Keď Draco na svojej minioslave napokon zistil, že Ginny bolo trápne dovliecť ho na cintorín a tváriť sa, že to je ten najskvelejší darček, aký kedy môže dostať, s jemným úškrnom na tvári si od nej vzal malý balíček zabalený do pestrofarebného papiera. Ešte viac sa uškŕňal, keď zistil, že je to... kniha.
„Poznáš ma lepšie, než som si myslel, Weasleyová,“ zamrmlal a prezeral si tmavohnedý obal, kde bolo bielymi písmenami napísaný názov. Zločin a trest. Nadvihol na ňu obočie.
Ginny prevrátila očami. „Netvár sa tak prepojato. Áno, je to kniha od muklovského autora, ale je fakt dobrá.“
„To som nemal na mysli.“
„Tak čo teda?“
„Zločin a trest? Má mi to niečo naznačiť?“
Na čo vlastne tým narážal, vedel pravdepodobne iba on, takže Ginny iba pokrčila plecami. „Neviem, o čom hovoríš.“
„Nevadí.“
„Keď už hovoríme o skrytých významoch kníh, možno som ti mala radšej kúpiť Kto chytá v žite,“ zamyslene navrhla.
„Ďalší muklovský autor?“ chcel vedieť Draco a Ginny mlčky prikývla. „A prečo práve tú?“
Na tvári sa jej zjavil lišiacky úškrn. „Počula som, že je to obľúbená kniha sociopatov.“ Nevedela, či čakala, že sa urazí alebo nie, ale jeho reakciou bolo podráždené odfŕknutie. Potom zbadala, že jeden kútik úst sa mu predsa len nadvihol, no príliš skoro opäť ochabol.
Ginny si všimla, že napriek Pansinej enormnej snahe navodiť u Malfoya náladu na oslavovanie, trochu ho rozveseliť, úplne v tom zlyhala. Stále vyzeral tak zadumane a melancholicky, takmer smutne, ako na začiatku keď prišli na večeru a Ginny sa nemohla striasť toho pocitu viny, ktorý ovládol jej myseľ. Bolo nepríjemné vedieť, že za jeho skazenú náladu nie je zodpovedný nik iný iba ona.
Kým Malfoy s Blaisom hrali rýchlu partičku čarodejníckeho šachu a Pansy s Daphne, ktorá držala v náručí Bena, sa potichu rozprávali nad dvoma kúskami jahodovej narodeninovej torty, ona stála opretá o parapetnú dosku a mlčky sa dívala von oknom. Jej priateľka mala úplnú pravdu. Toto sa na oslavu nepodobalo ani vzdialene. Jediné, čo ju trochu pripomínalo, bolo slávnostné prinesenie torty na stôl a Malfoyovo sfúknutie sviečok, hoci ten sa tomu bránil zubami-nechtami.
„Tuším dnes nemáš oslavnú náladu,“ ozvalo sa jej zrazu vedľa pravého pleca.
Ginny trhla ramenami. „Ani nie.“
„Máš na to nejaký konkrétny dôvod?“
Otočila hlavou a zamyslene sa zadívala na Draca. „Myslím, že ten dôvod poznáš,“ potichu povedala, znova sa zahľadela von oknom.
Začula, ako si vedľa nej zhlboka povzdychol. „Niečo som ti na tom cintoríne predsa povedal, nie?“
Prikývla. „Povedal a ja som to akceptovala. Ten nápad napokon predsa len nebol najhorší, ale... pokazilo ti to náladu, to nemôžeš poprieť. A ešte k tomu v deň oslavy tvojich narodenín! Nechápem, prečo som ťa tam vzala dnes, mala som niečo také predvídať!“
Ďalší hlboký vzdych a následne jej dopadli na plecia dve pevné mužské ruky a otočili si ju tvárou k sebe. „Prestaň s tým. A myslím to vážne, Weasleyová, zbytočne preháňaš.“
Ginny sa zamračila. Hovoril to, ako keby mala nejakú moc nad tým, čo cíti! Myslí si, že jej sa páči táto depresívna nálada? A ani vlastne nevedela, prečo ju to tak veľmi trápi, pretože mala pocit, ako keby si robila väčšie starosti, než keby šlo o Pansy alebo Daphne. „Asi si nemôžem pomôcť,“ zastonala.
„Ty si vážne každým kúskom svojho tela chrabromilčanka!“ nevrlo, odmerane komentoval a ona sa nepokojne zahmýrila.
