Ginny zostala zmeravene stáť na mieste, keď sa k nej z ničoho nič prihnal a vzal ju do svojho medvedieho objatia. Nechala ho objímať ju, no nie nadlho. Po chvíľke sa od neho odtiahla a skúmavo si prehliadala jeho dojatú tvár a jemne sa usmievajúce pery. Nerozumela ničomu z toho, no fakt, že v jeho očiach nezahliadla ani štipku odporu, žiadny hnev, nijaká čo i len najmenšia stopa po zášti, jej prehnal telom obrovskú vlnu úľavy.
„Fred?“ váhavo, pokusne sa spýtala, akoby sa bála, že je iba výplodom jej fantázie. Už pred dlhým časom si uvedomila, že dobré veci sa jej stávajú iba veľmi zriedkavo, nečudo teda, že bola trocha skeptická.
„Tak veľmi si mi chýbala, Ginny!“ rýchlo vyhŕkol a zatváril sa ľútostivo. „Bol by som prišiel už oveľa skôr, no vo výrobni v Paríži nastali nejaké komplikácie a ja som tam musel okamžite odísť. Trvalo večnosť, kým sa dalo všetko do poriadku.“
Omámene prikývla. Počula, že Weasleyovským výmyslom a vynálezom sa v posledných rokoch výnimočne darilo a svoje produkty začali distribuovať aj do okolitých štátov.
„Prečo si tu?“
Nahlas si povzdychol. „Nesadneme si?“
„Iste.“ Zrejme to bude na dlho. Ginny prešla pár krokov k pohovke a obaja sa na ňu posadili. Nervózne si odkašľala, keď už hodnú chvíľu obaja mlčali. „Fred?“
Vzhliadol na ňu, v očiach šedý tieň smútku. „Mrzí ma, ako sa k tebe správali na svadobnej hostine – vrátane seba -, no najmä sa ospravedlňujem za Rona,“ začal, jej črty stvrdli na kameň. O tomto chcel hovoriť? „Ty vieš, aký je,“ oddal, ale na toto neexistovalo žiadne ospravedlnenie a obaja to vedeli.
„Prečo si tu, Fred?“ zopakovala netrpezlivým hlasom.
„Prišiel som si ťa vypočuť. Mal som dosť času premýšľať nad tým všetkým a okrem toho, si moja sestra a poznám ťa celý život, Ginny. Nechce sa mi veriť, že by si to urobila. A aj keby si tie informácie prezradila, keď ťa väznili, povedala by si nám to. Nemala si predsa žiadny dôvod zamlčiavať to!“
Zízala na neho rozšírenými očami. Bola to pravda? Naozaj bolo možné, aby sa to dialo? Aby bol niekto z jej rodiny ochotný, ak už nie veriť jej, ale aspoň si ju vypočuť?! Nesnívalo sa jej to, však?!
„Chceš počuť moju verziu?“ spýtala sa mierne priškrteným hlasom.
Fred prikývol s vážnym výrazom na tvári a jej sa rozbúšilo srdce. Rýchlo premýšľala.
„Dobre, ale budem musieť niekoho zavolať. Je to z veľkej časti vlastne jeho príbeh,“ váhavo sa ozvala po dôkladnom zvážení.
„Dobre.“
Ginny nakrčila čelo. „Ale nemyslím, že sa ti ten človek bude páčiť.“
Na to však jej brat iba pokrčil plecami a povedal, že je mu to jedno. Ginny teda vyskočila z pohovky, naškriabala na kúsok pergamenu „Prídi do môjho bytu. Hneď!“ a poslala to po svojej sove. Modlila sa, aby ju Malfoy nenechal v štichu, než už je kdekoľvek. Našťastie, nemuseli čakať dlho a do piatich minút sa v tichu miestnosti ozvalo ostré zabzučanie zvončeka.
Ginny otvorila dvere. „Ahoj,“ pozdravila ho a mierne sa usmiala.
„Čo je? Stalo sa niečo?“ v okamihu vyhŕklol blondiak a obozretne si ju premeriaval, ako keby čakal, že jej každú chvíľu narastie druhá hlava.
Všimla si, že na sebe mal pohodlné tmavomodré športové nohavice a biele tričko s trojštvrťovým rukávom. Pokrútila hlavou a odstúpila od dverí, aby mohol popri nej vojsť dovnútra. „Nie, ale niečo od teba potrebujem.“
Ihneď, ako si Malfoy všimol v jej byte Freda Weasleyho, stuhol a čeľusť sa mu pohla, ako zaťal zuby. No nespýtal sa jej, čo tam robí tak, ako to Ginny čakala. Iba sa na ňu spýtavo zahľadel a trpezlivo vyčkával na jej vysvetlenie.
