Keď sa Ginny s Pansy vrátili z obeda späť do práce, kráčali spolu k Pansinej kancelárii. Obe boli prekvapené, keď uvideli vedľa jej dverí stáť Marcusa, Ginninho kolegu. Nenútene sa opieral o stenu, ale keď ich uvidel približovať sa, jeho výraz mal zrazu veľmi ďaleko od uvoľneného. Črty jeho peknej snedej, exoticky vyzerajúcej tváre sa skrivili a zachmúrili, keď svoj pohľad uprel na ich šéfku. Ginny mimovoľne nadvihla obočie a úkosom sa pozrela na Pansy, ktorá kráčala vedľa nej. Na tvári mala ustarostený výraz a ona v duchu premýšľala, o čo tam ide.
Keď podišli k Pansinej kancelárii, napäté ticho musela prerušiť Ginny. „Ahoj, Marcus,“ pozdravila ho príliš veselo na to, aby to mohlo znieť prirodzene. „Ako sa máš? Dnes sme sa ešte nevideli.“
„Fajn,“ odvetil Marcus, ale pozrel sa na ňu sotva na pol sekundy. Potom svoj pohľad uprel znova na Pansy. Tá zatiaľ mlčala. „Môžeme si pohovoriť?“ vážne sa spýtal.
Pansy nemo prikývla a otočila sa k Ginny. Skôr než sa jej začala ospravedlňovať, Ginny mávla rukou a usmiala sa. „Len choď, porozprávať sa môžeme aj inokedy. Aj tak mám ešte kopu práce,“ povedala, zvrtla sa a začala kráčať smerom k svojej kancelárii. Premýšľala nad tým, či sa náhodou Marcus nechystal dať výpoveď. Musela sa niečo stať, keď sa tváril tak hrozne vážne. Nemohla sa dočkať, kým sa na to bude môcť Pansy opýtať.
Ginny vošla do svojej kancelárie a s nechuťou sa zadívala na štósy papierovačiek na svojom stole. Svoju prácu mala rada, len keby nešla ruka v ruke s toľko byrokraciou. Sťažka si povzdychla, sadla si k stolu a načiahla sa po zložke, ktorá bola navrchu. Nielen vypĺňanie formulárov ju dnes tak veľmi rozladilo. Musela sa pripraviť aj na to, že po práci pôjde znova do Azkabanu. To pochmúrne miesto ju psychicky vyčerpávalo viac, než by pred ostatnými priznala. Nechápala, ako tam vôbec niekto mohol pracovať a byť v tej budove každý deň. No ak chcela zistiť pravdu, nemala inú možnosť.
***
Už bola chorá z toho, ako takmer každý deň navštevovala to odporné miesto a výsledky sa zatiaľ vôbec nedostavili. Znechucovalo ju, ako si z nej smrťožrúti robili žarty a pásli sa na jej hneve a zúfalstve. Čím dlhšie to trvalo, tým menej nádeje mala a tým viac upadala do depresie. Keby sa k nej dostala aspoň jedna jediná informácia, ktorá by ju posunula bližšie k pravde! Lenže zakaždým, keď už sa aj nejaký väzeň rozhodne prehovoriť, sú to buď falošné informácie, totálne hlúposti alebo urážky. Tých si už užila až-až.
Pomaly sa vliekla nevľúdnou chodbou, nasledujúc zachmúreného dozorcu. Napriek tomu v akom neutešenom prostredí sa nachádzala, neschádzal jej z mysle rozhovor s Pansy spred pár dní. Ona a Draco spolu – nebola to zase až taká bláznivá myšlienka, za akú to Pansy považovala. Síce vyhlásila, že ho berie skôr ako brata, ale... čo ak to tak v skutočnosti nie je? Možno chceli navonok vyzerať iba ako priatelia. Boli rovnakí, rozumeli si. Mali tých istých priateľov, pohybovali sa v rovnakých kruhoch, poznali sa odmalička. Pansy s Malfoyom trávili veľa času, podľa všetkého sa rozprávajú takmer o všetkom, a to bolo na obyčajné priateľstvo trochu príliš intimity. Aspoň podľa Ginninho názoru. Pravda však bola aj to, že ich nikdy nevidela správať sa k sebe viac ako iba kamarátsky. Žiadne záhadné pohľady, žiadne skryté dotyky. Dokázali by sa tak veľmi pretvarovať? Nebola si tým úplne istá.
Čím dlhšie nad tým premýšľala, tým neistejšia bola. Bola by prekvapená, keby sa nakoniec ukázalo, že je to pravda? Nie, nebola. Bolo by jej to jedno? Začínala si myslieť, že nie.
