Christmas miracle 1

So zatvorenými očami ležala Hermiona na chladnej mramorovej dlážke Rokfortského zámku a chvela sa bolesťou a zimou. Nad ňou sa týčili vysoké postavy zahalené do čiernych voľných habitov a miesto tvárí mali hrozivé masky, ktoré bezpečne spoznávala. Okolo nich boli mohutné kamenné múry, nad hlavou jej visel tmavý strop a ona sa cítila, ako keby bola v klietke.

Ale jedna z nich, jedna žena s divokými tmavými kučeravými vlasmi nebola vôbec zahalená. Mohla vidieť jej tmavočervené šaty tesne obopínajúce jej štíhlu postavu, jej tvár, ktorá bola síce pekná, ale skrútená šialenstvom.

Hermiona tú ženu veľmi dobre poznala.

"Nechcel by si si to vyskúšať, synovček?" spýtala sa vysokým prenikavým hlasom a nahlas sa zasmiala. "Je to také dobré, Draco. Dokonca lepšie než.... no, lepšie než čokoľvek iné."

Hoci mohla Hermiona sotva vnímať, dokázala nájsť pohľadom vysokého chlapca, ktorý ale medzi ostatnými smrťožrútmi už nevyzeral taký vysoký, ako to bolo, keď bol v triede so spolužiakmi. Vždy bol taký povýšenecký, namyslený, neohrozený, ale teraz sa jej zdal byť... stratený.

"No tak, Draco, urob to! Nebudeme na teba čakať celý deň!" ostro vyštekla Bellatrix, podišla k nemu, zodvihla mu ruku, v ktorej držal prútik a namierila ho na Hermionu.

"Vieš, čo musíš povedať," šepkala mu do ucha, ale v miestnosti bolo také ticho, že tie slová sa odrazili od holých stien a doniesli sa až k Hermione. "Povedz to. Povedz tie magické slová..."

"Cruciatus!" roznieslo sa halou, zatiaľčo sa Hermionino telo skrúcalo v bolesti horšej, než si predstavovala, že je možné vydržať bez toho, aby neodpadla. Modlila sa za odpadnutie. Modlila sa za smrť.

***

Bola noc. Ničím výnimočná, ale pre niekoho predsa len v niečom iná... zlostnejšia, zúrivejšia. Na tmavohnedé dvere dopadla bledá päsť, párkrát sa kĺby stretli s tvrdým drevom možno zúfalejšie, než bolo treba, možno trochu príliš paranoidne.

Dvere sa o kúsok odchýlili, najprv sa objavil prútik, potom ruka zahalená v čiernom habite a nakoniec strohá bledá tvár lemovaná čiernymi vlasmi.

"Draco..."

"Profesor," vyjachtal Draco, dych sa mu zasekával v hrdle, neochotne sa dral z pľúc, ktoré boli unavené rýchlym behom.

Profesor Snape nevyzeral prekvapene, že ho tam vidí. Ani jeho hlas neprezrádzal nič viac, než zvyčajne, ale Draco vedel, že to nebola pravda.

"Poď dnu," vyzval ho profesor a Draco prikývol. Naposledy sa obzrel ponad plece do ulice, aby sa uistil, že tam nikto nesliedi a nečaká na príležitosť. Samozrejme, nikto nebol.

Nasledoval svojho niekdajšieho profesora do knižnice, ktorá, ako sa zdalo, slúžila zrejme aj ako obývacia miestnosť a usadil sa do kresla pred horiacim krbom. Bol mu ponúknutý čaj, o ktorý v skutočnosti nemal záujem, ale prijal ho, aby získal trochu času.

O tomto premýšľal už dlhšiu dobu hoci iba váhavo a v náznakoch. Po prvý raz, keď sa jeho myseľ skrížila s touto myšlienkou, bol taký vydesený možnými následami, že jeho žalúdok sa vzbúril a on sa vyvracal. Ale postupne to bolo znesiteľnejšie, hoci o nič menej desivé, ale niečo mu to dalo, a preto bol schopný zvládnuť ten strach.

Nevedel, či bolo toto to, čo chcel urobiť, ale vedel, že chce niečo zmeniť. Že musí niečo zmeniť, inak on bude ten, ktorého svet zhltne a zožerie. Pomaly a bolestivo.

