Duchovia minulosti 16

Keď ju zbadal, nevyzeral prekvapene, no Ginny si náhle uvedomila, že si musel všimnúť jej otvorené kufre vo svojej obývačke. To bolo niečo, čo by určite neprehliadol, takže nebolo divu, že ju očakával. Dokonca sa takmer usmieval, keď jej ustupoval z cesty, aby mohla prejsť dnu. Takmer. Bolo by naozaj nezvyčajné, keby sa naozaj usmieval, pretože to sa často nestávalo.

„Zabudla som si vziať kufre,“ zbytočne skonštatovala a Malfoy prikývol.

„Všimol som si,“ povedal a kývol hlavou na jej batožinu. Ginny sa tam tiež zadívala. Kufre boli presne v tom istom stave, v akom ich nechala. Takže nesliedil... alebo po sebe vedel fakt dobre zahladiť stopy.

„Naješ sa so mnou?“ prekvapil ju otázkou a tónom, ktorý znel, ako keby hovoril o počasí. Ako keby mu bolo jedno, aká bude jej odpoveď. Nuž, možno bolo.

A možno sa ju len snažil rozptýliť, odviesť jej pozornosť od niečoho, čo jej povedal v noci. Od tej vety, ktorá sa jej zdala čudná a vyvolala v nej podozrenie. Po tom vyčerpávajúcom pobyte na letisku, rozhovoru s ním, plači a všetkých ostatných veciach na to na chvíľu zabudla, no teraz si spomenula.

„Radšej by som sa s tebou o niečom pozhovárala. Napríklad čo vieš o tom napadnutí smrťožrútmi, z ktorého som bola obvinená a nepovedal si mi to?“ Pozorne skúmala jeho tvár, kým čakala, ako zareaguje. Rada by si myslela, že ho dokáže prečítať, že rozlíšiť, či klame, bude hračka. No on bol prekliato šikovný herec a emócie skrýval výnimočne dobre; lepšie než ktokoľvek, koho poznala. Preto ho tak dôkladne sledovala; nemohla si dovoliť, aby jej ušiel jediný najnepatrnejší pohyb svalov na jeho tvári. No zdalo sa, že si nasadil dokonale nepreniknuteľnú masku.

Chvíľu na ňu bez slova hľadel, potom sa odvrátil a pristúpil ku kuchynskému pultu. „Najprv sa najeme.“

Zalapala po dychu. Naozaj niečo vedel! To, čo povedala, nevyvrátil, takže musel niečo vedieť. Pre Merlina! Bolo vôbec možné, že by jej to mohlo pomôcť dokázať svoju nevinu? Srdce sa jej rozbúšilo o poznanie rýchlejšie. Naozaj by sa mohla očistiť? Bolo ťažké uveriť, že aj po piatich rokoch je tu stále šanca, a to najmä preto, že ak by sa mýlila, sklamanie by bolo ohromné.

Prihnala sa k nemu a postavila sa tesne zaňho, kým vykladal z papierovej tašky hotové jedlo. Boli tam dve porcie. Znamenalo to, že tú druhú porciu kúpil zámerne pre ňu? čudovala sa. Och, aj tak to bolo jedno. Ginny vedela, že Malfoy musí cítiť, ako blízko pri ňom stojí, no napriek tomu sa neobťažoval obrátiť sa k nej tvárou. To ju rozčúlilo. Chytila ho nad lakťom a zaťahala. Teraz, ak sa nechcel správať ako trucovité decko, nemal inú možnosť, než sa jej postaviť tvárou v tvár.

„Vysvetli mi to!“ prikázala mu a tvár sa jej stiahla do nahnevanej grimasy.

„Ak sa so mnou najprv naješ, odpoviem ti na všetko, čo budeš chcieť vedieť,“ navrhol, ale to na ňu nezabralo. Prešlo dlhých päť rokov, kým sa jej naskytla podobná šanca. Musel predsa vedieť, aké veľmi to je pre ňu dôležité! Nemohla čakať, už viac nie.

