Draco vyšiel zo svojej kancelárie a unavene si počochral koreň nosa. Cynthia z neho vyciciavala energiu ako pijavica. Nahlas si povzdychol a začal kráčať smerom k výťahom. Keď odišla, Draco sa vrátil späť k práci, ale nemohol sa zbaviť pocitu, že to, čo mu Ginny chcela povedať, bolo dôležité. Neustále na to myslel a uvažoval, čo by to mohlo byť, až to napokon nevydržal a rozhodol sa, že sa za ňou zastaví.
Vstúpil do výťahu a rukou si vošiel do vlasov. „Tvrdohlavá Weasleyová,“ zašomral zachmúrene. Pokrútil hlavou. Keby len nebola utiekla a zostala v jeho kancelárii, zbavil by sa Cynthie oveľa rýchlejšie. Keď však boli sami, nedala sa len tak ľahko odbiť. Znechutene si odfŕkol. Už jej mal po krk. Myslel si, že na plese jej dal dostatočne jasne najavo, že sa s ňou neplánuje znova zapliesť. Cynthia bola však typ človeka, ktorý veľmi ťažko znášal odmietnutie.
„Hovoríte o tej Weasleovej, ktorá mala toľko drzosti, že do mňa búšila päsťou?“ ozvalo sa mu nad hlavou. Draco zaklonil hlavu a nadvihol obočie.
„Búšila päsťou?“ zopakoval.
„Áno,“ povýšenecky odvetil ženský hlas. „Veľmi nevšedná osôbka, tá Weasleyová. A drzá. Ani sa neospravedlnila! Keby nebola povedala aj to magické slovíčko prosím, tak by som ju k chodbe do Azkabanu určite neodviezol!“
Draco spozornel. „Ona šla do Azkabanu?“
„Veď som to práve povedal!“ urazene odvrkol.
„Zaveď ma tam!“ prikázal mu Draco. Aj keď on výťah nepoprosil, vedel, že si ho nedovolí neposlúchnuť. Keď vystúpil z výťahu, rýchlou chôdzou prešiel k premiestňovaciemu bodu a už o pár sekúnd stál v obrovskej budove Azkabanu. Strážnik, ktorý mal službu, na neho prekvapene hľadel.
„Pán Malfoy,“ vyjachtal, „nečakali sme vás tu. Je snáď nejaký problém?“
Draco sa ani neobťažoval mu odpovedať. Hoci bol riaditeľom oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, v Azkabane sa objavoval zriedkavo. Nemal veľa dôvodov tam chodiť a naviac mu to prostredie pripomínalo staré časy, na ktoré by bol najradšej zabudol.
„Za kým išla Ginevra Weasleyová?“ spýtal sa.
„Za Fenrirom Greybackom.“
Dracovi stuhla krv v žilách. „Čo?“ vyprskol. Jasne jej predsa povedal, aby za nikým, koho jej na ozname označil, nechodila sama. Mohol iba dúfať, že zle počul.
„Za Fenrirom Greybackom,“ poslušne zopakoval strážnik, ktorý si ho začudovane prezeral.
„Zaveď ma k nemu,“ prikázal mu ľadovým hlasom. Čarodejník okamžite prikývol a privolal druhého štrážnika, ktorý Draca viedol temnými spletitými chodbami väzenia.
Ginny netušila, čo sa na ňu valilo. Ak nebola jeho podmienka jasná predtým, sakramentsky dobre sa uistí, že tento raz mu porozumie. Bolo naozaj také ťažké oznámiť mu, že sem ide a počkať na neho? Čo si, do čerta, myslela? Greyback síce nebol vo väzení nebezpečný, ale Draco ho poznal dosť dobre na to, aby vedel, že rozhovor s ním nebude len zložitý, ale aj vrcholne nepríjemný. Vedel o jeho chúťkach a sklonoch a jednoducho nechcel, aby s ním musela byť v miestnosti sama. Aj keď bol pripútaný k stoličke a úplne neškodný.
Jeho slová, pohľad, prítomnosť boli napriek všetkému stále veľmi zastrašujúce. Draco si veľmi dobre pamätal na to, aké to bolo, keď kedysi chodieval na Malfoy Manor. Vtedy bol tínedžer a bol z neho úplne vydesený. Teraz bol dospelý muž, ktorý veľmi dobre ovládal umenie temenej mágie a obrany proti nej, a hoci by neváhal postaviť sa proti nemu, radšej by sa mu oblúkom vyhol.