„Chceš tým povedať, že keby si bol na mojom mieste, necítil by si ani štipku viny?“ spýtala sa. Snažila sa, aby jej na hlase nebolo počuť, ako veľmi by ju sklamalo, keby povedal áno. Otočila sa k nemu znova tvárou, rozhodnutá nezmeškať jediný pohyb mimických svalov, keď jej bude odpovedať.
On sa k nej však neotočil, díval sa von oknom do temnoty, tak ako ona predtým. Samozrejme, že veľmi dobre vedel, že by cítil vinu a bolo by to pravdepodobne oveľa horšie než to, čo cítila teraz ona. Stačilo len, keď si spomenul na to, ako nepríjemne mu bolo po tom, čo ju rozplakal necitlivými slovami o jej rodine, keď bola v nemocnici. A to k nej vtedy necítil nič viac, než sympatie. To jej však nemienil rozprávať, no klamať tiež nechcel, a tak iba pokrčil plecami.
Ginny zatla ruky v päsť, keď ňou prešiel záchvev trpkosti. Nevedela presne, čo si má pod tým pokrčením pliec predstaviť ako odpoveď, no to čo si z toho vyvodila, vôbec nebolo pozitívne. Očakávala, že by ho to mrzelo, lebo si myslela, že boli priatelia. Mýlila sa snáď? Ale... nemohla sa predsa mýliť! Nie po tom, čo pre ňu urobil, keď takmer znova utiekla do Kanady. Tým sa ale vysvetlenie jeho čudnej reakcie iba viac skomplikovalo.
Zrazu mala ešte oveľa menšiu chuť zostať tam a pokúsiť sa tváriť, že netúži byť práve teraz doma zahrabaná v posteli alebo kdekoľvek inde. Nahlas si povzdychla a na chvíľu zatvorila oči, keď si uvedomila to bolestivé búšenie srdca do svojej hrude. No horšie, oveľa horšie bolo samotné zistenie, ako veľmi jej jeho mlčanie a apatické trhnutie ramenami ublížilo.
Bola tam už dosť dlho na to, aby to nevyzeralo, že odchádza príliš skoro, tým si bola istá. „Myslím, že už pôjdem,“ zamrmlala, vystrela sa a zvrtla sa na odchod.
Draca to prekvapilo. „Už?“
Pokrčila plecami. „Som unavená a navyšše vážne nemám náladu, ako si už postrehol.“
„Och!“
Prečo ho to zarazilo? Čo od nej vôbec čakal? Nepriamo jej naznačí, že sú mu jej city úplne ľahostajné a ona sa má teraz tváriť, že je z toho nadšená? Prečo predpokladal, že by tu po tom chcela zostať? Šla sa rozlúčiť s Blaisom, Daphne a Pansy, Malfoyovi povedala iba stručné ahoj a rýchlo vyšla z bytu svojej priateľky. Nebola si celkom istá, čo presne od Malfoya čakala, ale jeho reakcia to zjavne vôbec nevystihovala. Nekonečne ju znechutilo, že si dovolila dúfať a predpokladať! Po tom všetkom, čo si v živote už preskákala, by mohla byť fakt už múdrejšia a prestať robiť stále tie isté chyby.
Povzdychla si. Aj tak to nedávalo veľmi zmysel. Ľahostajné pokrčenie pliec iba pár hodín po tom, čo sa užierala výčitakmi a on ju tak vehementne presviedčal, že sa nemá prečo cítiť vinne? Tie búrkovomodré oči ju v tej chvíli prosili – nie, naliehali! -, aby mu uverila a striasla zo svojich pliec tú ťažobu. Prečo boli jeho činy také protichodné? Čo si o tom mala myslieť?!
„Ginny! Ginny, počkaj,“ volal na ňu hlas, ona sa okamžite zarazila a zastala. Keď sa otočila, videla, ako sa k nej rýchlym krokom blíži Malfoy. Ani nevedela, či ju to prekvapilo alebo nie. V každom prípade zostala stáť na mieste a počkala, kým k nej dorazí a povie jej, čo musí povedať.
