Duchovia minulosti 12

Napriek tomu, že keď vyliezla z vane, bola už skorá ranná hodina, Ginny sa po preskúmaní svojho bytu zahrabala do postele. Musela sa najprv uistiť, či Malfoy naozaj odišiel – u neho nikdy nevedela odhadnúť, čo urobí – ale potom, keď sa uistila, že na ňu nikde nečíha, sa už uložila do voňavých perín s úmyslom zabudnúť na tú hrôzu, ktorá sa odohrala na svadobnej hostine. A nielen na to. Predovšetkým sa chcela zbaviť tej tupej ale príliš intenzívnej a vytrvalej bolesti v hrudi, ktorá ju tlačila a ťahala nadol - pravdepodobne niekam do pekla trýznivej sebaľútosti.

Mala však už vopred vedieť, že to nebude vôbec jednoduché ak nie nemožné. Nehľadiac na to, ako veľmi to chcela či potrebovala, zakaždým keď s nádejou zatvorila oči, mala pred sebou ich pobúrené nenávistné tváre, ktoré sa na ňu dívali s opovrhnutím v očiach. V ušiach jej ako nekonečné ozveny zneli ich kruté slová, ktoré sa jej znova a znova zabárali hlboko do srdca. Rýchlo otvorila oči, posadila sa na posteli a bojovala s túžbou ísť do kuchyne po fľaštičku s elixírom na bezsenný spánok.

Napriek tomu, že jej mozog – jej racionálne ja – zúfalo kričalo, aby to nerobila, vstala z postele a prešla cez spálňu do obývačky. Zadívala sa na malú skrinku kuchynskej linky, tam, kde mávala lieky a elixíry a donútila sa zastať. Bezradne klesla na pohovku s pocitom, že tento raz bolo jej impulzívne doráňané srdce, ktoré prahlo po chvíľke pokoja, porazené. Nevezme si ten elixír. Tento raz takú chybu nespraví. Ona s ním už totižto mala skúsenosti a vôbec na to nespomínala rada.

Hneď po tom, ako sa presťahovala do Kanady a našla si prácu, elixír na bezsenný spánok sa stal jej jedinou možnosťou, ako prežiť. Nebolo ani jednej noci, ktorú by spala pokojne a neprebúdzala sa uprostred noci zaliata potom a zúfalstvom, s pocitom, že na ňu každú chvíľu padnú steny jej izby. Nemohla si dovoliť byť neustále nevyspatá a vyčerpaná, pretože by stratila prácu a keby stratila prácu, ocitla by sa na ulici. To sa nemohlo stať. Neskôr si však uvedomila, že ten elixír pre ňu začínal znamenať viac, než bolo zdravé. Postupne neprešiel večer, kedy by ho nebola užila a ona neskôr začala chápať, že je na ňom závislá. Nebolo ľahké dostať sa z toho a teraz znova stála pred dilemou, ktorá jej v minulosti spôsobila nemalé trápenie.

Zatvorila oči, zložila si tvár do dlaní a párkrát sa zhlboka nadýchla. Bolo to pred piatimi rokmi. Teraz je predsa silnejšia, musí byť silnejšia ako vtedy, hovorila si, kým sa zúfalo snažila potlačiť prázdnotu vo svojom vnútri. Narovnala sa, otočila hlavu a z očí jej vyhŕkli horké slzy, keď utrápeným pohľadom prevŕtavala jednu z kuchynských skriniek. Tam vo vnútri bol liek, ktorý by jej bol teraz najviac pomohol. Pomohol by jej necítiť tú zadúšajúcu bolesť, s ktorou sa nemohla alebo nechcela vyrovnať vlastnými silami.

Ibaže ona už z vlastnej skúsenosti vedela, že elixír nepomáhla naozaj, iba odďaľuje nevyhnutné. Prespať to nebol až tak dobrý nápad, pretože keď sa zobudí o pár hodín alebo o pár rokov neskôr, nebude v tom žiaden rozdiel. Stále to bude bolieť rovnako, ako keď s nádejou v duši zaspávala. Takže čo vlastne potrebovala? Zjavne to nebol elixír, ale čo to potom bolo? Potrebovala sa o tom snáď s niekým porozprávať? Alebo iba nebyť sama? Možno práve naopak, možno potrebovala odísť niekam, kde jej nikto a nič nebude pripomínať jej minulosť a konečne definitívne zabudnúť.

Pokrútila hlavou a slzy začali padať rýchlejšie. Nemohla o tom hovoriť a nechcela, aby ju takto niekto videl, ale na druhej strane, keď takto sedela vo svojom byte úplne sama, všade vládlo mŕtvolné ticho a za oknami sa pomaly brieždilo, zdalo sa, že aj keby začala na plné pľúca kričať o pomoc so všetkým zúfalstvom, ktoré v sebe mala, nikto by ju nepočul. Zrejme by ju nikto ani nechcel počuť. S čistým svedomím by ju nechali napospas sebe samej a ona cítila, že by sa zničila. Tento raz už definitívne. Ale kto by ich mohol obviňovať? Nikto si predsa nechce vziať na svoje plecia ťarchu niekoho tak doráňaného a zdrveného, ako je ona.

