Duchovia minulosti 10

Dozvedieť sa, že Draco Malfoy bol pozvaný na svadbu Harryho a Hermiony, keď ona, Ginny Weasleyová, pozvaná nebola, bolo bolestnejšie a šokujúcejšie, než by si to kedy predstavovala. Nebolo teda nepochopiteľné, že sa hneď po tejto novinke ich malá seansa rozpustila. Všetci odišli domov s Malfoyom na čele.

Áno, on bol prvý, kto sa hnal cez dvere jej bytu, aby ušiel jej šokovanému pohľadu. Nečudovala sa, že sa jej to ani nesnažil vysvetliť, ale to nemenilo nič na tom, aby sa necítila zradená. Mal jej to vysvetliť! Hneď v tej chvíli jej mal povedať, čo sa to, do pekla, deje, ale on mlčal... a ona sa nepýtala. Bola tam istá možnosť, že ani on sám netušil, že ho pozvú na svadbu, ale... premerlina, aký dôvod mali na to, aby pozvali práve JEHO?!

Nedávalo to vôbec žiaden zmysel. Odvtedy, čo sa to Ginny tak nešetrne dozvedela, nebola schopná myslieť na niečo iné. Samej jej už z toho bolo zle, ale nevedela si svoje dohady, konšpirácie a možné vysvetlenia vytesnať z hlavy. Tá nevedomosť ju privádzala do šialenstva, ale radšej by skočila z vrcholu desaťposchodovej budovi, než by po tom mala pátrať u zdroja toho chaosu.

"Už viem, ako to je," nadšene vyhŕkla Pansy a Ginny preľaknuto nadskočila. Zvrtla sa a počastovala čiernovlásku nepriateľským pohľadom.

"Aj tebe dobré ráno," mrzuto zamrmlala, a potom sa zadívala späť do zoznamu, ktorý držala v ruke. "O čom hovoríš? Čo už vieš, ako je?"

Naozaj mala dosť veľa práce a nepotrebovala práve teraz rozptyľovanie od svojej vlastnej šéfky. Úprimne, Pansy by mala mať viac pracovnej morálky než jej zamestnankyňa. Od majiteľky firmy sa to jednoducho tak nejako intuitívne očakáva.

"Viem, ako to je s tou pozvánkou na svadbu," začala Pansy a Ginny, hoci to nerada priznávala, pri tých slovách úplne stuhla. "Potter a Grangerová pozvali všetkých riaditeľov rôznych oddelení na Ministerstve." Pohŕdavo si odfrkla. "Tí dvaja vedia, ako si nakloniť vplyvných a bohatých ľudí."

Ginny zo seba striasla všetko napätie, odvrátila sa od Pansy a pokrčila plecami. Záležalo na tom vôbec? Malo nejaký význam starať sa o to, či alebo prečo pozvali na svadbu Draca Malfoya? Áno, umierala zvedavosťou, ale to vôbec nebolo dôležité, nie? Podstatné bolo, že nepozvali ju. Hermiona ju stretla pred pár dňami v obchode, vedela, že je späť v Londýne a mala možnosť pozvať ju. No neurobila to.

"Nevyzeráš potešene," opatrne konštatovala Pansy a pozorne sledovala červenovláskin profil.

"A čo by ma malo tešiť, Pansy?"

"No... rozhodne to, že Dracov prekvapený pohľad, keď uvidel tú pozvánku, nebol falošný. A tiež to, že keď mi povedal, že nemá tušenia, prečo ho pozvali, hovoril pravdu."

Ginny sa zamračila, potom nadvihla obočie a otočila sa k nej. "To by ma malo tešiť? Tešiť?! Kašlem ti na to, či hovoril pravdu alebo nie. Nezaujíma ma to! Nechápeš, že to nie je to najhoršie?"

"Viem," zamumlala Pansy zmierlivo a zahryzla si do spodnej pery. "Len som ti chcela trochu zdvihnúť náladu."

Ginny udivene pokrútila hlavou. "Tým, že mi povieš, že Malfoy neklamal? Naozaj nechápem, ako ti mohlo napadnúť, že práve to by mi zdvihlo náladu."

"Je to aspoň niečo." Pokrčila ramenami.

Ginny si povzdychla, odhodila na poličku stoh papierov, ktorý dovtedy zvierala v rukách a sadla si na malú stoličku, ktorú používala, keď nemohla dosiahnuť na vyššie police. "Ja viem, prepáč," zamumlala a zložila si tvár do dlaní.

"Ginny?" ozvala sa po chvíli Pansy.

"Hm?"

"Prečo nie si pozvaná na ich svadbu aj ty?"

Ginny okamžite zodvihla hlavu a svoj pohľad zavŕtala do Pansinho. Tušila, že bolo iba otázkou času, kedy sa niečo podobné spýta. Kedy sa opýta, prečo sa už viac nestretáva so Zlatým triom, prečo skoro zabila pohľadom Hermionu, keď sa stretli v obchodnom dome alebo prečo bez slova utiekla a v Británii sa neukázala niekoľko rokov. Ona však nebola pripravená povedať pravdu ani jej, ani nikomu inému. Nikdy nebude. Ak jej neverila vlastná rodina, prečo by jej mali veriť ostatní? Pravdou bolo, že keby sa prevalilo to, z čoho ju obviňujú, skončila by na zvyšok života v Azkabane.

V skutočnosti nemala ani tušenia, prečo po nej po skončení vojny nepátrali ako po zradcovi a vrahovi. Prečo zamietli ten prípad pod koberec? Niežeby Ginny túžila ísť do väzenia, no aj tak jej to vŕtalo hlavou už pekných pár rokov. Obvinili ju z toho, že udala smrťožrútom polohu úkrytu Rádu, no zdalo sa, že o tom vedelo iba pár ľudí, a tí celé roky mlčali.

Prečo?

