Duchovia minulosti 11

Mrzla. Akokoľvek príjemne bolo v tej dobe v Londýne cez deň, Ginny mohla povedať, že v noci na lavičke v parku to nebola žiadna California. Nevedela ako dlho tam sedela, ale zrejme to nejakých pár hodín už bolo, pretože žiarivé slnko zapadlo a ulice osvetlilo žlté svetlo pouličných lámp. Preklínala, že si so sebou nevzala aspoň ľahký svetrík, ale nepredpokladala, že svoj večer skončí bezcieľnym túlaním sa po meste. Určite si o nej ľudia mysleli, že je minimálne aspoň trochu pomätená, keď blúdila ulicami vo večerných šatách a so slzami kĺzajúcimi po lícach, ale jej to bolo jedno. Mienka ostatných bolo v tej chvíli to úplne posledné, na čom jej záležalo.

Samozrejme, mohla by ísť domov, ale jednoducho sa na to necítila. Uvedomovala si, že jej byt je úplne prázdny a nikto by tam nevidel jej slzy, ale zavrieť sa do izby a nariekať nad svojím zbabraným životom, sa jej v tej chvíli nezdalo veľmi príťažlivé. Nechcela uviaznuť medzi štyrmi stenami, to by jej rastajúcu depresiu iba zhoršila - toľko ešte vedela. Okrem toho, doma ju aj tak nikto nečakal, takže bolo jedno, či noc prečká na lavičke v parku alebo kdekoľvek inde. Nebol tu predsa nikto, koho by to zaujímalo, nie?

Povzdychla si a pohľad uprela pred seba na dvojposchodový tehlový dom pred sebou.

Najjednoduchšie, ako sa s tým vyporiadať, by bolo jednoducho zabudnúť, že sa niečo stalo. Ale dalo sa to? Zakaždým, keď zatvorila oči, videla ich odsudzujúce pohľady. Videla ich odmietanie, pohoršenie. Odpudzovala ich. Ako môže na niečo takéto zabudnúť? Nezostávalo jej nič iné, iba sa s tým zmieriť. A napriek tomu, že sa čudovala, prečo sa to nestalo už pred rokmi, bola to tá najťažšia vec, ktorú mohla urobiť. Predtým než sa rozhodla ísť na svadbu a stretla sa tam zoči voči Ronovi naozaj si myslela, že už nikdy nebude taká hlúpa, aby v sebe nechala vyrásť nádej. Najmä nie vtedy, ak sa šanca na úspech blíži k nule. Mala byť múdrejšia a ona to vedela. Takže nebolo pochýb, že si za tú bolesť môže sama.

Ale na druhej strane, čo sa týkalo rodiny, človek asi nikdy neprestane dúfať v niečo lepšie. V zmierenie, vyriešenie konfliktov a šťastný koniec. Je to zrejme preto, že rodina sú ľudia, s ktorými ste vyrastali a ktorých máte rádi. Ak niekoho milujete, nejde sa vzdať nádeje zo dňa na deň. A asi ani za pol desaťročia. Ale teraz... teraz to už mala potvrdené. Nikdy ju nebudú chcieť späť. Je na čase, aby si to konečne vtĺkla do hlavy a do srdca. Je koniec.

Zatvorila oči a spod viečok jej znova vykĺzlo pár sĺz, ale ona ich vzápätí rozzúrene utrela. Vedela, že si nezaslúžia ani jednu preliatu slzu. Ani jeden z nich nestojí za všetkú bolesť, ktorú musela zniesť. To, čím všetkým si prešla, bola iba ich vina a ozajstnou zvrátenou iróniou osudu bolo to, že iba ona je tá, kto trpí. Stavila by sa, že oni teraz neplačú skrúšene v kúte a netrýznia sa tým, čo sa stalo. Oni boli spokojní, ona bola zničená.

Takto funguje život.