„Čo je?“
„Netešilo by ma to.“
Ginnine obočie sa zvraštilo, na čele jej naskočili jemné vrásky. „Prosím?“
„Pýtala si sa, či by som sa na tvojom mieste necítil vinný. Odpoveď je cítil, netešilo by ma vidieť ťa... v takom stave, v takej nálade, akú som mal ja.“
Skúmavo sa zadívala na jeho tvár bez akéhokoľvek výrazu. Zvažovala jeho slová, snažila sa odhadnúť ich hodnotu a pravdivosť. Zdalo sa jej, ako keby mu uverila, no neposkytlo jej to úľavu. To ju trochu znepokojilo. Ten malý kúsok pochybnosti v jej duši pretrval. Vedela, že to bolo absurdné, veď si iba nesprávne vyložila jeho pokrčenie pliec, jeho neochotu povedať pravdu nahlas – nič také hrozné sa nestalo -, no ten nečakaný strach, ktorý ju vtedy ovládol, sa zmenil na úplne nezmyselné a nepodložené podozrievanie, na váhanie. Zakúsila, aké to bolo nemôcť mu veriť, byť vystrašená tým, že nie je tým človekom, za akého ho pokladala, a akého ho zúfalo potrebovala mať. A hoci to trvalo iba pár úbohých minút, rozlúčenie sa s priateľmi, cestu dole po schodoch a pár krokov od budovy, kde bývala Pansy, zanechalo to na nej svoje následky.
Zistila, ako by jej v skutočnosti Malfoyov nezáujem mohol ublížiť a to ju, úprimne povedané, vydesilo na smrť. Chcela mu znova bezhranične dôverovať, naozaj to chcela, ale niekedy strach nedokážete prekonať, nech je už akokoľvek hlúpy a absurdný.
„Dobre,“ podarilo sa jej povedať, pretože naozaj nevedela, čo iné mu na to odvetiť.
„Dobre?“ zopakoval po nej, očividne to nečakal.
Pokrčila ramenami a na okamih od neho odvrátila hlavu. „Čo iné chceš počuť?“ Aj ona sama začula vo svojom hlase tieň trpkosti.
Draco sa na ňu zamračil a putoval po jej bledej tvári bystrými, skúmavými očami. „Prečo mám pocit, že je to všetko možné iba nie dobré?“
„Nuž, to neviem, Malfoy, ja nad tvojimi citmi nemám žiadnu kontrolu.“
„Niečo sa zmenilo,“ pomaly, váhavo vyslovil, kým sa jej díval do očí.
Ginny prestúpila z nohy na nohu a sklopila pohľad. Mohol snáď niečo vedieť? Boli azda jej oči, črty jej tváre tak ľahko odhadnuteľné?
„O čom hovoríš?“
Pokrútil hlavou. „Nie som si istý,“ hlesol, v jeho hlase Ginny vybadala známku frustrácie, možno aj hnevu.
„Keď to nevieš ty, tak s tým ti zrejme ja nepomôžem.“
„Môžeš mi to rovno povedať,“ oponoval jej.
„Čo presne?“ tvárila sa, že nerozumie, čo od nej chce.
„Čo je inak? Čo sa zmenilo?“ naliehal. „Neveríš mi snáď?“
„Či ti neverím?“ neveriacky hlesla Ginny a vytreštila na neho svoje zelené oči.
Malfoy si povzdychol, ruky zaboril hlboko do vreciek čiernych nohavíc a na chvíľu od nej odvrátil pohľad svojich ohromujúco modrých očí. „Myslel som si, že to vieš. Že nie je treba vravieť to nahlas.“
Fakticky nevedela, o čom to hovoril. Aspoň teraz nie. „Nemám poňatia, o čom teraz hovoríš.“
„Neveríš mi, že by som sa na tvojom mieste cítil vinný. To je to, čo sa zmenilo.“ Nepýtal sa, proste to sucho konštatoval. Ginny sa zazdalo, že jeho tón je čudnou zmäsou znechutenia a ľútosti. Nezvyčajná kombinácia.
„Nie je to tak,“ popravde povedala, „viem, že si hovoril pravdu. No niečo sa naozaj zmenilo.“
Zodvihol hlavu a dychtivo sa na ňu zadíval, čakajúc, kedy konečne prezradí to svoje malé tajomstvo.
„Uvedomila som si, že bez ohľadu na... na pozitívny obrat v mojom živote, už nikdy nebudem schopná byť taká ako predtým.“
„A chcela by si?“ prekvapil ju otázkou.