Nebola si istá, či po tom chce pátrať alebo či je vôbec múdre dožadovať sa pravdy. Možno bude jednoduchšie, ak zabudne, že kedysi vôbec do nejakého Rádu patrila. Ak zabudne, že mala rodinu a priateľov, ktorí ju opustili a vybuduje si nový život. Možno.

"Povedzme, že nie som vítaná nikde v ich blízkom okolí," jenoducho odpovedala. Z Pansinho výrazu ľahko vyčítala, že to pre ňu nie je dosť, ale to bola na tú chvíľu jediná informácia, ktorú jej bola ochotná dať.

"Takže, to asi s mojím návrhom nebudeš súhlasiť..."

"S akým návrhom?" pýtala sa Ginny.

Pansy ľahostajne pokrčila plecami, založila si ruky na hrudi a oprela sa o policu. "Tá pozvánka je pre dvoch. Vieš, pre prípad, že by chceli pozvaní vziať aj svojich partnerov."

Na chvíľu stíchla a Ginny nadvihla obočie. "A?"

"Nie je to zjavné? Mohla by si ísť predsa s Dracom!"

"Nie," bola Ginnina stručná a rýchla odpoveď po tom, ako na Pansy vytreštila oči. Nepozvali ju a ona ani nemala chuť ísť. Nechcú ju tam, tak prečo by sa mala vnucovať? A okrem toho, bola si skoro istá, že ak uvidí Harryho a Hermionu ako šťastný párik, vyvracia sa tej zradcovskej šprtke rovno na svadobné šaty.

"Nie? Ani si o tom nepremýšľala!" rozčuľovala sa jej šéfka.

"To som ani nemusela, Pansy. Okrem toho, vie vôbec Malfoy o tom, že mu dohaduješ na svadbu rande?"

"No..."

"Aha, takže nevie," skočila jej ihneď do reči. "Stavím sa, že by nebol nadšený, keby vedel, že sa snažíš pribaliť ma k nemu."

Pansy sa zamračila a ošila sa. "To nemôžeš vedieť."

Smiech, ktorý začal prúdiť z Ginniných úst, bol celkom oprávnený. Ako si vôbec mohla myslieť, že by Ginny čo i len na jednu sekundu zvažovala, že by Malfoyovi nevadilo, keby šla s ním?

"Myslím, že to celkom dobre viem. Ak je to všekto, čo si chcela, mala by si už ísť. Mojej šéfke by nemuselo byť po chuti, keby zistila, že sa tu takto flákam."

"Dobre, idem," povedala Pansy neochotne a odlepila sa od police. "Ale mala by si o mojom nápade popremýšľať. Draca už nejako spracujem," dodala ešte na ceste k výťahu a stratila sa za oceľovými dverami.

***

Draco neveriacky zízal na Pansy. "Ty si sa zbláznila," omráčene vyŕkol a pokrútil hlavou. "Rozhodne nie."

Odkedy jeho priateľka zistila, že ísť cestou intríg, pohŕdania a zákernosti sa v živote až tak nevypláca, jej osobnosť sa priklonila k opačnému extrému. Teraz bol jej problém to, že v dobrej vôli pomôcť sa starala do vecí, ktoré by mala nechať na pokoji. A tiež mala tie najšialenejšie nápady, aké komu vôbec kedy mohli zísť na um.

"A prečo nie? Há? Je ich priateľka, Draco... alebo minimálne bola a to dosť dlho. Vôbec od nich nie je férové, že ju úplne odpísali. Zaslúži si byť na tej svadbe!" rozohnila sa Pansy, narovnala chrbát, posunula sa na okraj kresla a ruky položila na opierky. Vyzerala, ako keby chcela každú chvíľu vyskočiť na nohy a začať pobúrene pochodovať po jeho kancelárii.

"Nechaj to tak, Pans," povedal Draco, ale čiernovláska rázne pokrútila hlavou. "Nemáš žiadne právo starať sa do jej vecí. A okrem toho, povedala si jej už o svojom skvelom pláne?"

"Povedala," zamračene zamumlala, keď si v hlave znova prehrala rozhovor s Ginny. Vôbec to nebolo príjemné.

"A?" spýtal sa Draco so zle skrytým úškrnom na perách. Aj bez toho Pansinho nespokojného tónu hlasu vedel, čo jej Ginny povedala.

"Povedala nie," odpovedala Pansy zamračene a tento raz nemyslela na rozhovor, ktorý mala s Ginny pred pár dňami v suteréne. Ten by sa dal vzhľadom na ich nasledujúce výmeny názorov nazvať nanajvýš príjemným.

Draco sa tento raz ani nesnažil svoj 'to máš za svoju dotieravosť' úsmev skryť. Úplne si vedel predsaviť, ako ju malá Weasleyčka poslala do horúcich pekiel. Napriek tomu, že na škole pôsobila ako učinená nevinnosť, jej slovná zásoba obsahovala pár riadne štipľavých nadávok, ktoré sa nezdráhala použiť. Hádal, že Pansy sa s nimi zrejme zoznámila. "No vidíš, tak to je vyriešené."

"Nie," vyhŕkla Pansy, vstala z kresla a začala sa dramaticky prechádzať hore dolu. Presne ako predpovedal. "Nič nie je vyriešené, ona tam jednoducho musí ísť."

"To by už stačilo, Pansy," zvolal blondiak mierne zvýšeným hlasom a ona sa prestala prechádzať. Zostala stáť v strede miestnosti a zamračene na neho civela s rukymi v bok. "Nevieš nič o jej terajšom vzťahu k nim a nevieš ani to, čo tomu predchádzalo. Ver mi, to, že tam nebude, je dobrá vec."

Čiernovláska chvíľu vraštila obrvy a tvrdohlavo mlčala, kým si povzdychla a znova si sadla do kresla.

"Prečo mi nepovieš, čo sa medzi nimi stalo?"

"Lebo to nie je tvoja vec. Ak ti to nepovedala ona, určite to nebudem ja, kto ti to povie."

"A ako to, že to vieš práve ty?" chcela vedieť Pansy.