Ako si to všetko v hlave prehrávala snáď tisícikrát a premýšľala nad všetkým, čo jej povedali, vstala z lavičky a konečne sa pohla z toho miesta preč. Svaly sa jej zachveli, úplne stuhnuté od dlhého sedenia v tej istej pozícii, no ona to ignorovala a pomaly kráčala dlhou uličkou. Keď tak nad tým premýšľala, vlastne ani nevedela, ako sa cítila. Bolo to čudné, pretože okrem bolesti nemohla rozoznať svoje pocity. Dokonca ani nevedela, čo si myslieť alebo čo robiť. Ale zrejme sa to po takýchto situáciách stávalo. Po sitáciách, ktoré boli hraničné, dôležité pre vašu existenciu a ktoré dopadli horšie, než ste mohli očakávať. Samozrejme, bolo to zdrvujúce... muselo byť, ale ona aj tak presne nevedela, čo má cítiť. V takých chvíľach iba sedíte, nemáte potuchy, čo robiť ďalej a jediné, čoho ste v tej chvíli schopní, je premýšľať o okolnostiach, ktoré vás to tohoto stavu dostali. Ani ona to nevedela. Má sa teraz vrátiť domov a jednoducho ísť spať? Ísť zajtra do práce a tváriť sa, že zem sa stále točí okolo svojej osi? Aj keď pre ňu už dávno nie? Alebo má snáď doma plakať až do rána, vziať si dovolenku a v depresii sa pred telkou napchávať zmrzlinou? Čo sa od nej očakávalo?

Mala byť smutná? Nahnevaná? Zúfalá? Urazená? Zmätená? Zúrivá? Mala by to v sebe dusiť alebo tomu nechať voľný priechod? Mala by o tom s niekým hovoriť alebo mlčať? Naozaj, čo mala robiť?

Ako prechádzala jej neznámou časťou mesta, uvedomila si, že pre ňu bol okrem neustávajúcej bolesti najcharakteristickejší asi zmätok. A keďže nevedela, čo so sebou a kam sa podieť, znova sa iba bezcieľne túlala tmavými uličkami a snažila sa jednoducho... nebyť.

***

Draco nevedel, čo sa vo vnútri reštaurácie stalo, ale bol si veľmi istý, že to nebolo nič príjemné. Rozhodnie nie pre Weasleyovú. Akokoľvek veľmi chcel byť svedkom jej rozhovoru s rodinou, jej rozhodnutiu nemohol oponovať, no to mu nezabránilo v tom, aby sa nesnažil vypočuť si ich rozhovor tajne. Prikradol sa k jednému z okien, ktoré boli dokorán otvorené a ktoré by mu mohli poskytnúť prístup k tajnej debate, ale niekto z nich bol bohužiaľ natoľko duchaprítomný, že na miestnosť použil kúzlo, aby ich nikto z vonka nemohol začuť.

Snažil sa chvíľu nenápadne pofľakovať okolo a občas sa kontrolne mrknúť dnu, no dlho to nevydržalo. Ukázalo sa, že na Ministerstve je ešte pár ľudí, ktorí s ním občas boli ochotní prehodiť slovíčko - čo ho úprimne prekvapilo, pretože väčšina ľudí ho sotva pozdravila - a práve oni sa rozhodli, že v tej chvíli na svadbe zjazvenej tváre a tej malej zradcovskej šprtky splnia povinnosť zaužívaného krátkeho spoločenského rozhovoru bez pointy. Bol vtiahnutý do niekoľkých úplne zbytočných debát niektorých svojich kolegov, z ktorých sa zavčasu elegantne vyvliekol, aby sa mohol dostať späť k sledovaniu, ale to by mu nemohla do cesty vstúpiť Rita Skeeterová. Áno, aj ona tam bola, hoci nemal ani tú najmenšiu predstavu prečo. Takmer násilne ho odtiahla na druhú stranu trávnika ďaleko od reštaurácie a snažila sa z neho vymámiť odpovede na svoje stupídne otázky typu prečo je taký šarmantný a dobre zaopatrený mladý muž ešte stále sám. Draco bol známy nízkou mierou trpezlivosti, keď prišlo na niečo, čo sa mu nepáčilo alebo to nemal rád, kam Rita Skeeterová rozhodne patrila. Preto sa príliš nerozpakoval, s neprístupným výrazom na tvári ju rýchlo odbil a ignorujúc jej pobúrené zalapanie po dychu, sa náhlil zistiť, čo sa deje v osobnom pekle Ginny Weasleyovej.