Cítila sa, ako keby sa jej život potápal. Išiel ku dnu a nehľadiac na to, ako veľmi sa snažila zabudnúť a dať všetko znova do poriadku, nedarilo sa jej to. Zakaždým, keď sa konečne pohla o jeden malý krôčik dopredu, niečo sa stalo a sotilo ju to dva kroky späť do ešte väčšej mizérie než predtým. A ona nemohla žiadať o pomoc. Neodvážila sa, pretože vedela, že nikto si nezaslúži byť vtiahnutý do toho, čo sa odohrávalo v jej živote.

Tak ako pred piatimi rokmi aj teraz sa s tým bude musieť popasovať sama. Nič iné jej aj tak nezostávalo.

Rýchlo vstala, prešla do kuchyne a otvorila skrinku. Tú jednu fľaštičku elixíru si nechala vlastne preto, aby jej navždy pripomínal, že už nikdy nesmie podľahnúť vidine ľahkej chvíľkovej úľavy. Lenže nikdy jej ani nenapadlo, že bude ešte niekedy v živote tak veľmi balansovať na hrane, ako pred piatimi rokmi. Nenapadlo jej, že posledná pripomienka ťažkého liečenia sa zo závislosti, ju môže znova stiahnuť na dno.

Schmatla priesvitnú fľaštičku a rýchlo ju celou silou hodila do umývadla. Niekoľko kvapiek vyprsklo aj s pár drobnými úlomkami skla. Ginny sa strhla, keď jej tá spŕška pristála na tvári a na lícach ju zaštípali drobné ranky. „Dopekla,“ zamumlala, rýchlo vykročila do kúpeľne a utrela sa uterákom.

Keď ho odtiahla od tváre, zistila, že na ňom zostali jemné stopy po krvi.

Vzdychla si a pokrútila hlavou. Nebolo to práve najmúdrejšie riešenie, ale aspoň sa tej diabolskej veci zbavila, a na tom jej záležalo najviac.

***

Draco si v duchu útrpne povzdychol, odsunul hŕbu papierov stranou a brko hodil späť do kalamára.

„Pošlite ju dnu,“ povedal asistentke, ktorá prikývla a odišla. Vzápätí sa do jeho kancelárie dovalila zamračená Pansy, hodila sa do kresla pred jeho stolom a zatvárila sa dramaticky. Práve dnes na ňu nemal veľmi náladu, ale vyhodiť ju nemohol. Teda, mohol, ale musel by si to u nej žehliť zrejme poriadne dlho a to mu za to nestálo.

„Pansy,“ ozval sa na pozdrav. „Pokojne vojdi a posaď sa,“ ironicky okomentoval jej maniere, ale ona iba prevrátila svojimi veľkými hnedými očami. „Čo potrebuješ?“

„Musíme niečo urobiť, Draco,“ vyhŕkla a on nadvihol obočie.

„Ocenil by som, keby som vedel, o čom hovoríš.“

V tej chvíli sa Pansy zatvárila, ako keby mu z jednej sekundy na druhú narástla druhá hlava s chápadlom miesto nosa. „Prirodzene, hovorím o Ginny.“

Zaškľabil sa. „Och, áno, prirodzene,“ sucho zopakoval, ale ona sa tvárila, ako by jeho sarkazmus nezaregistrovala.

„Už to začína byť fakt vážne.“

„Prečo?“ spýtal sa a zatváril sa ľahostajne. „Prestala snáď chodiť do práce?“

Pansy záporne pokrútila hlavou. „Chodí do práce, ale to ešte neznamená, že je v poriadku. Úplne sa so mnou odmieta rozprávať o tom, čo sa stalo... alebo o čomkoľvek inom.“

Draco sa uškrnul, zakloniac sa v kresle. Ruky s prepletenými prstami si položil na ploché brucho a bojoval s túžbou vyložiť si nohy na stôl. „Možno ťa má už plné zuby. Viem o minimálne jednom ďalšom človeku, ktorý je na tom rovnako.“

„To nie je vtipné, Draco!“ zvýšila hlas Pansy a nevraživo na neho zazerala. Mal pravdu, keď si myslel, že vyloženie nôh na stôl by na ňu nezapôsobilo veľmi dobre. „Za posledných päť dní schudla najmenej tri kilá a mal by si vidieť tie tmavé kruhy, čo má pod očami. Ver mi, má veľmi ďaleko od toho, aby bola v poriadku. Ak to bude takto pokračovať aj naďalej, neviem, čo s ňou bude.“

Jeho priateľka sa tvárila veľmi vážne a akonáhle to Dracovi došlo, črty mu na pobavenej tvári stuhli a on si rezignovane povzdychol. „Potrebuje sa vyrovnať s tým, čo sa stalo. Nechaj ju, nech to urobí po svojom.“

„Po svojom? Tým myslíš, že ju mám nechať vyhladovať sa na smrť?!“

Podráždene sa zamračil. „Nevyhladuje sa na smrť, Pansy! Nedramatizuj. Po svadbe som bol za ňou a vyhodila ma z bytu. Myslím, že dala dosť jasne najavo, že je schopná vyrovnať sa s tým sama a našu pomoc nepotrebuje.“

„To hovoríš iba preto, lebo ťa tým urazila,“ pohŕdavo odvetila a odfrkla si, kým sledovala, ako sa načiahol po hrnčeku s pariacou sa čiernou tekutinou, ktorý stál na stole a usrkol si malý dúšok. „Mňa neponúkneš?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.

„Nemyslel som si, že zostaneš tak dlho, že budeš mať možnosť dopiť ju,“ povedal a ľahostajne pokrčil ramenami. Pansy na neho zostala vyjavene zízať a potom skrivila pery do posmešného úškľabku.