Draco sa sebavedomo uškrnul. "Ako keby si nevedela, že ja viem veľa vecí, ktoré by som nemal vedieť."

Zamračila sa. "To nebola odpoveď, ktorú som chcela."

"Viem, ale inú nedostaneš. Ak je to všetko, čo si odo mňa chcela, tak ti prajem pekný deň. Vieš, jeden z nás musí aj pracovať."

Vedela, že nemá inú možnosť než ísť. Mohla by tam síce zostať a liezť mu na nervy, ale to by jej odpovede, ktoré chcela, nezabezpečilo. Oveľa efektívnejšie bude zrejme číhať niekde v úzadí a čakať na vhodnú chvíľu, kedy by sa mohla spýtať a dostať konečne aj normálnu odpoveď.

***

Odkedy Ginny konečne došla tá bolestná pravda, že nikto z jej rodiny ju nechce späť, urobila dôležité rozhodnutie, ktoré by jej malo zabezpečiť pohodlnejší a lepší život. Rozhodla sa, že zabudne a pohne sa ďalej. Nič nemohlo byť v tej chvíli v jej živote správnejšie rozhodnutie než toto.

Problém bol v tom, že sa ľahšie povedalo, že to urobí, než to naozaj uskutočniť. Vytrhnúť trištvrťku života zo svojej hlavy a srdca sa nedá urobiť na počkanie. Vyžaduje si to čas, trpezlivosť a vieru, že sa jej to jedného dňa podarí. Našťastie v tom nebola sama. Vždy sa mohla spoľahnúť na Pansy, ktorá sa k nej prisala ako pijavica a nevedela sa jej zbaviť. Ale časom Ginny zistila, že je to naozaj dobrá a loajálna priateľka. A Daphne, hoci sa až tak často nevídali, keďže bola na materskej a účtovníctvo robila u seba doma, nebola o nič horšia a menej spoľahlivejšia kamarátka. Obe boli pre Ginny väčšou oporou, než si priznávala.

Niekedy jej prišlo až podozrivé, ako dobre spolu vychádzali. Predsa len, keby jej ešte na škole niekto povedal, že sa bude priateliť s dvomi z najväčších slizolinských mŕch, poslala by ho na vyšetrenie hlavy k Svätému Mungovi. Ale ako sa hovorí... človek mieni, život mení. To porekadlo nemohlo sedieť na nijakého človeka lepšie. Ona bola živým dôkazom toho, ako sa môže život pobabrať a vaše smerovanie naberie úplne iný smer.

Jej smerovanie bolo v tejto chvíli jasné ako slová napísané čiernym atramentom na biely papier. A napriek tomu jej stále neschádzali z mysle Pansyne slová. Zaslúži si byť na svadbe Harryho a Hermiony. Áno, zaslúžila si to, no nechcela tam byť. Ale... chcela odpovede! Potrebovala ich!

Prečo Hermiona pred ňou tajila pravdu? A ako to, že si Harry začal s jej najlepšou priateľkou? Ako mohol? Ale čo je najdôležitejšie... veril stále tomu, z čoho ju obvinili?

Vedela, že existovali tisíce lepších a vhodnejších príležitostí, ako dostať tie odpovede než na ich svadba. A napriek tomu si zvlnené vlasy zaplietla do voľného uzla a obliekla sa do šiat krásnej nezábudkovej farby. Jemne sa nalíčila, obula si topánky na vysokom opätku a vzala malú striebornú kabelku.

Na ceste ku dverám sa pozrela na svoj odraz vo veľkom zrkadle a zaváhala. Vedela, že to vôbec nebol dobrý nápad, ale... už sa rozhodla. Zhlboka sa nadýchla, vykročila a opustila bezpečie svojho bytu.

***

Možno pre niektorých by bolo prekvapením zistenie, že Ginny Weasleyová nie je vždy taká nebojácna a odvážna, ako predstiera alebo ako si ju vykreslili ostatní. Pravdou bolo, že bola dosť často zbabelá. Nuž čo, nikdy o sebe netvrdila, že je dokonalá. Ak si niekto niekedy myslel opak, bola to iba jeho chyba.

Jej sklon k občasnej zbabelosti sa zvyčajne prejavoval v tých najmenej vhodných situáciách. Samozrejme, nebolo tomu inak ani teraz. Chytila do jednej ruky okraj svojich dlhých šiat, druhou otvorila dvere taxíka a vystúpila. Akonáhle sa jej nohy v strieborných lodičkách dotkli zeme a ona za sebou zabuchla dvere, mala chuť otočiť sa a bežať za autom dovtedy, kým nezastaví a nevezme ju späť.

V hlave sa ešte raz nájsť odpoveď na jednu otázku: Prečo tam, pre pána, ide? Naozaj chce vidieť, ako sú bez nej šťastní? Och, počkať, tuším to malo niečo spoločné s podpoveďami. No, ale... naozaj to potrebuje vedieť hneď teraz? Možno sa jednoducho iba zbláznila. Alebo potrebovala ešte jeden definitívny dôkaz, aby mohla uzavrieť túto kapitolu svojho života. Alebo inak... zrejme potrebuje aj ten posledný kliniec do rakvy.

Auto bolo však preč a ona zostala stáť pred majestátnym kostolom, akých bolo v Londýne neúrekom. Priblížila sa k obrovským privretým dverám a začula zvnútra kňazov hlas. Obrad sa už začal, ale to ju ani neprekvapovalo. Jej rozhodnutie ísť bolo vykonané na poslednú chvíľu a ona už od začiatku vedela, že nie je možné, aby prišla ešte pred začatím obradu.

Prekĺzla cez dvere opatrne nastupujúc iba na špičky, aby na seba nepritiahla pozornosť. Nehlučne sa presunula do rohu v najzadnejšiej časti kostola a ukryla sa za veľký ťažký červený záves, ktorý oddeľoval spovedelnicu od zvyšku kostola.

