Duchovia minulosti 15

Ginny si nevedela vysvetliť, čo tam robí. Správala sa ako úplný šialenec. Vedela, že nedáva zmysel byť tam, nemala potuchy, prečo tam je, prečo stojí pred drevenými dverami natretými načierno. Dokonca ani nevedela, čo by povedala, pretože svoj príchod nemohla vysvetliť ani sebe nieto ešte niekomu inému. Ona proste nevedela, kam inam by šla. Ale... to nebola tak úplne pravda. Mala kam ísť, ona len... och! V hlave mala väčší chaos, než si pôvodne myslela.

Zadívala sa na náramkové hodinky na ľavej ruke. Bolo pár minút po tretej ráno. To nebol najvhodnejší čas na návštevu. Mala by odísť skôr, než jej zradná ruka samovoľne stisne gombík zvončeka. Mala by, no neurobila to. Jej nohy ožili vlastným životom a vôľou a odmietali ju poslúchať. Bezmocne sa porozhliadla po malej chodbe. Na treťom poschodí boli iba dva byty a vzhľadom na veľkosť domu, mali zrejme celkom solídnu rozlohu.

Sklopila pohľad a s nezáujmom študovala tmavohnedú rozožku, ktorej sa dotýkali špičky jej topánok. Premýšľala nad tým, dokedy to ešte bude predlžovať. Nejako tušila, že nakoniec aj tak zaklope, ale ako dlho bude trvať, kým sa konečne odhodlá urobiť to? Pokrútila nad sebou hlavou, zvrtla sa, vzala svoje kufre a vykročila ku schodom. Pred nimi sa však zastavila, znova sa zvrtla a zastavila sa až pred dverami. Zhlboka sa nadýchla, na chvíľu si zložila tvár do dlaní, mrmlajúc si popod nos nadávky a rýchlo zaklopala na dvere.

Dúfala, že neotvorí. Ak spal - určite spal – potom neotvorí a ona bude môcť s pokojným svedomím odísť. Povedala si, že počká dve minúty a potom s úľavou odíde. Keď spoza dvier nepočula nič iné iba ticho, uľahčene vyfúkla vzduch z pľúc. Ešteže tak. Čo ju to vôbec pochytilo, keď sa rozhodla ísť sem miesto toho, aby nastúpila do lietadla? Dlho stála pred priehradkou, kde sa odbavovala batožina, ľudí v rade pomaly ubúdalo, až tam napokon nezostal nik okrem nej. Vtedy ju ovalil jeden z najhorších pocitov, aké kedy zažila. Nikdy sa necítila taká osamelá a opustená. Vlastne, nie, už to raz zažila. Pred dlhými piatimi rokmi. Bolo to, ako keby jej telo zvierala kazajka a ona bola úplne bemocná. Nemohla sa pohnúť, nemohla dýchať, nemohla urobiť absolútne nič, aby sa oslobodila. Bolo to také zlé, že si ten pocit pamätala aj po rokoch.

Pristúpil k nej pracovník letiska. „Slečna, letíte do Montrealu?“ slušne sa jej spýtal. „Ak áno, máte už iba pár minút, kým sa terminál uzavrie.“

Ginny na neho ani nepozrela a rezignovane pokrútila hlavou. „Nie, asi neletím,“ odpovedala dutým hlasom. To sa stalo pred hodinou a pol. Cesta taxíkom trvala tridsať minút, takže tu prešľapuje už hodinu.

Z premýšľania ju vytrhlo zašramotanie kľúčov v zámke a nejaké tlmene vyrieknuté kúzlo. Ginny sa vydesene zahľadela pred seba, srdce sa jej rozbúšilo ako obrovský zvon. Nerátala s tým, že bude hore a naozaj jej otvorí!

Skoro zúrivo trhol dverami, tie sa roztvorili dokorán a ona vyplašenými očami zízala na Malfoya. Najprv si stihla všimnúť iba jeho tvár, ktorá jej pripomínala grécke mramorové sochy; bola taká bledá a bezchybná. Svaly dokonale stuhnuté, celkom nehybné spôsobili, že jeho výraz vyzeral byť tvrdý, neústupný. Očami sa posunula nižšie na tmavohnedé teplákové nohavice a šedé tričko. Napriek tomu, že to oblečenie na prvý pohľad vyzeralo celkom obyčajne, po bližšom preskúmaní nadobudla dojem, že bolo určite drahšie než všetko, čo mala na sebe v tej chvíli ona.

