Duchovia minulosti 19

Od momentu, kedy do jej bytu vstúpil Fred, sa zdalo, ako keby sa Ginnine chmáry trochu vyjasnili. Obloha sa zdala modrejšia, slnko hrialo viac, steny v jej byte už neboli také šedé, ako vyzerali predtým. Teraz mala jasne stanovený cieľ, mala takisto reálnu šancu, že ho aj dosiahne, mala priateľov, ktorí boli ochotní jej vo všetkom pomôcť, no hlave – mala nádej. Mala spojenca na druhej strane a tiež mala tušenie. Ľahkú, váhavú predtuchu, že nakoniec naozaj všetko dopadne dobre, ale ktorá bola jemnulinká a priesvitná ako krídla nočného motýľa. Bolo by ľahké pretrhnúť ju a zapudiť, čoho sa Ginny obávala, no nádej jej dodávala odvahu.

Zdalo sa jej, že aj Pansy si všimla tú zmenu, keď sa Ginny v pondelok ráno dovalila do práce. Nemohla sa dočkať poobedia, kedy k nej príde znova Fred a oni sa budú môcť porozprávať v súkromí. Čiernovláska ju podozrievavo po očku sledovala a Ginny sa preto uškŕňala popod fúzy. Lenže ona nebola jediná, kto sa správal nezvyčajne.

Keď Ginny zaslala zopár predmetov ich majiteľom, vzala vyplnené formuláre o úspešnom priebehu očisťovacieho procesu Pansy, aby ich založila do registra a kópiu poslala Daphne kvôli účtovníctvu. Vo dverách kancelárie ju skoro prevalcoval Marcus, jej kolega, ktorý nastúpil krátko po Ginny a ktorého jej Pansy tak veľmi ospevovala, keď bola Ginny v nemocnici po nešťastnom incidente so šperkovnicou.

„Čo to malo znamenať?“ začudovane sa spýtala medzi dverami a otáčala sa za plavovlasým mužom. „Ani sa neospravedlnil! Nedala si mu snáď výpoveď, však nie?“ vyhŕkla Ginny a zvrtla sa k svojej šéfke. Práce mali vyše hlavy, Marcusa tam jednoducho potrebovali!

„Nie,“ špitla Pansy priškrteným hlasom a odkašľala si. „Nevyhodila som ho.“

Spoza stola sa na červenovlásku dívali príliš žiariace medovohnedé oči zasadené nad zrumenenými lícami. Všimla si, že hruď sa jej dvíha o niečo rýchlejšie, ako bolo normálne.

„Čo je s tebou? Prečo vyzeráš tak...?“

„Ako?“ ľahostajne zamumlala Pansy.

„Tak čudne!“

„Nevyzerám vôbec čudne,“ namietla slizolinčanka a Ginny pokrútila hlavou.

Ďalších desať minút sa o tom doťahovi, až to napokon červenovláska vzdala a radšej sa pobrala domov. Bolo zvláštne a zároveň úžasné opäť sa normálne baviť s Fredom. Takmer zabudla, aký dokázal byť hrozne zábavný, na nervy idúco podpichovačný a na staršieho brata nečakane súcitný. Rozhovorom strávili skoro tri hodiny, až napokon musel odísť domov a ona osamela vo svojom malom byte. Keď nemala po ruke Freda, aby ju rozptýlil, zrazu začala nervózne pobiehať po byte, až to napokon nevydržala a napísala Malfoyovi list, aby sa dozvedela, čo je s tým povolením na vstup do Azkabanu. Bola si vedomá toho, že sa na ich pláne dohodli iba včera, no ona bola jednoducho príliš rozrušená a nedočkavá.

To sa predsa dalo pochopiť, nie?!

Odpoveď jej prišla obratom. Mal veľa práce, a preto na to nemal čas. Ginny potlačila podráždenie. Bolo jej jasné, že Malfoy nemieni skákať, ako ona píska a určite mal svoje vlastné pracovné problémy, ktoré bolo treba vyriešiť, ale on vedel, aké je to pre ňu dôležité! No na druhej strane, nedokázala si predstaviť, prečo predpokladá, že jej potreby umiestni na prvé miesto, pred svoje vlastné. Niekedy vedela byť hrozne hlúpa!