Vo dverách zarachotil kľúč, keď dozorca otváral dvere jednej z vypočúvacích miestností, a to Ginny prebralo zo zamyslenia. Uvedomovala si, že o tom premýšľa oveľa viac, než bolo pre jej pokojnú dušu vhodné. Nemohla si však pomôcť, jednoducho jej to neschádzalo z mysle.
Dozorca ju vpustil dnu a zamkol za ňou. Už snáď po stýkrát si pomyslela, aké hlúpe a v skutočnosti aj nebezpečné pravidlá tu mali. Väzeň síce bol pripútaný ku stoličke nielen magickými povrazmi, ale aj klasickými koženými popruhmi, no aj tak sa jej to zdalo ako hazardovanie. Ak by sa niečo stalo a väzeň by sa pokúsil vyslobodiť, ani by sa nemala čím brániť, keďže prútik jej bol v miestnosti, kde nefungovala mágia, nanič.
Na stoličke oproti dvier sedela tentokrát žena. Jej dlhé hnedé vlasy vyzerali špinavo, nehovoriac o tom, aké neupravené boli. Väzenský mundúr na nej len tak visel nielen preto, že bola vychudnutá, ale aj veľmi útla. Vo vycivenej tvári však boli chladné bystré oči, ktoré si ju pozorne prehliadali. Ginny ju videla prvýkrát v živote, preto ani nemohla byť prekvapenejšia, keď ju oslovila menom a začala sa s ňou baviť, ako keby boli staré známe.
***
Tie návaly vzrušenia z toho, že sa jej konečne podarilo na niečo naraziť, skoro neudržala pod kontrolou. Musela sa veľmi ovládať, aby po väzenských chodbách nebežala, pretože sa túžila čo najskôr dostať von. Jej úplne prvotným inštinktom bolo utekať za Malfoyom, ale tá časť jej mysle, ktorá sa mimoriadne intenzívne zaujímala o jeho vzťahy so ženami, jej v tom ihneď zabránila. Mala veľmi iracionálnu predstavu, že keď sa s ním stretne, všetko, o čom premýšľala v posledných dňoch, si hneď prečíta v jej očiach. Ako druhú možnosť zvolila Pansy, ale bolo už dávno po pracovnom čase a doma ju nechcela otravovať. Nakoniec sa teda rozhodla, že prvý, s kým sa o tú správu podelí, bude Fred.
Pochopiteľne za ním nemohla ísť. Nebýval už síce v Brlohu, ale pri ich početnej rodine si nemohla byť istá, že tam práve jedného z nich nestretne. Poslala mu zo svojho bytu po sove list a netrpezlivo čakala na jeho odpoveď. Tá však neprišla, miesto toho o pár minút začula zabúchanie na dvere.
„Je to pravda? Zistila si niečo?“ vychrlil na ňu, hneď ako otvorila dvere, ešte ani pozdraviť ho nestihla. Uškrnula sa naňho a prikývla. Vtiahla ho dnu. V kuchyni im spravila kávu a keď si konečne sadla, netrpezlivo ju posúril. „Tak čo si zistila?“
„Nie je to síce nič svetoborné, Fred, ale aspoň niečo mám. Aspoň viem, kde mám začať,“ povedala. „Dnes som šla za Berthou Burbageovou, jednou zo smrťožrútov. Nikdy v živote som ju nevidela a ona.... začala sa so mnou rozprávať, ako keby sme sa poznali! Oslovila ma menom a sarkasticky sa ma spýtala, či som s ich prácou spokojná.“
„Čo?!“
„Tiež som bola taká šokovaná, keď som to počula,“ povedala Ginny a pokrútila hlavou „Nemohla som tomu uveriť. Povedala mi toho síce málo, ale to, čo som sa dozvedela... neviem, čo si o tom mám myslieť.“
„Čo ti povedala?“ netrpezlivo sa spýtal Fred.
