Duchovia minulosti 13

Napriek tomu, že Ginny dala Malfoyovi dosť jasne najavo, že je perfektne schopná zadovážiť si jedlo aj sama, on to vôbec nebral na vedomie. Od toho dňa, keď ju prinútil naobedovať sa s ňou, takmer každý deň nosil do firmy balíčky s obedom a spolu s Pansy jej nedali inú možnosť, iba sa k nim pri jedle pridať. Ale ona sa nedala tak ľahko uchlácholiť ich rozumnými argumentami, takže aspoň zakaždým nahodila zodpovedajúci nadutý výraz a odmietla sa s nimi rozprávať. Väčšinou ich iba nesústredene počúvala alebo sa zahĺbila do vlastných bezútešných myšlienok, kým sa prehrabávala v jedle.

To však ani zďaleka nebolo všetko. Daphne, ktorá sa nad jej zredukovanou váhou úplne zhrozila, keď ju po dlhej dobe zastihla v kancelárii, rezolútne vyhlásila, že takto ďalej pokračovať nemôže a začala ju takmer každý deň volať k nim na večeru. Ginny sa z toho naozaj snažila vyvliecť, ale už od začiatku vedela, že tento boj je prehratý. Hnedovlasá kráska bola asi taká nekompromisná ako Pansy s Malfoyom dohromady, ale aspoň sa s ňou trochu viac zblížila. A tiež s Blaisom, ktorého teraz na počudovanie začala volať krstným menom, pretože zistila, že vôbec nie je taký zlý, a to ani nehovorila o ich Benovi. S tým malým voňavým uzlíkom sa cítila šťastnejšie, než s kýmkoľvek iným. Bolo to také zvláštne a cudzie, že jej najprv chvíľu trvalo, kým ten pocit dokázala dešifrovať. Niečo, čo sa aspoň približovalo k šťastiu, totižto naposledy cítila pred veľmi dlhým časom; takým dlhým, až si sotva dokázala spomenúť, aké to je.

Pri zvuku rázneho zaklopania na dvere jej kancelárie, sa Ginny strhla. Tento raz konečne nemusela byť v suteréne, pretože riešila iba nejaké papierovačky a za to bola naozaj vďačná. Z toho šera, pri ktorom musela tam dole pracovať, ju už poriadne začali pobolievať oči. A tiež jej to tam občas pripadalo trochu strašidelné, pretože niektoré predmety mali vo zvyku nečakane sa na ňu vrhnúť, keď šla okolo nich.

Schmatla do ruky brko, aby to vyzeralo, že bola práve úplne zabratá do práce a vyzvala toho človeka, aby vstúpil. Dnu nakukla Pansina malá čiernovlasá hlava a na tvári sa jej objavil mierumilovný úsmev.

„Vstávaj zo stoličky, máme obednú prestávku. Zajednala som nám stôl v jednej talianskej reštaurácii na Oxford Street, tak si švihni.“

Ginny sa oprela o operadlo, útrpne sa zadívala do stropu a sťažka vydýchla. „Neprešli sme si týmto už? Nepotrebujem, aby ste mi ty, Daphne alebo nebodaj Malfoy robili pestúnku.“

„Ani jeden z nás ti nerobí pestúnku!“ bránila sa Pansy, ale Ginny vedela svoje. Mohlo snáď existovať nejaké iné vysvetlenie ich náhleho záujmu o jej stravovacie návyky? O tom veľmi pochybovala. „No tak! Vieš, že vzpieranie sa nikam nevedie a nakoniec aj tak pôjdeš.“

Isteže to vedela, tomu ich nátlaku bola predsa vystavená už niekoľko dní a dosiaľ sa jej, bohužiaľ, ani raz nepodarilo presvedčiť ich, aby ju nechali na pokoji. Chcela, aby ju jednoducho nechali umárať sa v depresii a aby nechali na jej rozhodnutie, kedy sa z tých ponurých nálad vyhrabe. No napriek svojmu častému podráždeniu, ktoré pramenilo z ich nemožnej dotieravosti, ju občas v hrudi zahrialo niečo veľmi sladké a príjemné. Skoro sa to podobalo na dojatie alebo vďačnosť; možno oboje.