Keď sa konečne dostal späť k budove, prekvapene uvidel valiť sa odtiaľ niekoľko červenovlasých hláv, Grangerovú a Pottera, no po Weasleyovej nebolo ani stopy. Hlboko sa zamračil a napriek tomu, že to bolo úplne mimo jeho normálneho správania, zamieril k prvému Weasleymu, ktorý bol najbližšie. Vykľul sa z neho Percy.

"Weasley!" oslovil ho a muž s ohnivými kučeravými vlasmi a bledou pokožkou sa k nemu obrátil tvárou. Draco mlčky sledoval, ako sa jeho výraz zmenil z prekvapenia na krajnú rozmrzelosť. Dobre, on tiež nebol celý bez seba z toho, že za ním prišiel. "Kde je Ginny?"

"Ako to mám vedieť?" odvrkol hlasom, ktorý nebol ani v najmenšom prívetivý.

Draco sa na neho zamračil, no nebolo to kvôli jeho prístupu k nemu. "Bola s tebou v reštaurácii. Ty a tá tvoja banda ste ju videli ako poslední. Takže sa pýtam - kde je?"

Percy si blondiaka prehliadol od hlavy až po päty chladným pohľadom a na tvári sa mu usadil výraz, ktorý napovedal, že nevie, čo si má o jeho nezvyčajnom záujme myslieť. Prišli na svadbu spolu a vôbec sa k sebe nesprávali nepriateľsky, ale myšlienka, že jeho sestra má čokoľvek spoločné s Dracom Malfoyom, bola proste smiešna. "Nemám potuchy, Malfoy, a ani ma to nezaujíma. Jednoducho odtiaľ bez slova odišla."

"A vy ste sa ju ani nesnažili zastaviť, nemám pravdu?" spýtal sa Draco. Nebolo také ťažké zistiť, že to, čo sršalo z jeho tónu, bolo znechutenie.

"Prečo by sme mali?"

Už len kvôli tomu ľahostajnému tónu mal Draco chuť chytiť ho pod krk a šmariť ním na druhý koniec záhrady. „Takže iba odišla a nepovedala kam?“ uisťoval sa a Percyho otázku si nevšímal. Už dávno sa vzdal snahy vysvetliť im, akú veľkú chybu robia.

„Presne tak a ty by si mal urobiť to isté.“

Urobil. Nečakal už ani chvíľu, bez pozdravu sa zvrtol a vydal sa k východu. Vôbec nemal náladu zostať tam už ani o sekundu dlhšie. Tým, že si urobil čas a chvíľu tam pobudol, splnil spoločenskú povinnosť a to bolo po pravde viac, než od neho mohol ktokoľvek očakávať. Čo teraz potreboval urobiť, bolo nájsť Weasleyovú a zistiť, čo presne sa tam odohralo. Po pár krokoch sa mu však niekto postavil do cesty.

„Čo máš s Ginny?“

Draco sa zadíval do prenikavých zelených očí a jeho pohľad stvrdol na oceľ. „Potter! Vďaka za pozvanie, ale už musím ísť.“ Týmto považoval ich rozhovor za skončený a chcel odtiaľ vypadnúť, ale jeho ďalšia veta ho zastavila.

„Nechaj ju na pokoji,“ povedal ženích konverzačne, ale jeho hlas nabral varovný tón.