„Na to, z akej rodiny pochádzaš a ako veľmi tvoja mama dbala na dobrú výchovu, je tvoje správanie niekedy horšie než mizerné. Zvláštne, že ma to ešte stále neprestáva prekvapovať,“ dodala potichšie pre seba, ale dala si záležať na tom, aby to Draco počul.

Ten sa zachmúril, načiahol sa k terminálu a objednal pre Pansy jednu kávu s lyžičkou cukru a so šľahačkou. Vedel, že v tomto prípade mala úplnú pravdu. Jeho mama by bola zhrozená nad tým, ako sa správa, ale niekedy to proste nemohol ovplyvniť. Bojovať s podstatou vlastného bytia je sakramensky ťažké a Pansy sa s tým mala zmieriť zo všetkých ľudí, ktorí ho poznajú, ako prvá. Je jeho priateľka odjakživa, mala by ho poznať lepšie.

„Takže, čo urobíme?“ preťala ticho Pansy, keď si hneď po odchode Dracovej sekretárky dala do úst lyžičku kopcom naloženú šľahačkou.

„Ako som už povedal, nenapadlo ti, že sa ti vyhýba preto, lebo sa tým chce zaoberať sama? Bez toho, aby do toho niekto ustavične strkal nos?“

Čiernovláska pokrútila hlavou a pomaly miešala v šálke kávu, ktorá sa z čiernej zmenila na tmavo béžovú. „Nie, nenapadalo, pretože vidím, čo to s ňou robí. Čo ak to nezvládne?“

„Pred piatimi rokmi to zvládla celkom dobre,“ tvrdohlavo trval na svojom Draco a zazeral na priateľku sediacu pred ním. Čo je jeho vôbec do toho? Prečo by sa mal starať, keď o to Weasleyová nestojí? Ak chce ich pomoc, nech ich požiada a on urobí, čo bude môcť, aby sa z toho znova dostala, ale nikto od neho nemôže očakávať, že bude celé dni vyčkávať, kedy sa jej uráči zobrať ho na vedomie. Ak nechce, aby sa do nej staral, tak sa nebude.

„Ako to môžeš vedieť? Žila tam päť rokov. Nevieš, ako dlho jej trvalo dať svoj život do poriadku a ani ako na tom bola. O tom, ako prebiehal jej život v Kanade nevieš nič.“

Draco si dvomi prstami jemne pomasíroval koreň nosa, zatvoril oči a oprel si hlavu o opierku kresla. Nechápala to, však? „Ona nechce našu pomoc, Pansy,“ každé slovo vyslovil s osobitným dôrazom a premýšľal, čo má znamenať to čudné sklamanie, ktoré pri tom cítil. Na také niečo vôbec nebol zvyknutý a fakt, že sa tak cítil kvôli Weaselyovej, bol ešte nepochopiteľnejší. „Zmier sa s tým,“ dodal ešte želajúc si, aby sa tým riadil aj on sám.

„Samozrejme, že ju nechce,“ trpko sa ozvala Pansy. „Nehľadiac na to, že za posledné týždne to je medzi nami dobré, stále sme jej bývalí nepriatelia. Ešte nám úplne neverí a zrejme bude chvíľu trvať, kým začne, ale to neznamená, že sa jej otočíme chrbtom vtedy, keď nás najviac potrebuje. To spravili tí druhí, alebo sa mýlim?“

„Keď sa chceš tak veľmi hrať na záchrankyňu, tak teda niečo urob,“ netrpezlivo vyhŕkol Draco a túžobne sa zadíval na stoh pergamenov, na ktorých pracoval predtým, než ho prepadla Pansy. Teraz sa mu zdali oveľa lákavejšie, ako na začiatku keď sa mal do nich pustiť.

„Ale čo? Keby som to vedela, tak za tebou neprídem, nie?“

„Ja neviem, Pansy!“ Frustrácia a netrpezlivosť v jeho hlase ju nijako neobmäkčili. Neústupne sa na neho dívala a čakala. „Možno by si ju mohla vziať niekam na večeru alebo nakupovať. Alebo do kina,“ povedal napokon, ale ona sa miesto vďačného výrazu iba zamračila.

„Bolo by to oveľa jednoduchšie, keby na ňu všade nestriehli tí dotieraví novinári,“ posťažovala sa. „Z domu sa nedostane ani po ďalšiu budovu bez toho, aby sa z nej niekto nesnažil vymámiť, kde bola a čo robila uplynulých päť rokov. Radšej sa takému niečomu s radosťou vyhne, takže teraz preferuje limitovanie svojho životného priestoru na svoj byt a kanceláriu. Myslím, že nikam inam nechodí.“

No, áno. Znášať neustále dobiedzanie tých supov, ktorí si hovoria novinári, asi nebolo veľmi príjemné. Vlastne, on vedel, že to po čase šlo tak na nervy, až sa z toho išiel človek zblázniť. Podobnej pozornosti si užil dostatok v čase hneď po vojne, takže prinajmenšom tušil, ako sa musí Weasleyová cítiť. A bolo to ešte oveľa horšie, ak sa jednalo o takú citlivú tému ako jej rodina a záhadný útek z Británie.