Rýchlou chôdzou sa po chodbe blížili k jediným dverám na chodbe, pri ktorých stál strážnik. Keď k nemu pristúpili a on ho spoznal, rýchlo sa narovnal a kývol mu hlavou. „Pán Malfoy,“ pozdravil ho.
„Otvor dvere, Sickley,“ prikázal mu strážca, ktorý odprevádzal Draca. „Pán Malfoy prišiel za Greybackom.“
Sickleyho malé čierne očká rýchlo preskočili z kolegu na Draca. Nervózne preglgol a prikývol. Začal sa hrabať v obrovskom zväzku kľúčov. Draco netrpezlivo pozoroval, ako sa snaží nájsť ten správny. „Pre Merlina, človeče, otvorte už tie prekliate dvere.“
„Áno, pane,“ okamžite odvetil Sickley a nervózne po ňom poškuľoval. Ešte dvakrát strčil do zámky nesprávny kľúč, kým konečne natrafil na ten pravý a otvoril dvere. Až neskôr Dracovi došlo, že miestnosť, v ktorej Ginny vypočúvala Greybacka, bola odhlučnená. Hoci stál na chodbe sotva pár centimentov od nich, z vnútra nebolo nič počuť. Teda ho nemohlo nič pripraviť na scénu, ktorú uvidel, keď Sickley otvoril dvere.
Nič nedokázalo opísať, čo sa v ňom dialo, keď uvidel Ginny ležať na zemi pod tiahou Greybackovej ozrutnej väzby. Poddal sa prvému inštinktu, ktorý ho ovládol, rozbehol sa k nim a celou silou svojho štíhleho tela doňho vrazil. Na prútik si v prvom momente vôbec nespomenul. Greyback sa zvalil na chrbát o meter ďalej a ani sa nestihol brániť dozorcom, ktorí vbehli do miestnosti hneď za Dracom. Iba dohorcovia, Draco a minister mágie mohli v tejto miestnosti používať prútik; Greyback teda proti nim vôbec nemal šancu.
Draco sa zrútil vedľa Ginninho ochabnutého tela. Vyzerala úplne bez života. „Ginny!“ vyhŕkol a v panike ňou začal triasť. „Gin!“
Neodpovedala. Vzal do rúk jej malú bledú tvár a párkrát ju pleskol po lícach, ale ani to ju neprebralo. Pohľad na jej červený dotlačený krk bolo, ako keby mu do tela vliali olovo. Úplne ho to ochromilo. V prvom momente nemohol uveriť tomu, že sa to naozaj deje. Tak ho to vydesilo, až si ani neuvedomil, že by mal niečo robiť... že musí začať konať. Zo šoku ho prebrali až pridusené výkriky Greybacka.
„Odpracte ho!“ vykríkol na dozorcov. Sklonil sa nad Ginny a dvakrát sa pokúsil jej dať umelé dýchanie, kým mu v plnej miere došlo, že on jej nepomôže. Postavil sa, vzal jej bezvládne telo do náručia a bežal s ňou spletitými chodbami k premiestňovaciemu bodu.
***
Keď sa Ginny prebrala, jej nemocničná izba už viac nebola zaprataná ľuďmi. Čaromedička, ktorá ju ošetrovala, silne odporučila, aby sa počet ľudí pri pacientke znížil na polovicu. Daphne, Blaisovi a ich malému Benovi teda nezostalo nič iné, iba vyčkať na nové informácie doma. Bolo samozrejmé, že Fred ostal pri svojej sestre, Dracovi sa nikto ani len neodvážil navrhnúť, aby išiel domov, a Pansy si doslova vydupala, aby mohla zostať pri svojej novej priateľke.
„Nemôžem uveriť, že bola taká hlúpa,“ zašomral Fred. Naklonil sa na stoličke pri Ginninej posteli a pohladil ju po zápästí. Bol nehorázne naštvaný, ale aj rád, že sa jej napokon nič vážne nestalo. Keď ju Malfoy priniesol do nemocnice, nedýchala a chvíľu si mysleli, že to bol koniec. Že ju stratili. Fred bol iba raz v živote taký zhrozený – keď zomrelo jeho dvojča.