Dracove obočie vyletelo nahor. „Prečo sa vôbec staráš, Potter? Myslel som si, že ty a jej podarená rodinka ste ju z vašich životov vyštvali.“

„Myslím to vážne!“ zopakoval, Malfoya ignorujúc.

Draco sa zaškľabil. „Kto si myslíš, že si, aby si mi niečo prikazoval, Zjazvená tvár? Ak so mnou Weasleyová bude chcieť byť, bude a ty proti tomu nič nezmôžeš,“ povedal a pokúsil sa prejsť popri ňom, pretože na podobnú konverzáciu nemal ani čas, ani náladu. Lenže Potter ho pevne chytil za ruku a zastavil ho.

Dracom trhlo, okamžite mykol rukou a vytrhol si ju z jeho zovretia. Svaly na tvári mu stuhli, keď sa na neho znova pozrel. „Už nikdy sa ma neopováž dotknúť, Potter!“ nenávistne mu zasyčal do tváre.

Harry o krok ustúpil, ako keby ho ten nával jedu, ktorý sršal z Malfoyových očí, vystrašil. „Nedovolím, aby si sa s ňou zahrával,“ povedal a zamračil sa.

Blondiak sa zasmial a ruky si zarazil hlboko do vreciek šedých nohavíc. „Ale... po piatich rokoch sa zrazu tváriš, že ti na nej záleží?“

Harryho zamračenie sa prehĺbilo. „Napriek tomu, čo sa stalo, mi na nej neprestalo záležať...“

„Vieš čo je zábavné? Že tá tvoja starosť sa celých päť rokov akosi zabudla prejaviť.“

„...a ak ju budem musieť pred tebou ochrániť proti jej vôli, urobím to,“ pokračoval Harry rozhodným hlasom.

„Ochrániť predo mnou? Myslím, že niekto ju mal pred rokmi ochrániť pred vami,“ opovržlivo zo seba vypľul, zvrtol sa a kráčal preč, ale po pár krokoch sa zastavil a otočil sa späť. „Toto je moje varovanie, Potter. Vyhýbaj sa jej, tvár sa, ako keby ani neexistovala. Dobre si to zapamätaj, lebo ak to neurobíš a znova jej poserieš život, ja ti z toho tvojho urobím peklo.“

Spokojne sa usmial nad Potterovou zachmúrenou tvárou a vykročil k východu. Keď vyšiel z reštaurácie na ulicu a nasadal do limuzíny, ktorá ho tam už čakala, začal mať neodbytný pocit, ako keby to prehnal. Avšak po krátkom premýšľaní tú myšlienku zavrhol. Na tom, čo povedal, nebolo nič nezvyčajné. To isté by kedykoľvek urobil aj pre Pansy alebo Daphne, takže to vôbec nebolo niečo mimoriadne. Ale ten dobiedzavý tenký hlas vzadu jeho hlavy ho neprestal presviedčať o tom, že Weasleyová mala ešte poriadne ďaleko od jeho kamarátky, takže na také správanie nemal dôvod.

Pokrútil hlavou, akoby mu to malo pomôcť zbaviť sa hlasu vo svojej hlave a vodičovi povedal adresu Ginninho bytu. Samozrejme, to bolo prvé miesto, ktoré mu napadlo, keď premýšľal nad tým, kam mohla ísť. Premávka v meste nebola veľmi hustá, a tak auto zastalo pred tehlovým panelákom už po pár minútach. Draco poslal vodiča preč so slovami, že ho už nebude potrebovať. Vstúpil dnu, vybehol na druhé poschodie a netrpezlivo zaklopal na dvere.

„Weasleyová, otvor, to som ja!“ vykríkol, keď neotvárala, ale nikto neodpovedal. Ešte chvíľu búchal do dverí, keď to konečne vzdal a rozhodol sa pristúpiť k drsnejším praktikám. Trvalo mu skoro hodinu, kým sa dostal cez ochranné kúzla na jej byte, ale sčasti to pripisoval aj tomu, že keď niekto prechádzal okolo, musel prestať a tváriť sa, že klope na dvere.

