Duchovia minulosti 14

Ginny musela vynaložiť všetku silu vôle, aby dokázala zostať stáť na mieste a nerozbehnúť sa ozlomkrky preč od neho. Na tvári mal zlovestný, takmer rozzúrený výraz, z ktorého jej prebehli po chrbte zimomriavky. Už keď ho videla obzerať sa pár metrov pred sebou, intuitívne vedela, že hľadá ju. Nedokázala si predstaviť, koho iného by tam hľadal alebo aký iný dôvod by mal ísť na letisko.

Na to, prečo za ňou prišiel, radšej ani nechcela myslieť, pretože z toho mala zlý pocit. Ale vedela, že sa to tak či tak onedlho dozvie, takže týrať sa domniekami nemalo zmysel. Bolo dosť ťažké iba čakať, kým sa k nej pomedzi tie davy ľudí dostane, lenže zadlo sa, že inú možnosť nemala. Nechcela ani len myslieť na to, ako by pred ním vyzerala, keby sa teraz dala na útek. Nemala chuť zaoberať sa tým, prečo jej zrazu záleží na tom, čo si o nej Malfoy myslí, ale určite si niekedy v budúcnosti nájde čas preskúmať to.

Snažila sa zabrániť nepríjemnému chveniu žalúdka, keď k nej pritúpil a prebodol ju zničujúcim pohľadom. Vyvracať sa mu na topánky by asi nebol ten najlepší začiatok rozhovoru.

„Čo tu robíš?“ omámene sa spýtala, kým si ho prezerala. Zatínal ruky v päste, pery mal pevne zovreté a oči mal chladné ako oceľ. To nebol dobrý signál.

„To sa pýtaš ty mňa?“ vyštekol na ňu tak prudko, až sa pár ľudí v ich blízkosti otočilo a zvedavo na nich zízalo.

Rose zacítila na tvári červeň a sťažka prehltla. Sklopila pohľad. Bola také ťažké pozerať sa mu do očí, ktoré menili jej vnútro na ľad! Prečo sa odrazu hanbila za to, že chcela odísť bez adekvátneho vysvetlenia, ale najmä bez rozlúčenia? A bez poďakovania za to, čo všetko pre ňu on, Pansy a Daphne urobili.

„Ako si zistil, kde som?“ spýtala sa a bola trochu znechutená z toho, ako pokorne jej hlas znel. Ako keby už len tým tónom priznala, že si je vedomá svojej chyby.

„Pansy sa o teba bála kvôli tomu, čo sa stalo v reštaurácii. Sľúbil som jej, že ťa skontrolujem, ale keď som ti večer klopal na dvere, neotvárala si. Nebola si ani u Pansy, ani u Daphne, takže som vošiel do tvojho bytu a zistil som, že tvoje veci sú preč.“

Slabo prikývla. Keď odchádzala, neobťažovala sa znova nastaviť všetky bezpečnostné kúzla, ale aj keby to urobila, vedela, že Malfoy je dostatočne schopný čarodejník na to, aby sa cez ne dostal. „Ale ako si vedel, že som na letisku?“

„Vyzeralo to, že si chcela odísť okamžite, ale letaxom alebo prenášadlom by to trvalo niekoľko dní, takže jediný spôsob, ako sa dostať do Kanady hneď, je ten muklovský.“

Znelo to tak rozumne, tak logicky. „Prečo si predokladal, že chcem odísť do Kanady?“

Zazrela, ako sa mu tvár zvraštila ďalšou vlnou hnevu. „Neurážaj na dôvažok ku všetkému ešte aj moju inteligenciu!“

Ginny zmĺkla a nervózne si zahryzla do spodnej pery. Bol fakt veľmi naštvaný a ona akosi nevedela, ako sa k nemu zachovať. Niežeby ju snáď vystrašil, to nie, ale mala trochu obavy a pravdupovediac, nechcela ho nahnevať ešte viac.

„Tak? Nič mi nepovieš?“

„Čo chceš počuť?“ zamrmlala a dívala sa na limec jeho tmavej košele, neschopná pozrieť sa mu znova do očí. Radšej nechcela vedieť, ako sa tvári, to bolo pre ňu bezpečnejšie.