Na chvíľu sa nad tým zamyslela. „Neviem,“ povedala napokon. „Predtým som bola taká... nevinná. Dokázala som dôverovať celým srdcom a dušou, a to už nemôžem. Nikdy.“
Malfoy prikývol, ale črty jeho tváre jasne vypovedali o tom, že nad jej slovami tuho premýšľa. „Mne si však povedala, že mi dôveruješ.“
„Povedala som, že ti verím, že keby si bol na mojom mieste, cítil by si sa tiež vinne.“
„Teda mi nedôveruješ?“ nahnevane sa spýtal a ona si povzdychla. „Ako som už podotkol, myslel som si, že to vieš a nemôžem uveriť, že ti to naozaj musím povedať.“
„Že viem čo?!“
„Že mi na tebe naozaj záleží! A že mi môžeš dôverovať,“ mrzuto vyhŕkol, ako keby ho nekonečne štval fakt, že ho prinútila vysloviť to pred ňou nahlas.
Ginnine pľúca sa stiahli, zanechajúc ju bez dychu. V hrdle sa usadila bolestivá guča, ktorá jej na chvíľu zabránila hovoriť. „Myslím... myslím, že som to vedela. Lenže ten problém nie je v tebe, Draco, je vo mne. Verím ti, ale už iba do určitej miery a je to moja vina, pretože sa neviem prinútiť zbaviť sa tých pochybností a strachu.“
„Myslíš si, že by som ti urobil to, čo oni? Že by som ťa podrazil?“ neveriacky sa spýtal. Obaja vedeli, koho myslel tým oni.
Ginny rýchlo, energicky pokrútila hlavou. „Nie,“ bez štipky zaváhania odpovedala. „Pozri, ťažko sa mi to vysvetľuje. Naozaj tu nejde o nič, čo by si mohol potenciálne urobiť ty. Mám na mysli skôr seba.“
Vedela, že to nedávalo zmysel, vysvetľovala mu to príliš krkolomne, nesprávne. Uprene sa na ňu pozeral a čakal, že bude pokračovať s objasňovaním, lenže to nemohla. Toto bolo maximum, čo bola ochotná prezradiť. Ako mu môže povedať, že v skutočnosti sa bojí viac seba ako jeho? Dnes zistila, že sa jej dostáva – nie, dostal! – až príliš pod kožu. Pevne verila v to, že on ju nepodrazí, lenže neverila, že by jej nemohol ublížiť nejako inak. Bolo viditeľné, že mu na nej záleží, ale skutočný problém bol v tom, ako veľmi záleží jej na ňom. Ako veľmi si na neho zvykla a pripútala sa k nemu. Nevysloviteľne sa bála, že ak sa ich vzťah – to veľmi podivné priateľstvo, ktoré vzplanulo z popola, ktoré vzniklo z čistého zúfalstva – rozbije, že ak ho niečo zničí, bude to rana, ktorú nebude môcť vydržať. Nie po tom všetkom, čo už musela zniesť.
Ginny si odkašľala a o krok cúvla. „Nechaj to tak. Nie je to nič, čím by si sa mal zapodievať ty, je to iba môj problém. Medzi nami sa nič nemení, ide iba o to, aby som sa vyrovnala s niektorými vecami.“
Nevedela, či si všimol, že klamala, či bol natoľko dobrý v čítaní ľudí, že to prehliadol, ale vtedy jej to bolo asi jedno. Bola príliš unavená na to, aby tu stála ešte ďalšie minúty a snažila sa niečo predstierať. Chcela ísť iba domov a premýšľať nad tým, čo sa udialo a zhodnotiť svoje možnosti.
„Dobrú noc,“ rýchlo povedala a ponáhľala sa preč.
***
Ginny sa z prísne stráženého premiestňovacieho bodu v podzemí Ministerstva mágie za asistencie jedného z dvoch strážnikov premiestnila do Azkabanu. Nízky dosť chutý muž s čiernymi vlasmi a nie veľmi príťažlivou tvárou sa ihneď bez slova premiestnil späť na Ministerstvo a ju nechal samu. Nevedela si predstaviť, prečo má ten človek úlohu strážnika, keď nevyzerá ani najmenej desivo. No na druhej strane, vo vojne sa človek naučí nepodceňovať nepriateľa a nenechať sa obalamutiť hneď na prvý dojem.