„Môžeš mi povedať, kedy sa ku mne konečne prestanete takto správať? Už toho mám vážne plné zuby,“ zašomrala Ginny, ale jej hlas neznel tak nahnevane, ako by mal alebo ako by chcela, aby znel.

„Myslíš tým, kedy sa k tebe prestaneme správať ako priatelia?“ spýtala sa Pansy a Ginny sa zachmúrila. Sú priatelia?

Reštaurácia bola vkusne zariadená a útulná, čo Ginny trochu zdvihlo náladu. Personál bol milý, jedlo vynikajúce a ona mala pocit, že si ten obed celkom užíva, avšak iba do chvíle, keď sa vo dverách objavili štyria najmenej očakávaní ľudia zo všetkých. Pri pohľade na Rona, Lavender, Harryho a Hermionu by najradšej zaliezla pod stôl a zostala tam tak dlho, kým by neodišli, to by však vôbec nevyzeralo dôstojne.

Ginny takmer cítila, ako zbledla, prsty bolestivo zaťala do okraja stola. Rýchlo odvrátila hlavu a modlila sa, aby ju nezbadali. Nenápadne kývla na čašníka, aby im doniesol účet, a potom si všimla, ako ju zvedavo pozoruje Pansy.

„Čo robíš?“ spýtala sa s humorom v hlase. Ginny jej však neodpovedala, iba napäto čakala, kým jej donesú ten prekliaty účet a ona bude môcť rýchlo odísť.

„Pozrime sa, koho to tu máme,“ zaznel vedľa nej nečakane úlisný hlas, o ktorom vedela, že patrí jej bratovi. Nikdy predtým ho nepočula takto hovoriť, ale nikdy predtým si nepomyslela ani to, že by bol schopný správať sa k nej s takým odporom. Nuž, človek sa učí celý život, nie je tak?

Vedela, že nemala inú možnosť, iba sa mu odvážne postaviť tvárou v tvár. Otočila hlavu a zadívala sa na nich. Všetci štyria stáli pri ich stole, týčili sa nad nimi, kvôli čomu mala Ginny pocit, že je malá ako špendlíková hlavička.

„Ron,“ chladne zamrmlala. Cítila na sebe Pansin pohľad a akosi si bola istá, že je pripravená zastať sa jej, keby došlo k nejakej šarvátke. Ginny úprimne dúfala, že to nebude potrebné. Netúžila sa s nimi hádať alebo dokonca iba rozprávať. Na niečo také nebola pripravená, veď sa ešte ani nestihla spamätať z ich posledného rozhovoru na svadobnej hostine.

„Ginny! To je prekvapenie,“ zvolal Harry, ktorý stál po Ronovej ľavici. Jeho hlas bol podfarbený väčšou dávkou nadšenia, ako bolo v ich situácii prirodzené, čo ju pochopiteľne prekvapilo.

„Zbohom, Harry,“ neodolala posmešnému odvrknutiu, schmatla kabelku a vstala zo stoličky. Ak ten sprostý čašník nemienil prísť, musela ísť ona za ním, pretože zostať s nimi iba o minútku dlhšie bolo to posledné, po čom túžila.

Náhlila sa k pultu. „Žiadala som o účet!“ vyštekla na čašníčku, ktorá okamžite zodvihla hlavu a zarazene na ňu zízala.

„Och, áno, samozrejme, slečna,“ hapkala, začala niečo ťukať do počítača pred sebou a Ginny medzitým napäto podupkávala nohou. Keď jej dievča konečne podalo lístok, vrazila jej do ruky peniaze a nestarajúc sa o to, že bankovka, ktorú jej podávala, viac než dvakrát pokryla sumu účtu, sa zvrtla s úmyslom okamžite odtiaľ vypadnúť. Bolo jej však dovolené urobiť iba dva kroky, kým sa pred ňu postavil jej brat.

Podarilo sa jej nezastonať nahlas. Nemala poňatia, čo od nej môže chcieť. Myslela si, že všetky urážky jej už stihol povedať pri ich poslednom stretnutí.

„Čo tu robíš?“ odmerane sa spýtal.

Ginny arogantne nadvihla obočie. „Myslela som si, že vieš, na čo sa chodí do reštaurácie, ale keď ti to už musím povedať, bola som sa tu najesť.“ Zaumienila si, že bude radšej vyzerať povýšenecky a odmerane, než pripravená zlomiť sa.

