Duchovia minulosti 17

Bolo takmer deväť hodín, keď sa Ginny dostala do svojho bytu. Ďalšiu hodinu dávala všetky svoje veci do príslušných poličiek, blúzky vešala na vešiaky v skrini a topánky zrovnávala do botníka. Hoci bola uťahaná z práce a ešte aj z rozhovoru s Malfoyom, vedela, že by nezaspala. Potrebovala popremýšľať o všetkom, čo sa dozvedela a využiť na to urovnávanie oblečenia späť tam, kam patrí, sa jej zdalo celkom vhodné. Pár topánok a tričiek síce skončilo hodených o steny, odkiaľ sa odrazili a dopadli na zem, keď sa jej zmocnila výnimočne silná vlhna zlosti a frustrácie, no stalo sa to iba päťkrát a žiadne z jej šiat neutrpeli vážnu ujmu.

Napriek svojim občasným výbuchom bola však stále až neuveriteľne pokojná. A ona nebola jediná, ktorá si to myslela; Malfoy jej miernym reakciám tiež nerozumel. Ustato si povzdychla, sadla si na pohovku, zapálila si cigaretu a v hlave si znova prehrávala ich rozhovor.

„Ty si sa pred dvomi rokmi vrátila do Londýna?“ zarazene po nej zopakoval. Nečudovala sa, že ho to tak prekvapilo; nikto o tom nevedel. Alebo skôr takmer nikto, Hermiona o tom napríklad veľmi dobre vedela. „Ako to?“

Ginny si povzdychla, skopla z nôh lodičky na vysokom opätku a kolená si pritisla k brade. „To, že nikto nevedel, kde som celých tých päť rokov bola, nie je tak úplne pravda. Niekto to vedel – Hermiona. Bola to moja najlepšia priateľka, alebo som si to aspoň myslela, a preto som jej pár týždňov po odchode napísala.“

„Ty si jej napísala?!“

Prikývla. „Áno. Ironicky, ona jediná mi prejavila pochopenie a povedala, že mi verí. Prvé dva roky sme si písali skoro pravidelne. Pre Merlina! Toľko listov a ja som nemala ani najmenšie podozrenie, že je niečo zle!“ Sklonila hlavu, čelo si položila na kolená. „Potom však začali jej listy prichádzať čoraz zriedkavejšie a ja som nevedela, čo sa deje.“

„Preto si sa vrátila?“ so záujmom sa spýtal.

„Sčasti,“ zamumlala Ginny a povzdychla si. Keď sklopila viečka, všetko to mala pred očami, ako keby sa to stalo iba včera. „Často som si s ňou písala o tom, ako presvedčiť mojich rodičov, že som nevinná. Celé tie roky ma kŕmila obyčajnými lžami! Keby nebolo jej, vrátila by som sa už oveľa skôr, no presviedčala ma, že ešte nie je vhodná doba, že by ma neprijali. Nuž, aspoň v tomto jednom mala pravdu; naozaj ma neprijali.“

Draco sa zachmúril. „Počkaj! Nevedela si predsa prečo všetci veria, že tie informácie si vyzradila ty. To si sa jej na to v listoch nespýtala?“

„Pravdaže som sa spýtala. Povedala mi však, že to nevie.“

„Nevie?“ spýtal sa Malfoy s nadvihnutým obočím. To vôbec nevyznelo vieryhodne, skôr to vyznelo ako smiešne nevydarená výhovorka.

Ginny si odfrkla. „Viem, ako to znie, no vieš akým argumentom sa oháňala?“ spýtala sa a otočila sa k nemu s výzvou vyrytou v črtách. Draco mčlky pokrčil plecami. „Povedala mi to, čo ty. Vraj čím viac sa ich snažila presvedčiť o mojej nevine, tým menej jej o tom prípade povedali. Povedala, že si myslí, že ma udal nejaký smrťožrút, ktorého chytili krátko po útoku a že jej nič nehovorili preto, lebo sa báli, že by mohla manipulovať s dôkazmi, aby ma tak z toho vysekala.“

Z Malfoyových úst sa vydral suchý, ostrý smiech. „Tá mrcha je teda prefíkaná!“

„To je.“ Ginny viac než šokovalo, že pod tým príjemným zovňajškom sa skrýva taká ohavná beštia.