„Bolo by pekné počuť od teba vysvetlenie,“ odvrkol. „Alebo ti za to nestojíme?“

Ginny bodol v hrudi osteň viny, pretože vedela, že mal pravdu. To, čo urobila, bola voči nim podpásovka. „Stojíte.“

Na jeho tvári sa objavil kyslý úškľabok. Jeho povýšenecké, arogantné vystupovanie jej bolo nepríjemné, no vedela, že si nič viac nezaslúži. „Vieš, jeden by si myslel, že to tak nie je. Koniec koncov, ty si naozaj odišla bez vysvetlenia, nie?“

„Nie, nie doslova. Poslala som Pansy do práce list, v ktorom sa všetko dozvie,“ chabo sa obraňovala. Bolo ťažké hádať sa s ním, keď mal očividne pravdu a obaja to vedeli. Lenže pokorné priznanie viny nebolo tak celkom v jej povahe, čo jej teraz určite situáciu iba sťaží.

„Odkaz?“ To jediné slovo stačilo, aby veľmi presne vedela, ako ňou v tej chvíli opovrhoval.

Naprázdno prehltla. Cítila sa, ako keby jej niekto zrazu sňal tmavý závoj spred očí a ona konečne dokázala vidieť všetko v jasnom svete; tak, ako to v skutočnosti bolo. A tiež sa dokázala triezvo pozrieť na svoje hlúpe, nevďačné správanie. Kiežby si to bola uvedomila skôr, než tak bezhlavo konala, no po všetkých tých pohromách, hádkach s Ronom a temných úvahách odchod naozaj vyzeral ako dobrý nápad. Alebo bola iba príliš zbabelá na to, aby sa skutočne pokúsila nájsť na svojom zotrvaní v Londýne aj niečo pozitívne?

Tak či onak, ona sa už rozhodla a za svojím rozhodnutím si stála, hoci neurobila všetko najsprávnejšie. Odvážne k nemu zodvihla hlavu. „Nikdy som nepovedala, že tu zostanem navždy,“ podotkla.

„Tiež si nás nikdy nevarovala, že zbabelo utečieš bez jediného slova.“ Jeho nevľúdne slová triafali do čierneho, ale za to ho nemohla viniť. Možno iba čakala trochu viac porozumenia. Nechápal snáď, aké hrozne ťažké to tu pre ňu bolo? Bola tu síce Pansy s Daphne, ktoré sa o ňu starali a musela uznať, že aj Malfoy ukázal prekvapivý záujem, ale nikto z nich nemohol zmierniť dopad všetkých jej problémov. Nevidel, že sa na ňu valili všetky pohromy jej sveta? Zmietli ju ako prívalová vlna a tie zvyšky, ktoré zostali už neboli ochotné odolávať ďalším nešťastiam. Jednoducho toho už mala dosť.

Naozaj to nedokázal pochopiť?

Pravdepodobne od neho chcela viac, než bolo v jeho silách dať. Vedela predsa, že empatia nikdy nepatrila medzi jeho silné stránky, takže by sa nemala diviť, že s ňou odmieta súcitiť.

„Nepatrím sem. Vedela som to už pred rokmi a to, že som sa vrátila...,“ zaváhala, pokrčila plecami, „možno som si to iba potrebovala potvrdiť.“

„O čom to hovoríš? Narodila si sa tu a vyrastala, Anglicko vždy bolo a bude tvojím domovom.“

Kútiky úst sa jej jemne podvihli v smutnom úsmeve. „Kedysi som tu bola doma, ale už dávno nie. Necítim to tak, hoci ani Kanada pre mňa nie je domovom. Zrejme nepatrím nikam, ale radšej si budem hľadať svoje miesto v Montreale ako tu.“

„Takže len tak odídeš? Ani sa nerozlúčiš s Pansy?“ Hovoril rýchlo, slová sa z neho iba tak valili a ona akosi vedela, že to bolo kvôli tomu, aby sa na ňu v preplnenej letiskovej hale nerozkričal. Bol nahnevaný a ona to chápala, ale prečo sa on nepokúsil pochopiť ju?

„Je mi to ľúto, ale už tu viac nemôžem zostať a čím skôr odídem, tým lepšie.“

„Tým lepšie pre koho? Pre teba?“

Rozhorčené slová zostali visieť vo vzduchu a Ginny mlčala. Zrejme to aj tak bola iba rečnícka otázka, ale aj keby od nej chcel počuť odpoveď, nebola by mu ju dala. Zbytočne jej to iba sťažoval.