Ďalšie dva dni spotrebovala o poznanie viac cigariet ako obvykle, za čo vinila blondiaka, pretože si dával na čas a ona si od nervozity skoro vyrhala vlasy. Rozhodla sa preto za každú cenu sa nejako zamestnať. Požičala si niekoľko filmov a lenčo prišla z práce domov, sadla si pred televízor a vypala ho až vtedy, keď išla spať. Samozrejme, nebola to veľmi produktívna činnosť, no na nič iné nemala náladu.

V jeden večer sa rozhodla pustiť si dlhočizný film, o ktorom jej kedysi hovorila Hermiona. Volalo sa to Titanic a film bol natočený podľa skutočnosti. Vraj je neuveriteľne romantický. Ak v jej živote v posledných rokoch niečo naozaj chýbalo, rozhodne to bola romantika. Ginny postupne začínala zisťovať, že Hermiona mala pravdu. Bolo to romantické, ale hlavne tragické a naivné. Bola už takmer pri konci filmu, keď jej niekto zaklopal na dvere. Zasmrkala a vyfúkala si nos. Mysliac si že je to Pansy alebo Daphne, sa neobťažovala zostrieť si slzy z líc – ony by jej náhly nával šialenstva zo ženského hľadiska pochopili – no keď zistila, ako veľmi sa v príchodiacom mýlila, zhrozila sa.

„Čo sa stalo?“ zarazene sa spýtal Malfoy, keď uvidel jej uslzenú tvár.

Ginny v duchu zanariekala. To snáď ani nemohla byť pravda! „Nič,“ odvrkla, nahnevaná sama na seba, že sa takto hlúpo poddala nejakej druhotriednej romanci, ale nahnevaná najmä preto, že svedkom toho musel byť práve on.

„Plačeš... alebo si minimálne plakala, takže to očividne nie je nič.“

Rýchlo si poutierala tvár a pokrútila hlavou. „O nič nejde, fakt. Prečo si prišiel?“ spýtala sa a pustila ho dnu.

Chvíľu na ňu mlčky podozrievavo hľadel, no napokon sa uvoľnil a vytiahol vnútorného vrecka saka nejaký papier. „Toto je povolenie, ktoré potrebuješ na takmer neobmedzený vstup do Azkabanu. Podľa tohto,“ podal jej papier, „budeš vo svojom voľnom čase pracovať pre oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva, pretože sa našli isté podozrivé predmety, ktoré pravdepodobne kedysi vlastnili smrťožrúti. Už si ich prezrela, ale potrebuješ ešte nejaké informácie.“

Ginny si zamračene prečítala zmluvu a prikývla. „Dobre.“

„Ešte to podpíš, ja som to už podpísal.“

Všimla si. Jeho meno napísané elegantným písmom nešlo prehliadnuť. Vošla do spálne, kde mala na komode položené brká s kalamárom. Rýchlo papier podpísala, vyčarovala jeho kópiu a orginál vložial do šuflíka. Než vošla späť do obývačky, narýchlo si poutierala líca a apoň trochu sa upravila.

„Tu je kópia,“ podávala mu papier. Draco si ho od nej automaticky vzal, lebadolo ho zložil a vložil späť do vrecka.

„Kedy môžem začať?“

„Kedy chceš.“

No... keby to bolo naozaj tak, bola by viac než šťastná ísť tam hneď teraz, lenže akosi vedela, že to nie je možné. Hoci mala takmer neobmedzený prístup, ale bola si istá, že ten sa na nevzťahoval na neskoré nočné hodiny.

„Predtým ako tam pôjdeš, sa ešte zastav u mňa v kancelárii.“

Prekvapene vzhliadla. „Načo?“

„V prvom rade ti musím dať zoznam všetkých smrťožrútov, kde som označil tých, ktorí tam podľa mňa v ten večer mohli byť. No a potom sa musíme o niektorých z nich pozhovárať.“

„Čo tým myslíš?“

„Myslím tým,“ pomaly začal a zvedavo sa díval na obrazovku televízora, kde bolo vidieť obraz zo scény, kde film zastavila, „že väčšina z nich nie je veľmi nebezpečných, no niektorí sú. A veľmi.“