„Naznačila, že tých pár dní, keď som bola v zajatí, som s nimi vyjednávala. Vraj som vyzradila polohu Rádu výmenou za slobodu,“ povedala a zamračila sa. „Ale to nie je možné. Bola som tam tri dni a za celý ten čas za mnou nikto neprišiel. Skoro som tam umrela od smädu.“
Brat sa na ňu zamračil. „Ale prečo by to teda hovorila? Prečo by to hovorila tebe?“
„Veď práve!“ vyhŕkla Ginny. „Nechápem to. Prečo klame mne, keď ja viem, že sa to nestalo. Nikto so mnou vo vypočúvacej miestnosti nebol, takže sa nemohla snažiť niekoho oklamať.“ Pokrútila hlavou. „Nedáva to zmysel.“ Sklopila zrak a znova si v hlave prehrávala, čo sa stalo v Azkabane. Vybavovala si každé jedno slovo, pohľad, emócie na tvári a výraz Berthy Burbageovej, keď s ňou hovorila. Vôbec jej to nesedelo. „Najzvláštnejšie na tom všetkom však je, že to nevyzeralo, že si vymýšľa. Ona tomu verila, Fred. Verila tomu, čo mi hovorila.“
„Ale ako je to vôbec možné?“
„Neviem, ale aspoň viem, kde mám pokračovať,“ povedala, potom jej však niečo napadlo. „Fred, myslíš si, že sa k nej dostala Hermiona? Že zistila, že chodím do Azkabanu a nejako ju podplatila, aby sa aj predo mnou držala tej historky?“
Jej brat bol hodnú chvíľu ticho a seriózne nad jej teóriou premýšľal. Napokon si povzdychol a trhol plecami. „Úprimne, neviem. Hermiona pracuje na ministerstve, má tam priateľov, mohla by sa dozvedieť o tom, že chodíš do Azkabanu. Ale nezabúdaj, že každá návšteva je zaznamenaná a Malfoy by ti mohol ľahko zistiť, či tam v poslednej dobe nebola,“ povedal. „Mimochodom, Malfoy už o tom vie?“ spýtal sa.
Ginny sa strhla a pozrela sa naňho prekvapeným pohľadom. „Nie, najprv som šla za tebou.“ Nadvihla obočie. „Prečo sa na to pýtaš?“
Fred trhol ramenami. „Mohol by vedieť, ako teraz postupovať. Je riaditeľ oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, nie? Skôr by to mal vedieť, ako mohol.“
Ginny odvrátila tvár, aby sa vyhľa jeho pohľadu. „Najprv som to chcela povedať tebe. Pôjdem za ním neskôr,“ potichu povedala a cítila, ako sa jej zapaľujú líca. Neuveriteľne sa hanbila za dôvod, prečo sa mu v posledných dňoch snažila vyhnúť. Jej rozporuplné pocity ohľadom jeho osobného života, nad ktorým donedávna vôbec neuvažovala, jej ešte nedovoľovali postaviť sa mu zoči-voči. Dokonca sa zdráhala ísť za ním do jeho kancelárie na ministerstve. Ako keby čakala, že keď otvorí dvere, nájde ho tam rozdávať si to s tou fiflenou Cynthiou. Už len pri tej myšlienke sa jej nadvihoval kufor. Vôbec sa jej nepáčilo, že sa takto cítila.
Okrem toho nemohla zabudnúť na fakt, že s Malfoyom sa naposledy videla na oslave jeho narodenín. Vtedy s ním absolvovala ten veľmi zvláštny rozhovor pred Pansiným panelákom, ktorému sotva sama rozumela. Niet sa teda čomu čudovať, ak sa do stretnutia s ním zrovna nehrnula.
„Fred,“ oslovila svojho brata, kým kráčala k chladničke, ktorej vybrala pivo. Hodila mu jednu plechovku, pre seba vytiahla džús a sadla si späť na stoličku oproti nemu. Potom sa zarazila. „Alebo chceš niečo tvrdšie?“
Pokrútil hlavou. „Pivo je fajn. Aj tak som ešte nedopil kávu.“
Ginny prikývla. „Draco povedal, že počul Hermionu, ako sa baví o mne s Lavender. Bolo to ešte vtedy, keď si vymyslela celú tú báchorku. Lavender sa ju snažila presvedčiť, nech povedia pravdu. To znamená, že s tým klamstvom úplne nesúhlasila, nie?“
Fred pokrčil plecami.
„Viem, že Hermiona by sa nikdy k ničomu nepriznala, ale možno Lavender áno. Možno by si mohol na ňu skúsiť zatlačiť. Keď budete sami, spomeň, čo sa stalo... možno sa zlomí,“ navrhla Ginny. „Alebo vieš čo? Čo ak by som sa s ňou stretla? Ja by som ju možno dokázala presvedčiť. Ale tak trochu sa obávam Ronovej reakcie, keby sa o tom dozvedel,“ priznala so zamračeným výrazom.