„Povedz mi to teraz!“

„Po večery.“

Vyzeral tak pokojne, ako keby sa ho vôbec nedotýkalo to, čo bolo pre ňu životne dôležité. Bolo skoro hrubé a mimoriadne necitlivé, že sa tváril tak dokonale nezúčasnene. Štvalo ju to! Ozobávalo jej to nervy a spôsobovalo návaly zúrivosti. Vedel, čo to pre ňu znamenalo a aj napriek tomu vyzeral, ako keby sa bavili o tom, čo mala včera na večeru. Ako mohol? Po tom, čo si včera povedali, nepredpokladala, že sa bude tváriť takto ľadovo vyrovnane, tak úplne bez emócií. Myslela by si, že má v sebe aspoň o štipku viac empatie.

„Tak dobre,“ rýchlo vyhŕkol, keď otvárala ústa, aby mu povedala, čo si o ňom myslí. Asi na nej bolo vidieť, čo mu chce povedať, lebo ju chvatne predbehol: „Urobne kompromis. Dáme si večeru a kým budeme jesť, môžeš sa ma pýtať.“

Premýšľala nad tým iba sekundu. Po tom, čo jej povedal, vôbec nemala chuť niečo zjesť, ale takéto riešenie sa jej zdalo prijateľné. Dostane svoje odpovede hneď a to bolo všetko, čo ju zaujímalo. Natlačiť do seba pár kúskov nejakého jedla bola naozaj iba malá cena, ktorú musí zaplatiť.

„Fajn,“ stroho odvetila, zvrtla sa a sadla si k okrúhlemu stolu s piatimi stoličkami. Počkala, kým ju obslúži, pretože jej ani nenapadlo, že by mu s jedlom pomohla. Na to bola príliš nedočkavá, naštvaná a napätá.

Pložil pred ňu tanier s kúskom pečenej kačky, trochou zemiakov a varenej zeleniny. Za iných okolností by sa jej už zbiehali slinky, no teraz sa dívala na tanier s pohŕdavým výrazom na tvári. Počkala, kým si sadne naproti nej, naleje im obom červené víno a pustí sa do jedenia. Dopriala mu tri hlty, kým sa naplnila už aj tak veľmi biedna mierna jej trpezlivosti.

„Začni s vysvetľovaním,“ neprívetivo zavelila.

Malfoy pomaly dožul, prehltol a napil sa vína. Ginny mala chuť vziať mu ten pohár a vychrstnúť mu všetok obsah do tváre, pretože tými spomalenými pohybmi pokúšal nervy, no ovládla sa. „Ty si nedáš?“ spýtal sa a hlavou kývol na tanier plný nedotknutého jedla, ktorý mala pred sebou.

„Nehraj sa so mnou, Malfoy,“ výhražne precedila pomedzi stisnuté zuby a ruku pod stolom zaťala v päsť. No aby sa s ním nemusela viac doťahovať, napichla na vidličku kúsok zemiaka a vložila si ho do úst.

„To už je lepšie,“ odobril jej zmenu prístupu. „Čo by si chcela vedieť?“

„Tak na začiatok by ma zaujímalo, čo si myslel tým, že si musím násť svoje cestičky, ak chcem dokázať svoju nevinu. Chcem vedieť, čo vieš o tom, čo sa stalo pred piatimi rokmi.“

Veľmi pozorne si ju prezrel. „Ako dobre poznáš svojich priateľov, Weasleyová?“ odpovedal jej protiotázkou.

Ginny sa nechápavo zamračila. „Čo je to za otázku?“

„Len odpovedz.“ Neprestával ju bedlivo sledovať. Nechápala, čo hľadá vo výraze jej tváre, no zdalo sa jej, že to nenachádza.

Záporne pokrútila hlavou. „Nerozumiem, čo tým myslíš. Akých priateľov?“

„Rozhodne nie tých, ktorých máš teraz,“ posmešne odsekol nečakane tvrdým hlasom. Náhla zmena jeho tónu ju prekvapila, no nenechala sa tým rozptýliť; miesto toho sa sústredila na jeho slová.