„Snažíš sa byť vtipná?“ nahnevane sa spýtal. „Nemyslel som reštaurácii, myslel som Londýn. Čo ešte robíš v Londýne?“

Týmto ju prekvapil.

„Prečo by som nemala byť v Londýne?“ spýtala sa, zmätená.

„Lebo ťa tu nikto nechce?“ Vyslovil to, ako keby to bolo samozrejmé, ako keby to mala vedieť aj sama.

„Bývam na opačnej strane mesta ako ty a keby nebolo tejto náhody, ani by si nevedel, že som stále tu, tak prečo ti to tak prekáža?“

„Jednoducho preto, že tu nemáš čo hľadať! Prečo neodídeš a neurobíš nám všetkým láskavosť? A vlastne... ako očakávaš, že sa zachovám k niekomu, kto je zradca a vrah?“

Ginny si už pred časom sľúbila, že nedovolí podobným poznámkam ovplyvniť ju. Povedala si, že ju niečo také zlomyseľné už viac nedostane na kolená, ale teraz Ronove slová ohlodávali toto rozhodnutie. Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. Vložiť do toho emócie by bolo to najhoršie, čo by mohla urobiť; jemu aj tak nezáležalo na tom, čo cíti, takže nebola ochotná ponižovať sa zbytočnými slzami.

„Už som viac ráz povedala, že to nie je pravda. Neurobila som nič zlé, ale vy aj tak veríte skôr niekomu inému než mne. Prečo ma teda nenecháte napokoji? Nič od vás nechcem, už vás nežiadam, aby ste ma vypočuli a overili si fakty skôr, než niekoho odsúdite. Prečo ma nenecháš žiť si svoj život v pokoji?!“ Bola rada, že dokázala nevyroniť ani jednu slzu, no hlas nemala úplne pokojný. Chvel sa a ona si nebola istá, či to bolo hnevom alebo bolesťou. Pravdepodobne to spôsobili obe emócie.

Uprene sa dívala Ronovi do tváre a tak ako vtedy na svadobnej hostine, aj teraz tam hľadala kúsok ľudskosti, tieň súcitu alebo aspoň kúsok hocakej emócie, ktorá by nebola hnevom alebo nenávisťou. Zlyhala, nič tam nebolo.

„Ja nikdy neprestanem, Ginny,“ zavrčal skrz zaťaté zuby a ona si uvedomila, že prvý raz po piatich rokoch počuje z jeho úst svoje meno a prvý raz vôbec ho vyslovil s takým odporom. Ako keby ho tých pár písmen pálilo na jazyku, akoby sa mu z nich chcelo vracať. „Neprestanem, lebo zakaždým, keď si spomeniem na malého Teda, ktorý tvojou vinou stratil rodičov, nenávidím ťa viac. Každý, kto o tom vie, ťa nenávidí. Tak prečo neodídeš niekam do pekla a nezostaneš tam?“

Ginny na neho v šoku zízala rozšírenými očami. Jeho slová do nej bodali, rezali ju; bola si vedomá toho, že to bol ich zámer, lenže ona nič necítila. Bolo to čudné, no necítila žiadnu bolesť iba prázdno. Kiežby to tak zostalo navždy, kiežby si mohla dovoliť ten luxus do konca života nič necítiť, lenže vedela, že jej necitlivosť bolo iba obyčajné ticho pred búrkou. Teraz bola jednoducho príliš šokovaná na to, aby si uvedomovala, že ju to skutočne zasiahlo. Bolo to, ako keby v sebe mala adrenalín, ktorý potláča bolesť, tá sa však nevyparí, iba sa oddiali. A ona nemienila čakať v preplnenej reštaurácii, kedy do nej konečne udrie všetkou silou.

Videla, ako ju Ron študoval, díval sa do jej tváre, aby zistil, aké škody na nej napáchal a bol pripravený masochisticky sa z toho tešiť. Preboha! Nikdy by jej nenapadlo, že je to taký typ človeka. Vedela, že dokázal byť nepríjemný a k nepriateľom zvykol byť nemilosrdný, no tešiť sa z bolesti vlastnej sestry bolo skutočne choré.

