Duchovia minulosti 2

Presne päť rokov bola Ginny vo svojom vlastnom vyhnanstve, uväznená v odmietnutí prebrať na seba vinu niekoho iného. Pretože bola nevinná. Ona nebola tá, ktorá zodpovedala za odhalenie Grimaudovho námestia a za následnú smrť Lupina a Thonksovej. Ale veril jej niekto? Veril niekto jej slovu? Nie. A jej nezostalo nič iné, iba odísť ďaleko od Anglicka a nočnej mory, ktorú tam prežívala.

Ale teraz, po piatich rokoch od jej odchodu a po štyroch rokoch od skončenia vojny začala uvažovať. Nemala veľa podrobnejších informácií o tom, čo sa dialo v Anglicku, iba povrchné správy, ale dúfala, že sa možno nakoniec všetko vyriešilo. Možno konečne zistili, že je nevinná a jej život sa vráti do starých koľají. Prinajmenšom si to navrávala, keď sedela v lietadle a premýšľala nad tým, čo ju v Anglicku čaká. Lenže dobre vedela, že keby to bola naozaj pravda, prišli by za ňou a požiadali by ju, aby sa vrátila domov... nie? Veď minimálne jeden človek vedel, kam odišla. Alebo na ňu už zabudli?

Neodvážila sa až tak veľmi hádať, čo sa za tých päť rokov stalo alebo čo sa stane teraz, a tak si radšej oprela hlavu o opierku, zatvorila oči a snažila sa zaspať.

Keď konečne po niekoľkohodinovom lete pristála vo Veľkej Británii, vôbec necítila, že prišla domov. Že sa vrátila tam, kam vždy patrila. Nepríjemné zvieranie žalúdku sa zosilnilo a ona skrivila tvár do grimasy. Bála sa viac, než si bola ochotná priznať. Veď, ako sa môže niekto postaviť pred zrkadlo a s úplným pokojom povedať, že to, čoho sa najviac bojí, je to, čo mala byť v jej živote najväčšia istota? To by bolelo a ona mala bolesti už plné zuby.

Po tom, čo si vzala svoju batožinu, vyšla von z letiskovej haly a lenčo bola konečne na čerstvom vzduchu, prepadlo ju skoro bolestné nutkanie zapáliť si. Ale bola nasmrť unavená a potrebovala si nájsť nejaký hotel, pretože Brloh vôbec neprichádzal do úvahy. Vlastne, počas tej dlhočiznej cesty jej niekoľkokrát napadlo, že by sa tam vôbec nevrátila. Že by síce žila v Londýne, ale úplne by sa separovala od čarodejníckeho sveta a od všetkého, čo by jej pripomínalo staré časy. Ale potom svoju zbabelosť potlačila do úzadia. Nevracala sa predsa preto, aby bola aj naďalej vyhnancom. Vracala sa preto, aby získala svoj život späť.

Izba, ktorú sa jej podarilo ukoristiť v hoteli neďaleko centra mesta, nanešťastie nemala balkón a ona bola nútená otvoriť okno a zapáliť si vo vnútri. Neznášala fajčenie vo vnútri, ale inú možnosť nemala, pretože podľa recepčného boli všetky ostatné izby obsadené. Úprimne o tom pochybovala, ale nemala náladu na hádanie sa s ním a tak vzala to, čo bolo.

Škrtla zapaľovačom, potiahla si z cigarety a slastne privrela oči. Oprela sa o rám okna a dívala sa na mesto pod sebou pomaly vydychujúc dym. Fajčenie bol zlozvyk, ktorý si vypestovala hneď, ako priša do Kanady. Bolo to buď to alebo alkohol a ona si povedala, že fajčenie je menej degenerujúce ako pitie. Neskrô sa s tým párkrát pokúšala skončiť, ale vždy, keď bola v strese, znova siahla po cigaretách a potom ju už prestalo baviť snažiť sa s tým niečo urobiť. Teraz bola rada, že má aspoň svoje cigarety. Nevedela si predstaviť, čo by teraz robila, keby si nemohla zapáliť.

Keď dofajčila, špačok odhodila do popolníka, zatvorila okno, zatiahla ťažké závesy, vyzliekla sa do spodného prádla a vhupla pod prikrývky. Spánok bol presne to, čo teraz potrebovala.

***

Zobudila sa úplne dezorientovaná. V izbe bola tma a ona najpv nevedela, kde je alebo aký je deň. Zažala lampu, zažmúrila a chvíľu si zvykala na svetlo. Potom vstala z postele. Rozostrela závesy a za oknom ju privítala nočná obloha a množstvo malých svetielok prúdiacich z okolitých budov. Chvíľu uvažovala nad tým, že by vybrakovala malý bar, ktorý mala v izbe k dispozícii, ale potom si to rozmyslela.

Vytiahla z dosiaľ nevybalenej batožiny džínsy, tmavé tričko a obliekla si ich. V kúpeľni si iba poupravila make-up, ktorý jej vydržal ešte z rána a predchádzajúceho dňa a znova vošla do izby. Schmatla koženú bundu pohodenú na zemi, obula sa, skontrolovala, či má v peňaženke oba „druhy“ peňazí a vyzrazila von.

Vlastne ani nevedela, prečo kontrolovala, či má aj čarodejnícke peniaze. Vôbec nemala v úmysle sa dnes v noci zjaviť v Šikmej uličke alebo v Deravom kotlíku... nikde, kde by sa mohli vyskytovať čarodejníci.