„Myslíš tým Harryho a Hermionu?“ prekvapene sa spýtala a vrásky na čele sa jej prehĺbili. Oni boli takmer jej jediní priatelia, ostatní patrili do rodiny. Bola pravda, že na škole mala viac kamarátov, ale vo vojne človek ľahko stratí kontak s ostatnými čarodejníkmi.

Mlčky prikývol. „Ako dobre ich poznáš?“

Ginny trhla plecami. Nebola to jednoduchá otázka. Kedy si myslela, že ich pozná tak dobre ako svoju vlastnú dlaň. Myslela si, že im môže dôverovať celým svojím srdcom, svojím životom. „Celkom dobre. Aspoň to som si kedysi myslela,“ ponuro odvetila.

Malfoy si napoly pobavene, napoly uštipačne odfrkol. „Pamätám sa, ako si sa na škole vždy rozčertila, keď som oslovil Grangerovú humusáčka alebo keď som Pottera nazval Zjazvená tvár. Nechýbalo veľa a bola by si ma prekliala... Myslíš, že oni by urobili pre teba to isté?“

Teraz určite nie. Teraz by sa jej obrátili chrbtom, keby ju videli kráčať oproti po ulici. „Kam týmito otázkami mieriš?“ spýtala sa, aby sa tak vyhla odpovedi. „Veľký súvis medzi tým, čo som sa pýtala a tým, čo vychádza z tvojich úst, nevidím.“

Malfoy si povzdychol. „Iba chcem vedieť, ako veľmi im dôveruješ.“

„Nemyslíš si, že moja dôvera voči nim značne klesla, odkedy si myslia, že som zločinec?“

Prikývol. „To by rozhodne dávalo zmysel,“ pritakal, no potom pokrčil plecami. „No v minulosti si k nim bola až príliš lojálna.“

Touché. Slovo príliš to naozaj vystihovalo. No najhoršie na tom bolo, že jej tú dôveru neopätovali ani z polovice. Podozrievavo na neho prižmúrila oči. „Nevykrúcaš sa iba z odpovede na moje otázky?“

„Odpoviem ti,“ uistil ju a prešiel ju pátravým, skoro ustarosteným pohľadom. „Len si nie som istý, ako budeš reagovať.“

„Tak to už jednoducho vyklop!“ netrpezlivo zavrčala. Už ju nebavilo ustavične okolo toho chodiť ako mačka okolo horúcej kaše.

„Viem, že polohu Rádu si neprezradila ty. Chytili ťa, to áno, no svätý Potter ťa stihol zachrániť skôr, než sa smrťožrúti dostali k mučeniu.“

Ginny odvrátila pohľad. Táto epizóda jej života nebola veľmi príjemná a ona na ňu nerada spomínala. Práve sa chystali presťahovať ďalšiu z množstva nečistokrvných rodín do úkrytu, keď ich napadli smrťožrúti. Nezvládali obranu, pretože temných čarodejov bolo o poznanie viac a Ginny odvliekli so sebou. V zajatí bola tri dni, kým ju zachránili a vlastne sa ani nikdy nedozvedela, ako ju našli tak rýchlo. Tiež jej bolo záhadou, že smrťožrúti ju nevypočúvali, hoci ju tam držali dosť dlho. Iba ju nechali o hlade a smäde a ona bola za to taká vďačná, že ani nepátrala po tom, prečo ju nemučili. Po pobyte v tmavej kobke bola vysilená a vystrašená, a preto keď ju zachránili, nechali ju pár dní doma oddychovať. Vtedy Rád napadli smrťožrúti a z prezradenia ich polohy bola obvinená ona.

„To už viem, keďže som tam bola,“ povedala s myšlienkami zaborenými v dávnej minulosti.