Oči sa jej začali napĺňať slzami, zamrznuté srdce sa začalo po okrajoch pozvoľna roztápať a jeho slová konečne začali spôsobovať to, čo mali už na tačiatku – raniť ju. Rýchlo sa zvrtla; nedôverovala svojmu hlasu natoľko, aby mohla reagovať. Bála sa, že keby prehovorila, dokázal by v ňom počuť plač. Vykročila neistým krokom, nezreteľne si vedomá, že niekto kráča vedľa nej, a zastavila sa až keď bola od reštaurácie niekoľko metrov.

Neplakala, ale to iba vďaka nechtom zarytým do dlaní a pere ohlodanej do krvy. Pansy sa jej zľahka dotkla pleca.

Zvrtla sa. „Som v poriadku,“ vyrovnane povedala, keď zistila, ako intenzívne sa na ňu díva, no nebola to pravda. Isteže nebola! V tej chvíli bola všetko možné len nie v poriadku a tušila, že Pansy jej lož poľahky prehliadla.

Niekedy nebola dobrá klamárka. Alebo pri niektorých ľuďoch. Napríklad mala dojem, že Malfoy vždy vedel, kedy klamala. Prekliaty jasnovidec.

„Nezdá sa mi, že si v poriadku.“

„A mne sa zasa nezdá, že ty si človek, ktorý má právo hodnotiť, či som alebo nie som v poriadku,“ odvrkla, ale potom sa upokojila.

„Čo sa tam stalo? Čo ti povedal?“

Ginny trhla ramenami a zadívala sa do diaľky. „Nebolo to nič mimoriadne, povedal mi to, čo vždy. Ja... myslím, že si vezmem na zvyšok dňa voľno,“ zamumlala a ani nedala šancu Pansy reagovať. Otočila sa skôr, než mohla jej nadriadená čokoľvek povedať a vybrala sa hľadať nejaké skryté miesto, odkiaľ by sa mohla premiestniť.

***

Pansy vedela, ako Draco neznášal, keď mu dávala najavo, že vie o jeho starostlivosti o Ginny. Radšej by skočil Temže, než by to pred ňou priznal otvorene, čo koniec-koncov dokázal ich veľkolepou výmenou názorov spred niekoľkých týždňov, po ktorej sa s ním pár dní odmietala baviť. Teraz však musela znova apelovať na jeho slabosť pre tú čarodejnicu. Hoci sa po strete so svojím bratom Ginny snažila vyzerať normálne, Pansy jej videla v očiach, že niečo je hrozne, hrozne zle.

Dlho premýšľala a váhala, či s tým má Draca obťažovať alebo nie, no jej zlý pocit jej nakoniec nedal na výber. Letaxom zo svojho bytu sa pojila s Dracovou obývačkou a lenčo sa v krbe objavila jeho hlava, vyhŕklo z nej: „Draco, mám strach o Ginny.“

Zreteľne videla, ako sa na ňu najprv vyvalene zadíval, ale potom sa jedno jeho obočie vytiahlo hore. „Zase?!“ vyhŕkol a zatváril sa útrpne.

„Prestaň s tým! Myslím to úplne vážne,“ podráždene na neho vyletela. „Boli sme v reštaurácii na obede, keď sa tam zjavil jej brat Ron. Neviem, čo si povedali, ale mal si vidieť výraz na jej tvári!“

Dracova hlava v plameňoch si povzdychla. „Hádku s tým tupcom už raz prežila, takže si myslím, že bude v pohode.“

Pansy sa rozzúrila. „Áno? A kedy to bolo... na svadbe? Ak jej hladovanie klasifikuješ ako‚ v pohode‘, tak si my dvaja nemáme čo povedať!“

„Je silnejšia, než si myslíš,“ povedal s presvedčením v hlase.

„A možno je slabšia, než aká sa snaží vyzerať,“ odvrkla, ale potom sa jej tón zmenil z nahnevaného na prosebný. „Aspoň sa choď uistiť, že si niekde v kúpeľni nepodrezala žili.“

Ani nevedela, či to myslela žartovne alebo nie.

„Kedy s tým konečne prestaneš?“ vyzdychol si Draco, čím jej vôbec nič nepotvrdil a stratil sa z krbu rýchlejšie, než sa s ním stihla Pansy rozlúčiť.