"Čo ťa ku mne privádza, Draco?" spýtal sa po chvíli Snape ponad šálku s pariacim sa čajom. "Je príjemné vidieť ťa, ale nemôžeš mi zazlievať, že som prekvapený."

"Potrebujem vašu pomoc," povedal jednoducho Draco a pohľad uprel na plamene pred sebou.

"Aký druh pomoci? Je tvoja mama v poriadku?" spýtal sa ihneď a Draco mohol povedať, že videl v jeho očiach záblesk skutočného znepokojenia.

"Áno, má sa relatívne dobre," odpovedal blondiak a zbadal, ako sa profesor ihneď upokojil, hoci bežnému pozorovateľovi by to iste ušlo.

Keď bol mladší, vždy si myslel, že jeho mama a Snape majú veľmi zvláštny druh priateľstva. Vlastne, nevedel si predstaviť, ako by sa mohli priateliť dvaja ľudia, ktorí sú tak veľmi odlišní. Ale keď dospel, zistil, že v ich vzťahu bolo niečo viac. Záležalo im na sebe viac ako priateľom.

Draco vedel, že sú do seba zamilovaní. Nikdy im nenaznačil, že to vie a bol pravdepodobne jediným človekom, ktorý si toho bol vedomý. Nebolo to tak, že by sa o seba nejako okázalo zaujímali a bol si istý, že jeho mama jeho otca nikdy nepodviedla. Neodvážila by sa, vedela, že keby to zistil, bez mihnutia oka by ju zabil. A Draco tiež vedel, že Snape by jeho matku nikdy nevystavil takému nebezpečenstvu.

Všetko to bolo v tých malých, nepatrných náznakoch. V tom, ako jeho mama v miestnosti plnej ľudí vyhľadávala jeho oči častejšie než oči niekoho iného. Bolo to v tom, že ak sa stalo čokoľvek zlé, on bol prvý, ku ktorému šla po radu. Dracovi neraz povedala, keď odchádzal na Rokfort, že ak by niečo potreboval, aby šiel za ním. A dokonca potom, keď už bol vonku zo školy a ona bola kvôli niečomu vystrašená, prízvukovala mu, že ak by sa dostal do nejakých problémov a ona by nebola po ruke, aby sa obrátil na neho. Nikdy nespomenula jeho otca a obaja vedeli prečo.

"Ako ti teda môžem pomôcť?" prerušil chvíľu ticha Snape a pozorne ho sledoval čiernymi očami.

"Musím niečo zmeniť," povedal potichu Draco vedomý si toho, že jedine on teraz rozumie, čo vlastne povedal.

"Aký druh zmeny máš na mysli, synak?" Niekedy ho tak volal - synak - a Draco mal viac ako často pocit, že na to má väčšie práve než jeho biologický otec.

"Viem, že ste dovojitý agent," vyhŕklol Draco a trochu sa napäl v očakávaní profesorovej reakcie.

Ale neprišlo to, na čo sa prichystal. Žiadne zhrozené pohľady, žiadne pokusy vymazať mu pamäť alebo sa uistiť, že to nikomu nepovie. Snape tam iba sedel, šálka v ruke sa nepatrne zachvela a on ju položil späť na stolík.

"Ako si to zistil?" spýtal ho.

Draco pokrčil plecami. "Záleží na tom?" Nechápal, ako môže byť taký pokojný. Bol ešte väčšia záhada, ako si myslel.

"Zrejme nie. Ale dokonca Narcissa to vôbec netuší. Nemohol som jej niečo také povedať... hádam, že rozumieš prečo."

Draco krátko prikývol.

"Takže, čo odo mňa potrebuješ, Draco?"

"Potrebujem sa z tohto dostať von."

Snape sa hlboko zamračil. "Myslíš od Temného Pána? Od smrťožrútov? Veľmi dobre vieš, že to nejde. Nie, ak chceš zostať nažive," posledné slová ostro zasyčal.

Draco pokrútil hlavou a vzdychol si. "Nie, samozrejme, že viem, že z tohto nemôžem vyviaznuť živý, ale to nie je to, čo som myslel. Potrebujem niečo, aby som mohol prežiť ďalší deň, profesor. Musím sa dostať z tej..."