„To si naozaj taká sebecká?!“

„Sebecká?“ pohoršene zvolala. „Ak tým myslíš to, že už chcem mať od svojej rodiny a všetkých tých novinárov pokoj, že chcem konečne všetko hodiť za hlavu a začať normálne žiť, tak potom áno, som sebecká.“

„Nie,“ povedal a pomaly pokrútil hlavou. „To, čo hovoríš, je zbabelosť. Sebecké je od teba to, že nie si ochotná ani trochu sa premôcť, počkať do zajtra a osobne nám oznámiť a vysvetliť svoj odchod. Ale ty si príliš zahľadená do seba na to, aby si zvážila aj pocity niekoho iného okrem seba.“

Nenávidela, keď mal Malfoy pravdu a teraz mala pocit, že ju má. Bola si taká istá, že jej odchod pochopia a stále o tom bola presvedčená, no to neznamenalo, že rovnako chápaví budú aj voči tomu, že svoje rozhodnutie urobila poza ich chrbát. To sa už nezdalo fér ani jej. Mali právo byť informovaní priamo od zdroja, a čo je dôležitejšie osobne, ale vtedy to akosi nebrala do úvahy. Mal pravdu, bola sebecká, pretože na nich vôbec nemyslela. Bola zaslepená svojím panickým strachom a na to, ako sa budú cítiť oni, keď si v liste prečítajú o jej odsťahovaní, vôbec nemyslela.

Ginny utrápene sklopila hlavu a žula si spodnú peru. „Máš pravdu,“ hlesla napokon. „Nemala som to riešiť takto, ale asi som vtedy veľmi nemyslela. Mrzí ma to, no svoje rozhodnutie nemienim meniť. Dnes odchádzam.“

Zízal na ňu dutým pohľadom tak dlho, až sa začala cítiť nepríjemne. Ošila sa a prestúpila z nohy na nohu. Bol to on, kto mal odísť, tak prečo tam stále stál a díval sa na ňu tým podivným pohľadom?

„Ty to vážne ani neskúsiš?“ opýtal sa akosi sklesnuto, ako keby tomu neveril. Jeho rozhorčenie splaslo ako bublina a Ginny sa to zvláštnym spôsobom dotklo.

„Čo myslíš?“

Oči mu znenazdajky zahoreli ďalšou vlnou hnevu, ktorá ju prekvapila, no stále hovoril rovnako pokojne ako predtým. „Necháš ich, aby ťa vyštvali? Neskúsiš sa im postaviť?“

Ginny sa rozšírili oči. „To už som urobila, Malfoy. Alebo sa nepamätáš na svadobnú hostinu? Nemám záujem skúšať to znova, myslím, že raz mi stačilo.“

„Nikdy by som chrabromilčana ani nepodozrieval z nedostatku odvahy, ale zdá sa, že každý sa mýli.“

Nevedela sa celkom rozhodnúť, či bol jeho tón opovržlivý alebo iba nahnevaný, no jeho nátlak ju už začínal škrieť. Nemal právo chcieť od nej, aby to znovu podstúpila. On nemal ani poňatia o tom, aké to pre ňu bolo, pretože keby to vedel, nikdy by to od nej nežiadal.

„Vieš čo, Malfoy?“ vyhŕkla teraz ona nahnevane. „Daj mi pokoj!“

„Nemôžem uveriť, že si taký zbabelec a znova utekáš!“

Rozzúrene sa na neho zadívala „No tak utekám pred problémami miesto toho, aby som zostala bojovala. Na a čo, že som zbabelá! Komu na tom záleží?“

„Mne!“ ozval sa tlmený výkrik. „Ale teraz je to už aj tak jedno, však?“

Ticho medzi nimi bolo zdrvujúce. Ginny nevedela, čo ju ohromilo viac. Jeho slová alebo divoký pohľad, ktorý ju pálil na pokožke? Zachvela sa, keď sa ňou prehnal zvláštny pocit vyvolaný tými nepochopiteľnými slovami. Ale ona nemohla zostať. Jednoducho nemohla, pretože na to už nemala síl.

Zažmurkala, keď pocítila, ako ju zaštípali oči. „Nemám tu už predsa nikoho, tak prečo mám zostať?“ rezignovane sa spýtala, oči jej zosmutneli.