Očami prechádzala po svadobných hosťoch usadených v drevených laviciach. Vpredu sedela celá jej rodina. Jej mama v peknom zelenom kostíme, otec v čiernom obleku, všetci jej súrodenici tam boli. Pozastavili sa vôbec nad tým, že ona tam chýba?

Vedľa nich boli Hermionini rodičia a ak dobre videli, tak oni boli jediní z jej rodiny. Ginny bola prekvapená, keď bokom od ostatných, na úplnom kraji lavice sedeli Harryho strýko, teta a jeho obézny bratranec. Kto vie, ako ich donútil prísť... Zvyšok hostí boli väčšinou blízki alebo vzdialenejší priatelia a veľká časť čarodejníckej smotánky. Keďže ani Harry ani Hermiona nemali veľkú rodinu, asi chceli niekým zaplniť lavice, ktoré by boli inak prázdne.

Na úplnom konci dlhého radu lavíc, ktoré boli zaplnené tuctami čarodejníkov, zbadala sedieť štíhleho muža v šedom obleku a bielej košeli, ktorého takmer biela farba vlasov sa nedala zmýliť s ničím. Chvíľu si zamyslene prezerala jeho profil, ale náhle, hoci dovtedy nevenovala kňazovi ani tú najmenšiu pozornosť, sa predrali do jej hlavy jeho slová.

Priala si, aby jednoducho preskočil tú časť, kedy sa pýta, či niekto nemá námietky proti ich sobášu. Niežeby Harryho ešte stále chcela, ale každý musí uznať, že to bolo proste príliš lákavé už len kvôli tomu, aby im trochu zavarila. Veď si to zaslúžia a obzvlášť jej bývalá najlepšia kamarátka.

Ako očakávala, nikto námietky nemal, a tak sa kňaz presunul k časti, kvôli ktorej tam všetci prišli. Ginny sa posunula o krok dopredu, aby lepšie videla na dvojicu stojacu pred oltárom. Niekto sa na nej tam hore v tej chvíli musel veľmi dobre zabávať, pretože práve v tej chvíli, ako mal Harry opakovať po kňazovi repliku, zodvihol hlavu a jeho zrak sa stretol s jej.

Obaja zmeraveli. Na ňom to bolo, samozrejme, vidieť viac, keďže on mal prehovoriť, ale stále mlčal. Ginny videla, ako zbledol, rozšíril oči a nemo na ňu zízal. Keď si uvedomila svoju chybu, rýchlo sa zase utiahla za úkryt ťažkého závesu, ale, ako neskoršie zistila, bola ešte jedna osoba, ktorá si všimla jej prítomnosť.

***

Keď sa skončil obrad a všetci sa už vytratili z kostola, Draco stále sedel na svojom mieste v takmer najzadnejšej lavici a čakal. Pohodlnejšie sa oprel a otočil sa tak, aby videl na červený záves, za ktorým sa skrývala. Keď ju uprostred obradu uvidel, ako tam tak stojí, na chvíľu nemohol uveriť, že ju naozaj vidí, ale jej rozšírené oči a bledá tvár boli príliš skutočné.

Nevyzerala veľmi dobre a on musel odolávať nutkaniu ísť za ňou, hoci nemal ani tušenia, čo by asi tak urobil alebo povedal. Náhle sa však stratila z jeho dohľadu a on po celý zvyšok obradu zostal zízať na červenú látku s pompéznou barokovou potlačou.

Čudoval sa, prečo si to nakoniec rozmyslela a prišla. Zo zvedavosti? Alebo kvôli Potterovi? Miluje ho azda ešte? Prišla preto, lebo nedokázala uniesť, že si berie niekoho iného?

Tá myšlienka sa mu protivila. Nedokázal si predstaviť, že by k nemu po tom, čo sa stalo, mohla ešte niečo cítiť. Podľa neho aj čistá náklonnosť je viac, než si Potter a celá tá jeho banda zaslúžili. Lenže... čo ak ho naozaj ešte stále milovala? Aj keď to znelo absurdne a podľa neho to bolo úplne proti logike, Draco musel priznať, že to mohla byť jedna z možností. Práve preto od tej chvíle, čo ju uvidel stáť v tmavom rohu kostola, až po zvyšok omše napäto čakal, či sa náhodou nerozhodne vyrútiť sa spoza závezu a prerušiť obrad. Našťastie nebolo to to, čo mala v pláne a on si úprimne oddýchol. Spoločenský škandál by jej v tejto chvíli veľmi nepomohol.

Keď si Draco uvedomil, že tam sedí a zíza do prázdna už dobrú štvrť hodinu, rozhodol sa, že ak ona nechce vyjsť von, tak pôjde za ňou on.

***

Stála skrytá za závesom, opierala sa o chladnú stenu a so zatvorenými očami sa snažila sústrediť na pomalé vdychovanie a vydychovanie. Fakt, že sa Harry práve oženil, ju nevyvádzal z rovnováhy až tak ako to, že si za manželku vzal Hermionu. To bolo to, čo jej nedalo spávať.

Nebola predsa naivná, vedela, že sa Harry jedného dňa pohne ďalej a bola s tým dokonale stotožnená, ale... Hermiona?! Vážne? To si nemohol vybrať niekoho iného? HOCIKOHO iného?

"Nemôžem uveriť, že si naozaj prišla," začula zrazu dobre známy mužský hlas.

Otvorila oči a zadívala sa na Malfoya. V sivom obleku s náznakom striebristej vyzeral celkom dobre... lepšie, než by bola ochotná komukoľvek priznať. Ale jeho výzor ju v tej chvíli zaujímal asi najmenej.

V tej chvíli sa musela cítiť horšie, než si v skutočnosti uvedomovala, pretože ako tam tak stál a díval sa na ňu chlácholivým pohľadom, zrazu ju prepadla nástojčivá túžba pristúpiť k nemu, obtočiť si ruky okolo jeho drieku a nechať sa od neho objímať. Párkrát zamrkala a odolala nutkaniu natiahnuť k nemu ruku.