Ginny pootvorila ústa a zízala na neho. „Sú vo väzení,“ pripomenula mu a pridala dôraz na posledné slovo. „Tam mi nemôžu nič urobiť.“

Pokrútil hlavou. „Viem, že sa to tak môže zdať, ale oni dokážu byť veľmi vynaliezaví. Keď budeš vypočúvať niektorého z tých, ktorých som na zozname označil, daj mi dopredu vedieť, chcem tam byť tiež.“

Nemohla tomu uveriť. Vážne sa obával, že by sa mohli o ničo pokúsiť v Azkabane? A ako by to asi tak urobili? Bolo to predsa najlepšie strážené väzenie na svete, pre Merlina! Zamľaskala. „Ach, prosím ťa, uvoľni sa trochu! Nič sa nestane a okrem toho, viem sa o seba postarať aj sama. Robila som to posledných päť rokov!“

„To áno, ale ty si nečelila smrťožrútom,“ odvrkol a ona sa zachmúrila.

„Ale áno! Možno nie tak dlho ako ty, ale rozhodne som s nimi mala čo-to dočinenia,“ odpovedala mu rovnakým nepríjemným tónom, aký použil on. Nemohla si pomôcť, no keď to povedal, pripadalo jej to ako výčitka, že ona odišla a nechala ich tam pasovať sa s Temným pánom samých. Lenže dobre vedel, že to neurobila preto, lebo chcela odísť! Odišla, lebo musela! „Alebo budeš teraz spochybňovať moje schopnosti?!“

Videla, ako sa pri jej ostrom tóne zarazil a trochu zvesil plecia. „Nie,“ povedal oveľa miernejšie, „pravdaže nie. Ale... jednoducho by som pri tom radšej bol aj ja, to ti to až tak veľmi vadí?“

Ginny na chvíľku zmĺkla a pokrútila hlavou. „To nie je v tom. Ak tam chceš byť tiež, nevadí mi to, ale prekáža mi, keď si myslíš, že nie som schopná obrániť sa sama.“

„Nikdy som nepovedal, že nie si schopná obrániť sa a ani si to nemyslím, iba... bol by som najradšej, keby k takému niečomu nemuselo vôbec nedôjsť.“

Povedal to. Hoci nie priamo, no aj tak to povedal. Lenže predpokladala, že na tom veľmi nezáležalo, keď si to nemyslel. Možno to iba tak hlúpo vyznelo. No stále nerozumela tomu, čo také by sa mohlo stať. Budú vo väzení vo vypočúvacej miestnosti, ani jeden smrťožrút nebude mať prútik a budú pripútaní. Ona osobne tam nevidela veľa možností, ako by v takej situácii mohli niečo podniknúť.

„Fajn,“ povedala napokon, „ak tak veľmi chceš, potom ti dám vedieť. Inak, to mi pripomína, čo urobíme s Pansy? Pokiaľ viem, po šiestej do Azkabanu už nikoho nepúšťajú a ja v práci končím o štvrtej. Keby som tam mohla byť každý deň iba dve hodiny, vypočuť ich by trvalo roky. Budem ju musieť požiadať, aby som mohla končiť skôr, ale... nie som si istá, či jej mám povedať skutočný dôvod.“

Vlastne už pred časom nad tým dosť intenzívne premýšľala. Vtedy ešte rozhodne nebola pripravená odpovedať jej na otázky a odhaliť jej skutočnú príčinu svojho odchodu, no teraz keď mala v ruke aj nejaké vysvetlenia, ako sa to všetko skutočne stalo, by jej mohla povedať pravdu. Hoci priznať sa, ako ju jej rodina odvrhla a ani sa neobťažovali vypočuť si jej verziu, bolo stále veľmi bolestivé a zahanbujúce, lenže prepokladala, že to sa v najbližších rokoch určite nezmení. Načo teda čakať? Možno je práve toto tá správna chvíľa konečne povedať všetko a nemusieť už v sebe skrývať tú ohavnú pravdu.