„Máš pravdu,“ súhlasil Fred. „Ron sa niekedy správa ako idiot. Vieš čo? Najprv to skúsim ja a potom uvidíme, dobre?“
Ginny vďačne prikývla. Doteraz jej vlastne ani nenapadlo, aby konfrontovali Lavender. Obávala sa, že by ihneď bežala za Hermionou a to posledné, čo Ginny potrebovala, bolo, aby sa Hermiona dozvedela, že pátra po pravde. Ale teraz, keď aspoň vie, z koho má u smrťožrútov ťahať informácie, nemyslela si, že by bolo až také nebezpečné, aj keby sa to Hermiona dozvedela. Veď čo také mohla urobiť? Ako jej už pripomenul Fred, ak by sa ona alebo Lavender pokúsili dostať do Azkabanu, Draco by to zistil. No Fred mal asi pravdu v tom, že bude lepšie, ak sa s ňou skúsi prorozprávať najprv on. Bude to menej nápadné a Hermiona sa o tom možno vôbec nedozvie.
„Ehm,“ odkašľal si Fred, „chcel som ti ešte niečo povedať. Minule som hovoril s mamou a spomenula ťa,“ opatrne povedal. Pozorne ju sledoval a čakal na jej reakciu.
Ginny sa zamračila, oprela sa na stoličke a založila si ruky na hrudi. Bol to bojovný a zároveň ochranný postoj. „Prečo?“
„Vyznelo to tak, akoby sa ťa snažila nájsť. Povedala, že by sa s tebou rada porozprávala.“
„Je čarodejnica, Fred. Ak by skutočne chcela vedieť, kde bývam, zistila by si to,“ odvrkla mu. Niežeby ju nezahrialo pri srdci, že s ňou chce mama hovoriť, ale v hlave mala ešte stále hlboko vryté, čo sa stalo na Harryho a Hermioninej svadbe. Nemohla na to len tak zabudnúť.
„Myslím, že nechce, aby sa o tom niekto dozvedel,“ odvetil jej a znel smutne. Možno si Fred až teraz plne uvedomil, čo s ich rodinou spravilo Hermionino klamstvo a intrigy. Neublížila iba Ginny, ale im všetkým. Všetko pokazila a oni jej to dovolili.
„Ale prečo to povedala tebe? Myslíš, že má podozrenie, že sme v kontakte?“
Fred trhol plecami. „Neviem, z čoho by to mohla vydedukovať. Ale ak by ťa niekto z nás chcel vyhľadať, mama by vedela, že by som to bol ja. Alebo Bill, ale ten je vo Francúzsku, takže zostávam iba ja.“
Ginny na chvíľu zaštípali oči, a tak sa od neho odvrátila. Pohľadom študovala okenný rám. Sarkasticky si odfŕkla. „O čom sa so mnou môže chcieť rozprávať? Myslela som si, že som si všetko vypočula už na svadbe.“
„Neviem. Ale veľmi ju to všetko trápi, Ginny. Stále ťa má rada... rovnako ako ja. Už od začiatku jej bolo úplne jedno, či si to urobila alebo nie.“
Opäť sa k nemu zvrtla, ale tento raz mala v očiach oheň. „Veď to je to, Fred! Nemalo jej byť jedno, či som to urobila, mala mi veriť! Nemalo jej ani len napadnúť, že by som bola niečoho takého schopná. A ak by som aj smrťožrútom niečo vyzradila, keď ma chytili, povedala by som vám to. Aký dôvod by som mala na to, aby som mlčala?“
„Pozri,“ povzdychol si, „neviem, čo si vtedy mama myslela, ale viem, že bola pod veľkým tlakom. Od nás, od otca, Harryho a Hermiony... nemala to jednoduché.“
Merlin, vážne nechcela plakať. Netúžila to znova vyťahovať a myslieť na veci, ktoré jej iba ubližovali. „Vravíš to, ako keby som to ja mala jednoduché. Mala som len sedemnásť a musela som sa sama pretĺkať v cudzine. Nemáš ani poňatia, aké ťažké to bolo, tak mi prosím nerozprávaj, že mama to nemala jednoduché. Mala urobiť jedinú vec a to stáť pri svojom dieťati. Ale ani to nedokázala,“ trpko zakončila. Snažila sa sústrediť viac na to, ako ju to nahnevalo než na to, že ju to zranilo. No aj napriek úpornej snahe nezabránila pár slzám, aby sa jej skotúľali po lícach.