Bolo to hlúpe, ale ona cítila, ako keby od neho to objatie naozaj potrebovala. Cítila, že by ju to mohlo upokojiť, pomôcť jej. Bolo to úplne absurdné a ona, samozrejme, nebola zase až taká hlúpa, aby to naozaj skúsila, ale nevedela si vysvetliť, odkiaľ sa vzal ten pocit, že Malfoy by mohol byť jej oporou, keby to dovolila.

Avšak miesto poslúchnutia toho bláznivého popudu si iba povzdychla a sklopila zrak ku kamennej podlahe.

"Ja tiež nie," zamrmlala. Čo iné mohla povedať?

"Myslel som si, že si Pansy viackrát a veľmi rázne povedala, aby si svoj nápad strčila tam, kam slnko nesvieti," ozval sa zrazu prekvapivo suchým skoro až opovržlivým tónom.

Potlačila nutkanie pousmiať sa nad tým a prikývla. "Bola to zmena plánu na poslednú chvíľu."

Na okamih zavládlo mezi nimi ticho, v ktorom sa Ginny rozhodovala, čo urobiť a potom...

"No, ak je to tak, potom by sme si mali pohnúť. Všetci už odišli a s oslavou na nás čakať asi nebudú."

Zodvihla hlavu a udivene sa na neho zadívala. Naznačoval jej to, čo si myslela, že naznačoval?

"Ty chceš, aby som s tebou išla na tú oslavu?" Prečo by to robil? Aj keby mu bolo jedno, či tam ide alebo nie, prečo by ju bral so sebou? Ľudia ich budú vidieť spolu a stavila by sa, že sa o nich hneď začne pošuškávať... Nedávalo to veľmi zmysel. Prečo by riskoval, že o nich budú kolovať rôzne reči?

Pokrčil plecami. "Ak si už tu, tak prečo nejsť aj na oslavu? A okrem toho, ten najpodstatnejší človek už o tvojej prítomnosti vie."

To bola pravda. Harry už vedel, že tam bola, takže asi už nemala dôvod skrývať sa, ale v niečom sa Malfoy aj tak mýlil. On nebol tá najdôležitejšia osoba. Nebola ňou ani Hermiona. Išlo jej o jej rodinu.

"Už si nie som istá, že tam chcem ísť. Alebo že by som tam mala ísť. Vieš, že nechcú, aby som tam bola."

"A napriek tomu si prišla," podotkol. "Prečo?"

Zadívala sa kamsi za jeho plece a neveselo sa usmiala. "To by som tiež chcela vedieť." Keby nebol Malfoy Malfoyom, pokojne by bez mučenia priznala, že to, čo urobila, bola sprostosť. Nemala tam ísť. Ale ona si nemienila sypať popol na hlavu pred ním.

Začula, ako si povzdychol. "Ak chceš, poď so mnou, môžeš predsa kedykoľvek odísť," povedal, otočil sa na päte a kráčal ku dverám. Jeho vyleštené čierne topánky na kamennej podlahe ticho klopkali a Ginny mohla ten zvuk stotožniť s napätým búšením svojho srdca, kým sa rozhodovala, čo spraví.

Nakoniec sa rýchlo odlepila od steny a rozbehla sa za Malfoyom, ktorý už stratil za masívnymi dverami. Do čerta so všetkým. Mal pravdu... ak sa už odvážila ísť na obrad, oslava nemôže byť predsa horšia.

Prekvapilo ju, keď ho našla stáť vonku pri čienej limuzíne. Teda, neprekvapila ju tá limuzína (no, možno trošku), ale to, že vyzeral, ako keby na ňu čakal. Ako keby vedel, že sa rozhodne ísť s ním.

"Poďme teda," zamumlala roztraseným hlasom, sadla si do auta a keď sa usadil aj on, auto sa hladko pohlo.

***

Neviezli sa dlho. Pre Ginny tá cesta rozhodne nebola dostatočne dlhá, aby sa dokázala upokojiť. Vedela, že na to, aby sa postavila svojej rodine, bude potrebovať všetku silu, ktorú dokáže pozbierať, ale keď sa na to tak dívala, zrazu zistila, že jej bolo žalostne málo.

Zastali pred luxusne vyzerajúcou budovou, vodič im otvoril dvere a oni vystúpili. Ginny si vyhladila imaginárne pokrčené miesta na šatách a zodviha hlavu k nápisu nad vchodom do budovy. Landau. To miesto poznala. Bola to tá prehnane drahá reštaurácia, kde sa stretla s Pansy a Daphne, keď jej ponúkli prácu.

Malfoy vykročil po chodníku, ale keď po troch krokoch zistil, že ho nenasleduje, zastal a so spýtavým výrazom sa otočil k nej. Ginny jeho pohľad opätovala. Stretla sa s modrošedými očami a jej telo sa podvedome zachvelo. Odtrhla od neho zrak a ľadovými prstami pevne zovrela striebornú kabelku. Cítila sa otrasne. Žalúdok sa jej sťahoval skoro v pravidelných intervaloch a pocit na zvracanie začal byť čoraz nástojčivejší.

"Weasleyová?" oslovil ju Malfoy s počuteľnou obavou v hlase.

Ginny si navlhčila suché pery. "Minútku," roztrasene zamrmlala.

Veľmi dobre si tieto pocity pamätala. Bol to strach taký veľký, že o sebe dával vedieť veľmi nepríjemným fyzickým spôsobom. Dlho niečo podobné necítila... naposledy vo vojne, keď mala ísť do boja alebo pred piatimi rokmi, keď sa octila opustená v cudzej krajine a nemala ani poňatia, čo bude robiť so svojím životom. A teraz to bolo znovu späť, snažilo sa ju to odradiť a obrať o posledné zvyšky síl a odvahy, ktoré ešte dokázala vydolovať zo svojho strhaného vnútra.