„Tak čo chceš vlastne počuť?“

Aj tak asi nebolo veľa vecí, ktoré v tej záležitosti mohli urobiť oni dvaja. Ako sa hovorí, čas je najlepší liek a ona to najhoršie jednoducho musela prečkať. Či to už chce urobiť zatvorená sama v byte alebo obklopená priateľmi, ktorí sa ju snažia rozptýliť, je iba na nej.

„Chcem počuť niečo, čo pomôže!“

Škaredo sa zaškľabil a nedbanlivo pohodil plecom. „Ak mám byť úprimný, vôbec ma to nezaujíma a ty by si si tiež mala dať pohov. Ako som ti už povedal, ak bude chcieť pomoc, dá ti vedieť.“

„Och, moje nervy, Draco, prestaň sa konečne tváriť, že ti na tom nezáleží! Obidvaja vieme, že to nie je pravda.“

Draco sa takmer začervenal. Mala pravdu a on to veľmi dobre vedel. Želal si, aby mu to bolo jedno, aby sa jednoducho nestaral o to, ako dlho ešte potrvá, kým sa Ginny vyhrabe z depresie. Želal si, aby na ňu nemusel neustále myslieť a dumať nad tým, či je jej už lepšie. Lenže aj keby jeho pomoc neodmietla a on by sa stále snažil niečo s tým urobiť, pravdepodobne by nevedel čo. Nemal by potuchy, ako ju donútiť, aby svojej nehodnej rodine nedovolila nechať si ich pohŕdaním ublížiť.

Napriek tomu, že si aspoň sám pred sebou priznal svoj poľutovaniahodný nedostatok ľahostajnosti voči Weasleyovej, jeho reakciou na Pansin výbuch bolo zlostné stisnutie pier. „Vieš čo, Pansy? Rob čo chceš a mňa nechaj láskavo na pokoji.“

Nečakal, že tie slová zafungujú tak dobre, pretože Pansy vedela byť niekedy až nepríjemne vytrvalá, ale napokon sa stalo to, na čo čakal od prvej chvíle, čo zistil, že v ich rozhovore bude hlavnou témou Ginny. Odišla. Postavila sa, tvárila sa tak urazene, ako sa môže tváriť iba ona, a bez slova, ale s hlavou hrdo vztýčenou ho nechala samého.

Kiežby sa mu po jej odchode naozaj uľavilo.

***

Prešiel týždeň a Pansy o sebe vôbec nedala vedieť. Asi sa jej ten posledný rozhovor naozaj dotkol, hoci Draco vedel, že ju nijako neurazil. To, že jej urazené mlčanie bolo spôsobené iba tým, že sa nechcel pliesť do Ginniných vecí, sa zdalo trochu pritiahnuté za vlasy, ale pravdepodobne to bola pravda. Inak si nevedel vysvetliť, prečo sa za ten týždeň vôbec neukázala, prečo mu nenapísala alebo prečo sa vôbec neobťažovala odpovedať na jeho správy.

Možno by mal predsa len ísť do ich firmy a všetko napraviť a popritom by mohol Weasleyovú nenápadne skontrolovať. Opýtať sa jej, ako sa má a prečítať si v jej tvári pravdu, kým mu bude hovoriť, že je jej fajn.

Asi by naozaj mal, hovoril si, keď sa ponad šálku raňajšej kávy zadíval na titulnú stranu Denného Proroka. A vtedy mu takmer zabehlo. Obrúskom si utrel ústa a noviny si prisunul bližšie k tvári. Na pozadí mierne zažltnutoho papiera na neho číhali obrovské titulky: ONA UŽ VIAC NIE JE MOJA SESTRA.

„Čo to, dopekla...?“ zamumlal Draco a rýchlo sa dal do čítania článku, ktorý, ako sa dozvedel, obsahoval samé „overené“ správy „dôveryhodných“ zdrojov, ktoré sú blízkymi priateľmi rodiny Weasleyovcov.

Keď ten brak dočítal, v duchu zaklial. Možno by aj uveril, že jej rodina sa cíti presne tak, ako je to v tom článku vykreslené, ale nejako neveril, že by to chceli oznámiť celej čarodejníckej populácii prostredníctvom Denného Proroka. A nech mal Ron Weasley podľa Draca akokoľvek nízke IQ, veľmi pochyboval o tom, že by sa takto ochotne zveril novinárovi. No a na dôvažok všetkého samé dohady o dôvode takého odcudzenia, ktoré z krátkeho článku vyplývali, iba zhoršia už aj tak dosť veľký záujem prinútiť Weasleyovú vyjadriť sa k tomu.

„Do riti, toto sa nemalo stať,“ zamrmlal popod nos, keď si bral oblek a opúšťal svoj byt.

Vo svojej kancelárii v budove Ministerstva mágie takmer doslova rátal minúty, kým neodbilo pol jednej a jemu sa konečne začala obedňajšia pauza. Keby mu ani za mak nezáležalo na tom, ako pred ostatnými ľuďmi vyzerá, pravdepodobne by sa dorútil k Pansy a Daphne do firmy hneď ráno, aby zistil, čo si o tom článku myslí Weasleyová. Lenže jemu dosť ležalo na srdci, aby nevyzeral príliš horlivo, a tak sa sám uvalil do utrpenia neustáleho zízania na hodiny a netrpezlivého bubnovania bruškami prstov na povrch drevenného písacieho stola.

