Duchovia minulosti 1

Temná noc obostrela Londýn a jedna slzla kĺžuca po líci bola zotretá chvejúcou sa rukou. Už viac žiadne slzy. Žiadna ľútosť, pochybnosti alebo váhanie, nič z toho. Rozhodla sa odísť už pred dlhším časom a teraz nemienila cúvnuť ani o milimeter.

Niekto by mohol namietať a považovať jej odchod za útek. Za únik pred čímkoľvek, čo by ju čakalo, keď sa konečne skončí vojna. A, áno, možno utekala, ale nie pred dôsledkami. Utekala pred príčinou a zradou, ktoré ju stáli takmer všetky jej životné sily. Utekala, lebo ju nikto nikdy nenaučil, ako sa zachovať, keď vás zradia všetci, ktorým ste verili.

V čarodejníckom svete nebolo ani jedného čarodejníka, ktorý by veril jej slovám a ona bola už chorá z presvedčovania tých, ktorí ju mali milovať a podporovať ju, že ona je nevinná.

Bol koniec. Skončila s nimi, s vojnou aj so svojim doterajším životom. Nechcela odísť, bojovala by proti Voldemortovi do posledného dychu po boku Harryho a všetkých členov Rádu, lenže teraz nemohla robiť absolútne nič, čo by im pomohlo. Nenechali ju. Bola zavretá vo svojej izbe a každým opovrhovaná ak nie nenávidená.

V krajine, kde ju nikto nebude poznať, kde nie je vojna a kde nebude musieť dokazovať svoju pravdu, začne nový život. Síce bez rodiny a priateľov, ale aspoň bude voľná a to bolo to, na čom skutočne záležalo. Načo je jej rodina, ktorá ju odvrhla?

Pevne zazipsovala svoj kufor, vzala ho z postele a pohla sa k dverám. Neobťažovala sa obzrieť, nebolo tam nič, na čo by sa chcela naposledy pozrieť a okrem toho, svoje zmiznutie plánovala príliš dlho na to, aby sa teraz zdržovala a riskovala, že ju niekto prekvapí.

A tak šla, bez listu na rozlúčenie opustila svoj domov, kde strávila celých osemnásť rokov a taxíkom sa zaviezla na letisko.

Keď z terminálu ohlásili jej let, strach jej nepríjemne zovrel žalúdok a do očí sa jej natlačili nenávidené slzy. Možno jej bolo ľúto, že musí odísť, ale svoje rozhodnutie neľutovala. Nastúpila do lietadla smerujúceho do Kanady, do krajiny, kde sa bude snažiť ukryť pred svetom.