Nemohla sa prinútiť urobiť ani jediný krok k Malfoyovi. Nevedela si predstaviť, čo sa bude diať dnu, ako sa zachová jej rodina a Harry, ale na základe jej doterajších skúseností predpokladala, že to nebude nič pekné a to jej naháňalo ohromnú hrôzu.

Už sa chystala zvrtnúť sa a jednoducho odtiaľ zdrhnúť nehľadiac na to, ako by vyzerala pred Malfoyom, keď k nej zrazu pristúpil, položil jej ruku na chrbát a jemne ju potlačil dopredu.

"Už meškáme," pripomenul jej a ona, cítiac na obnaženej pokožke jeho teplú upokojujúcu ruku, sa konečne pohla.

Svadobná hostina sa konala v záhrade, takže museli najprv prejsť celou reštauráciou, aby sa tam dostali. Ginny si stále nebola istá, či by nemala vziať nohy na ramená, ale radšej ako uvažovať nad niečim podobným, vytesnila tieto myšlienky z hlavy a sústredila sa na teplo, ktoré jej vypaľovalo na chrbte nezmazateľné znamenie. Na jej veľké prekvapenie ju Malfoy nepustil ihneď, ako sa konečne odlepila od chodníka, ale svojou rukou ju stále viedol smerom k záhrade.

Možno si myslel, že ak ju nebude mať pevne pod kontrolou, tak odtiaľ utečie, ale jej to bolo jedno, pretože to vlastne bola pravda. Keby bola sama, nikdy by sa neodvážila ísť tam. Akokoľvek čudne to znelo, mať Malfoya po svojom boku jej dodávalo viac odvahy než čokoľvek iné.

Keď vstúpili na trávnik, kde sa to hemžilo množstvom čarodejníkov v slávnostných šatách, Ginny podvedome vyhľadala pohľadom Harryho s Hermionou. Našla ich pred veľkou fontánou pózovať jej mame, ktorá zúrivo mačkala tlačítko na fotoaparáte. Zastala a dívala sa. Tak dlho ju nevidela, celých päť rokov.

Ginny sa nikdy nepovažovala za príliš citlivú osobu, ale vo chvíli, keď konečne uvidela svoju mamu, nedokázala zabrániť tomu, aby sa jej oči naplnili slzami. Srdce sa jej rozbúšilo rýchlejšie, keď znovu vykročila nespúšťajúc šťastnú trojicu z dohľadu.

Vo chvíli, keď sa zamiešali do davu a ľudia si ju všimli, počula, ako sa všade okolo nej začal rozliehať šepot. Stisla pery a ruky zaťala v päsť. Nebolo to príjemné, ale ignorovať, ako si o nich všetci hovoria, bol v tej chvíli ten najmenší problém. Zhlboka sa nadýchla, pokračovala v ceste za svojou mamou a snažila sa vymyslieť, čo jej povie, keď sa s ňou stretne zoči voči, ale skôr, než sa mohla dostať do jej blízkosti, jej zatarasila cestu postava v čiernom obleku. Odtrhla oči od mamy a keď zodvihla pohľad k mužovi, ktorý jej vošiel do cesty, zamrazilo ju.

Ron.

Telom jej prebehla triaška a ústa úplne vyschli. Už od začiatku vedela, že tá najväčšia prekážka bude práve on. Najmladší z jej súrodencov bol zároveň aj najprchším, najmenej predvídavým a čo bolo najhoršie, bol aj najmenej tolerantný. Ron neodpúšťal ľahko a vo svojej veľmi častej pokryteckosti vyhadzoval ľuďom na oči chyby, ktoré spravil aj on sám, iba si to nepriznal. Ginny sa s ním nikdy nevychádzalo ľahko a aj preto k nemu nemala až tak blízko ako k zvyšku rodiny. A ako sa dívala do jeho tvrdých, neústupných očí, to, čo sa stalo pred piatimi rokmi, všetko iba zhoršilo.

"Čo tu ty robíš?" zasyčal jej rovno do tváre takým nenávistným hlasom, až mala nutkanie o krok ustúpiť, ale Malfoyova ruka jej to nedovolila.

"Ahoj, Ron," pokojne povedala a gratulovala si za to, že sa jej netriasol hlas, čo bol vlastne malý zázrak, lebo všetko v jej vnútri sa chvelo napätím a strachom.

Videla, ako sa jej bratovi začínajú robiť na lícach dve červené škvrny, čo bola neklamná známka toho, že je parádne rozzúrený. Nikdy nebolo dobré, keď bol Ron naštvaný, pretože sa mu obyčajne úplne zatemnil mozog a nechal sa unášať pudmi, zabúdajúc na zdravý rozum.

"Pýtal som sa, čo tu robíš," zopakoval a prepaľoval ju pohľadom.

"Je tu so mnou," povedal Malfoy a ona nemohla uveriť, ako jej odľahlo, že počuje jeho hlas. Bolo to ďalšie potvrdenie toho, že tam naozaj je a že nie je sama.

Podvedome, ako keby na dôkaz toho, že sú tam spolu, sa posunula bližšie k nemu. Neuvedomila si, ako to môže vyzerať a keď ten pohyb zachytil Ron, jeho tvár sa po výraze číreho zmätku a prekvapenia skrivila do opovržlivého úškľabku.

"Takže nielen že si nás všetkých zradila, ale teraz sa vláčiš dokonca s Malfoyom?!" vyprskol. Malfoyove priezvisko vyznelo v podaní jej brata ako nadávka, ale apoň tomuto jednému sa nečudovala. Nebolo to až tak dávno, čo aj ona sama vyslovovala jeho meno s opovrhnutím v hlase.

Ginny veľmi rýchlo došlo, že nebol žiaden spôsob, ako s Ronom normálne civilizovane komunikovať. Preto chcela byť čo najskôr ďaleko z jeho dosahu.