Ak aj bol prekvapený alebo možno dokonca šokovaný tým, že ju vidí stáť na prahu svojho bytu, nebolo to na ňom poznať. Asi by sa úprimne čudovala, keby dal svoje prekvapenie najavo; to by sa mu nepodobalo. Nebola si istá, ako dlho tam obaja mlčky stáli, čas sa v tej chvíli nezdal dôležitý. Ginny premýšľala nad tým, čo povedať, pretože nečakala, že by jej to Malfoy uľahčil a začal prvý. V hlave mala však úplné pusto, nedokázala vymyslieť jedinú vec, ktorá by dávala zmysel a ktorá by vysvetlila, prečo mu o tretej ráno klope na dvere. Bezradne pokrútila hlavou a oči presunula o niečo vyššie.

Jeho pohľad bol ostrý, no zvláštne bezvýrazný. Nebolo z neho poznať, čo si myslel, no aj tak bolo očividné, že bol stále nahnevaný. To zakryť nedokázal. Avšak to, čo nečakala, bolo, že pri pohľade na jeho tvár jej znova zvodnatejú oči. Čo to s ňou, do pekla, bolo? Alebo s ním!

Roztrasene sa nadýchla, sťažka preglgla a nechty silno zaborila do dlaní, len aby si zabránila znova plakať. Horúčkovito mrkala v snahe zahnať tie odporné zradné slzy, no nakoniec bola všetka snaha márna. Nikdy sa necítila trápnejšie a zlomenejšie ako v tej chvíli, keď pred ním stála úplne neistá a zraniteľná a po tvári sa jej kotúľali veľké horúce slzy.

„Ja som... nevedela som, kam inam ísť,“ trhane vyjachtala a zaborila si tvár do dlaní, aby nevidel, ako sa jej črty nepekne skrivili plačom.

V duchu si neustále opakovala, aby prestala fňukať, lebo určite vyzerá ako obyčajná chudera, ale ten argument nebol dostatočne silný. Snažila sa to potlačiť, zhlboka dýchala, aby sa upokojila, no v momente, kedy na pleciach pocítila dve silné ruky, ktoré si ju následne nečakane pritiahli do náručia, bola stratená. Hrádza sa definitívne pretrhla a ona sa do neho zavesila, akoby mal nastať koniec sveta a on bol jej posledná nádej na záchranu.

Možno tam stáli iba minútu, možno hodinu a možno večnosť, kým ju Draco jemne, no nekompromisne odtlačil, chytil ju za zápästie a vtiahol dovnútra. Potom vzal jej kufre a postavil ich vedľa dvier, ktoré za sebou zavrel a zamkol.

„Sadni si,“ potichu prikázal, Ginny prešla pár krokov k šedej sedačke a zvalila sa na ňu. Vzala fankúšik s jemným strieborným vzorom, položila si ho na kolená a nervózne žmolila jeho rohy. Malfoy si sadol na pravo od nej do kresla z rovnakej látky ako bola pohovka. Odľahlo jej, že si nesadol pri ňu. Pootočila hlavu a najvyššie, kam si dovolila pozrieť, bol jeho krk. Nemohla sa mu zadívať do očí, ešte nie.

„Prepáč,“ zašepkala a hlavou kývla na mokrú škvrnu na ramene, ktorá svietila na šedej látke jeho trička.

„To nič,“ zamrmlal akýmsi chrapľavým hlasom a pohodil rukou. Zrazu z ničoho nič vstal, kamsi sa vytratil a Ginny sa za ním začudovane obzrela. Keď sa vrátil, na stolík pred ňu položil krabičku s papierovými obrúskami. Vďačne si jeden vzala, utrela si morké líca a vyfúkala nos.

Čakal. Cítila na sebe jeho pohľad a vedela, že prahol po vysvetlení, no dával jej čas. Znova premýšľala nad tým, ako začať, čo povedať, ale, bohužiaľ, tak ako predtým aj teraz úplne zlyhala.