„Je to na tebe,“ povedal jej Draco a pokrčil plecami. „Ak jej to nechceš povedať, tak fajn, vymyslíme niečo, ale pravda by bola omnoho praktickejšia.“

Ginny prikývla. „Máš pravdu. Zrejme je na čase vyložiť karty na stôl,“ zamyslene povedala a na druhý deň tak aj urobila. Hneď po práci Pansy požiadala, aby s ňou išla k Dracovi do bytu, kde na nich už čakali aj Daphne a Blaise. Obaja, Ginny a Malfoy, im všetko vyrozprávali tak, ako to pred pár dňami povedali Fredovi. Ginny sa pri ich neveriackych a rozhorčených pohľadoch musela zakaždým odvrátiť, aby nevideli, aká páľava sa jej usadila na lícach. Mohla podobné reakcie zažiť aj stokrát za deň, nikdy nebude reagovať inak než nekonečnou potupou.

Keď to vysvetľovali Fredovi a on im následne objasnil, že okrem slova Hermiony a Lavender mali ešte aj svedectvo dvoch smrťožrútov, Ginny sa snažila nájsť vo svojom srdci nejaké mäkké miestočko – hocaké malé -, ktoré by z toho faktu mohli spraviť poľahčujúcu okolnosť. Ktoré by trochu mohlo zmierniť ten obrovský pocit krivdy, ktorý cítila, pretože jej rodičia radšej verili hocikomu inému, len nie vlastnej dcére. Lenže nenašla to. Jej srdce bolo tvrdé ako žula a už jej viac nedovolilo cítiť voči nim pochopenie. Najmä nie ak vedela, že tam bol niekto, kto hovoril v jej prospech. Bol tam Malfoy, ktorý sa ich snažil presvedčiť, že Hermiona klame a oni ho vôbec nepočúvali. Ani sa nesnažili zistiť, či je niečo pravdy na tom, čo im hovoril. Takže nie, nebolo nič, čo by ich konanie mohlo ospravedlniť. Nič nemohlo ospravedlniť, že ju dokonca ani po piatich rokoch neboli ochotní vypočuť.

„To muselo byť hrozné, Ginny,“ prehovorila potichu Pansy, ale Ginny len pokrčila plecami. Na to sa nedalo nič povedať. Keď sa všetci rozchádzali a každý sa poberal domov, Pansy ju zastavila vonku na ulici.

„V sobotu robím párty,“ oznámila jej s nadšeným výrazom na peknej tvári.

Ginny nadvihla obočie. „Párty?“ Niežeby Pansy nebola ten typ, práveže bola, no vo svojom pochmúrnom živote si Ginny zrejme akosi neuvedomila, že vo svete sú aj ľudia, ktorí žijú normálne a robia také banálne veci, ako je usporadúvanie večierkov.

„Áno, pre Draca. U mňa v byte.“

„Pre Malfoya? Prečo?“ prekvapene sa spýtala.

„Och,“ vyhŕkla čiernovláska, ako keby jej iba teraz niečo napadlo, „jasné, ty o tom asi nevieš. Draco bude mať narodeniny. V nedeľu piateho, ale keďže pondelok je pracovný deň, budeme sláviť o deň skôr. Samozrejme, si pozvaná.“

Nevedela, že piateho júna má Malfoy narodeniny. Júna! Do Anglicka sa vrátila začiatkom marca. Naozaj je späť už tri mesiace? Zdalo sa, že čas utekal príliš rýchlo.

„Aha,“ hlesla. „Čo presne myslíš tým ‚večierok‘?“

Pansy sa zatvárila kyslo a prevrátila očami. „Iba to tak veľkolepo nazývam. Vieš, že bohvieako nemá rád okolo seba veľa ľudí. Vždy oslavujeme iba my štyria – ja, Draco, Daphne a Blaise. Teraz nás bude o dvoch viac, o teba a Bena. Teda... ak prídeš. Však prídeš?“

Ginny sa mierne usmiala a prikývla. „Prídem.“

„O ôsmej. A nejedz predtým, niečo objednám.“

„Fajn,“ pobavene povedala, Pansy sa zvrtla a začala kráčať, no keď si Ginny uvedomila, že na kúpu darčeka jej zostávajú iba dva dni, zatavila ju. „Pansy!“

Jej priateľka sa otočila.

„Čo mu mám dať?“ spýtala sa. Čo má asi tak darovať niekomu, kto má toľko peňazí, že si môže dovoliť všetko?!