„Neviem, ako sa smrťožrúti dostali k tým informáciám, no viem, prečo si celá tvoja rodina a ostatní členovia Rádu myslia, že si to urobila ty.“

Dych sa jej zasekol v hrdle a ona na neho vyvalila oči. Cítila, že je to niečo dôležité. Niečo, čo jej zmení život a celé jeho smerovanie. Nechty nedočkavo zaborila do dlaní a dychtivo sa naňho zahľadela. Žalúdok sa jej chvel strachom, ale i očakávaním. „Prečo?“

„Tvoja bývalá priateľka im povedala, že tie informácie si vyzradila ty.“

Svet sa prestal točiť okolo svojej osi. A po sekunde v mučivom vákuu začal rotovať tak rýchlo, až jej z toho prišlo nevoľno. Cítila, ako sa jej z tváre vytráca všetka farba, krv jej steká do končatín a spôsobuje nekontrolovateľné chvenie rúk. „Čo?“ špitla.

Kývol hlavou, opatrne od seba odtisol tanier a napil sa. Vyzeralo to, akoby v duchu presne vyrátaval každý jeden pohyb rúk. Všetko mal tak dokonale premyslené – pohyby, slová, výraz tváre. „Počul som, ako sa o tom rozpráva s Lavender.“

„S Lavender? Kto?“ hlesla, no v podvedomí už vedela, o kom hovorí. Veď prečo inak by sa pýtal, či dôveruje svojim priateľom? Naprázdno prehltla. „Hermiona?“

Bez slova prikývol, kým sa jeho pohľad zabodával do jej slzavých očí. Nekonečné sekundy sa na neho neveriacky dívala, kým si spodnú pery rožužlala takmer do krvi, a potom si tvár zložila do dlaní a zhlboka trasľavo sa nadýchla.

„To nemôžeš myslieť vážne,“ tlmene zamumlala a snažila sa potlačiť nával paniky. Nemohla to byť pravda. Hermiona bola možno všelijaká, no niečo takéto by predsa neurobila! Tomu neverila.

„Bohužiaľ, myslím,“ odvetil s ľútosťou v hlase, no ona bola príliš užasnutá, zmätená a vykoľajená, než aby si to všimla.

„Nie je to pravda. Nemôže byť!“ zúfalo vyhŕkla s tvárou stále zaborenou do dlaní. Keby mala ďalší pár rúk, priložila by si ich na uši, aby nemusela počúvať tie klamstvá, čo sa jej snaží natlačiť do hlavy. Úplné hlúposti! Ako vôbec môže očakávať, že mu to uverí?! Toto boli tie najohavnejšie klamstvá, aké kedy počula.

„Je to pravda, Weasleyová. Asi dva mesiace tom, čo si odišla, som bol v dome, kde sa schádzali členovia Rádu – vtedy som už pracoval pre nich – a keď som jedného dňa prechádzal okolo Grangerovej izby, začul som, ako sa baví s tvojou švagrinou. Brownová sa ju snažila presvedčiť, aby povedali pravdu o tom, ako to v skutočnosti v tú noc naozaj bolo. Z ich rozhovoru som vyrozumel, že Grangerová ju presvedčila, aby podporila jej výpoveď proti tebe.“

Ginny zodvihla hlavu a zízala na neho. Hľadala v jeho tvári niečo, čo by jej napovedalo, že si z nej robí žarty. Že si z nej iba uťahuje a nakoniec sa na nej bude smiať za to, že je taká hlúpa a všetko mu to zjedla aj z navijakom. Stačilo by hocaké nepatrné gesto, no on vyzeral viac než presvedčený o svojich slovách. Vyzeral, že si je úplne istý tým, čo jej hovorí.