Fred odsunul prázdnu plechovku piva a vstal. Aj ju prinútil postaviť sa zo stoličky. Snažil sa ju vziať do náručia, ale Ginny sa odtiahla. Nenávidela, keď sa cítila taká slabá a malá a práve jeho vinila z toho, že v nej oživil spomienky, ktoré tieto pocity spôsobili. „Nie som z cukru, Fred,“ zamrmlala napoly dojato, napoly podráždene. Nahnevaným gestom si zotrela slzy z tváre.
„Viem,“ povedal. „Ale aj tak.“
Už jej nedal možnosť vyhnúť sa mu a ona sa nechala objať. Pripomenulo jej to časy, keď ešte všetko bolo normálne a vojna bola iba akási vzdialená hrozba, na ktorú ani príliš nemyslela.
***
Bolo to hlúpe, ale Ginny sa pripravovala na stretnutie s Malfoyom takmer celý deň. Podľa toho vyzeral aj jej výkon v práci. Dosť veľkú časť dňa sa tiež snažila vytiahnuť s Pansy, čo malo znamenať Marcusovo zvláštne správanie. Odkedy ich čakal po obede pri Pansynej kancelárii, raz pochodoval po kancelárii ako kôpka nešťastia a raz ako boh pomsty. Jeho výkyvy nálady boli taká nápadné, že dokonca aj Ginny si ich všimla, a to spolu v práci netrávili veľa času. Pansy sa však tvárila, že o nič nejde.
Keď sa Ginny na ministerstve mágie vyviezla výťahom k Malfoyovej kancelárii, všetky myšlienky o Marcusovi hodila za hlavu. Zaklopala a nervózne si žužlala spodnú peru. Nepamätala si, že by bola niekedy zo stretnutia s ním taká nervózna a radšej sa ani nepokúšala zistiť, čo to mohlo spôsobiť.
Dvere sa otvorili a na Dracovej tvári sa zjavilo úprimné prekvapenie. No, áno, tak trochu sa mu zabudla ohlásiť. „Ahoj,“ pozdravila ho a nervózne sa usmiala. Dočerta, nikdy predtým z neho nebola taká nesvoja. „Prepáč, že vyrušujem, určite máš veľa práce... mala som sa ti najprv ohlásiť...“
„Nie,“ rýchlo ju prerušil a odstúpil, aby mohla vojsť dnu, „to je v poriadku. Nemusíš sa ohlasovať.“
Ginny vstúpila do jeho kancelárie a sadla si na kreslo oproti stola, ktoré jej ponúkol. Preplietla si prsty v lone a nervózne ich stískala. „Prišla som, lebo mám novinky.“
„Aké?“ prekvapene sa spýtal.
„Ide o Berthu Burbageovú. Čo o nej vieš?“
Slizolinčan pokrčil ramenami. „Nie veľa. Bola smrťožrútka, ktorá pochádza zo stoky. Prečo?“
„Lebo má niečo spoločné s mojim obvinením.“
„Čo?“ vyhŕkol Draco zarazene a narovnal sa v koženom kresle. Svoje šedomodré oči upieral na jej tvár, ani keby si nechcel nechať ujsť jedinú emóciu, ktorá sa odrazí v jej črtách. „Ako si to zistila?“
„Keď som za ňou išla do Azkabanu, začala sa so mnou baviť, ako keby sme sa poznali. Lenže ja som ju videla prvý raz v živote,“ vysvetľovala. „Nemyslím si ani, že bola medzi tými, ktorí ma vtedy uniesli. Začala som sa jej na to pýtať, ale keď zistila, že naozaj neviem, o čom hovorí, nepovedala mi už ani slovo.“
„Ale niečo si sa musela dozvedieť,“ horlivo namietal Draco. Ginny skoro pripadalo, že je tou správou rozrušenejší, než bola ona.
„Vlastne ani nie. Povedala len, že som im prezradila polohu Rádu, keď som bola v zajatí. A spýtala sa ma, či som s ich prácou spokojná. Keď som sa chcela dozvedieť viac, stiahla sa.“
Draco sa viditeľne zachmúril a na hodnú chvíľu sa odmlčal. „Zvážila si možnosť, že mohla aj klamať? Nepovedala ti nijaké podrobnosti. Možno to povedala len tak, aby sa pobavila.“
Ak by sa mala priznať, na takéto niečo vôbec nepomyslela. Lenže nezdalo sa jej to. Burbageová ju naozaj spoznala, Ginny jej to videla na tvári. A nebol to ten výraz, ktorý máte, keď stretnete niekoho, koho ste dosiaľ vídavali iba na predných stranách novín. Ginny verila, že konečne na niečo narazila. „Je to možné, ale nemyslím si to,“ napokon povedala.