„A tvrdohlavá,“ potichu dodala Pansy. „Draco jej vravel, aby za nebezpečnými smrťožrútmi nechodila sama.“
Ani jeden jej neodpovedal. Dokonca ani Draco, ktorý stál opretý o stenu a pozeral sa cez okno na rušný Londýn, neprehovoril. Jeho nedostatočné reakcie počas tých pár hodín Pansy zarazili. Odkedy prišla do nemocnice, nepočula ho povedať jedno, jediné slovo. Ani keď im čaromedička oznámila, že Ginny bude v poriadku a pustila ich do nemocničnej izby.
„Možno,“ odvetil napokon Fred. „Ale jej tvrdohlavosť nevysvetľuje, ako je možné, že sa väzeň dokázal vymaniť z magických a aj muklovských pút. Niečo tu nehrá.“
Pansy to zaujalo, pretože jej samej to napadlo hneď, ako sa o tom dopočula. „Vravíš, že to bola niečia práca?“
Fred trhol plecami. „Inak si to neviem vysvetliť. Pochybujem, že v Azkabane sa niečo necháva na náhodu. Rozhodne sa na to budeme musieť pozrieť.“ Vrhol pohľad na Dracov chrbát, ale ten, hoci musel vedieť, že to bolo mierené na neho, zostal ticho stáť pri okne. Ani sa neotočil.
Ginny ich mlčky počúvala. Nedala o sebe vedieť nie preto, že by nechcela, ale bola príliš unavená, aby vôbec pohla viečkami. Kým sa rozprávali, prehrávala si v hlave, čo sa vlastne stalo. Pamätala si, ako sa na ňu z ničoho nič Greyback vrhol. Pamätala si váhu jeho ťažkého tela na svojom, jeho páchnuci dych na tvári a obrie ruku okolo svojho krku. Jeho zovretie silnelo, pľúca šaleli, vedomie panikárilo. Nedostatok vzduchu bolo to najdesivejšie, čo dosiaľ zažila. Zomierala. Vedela, že zomierala a nemohla s tým nič robiť.
Fred nadskočil a Pansy zapišťala, keď sa Ginny na posteli strhla. Vytreštila oči a začala lapať po dychu. Rukami sa vrhla na svoj krk, ale zistila, že žiadne prsty ju už nezvierajú. Spomienky boli také skutočné, až zrazu nedokázala rozoznať medzi nimi a realitou. Bolo to, ako keby naozaj nemohla dýchať. Akoby znova umiera.
Niekto ju uchopil za plecia. „Ginny! Ginny, upokoj sa. Už je dobre,“ dohováral jej hlas, v ktorom spoznala Freda. „Si v nemocnici.“
Vedela, kde bola. Vedela aj to, že už bolo po všetkom, ale na ten jeden krátky moment to bolo také živé, také skutočné, že nedokázala odlíšiť spomienky od reality. Fred si sadol na jej posteľ a objal ju. Netrvalo dlho a Ginnino chvejúce sa telo sa upokojilo. Odtiahla sa od brata. Chcela mu poďakovať, ale keď otvorila ústa, zistila, že žiadny zvuk z nej nevyšiel. Cítila iba tupú bolesť v hrdle.
„Nepokúšaj sa hovoriť, aj tak nemôžeš,“ vyroval ju brat. „Čaromedička povedala, že by si mala byť o tri dni v poriadku, ale aspoň jeden deň nebudeš môcť rozprávať. Máš pohmliaždené hlasivky a hrdlo.“
Ginny na neho vyvalila oči a siahla si na hrdlo. Mala ho obviazané, čo si predtým kvôli náhlemu šoku ani nevšimla.
„Dali ti naň masť,“ vysvetlil Fred. „Okrem nej budeš musieť užívať elixír. Ale nie je to nič vážne.“
Prikývla. Zadívala sa na Pansy, ktorá stála za Fredom. Objímala sa rukami a sledovala ju s ustarosteným výrazom na tvári. Keďže ju Ginny nemohla pozdraviť, aspoň sa na ňu usmiala, ale nemala pocit, že to vyzeralo úprimne. Nikto sa však nemohol diviť, že teraz nemala práve veľa dôvodov na úsmev.