Keď konečne dorazil do firmy, jeho cesta prekvapujúco neviedla na poschodie do kancelárií, aby aspoň predstieral, že tam nešiel s jasným cieľom skontrolovať Ginny, ale vybral sa priamo do suterénu. Nad svojim konaním mohol iba nesúhlasne pokrútiť hlavou, pretože jeho nohy sa akosi nedali presvedčiť, že bude lepšie, ak sa ukáže najprv u Pansy a navodí aspoň mizivú ilúziu, že je tam kvôli nej. Zviezol sa výťahom nadol a o pár sekúnd už blúdil úzkymi cestičkami vytvorenými medzi vysokými regálmi.

Nájsť ju nebolo až také zložité – pri práci jej prútik občas vydával podivné zvuky, ktoré stačilo iba nasledovať a o pár sekúnd neskôr sa už díval na červenovlásku s prútikom napriahnutým na drobný prsteň, ako sústredene odriekava kúzlo. Bola taká zabraná do svojej práce, že si jeho príchod ani nevšimla a jemu sa tak naskytla príležitosť nerušene si ju prezrieť. Hoci za ním Pansy pred pár dňami prišla so sťažnosťou, že Weasleyová sotva vloží nejaké jedlo do úst, nemohol potlačiť to ohromné prekvapenie, ktoré sa prehnalo jeho vnútrom, akonáhle ju uvidel. Hoci slovo šok by zrejme oveľa lepšie vystihlo jeho pocity, Draco nebol ochotný zachádzať do extrémov.

Pravda však bola, že jej zjav bol dosť extrémny. Vyzeralo to tak, že Pansy nezveličovala, keď mu vravela, že Ginny schudla najmenej tri kilá za päť dní. To mu povedala pred týždňom a Weasleyová teraz vyzerala presne tak, ako to naznačovala jednoduchá matematika. Šaty na nej viseli, čo jej vychudnutý výzor iba podčiarkoval a keď preniesol svoj pohľad na jej tvár, uvedomil si, že sa mu na hrudi usadilo niečo ťažké a veľmi nepríjemné. Vyzerala presne ako niekto, koho mátajú všetci diabli pekla. Nebol si celkom istý, prečo ho to tak nepochopiteľne zasiahlo alebo odkiaľ sa ten nechcený súcit vzal, ale vo chvíli, keď zočil jej utrápené oči s tmavými kruhami, sa rozhodol, že jej pomôže či už o to stojí alebo nie.

Očami ďalej putoval po jej postave, hodnotil, aké škody to hladovanie spôsobilo, keď ticho v podzemí preťal jej ostrý zachrípnutý hlas. „Ako dlho na mňa ešte mieniš zízať?“ spýtala sa, stiahla ruku, ale prútik späť do vrecka nedala. Zostala ho držať v ruke, ako keby bola odhodlaná byť pripravená použiť ho, ak by bolo treba.

Draco pri zvuku jej hlasu párkrát zaklipkal očami a keď sa jej zadíval do tváre, zistil, že sa na neho pozerá jasnými očami, ktoré však boli chladné ako závan decembrového vetra.

„Ty si celý čas vedela, že som tu?“ opýtal sa jej a snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne a priateľsky. Jednoducho, aby to bol úplný opak jej tónu.

Ginny sa výsmešne uškrnula a zasunula si zablúdený červený prameň späť za ucho. „Nebol si taký nenápadný, ako si si myslel. Čo tu chceš?“

„Mal som tu neďaleko stretnutie, z ktorého som išiel do reštaurácie na obed,“ vymýšľal si, „a keď som prechádzal okolo, tak mi napadlo, či by si mi nechcela robiť spoločnosť.“

„Išiel si okolo a napadlo ti, že by si pozval na obed mňa?!“ podozrievavo zopakovala a nadvihla jedno elegantne klenuté obočie. „Vôbec ti nezišlo na um, že by si pozval Pansy, ktorá je len tak mimochodom tvoja najlepšia priateľka?“

Pokrútil hlavou. „Vieš, ona tú reštauráciu, kam chcem ísť, nemá veľmi rada. Viem, že by nešla.“

„Vieš čo? Nebudem sa s tebou hádať a to, že ti vôbec neverím, je aj tak jedno, pretože nie som vôbec hladná. Okrem toho ma ešte čaká pekná hŕba všelijakých vecí, ktoré by sa rady oslobodili spod vplyvu temnej mágie.“

„Takže si príliš zaneprázdnená, aby si šla so mnou na obed?“ uisťoval sa, kým sledoval, ako mu znova nevenuje svoju pozornosť a prehrabávala sa medzi haraburdami v regáli.

„Okrem iného.“

Draco sa spokojne uškrnul, pretože presne toto očakával. Vystrel pred seba ruku, ktorú mal dosiaľ ukrytú za chrbtom a v ktorej držal veľkú papierovú tašku. „V tom prípade máš šťastie, že som také niečo predpokladal, išiel do reštaurácie prv a priniesol jedlo so sebou.“

Ginny sa okamžite zvrtla od prachom a rôznymi predmetmi pokrytej police a prešla ho svojím pozorným pohľadom. Najprv sa zastavila na taške, ktorá ukrývala určite lahodné jedlo a potom na jeho tvári, ktorá vyčarovala jemne vyzývavý výraz. Ginny nemala potuchy, čo by mala na niečo také povedať a to hlavne preto, že to bol on. Malfoy jej priniesol do práce jedlo, čo sa na také niečo dá povedať? Keby to urobila Pansy, chápala by to. Poďakovala by sa jej za starostlivosť, ktorá bola však úplne nepotrebná, a zdvorilo by odmietla.