„Fred chce odo mňa počuť, čo sa pred piatimi rokmi stalo. A keďže v tom hráš veľkú úlohu ty, myslela som si, že by si tu mal byť a povedať mu to sám.“
Draco na ňu chvíľu nepohnuto hľadel, než strnulo prikývol. Ginny si vydýchl a s úľavou sa na neho usmiala. Nemyslela si, že by ju v tom nechal samú, no aj tak bola trochu napätá, pretože vedela, že sa s Weasleyovcami neznáša príliš dobre aj napriek tomu, že počas vojny pracoval pre Rád. Všetkým trom im urobila čaj a sadli si na pohovku. Fredovi neušlo, že jeho sestra si sadla bližšie k Malfoyovi a od neho si udržiava odstup. Nepatrne sa nad tým zamračil, ale potom sa sústredil na ich slová.
„Nemôžem uveriť, že to urobila,“ zamrmlal zdrvene Fred o hodinu a pol neskôr. Zodvihol hlavu a ľútostivo sa zadíval na sestru, no o sekundu neskôr boli jeho oči plné hnevu. „Za toto tu malú mrchu...“
„Fred,“ ticho namietla Ginny.
„Toto sa nemalo stať. Nikdy sa to nemalo stať!“ mrmlal si popod nos a tvár si zložil do dlaní. Ginny sa na neho smutne pozrela. Bolelo ju, keď videla, ako skľúčene vyzeral. Zodvihol hlavu. „Prepáč, Ginny. Ja viem, že to nie je dosť, ale...“
Nedovolila mu dopovedať, miesto toho ho bez slova objala a snažila sa potláčať slzy. Keď sa od neho po pár minútach odtiahla, znova sa prisunula k Malfoyovi a pozrela sa na neho. „Je nejaká možnosť, ako dokážem svoju nevinu? Ako ju prinútim povedať pravdu?“
Draco nakrčil čelo. „Pochybujem, že Grangerovú niekedy presvedčíš priznať sa. A tiež dosť pochybujem, že niekoho donútiš počúvať ťa.“
„Ale veď Fred sem prišiel a vypočul si to!“ namietla a zadívala sa na svojho brata. „Čo si myslíš ty?“
Červenovlasý mladík pokrčil plecami. „Je tu možnosť, že by sa ich presvedčila, aby ťa počúvali, ale stále to bude iba tvoje slovo – a Malfoyovo – proti slovu Hermiony a Lavender... a ešte tých dvoch smrťožrútov.“
Ginny nadvihla obočie a okamžite sa otočila k Dracovi, no ten sa tváril tiež zmätene. „Akých dvoch smrťožrútov? O čom to hovoríš?“ spýtala sa brata.
„Ty si o tom nevedela?“ prekvapene zvolal Fred, ale už z pohľadu na ich začudovné tváre, vedel, že o tom nemali ani tušenia. „Dvaja smrťožrúti dosvedčili – vlastne na nich použili legilimenciu – že si im prezradila polohu Rádu.“
„Čo?!“ vyhŕkla Ginny a zhrozene na neho civela. „Ale ako je to možné?“
„Neviem. Hermiona musela niečo urobiť...“
„Ty si videl tie spomienky?“ opýtal sa Freda Draco.
Fred však pokrútil hlavou. „Nie. Tie spomienky videlo iba málo ľudí. Hermiona, Harry, Ron a,“ pozrel sa na Ginny, „otec.“
Červenovlasá čarodejnica sťažka preglgla. „Prečo len oni štyria?“
„Myslím si, že preto lebo to nechceli veľmi rozmazávať. Chceli to vyriešiť v tichosti a aby sa čo najmenej ľudí dozvedelo, čo si urobila – aby si nešla do Azkabanu.“
Ginny zamyslene prikývla. „Ak to videl otec, znamená to, že tie spomienky sú skutočné. Nemohli si to len tak vymyslieť, otec nie je hlúpy. No... neznamená to ešte, že sú aj pravdivé.“
„Dajú sa nejako vložiť do čarodejníkovej mysle spomienky?“ nahlas premýšľal Fred a on aj s Ginny sa zadívali na Malfoya, podvedome očakávajúc, že to bude vedieť. Bol, koniec-koncov, pravdepodobne bystreší než oni dvaja.
Draco iba pokrčil ramenami. „Neviem, ale musí to byť možné, ak sa to Grangerovej podarilo.“ Ženké telo vedľa neho sa nepokojne pohmýrilo. Pozrel sa na Weasleyovú a našiel ju, ako sa mračí na konferenčný stolík. „Čo je?“
„Prečo by to pre ňu urobili? Ani jeden zo smrťožrútov by pre ňu nepohol ani prstom. Okrem toho, že bola na strane Rádu, to bola aj u muklov narodejná čarodejnica, nikdy by neurobili nič, čo by im prikázala. Alebo ich donútila?“
Nikto jej nevedel odpovedať.