„Takže si neodišla,“ ozval sa napokon miernym tónom on a jej sa uľavilo, že niekto napokon predsa len preťal to nepríjemné ticho.

„Nie, neodišla.“

„Prečo?“ bez okolkov sa spýtal, Ginny zodvihla hlavu a konečne sa mu pozrela do šedomodrých očí, ktoré vyzerali trochu pohasnuto. Všimla si, že tento raz v nich prevažuje šedá nad modrou; vyzeralo to, ako keby v nich zračili búrkové mračná.

„Neviem,“ nešťastne hlesla a oprela sa o opierku. „Naozaj tu nechcem zostať. Ty nevieš, aké hrozné je, keď ťa vlastná rodina odhodí ako jednu z mnohých nepotrebných vecí, keď sa k tebe všetci správajú ako k špine. Už ma nebaví byť vydedencom, ale keď na to prišlo, jednoducho som nemohla odísť.“

„V tomto sa mýliš.“ Ginny na neho vrhla zvedavý pohľad. „Som Draco Malfoy, slizolinčan a syn dvoch smrťožrútov. Myslíš si, že ľudia sa ku mne správali dobre, že boli ku mne milí?“

„To nie je to isté.“

„Myslíš?“ Zodvihol obe obočia a odvrátil sa od nej. „Vieš, že počas vojny som sa snažil byť viac-menej neutrálny. Nebudem klamať, pripravoval som sa na obe možnosti konca. Uistil som sa, že nech už vyhrá ktorákoľvek strana, u oboch budem mať voľnú cestu, no veci sa neskôr začali meniť. Bol som čoraz viac naklonený strane dobra, čo môjmu vzťahu s rodičmi príliš neprospelo. Matke bolo moje presvedčenie v podstate ukradnuté, iba chcela, aby som vyviazol so zdravou kožou, no môjmu otcovi nezáležalo na mojom živote tak, ako mu záležalo na tom, aby som pokračoval v jeho šľapajách. To sa však nestalo a keď som prvýkrát pomohol Rádu, zistil to a takmer ma zabil.“

Ginny zalapala po dychu a vytreštila na neho svoje zelené oči. Na jazyku ju pálili otázky, no nechcela ho do ničoho tlačiť; predsa len to bola chúlostivá téma.

„U Munga som sa liečil niekoľko týždňov,“ duto hlesol, pohľad upieral kamsi na náprotivnú stenu. Ginny vedela, že sa práve pozerá na svoje spomienky, ako keby sa díval na film. „Na Malfoy Manor som sa vrátiť nemohol, s matkou som úplne stratil kontakt a otcovi som sa všemožne snažil vyhnúť. Nemyslel som si, že je schopný naozaj ma zabiť, ale šťastný z nášho stretnutia by určite nebol a bol som si istý, že by som to pocítil.“

„O tom som nevedela,“ zhrozene zašepkala. Nechcela si ani predstavovať, ako sa musel cítiť, keď mu niečo také spravil vlastný otec. Už len pomyslenie na to, jej vohnalo do očí slzy ľútosti a hnevu.

„Je málo ľudí, ktorí to vedia. Vlastne iba Pansy, Blaise a Daphne... a ty.“

Ginny sťažka prehltla a ruku si pritisla na hruď, ktorá sa jej trochu nepríjemne stiahla dojatím. Nemohla uveriť, že niečo také vraví práve jej. Vedeli o tom iba jeho najbližší priatelia a on sa s tým zveril aj jej? Prečo? Bolo jasné, že táto téma je pre neho citlivá a to posledné, čo by chcel, je, aby sa to dozvedela verejnosť. Znamenalo to teda, že jej dôveruje? Verí, že si jeho tajomstvo nechá pre seba?