Ďalší dôvod, prečo mu to trvalo tak dlho, bol, že použila veľmi neobyčajné kúzla, ktoré boli typické skôr pre cudzinu, ale to vzhľadom na jej päťročný pobyt v Kanade nebolo prekvapivé. Keď sa konečne prebyl dovnútra a prešiel všetkými miestnosťami, potvrdilo sa mu to, čo tušil už pred tým, než začal zdolávať ochranu na jej byte. Nebola tam.

Bolo jasné, že odkedy sa Weasleyová vrátila späť, nevytvorila si veľa priateľstiev, takže možnosti, kam by sa mohla podieť, boli rapídne limitované. Boli vlastne dvaja ľudia, o ktorých si Draco myslel, že by k nim išla. Pansy a Daphne. Jeho voľba číslo jedna bola, samozrejme, Pansy.

Keď mu po treťom zazvonení otvorila, prekvapene nadvihla obočie, pootvorila dvere o niečo viac a ustúpila.

„Draco! Ahoj, poď dnu,“ vyzvala ho a keď okolo nej prešiel, zatvorila za ním dvere. „Potrebuješ niečo?“

Draco sa zvrtol, otočil sa tvárou k Pansy, ruky si vložil do vreciek nohavíc a nervózne sa okolo seba obzeral, snažiac sa nakuknúť do ďalších izbieb. „Je u teba Weasleyová?“ spýtal sa bez pozdravu, ale Pansy si na jeho niekedy netaktné maniere už zvykla, takže si to ani nevšimla.

„Nie, nie je.“ Záporne pokrútila hlavou a nechápavo sa zamračila. „Prečo by tu mala byť?“

„Vo svojom byte nie je, takže som si myslel, že by mohla byť tu.“

Pansy pokrčila plecami. „Možno je niekde vonku. Čo je také dôležité, že to nemôžeš počkať, kým sa ti sama ozve?“

„Musím ísť k Daphne a zistiť, či nie je tam,“ potichu mrmlal Draco, zamyslene sa díval do zeme a jej otázku úplne ignoroval. Zvrtol sa a chystal sa vyjsť z dverí jej bytu, ale ona ho chytila za ruku a stiahla späť.

„Prečo?“ spýtala sa, zrazu mierne prestrašená, oči sa jej zväčšili v nepríjemnom očakávani. „Stalo sa niečo?“ Pozorne sledovala jeho tvár a jeho ruku nespúšťala zo železného zovretia.

„Nemám čas niečo ti vysvetľovať,“ mrzuto vyhŕkol, vytrhol si ruku, ale Pansy mu pohotovo zatresla dvere priamo pred nosom. Draco sa na ňu otočil s naštvaným výrazom na tvári, no skôr, než jej mohol vynadať, prehovorila ona.

„Pošlem jej sovu, či je u nej Ginny a ty mi zatiaľ povieš, čo sa stalo,“ nekompromisne vyhlásila, kým kráčala do obývacej izby a jeho ťahala za sebou.

Keď si uvedomil, že vzpierať sa jej by nemalo veľkú cenu, rezignoval, nechal sa odviezť do obývačky a sadol si do kresla. Sledoval, ako Pansy podišla k písaciemu stolíku pod jedným z okien, naškriabala pár slov na pergamen, zložila ho a otvorila okno. Dvakrát zvolala meno svojej sovy, tmavohnedý výr okamžite priletel a elegantne klesol na parapetu. Pergamen mu pripevnila na nohu, zvrtla sa a sadla si na pohodlnú béžovo-zlatú pohovku.

„Dnes mal Potter svadbu...“ ihneď začal Draco.