***

Myšlienka na útek jej hlodala v hlave odvtedy, čo za sebou zavrela dvere svojho bytu. Nechcela sa ňou veľmi zaoberať, lenže ona bola taká neústupná, že nakoniec nedokázala myslieť na nič iné. Čím viac sa snažila túžbu odísť ignorovať, tým nemilosrdnejšie sa jej dobýjala do mysle. Snažila sa sústrediť na čokoľvek iné, rozptýliť sa, ale potom si uvedomila, že ani nevie, prečo to robí.

Prečo sa tomu tak bráni? Prečo sa bojí čo i len pomyslieť na to? Možno mala strach, že keď nad tým začne premýšľať, zistí, že Ron mal vlastne ten najlepší nápad. A keď už sa raz touto cestou vybrala, nedalo sa robiť nič iné, iba kráčať po nej ďalej; zistiť, či odchod je to, čo by mala urobiť.

Veď čo ju čaká tu v Londýne? Neustále ju tu prenasledovala jej tragická minulosť. Visela nad ňou ako Damoklov meč, pripravený kedykoľvek jej oddeliť hlavu od tela a definitívne ukončiť jej trápenie. Mala nejaký dôvod na to, aby zostala? Jej rodina sa jej vzdala rovnako ako jej priatelia, novinári ju neprestali prenasleodvať a bombardovať otázkami. Nebolo by jej lepšie v Kanade, kde nikto nevie, čo znamená byť Ginny Weasleyovou? Kde si žila svoj život v pokoji?

Nemala prečo tam zostať, Londýn už viac nebol jej domov. Necítila sa tam ako doma, lebo tam nebola vítaná. Nikto sa v skutočnosti netešil, keď sa vrátila a nikto nebude jej odchod oplakávať; tým si bola istá.

Hoci sa zdalo, že je pevne rozhodnutá, čo musí urobiť, hoci vedela, čo je pre ňu najlepšie, toto rozhodnutie nechcela príliš unáhliť. Keď odišla z Anglicka naposledy, bola zúfalá, utiekla by kamkoľvek, len aby bola z toho pekla preč, ale teraz mala čas na premyslenie. Dúfala, že niečo v jej mysli sa zobudí a ponúkne jej dôvod, vďaka ktorému si uvedomí, že stojí za to zostať, ale čím dlhšie nad tým rozmýšľala, tým viac dôkazov sa vynáralo v prospech úteku. Čím dlhšie si prehrávala posledné týždne v mysli, tým istejšia si bola, že jediné, čo tu na ňu striehlo bola bolesť. V Anglicku by už nikdy nebola šťastná, teraz to vedela.

Zbaliť sa nebolo vôbec náročné, oblečenie natlačila do dvoch kufrov za menej než desať minút. Niečo z toho musela zmenšiť, aby sa tam zmestila aj jej kozmetika, hygienické potreby a topánky, nehovoriac o jej kabátoch. V takýchto prípadoch bola rada, že je čarodejnica a nemusí zo sebou vláčiť desať kufrov. Rozhliadala sa po byte, pozorne ho skúmala, ale nenašla nič iné, čo by si so sebou chcela zobrať. Nemala tam žiadne osobné veci. Nijaké zarámované fotografie rodiny alebo priateľov, žiadne fotoalbumy či drobnosti, ktoré by mali pre ňu sentimentálnu hodnotu. Keď sa nad tým tak zamyslela, kým zízala na prázdne poličky v obývačke, kde by mali byť poukladané knihy a rôzne dekorácie, uvedomila si, že sa v skutočnosti nikdy naozaj nezabývala. Jediné, čo tu mala, bolo oblečenie, ako keby jej podvedomie už od začiatku vedelo, že tu nezostane.

Nikdy nepocítila túžbu zútulniť si to tam, kúpiť magnetky na chladničku, prestieranie na stôl, ktoré by sa hodilo k farbe závesov v kuchyni, skrášliť krb svietnikmi so sviečkami a zavesiť nad neho zrkadlo alebo obraz. Niž z toho. Zrazu chápala prečo.

Keď skončila s balením, naškriabala krátky odkaz pre Pansy a poslala jej ho do práce, takže skôr ako zajtra okolo deviatej ráno sa k nemu nedostane. Vzala kľúče od bytu, vyšla na chodbu a bezpečne za sebou zamkla. Teraz nemusela hľadať domovníka, aby mu oznámila, že sa sťahuje, lebo nájomné za byt mala zaplatné ešte na ďalší mesiac. Okrem toho, aj tak sa bude musieť ešte vrátiť, pretože všetok nábytok je jej, takže si ho bude musieť buť vziať do Kanady, alebo predať.