Ostro sa nadýchla, odvrátila pohľad od jeho búrkovomodrých očí a opätovne sa sústredila na to, čo povedal. „Ale čo Hermiona vlastne povedala? A ako jej mohla Lavender čokoľvek potvrdiť, keď smrťožrúti uniesli iba mňa? Neboli tam so mnou, nemali možnosť vedieť, čo som im povedala alebo nepovedala. To im nedošlo?“

„Obe im povedali, že keď napadli Rád, začuli, ako sa dvaja smrťožrúti rozprávajú o tom, že vzhľadom na to, že si im prezradila ich polohu, možno ťa napokon nezabijú. Vraj by to bola aj tak škoda, keďže si čistokrvná. Všetkým povedali, že tomu nechceli uveriť, no slová smrťožrútov boli jednoznačné.“

Červenovláska zamrkala, aby odohnala slzy a pokrútila hlavou. Prudko odtisla stoličku, aby mohla vstať a začať pochodovať po miestnosti „Nie, nedáva to zmysel. Prečo by to Hermiona robila? A aký motív na to mala Lavender? A navyšše... nedokážem uveriť, že by moji rodičia viac verili im ako mne; no aj keby mali pochybnosti, prečo na ne nepoužili veritasérum?“

„Mýliš sa,“ ticho prehovoril Malfoy. „Dáva to perfektný zmysel. Grangerová ťa jednoducho chcela odpratať z cesty. Vlastne jej celý ten incident prišiel veľmi vhod, pretože sama nemusela podniknúť nič a nebolo nič jednoduchšie, než trochu zaklamať. Čo sa týka Lavender, tej si už od školy ležala v žalúdku, a to, že si príliš nesúhlasila s jej vzťahom s Ronom, veci príliš nepomohlo. Ohľadne toho veritaséra... pravdepodobne by ho použili, keby existoval iba jeden svedok. Lenže Grangerovej, ako členke Zlatého tria, sa nikto neodvážil protirečiť a najmä nie ak existoval niekto ďalší, kto to mohol dosvedčiť.“

Bože, na všetko mal odpoveď! Meravo stála chrbtom k nemu, kým žalúdok sa jej búril. Mal pravdu. Hoci sa snažila presvedčiť sama seba, že je to kolosálna hlúposť, dávalo to zmysel. Až príliš. No stále tu bola jedna vec.

„Lenže aký mala dôvod Hermiona?! Hovoríš, že ma chcela odpratať z cesty, ale čo tým myslíš? Prečo by mi chcela takto ublížiť?“

„Naozaj nevieš prečo?“ spýtal sa jej a ona sa otočila k nemu. Obe obočia mal nadvihnuté. „Z lásky robia ľudia odporné veci. Jenoducho ťa chcela dostať preč od Pottera.“

Ginny sa ostro, cynicky zasmiala nad tým, čo povedal. Zároveň sa jej uľavilo, že má v rukách konečne niečo, čo môže použiť proti jeho hypotéze. „Vtedy som už s Harrym predsa nechodila! Nemala dôvod urobiť to a okrem toho, som presvedčená o tom, že ona by niečoho takého ani nebola schopná!“

Draco znechutene odvrátil tvár, no po chvíli sa na ňu zadíval s pohŕdaním v očiach. „Aj potom, čo som ti povedal, veríš, že je to obyčajná posraná svätica?“ rozčúlene zvýšil hlas. „Bolo jej jedno, či spolu chodíte alebo nie, pretože vedela, že Potter k tebe stále niečo cíti. A tiež vedela, že kým budeš na jeho dosah, na ňu sa nikdy nepozrie inak než ako na kamarátku. A to jednoducho nezniesla.“

Jeho výsmech a trefné slová ju nezosadili, skôr v nej podnietil vzburu. Hnev jej koloval žilami ako jed, no tento raz nevedela, na koho je vlastne namierený. „A prečo by som ti mala veriť? Možno si to ty, kto klame!“

Už skôr, než to povedala, vedela, aké hlúpe to je. On jediný jej naozaj veril a ona ho obviňuje z klamstva? On bol po celý čas jej barlou, jej oporou, ktorá ju držala pohromade vtedy, keď mala chuť rozpadnúť sa na tisíc drobných kúskov a ona to po včerajšej noci veľmi dobre vedela. Aj napriek tomu, čo sa stalo deň predtým, ho dokázala takto podlo obviniť? Hnev ju niekedy zaslepoval viac, než bolo normálne.