„Ak si to naozaj myslíš, tak potom choď!“ vyhŕkol Malfoy, zvrtol sa a bez obzretia odišiel. Trvalo pol minúty, tridsaťdva sekúnd, ktoré trpezlivo odpočítala, než sa jej oči zaliali slzami a ona sa rozplakala.

***

Bezútešne sedieť na stoličke a plakať si Ginny dovolila iba krátko. Hoci najprv jej to bolo úplne jedno, zrazu si uvedomila, že roní slzy pred desiatkami ľudí, ktorí na ňu nechápavo a možno aj trochu podozrievavo zízali. Napriek všetkému v sebe mala dosť duchaplnosti, aby zo seba nebola ochotná urobiť pred nimi chuderu, aj keď... možno na to bolo už neskoro.

Vyhrabala z kabelky vreckovku, utrela si líca a zhrozene sa dívala na čierne fľaky, ktoré zostali na bielej papierovej látke. Musela vyzerať naozaj čarovne. Pomocou malého zrkadielka a ďalších vreckoviek sa snažila dať svoju tvár do ako takého slušného stavu, ale po chvíli to vzdala. Načo to vlastne bolo? Nemala sa pre koho krášliť.

Najpohodlnejšie ako sa dalo, sa oprela o tvrdú opierku a tupo civela pred seba. Spánky jej pulzovali, hruď sa bolestivo sťahovala a vďaka hučaniu v ušiach mala pocit, že žije v bubline, izolovaná od všetkých a všetkého. Hoci vedela, že všetky tieto príznaky majú emocionálny pôvod, neboli o nič menej reálne či znesitelnejšie.

Veľmi si priala nepremýšľať na tým, čo sa práve stalo, ale nepríjemné zážitky sa volajú nepríjemné aj z toho dôvodu, že nie je také ľahké zbaviť sa ich. Jediné, čo pomáha, je intenzívne myslieť na niečo úplne iné, snažiť sa upriamiť pozornosť inam, no len čo trochu poľavíte, spomienky sú späť a to s ešte silnejším efektom. Ginny sa pokúsila čítať, potom chvíľu lúštila krížovky, no každú chvíľu bola mysľou pri Malfoyovi. Nedokázala si zabrániť myslieť na neho a na to, čo jej povedal, tak to po chvíli vzdala.

Hlavu vyvrátila dozadu, zatvorila oči a nechala sa unášať. Aj tak už vedela, že v takýchto prípadoch má človek nad svojimi myšlienkami úboho malú kontrolu. Snažiť sa o niečo viac by bola iba strata času. Povzdychla si. Akosi jej zrazu vedomie, že onedlho nasadne do lietadla a odíde, už neprinášalo úľavu. To ju zmiatlo a ona sa zamračila. Mala by sa tešiť. A ak nie tešiť, tak by sa jej malo minimálne uľaviť, no ona sa necítila spokojná.

Otvorila oči, predklonila sa, lakte si oprela o kolená a tvár zaborila do dlaní. Veď Malfoy sám ju nakoniec poslal preč. Spomenula si na jeho hlas, na ten prenikavý pohľad a slová plné potláčaného citu. Možno jej odchod odobril, ale akosi sa jej to nezdalo. Tá posledná veta, ktorú vykríkol, bola plná hnevu a bola iba odpoveďou na to, čo povedala ona. Rozzúrilo ho to, že povedala, že tu nemá pre koho zostať? Alebo, a to bolo omnoho dôležitejšie, dotklo sa ho to?

Najprv jej napadlo, že premýšľať takto je úplne absurdné, ale potom sa tou cestou predsa len vybrala. Nebolo to zas až také nepredstaviteľné, veď v poslednej dobe sa o ňu zaujímal viac, než kedykoľvek predtým a možno... och! Nad čím to vlastne uvažuje? Veď teraz je to už aj tak jedno, nie? Odíde a už nikdy sa s ním nebude musieť stretnúť.

„Posledná výzva pre cestujúcich do Montrealu...“

Ginny sa prebrala zo zamyslenia a zodvihla hlavu. Nechápavo zízala na tabuľu, potom sa zadívala na hodinky. Nevedela si predstaviť, ako tam mohla presedieť niekoľko hodín a cítiť sa, ako keby prešlo iba desať minút. Postavila sa, obliekla si sako a vzala všetku svoju batožinu.

Nohy najskôr zaváhali, no donútila ich pohnúť sa. S ťažobou v srdci, ktorá jej znova vohnala slzy do očí, vykročila.