„Viem. Ozaj! Prečo tam nie si? Nakoniec si sa rozhodol, že nepôjdeš?“

„Bol som tam, ale... nebol som sám,“ povedal a povzdychol si. „Do kostola prišla aj Weasleyová a na oslavu sme išli spolu.“

Pansy na neho vytreštila oči. „Čože?! Ako to? Prečo si to rozmyslela?“

Pokrčil plecami. Kiežby to vedel. Myslel si, že po tých piatich rokoch o nich už nebude schcieť ani počuť. Očividne sa mýlil. „Neviem prečo, ale prišla. Rozprávala sa s Potterom, Grangerovou a svojou rodinou.“

„Ako to dopadlo?“ napäto sa spýtala tušiac, že zrejme ten rozhovor je dôvod, prečo je jej priateľ taký rozrušený.

„Nechcela, aby som pri tom bol, ale mám také tušenie, že nie veľmi dobre. Keď som sa vracal k reštaurácii, už tam nebola. Jeden z jej bratov mi povedal, že bez slova odišla. Je jasné, že ak by sa to medzi nimi vyriešilo, ostala by, ale ona utiekla a ja ju teraz neviem nájsť,“ povedal Draco s jemnou obavou načrtnutou v rysoch jeho tváre.

Pansy sa na neho chvíľu skúmavo dívala a premýšľala, či má o Ginny naozaj strach, kým mierne nadvihla jedno obočie a uvoľnene pohodila rukou. „Ále prosím ťa. Možno sa šla niekam prejsť a prečistiť si hlavu. Som si istá, že bude v poriadku.“

„Nemuselo by to dopadnúť tak ružovo,“ temne povedal a zachmúril sa.

Ona sa tiež zamračila. „Nechápem.“

„Keby si vedela, čo sa medzi nimi pred piatimi rokmi stalo, pochopila by si,“ zamrmlal Draco a ona mala pocit, že to patrilo skôr jemu než jej, ale aj tak reagovala.

„Tak mi to teda povedz!“

Pokrútil hlavou. „Vieš, že nepoviem.“

„No... viem, že si otravná osina v zadku, takže, pravdepodobne to nepovieš,“ hravo povedala Pansy, ale potom jej tvár zvážnela. Zahryzla si do spodnej pery. „Myslíš si, že... ja neviem, že by mohla urobiť niečo hlúpe? Preto ju hľadáš?“

„Niečo hlúpe?“ zamyslene zopakoval. Nedokázal to slovo definovať. V tej chvíli pre neho „hlúpe“ znamenalo príliš veľa vecí. Náhle sa Draco postavil a začal netrpezlivo pochodovať hore-dolu po miestnosti „Pred piatimi rokmi kvôli nim ušla do Kanady. Kto vie, čo spraví teraz...“

V miestnosti sa rozhostilo ticho, jediným zvukom boli Dracove kroky tlmené huňatým béžovým kobercom. Obaja boli zabratý do svojich vlastných myšlienok. On sa zožieral predstavami, čo jej mohla jej rodina na svadbe povedať a Pansy sa zmietala medzi udivením nad Dracovou prílišnou starostlivosťou a rastúcou panikou, hoci si nemyslela, že by Ginny urobila niečo „hlúpe“.

„Ginny nie je ten typ, Draco,“ povedala po chvíli a sledovala, ako sa jeho pochodovanie zastavilo. „Určite bude v poriadku.“

Neodpovedal jej, iba sa ešte viac zamračil a oni sa znova ponorili do napätého ticha, ktoré po pár sekundách narušilo jemné zaťukanie. Draco bol pri okne skôr ako Pansy, otvoril, vzal si od sovy správu a rýchlo rozšklbol obálku.