"Práve som išla pogratulovať novomanželom, takže ak dovolíš..." Vykročila s úmyslom obísť ho a stratiť sa mu z dohľadu, ale on ju rýchlo chytil za pažu, stisol a sotil ju späť. Náraz bol silenejší, než očakávala a ona musela zaspätkovať. Jednou nohou v topánke na vysokom opätku zle stúpila na nestabilný trávnatý povrch a už sa pripravovala na nepríjemný stret so zemou, keď ju zrazu oboma rukami objal okolo pása Malfoy a pomohol jej nadobudnúť stratenú rovnováhu.

Ginny na Rona šokovane vyvalila oči. Zhodil ju práve takmer na zem?

"Jediné miesto, kam pôjdeš, je preč odtiaľto," zavrčal na ňu, nevšímajúc si, že začínajú pútať priveľa pozornosti. "Ako si si dovoli..."

"Varovanie, Weasley," prerušil ho Malfoy ľadovo pokojným hlasom. Takým ľadovým, až po chrbte prešli zimomriavky aj jej samotnej. "Ak sa jej dotkneš podobným spôsobom ešte raz, my dvaja budeme mať malý rozhovor o tom, ako sa má džentlmen správať k dáme."

V inom čase a na inom mieste by sa na tom Ginny pravdepodobne dobre zasmiala. Vyznelo to, ako keby Malfoy pochádzal z 19. storočia a vyhráža sa duelom na cintoríne za východu slnka. Kedykoľvek inokedy by jej to prišlo vtipné, ale práve v tej chvíli nemala na smiech ani pomyslenie.

"S tebou sa nikto nerozpráva, Malfoy," vyprskol Ron a znova sa otočil k Ginny, lenže skôr, než jej mohol povedať čokoľvek urážlivé, sa vedľa neho zjavil Charlie a položil mu ruku na plece.

"Toto nie je najvhodnejšie miesto na takýto rozhovor, Ron," pokojne povedal, ale Ginny si všimla, že na ňu sa ani nepozrel. "Poďme dovnútra," prikázal im.

Ron chvíľu zostal stáť na mieste a iba na ňu nepríjemne zazeral, ale nakoniec sa otočil k Charliemu, prikývol a vydal sa smerom k reštaurácii, ktorá bola kvôli konajúcej sa oslave verejnosti neprístupná. Charlie ho nasledoval a Ginny po chvíľkovom zaváhaní tiež. Všetci vošli do slávnostne vyzdobenej sály a Ginny zostala prekvapene civieť na zvyšok svojich súrodencov, ktorí na nich čakali.

"Kam si myslíš, že ideš?" ozval sa Charlie a Ginny sa na neho zarazene pozrela mysliac si, že to hovorí jej, ale potom zistila, že sa díva na jej spoločníka.

"Tam kam ona, očividne," arogantne odpovedal Draco. Vyznelo to, ako keby ho nepokladal za dosť dôležitého, aby mu niečo vysvetľoval.

"Toto je iba pre prodinných príslušníkov. Odíď."

"Ja nikam nejdem," tvrdohlavo odvetil Malfoy.

"Teba sa to netýka, takže nestrkaj ten svoj aristokratický nos do cudzích vecí," vložil sa do ich rozhovoru Ron, ktorý pristúpil k svojmu staršiemu bratovi, aby ho podporil.

Ginny videla, že Malfoy chce znova prostestovať a preto prehovorila prv než on.

"Majú pravdu, netýka sa ťa to. Mal by si ísť a užiť si oslavu." Veľmi dobre vedela, že práve vkročila do jamy levovej a Malfoy bol ironicky jediný človek, ktorý nebol proti nej. Bol jediný, na koho sa mohla obrátiť, no napriek tomu ho posielala preč. Ron mal pravdu, netýkalo sa ho to a podľa toho, ako sa na ňu všetci dívali, ich rozhovor nebude veľmi pekný.

Malfoy tam prosto nemal čo robiť a oni obaja to vedeli. Lenže to mu nezabránilo, aby sa na ňu udivene pozrel hneď, ako dopovedala. Všimla si, ako trochu pootvoril ústa, ale potom si rozmyslel čokoľvek, čo chcel povedať, a znova ich zavrel. Bolo to úplne šialené, ale z pohľadu, ktorým sa na ňu díval predtým, než prikývol a nechal ju tam s nimi samu, mala pocit, akoby ju nerád opúšťal. Ako keby sa jej chcel spýtať 'Určite to zvládneš sama?' alebo 'Si si istá, že budeš v poriadku?', hoci si nedokázala predstaviť, prečo by mu na tom malo záležať.

Či už to tak bolo alebo nie, faktom zostalo, že odišiel a ona sa ocitla obklopená svojimi piatimi staršími bratmi.

"Kde je mama?" spýtal sa zrazu Percy a začal sa rozhliadať po záhrade, na ktorú mali teraz dobrý výhľad.

"Tamto." Bill pokýval hlavou a Ginny pohľadom sledovala smer, ktorým ukazoval.

Uvidela ju. Stála vedľa jej otca a o niečom sa zhovárali. Aj na tú diaľku rozoznala, ako sa jej otec mračí a podľa trhaných pohybov hlavy a úsečných odpovedí zistila, že sa hádajú. Veľmi dobre vedela kvôli komu a to nielen preto, že jej mama ukázala ich smerom.

Sledovala, ako jej otec záporne pokrútil hlavou, vzal si z podnosu pohár šampanského a odkráčal od preč. Takže ju nechcel ani len vidieť, smutne si pomyslela Ginny.

Jej mama nepatrne zvesila hlavu, ale po chvíli sa vzchopila a vykročila ich smerom.

"Povieš mi už konečne prečo si tu?"

Odtrhla oči od mamy a pozrela sa na Rona. "Nikdy som neplánovala žiť v cudzine do konca života. Myslím, že po piatich rokoch nadišla tá správna chvíľa, aby som sa vrátila späť."

"Nie," povedal Percy a pokrútil hlavou, "To nemyslel. Prečo si prišla sem? Na Harryho a Hermioninu svadbu?"

Otázka za milión galeónov.