Ginny si všimla, ako sa Pansy uškrnula. „To, po čom túži najviac.“

Nechápavo sa na ňu zamračila. „A to je čo?“

„Na to musíš prísť sama,“ zvolala ponad plece a stratila sa v tme.

***

Bolo to fakt smiešne, no Ginny sa nevedela prinútiť prestať premýšľať nad Pansynými slovami. Čo chce Malfoy najviac zo všetkého? A prečo si jej priateľka myslí, že mu to môže dať zrovna ona? Pri komkoľvek inom by uvažovala o niečom materiálnom. Napríklad Ron vždy chcel novú a hlavne rýchlu metlu, Percy zasa obyčajne túžil po nejakej vzácnej knihe... ale Malfoy? On mohol mať čokoľvek, čo by mu zišlo na um. A to nemateriálne? Možno tým Pansy myslela, že chce, aby boli oni dvaja priatelia, no Ginny si tak trochu myslela, že oni už priateľmi boli. Fakt netušila, čo by to mohlo byť – alebo sa možno bála ísť tou cestou, na ktorú padlo jej podozrenie.

Na chvíľu jej dokonca napadlo proste sa spýtať Malfoya, ale potom to zavrhla. Narodeninový darček by mal byť prekvapením. Napriek tomu, že nad tým úporne premýšľala, k vybratiu správneho daru nebola ani o krok bližšie. Ale potom jej niečo napadlo. Možno to nebolo to, čo myslela Pansy, ale mohlo to byť to, čo Malfoy chcel. Alebo skôr to, čo potreboval a ani o tom nevedel.

Svoj plán sa rozhodla uskutočniť v deň jeho oslavy. Aj tak mala za úlohu priviesť ho k Pansy do bytu. Prišla za ním o hodinu skôr, ako bola naplánovaná večera a v ruke stískala kyticu bledoružových pivónií.

„Ahoj,“ pozdravila ho s nervóznym úsmevom na perách, keď otvoril dvere.

„Weasleyová,“ prekvapene hlesol a keď zbadal kvety v jej ruke, jeho obočie vystrelilo nahor. „Čo je to?“

Pokrčila plecami. „Máš predsa zajtra narodeniny, nie?“

Prižmúril na ňu oči. Nedalo sa povedať, že vyzeral nahnevaný, ale nebol ani nadšený. „Pansy ti povedala?“ mrzuto sa spýtal a ona prikývla. „Pre tvoje vlastné dobro dúfam, že to nie je pre mňa,“ zamrmlal, kým si skepticky prezeral kyticu.

Ginny sa pobavene uškrnula a pokrútila hlavou „Nie, nie je. Pre teba mám niečo iné. Ďaj si niečo na seba a poď.“

„Kam?“ podozrievavo sa spýtal a červenovláska prevrátila očami.

„Uvidíš.“

Celú cestu od premiesťovacieho bodu po mohutnú trochu desivo vyzerajúcu kovanú bránu šli mlčky. Nevedela, či to zaregistroval, no Ginny bola poriadne nervózna, lebo si nebola istá, či je to dobrý nápad a či tým iba všetko nepokazí. Každým ďalším krokom sa jej nepokoj iba zvyšoval. Keď Malfoy spoznal prostredie okolo seba a zahliadol veľkú bránu cintorína, zastal a zmätene sa na ňu zadíval.

Ginny postála tiež a na chvíľu sa na neho zadívala, on však mlčal. Nevedela, či sa jej bál spýtať, prečo tam idú alebo proste čakal, kým mu to vysvetlí sama, ale ona mu nechcela nič prezrádzať. Aspoň zatiaľ nie.

„Poď,“ ticho prehovorila, otočila sa a pokračovala v ceste. Prvých pár sekúnd za sebou nič nepočula, no napokon sa vybral za ňou.

„Toto má byť tvoj darček?“ neveriacky sa spýtal, keď sa díval na náhrobok s menom svojej mamy. Ginny k nemu pomaly položila kvety a vystrela sa.