"Temnoty?" povedal miesto neho Snape a jeho pohľad sa na malý okamih stal chápajúcim.

"... prázdnoty," dokončil Draco ignorujúc fakt, že bol prerušený. "Ráno sa budím a viem, že nemám skutočný dôvod vstať. Všetko, čo v živote mám, je zabíjanie, mučenie a Temný Pán. Už som z toho chorý... nie som si istý, či to dokážem ďalej znášať."

"Čo očakávaš, že spravím?" potichu sa spýtal profesor.

"Je to jednoduché. Chcem pomôcť zničiť ho. Chcem byť dvojitým agentom."

Trvalo dlho, kým Snape znovu prehovoril. Draco napäto čakal, čo povie, ale bol si skoro istý, že ak ho doteraz neomráčil a nevytrhol mu z mysle spomienky o tom, že je dvojitý agent, pomôže mu.

"Vieš, do čoho sa chceš zapliesť, Draco?"

"Môže to byť horšie než to je teraz? Nemyslím si."

"Ak to zistia, budú ťa mučiť tak dlho, že ti smrť príde ako vykúpenie."

"To riziko je tu aj teraz, nemyslíte? A úprimne? Radšej zomriem za niečo, za čo zomrieť stojí a nie preto, že nesplním nejakú zvrátenú úlohu, ktorú mi dal Temný Pán," odpovedal Draco.

"A čo tvoja matka?"

"To je ďalšia vec, o ktorej s vami musím hovoriť. Potrebujem, aby ste mi pomohli dostať ju odtiaľto preč. Hlavne od otca," trpko dodal Draco.

Snape sa zamračil a trochu sa naklonil v kresle smerom k nemu. "Stalo sa jej niečo?"

"Nie, ale... Nevyzerá veľmi dobre. Zabíja ju to. Luciusovi sa nedokáže brániť a ja nemôžem byť stále nablízku, aby som mu zabránil v čomkoľvek, čo by jej chcel urobiť. Je z neho taká vystrašená, že väčšinu času trávi magicky zabarikádová vo svojej izbe. Niekedy dnu nepustí ani škriatka s jedlom. Teraz je relatívne pokojná, otec je už dlhšie preč, ale... musí odtiaľto odísť niekam veľmi ďaleko."

Snape prikývol a na čele sa mu objavila výrazná vráska. "Čo navrhuješ?"

"Dlho som nad tým premýšľal a jediný naozaj bezpečný spôsob, ako ju odtiaľto dostať a zabezpečiť, aby ju Lucius nikdy nenašiel, je predstierať jej smrť. Už som premyslel aj to, ako by sme to mali urobiť."

"Čo na to hovorí ona?"

Draco pokrčil plecami. "Ešte som jej to nepovedal. Myslel som, že by ste to možno chceli urobiť vy. Som si istý, že bude najprv vyvádzať."

"Dobre teda. Najprv sa s ňou porozprávam, a potom uvidíme. A čo sa týka toho predtým... Ak vieš, do čoho sa púšťaš..."

"Viem," pevne prehovoril Draco.

"A ak je to to, čo chceš..."

"Nie je to to, čo naozaj chcem. Je to to, čo musím urobiť."

"Tak dobre teda. Pomôžem ti," súhlasil nakoniec Snape.

***

Hermiona sedela na červenej pohovke v dome na Grimaudovom námestí číslo 12 a už asi piaty raz za posledné štyri mesiace čítala Búrlivé výši. Harry zatiaľ sedel s Ronom, dvojičkami a pánom Weaslym pri stole a skláňali sa nad nejakými mapami a o niečom sa radili.

"Och, Merlin!" zvolala zrazu vysokým hlasom Tonksová, ktorá práve vkročila do miestnosti.

Všetci v miestnosti okamžite zmĺkli a stočili pohľady k ružovovlasej žene čítajúcej Denného proroka.

"Čo sa deje?" spýtala sa Hermiona.

Tonksová si k nej prisadla a ukázala prstom na jednu stránku zažltnutého papiera. Bol to nekrológ.

"Narcissa Mlafoyová!" vyhŕkla Hermiona po sekunde, kedy si prečítala celý oznam.