„Kedy...,“ zaváhala, „kedy zomreli?“

Na krátku chvíľu sa jej zadíval do očí, než sa znova odvrátil. „Otec spáchal samovraždu krátko po skončení vojny a matka zomrela o rok neskôr. Napriek tomu, že to bola silná žena, v posledných rokoch bola nezvyčajne chorľavá, pomaly chradla, až ju napokon z Azkabanu previezli k Mungovi, kde o pár týždňov zomrela. Nikdy sa nezistilo, čo jej vlastne bolo.“

Miestnosť ovládlo ťaživé ticho. Vedela, že obaja jeho rodičia zomreli, toľko k nej dostalo aj v Kanade, no nikdy nepátrala po tom, ako sa to stalo. A rozhodne by si nikdy nemyslela, že Lucius Malfoy spácha samovraždu. Ginny si nebola istá, či by bolo vhodné prehovoriť teraz. Možno potreboval chvíľku iba sám pre seba, aby sa vymanil z bolestných spomienok alebo možno potreboval, aby ho niekto rozptýlil. Nevedela, no v tej chvíli vyzeral taký opustený, taký zraniteľný, že jediné, po čom túžila, bolo objať ho. Chcela mu vrátiť tú nehu, ktorej sa jej od neho dostalo, keď sa objavila pred jeho dverami, no bála sa. Nebola si istá, či smie, pretože sa jej to zdalo byť príliš intímne gesto na to, aký vzťah mali medzi sebou.

„Musí ti chýbať,“ povedala napokon, keď sa jej zdalo, že čakala už dosť dlho.

Draco pokrčil ramenami. „Neboli sme si veľmi blízki, no bola to moja matka.“

„Viem si predstaviť aké to je. Nebyť s mamou v žiadnom kontakte je takmer to isté, ako keby vôbec nežila.“

„Ty to ale môžeš zmeniť,“ podotkol. „Tým, že dokážeš svoju nevinu.“

Červenovláska pokrútila hlavou. „Neviem ako.“

„Nič nie je nemožné, Ginny, len si treba nájsť svoje cestičky.“

Ginny na neho ochromene civela, kým sa jej vnútro otriasalo pod náporom ťažko definovateľnej vlny tepla. Snažila sa spomenúť si, či jej niekedy v živote povedal krstným menom, ale na nič také si nepamätala. Bolo hlúpe, že ju tak vzalo iba to, že ju oslovil jej menom miesto priezviska, no nemohla sa zbaviť pocitu, že je to dôležité, že to niečo znamená. A podľa svojej reakcie odhadla, že pre ňu to určite znamená veľa.

Keď sa konečne spamätala, prehovorila. „Ty niečo vieš...“ Bolo to skôr ohromené konštatovanie než otázka, pretože v tom, ako tú vetu povedal, bola cítiť istota. Pátravo sa mu zadívala do očí.

„Viem veľa vecí,“ konverzačne povedal; zdalo sa, že jeho melancholická nálada, je definitívne preč. „Medzi nimi napríklad aj to, že by si si mala pospať. Oči už máš malé ako gombíky.“

Vstal. „No poď,“ prikázal jej a Ginny sa zľakla, že ju chce poslať preč, hoci vedela, že by mala odísť. Tá reakcia sa jej zdala poriadne znepokojujúca, pretože sa pristihla pri tom, ako veľmi chce zostať. Nebolo to iba v tom, že sa obávala byť sama. Nechcela byť len tak s niekým, chcela byť s ním.

„Kam?“ opýtala sa a dúfala, že v jej hlase nerozoznal zdráhanie.

„Do spálne. Môžeš spať v mojej posteli,“ povedal a jej spadol kameň zo srdca, že ju nevyhnáňa, no potom na neho vyvalila oči. Áno, nazval ju jej krstným menom a, áno, objal ju, ale teraz jej chcel poskytnúť svoju posteľ?! Je málo vecí, ktoré by boli pre človeka osobnejšie ako miesto, kde spáva, kde je úplne zraniteľný a aj napriek tomu dovolí, aby tam spala ona?

Rázne pokrútila hlavou. „Nie, to fakt nie je treba. Pokojne sa vyspím aj na gauči.“

„Ani napád! Nenechám ťa spať na pohovke.“

Z Ginniných úst sa vydral povzdych. „Hovorím ti, že mi nevadí spa-“

Okamžite zmĺkla, keď Malfoy očividne stratil trpezlivosť, pristúpil k nej, schmatol ju za plecia a vytiahol na nohy. „Žiadne ďalšie protesty!“ prikázal jej a viedol ju do zadnej časti bytu.