"Chcela som popriať všetko najlepšie svojim priateľom." Nie tak celkom pravda. Hermionu už rozhodne nepokladala za niekoho, koho by chcela mať vo svojej blízkosti. Nie po tom, čo zisitila, že je dokonca falošnejšia než Lavender.

"Myslel som si, že si dostatočne bystrá, aby si prišla na to, že ak si nedostala poznámku, znamená to, že tu nie si vítaná," povedal Ron.

Ginny nemala ani poňatia, čo na také niečo odpovedať, no napriek tomu už začínala otvárať ústa, keď sa miestnosťou zrazu ozvalo hlasom plným zmiešaných emócií jediné slovo.

"Ginny!"

Otočila sa, aby sa stretla so zelenými očami svojej mamy, rovnakými ako mala ona sama.

"Mami," zašepkala napriek stiahnutému hrdlu a do očí sa jej nahrnuli slzy. Rýchlo zamrkala. Plakanie nebolo súčasťou jej plánu, ale keď k nej mama rýchlo pristúpila a zovrela ju vo svojom teplom bezpečnom náručí, neubránila sa.

Po chvíli sa od seba odtiahli a ona si okamžite utrela vlhké líca. Nevedela, čo jej povedať, ale zdalo sa, že mlčky sa na seba dívať zatiaľ stačilo.

"Och, Ginny," vykĺzlo z úst jej mamy a pohladila ju po líci. "Konečne si doma."

Keby to tak bola pravda. Nič si neželala viac než môcť vstúpiť do Brlohu a cítiť sa tam vítaná. Stretnúť sa so svojimi súrodencami a necítiť z nich nepriateľstvo alebo v tom horšom prípade nenávisť. Ale to nebolo také jednoduché.

"Som," zamrmlala napriek tomu Ginny a jemne sa usmiala.

"To, čo sa stalo v minulosti... nezáleží na tom. Hlavné je, že si konečne späť," hovorila jej mama upokojujúcim hlasom so slzami v očiach, ktoré chceli už už skĺznuť po jej jemne vráskavých lícach.

Ale v tej chvíli Ginny cítila všetko možné iba nie pokoj. Jej úsmev postupne opadol a oči sa jej rozšírili v šoku. Tak predsa... aj jej mama uverila. Zodvihla hlavu, aby sa pozrela na ostatných a jej pohľad zachytil chumáč bielej farby, ktorú identifikovala ako Hermionu v svadobných šatách. Vedľa nej neisto postával Harry a uprene ju pozoroval rozšírenými očami.

O krok ustúpila od svojej mamy. "Stále," začala Ginny, ale hrdlo mala také stiahnuté, že musela najprv párkrát prehltnúť, aby mohla pokračovať. "Stále tomu veríte... všetci." Bolo to konštatovanie nie otázka.

"Nejde o to, či tomu veríme alebo nie. Urobila si to!" obvinil ju Percy so znechuteným výrazom na tvári.

"Neurobila. Nikdy by som nevyzradila polohu úkrytu!" bránila sa Ginny, ale pod nepriateľskými pohľadmi siedmich osôb, ktoré boli jednoznačne proti nej, to nebolo vôbec jednoduché. Cítila, ako ju oberajú o odvahu vôbec niečo povedať. Chcela len utiecť, schovať sa v posteli pod prikrývku a uplakať sa k spánku.

"Tak prečo si utiekla?" spýtal sa Ron s poznateľným výsmechom v hlase.

"Nemala som na výber. Nedali ste mi ani možnosť dokázať, že som nevinná! Jednoducho ste ma zavreli a vôbec ste ma nepočúvali..."

"Lebo si zabila dvoch ľudí." Vedela, že Ron si nikdy nebral pred ústa servítku, ale toto bolelo.

"Ron!" škokovane vyhŕkli jej mama a Fred.

"Nezabila," zašepkala Ginny s nervami na konci. Cítila, ako sa jej začali triasť ruky. Nečakaná triaška nikdy nebola dobrým znakom.

"Dvaja svedkovia ťa videli, ako sa rozprávaš so smrťožrútmi a nevyzeralo to tak, že by si bola zajatá."

Pokrútila hlavou. "Klamú, Ron. V tú noc som v blízkosti úkrytu ani nebola, bola som doma!"

Charlie si tlmene odfrkol. "To hovoríš ty, ale nemáš na to žiadny dôkaz."

Nevedela, čo viac povedať, ako inak sa brániť. Povedala im pravdu, ale pre nich to nebolo dosť. Čo mala ešte urobiť? Bola frustrovaná a zúrivá.

"Prečo mi nikto neverí?!"

"A ako ti máme asi tak veriť, keď sa k tomu všetkému ešte aj vláčiš s Malfoyom? Môžeš klesnúť vôbec ešte nižšie?" spýtal sa Ron.

"Ten s tým nemá nič spoločné," hlesla unaveným hlasom. Zúfalá, otočila sa k svojej mame. "Mami, prisahám, že ja som to nebola."

"Teraz na tom už nezáleží," chlácholila ju.

"Ty mi neveríš," s bolestným uvedomením omráčene zašepkala Ginny. "Práve som ti povedala, že som to nebola ja, že som vtedy bola doma v Brlohu a... ty mi stále neveríš!"

Ešte raz zodvihla pohľad. Dúfala, že možno u niekoho nájde podporu. Dúfala, že niekto z nich uverí, že ona by takého niečoho nebola schopná. Pozerala im do očí a modlila sa, ale ich pohľady boli neúprosné. Pre nich bola vinná a chceli, aby navždy odišla z ich životov.

V tej chvíli sa zo všetkých síl snažila nerozplakať.

„Viete, čo je naozaj ironické? Keby mi ktokoľvek z vás povedal, že je nevinný, nehľadiac na to, čo by hovorili druhí, stačilo by mi vaše slovo a postavila by som sa na vašu stranu.“ Naposledy si ich prezrela so sklamaním a bolesťou v očiach a utiekla odtiaľ. Viac už nezniesla.