„Takže teraz sa sústredíš na ňu?“ spýtal sa. „Myslím, že by nebolo na škodu zatlačiť na ňu. Pozriem sa do zložiek a zistím, kto to vlastne je. Možno tam nájdem niečo, čo by sa dalo použiť, aby začala spievať.“
Ginny na neho zostala na chvíľu ohúrene pozerať, než sa spamätala a pokrútila hlavou.
„Čo?“ zvedavo sa spýtal Draco.
„Nič, len... je pre mňa stále zvláštne, že mi len tak z vlastnej iniciatívy pomáhaš. Bez toho, aby si za to odo mňa niečo chcel.“ A nie len to. Zdalo sa jej, že je skoro taký dychtivý zistiť, ako to vlastne bolo, ako ona.
Pobavene sa usmial. „Myslíš si, že si na to niekedy zvykneš? Lebo zatiaľ nemám v pláne zabaliť to.“
Ginny mu úsmev opätovala. „Neviem. Ale ak je to tak, asi budem musieť.“
„Čo keby som vytiahol z archívu tú zložku a večer sa na to môžeme spolu pozrieť?“ navrhol jej.
Bez nejakého zjavného dôvodu sa jej začala na lícach rozliezať červeň. Bolo viac než jasné, že to bola striktne pracovná schôdzka, ale, Merlin, skoro to vyznelo ako zásterka na radne. Keď si na takú možnosť iba spomenula, zalialo ju horko. Určite to však tak nebolo, lebo... no, lebo niekto ako Draco by o ňu ani len nezavadil. A ona? Ona už mala vo svojom živote drám až-až.
„Ginny?“
Strhla sa. „Áno,“ rýchlo odvetila zahanbená, že sa tak zamyslela. „To by bolo fajn. U teba alebo u mňa?“
„Môžeme u mňa. Cestou domov kúpim nejaké jedlo,“ navrhol. Ginny preblesklo hlavou, že sa to čoraz viac a viac podobá na rande. Zároveň si však uvedomovala, že premýšľa ako idiot. Je možné, že jej to ako prvé napadlo preto, že po niečom takom túži?
Nie. Tak to nebolo.
„To nemusíš.“
Draco pokrčil plecami. „Najesť sa musím tak či tak a jesť v spoločnosti je vždy príjemnejšie.“
Na to Ginny nemohla odpoveď, pretože sa na to nedala povedať žiadna námietka. Namiesto toho sa upriamila na niečo iné, čo s ním chcela prebrať. Mala pocit, že by mu mala povedať o tom, že sa dohodla s Fredom, aby sa trochu snažil zapracovať na Lavender. A možno by si aj rada vypočula jeho názor na nečakanú túžbu jej mamy stretnúť sa s ňou.
„Ešte som ti chcela povedať, že...“
Obaja sa trochu strhli, keď sa na dvere ozvalo hlasné zaklopanie. Draco sa na Ginny ospravedlňujúco usmial, vstal z kresla a prešiel okolo stola. Keď otvoril dvere, bolo to, ako keby sa dnu vrútila víchrica. Ginny najprv začula príliš vysoký hlas a keď otočila hlavu, zjavila sa jej pred očami vysoká štíhla blondína. Tá blondína, ktorú pred pár dňami videla v Dracovom objatí na predných stránkach čarodejníckych časopisov. Jej nálada bola v sekunde na bode mrazu.
„Draco!“ vyhŕkla. „Strašne rada ťa vidím. Od plesu už prešlo niekoľko dní, čakala som, že sa mi ozveš,“ dramaticky povedala a rozhadzovala rukami. Jej výrazný červený rúž Ginny ťahal oči.
„Cynthia, mám spoločnosť,“ upozornil ju Draco chladným hlasom. Alebo aspoň tak sa Ginny zazdalo. Možno si to však iba nahovárala.
Blondínka natiahla krk, aby za Dracovým chrbtom uvidela sedieť v kresle Ginny. Jej výraz sa ani trochu nezmenil. Stále mala na tvári ten falošný úsmev ako na fotkách. „Och, prepáč, nevšimla som si,“ očividne klamala. Nebolo možné, aby ju tam nezbadala.
Skôr, než by došlo k nevyhnutnému predstaveniu, Ginny vyskočila z kresla a schmatla kabelku. Nemienila zostať v prítomnosti tej osoby. „To je v poriadku, aj tak som už bola na odchode. Nenechajte sa rušiť.“ Prešla okolo nich, chcela prekĺznuť cez dvere, ale Draco ju chytil za lakeť.