Odmietnutie mala, samozrejme, na pláne, ale čo sa týkalo toho ostatného, v tom tak trochu tápala. Mala to snáď brať od neho ako milé gesto? Zdalo sa, že je to od neho celkom milé... v prípade, ak jednou z ingrediencií nie je jed, ale to, čo na tom bolo tak veľmi zvláštne a čo v nej v prvom rade vyvolalo zmätok, boli jeho pohnútky. PREČO sa o ňu staral do takej miery, že sa obťažoval osobne jej priniesť jedlo? Prečo by k nej mal byť milý, keď medzi nimi dvomi nikdy nebolo nič iné iba neznášanlivosť? Áno, musela uznať, že odkedy sa vrátila z Kanady späť do Anglicka, ani jeden raz sa nezachoval tak, ako na to od neho bola zvyknutá, lenže to jej ešte neposkytovalo vysvetlenie. Ako môže jeho náhlej zmene dôverovať, keď ani nevie, prečo sa zmenil? Tá záhada v nej iba plodila ďalšiu nedôveru a ona mala problémov s dôverov už vážne plné zuby.

Stále úplne neistá, aké správanie sa od nej očakáva, sa zachmúrila. „Prepočul si snáď tú časť, keď som hovorila, že nie som hladná?“

„A to ti mám pri tom, ako vyzeráš, veriť?“

Pozorovala, ako jeho pohľad putuje po jej postave. Líca sa jej zapálili a ona nervózne prestúpila z nohy na nohu. Vedela, že v poslednej dobe nevyzerala práve súca na predvádzacie mólo, ale za tie dni si svoj biedny zovňajšoch nikdy neuvedomovala tak intenzívne, ako keď sa na ňu pozeral teraz on. „Či tomu veríš alebo nie, mi je úplne jedno,“ chabo odvetila, kým sa snažila aspoň ako tak zakryť rozpaky, ktoré ju prepadli úplne nepripravenú. Nebola totižto zvyknutá byť citlivejšia na to, ako vyzerá, zrovna kvôli Malfoyovi.

„Vieš, Weasleyová, vec sa má tak, že neodídem, kým so mnou nezješ úplne všetko, čo som priniesol. A keby si čo i len na sekundu zvažovala, že sa pokúsiš pokračovať v práci, kým ti budem dýchať na krk, len si spomeň, aké ťažké chvíle som na škole z času na čas spôsoboval chrabromilčanom.“

Ginny sa nad tým veľmi jemným popisom dlhoročného týrania takmer nahlas zasmiala, avšak kým sa smiech stihol dopracovať až k jej perám, ktoré by snáď celkom ochotne vypustili z útrob úst aj niečo iné ako žalostné vzlyky, chuť na vyjadrenie niečoho tak radostného, hoci v tomto prípade by to bol skôr sarkastický smiech, sa pozvolna vytratila. Bolo až neuveriteľné ako banálne to v jeho podaní vyznelo. Keby tak Harry počul, ako jeho neustále terorizovanie Malfoy nazval „ťažkými chvíľami“, blondiaka by začaroval tak, že by sa z toho musel spamätávať veľmi dlhú dobu.

Napriek svojmu prvotnému popudu sa rozhodla, že si tú poslednú vetu nebude všímať. „Veľmi by ma zaujímalo, prečo si myslíš, že máš právo takto sa ku mne správať,“ zamyslene povedala, ale jej hlas obsahoval dostatočnú dávku pobúrenia a zvedavosti, aby Draco vedel, že to nie je iba plané konštatovanie. Chcela počuť odpoveď.

„Čo myslíš tým „takto“ sa správať?“ spýtal sa v snahe získať trochu času.

Ginny pokrútila hlavou a odfŕkla si. „Ani sa nesnaž, pretože vieš veľmi dobre, čo tým myslím.“

„Možno ti ako odpoveď postačí jedno slovo. Svadba.“ V tej chvíli nemohol byť rozdiel medzi nimi zreteľnejší. Draco, tak dokonale vyrovnaný a uvoľnený, ktorý sa lebadolo opieral o vysokú konštruciu políc, bol nespochybniteľným protikladom toho, čo sa stalo s Ginny vo chvíli, keď medzi nimi padlo to posledné slovo. Jej tvár bola zrazu o dva odtiene bledšia, dýchanie sa zrýchlilo a smutné oči sa v svetle sviečok neprirodzene zaleskli.

Hodnú chvíľu sa nezmohla na slovo, no potom sa spamätala a sťažka prehltla. „Chceš si pripísať bohvieaké zásluhy iba za to, že si mi robil doprovod?“ hrane nad ním ohrnula nos.

Draco pokrútil hlavou a neveselo sa usmial. „Tento raz ti ja musím povedať, aby si sa nesnažila, lebo obaja vieme, o čom hovorím.“

Ginny od neho odvrátila tvár. Nerada to priznávala, ale zrejme tušila, o čom Malfoy hovoril. Bolo to hrozne zvláštne, možno až trochu záhadné, ale pravda bola, že to, čo sa stalo na tej svadbe definitívne zmenilo ich postavenie voči sebe. Nevedela, prečo to musel byť práve on, kto tam s ňou bol, ale fakt, že bol vtedy jediný, kto sa vtedy postavil na jej stranu, medzi nimi niečo vytvorilo. Zatiaľ to nebolo vôbec zreteľné a možno budú ešte dlhú dobu pociťovať iba tieň toho spojenia, ale to nemenilo nič na tom, že to tam bolo. To, čo medzi nimi bolo, Ginny nemohla a rozhodne ani nemienila nazvať vzťahom, ale tá udalosť ich nespochybniteľne spútala dohromady. Neboli dobri priatelia či trochu vzdialenejší kamaráti, ale po tej osudnej sobote už neboli ani iba známi od videnia.