Pansy jej ho opätovala. Pristúpila k nej. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa, hoci vedela, že jej neodpovie. „Báli sme sa o teba. Druhýkrát takú hlúposť už neurob.“
Ginny jej na to nemohla prikývnuť. Nechcela pred nimi priznať, aká blbá bola. Alebo že si je toho vedomá, pretože za Greybackom išla v skutočnosti iba z trucu. Iba preto, aby mohla Dracovi chrstnúť do tváre, že tam išla sama, lebo na ňu kvôli Cynthii nemal čas.
„Pansy má pravdu. Nemala si tam chodiť sama,“ pritakal Fred. Jeho hlas na chvíľu prestal byť ustaraný a miesto toho v ňom začula hnev. Jeho sestra však záporne pokrútila hlavou. Ako mohla predpokladať, že sa stane niečo takéto? Vo väzení mala byť v bezpečí. Malo to byť to jediné miesto, kde sa smrťožrútov nemusela báť. Nemala by tam potrebovať doprovod riaditeľa oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. A rozhodne sa tam nemala obávať o svoj život. A predsa sa Greybackovi podarilo oslobodiť sa a napadnúť ju. Ako? Ako to vôbec bolo možné?
Nikdy nemala takú chuť pýtať sa otázky ako teraz. Fred zrejme vycítil, že chce vedieť viac podrobností, preto začal hovoriť bez toho, aby sa toho musela mlčky domáhať. „Nevieme, ako sa to stalo, ak na to myslíš. Nerozumieme, ako sa mohol z tých pút vymaniť.“
Ginny po prvýkrát, odkedy sa prebrala, vrhla pohľad na Malfoya. Predpokladala, že ak bol niekto, kto by mohol mať aspoň hmlisté informácie či podozrenie o tom napadnutí, bol to on, pretože Azkaban spadal do jeho oddelenia. Lenže on sa na ňu ani nepozrel a ona sa mu sotva mohla nejako pripomenúť, keď nemohla hovoriť. Nemala však ani príležitosť dožadovať sa toho, pretože vtedy vošla do vnútra čaromedička. Skontrolovala Ginnin krk a keďže bolo všetko v poriadku, všetkých troch vyhodila z izby so slovami, že je už dávno po návštevných hodinách. Fred sa síce pokúsil zaprotestovať, ale nikam ho to nedostalo. Jediné, čo si vyslúžil, bolo pár chladných pohľadov a prísne stisnutie pier.
„Oddýchnite si,“ prikázala čaromedička Ginny, keď osameli. Podala jej malú fľaštičku. „Toto je elixír na rýchlejšie hojenie vašich hlasiviek. Vypite ho a vyspite sa. Ak to s vami bude zajtra vyzerať dobre, prepustíme vás domov.“
Ginny prikývla a poslušne vypila elixír. Keď ju nechala samu, zababušila sa do perín a pozerala von oknom. Vyzeralo to, že bola v tej istej nemocnici ako vtedy, keď sa jej stala tá nehoda pri práci. Vtedy ju Draco odniesol do súkromnej nemocnice, z ktorej účet jej ani nedovolil zaplatiť. Prečo bola vlastne tu a nie u sv. Munga? A ako sa sem dostala? Kto ju sem priviezol? Kto ju zachránil pred Greybackom? Nemohla sa dočkať, kedy bude môcť hovoriť a niekoho sa na to všetko spýtať.
***
Hoci si myslela, že vôbec nebude môcť zaspať a hoci ju pár chvíľ po zatvorení očí strašili Greybackove krvilačné oči, napokon sa jej to predsa len podarilo. Možno s tým mal niečo spoločné aj elixír, ktorý jej dala čaromedička. Jej spánok však nebol pokojný. Ani nedokázala zrátať, koľkokrát sa prebudila a musela zažať svetlo, aby sa uistila, že nie je znova v Azkabane. Že na ňu niekde nečíha Greyback.