„Nie a toto ani nie je cieľ našej cesty. Len som si myslela, že keď už sme tu, mali by sme zájsť aj na jej hrob.“

„AJ na jej hrob?“

Ginny prikývla a po pár minútach mlčania znova vykročila. „Vieš, vôbec som nevedela, čo ti dať na narodeniny. Si bohatý, môžeš mať čokoľvek, a preto som sa rozhodla dať ti niečo nemateriálne, niečo, o čom dúfam, že je hodnotnejšie. Raz, keď som sa rozprávala s Pansy, spomenula mi, že ešte nikdy si nebol na hrobe svojho otca...“

V tej chvíli pocítila na zápästí ľadový dotyk, ktorý jej zabránil pokračovať v chôdzi. Zastala a otočila sa. Keď sa stretla s jeho pohľadom, nepriateľstvo v jeho očiach jej skoro vyrazilo dych.

„Viem, čo si myslíš...“ rýchlo vyhŕkla, no on ju prerušil.

„Nejdem na jeho hrob,“ precedil skrz stisnuté zuby. „Do tohto sa nestaraj, Weasleyová.“

Trochu ju vystrašilo, aký zúrivý a hrozne defenzívny zrazu bol. Zamračila sa a sťažka prehltla. „Chápem,“ pomaly povedala a v mysli rýchlo hľadala slová, ktorými by ho mohla presvedčiť. „Vypočuješ ma aspoň?“

„Nie,“ znela jeho krátka a rázna odpoveď. Vykročil, chcel ju obísť, ale Ginny to predvídala a rýchlo si stúpila pred neho.

„Viem, že tam nechceš ísť a ja to chápem, fakt. Ale tiež si myslím, že s tým všetkým nie si taký vyrovnaný, ako sa snažíš pôsobiť. Môžeš si namýšľať, že to je už všetko za tebou, že ťa to viac nemôže ovplyvniť, no mýliš sa a ty to vieš. Iba si to nechceš pripustiť.“

Pristúpil k nej a naklonil sa tak blízko k jej tvári, až jej v hlave skrslo absurdné podozrenie, že ju chce pobozkať. Zadržala dych a vydesene na neho zízala. „Toto nie je tvoja posraná vec,“ mrazivo zatiahol a Ginny sa proti svojej vôli striasla.

„Možno,“ ticho prehovorila. Bolo normálne báť sa? Bola si istá, že by jej neublížil, vedela to! Lenže aj tak nedokázala potlačiť to náhle zachvenie strachu. Alebo to bolo možno iba uvedomenie si, aký nebezpečný Malfoy naozaj je. „Ale spomeň si, že ty si mi pomohol proti mojej vôli a myslím si, že teraz som na rade ja. Nechcela som ťa počúvať a nechcela som ti veriť, no nakoniec sa ukázalo, že si mal pravdu. Možno mám pravdu teraz ja.“

Pozeral sa na ňu tými svojimi preníkavými búrkovými očami a ona takmer cítila jeho hnev na svojej pokožke, lenže potom si uvedomila, že to nebola len zlosť. Svojou nevraživosťou iba zakrýval skutočnosť, od ktorej jej zovrelo hrdlo. On sa bál ísť tam!

„Akokoľvek zlý a pobabraný váš vzťah bol, musíš povedať zbohom. Musíš sa s ním rozlúčiť a nechať minulosť tu – pri jeho hrobe. Inak sa jej nikdy nezbavíš, Draco.“

Z výrazu na jeho tvári nevedela vyčítať, čo si o jej slovách myslí. Nemala tušenia, čo mu chodí po rozume a či ju aspoň trochu berie na vedomie. Mlčky sa prepaľovali pohľadmi – on mrazivým ako ľad a ona prosebným –, a čím dlhšie tam stáli, tým istejšia si bola, že ju od seba každú chvíľu odstrčí a jednoducho odíde. O to bola prekvapenejšia, keď sa z ničoho nič zvrtol, a pomaly začal kráčať k miestu, kde bol pochovaný jeho otec. Ginny asi dve sekundy ohromene sledovala jeho chrbát, kým sa konečne prinútila kráčať a vybrala sa za ním.

Zostala stáť v bezpečnej vzdialenosti niekoľkých metrov, kým vysoký blondiak meravo stál nad kamenným náhrobkom. Nedovolila si ísť bližšie a ani si nemyslela, že by to ocenil. Na to, čo musel urobiť, nepotrebovalo mať svedkov. Stála tam možno dvadsať minút, keď si zrazu Malfoy čupol a po chvíli sa znova postavil. Ginny nevedela, prečo to urobil, lebo jej stál chrbtom, no akonáhle sa vystrel, zvrtol sa a kráčal smerom k nej.