Boli niečo viac a Ginny si nebola celkom istá, že je s tým vyrovnaná. V istom zmysle sa z nich stali spojenci. Neboli priatelia, nemuseli sa mať ani nejako obzvlášť radi, ale mali niečo spoločné a či už sa jej to páčilo alebo nie, vytvorilo to medzi nimi alianciu.

Sťažka si povzdychla, vzala z police pár zložiek a vykročila k výťahu. „Tak poď, nebudeme predsa jesť v suteréne,“ neochotne zamumlala a vliekla sa k výťahu.

Lenčo za nimi Ginny zatvorili dvere svojej kancelárie, s úľavou sa posadila za stôl a čakala, kým si sadne aj Draco. Mimo jej kancelárie to bola hotová nočná mora Každý nový článok v nejakom treťotriednom bulvárnom plátku zabezpečil ďalšie vlny klebiet medzi jej kolegami a ona sa nerada stálava terčom ich klebetných jazykov. Možno si to vôbec neuvedomali, o čom však ona pochybovala, ale zakaždým, keď okolo nich prešla, počula, ako si za jej chrbtom šuškajú a neustále cítila na sebe ich zvedavé pohľady. Už ju unavovalo byť neustále pozrovaná ako nejaká cirkusová atrakcia. Tiež však vedela, že klebety iba podnecuje tým, že s novinármi odmieta komunikovať a všetko nejako vysvetliť. Lenže klamať im a niečo si vymýšľať bolo teraz naozaj nad jej sily.

Z myšlienok ju vytrhol hlasný šuchot. Párkrát zamrkala a pohľad jej dopadol na stôl, kde Malfoy vybaloval nejaké papierové krabičky a vôňa, ktorá sa z nich šírila, jej nepríjemne pripomenula, že sa naozaj už pár dní dobre nenajedla.

Očakávala, že budú jesť z krabičiek, ako by to urobil každý normálny človek alebo že maximálne donesie nejaké plastové taniere a príbory, ale on zrazu odnikiaľ vytasil biele porcelánové taniere s elegantným strieborno-šedým lemovaním a príbor, ktorý upodozrievala, že je z čistého striebra. Vzala si od neho potrebné nástoje na jedenie a snažila sa potlačiť prevrátenie očí nad takou pompéznosťou. Malfoy zrejme všetko robil štýlovo a jesť s obyčajným plastovým príborom bolo očividne pod jeho úroveň.

„Kúpil som nám steaky,“ ozval sa, keď odokryl vrchnák jednej krabičky a lahodná vôňa sa s nevídanou intenzitou zmocnila celej miestnosti.

„Steaky?“ zopakovala a nadvihla obočie.

Samozrejme, Malfoy bol presne ten typ človeka, ku ktorému sa veľký prepečený kus mäsa jednoducho hodil. Veľmi by ju však zaujímalo, z čoho usúdil, že ich má v obľube aj ona.

„Áno, s bylinkovou omáčkou. Dúfam, že mi teraz nechceš nahovoriť, že si vegetariánka?“ podozrievavo sa spýtal a do hlasu sa mu vkradla malá dávka podráždenia. „Pamätám sa, že keď sme chodili na Rokfort, s mäsom si nemala žiaden problém.“

„Nie som vegetariánka,“ zamračene zamrmlala. Naozaj nemala v pláne poslať ho teraz s tým jedlom do čerta a fakt, že presne to očakával, ju nemálo zahanbil. Ona nebola človek, ktorý by bol nevďačný a hoci jeho pohnútkam vôbec nerozumela, nechcela byť taká odporná a teraz ho odmietnuť.

„Fajn. Myslím, že ti bude chutiť.“ Položil jeden z dvoch kusov mäsa na jej tanier a druhý naservíroval sebe. „V celom Londýne nedostaneš lepšie steaky ako v reštaurácii, kde som ich kúpil.“

Ginny sa kútiky úst mierne nadvihli do pobaveného úsmevu. Malfoy by sa nikdy neuspokojil s niečím, čo nie je najlepšie.

„Takže... už niekoľko dní si v Anglicku populárnejšia než zvyčajne,“ nadhodil po chvíli mlčania Draco a vložil si do úst kúsok opečeného zemiaka.

Ginny lebadolo pokrčila ramenami, ale jej tvár sa viditeľne zachmúrila. „Na tej svadbe bolo niekoľko novinárov, takže sa také niečo dalo čakať.“

Kiežby na to však myslela skôr, než sa na svadobnú oslavu dovalila ako veľká voda. Keby bola čo len zvážila, že tam môže byť iba jeden, jediný novinársky sup, dobre by si rozmyslela, či jej to za tie problémy stojí. Odpoveď by bola pravdepodobne nie, ale teraz je už aj tak neskoro dumať nad tým. Škoda už bola napáchaná a jej nezostávalo iné, iba sa s tým nejako popasovať.

Draco im obom nalial do sklenených pohárov na stopke červené víno a Ginny sa nad tým už ani nepozastavila. „Niektoré teórie tvojho odchodu a následného návratu sú naozaj pozoruhodné,“ podotkol.