List preletel pohľadom a zodvihol hlavu. Zadíval sa na Pansy. „U Daphne nie je.“

Na chvíľu sa aj ona zatvárila zhrozene a vnútornosti sa jej bolestivo stiahli, ale potom sa zhlboka nadýchla a upokojila sa. To ešte nemuselo nič znamenať. Okrem toho, pevne verila tomu, že Ginny je príliš rozumná na to, aby ublížila sebe alebo niekomu inému nehľadiac na to, aký veľmi zlý bol konflikt s jej rodinou. Vytrhla mu list, ktorý stále stuhnuto zvieral, z ruky a hodila ho na stolík.

„Má Weasleyová ešte nejakých priateľov? Kam by mohla ísť?“ potichu sa jej spýtal.

Pansy sa snažila rozspomenúť sa a po chvíli pokrútila hlavou. „Nemyslím si, že tu niekto taký je. Okrem teba, samozrejme. Možno šla do tvojho bytu.“

Už len tá samotná predstava bola úplne smiešna. Nielenže nemala poňatia, kde býva, ale bola tam aj tá malinká prekážka, že on nikdy nebol jej najobľúbejnejšou osobou... nehľadiac na dnešok. Vedel, že ak by si mala vybrať niekoho, u koho by sa ukryla, aby sa vyplakala, keby jej bolo mizerne, on by bol možno pár priečok nad jej rodinou, ale stále by bol na konci zoznamu. Nebolo možné, aby chcela ísť k nemu. Prečoby aj? Každý predsa vedel, že on nebol práve typ na melancholický pokec, nehovoriac o utešovaní.

„Nemá dôvod ísť ku mne,“ oponoval jej a rýchlym krokom sa vydal k vchodovým dverám. Pansy ho nasledovala.

„Kam ideš?“

„Idem k nej, možno.... možno sa už vrátila. Ty zostaň tu pre prípad, že sa predsa len rozhodne ísť k tebe. Ak by sa niečo zmenilo, daj mi vedieť,“ inštruoval ju a otvoril dvere.

Pansy iba nemo prikývla a mlčky sa dívala, ako sa stráca za dverami výťahu.

***

Keď sa konečne začala približovať k ulici, kde mala byt, Londýn už pomaly začalo osvetľovať šero svitania. Vzduch sa v týchto minútach stal obzvlášť chladným a nepríjemným, a tak Ginny radšej pridala do kroku a rýchla chôdza sa takmer premenila na beh. Trvalo jej menej než dvadsať minút a budovu, ke bývala, mala konečne na dohľad.

Zvoľnila krok a kým sa pomaly približovala, rukami sa objala a šúchala si premrznuté ramená. Zamyslene kráčala s pohľadom upretým na svoje lodičky, ktoré na chodníku vydávali jemné klopkanie. Po chvíli však hlavu zodvihla a zostala zarazene stáť na vyľudnenej ulici. Tomu človeku, ktorý sedel na schodoch pred vchodom do budovy, kam mala práve namierené, nemohla dobre vidieť do tváre, pretože bola ešte príliš ďaleko, ale napriek tomu nemala žiadne pochybnosti o tom, kto to bol.

Chvíľu tam iba stuhnuto stála a kým sa na neho dívala, vnútro jej zaplavilo zvláštne teplo. Ona si však ten vrúcny pocit nevšímala, pretože jej náhle došlo, že stačí, aby trochu pootočil hlavu jej smerom a zbadá ju. To bolo to posledné, čo by chcela. Rýchlo sa ukryla za veľké betónové schody nejakej budovy a učupená vedľa nich chvíľu premýšľala, čo robiť. Nakoniec prišla k záveru, že bude najlepšie, ak sa premiestni k zadnému vchodu, odkiaľ sa dostane domov bez toho, aby ju zahliadol.

Keď už bola vo vnútri budovi, uvedomila si, že svitanie ešte nedospelo do takej fázy, aby bolo bezpečné priblížiť sa ku chodom bez zažatia lampy. Tichým lumos zapálila koniec svojho prútika, vybehla na druhé poschodie, odomkla dvere svojho bytu, vstúpila a následne ich za sebou zatresla. Vo vnútri ju privítalo príjemné teplo, ktoré na jej premrznutú pokožku pôsobilo blahodárne.