"Čo je s ňou?" spýtal sa spoza nej Harry a nakláňal sa cez jej rameno, aby si aj on mohol prečítať to, čo Tonksovú tak vyviedlo z miery.

"Je mŕtva?" zvolal Harry a vymenili si s Hermionou pohľady.

"Áno, moja teta..." hlesla Tonksová a neprítomne sa dívala do krbu. "Mama bude zdrvená, bola to je mladšia sestra!"

"Čo sa jej stalo?" spýtala sa Hermiona.

Tonksová pokrčila plecami. "Neviem a tam sa to nepíše."

***

"Byť nervózny je prirodzené," podotkol profesor Snape stojac na malej čistinke v temnom lese, keď si všimol, ako si Draco občas zahryzol z vnútornej strany do kútiku úst

"Nie som nervózny," povedal bezfarebným tónom Draco.

"Si si istý?"

Draco zovrel pery a nereagoval. Mohol by povedať "Malfoyovci nebývajú nervózni", ale koho by tým asi tak chcel oklamať? Snape poznal všetkých z jeho rodiny až pridobre. Skôr to bolo o tom, že ON nebývaval nervózny. Bolo to niečo, čo mu nebolo veľmi vlastné. Nie, že by nervozitu v živote nepocítil, ale nebol na to hrdý a nebolo to niečo, čím by sa mal chuť chváliť.

A prečo by mal vlastne byť nervózny? Koho by sa mal obávať? Pottera? Toho zjazveného neotesaného chrabromilčana? To sotva!

"Už ide," zašepkal Snape a zadíval sa do nepreniknuteľnej tmy pred nimi.

Draco sa čudoval, ako to mohol vedieť. Bol si istý, že tam nie sú nastavené žiadne štíty, ktoré by ho upozornili, keby sa k nim niekto blížil. A vidieť ho určite nemohol. Kým nad tým uvažoval, začul z pravej strany tiché ale isté kroky, ktoré boli každou sekundou zreteľnejšie.

A potom sa z noci vynorila štíhla postava Harryho Pottera odetého do ľahkého čierneho habitu.

"Prefesor," pokojne pozdravil Snapea a jeho pohľad okamžite putoval k Dracovi, ktorého ale cez kapucňu, ktorú mal na hlave, nemohol spoznať.

"Je pekné vidieť, že ste stále na žive, pán Potter," svojsky ho odzdravil Snape.

"Snažím sa," zamumlal Harry a nespúšťal pohľad z neznámeho muža. Ruka sa mu nepatrne posunula k vrecku a jeho prsty sa obtočili okolo známeho vybrúseného dreva jeho prútika. Len pre istotu.

"Takže, požiadali ste ma o toto stretnutie za nejakým účelom, nie?!" netrpezlivo povedal po chvíli ticha Harry a otočil hlavu k Snapeovi.

"Áno, pán Potter. Ako som vám už naznačil v správe, Rád bude obohatený o ďalšieho špióna."

"Hej, to už viem. Kto je to?" opýtal sa Harry a znova mu pohľad zaletel k postave mlčky postávajúcej pri nich, ktorá teraz siahla rukou na kapucňu a strhla si ju.

"Ja, Potter," povedal vyrovnaným hlasom Draco a sledoval, ako Harryho tvárou preletel šok. "Prekvapený?" posmešne sa spýtal s obrovskou dávkou sarkazmu v hlase, hoci naozaj nebol v nálade na žartíky alebo detinské doťahovačky,

"Ty máš byť ten ďalší spión?" nepresvedčene sa spýtal Harry, a potom sa pozrel na Snapea, ktorý ani brvou nepohol. "To mi hovoríš," znova sa otočil k Dracovi, "že si ochotný zradiť Voltemorta? Že si ochotný spolupracovať a pomáhať ľuďom, ktorých si nenávidel takmer celý život?"

Dracove oči stvrdli. "Toto nemá nič spoločné so sympatiami, Potter. To by si už mohol vedieť."

Harry si ho premeriaval podozrievavým pohľadom, keď sa nakoniec otočil k Snapeovi.

"Ako viem, že mu môžem veriť?"

"Rovnako, ako viete, že môžete veriť mne."