Miestnosť, v ktorej sa ocitla, bola veľmi malá, so šedtými stenami, neľúdnou kamennou podlahou a jednými, jedinými dverami. Siahla na kľučku, otvorila a rovno pred sebou uvidela mohutný písací stôl so starožitnou lampou a pergamenmi, ktoré boli úhľadne usporiadané do dvoch kôpok. Spoza stola na ňu zazeral objemný muž a prezeral si ju podozrievavým pohľadom.
„Ehm, dobrý deň.“
Muž jej neodpovedal, iba na ňu zízal. Prikročila bližšie a podala mu zmluvu, ktorú pre ňu vypracoval Malfoy. Povedal jej, že tá zmluva je v úplnom poriadku a nebude mať žiadne problémy, no to nezabránilo stiahnutiu hrdla a náhle zvlhnutým dlaniam, keď si od nej strážca pergamen vzal a podrobne si ho prezeral. Párkrát preskočil pohľadom zo zmluvy na ňu, znova zmluvu a znova na ňu... Znervózňovalo ju to, ale to bol zrejme účel.
„V poriadku,“ zahrmel hlbokým hlasom, podal jej pergamen a ona si ho strčila do vrecka čierneho habita. „Vyjdite a povedzte strážcovi, koho chcete vidieť. On vás odvedie do vypočúvacej miestnosti.“
Ginny prikývla a bez slova vyšla z pochmúrnej miestnosti. „Amycus Carrow,“ stroho povedala meno jednému z dvoch strážcov stojacich pri dverách z druhej strany. Ani oni neboli veľmi výreční, ten vyšší iba mlčky prikývol a vykročil po jednej z troch chodieb, ktoré vyzerali ako tunely v podzemí. Ginny ho s dostatočným odstupom nasledovala.
Chodba bola ponurá, vládlo na nej šero a ona z toho vôbec nemala dobrý pocit. Možno malo zmysel, že to tu vyzeralo tak desivo, no napriek tomu, že vedela, že je v dokonalom bezpečí, vlasy na krku sa jej stavali dupkom. Možno tomu trochu pridal aj jej dnešný rozhovor s Malfoyom. Sľúbila mu, že predtým, než pôjde vypočuť prvého smrťožrúta, zastaví sa u neho v kancelárii, aby sa s ňou podelil o svoje cenné rady. Nemyslela si však, že to na niečo bolo. Vedela, že sa k nim nemá približovať, taktiež už veľmi dobre vedela, že by ich nemala podceňovať nehľadiac na to, ako bezbranne a neškodne vyzerajú a nemá sa dať vyprovokovať ich rečami – to všetko vedela, nemalo zmysel jej to opakovať, no Malfoy sa nedal odbyť. Videla, že mu na tom dosť záleží, tak si radšej zahryzla do jazyka a jeho zbytočné poučovanie vydržala.
Napriek tomu, že sa v podstate bavili veľmi vecne, ten rozhovor nebol príjemný. Ginny si bola vedomá toho, že to bola jej chyba. To ona sa cítila v jeho prítomnosti nervózne a napäto. To jej odpovede sa scvrkli na jednoslovné vety prenesené silene milým hlasom. Bola to ona, kto sa snažil udržiavať si od neho odstup.
Nevedela, koľko času ubehlo, kým sa konečne zastavili pri veľkých železných dverách, dosiaľ jediných na tej chodbe. Dozorca vytiahol z vnútorného vrecka habitu prútik, zamrmlal nejaké kúzlo, a potom do zámky strčil kľúčik. Ľahko ním potočil, stlačil kľučku a pánty povolili. V neveľkej miestnosti, do ktorej červenovláska vstúpila nebolo nič iné okrem jedného stola a dvoch stoličiek. Tá bližšie k nej bola prázdna a na tej druhej sedel Amycus Carrow.
Jeho kedysi prísne vyzerajúca tvár bola chudá, takmer iba kosť a koža, s vyciveným výrazom. Hoci čierne zlovestné oči sa do nej zabárali so zarážajúcou intenzitou a jej po chrbte prebehol mráz, v skutočnosti sa nebála. Bola to iba reakcia na nezvyčajné prostredie a spoločníka.
„Keď skončíte, iba zabúchajte na dvere,“ povedal jej dozorca, Ginny nesústredene prikývla a už iba počula, ako sa dvere za ňou zatresli a zamkli. Zachvela sa od nervozity. Vedela, že toto vôbec nebude ľahké, no jej odhodlanie neochabovalo. Potlačila nepokoj, sadla si na prázdnu stoličku, vytiahla z vrecka diktafón a pustila sa do práce.