„Zistíme to,“ rozhodne prehlásil Malfoy po chvíli, čo bol každý ponorený do vlastných myšlienok. „Nájdeme tých smrťožrútov a dostaneme z nich, čo sa vlastne stalo. Tak budeme mať dôkazy, ktoré budeme môcť použiť proti Grangerovej a Lavender.“
„A ako to chceš urobiť?“ spýtal sa Fred.
„Všetci – alebo skoro všetci – smrťožrúti sú pochytaní a hnijú v Azkabane.“
Ginny sa na neho zaksichtila. „A my tam len tak vpochodujeme a pokecáme s nimi?“ sarkasticky zatiahla a nadvihla obočie. „Si vedúci oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, pre Merlina, ty by si to mal vedieť najlepšie!“
Draco jej nadvihnutie obočia opätoval. „A práve preto, že som riaditeľ, ťa môžem do Azkabanu dostať legálne... alebo skôr tak, aby to legálne vyzeralo,“ sucho povedal a Ginny sa skoro začervenala. Prečo bolo niekedy taká hrozne hlúpa? Ako keby jej niekto stál na vedení!
„Potrebujem na to povolenie...“
„...ktoré ti podpíšem,“ prerušil ju Malfoy.
„...lenže potrebujem aj dôveryhodný dôvod na také časté návštevy,“ dopovedala, nevšímajúc si, ako hrubo ju prerušil. „Pretože ak mám nájsť tých dvoch smrťožrútov, budem musieť vypočuť všetkých.“
„Vymyslím niečo,“ uistil ju a potom sa obrátil k Weasleymu. „Toto sa nikto nesmie dozvedieť,“ varoval ho. „Všetko musí vyzerať tak, ako predtým. Ak by sa Grangerová dozvedela, čo plánujeme, mohla by sa o niečo pokúsiť.“
Fred rýchlo prikývol. „Pravdaže. Nikdy by som neriskoval, aby niečo spravila Ginny.“
Ginny po ňom vrhla šokovaný pohľad. „Som si istý, že to tým nemyslel. Hovoril o tých smrťožrútoch.“ Zadívala sa na Draca. „Však?“
„Nevieme, čoho je schopná,“ namiesto toho jej povedal a ona mala pocit, akoby na ňu niekto vylial vedro ľadovej vody. Ale asi by nemala byť taká prekvapená. Keď jej dokázala urobiť toto, tak potom má Malfoy pravdu. Nemôžu vedieť, čoho je tá protivná potvora schopná.
Fred sa zrazu postavil z pohovky a zadíval sa na náramkové hodinky. „Už musím ísť. Prišiel som sem okamžite, ako som sa vrátil z Paríža a mama si určite láme hlavu, kde toľko som. My dvaja však zostaneme v kontaknte, áno?“ uisťoval sa u Ginny a ona prikývla. „Čokoľvek nové sa dozviete, dajte mi vedieť.“
Pomaly sa presunul ku krbu, Ginny ho nasledovala a napokon ho objala. „Musíš mi ešte povedať, čo si robila celých päť rokov.“
Usmiala sa, znova sa jej do očí nadrali slzy. „Zajtra. O štvrtej končím v práci.“
Fred prikývol. „Prinesiem nejaké jedlo. Stále máš rada lasagne?“
„Áno, stále,“ so smiechom odpovedala a pustila ho, aby mohol vstúpiť do krbu. Posledné zamávanie a bol preč.
Ginny zostala stáť na mieste, dívala sa do prázdneho krbu a jediný dôkaz, že jej brat tam naozaj bol, že sa to fakt stalo a ona si to iba nevyfantazírovala, boli pomaly sa usádzajúce zrnká letaxu.
„Si v poriadku?“ počula potichu sa spýtať Malfoya a prikývla.
Otočila sa k nemu. Zistila, že už nesedel na pohovke, ale stál rovno pred ňou. Na váhavých perách sa jej usadil široký úsmev. „Som. Vlastne, som viac než v poriadku. Myslím, že nikdy za celých päť rokov som nebola viac v poriadku ako teraz.“
Dracovi sa zdalo, že jej rozžiarená tvár a oslňujúci úsmev musia byť nákazlivé, pretože si nedokázal zabrániť v úškrne.
„Stále nemôžem uveriť, že sa to stalo,“ povzdychla si. „Nemôžem uveriť, že konečne nie som sama.“ Všimla si, že sa po nej pozrel s urazeným výrazom na tvári. „Ty vieš, že tak som to nemyslela!“
„A ako si to myslela?“
„Viem, že na Pansy, Daphne, Blaisa a teba sa môžem spoľahnúť, hovorila som o niekom na ‚druhej strane‘. Tiež som myslela moju rodinu. Konečne mi niekto z nich verí.“
Zdvihol sa mu jeden kútik. „Som rád.“
„Takže... si pripravený zničiť Grangerovú?“ laškovne sa spýtala a zámerne použila Dracov spôsob jej oslovenia.
„Viac než inokedy.“