Jej spontánne rozhodnutie dať si horúci kúpeľ sa jej každou sekundou zdalo čoraz lákavejšie, a tak sa nakoniec predsa len odlepila od dverí a namierila si to do kúpeľne. Pustila kohútik s teplou vodou, pridala penu, za hrsť soli do kúpeľa a kým sa snažila rozopať zips na šatách, kráčala späť do kuchyne, aby tam ukoristila fľašku nejakého poriadne silného alkoholu. Opiť sa bol ten recept na to, aby zabudla.

Ginny vyšla zo spálne, zápasila so zipsom na chrbte, ale keď sa jej pohľad stretol s párom búrkovošedých očí, ruky jej ochabli a padli pozdĺž tela.

„Malfoy!?“ vyhŕkla a lenčo rozoznala, že v jeho očiach sa odráža niečo veľmi podobné ľútosti, stiahol sa jej žalúdok a vnútrom sa jej prehnala ďalšia vlna bolesti. Rýchlo od neho odvrátila pohľad, aby nevidel, že sa jej oči zaliali slzami. „Ako si vedel, že som už doma?“

„Videl som, ako si na chodbe zasvietila,“ povedal a Ginny v jeho hlase spoznala, že potláčal hnev. Zrejme mu došlo, že sa mu naschvál snažila vyhnúť. Ale aj tak to bolo čudné. Bol nahnevaný, ale zároveň ju ľutoval. To nebolo niečo, čo by bolo pre neho typické. Najmä tá časť s ľútosťou jej k nemu nesedela.

Prešla pár krokov ku kuchyni, vytiahla zo skrinky fľašu vodky a bez väčších ceremónií sa napila priamo z fľaše. Ak dospela do takého stavu, že ju ľutuje ešte aj Malfoy, alkohol bol presne to, čo potrebovala, aby sa z toho spamätala. „Mohol by si, prosím, odísť? Cením si tvoju starostlivosť, ale teraz naozaj nemám na spoločnosť náladu... a okrem toho, práve sa chystám do vane.“

Vybrala sa cez miestnosť do spálne, aby sa dostala do kúpeľne a pokúsila sa utopiť vo vani, ale Malfoy sa podľa jej očakávania nezvrtol a neodišiel. Zostal tam stáť a mlčky ju pozoroval. Zamračila sa, v polovici cesty zastala a otočila sa k nemu čelom. Tento raz mal na tvári výraz, ktorý nedokázala popísať, ale keďže sa jednalo oňho, nebolo to zas až tak mimoriadne.

„Čo sa stalo, Weasleyová? Čo ti povedali?“

Už len počuť tú otázku ju znova vtiahla späť do rozhovoru, ktorý sa udial pred pár hodinami. Na moment zatvorila oči a dvakrát sa zhlboka nadýchla skôr, než ich znova otvorila.

Stále tam stál a sústredene ju pozoroval.

Ústa sa jej mimovoľne vykrivili do sarkastického úsmevu. „Nešlo to tak dobre, ako som dúfala. To ti musí stačiť,“ dodala ešte. Vôbec nevedela, prečo mal pocit, že by sa chcela s tým zážitkom zveriť práve jemu. Bolo dosť ponižujúce už to, že videl, ako sa k nej správal Ron. Nemala záujem odhaľovať mu ďalšie detaily.

Ginny mu videla na tvári, ako sa túži ďalej pýtať a možno bol aj odhodlaný vydolovať to z nej, nech to stojí čokoľvek, lenže ona bola tiež tvrdohlavá. „Choď preč, potrebujem si dať kúpeľ a trochu sa vyspať,“ unavene zamrmlala skôr, než mohol prehovoriť on, zvrtla sa a nestarajúc sa o to, či ju poslúchol alebo nie, sa stratila za dverami spálne.