Harry nebol presvedčený a jeho reakcia bola takmer nedostatočná. Ale... čo mohol robiť? Potrebovali viac ľudí, ktorí vedia získať informácie, ktoré zúfalo potrebujú. Vlastne to vôbec nebolo tak, že by Harry robil Malfoyovi láskavosť, oni ho potrebovali.

Jeden špión vo Voldemortových radách zďaleka nebol dosť. Napriek tomu, aký nadaný a zručný bol Snape s prútikom, stať sa mohlo čokoľvek. A prísť o neho by znamenalo prísť o jediný zdroj informácií z temnej strany. Harry nezvykol byť pesimistický, ale vedel, že ak by sa to stalo, zrejme by ich to definitívne dorazilo.

Ale akokoľvek veľmi si Harry prial ďalšiu posilu, nemohol sa zbaviť pocitu, že to znelo príliš neskutočne. Prečo by Malfoy, ktorý Harryho nenávidel od prvého dňa na Rokforte, ktorý ponižoval Rona zakaždým, keď mal príležitosť a ktorý volal Hermionu humusáčka, pomáhal poraziť Voldemorta?

Veď to on bol ten, kto na škole vždy najhlasnejšie prejavoval svoju nenávisť k u muklov narodeným. Bol to on, kto vpustil v šiestom ročníku na Rokfort smrťožrútov.

"Prečo?" vyhŕkol zrazu Harry a pozrel sa Dracovi do očí. "Povedz mi, prečo to chceš a ak sa mi bude tvoja odpoveď pozdávať, môžeš sa k nám pridať."

Draco sa najprv zamračil, ale cítil, že to asi inak nepôjde a rozhovoril sa.

"Je to jednoduché, Potter. Také jednoduché, že tomu porozumieš aj ty," posmešne povedal vedomý si toho, že urážať ho v tejto chvíli nie je práve múdre. "Keď som bol na škole, robil som, čo mi povedali, aby som urobil, lebo som nebol dosť silný, aby som mohol čeliť možným následkom, ak by som neposlúchol. To, že som smrťožrút, neznamená, že som po tom vždy túžil a že je to to, čo chcem teraz. Nechcem. Poznám Temného Pána a viem, ako by vyzeral svet pod jeho velením. Ver tomu alebo nie, ale ja chcem svoj život prežiť v pokoji a nie hnať sa celý život za takzvanými zradcami a zabíjať iba preto, že mi to niekto prikáže. Chcem byť voľný."

Zastavil sa a nadýchol. Premýšľal, čo by mohol ešte dodať, ale zistil, že už nebolo nič dôležité, čo by povedal. Tak iba mlčky stál a čakal na Potterovu reakciu. Nebol si istý, čo toho Zjazvenca presvedčilo, ale jediné, čo povedal, bolo "dobre.".

Draco sa snažil, aby na neho nevypúlil oči, lebo... to on rozhodne nerobil. Nikdy.

"Som si istý, že profesor ťa oboznámi, alebo to možno už urobil, so všetkým, čo budeš potrebovať vedieť." Harry siaho do vrecka habitu a vytiahol z neho poskladaný pergamen. "Tu máš. Cez tento pergamen budeme komunikovať. Začaroval som ho tak, aby ho nikto okrem teba a profesora nemohol prečítať. Ja mám taký istý. Ak bude niečo také naliehavé alebo dôležité, že sa so mnou budeš potrebovať stretnúť... alebo ak mi budeš musieť niečo dať, bude to vždy iba na tomto mieste."

Draco si vzal od Harryho pergamen a prikývol.

"Dobre, ak je to všetko, rád by som sa..." začal Harry, ale Draco ho prerušil.

"Ešte jedna vec." Harry sa na blondiaka tázavo pozrel. "Kto bude vedieť o mojej totožnosti?"

Harry sa najprv nepatrne zamračil, a potom pokrčil plecami. "Tí istí, ktorí vedia aj o profesorovi."

"A to sú...?"

"Ron, Hermiona, Arthur Weasley, Moody a profesorka McGonagallová."

Draco pokrútil hlavou. "Nie, je ich príliš veľa."

"Čo myslíš tým príliš veľa? Oni vedia aj o profesorovi Snapeovi," povedal Harry a mračil sa.