„Počkaj, chcela si mi niečo povedať.“
Ginny sa zvrtla, pozrela sa mu do očí a vôbec nechápala, prečo bol dotyk jeho teplej ruky na jej lakti aj cez látku taký príjemný. Vyslobodila si ruku. Dialo sa niečo, čo sa jej vôbec nepáčilo. „Nie je to až také dôležité. Môžeme to prebrať aj inokedy,“ povedala a rozlúčila sa. Vyzeralo to, že Draco začne znova namietať. Aby sa tomu vyhla, rýchlo vyšla na chodbu, zatvoriac za sebou dvere.
Sviežou chôdzou kráčala k výťahom. Snažila sa nevšímať si občasné začudované pohľady niektorých okoloidúcich, ktorí ju spoznali. Dúfala, že ten počiatočný ošiaľ z jej návratu už stihol úplne vyprchať. Zdalo sa však, že niektorí čarodejníci ju stále považovali za cirkusovú atrakciu.
Nastúpila do výťahu, v ktorom našťastie nikto nebol. Zhlboka si povzdychla a oprela sa chrbtom o kovanú stenu. Kiežby necítila toľký hnev a sklamanie. Čo ju vôbec bolo do toho, že si to teraz pravdepodobne so Cynthiou rozdáva vo svojej kancelárii? Vôbec by ju to nemalo zaujímať. Zaťala ruku v päsť a buchla ňou do steny.
„Problém?“ ozvalo sa zo stien výťahu tak nečakane, až Ginny nadskočila a začala sa okolo seba obzerať.
„Nie,“ váhavo odvetila. Na ministerstve bola už niekoľkokrát, ale nikdy dosiaľ nezažila, aby sa s ňou rozprával výťah.
„Tak do mňa, prosím, prestaňte búchať. Ak poškodíte majetok ministerstva mágie, budete súdená podľa paragrafu 14 Zákona o ochrane všetkých hmotných i nehmotných majetkov ministerstva mágie,“ povedal vysoký ženský hlas, ktorý až nepríjemne autenticky znel ako Dolores Umbridgeová.
„Veď hej,“ zašomrala Ginny a radšej sa narovnala, aby sa oň neopierala. Mohol by to totižto brať ako urážku. Keď hodila ten umbridgeovský hlas za hlavu, myšlienky sa jej znova rozutekali k jedinému cieľu. Merlin, ako to, že ju prítomnosť Cynthie tak veľmi zobrala? Nahnevalo ju, že ju Draco okamžite nevyhodil, ale v podstate jej dal pred Ginny prednosť. Miesto toho, aby jej povedal, aby počkala vonku, ju pozval dnu. Okej, bola pravda, že Ginny prakticky sama utiekla, skôr než by mu dala šancu tú situáciu riešiť, ale... Aj tak! Asi si za tie mesiace tak veľmi zvykla na jeho oddanú pozornosť, že keď ju teraz presunul na niekoho iného, cítila sa vynechaná.
Náhle a úplne spontánne sa rozhodla, že nepôjde domov. „Zavez ma, prosím, do podzemia, nie na prízemie. K vchodu do Azkabanu.“
Od výťahu sa jej nedostalo žiadnej odpovede. Možno ho urazila natoľko, že na jej prianie sa úplne vykašle. Keď sa však ozvalo cinknutie a dvere sa otvorili, privítala ju známa pochmúrna chodba, cez ktorú sa dostane k premiestňovaciemu bodu do čarodejíckeho väzenia. Škodoradostne si pomyslela, aký nabrúsený bude Malfoy, keď zistí, že išla navštíviť Greybacka bez neho. Vlkolak patril k tým nebezpečným smrťožrútom, ktorých Malfoy nechcel, aby stretla sama. Nemohla sa dočkať, ako mu šplechne do tváre, že si za to môže sám, lebo bol zaneprázdnený rozhovorom so Cynthiou. Nemýľte sa, vedela, že to bolo strašne detinské a hlúpe. Ale nemohla si pomôcť. Chcela, aby sa cítil aspoň trochu vinne.
Keďže do Azkabanu chodila pomerne často, strážcom už svoje povolenie nemusela ukazovať a oni sa už ani netvárili prekvapene, že ju tam vidia. Keď im oznámila, že prišla za Fenrirom Greybackom, strážca iba nadvihol obočie a prezrel si ju od hlavy po päty. Ginny to bolo nepríjemné a netušila, čo to malo znamenať.