Keď jej ukázal, v ktorých dverách nájde kúpeľňu, nechal ju samu. Jeho spálňa bola zariadená v prekvapivo teplých tónoch hnedej a béžovej. Tá kombinácia sa jej páčila, ale okrem tohto postrehu a faktu, že miestnosti dominovala veľká moderná posteľ, už nemala energiu všimnúť si čokoľvek iné. Akonáhle jej zrak spočinul na tom pohodlne vyzerajúcom kuse nábytku, došlo jej, ako hrozne je unavená. Zhodila zo seba sako, stiahla džínsy a iba v nohavičkách a tmavozelenom tričku sa zvalila do nadýchaných perín, ktoré boli rozhádzané od toho, ako v nich pred ňou ležal Malfoy. Po tom, čo si našla tú správnu polohu, zatvorila oči, zaborila tvár do vankúša a zaspala.

***

Z príjemného sna ju vytrhlo vytrvalé, na nervy idúce ťukanie na okno. Ginny rozlepila oči a keď si po počiatočnom zmätku spomenula, kde je, vstala z postele s úmyslom vypátrať, čo spôsobuje ten rámus. Všimla si, že na vonkajšej parapete sedí malá hnedá sova a neúnavne búši do okenej tabule. Rýchlo otvorila okno, odviazala jej z nohy odkaz a zavrela. Chvíľu skúmavo hľadela na obálku, než sa presunula k dverám a pootvorila ich. Vystrčila hlavu na chodbu.

„Malfoy?“ zvolala, no jedinou odpoveďou jej bolo ticho. Dvere znova zavrela a pozrela na svoje náramkové hodinky. Bolo skoro desať a to znamenalo, že Malfoy už určite dávno odišiel do práce. Zvláštne ju dojalo, že ju nechal spať a nezobudil ju, keď odchádzal, aby sa odpratala z jeho bytu.

Kým kráčala do kuchyne, kde na pult položila list tak, aby ho bolo dobre vidieť, premýšľala, čo sa od nej čaká, že urobí. Nevedela sa rozhodnúť, či sa má proste vytratiť alebo má počkať, kým sa blondiak vráti domov z práce, no v tom si spomenula na odkaz, ktorý poslala Pansy do kancelárie. Zhrozene zalapala po dychu. Pansy si ho už určite prečítala a myslí si, že je už dávno preč. Okamžite sa musí dostať do firmy a všetko jej vysvetliť!

Bežala späť do spálne, schmatla zo zeme svoje oblečenie a náhlila sa do obývačky ku kufrom. Rada by si dopriala rýchlu horúcu sprchu, ale pomyslela si, že Malfoyovo súkromnie už nabúrala viac než dosť; nebude sa mu tlačiť ešte aj do sprchy. Otvorila jeden z dvoch kufrov, prezliekla sa do čistého spodného prádla a v chvate vytiahla čierne džínsy a tenké tričko s dlhým rukávom vo farbe nezábutiek. Vkĺzla do čiernych lakovaných lodičiek, schytila sako zo včerajška, kabelku a vybehla z bytu.

Do firmy sa dostala o necelých päť minút. Napriek tomu, že časť mesta, kde býval Malfoy veľmi dobre nepoznala, podarilo sa jej nájsť zapadnutú, takmer opustenú uličku pomerne skoro. Počkala, kým bola úplne prázdna a premiestnila sa do vstupnej haly budovi, kde už pár týždňov pracovala. Cesta výťahom sa jej zdala neuveriteľne zdĺhavá a aj napriek nepriateľským pohľadom jej dvoch spolucestujúcich nervóznemu podupkávaniu jednoducho nemohla zabrániť.

Akonáhle výťah konečne zastal na poschodí, kde mala kanceláriu aj ona, vystrelila z malej kabínky a pomedzi labirint kójí sa valila ku dverám, na ktorých visela mosadzná tabuľka s vygravírovaným Pansiným menom.

„Neodišla som!“ zadychčane vyhŕkla a zároveň otvárala dvere.