Keď sa zobudila poslednýkrát so strachom a potom stekajúcim po tvári, siahla po lampe a zažala ju. Žiarivé svetlo pohltilo tmu. Keď si naň jej oči privykli, porozhliadla sa po nemocničnej izbe, aby sa už po niekoľkýkrát v tú noc uistila, že je sama. S hrôzou však zistila, že tentokrát v skutočnosti sama nie je. Postava v tmavom stála pri okne chrbtom k nej. V prvom momente sa tak veľmi naľakala, až zabudla nielen dýchať, ale si aj všimnúť, že to nemôže byť Greyback, pretože tento čarodejník mal žiarivo bledé vlasy.
Musel začuť, ako sa strhla na posteli a zalapala po dychu, pretože sa k nej ihneď otočil. Ginny už otvárala ústa, aby sa ho spýtala, čo tam robil uprostred noci, potom si ale uvedomila, že nemôže. Mlčky sledovala, ako k nej vykročil. Približoval sa pomaly a ani na chvíľu ju nespustil z očí. Díval sa na ňu tak intenzívne, až vyzeral ako predátor, ktorý sa chystá vrhnúť na svoju obeť. Ginny sa mimovoľne striasla. Nie od strachu, ale skôr od nervozity či určitých obáv. Nevedela totiž, čo má od neho čakať.
„Je dobré, že nemôžeš hovoriť,“ potichu povedal. Ginny sa naňho zmätene zamračila. „Aspoň ti budem môcť povedať to, čo chcem, bez prerušovania.“
Nemala potuchy, čo bolo také hrozne dôležité, že to nemohlo počkať do ďalšieho dňa a musel kvôli tomu prísť uprostred noci. Nech to bolo však čokoľvek, mala tušenie, že to nebude dobré.
„Doteraz som neveril, že niekto môže byť taký sprostý,“ začal svoj preslov a Ginny na neho okamžite vrhla pobúrený pohľad. Prišiel sem iba preto, aby ju urážal? Keď sa ani nemohla brániť? „Vieš, čo by sa stalo, keby som za tebou nešiel, keď som sa dozvedel, že si išla do Azkabanu?“
Ginny predpokladala, že by to bola rečnícka otázka, aj keby mohla rozprávať. Zaujalo ju však niečo iné. Ten, kto jej doslova zachránil krk, bol on. Bolo zvláštne, že ju to neprekvapilo? Toto bolo už druhýkrát, čo jej zachránil život.
„Poviem ti, čo by sa stalo,“ pokračoval. „Neležala by si tu, ale o pár poschodí nižšie v márnici. Uvedomuješ si to vôbec?“ Pomaly začal zvyšovať hlas, až na ňu skoro kričal. Ginny sa nervózne pozrela na dvere. Ak bude takto jačať, určite upúta pozornosť ošetrovateliek. Ale keď tak nad tým premýšľala, ani by jej to nevadilo. Nemala záujem počúvať jeho výčitky. Sama dobre vedela, že jej rozhodnutie nebolo práve najmúdrejšie, ale nebola to všetko iba jej vina. A okrem toho, z akého dôvodu predpokladal, že má právo vynadať jej?
„Keď som ťa sem priniesol, už si nedýchala. Vieš, ako málo chýbalo, aby si v tej vypočúvacej miestnosti skapala?“ Strhla sa nad výberom takého hrubého slova. „Ani všetka mágia na svete by ťa nepriviedla späť k životu.“
Rozhodil rukami a zvrtol sa. Znova sa k nej otočil chrbtom, ako keby sa na ňu viac nevydržal pozerať. Mrmlal si čosi popod nos a ona rozoznala iba pár slov z toho, čo hovoril. „Hlúpa.... nerozmýšľa... ako idiot....“
Ginny sklopila oči a zadívala sa na svoje ruky, úhladne položené na bielej obliečke prikrývky. Dobre, že sa od nej odvrátil. Ten jeho vyčítavý pohľad už aj tak viac nezniesla. Na jednej strane ju gniavil nepochopiteľný pocit viny, na druhej strane ju strašne hnevalo, že jej prišiel vyčistiť žalúdok. Neuvedomoval si, že práve toto teraz nepotrebovala? Navlhčila si pery a skúsila prehovoriť. Najprv z nej vyšiel iba nezrozumiteľný zvuk. Keď sa pokúsila znova, podarilo sa jej vyjachtať hrubým hlasom: „Prestaň.“
Znelo to, ako keby sa jej v hrdle o seba niečo trelo. Ako keď šúchate brúsny papier o kameň. Ten zvuk znel veľmi bolestivo a ju samú hrozne prekvapil. Ničím to nepripomínalo jej hlas.