"Nuž, Potter, nie je tajomstvom, že sa mám dosť rád a to, že o mne bude vedieť toľko ďalších ľudí, ma veľmi neupokojuje. Keďže, viem, že s Weasleykom ste nerozluční, škrtám Weasleyho staršieho a Grangerovú. Nie je nutné, aby to vedeli aj oni."

"Čo? Som ochotný pristúpiť na Arthura, ale prečo to nemôžem povedať Hermione? Dobre vieš, že nie je možné, aby bola zradca."

"To nie, ale je to dievča, Potter. Keby ju chytili, stav sa, že by zaspievala."

"Vieš, že nemáš pravdu, Malfoy. Dokonca aj ty, hoci ju nepoznáš až tak dobre, vieš, že by radšej zomrela, ako by mala niekoho ohroziť," povedal Harry a vehementne krútil hlavou.

"Nemienim sa o tom s tebou hádať, Potter. Weasley starší a Grangerka!"

"Ale prečo? Prečo to nemôžem povedať Hermione?" Harry bol naozaj zmätený. Myslel by si, že zo všetkých ľudí, by si vybral skôr Rona než Hermionu.

"Pretože som to povedal!" zvýšil trochu hlas Draco, ale ešte nekričal.

Už pri prvej zmienke o Grangerovej sa Draca zmocnil čudný zvieravý pocit. Stačilo iba povedať jej meno a on mal pred očami výjav spred viac ako dvoch rokov. Znova ju videl ležať na studenej podlahe a zvíjať sa bolesťami, ktoré jej spôsoboval on. Vtedy, keď ho Bellatrix nepriamo donútila použiť na ňu cruciatus, to nebolo po prvý raz, čo použil zakázanú kliatbu, ale bolo to prvý raz, čo použil cruciatus. Bolo to prvý raz, čo niekoho mučil.

Nechcel to urobiť. Celou svojou bytosťou proti tomu vnútorne bojoval, jeho mozog sa búril a niečo, čomu by mohol hovoriť duša, na neho jačalo, aby prestal, ale vedel, že nemôže. A tiež vedel, že keby to bol niekto, koho nepozná, bolo by to pre neho ľahšie, ale ten luxus mu nebol dopriaty.

V ten večer Draco pocítil dve takmer zabudnuté emócie. Tie emócie, ktoré boli niekde na samom spodku jeho čierneho, doráňaného a zvráskaveného vnútra a ktoré roky čakali na náznak, na niečo hoci aj celkom nepatrné, na malý plamienok... na niečo, aby sa mohli rozhorieť a plnou silou ho zasiahnuť.

Jednou z nich bola ľútosť. Nemyslel si, že vôbec niekedy zažil takú tú pravú ľútosť, ktorá vám naozaj nedá spávať a nedovolí vám normálne fungovať. Keď Draco videl, ako jej stekajú po tvári slzy, keď videl jej medové oči naplnené bolesťou, niečo slabé, takmer mizivé sa s ním udialo. Lenže to nebola pravá príčina. To nebolo to, čo odštartovalo ten hrozne zlý pocit, ktorý potom mal. Bolo to sklamanie, ktoré videl v jej tvári a očiach. Bol viac než zmätený, keď to identifikoval. Nevedel si predstaviť, prečo bola sklamaná a roky si v hlave vytváral hypotetické teórie, prečo to tak bolo.

Tá druhá emócia bola obdiv. Tak veľmi, ako to na chrabromilčanoch nenávidel, tak veľmi vtedy večer na Grangerovej obdivoval jej odvahu a silu. Spôsobil jej bolesť, ktorá hraničila s niečím, čo človek už nemohol zniesť a ona neprosila. Ani raz. Ani jeden skurvený raz mu nepovedala, aby prestal, nežobronila, aby ju nechal na pokoji.

Po tomto vedel, že Grangerová by ho ako špióna nikdy neprezradila. Vedel to hádam lepšie, než ktokoľvek iný. Dôvod, prečo nechcel, aby to vedela, bol ten, ako sa dostal k informácii o jej lojalite. Keď sklonil prútik a pozrel sa, v akom zúboženom stave tam ležala, bolo mu zo seba zle. Ale najmä sa za seba hanbil.