„Takže ona ťa presviedčala, že tvoja rodina o tebe nechce ani počuť?“

„Mala ale pravdu, nie?“ Červenovlasá čarodejnica sa krátko pichlavo zasmiala. „Lenže po tom, čo sa mi dlhšiu dobu neozývala, som to jednoducho nevydržala. Jedného dňa som sa zobudila, zbalila si pár vecí a nastúpila na prvé lietadlo, ktoré letelo do Londýna. Až keď som bola v hoteli, dala som jej vedieť, že som sa vrátila.“

„Čo sa stalo potom?“

Ginny zvraštila obočie. Všetko to do seba tak perfektne zapadalo! Pravda bola zrazu príliš horká pilulka na to, aby ju prehltla. Popotiahla nosom a párkrát prehltla, keď sa jej znenazdajky zmocnil zármutok zmiešaný s krivdou. „Prišla za mnou, akonáhle dostala môj odkaz. Povedala som jej, že sa chcem stretnúť s mamou alebo Harrym, pretože som si myslela, že oni by mohli byť najviac prístupní rozhovoru so mnou. Vraj ona sa s nimi najprv porozpráva, aby ich mohla na to pripraviť.“ Z hrdla jej unikol krutý výsmech. Ako veľmi jej vtedy verila!

„Ale nestretla si sa s nimi,“ vytušil Draco a díval sa na jej pomalé prikývnutie.

„Nie. Povedala mi, že ani mama, ani Harry o mne nechcú vôbec nič vedieť. Uverila som jej, nemala som dôvod z niečoho ju podozrievať,“ skľúčene hlesla. „Upustila som teda od snahy stretnúť sa s nimi, zmierila som sa s tým, že doma nie som vítaná a odišla som.“

Ginny si zmorene ložila tvár do dlaní. „Mala som zostať! Mala som niečo vytušiť!“

„To asi ťažko. Grangerová je v klamaní na počudovanie príliš dobrá.“

Ginny zodvihla hlavu a zadívala sa na neho. Pristihla ho pri tom, ako ju úzkostlivo pozoruje, ako keby sa bál, že sa každú chvíľu rozpadne. Videla mu tú obavu v očiach „Vieš, keď som prišla na ich svadobnú hostinu, mama ma prijala,“ potichu, smutne prehovorila. „Bola rada, že ma vidí, hoci stále verila, že som prezradila informácie smrťožrútom. Celý ten čas mi to nesedelo! Nerozumela som, ako je možné, že ma tri roky nenávidela, opovrhovala mnou, no zrazu plače radosťou, že ma vidí? Ak som jej tak chýbala, prečo ma nevyhľadala? Pokúšala sa vôbec? Poprosila niekoho o pomoc? Požiadala o ňu Hermionu a ona jej klama, že o mne nič nevie? Vie vôbec niekto z nich, že som pred dvomi rokmi prišla späť?“ zbesilo zo seba chrlila otázky, kým v kútikoch očí cítila slzy, pretože vedela, že Malfoy jej tieto odpovede dať nemôže.

Ginny vyfúkla z úst dym, a dívala sa, ako sa pozvoľna stráca vo vzduchu. Ešte aj teraz, keď sedela v obývačke svojho bytu, cítila na jazyku horkosť všetkých informácií, ktoré sa od Malfoya dozvedela a vedela, že ju bude cítiť ešte poriadne dlho. V ten večer sa v skutočnosti k tomu, ako očistí svoje meno, ani nedostali. Všetko to, čo sa dozvedela, bolo až príliš veľké sústo, než aby dokázala mozog zamestnať niečím ďalším. Naprv sa musela pozviechať z tejto rany, musela to všetko stráviť, spracovať a vyhodnotiť. Až potom môže začať plánovať, čo bude jej prvý ťah v ceste za oslobodením sa z okov krivého obvinenia.

***

Keď sa ráno Ginny zobudila, celé telo mala ako z olova. Stuhnuté svaly pri každom nepatrnom pohybe bolestivo protestovali, čo bola cena za to, že zaspala na gauči schúlená v čudnej polohe. Prvé, čo ju prepadlo, bol nával obáv, že zaspala do práce, no náhle si spomenula, že je sobota. Zvláštne, že po tom čudnom včerajšiu si dokáže v hlave vybaviť niečo také banálne ako to, aký je deň.

Jej prvá cesta viedla do kuchyne, kde si spravila hrnček kávy a sadla si pred televízor. Áno, na rozdiel od väčšiny čistokrvných čarodejníkov, ona mala televíziu, vedela ju ovládať tak, ako ostatné muklovské prístroje. Pobyt v Kanade jej bol aspoň na niečo dobrý. Chňapla po ovládači a naslepo stlačila jeden z množstva gombíkov. Bolo jej jedno, aký kanál zapala, podstatné bolo, že sa konečne zaplní to nervy drásajúce ticho.