„Zrejme,“ zamumala Ginny a pomaly prežúvala kúsok mäsa.

„Napríklad dnes ráno som sa dočítal, že...“

„Nechcem sa baviť o tom, čo si si o mne prečítal v novinách,“ skočila mu do reči. Prehltnúť ten malý kúsok v ústach sa jej zrazu zdalo omnoho obtiažnejšie. Načiahla sa po pohári a poriadne si odpila z vína.

„Len som chcel počuť tvoj názor,“ obraňoval sa Draco a z druhej strany stola ju pozorne sledoval svojimi šedomodrými očami.

Akokoľvek sa Ginny snažila, nedokázala uhádnuť, čo mu práve behalo po rozume alebo čo si myslí, že dosiahne kladením podobných otázok. Ak chcel z tej frašky spraviť príjemný obed, touto témou zabezpečí pravý opak.

„Môj názor na čo?“ spýtala sa s trkosťou v hlase. „Na to, že sa kúsok po kúsku celý môj život rozoberá v bulvárnych novinách a časopisoch? Aký na to asi tak môžem mať názor?!“

Draco na ňu chvíľu neisto hľadel premýšľajúc, ako alebo či ďalej pokračovať v téme s ktorou začal. Bolo jasné, že jej to bolo veľmi nepríjemné a on vôbec nebol prekvapený, ale možno sa o tom potrebovala s niekým porozprávať, hoci to odmietala.

„Ehm,“ odkašľal si, aby aspoň trochu rozvíril náhle dusnú atmosféru. „Pred pár rokmi tesne po skončení vojny som bol v podobnej situácii ako ty.“

„Naozaj?“ pochybovačne sa spýtala. „Aj teba obvinili zo zrady a pokúšali sa na teba hodiť smrť dvoch členov Rádu?“

„Nie.“ Zamračil sa. „To som nemyslel. Krátko po vojne bolo veľmi málo ľudí, ktorí verili, že som sa nespolčil so smrťožrútmi ako moji rodičia. Vtedy o mne v novinách tiež čo to popísali.“

Ginny si posmešne odfrkla. „A ty si si tú náhle nadobudnutú pozornosť poriadne užíval, nie?“

„To si myslíš?“ spýtal sa dotknuto.

„Dobre, Malfoy, možno že ťa nepoznám teraz, keď som ťa viac ako päť rokov nevidela a nebola s tebou vôbec v kontakte, ale veľmi dobre viem, aký si bol pred piatimi rokmi. To nemôžeš poprieť.“

„Na Rokforte som sa nesprával práve nalepšie, to uznávam a tiež je pravda, že mi vtedy pozornosť neprekážala, ale vtedy sa nejednalo o ten druh pozornosť, ktorý sa mi dostal po vojne.“

Ginny si všimla jemnú trpkosť v jeho hlase a musela sa nad tým pozastaviť. Nevedela, čo sa o ňom po vojne písalo, ale súdiac podľa jeho slov a najmä jeho povesti to určite nebolo nič lichotivé. Chvíľu iba mlčky pozorovala líniu jeho pevne zaťatej čeľuste a prázdny pohľad, podľa ktorého vedela, že sa mysľou nachádzal priestorovo a časovo niekde úplne inde.

Hoci si to Ginny nevedela vysvetliť, pri pohľade na jeho zadumanú tvár pocítila zahanbenie a vinu kvôli tomu, že ho tak rýchlo odsúdila. „Hm,“ odkašľala si. „Neviem, čo sa o tebe písalo. Keď som bola v Kanade, o dianie doma som sa veľmi nezaujímala,“ povedala zmierlivým tónom.

Draco sa neveselo zasmial. „O nič si neprišla, ver mi.“

„Bolo to zlé?“ opatrne sa spýtala, vedomá si toho, že sa teraz zrejme pohybuje na tenkom ľade.

„Dosť zlé. Asi také zlé ako článok, ktorý vyšiel dnes ráno v Dennom Prorokovi.“

Kútiky úst jej viditeľne poklesli a vidlička, ktorú držala v ruke s cinkotom klesla na tanier. „Takže si to čítal...“

„Každé ráno čítam nové vydanie.“

„Tušila som to, už keď si začal s tým, že som v poslednej dobe príliš populárna.“

„Takže...?“ spýtal sa po chvíli ticha Draco a Ginny trhla ramenami.

„Čo chceš počuť? Síce som nečakala, že by sa Ron vyjadril tak otvorene, ale aj tak to pre mňa nie je žiadne prekvapenie. To, že ma so zvyškom rodiny nenávidí, som už vedela.“

„Weasley im neposkytol rozhovor, bolo to iba rozprávanie nejakej tretej osoby...“

Ginny sa takmer usmiala, pretože to skoro znelo, ako keby sa ju snažil utešiť. „A záleží na tom? Či to Ron povedal novinárovi alebo nejakému priateľovi je predsa jedno,“ povedala a odtlačila od seba prázdny tanier. Zvláštne, ale ani si nevšimla, ako rýchlo to všetko zjedla. Predtým si vôbec neuvedomovala, aká bola hladná.

„Snáď to čoskoro prestane a konečne ma nechajú napokoji,“ uzavrela tému.

„Snáď,“ pritakal Draco a snažil sa, aby v jeho hlase nezačula oprávnené pochybnosti.