A keď stál konečne iba pár krokov pred ňou, Ginnine vnútornosti sa bolestivo stiahli. Pozrela sa na Malfoyovu tvár, ktorá bola bledšia než kedykoľvek predtým a pocit viny jej v tej chvíli vrazil do brucha ako päsť. Automaticky si ruku priložila na pás, ako keby to malo odohnať tú nepríjemnú bolesť, ktorá jej natlačila do očí slzy. Sťažka prehltla.

„Prepáč,“ zašepkala, uvedomujúc si, akú strašnú chybu urobila. Vyzeral, ako keby práve uvidel démona a prenasledovaný výraz v jeho očiach sa jej zabáral hlboko do srdca. Mal úplnú pravdu! Nemala právo nútiť ho do toho, keď nevedela, o čo presne sa jedná. Rozjatrila staré rany, ktoré boli zjavne väčšie, než očakávala, a všetko iba zhoršila! Akúkoľvek temnotu z toho obdobia pochoval na úplné dno svojej duše, ona ju prebudila a teraz nemala potuchy, ako to napraviť, pretože späť sa to už vrátiť nedalo.

Lenže ona zúfalo potrebovala vymazať mu ten zmučený výraz z tváre. A tak urobila jedinú vec, ktorá jej v tej panike prišla na um. Tromi krokmi bola pri ňom, pritiahla si jeho hlavu na svoje plece a pevne objala jeho stuhnuté telo.

„Mrzí ma to,“ šepkala a snažila sa potlačiť slzy. „Bola som taká hlúpa, nemala som... Chcela som ti pomôcť. Naozaj som si myslela, že...“ zmĺkla a pevne si zahryzla do pery, aby nezavzlykala. Vedomie, že to ona mu ublížila, bolo to najhoršie, čo doteraz vo svojom živote pocítila. Bolo jej na vracanie.

„Je to v poriadku,“ zamumlal jej do vlasov. „Mala si pravdu.“

Ginny sa od neho odtiahla a prekvapene na neho pozerala. „Mala?“

Draco pevne zovrel pery a odvrátil od nej pohľad. Zadíval sa do diaľky. „Vždy to nado mnou viselo a bolo ľahšie vyhýbať sa tomu. Teraz sa cítim... ja neviem. Cítim sa o niečo ľahšie.“

Zvesila hlavu, keď pocítila, ako jej z kútikov vykĺzli dve slzy. „Prepáč,“ znova zopakovala. To bolo to jediné, čo dokázala povedať.

„Myslím to vážne, nemusíš si to vyčítať.“

Pokrútila hlavou. Po jeho slovách sa cítila o niečo lepšie, lenže jeho oči boli stále tak neuveriteľne smutné a ona vedela, koho chyba to bola. Nedokázala si vysvetliť, prečo jej na tom tak hrozne záleží, prečo na to reaguje tak precitlivene, ale tá vina bola strašná.

„Nemala som to urobiť,“ povedala tento raz pevnejšie a zodvihla pohľad. „Okrem toho že ma do toho nič nie je, dnes pre teba Pansy usporiadala narodeninovú oslavu a ja to takto sprosto pokazím!“

„Povedal som ti, že som v poriadku.“

„Nie si!“ vyhŕkla, takmer kričala. „Myslíš si, že som slepá? Vidím, že si, si...“ nedopovedala, lebo Draco ju pevne chytil za plecia a zadíval sa jej rovno do očí.

„Počúvaj ma, jeho hrob nie je práve miesto, ktoré som túžil navštíviť a nebolo to ani veľmi príjemné, ale vec sa má tak, že si mala pravdu. Pomohlo mi to a ty sa nemáš prečo cítiť zle, jasné?!“

Mlčala.

„Ďakujem. Možnože kniha by mi bola milšia, ale toto je hodnotnejší dar,“ povedal a jeho pery sa vykrivili do slabého úsmevu. Nie šťastného, nie spokojného ale vďačného. Až vtedy mu uverila.