Draco sa k nej otočil a pozrel sa jej do tváre. Zachmúril sa. „Nerozprávaj,“ napomenul ju tento raz miernejším hlasom. Náhla zmena v jeho postoji a spôsob, akým to povedal, skoro vyzneli, ako keby mu záležalo na tom, ako sa cíti. „Podľa toho ako znieš, ťa to musí bolieť.“
Trhla plecami. Áno, bolelo ju to, ale ak ho to prinúti sklapnúť, bola ochotná to vydržať. Chvíľu si ju prehliadal, potom si povzdychol a už-už sa jej chystal niečo povedať, nepochybne mal v pláne pokračovať v načatých výčitkách, ale v tej chvíli sa dvere do jej izby otvorili a zažalo sa svetlo. Ginny prižmúrila oči. Zaskučala nad nepríjemnou bodavou bolesťou, ktorú jej spôsobilo ostré svetlo.
„Čo tu robíte?“ ozval sa zvýšený hlas. Keď sa Ginnine oči konečne prispôsobili zmenenému osvetleniu, uvidela stáť medzi dverami ošetrovateľku. Tá, akonáhle sa pozrela na Malfoya a zbadala jeho svetlé vlasy, sa zarazila. Zrejme ho spoznala. „Je noc, pán Malfoy,“ zdôraznila. Jej neprístupne pôsobiaci postoj sa nezmenil aj napriek tomu, že vedela, s kým ma dočinenia. „Viem, že ste sem slečnu Weasleyovú priviezli a zrejme chcete mať o jej stave najčerstvejšie informácie, ale to neznamená, že sem môžete len tak prísť uprostred noci. Na to vás neoprávňuje ani vaše postavenie. Pacientka potrebuje odpočinok a nie, aby ju niekto o druhej ráno zobudil len preto, aby na ňu zjapal. To si môžete vybaviť, aj keď bude už v poriadku.“
Ginny chcela vidieť jeho reakciu, a tak sa jej pohľad ihneď presunul na Draca. Chvíľu ošetrovateľku prepaľoval chladnými očami. Ginny s napätím očakávala, že na ňu vyštekne niečo nepríjemné alebo urážlivé, aby sa jej zbavil a mohol dokončiť to, čo začal. To by ju ani najmenej neprekvapilo. Potom sa jej však zazdalo, akoby sa jeho napätý postoj zrazu uvoľnil a tvárou sa mu mihlo uvedomenie si celej tej šialenej situácie. Zastrčil ruky do vreciek, stisol pery do prísnej čiary a prikývol na súhlas. Vybral sa k odchodu a na Ginnin obrovský šok mlčky bez jediného pohľadu späť vyplával z jej izby. Nedúfala, že by sa jej ospravedlnil, ale on ju ani len nepozdraví? Zarazene sledovala jeho chrbát, až kým sa nestratil na chodbe. Keď odišiel, ošetrovateľka jej strčila do ruky elixír na bezsenný spánok a aj ona sa vytratila z jej izby.
Ginny osamela. Zošuchla sa na posteli do vodorovnej polohy a zízala von oknom. V hlave sa jej prehrávali Dracove slová a jeho nevychovaný odchod. Nemohla uveriť tomu, že sa to naozaj stalo.
***
Na druhý deň ju prezrela jej ošetrujúca čaromedička a oznámila jej viacero dobrých správ. Jej hlasivky sa dobre hoja, pozvolna môže začať rozprávať a nebude trpieť nijakými trvalými následkami. Teda okrem psychickej traumy, ktorá by ju v noci budila zo spánku, keby jej ošetrovateľka nepodala elixír na bezsenný spánok.
Prepustiť z nemocnice ju mali na obed a keďže sa toho Ginny už nemohla dočkať, prezlečená do svojich šiat a nachystaná bola už o desiatej. Z recepcie si požičala časopis, ľahla si na úhľadne upratanú posteľ a nezaujato preskakovala pohľadom z jedného článku na druhý. Strávila takto sotva pätnásť minút a dvere do jej izby sa otvorili spolu s jemným zaklopaním. Ginny zodvihla hlavu a stretla sa so širokým úškrnom, ktorý nemohol patriť nikomu inému len Fredovi.
