo napadlo. „Odkiaľ ste vedeli, v ktorom hoteli bývam?“

Nemyslela si, že by si dali tú námahu a obvolávali podľa abecedy všetky hotely v meste.

„Draco sa zmienil,“ odpovedala Pansy a rukou si prehrabla čierne vlasy.

„Malfoy?“ zopakovala Ginny s nadvihnutým obočím. „Ako by mohol on vedieť, kde.... ona ma SLEDOVAL?“ vykríkla, keď jej to došlo a zúrivým pohľadom preskakovala z Pankinsonovej na Greengrassovú a späť. To bolo jediné logické vysvetlenie.

„Nie!“ ihneď zvolala Greengrassová a vystrela sa na stoličke tak rýchlo, že to skoro vyzeralo, ako keby ju kopla elektrina.

„Nevieme, odkiaľ to vie,“ upresnila Parkinsonová. „Včera som sa s ním stretla a spomenula som, že si späť v Anglicku a aj to, čo mi povedal tvoj šéf. Draco povedal, že už vie, že si tu, lebo ťa stretol v meste. Ja som sa zmienila, že sa s tebou musím skontaktovať, no a on mi hneď povedal názov hotela, kde bývaš. Nepýtala som sa ho, odkiaľ to vie.“

Ginny na nich mlčky a veľmi podozrievavo hľadela a v duchu premýšľala, prečo ju Mlafoy včera v noci sledoval. Bolo to trochu desivé. A ona to ani nezistila!

„Takže?“ s očakávaním sa spýtala Daphne.

„Takže čo?“ zopakovala Ginny s nadvihnutým obočím.

„Berieš to miesto?“

Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Najprv by som chcela vidieť, kde pracujete.“ Rozhodla sa, že nepovie hneď nie. Bola to veľmi lákavá ponuka. Robila by to, čo vedela najlepšie a ešte aj za vyšší plat, ako keď bývala v Kanade. Možno sa jej tá ich firma nakoniec bude páčiť a prehliadne aj to, kto budú jej nadriadené.

„Áno, samozrejme,“ rýchlo povedala Daphne a mierne sa usmiala. „Je to lepšie ako nie. Hm... objednáme si?“

Ginny sa pozrela na jedálny lístok, ktorý ležal pred ňou na stole a záporne pokrútila hlavou. „Vďaka, ale nie, musím už ísť,“ ospravedlnila sa a vstala. „Bude vám vyhovovať, ak prídem zajtra okolo desiatej?“

Obe slizolinčanky prikývli.

„Fajn, pošlite mi adresu do hotela. Dobrú noc,“ pozdravila ich, zvrtla sa a prebíjala sa pomedzi stoly k východu.