***

Sedela na jednej stoličke v dlhom rade plastových sedadiel, oba kufre mala položené na zemi vedľa seba, sako prehodené cez operadlo vedľajšej stoličky. Po celej letiskovej hale sa to hemžilo ľuďmi, ktorí okolo nej pobehovali nervózni, či stihnú svoj let. Zadívala sa na digitálnu tabuľu nad hlavou a povzdychla si. Lietadlo do Montrealu odlietalo o druhej v noci, čo znamenalo, že musela čakať viac ako päť hodín. Mohla by sa vrátiť k sebe do bytu a počkať tam, ale nechcela. Už sa rozhodla a nemienila urobiť ani jeden krok späť, aj keby to znamenalo iba prečkať tam pár hodín pred tým, ako definitívne opustí krajinu.

Nečinne tam sedela približne hodinu, kým jej konečne došlo, že nemať sa čím zamestnať znamenalo iba viac premýšľania o svojej nezávideniahodnej situácii. Hoci sa jej nechcelo vláčiť so sebou všetky veci, predsa sa postavila, prehodila si sako cez ruku, schmatla oba kufre a vybrala sa so trafiky, ktorá stála pár metrov od nej. Nemala odvahu nechať svoju batožinu uprostred haly, hoci by na ňu mala z obchodu celkom dobrý výhľad. Zo skúsenosti vedela, že sa môže stať čokoľvek a ona nemienila riskovať, že jej niekto ukradne tašku aj s jej jedinými muklovskými dokladmi a teda aj jej jedinou možnosťou, ako sa okamžite dostať z Anglicka. Keby chcela do Kanady cestovať čarodejníckym spôsobom, musela by najprv žiadať o povolenie, potom by museli zohnať prenášadlo alebo zariadiť dočasné spojenie krbu v jej byte v Kanade s krbom na oddelení zahraničných vecí na ministerstve... jednoducho to bolo príliš veľa opletačiek a čakania.

S povzdychom sa hodila na svoje prechádzajúce miesto. Kúpila si päť časopisov, skrížovky, sudku a jednu knihu, ktorá vyzerala ako nejaký historický román. Snáď to tých päť hodín nejako vydrží. Po hodine vysedávania a čítania jej došlo, že návšteve úložne batožín sa nevyhne, hoci vedela, že za jednu hodinu si účtujú nehorázne peniaze. Jej telu sa však nedalo rozkázať, potrebovala ísť na toaletu a veci jej nemal kto postrážiť. A na to, aby o to niekoho požiadala, bola príliš nedôverčivá.

Vstala z plastovej a nie veľmi pohodlnej stoličky, obliekla si sako, vzala do rúk oba kufre a zvrtla sa, aby pohľadala úložňu. Vtedy ho zbadala. Srdce sa jej na takmer nebadateľnú chvíľu zastavilo a potom sa rozbehlo opreteky. Nie, nemohol tam byť, určite tam nebol, jednoducho je iba šialená. V poslednej dobe sa s ním vídala nezvyčajne často, preto má teraz preludy a vidí ho aj tam, kde jednoducho nemohol byť. Proste to nebolo možné!

Zarazene zostala stáť, ako keby jej nohy zrástli s podlahou a prstami sa štípala do ruky tak silno, až sa jej do očí natisli slzy. No on nezmizol. Zízala na toho vysokého bledovlasého muža, ako stojí uprostred davu a zmätene sa okolo seba rozhliada. Vyzeral úplne stratený a ona vedela, že je to pravdepodobne kvôli tomu, že na letisku ešte nikdy nebol.

Nevedela, prečo tam ešte stále bola. Kým ju ešte nezbadal, mohla sa zvrtnúť a jednoducho sa vypariť. Ak by chcela, nikdy by ju v tom chaose nenašiel, lenže ona zostala. Ako obarená sa dívala na jeho trhané pohyby, kým sa k nej konečne otočí a uvidí ju, no zároveň sa toho ktovieprečo bála.

A keď sa to konečne stalo, keď sa jej konečne zadíval do tváre, intenzita jeho pohľadu ju takmer zrazila na kolená. V tej chvíli vedela, že sa mala radšej niekam schovať.