„Myslíš si, že ti klamem?!“ spýtal sa hrozivo tichým, výhražným hlasom a v očiach sa mu zablýskalo. Bol rozzúrený a ona mu to nemala za zlé.

Rýchlo pokrútila hlavou a krotila žlč, ktorá sa dvíhala v jej vnútri. „Nie! Naozaj nie,“ rýchlo povedala. „No to neznamená, že sa nemôžeš mýliť,“ pokojnejšie dodala a s uľavou si všimla, ako sa jeho oči upokojili.

„Nemýlim sa, viem, čo som počul,“ pevne povedal. „Pokúšal som sa presvedčiť Pottera a tvoju rodinu, aby Grangerovej neverili, no nakoniec sa to obrátilo proti mne. Oni začali menej dôverovať mne.“

Po tých slovách jej srdce zovrela záhadná intenzívna sila. Telom jej prešli zimomriavky, keď si uvedomila význam toho, čo povedal a oči sa jej naplnili slzami vďačnosti a dojatia. Takže už vtedy, pred piatimi rokmi, sa za ňu postavil? Postavil sa na jej stranu tak, ako to urobil, keď sa vrátila domov? „Takže si sa im snažil vysvetliť, že som nevinná?“ uisťovala sa.

„Áno,“ pritakal. „Ale nebuď príliš nafúkaná, neurobil som to z dobroty srdca. Iba som chcel dostať tú falošnú šprtku.“

„Samozrejme,“ zdvorila odvetila. Verila tomu. Malfoy spred niekoľkých rokov sa ani najmenej nepodobal Malfoyovi, akým bol teraz a akého ho mala rada. No aj tak jej to nezabránilo, aby cítila v srdci vďaku. „Myslíš si teda, že to Hermiona urobila z lásky?“ spýtala sa a zrazu sa cítila úplne pokojne.

Prikývol. „To je jediné rozumné a možné vysvetlenie. A okrem toho, ty si nevidela, ako očividne sa vešala na Pottera po tom, čo si odišla. Smutné je, že to nepostrehli ostatní... nehovoriac o ňom.“

Ginny nad tým na chvíľu premýšľala a potom si pohŕdavo odfrkla. „Pche! Je taká mrcha vôbec schopná niekoho milovať?“

Videla, ako Malfoy pokrčil ramenami. Vstal a začal zo stola odpratávať špinavý riad. Keď sa chystal vziať jej tanier s takmer nedotknutým jedlom, zarazil sa a zadíval sa na ňu. „Si si istá, že si ešte nedáš? Je to dobré.“

Zavrtela hlavou. „Nebola som hladná ani predtým, a po tom, čo si mi povedal, už vôbec nie.“

Povzdychol si, no prikývol a vzal aj jej tanier. „Raz mi povedali, že každý, dokonca aj ten najsebeckejší človek, dokáže milovať,“ prehodil cez plece, kým kládol riad do drezu, odpovedajúc tak na jej viac-menej rétorickú otázu, „no aký je to druh lásky, závisí iba na ňom.“

„S tým by som si dovolila nesúhlasiť,“ zamrmlala Ginny, kým pozorovala, ako na riad púšťa horúcu vodu a na hubku leje prostriedok na čistenie. „Ty umývaš riad ručne?“ spýtala sa hlasnejšie, aby ju počul.

„Niekedy.“

Udivene sledovala, ako sústredene čistý každú jednu špinku na bielom porceláne a už čistý tanier pokladá do stojana. To, čo ju znenazdajky prinútilo pristúpiť k nemu a spýtať sa, kde má čisté utierky, bol úplne spontánny popud. Malfoy bol zrejme rovnako prakvapený ako ona sama, lebo na ňu hodnú chvíľu neveriacky hľadel. Nakoniec kývol hlavou na skrinku, z ktorej vybrala kus látky a ujala sa utierať riad, ktorý on predtým umyl.