Pansy vyplašene zodvihla hlavu od papierov a vyvalila na ňu oči. „Ginny?“

Červenovláska za sebou zatvorila. „Celé je to nedorozumenie. No, vlastne ani nie je, ale...“

„Všetko už viem,“ prerušila ju pokojne a Ginny sa zvalila do kresla pred jej stolom.

„Ako to?“ spýtala sa.

Pansy sa zaškľabila. „Čo myslíš, čo som urobila ako prvé, keď som si prečítala tvoj list?“

Ginny pokrčila ramenami.

„Išla som to oznámiť Dracovi a ten mi všetko vysvetlil.“

„Och,“ hlesla Ginny a začervenala sa. Dúfala, že si detaily minulej noci nechal pre seba.

Na brunetkinej tvári sa objavilo zamračenie, keď si ju prehliadala. „Vyzeráš nevyspato. Povedala som mu, aby ti odkázal, že nemusíš chodiť do práce,“ zašomrala.

„Keď som sa zobudila, už bol preč.“

„Áno, ale povedal mi, že ti nechá na nočnom stolíku lístok. Nič si na ňom nenašla?“ opýtala sa jej šéfka hlasom plným pobúrenia.

„Ani som sa tam nepozrela, takže možno nechal, iba som si ho nevšimla,“ povedala Ginny a ošila sa v kresle. „Pansy, ja... mrzí ma, že som sa zachovala tak hrozne nevďačne. Nechať ti iba odkaz miesto toho, aby som ti to povedala z očí do očí – vám všetkým - nebol práve ten najlepší nápad. Ani to neviem vysvetliť, asi som jednoducho spanikárila.“

Trochu sa obávala toho, akú reakciu dostane, Pansy ju však obdarovala prekvapivo chápavým pohľadom a kútiky sa jej dvihli neveselým úsmevom. „Viem, nemusíš mi nič vysvetľovať.“

Červenovláska váhavo prikývla a vstala. Aj toto jej povedal Malfoy? Ach, takže asi nebol veľmi diskrétny. „Pôjdem makať, aj tak som prišla už dosť neskoro.“

„To, čo som povedala Dracovi, stále platí. Nemusíš tu zostávať, pokojne choď domov a oddýchni si.“

Ginny pokrútila hlavou. Hoci by to pred ňou nikdy nepriznala, sedieť sama vo svojom byte bolo to posledné, čo by potrebovala alebo chcela. Koniec – koncov, v tom prostredí sa jej zrodil v hlave plán odísť. „To je v poriadku, zvládnem to. Aspoň sa rozptýlim.“

Nečakala, kým jej to Pansy odobrí, rýchlo vyšla z kancelárie, ticho za sebou zabuchla dvere a náhlila sa späť k výťahu, ktorý ju odviezol do suterénu.

***

Keď sa Ginny konečne rozhodla, že skončí s prácou a pôjde domov, bolo takmer sedem hodín. Nezostala v práci tak dlho preto, aby vykompenzovala svoj neskorý príchod; vedela, že Pansy by to od nej nežiadala. Bolo to kvôli tomu, že na príchod do svojho prázdnotou zívajúceho bytu sa vážne netešila, takže radšej zostala pracovať tak dlho, ako to bolo možné.

Masírujúc si stuhnuté svaly na krku sa pomaly presúvala k premiestňovaciemu bodu v hale, no zrazu náhle zastala. Spomenula si, že kufre so všetkými svojimi hmotnými statkami nechala u Malfoya. Keď ráno uháňala do práce, jej batožina bolo to posledné, o čo sa starala, a tak jednoducho zabudla, že ju musí vziať so sebou, aby sa tam po ňu potom nemusela vracať.

Povzdychla si a okamžite zmenila miesto premiestnenia. O pár sekúnd už stála pred domom, kde mal Malfoy byt. Oprela sa o tehlovú budovu a zapálila si prvú cigaretu toho dňa. Zvláštne, že jej ani na um nezišlo ísť si zapáliť počas dňa. Po pár minútach, keď zahasila ohorok, použila kúzlo, ktoré sa naučila pred pár rokmi, aby z nej nebol cítiť cigaretový dym a už kráčala hore schodmi a klopala na čierne dvere.

Netrvalo dlho a Malfoy jej otvoril.