Usmiala sa a kývla rukou na znak, že môže vstúpiť dnu. Odhodila časopis vedľa seba na posteľ.
„Vidím, že dnes si už čiperná.“
Ginny sa uškrnula a trhla plecami. „Chce...“ začala, ale jej zachrípnutý hlas zanikol a hrdlom sa jej prehnala bolesť. Zatvorila oči a párkrát prehltla. „Chcem ísť domov,“ podarilo sa jej povedať.
„Och,“ vyhŕkol Fred a mračil sa na ňu. „To znelo hrozne. Nebolelo to? Môžeš vôbec už rozprávať? Čo ti povedala čaromedička?“
Po dvoch hlbokých nádychoch sa odhodlala odpovedať mu najstručnejšie, ako sa dalo. „Bolelo a môžem.“
„Ale tvoj hlas neznie, že by si mohla rozprávať. Nedali ti na to nejaký elixír?“ znepokojene sa spýtal.
Ginny prevrátila oči a prikývla. Samozrejme, že jej na to dali elixír a stále používa aj mastičku, ale to neznamenalo, že bude ihneď v poriadku. Ani mágia nepracovala tak rýchlo.
Ona sa však nechcela rozprávať o stave svojich hlasiviek. Už od včera túžila vedieť niečo úplne iné. „Čo sa... st..alo?“
Fredovi našťastie ihneď došlo, že narážala na Greybacka a to, ako ju napadol. Jeho oči potemneli, keď sa na ňu pozrel. „Zatiaľ neviem o nič viac než včera. Ale je to väčšie, než som si myslel. Dostalo sa to von.“
Ginny na neho vyvalila oči, klesla do perín a hlavu si oprela o stenu. Zatvorila oči. Nemohla, jednoducho nemohla, byť spojená s ďalším škandálom. Zacítila, ako jej dopadlo čosi ľahké na stehná. Otvorila oči. Z obálky Denného Proroka sa na ňu díval Malfoy a za ním sa týčila vysoká budova Azkabanu. Prečítala si titulku.
Väzeň napadol pracovníka ministerstva. Chystá sa v Azkabane vzbura? Je čarodejnícka komunita v ohrození?
Vrhla rýchly pohľad na Freda, potom schmatla noviny a prečítala si celý článok. Keď sa ním prelúskala, mlčky vrátila noviny bratovi a zmorene si zložila tvár do dlaní. Toto sa nemalo stať.
„Neviem, ako sa o tom tie pijavice dozvedeli, ale nie je to dobré. Našťastie nevedia, že išlo o teba a predpokladám, že Malfoy ani nedovolí, aby sa to napadnutie spájalo s tebou.“
Ginny prikývla. „Musí... to ututlať,“ sťažka odvetila. „Inak... by musel vys...vetľovať...“
„Áno,“ rýchlo ju prerušil Fred. Už ju viac nemohol počúvať. Trhalo mu uši, ako veľmi sa snaží niečo povedať a ako zúbožene znie je hlas. „Musel by vysvetľovať, čo si robila v Azkabane a mohli by prísť na falošný prípad, na ktorom akože pracuješ. A keby sa to dozvedela Hermiona, hneď by jej došlo, o čo ide. Lenže minimálne pred ministrom mágie a zainteresovanými vyšetrovateľmi nezakryje, že si to bola ty.“
To dobre vedela. Merlin, ako sa to mohlo takto zrútiť? Keby sa o tom nedozvedeli novinári, nikdy by z toho nebola aféra a nemusel sa to dozvedieť dokonca ani nikto na ministerstve. Teraz bolo všetko ohrozené. A najhoršie na tom bolo, že kvôli tomu budú vláčiť v bahne Malfoya a obaja by mohli byť súdení za podvod.
„To ešte nie je všetko,“ opatrne začal Fred. „Šušká sa, že kvôli tomu incidentu chcú Malfoya odvolať z funkcie.“ Ginny na neho zhrozene vytreštila oči. „To by mohlo veci veľmi skomplikovať.“ To by teda mohlo.