Chvíľu iba mlčky pracovali, obaja ponorení do svojich vlastných vyšlienok.

„Je ťažké uveriť v niečo také, keď som Hermionu poznala a mala rada veľkú časť svojho života. Ako sa dá zmieriť s tým, že človek, ktorému dôveruješ svojím životom, ťa takto zradí?“ zamyslene sa spýtala Ginny, kým hľadala skrinku, v ktorej má uložené poháre na víno.

Malfoy vypol vodu, položil poslednú vidličku na drez, obrátil sa k nej a utrel si ruky do utierky, ktorú držala. Pokrčil ramenami. „Pýtaš sa nesprávnej osoby. Predtým som to bol obyčajne vždy ja, kto zradil dôveru svojich priateľov.“

Ginny na neho zostala v pomykove zízať. Mal pravdu. Nechápala, prečo sa to pýtala jeho. Mokrú utierku zavesila na háčik a nasledovala ho do obývačky. Hodila sa na pohovku, natiahla pred seba nohy a zamyslene ich študovala. Bolo to také zvláštne! Napriek tomu, čo sa dozvedela, sa cítila čudne pokojná, skoro až prázdna. Zamračila sa. Vždy si myslela, že ak sa raz dozvie, ako to všetko v skutočnosti bolo, bude zúrivá, sklamaná, smutná alebo čokoľek iné, len nie pokojná.

Rozhodne zodvihla hlavu, aby so ho na niečo spýtala, no zarazila sa, keď si všimla, ako nečakane blízko seba sedia. Nie ako včera, kedy on sedel v kresle a ona na pohovke dobré dva metre ďalej. Zmiatlo ju to, pretože to bola ona, kto si nevedomky sadol tak blízko k nemu. To ju trochu znervóznilo.

Odkašľala si. „Prečo mi to hovoríš teraz? Vedel si to celú dobu, tak prečo si mi to nepovedal už skôr?“ spýtala sa s jemnou výčitkou v hlase. Vedela, že by sa mala hnevať... v skutočnosti by mala poriadne vyvádzať, že tak dlho mlčal, no nedokázala to. Po tom všekom bola príliš mimo na to, aby na neho bola kvôli tomu nahnevaná.

Zadíval sa jej do tváre. „Uverila by si mi? Vypočula by si si ma vôbec, keby som ti to povedal hneď, ako som ťa stretol prvý raz po piatich rokoch?“

Samozrejme, že by neuverila. Zakliala by ho tak, že by sa oňho museli postarať čaromedici, a to skôr, než by stihol dokončiť druhú vetu. Napriek tomu všetkému, čo sa stalo, by nezniesla, aby tak hovoril o jej priateľoch. Jej lojalita bola na rozdiel od jej bývalých priateľov bezhraničná. Nedovolila by mu očierňovať ich pred ňou, pretože vtedy mala ešte nádej. Verila, že všetko je iba nedorozumenie, ktoré sa snáď počas tých rokov vyriešilo. No teraz vedela, že jeden z jej takzvaných priateľov ju odporne zradil.

Zavrtela hlavou. „Asi nie.“

„Tak vidíš. Tu je tvoja odpoveď.“

Červenovlasá čarodejnica sa od neho odvrátila a sťažka si povzdychla. „Nemôžem uveriť, že to celý ten čas skrýva... oni obe. Ako môže byť vôbec niekto taký falošný?! A pritom celý ten čas, čo sme si...,“ zrazila sa a na tvári sa jej zjavil šokovaný výraz, keď sa vystrela na pohovke. „Och, môj bože, teraz to už dáva zmysel!“ vyhŕkla a Draco sa na ňu zmätene zadíval.

„Čo dáva zmysel?“ nechápal.

Ginny sa k nemu otočila s nečitateľným výrazom na tvári. „Vieš, pravda je, že toto nie je prvý raz, čo som prišla domov, odkedy som utiekla do Kanady. Pred dvomi rokmi som sa vrátila do Londýna, no opäť som odišla.“