Keď ju mučil, bola to ona, kto ležal vysilený na zemi a on bol ten, kto stál nad ňou s prútikom namiereným na ňu a so všetkým, čo reprezentovalo silu a moc. Ale v skutočnosti bola ona tá, ktorá bola silná a on bol ten, kto bol slabý, kto sa bál povedať dosť a pomôcť jej ujsť do bezpečia. Bol zbabelec.

Ak Grangerová nebude vedieť, kto je špiónom, nikdy ju za ním nepošlú, ak by sa potreboval stretnúť s niekym s Rádu. A práve takému stretnutiu sa chcel zúfalo vyhnúť. Nechcel sa s ňou stretnúť... už nikdy. Tiež vedel, že by neverila, že sa zrazu tak náhle zmenil.... až na to, že to vôbec nebolo zrazu, čo ale ona nevedela.

"Dobre, profesor." Do Dracovho vedomia prenikli Potterove slová. "Teraz už ale noazaj musím ísť."

Harry sa už otáčal na päte, keď ho Draco naposledy zastavil. "Weasley a Grangerová. Mám tvoje slovo?" spýtal sa.

Harry po malej chvíli zdráhavo prikývol. "Dobre... Och, mimochodom," zarazil sa Harry, "úprimnú sústrasť, Malfoy."

Draco nemal poňatia, o čom Potter hovoril, ale nedal to na sebe poznať. Už pred nejakým časom sa naučil veľa vecí nedávať najavo a ukrývať ich tak hlboko v sebe, ako len bolo možné. Potom mu ale došlo, že hovorí o jeho mame. Koniec koncov oznam o jej "smrti" bol aj v Dennom prorokovi.

"Vďaka," zamumlal a sledoval, ako sa Harry rozlúčil so Snapeom a zmizol v čiernote lesa.

"Zaujímavé..." zamrmlal po chvíli ticha Snape a Draco sa k nemu otočil a nadvihol jedno obočie.

"Čo?"

"Ako vehementne si odmietal, aby slečna Grangerová vedela, že tým špiónom si ty. Prečo?"

Dracova sa snažil, aby jeho tvár zostala bezvýrazná. "Žiadny zvláštny dôvod," odpovedal, otočil sa a kráčal preč, aby sa dostal z protipremiestňovacieho pola a mohol sa odmiestniť domov.

***

Hermiona prudko vstala zo stoličky a tá sa zakymácala.

"Čo myslíš tým, že mi to nemôžeš povedať?" nazúrene sa spýtala. "Prečo to môže vedieť Ron a ja nie?"

Harry si povzdychol. Toto naozaj nepotreboval. "Hermiona, prosím, upokoj sa. Nie je to moje rozhodnutie."

"A koho teda?" vykríkla.

"Jeho. Trval na tom."

Hermionina tvár sa zvraštila. "Tak si na tom mal trvať aj ty."

"Myslíš si, že som to neurobil? Ale nepohol som s ním."

"Tak si ho mal teda poslať do čerta!"

Sprostosť. To, čo povedala, bola totálna sprostosť a ona to dobre vedela. Jej tendencia správať sa úplne iracionálne, keď bola veľmi nahnevaná, štvala aj ju samu. Potom väčšinou vyzerala ako idiot a tie veci, čo vypúšťala z úst boli ešte idiockejšie.

"Mal som ho poslať do čerta?" zopakoval Harry a nadvihol obočie.

Hermiona trochu spľasla a sadla si naspäť na stoličku. "Ja viem, zabudni, že som to povedala. Ale čo má proti mne?"

Harry pokrčil plecami. "Neviem."

***

Harry vyrazil z pracovne a vletel do obývačky. Ron sa na neho prekvapene pozrel spoza novín, ktoré čítal.

"Kde je Hermiona?"

"Už išla po tie elixíry," odpovedal Ron. Keď uvidel výraz, ktorý mal Harry na tvári, hlboko sa zamračil, odhodil noviny a vstal z kresla. "Čo sa stalo?"

"Je v nebezpečenstve. Práve som dostal od Malfoya správu, že sa nejako dozvedeli, že dnes pôjde po tie elixíry a nastražili na ňu pascu," vysvetľoval Harry a utekal pre plášť nasledovaný Ronom.