O jednej sa donútila prezliecť sa do čistého oblečenia, umyť si zuby a tvár, no potom sa znova zvalila na pohovku a pri zvukovej kulise nejakého seriálu tupo civela do stropu. Čakala. Celý deň čakala, kým sa konečne dostaví to prorokované šialenstvo, ktoré by posadlo každého normálneho človeka po tom, čo sa dozvie, že jeho najlepší priateľ mu úplne zrujnoval päť rokov jeho života. Nič však neprichádzalo. O tretej poobede ju prestalo baviť vysedávať v obývačke, pretože ju z toho už začal pobolievať zadok a okrem toho bola aj dosť hladná; od toho malého kúska zemiaka, ktorý zjedla u Malfoya, v ústach nič nemala.

Chvíľu premýšľala, či sa pôjde najesť do reaštaurácie, alebo si kúpi nejaké potraviny, aby si mohla uvariť sama, no keď si pomyslela, aké pochmúrne by bolo obedovanie osamote, vzala peňaženku a vybrala sa do potravín. Do trištvrtehodiny bola späť, urobila ryzoto a kým ho pomaly jedla, znudene zízala z okna na bledomodrú oblohu. Nemohla uveriť, aké depresívne bolo jesť sama, keď si už tak zvykla na spoločnosť Pansy alebo Malfoya. Keď dojedla, automatickými pohybmi prútika umyla riad, zvyšok jedla dala do chladničky a čistý tanier do skrinky.

A zrazu nemala čo robiť. Takýto stav pre ňu nebol veľmi typický. Napriek tomu, že päť rokov bývala sama, stávalo sa iba zriedka, že by sa naozaj nudila. Vždy mala čo robiť. Čítala knihy, upratovala, zobrala si nejaké hodiny navyšše v práci, so svojimi schopnosťami čističky sa často dobrovoľne podujala sprevádzať aurorov na miesta činu, ak vzniklo čo i len malé podozrenie, že sa tam nachádza nejaký predmet začarovaný temnou mágiou... A teraz sedí na stoličke, bezducho sa díva na naprotivnú stenu a premýšľa nad svojou situáciou. Nad tým, že by za Hermionu dala ochotne ruku do ohňa, že by si o svojich rodičoch nikdy nepomyslela, že uveria skôr niekomu cudziemu ako vlastnej dcére... Zdalo sa, že sa mýlila takmer vo všetkom.

Frustrovane zavrčala a ruky zaťala v päsť. „Tá... tá... falošná pokrytecká mrcha!“ uľavila si. Hnev, ktorý sa jej znenazdajky znova zmocnil, spôsobil, že sa jej začala rýchlejšie dvíhať hruď a lákal ju nutkaním rozbiť na márne kúsky čokoľvek, čo mala v tej chvíli po ruke. Už sa načahovala po ovládači od televízora, aby ho s pôžitkom hodila do stenu, keď ju prekvapilo zazvonenie zvončeka.

Prvá jej myšlienka bola, že je to Malfoy. Rýchlo upustila od myšlienky zdemolovať si byt a prihnala sa k dverám. Trhnutím ich otvorila, no v tej chvíli ju zaplavil až smiešne silný pocit sklamania.

„Och, Daphne!“ vyhŕkla, pričom dúfala, že to znelo iba prekvapene a nie smutne. Prečo vôbec tak hlúpo predpokladala, že je to Malfoy? Aký dôvod by mal chodiť za ňou?! „A malý Zabini,“ dodala, keď si vedľa nej všimla modrý kočík.

„Ahoj,“ pozdravila ju hnedovláska s prívetivým úsmevom na tvári.

Ginny rýchlo odstúpila od dvier. „Poď dnu,“ riekla, kým ju rozčarovane pozorovala. „Musím povedať, že ma tvoj príchod trochu prekvapil,“ začala, keď si obe sadli na pohovku, malý Ben pohodlne usadený na kolenách svojej mamy.

Daphne strojene pokrčila plecami. „Dlho sme sa nevideli, tak som si povedala, že sa prídem pozrieť, ako sa máš.“

Naozaj? skepticky si pomyslela Ginny. Prižmúrila na slizoličnanku svoje zelené oči. „Nemá s tým len tak náhodou niečo spoločné Pansy?“

Jej kamarátka sa síce zatvárila, ako keby to meno počula prvýkrát v živote, no nebola zas až taká dobrá klamárka, aby to Ginny neprehliadla. Zdalo sa jej dosť tragické, že napriek tomu, do akej fakulty Daphne patrila, jej lož by prehliadlo aj malé dieťa. „Prečo ti len neverím?!“ hrane sa začudovala a všimla si, ako sa čarodejnica pred ňou jemne začervenala a odvrátila od nej pohľad.