Keď stála vo vypočúvacej cele zoči-voci notoricky známemu smrťožrútovi, pochopila, prečo chcel byť Draco pri rozhovore s ním. Napriek magickým a muklovským opatreniam, ktoré ho mali udržať na stoličke, stále pôsobil nebezpečnejšie než väčšina smrťožrútov na slobode. Ginny sa mimovoľne striasla, keď sa jeho tmavomodré oči plné temnoty a krutosti pásali po jej postave. Za tie roky o jeho povahe a chúťkach počula dosť na to, aby si vedela predstaviť, na čo asi tak myslí. Bolo jej z toho zle. Hoci vedela, že jej nehrozí nijaké nebezpečenstvo, zostala stáť pri náprotivnej stene čo najďalej od neho.
Začala sa pýtať otázky, no už po prvej odpovedi vedela, že tam stráca čas. To posledné, čo by Greyback urobil, bolo pomôcť jej. Napriek tomu sa trpezlivo pýtala a ignorovala jeho nechutné narážky.
„Viem, že si tam bol,“ zaklamala. „Bol to krvilačný útok a taký by si si ty nenechal ujsť. Kto vám prezradil polohu Rádu?“
„Začul som nejaké klebety,“ povedal naoko zamysleným tónom. Hneď jej bolo jasné, že čokoľvek sa chystal povedať, nebude to mať nič spoločné s tým, čo sa od neho chcela dozvedieť. „Dokonca aj tu sa človek dozvie veľa vecí. Strážnici hovoria o všeličom. Vraj si teraz s Malfoyom jedna ruka. Vždy som tých prašivcov neznášal, ale myslel som si, že majú úroveň. Že sa s niekým ako ty nikdy nespolčia.“
Ginny mlčala. Vedela, že čokoľvek by mu na to odvetila, naliala by iba vodu na jeho mlyn.
„Ste naozaj iba spolupracovníci? Malfoy má síce tvár padlého anjela, ale je to obyčajný slaboch. Každý vie, čo sa hovorí o červenovláskach. So mnou by sa taká dračica, ako si ty, nenudila.“ Prešiel pohľadom po jej postave a špičkou jazyka okopíroval svoje pery.
Ginny striaslo od znechutenia. Rozmyslela si to. Nemienila s ním zostať v jednej miestnosti ani o sekundu dlhšie. Aj pätnásť minút bolo viac, než mohla zniesť. „Povieš mi niečo k tomu útoku alebo nie?“ ostro sa spýtala.
Chlípne sa na ňu zaškeril. „Poď bližšie a ja ti poviem všetko, čo chceš vedieť.“
Podozrievavo sa na neho zahľadela. To posledné, čo chcela, bolo priblížiť sa k nemu. Mala podozrenie, že si z nej iba uťahoval, ale nemala čo stratiť. A bola v úplnom bezpečí, nemohl jej ublížiť; povrazy, ktoré mal pevne utiahnuté, mu bránili pohnúť sa.
Ginny k nemu pristúpila a sadla si na stoličku rovno oproti nemu. Teraz ich delil už iba stôl. „Čo o tom vieš?“ spýtala sa.
„Dám ti, čo chceš, zlatko,“ zašomral si popod nos a jeho tvár sa roztiahla do hrôzostrašného úsmevu.
Lenže Greyback nehovoril. Ginny sa ani nestihla zľaknúť, keď zrazu vyskočil zo stoličky. S natiahnutými rukami sa na ňu vrhol cez stôl, zrazil ju aj so stoličkou na zem a jeho obrovské silné ruky sa obtočili okolo jej krku. Šokovane na neho vytreštila oči. Zalapala po dychu, rukami šklbala jeho zápästiami, snažila sa mu vypáčiť prsty, aby sa jej dostalo aspoň trošku kyslíka, ale proti jeho zvieracej sile bola úplne bezmocná. Páľava v hrudi ju mučila, panika ju oberala o zdravý rozum a jeho zvieranie silnelo a silneho, až si myslela, že jej zlomí krk. Tak v hlave bol neznesiteľný, ale Ginny stále šklbala jeho rukami. Na Greybacka však nemala. Ani strach jej nedodal dostatok sily na to, aby sa vyslobodila z jeho zovretia.
Zúfalo si uvedomovala, ako veľmi chce žiť, ako sa nechce vzdať. Chcela bojovať o svoj život, ale cítila, ako rýchlo slabne. Posledné, čo uvidela, boli jeho škodoradostné oči plné rozkoše. Páčilo sa mu to.
Potom všetko zaniklo.