Dala sa taxíkom zaviesť do centra a iba sa tak túlala mestom. Informačne za pozrela na hodinky, hoci ju vôbec netrápilo, aký je čas. Bola skoro jedna a ona mala chuť na drink. Zapadla do prvého baru, ktorý uvidela a objednala si tequilu. Pila iba dva druhy alkoholu – tequilu alebo vodku. Dnes na vodku vôbec nemala chuť, a tak bol jej výber jasný. Po dvoch panákoch sa však rýchlo postavila z barovej stoličky, zaplatila a vyparila sa. Väčšina osadenstva tam boli muži a ako sa zdalo, mali pocit, že ak tam príde žena a pije sama, určite zúfalo túži po spoločnosti. Keď už musela odmietnuť tretieho chlapíka, jednoducho stratila nervy.

Prechádzala sa uličkami osvetlenými pouličnými lampami a svetlami z výkladov a snažila sa nahovoriť si, že prenechala svojim nohám ich vlastnú vôľu a iba ich vinou sa teraz ocitla neďaleko Deravého kotlíka. Zastala, dívajúc sa na druhú stranu cesty. Tie dvere jej boli také známe, až jej prišlo patetické, ako nad nimi meditovala. Iba tam stála a čakala, či tam niekto vojde alebo vyjde odtiaľ. Po piatich minútach sa stále nič nestalo a na ulici nebolo skoro nikoho, alebo aspoň nikoho v blízkom okolí Deravého kotlíka.

Odhodlala sa, urobila krok smerom k cete a prešla až na druhú stranu. Čím bližšie bola, tým sa jej viac a viac ozýval v bruchu pocit nervozity. Smiešne. Ako keby mala v pláne vojsť dnu a bála sa toho, ale vôbec to tak nebolo. Nemala v pláne ísť dnu. Dnes rozhodne nešla von preto, aby na ňu všetci zízali a ukazovali prstom. Nikto síce nevedel, čo presne sa stalo a prečo odišla z Anglicka, ale jej záhadný odchod stačil na to, aby bol jej príchod senzáciou. Príbehy, ktoré si k tomu čarodejnícka spoločnosť vymyslela, boli už iba bonusom. Nevedela síce, čo presne sa hovorí, ale jej fantázia bola dosť bujná, takže mala určitú predstavu.

Po dvoch minútach státia pred dverami a hypnotického zízania na ne, nad sebou nepatrne pokrútila hlavou a povzdychla si. Cítila sa smiešne. Prečo tam vôbec bola? Na čo čakala? Sklonil hlavu, zvrtla sa a chystala sa vykročiť smerom k svojmu hotelu, keď sa zrazu dvere rozleteli, niekto sa z nich vyrútil a zrazil sa s ňou.

Ginny mierne zavrávolala, niečia ruka ju chytila za predlaktie, a tak sa jej úspešne podarilo udržať rovnováhu.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa mužský hlas a ona zmeravela. Žalúdok sa jej už po druhý raz za posledných desať minút nepríjemne zovrel a ju zamrazilo. Nie preto, lebo hlas, ktorý začula, patril Malfoyovi. Nie preto, že patril k tým ľuďom, ktorých by najmenej rada stretla. Nie preto, lebo staré sváry a rany boli stále na svojom mieste a zrazu ožili. Bolo to preto, že po toľkých rokoch konečne začula hlas niekoho, koho poznala. Hlas z minulosti.

Bola príliš vyvedená z miery a najmä prekvapená na to, aby si uvedomila, že keby iba niečo zamrmlala, nechala hlavu sklonenú a vybrala sa opačným smerom, ani by si ju nevšimol. Miesto toho robila presne to, čo by urobil každý iný človek na jej mieste. S rozšírenými očami zodvihla hlavu a zadívala sa do bledej tváre osvetlenej nažltlým svetlom pouličnej lampy.

„Weasleyová?“ prekvapene vydýchol a ona sa v duchu zaškerila. Zvyk je železná košeľa, však? Ani nevedela, prečo ju to oslovenie vyviedlo z miery. Nič iné predsa nečakala, no aj tak musela potlačiť nutkanie zaškrípať zubami.

„Malfoy,“ bezvýrazne vyslovila jeho meno, aby bolo jasné, že to má považovať za pozdrav. A tiež to, že nie je veľmi natešená z toho, že ho vidí.

„Ty si späť v Londýne?“ spýtal sa jej a bolo na ňom vidieť, že ho stretnutie s ňou vyviedlo z miery. Čo však šokovalo Ginny, bol fakt, že aj napriek tomu, čo medzi ich rodinami bolo, jeho hlas vôbec neznel posmešne alebo arogantne, iba prekvapene.

„Vidíš, nie?“ vyštekla, vedomá si toho, že jej zatiaľ neurobil nič, prečo by na neho mala byť nepríjemná, ale bol to už proste reflex, ktorý si popri dlhoročnej Malfoyovej prítomnosti tak nejako prirodzene vypestovala.

Prekvapujúco, jej útočný tón ním ani nepohol. „Ako dlho si tu?“ spýtal sa nezvyčajne slušným spôsobom a ona sa zrazu začala cítiť zmätene. Prečo, pre Merlina, by mal byť k nej Malfoy slušný?

„Nie veľmi dlho,“ odpovedala, kým si ho skúmavo prehliadala. Nakoniec však prišla k záveru, že jeho výzor nijako nevysvetľuje jeho zvláštne správanie. „A ak ma teraz ospravedlníš, musím už ísť.“

Zvrtla sa, vykročila po ulici nestarajúc sa, či priša práve odtiaľ alebo nie. Avšak po pár krokoch sa za ňou znova ozval Malfoyov hlas.

„Vie niekto že si späť?“ opýtal sa mierne zvýšeným hlasom, aby ho počula.

Ginny prikývla. „Áno, ty.“ Potom sa obrátila a ponáhľala sa odtiaľ preč. Toľko k tomu, že sa nechcela stretnúť so žiadnym čarodejníkom.