„Tak dobre,“ rezignovane si povzdychla. „Možno mi Pansy niečo naznačila...“

„Čo ti povedala?“

Ďalšie pokrčenie pliec. „Že by sa ti v týchto chvíľach zišla priateľka... s niekým sa porozprávať.“

Ginny prikývla. Vedela však, že to ani zďaleka neskončilo iba pri tom. Mala nezvratné podozrenie, že Pansy jej vytárala úplne všetko, jej biedny pokus o útek nevynímajúc.

„Viem, že nie sme práve najlepšie kamarátky; na to sa nepriatelíme dosť dlho,“ ozvala sa Daphne do ticha, kým Ginny sa zamyslene dívala, ako Ben malou rúčkou energicky šibrinkuje so žlto-modrou hrkálkou, „ale ak by si mala znova pochybnosti, pokojne za mnou príď. Budem rada, ak sa prídeš so mnou porozprávať.“

V tej chvíli malé chlapča zúrivo odhodilo hrkálku, a tá tlmene dopadla na huňatý koberec. Ginny ju s miernym zachichotaním zodvihla, položila na stôl a natiahla k nemu ruky. „Smiem?“ spýtala sa jeho mamy.

„Iste,“ povedala Daphne a nechala ju, aby si ho vzala k sebe. Dieťa začalo vzrušene kopať nožičkami a vystierať k Ginny ruky. „Vidíš? Aj Ben ťa zbožňuje!“ nadšene vyhŕkla, ako keby to mal byť pádny dôvod, ktorý ju presvečí, aby poslúchla jej rady. „No, v skutočnosti zbožňuje tvoje červené vlasy, ale môžeme predstierať, že zbožňuje teba,“ so smiechom v hlase okomentovala, ako okamžite schmatol ohnivé kadere a začal nimi ťahať, kým jeho majiteľke sa na tvári objavil bolestivý výraz.

Ginny si z malých rúk jemne vyslobodila týrané vlasy a pre istotu si ich prehodila cez plece na chrbát. „Máš šťastie, že ťa mám tak rada, malý muž! Nie je veľa ľudí, ktorým by som dovolila dotýkať sa mojich vlasov,“ milo sa mu prihovorila a pobozkala ho na malé bucľaté líčko. Potom zodvihla hlavu.

„Vďaka, Daphne, možno tvoju ponuku nakoniec využijem.“

„V to dúfam. Blaise si ťa tiež obľúbil, čo je trochu zvláštne, pretože on je ohľadne chrabromilčanov dosť rezervovaný,“ zamyslene povedala. „Nemyslím si, že by mu bol ešte niekto z tvojej bývalej fakulty taký sympatický.“

„To ma neprekvapuje,“ zachmúrene zamrmlala červenovláska. Ak by mala za vzorku chrabromilčanov vziať vlastnú rodinu, potom jej naozaj neprišlo čudné, že Blaise k nim neprechovával žiadne valné sympatie.

***

Po rozhovore s Daphne, ktorý sa prekvapivo pretiahol na takmer dve hodiny, prišla nedeľa nečakane rýchlo. Ginny sa zobudila s čudne dobrou náladou vzhľadom na to, v akých problémoch lietala a pripravila si bohaté raňajky pozostávajúce z croissantu, nutely, džúsu a kávy s mliekom. Všetko to spratala v rekordnom času, čo bola jasná známka toho, že sa pomaly vracia jej zvyčajný apetít.

S knihou v ruke sa usalašila v pohodlnom kresle, keď sa zrazu od krbu ozvalo polohlasné cinknutie. Ginny s povzdychom vyskočila na nohy a kým kráčala ku kozubu, čudovala sa, kto to môže byť. Pri jej dverách návštevníci rozhodne nestáli v rade. Zadívala sa na malý sklenený displej v pravom hornom rohu. Ozdobné červené písmená s menom príchodiaceho jej zotreli uvoľnený úsmev z pier. Tento vylepšený druh obyčajného čarodejníceho spôsobu prepravy si bola nútená zadovážiť, keď pred pár dňami nechtiac vpustila do bytu Ritu Skeeterovú mysliac si, že je to Pansy. Tá harpya s príliš dokonalým nosom na to, aby bol pravý, letela z jej príbytku rýchlejšie, než by jeden povedal letax, ale aj tak to trvalo dosť dlho na to, aby ju to nepríjemné stretnutie presvedčilo, že vedieť, kto chce vstúpiť do jej bytu, je viac ako užitočné.

A teraz sa jej z čierneho podkladu displeja vpíjalo do mozgu meno, ktoré jej spôsobilo nervózne skrútenie žalúdka. Zmätene sa zamračila a iba sekundu premýšľala, či ho vpustiť, kým stlačila malé biele tlačidlo.

„Fred,“ vydýchla, akonáhle jej vysoký červenovlasý brat vyšiel z krbu.