"Dám vedieť zvyšku Rádu," povedal Ron, ale Harry pokrútil hlavou.

"Nie, to už nestihneme, musíme ísť hneď." Ron prikývol a aj s Harrym vyrazili z domu.

Na miesto, kam išla Hermiona po elixíry proti novému jedu, ktorý začínali smrťožrúti používať, dorazili o menej než pár minút. Ulička, kde býval istý čarodejník, ktorý im tie elixíry namiešal, bola prázdna a tichá. Až podozrivo prázdna a tichá.

Ale to až do chvíle, kedy Harry s Ronom začuli z jedného domu hlasný rachot a výkrik ženského hlasu. Na krátku chvíľu si vymenili vydesené pohľady, a potom sa rozbehli do domu, kam mala ísť Hermiona a odkiaľ prichádzali tie zvuky.

***

Hermiona si s Ronovou a Harryho pomocou ľahla na posteľ. Kým Ron posielal správu madam Pomfreyovej, aby okamžite prišla, Harry sa snažil vyliečiť jej aspoň povrchové zranenia.

Bezpečne vedeli, že okrem škrabancov a odrenín má aj zlomenú ruku a Harry mal podozrenie, že môže mať nejaké vnútorné zranenia. To bol hlavný dôvod, prečo zavolali madam Pomfreyovú. O jednoduché rany a zlomeniny by sa dokázali postarať aj sami.

"O chvíľu tu bude," oznámil Ron Harrymu a sklonil sa nad Hermionou, ktorá s privretými očami ležala na posteli, kým ju Harry ošetroval.

"Hermiona?" zašepkal Ron a ona otvorila oči. "Ako ti je?"

Hermiona pokrútila hlavou a zaleskli sa jej oči. "Je mi ľúto, že som sa nedostala k tým elixírom."

Harry sa zamračil, kým nad ňou stál s prútikom namiereným na nie veľmi hlbokú ranu, ktorú mala na kľúčnej kosti. "S tým si nerob starosti, hlavne že si z toho vyviazla živá. Veď vieš, že bez teba by sme boli stratení."

Hermiona sa pokúsila o úsmev, ale všetko, čo zo seba dostala, bolo bolestivé skrivenie úst. V tej chvíli sa zdola ozvalo hlasné buchnutie dvier a rýchle kroky, ktoré sa po schodoch blížili k nim. Onedlho na to sa do izby vovalila madam Pomfreyová s väčšou cestovnou taškou, kde mala všetky potrebné elixíry a obväzy.

"Ako jej je?" spýtala sa bez pozdravu a prudko dychčala.

"Má nejaké škrabance, zlomenú ruku a myslíme si, že asi bude mať nejaké vnútorné zranenie," odpovedal jej Ron a odstúpil od postele, aby pustil ošetrovateľku.

"Och, drahá," zašepkala madam Pomfreyová a jemnou rukou jej opatrne prešla po doráňanej tvári. "Neboj sa, budeš v poriadku."

Keď požiadala Harryho a Rona, aby ju s ňou nechali osamote, obaja sa bez slova vzdialili.

***

Harry si o pár hodín neskôr mlčky prečítal elegantné písmo na zažltnutom kuse pergamenu.

Smrťožrúti sa z misie ešte nevrátili, takže nemám najnovšie informácie. Ako to dopadlo?

Zamračil sa. Malfoy sa nikdy predtým nepýtal. Napriek miernemu zmätku, ktorý v ňom ten odkaz vyvolal, sa načiahol po brku a odpísal mu.

S Ronom sme tam dorazili na poslednú chvíľu. Elixíry sa nám nepodarilo vziať a Hermiona má vnútorné krvácanie, pomliaždenú slezinu, zlomenú ruku a pár povrchových rán, ale je nažive.

Odpoveď od Malfoya neprišla.

***

Hermionu čoraz viac štvalo, že nemala ani poňatia o tom, kto je ich nový špión. Jej zvedavosť sa po tom, čo ju napadli, iba zväčšila. Chcela vedieť, kto jej zachránil život a tiež by mu veľmi rada poďakovala.

Tieto svoje dôvody, samozrejme, predostrela aj Harrymu ako veľmi dobrý dôvod, prečo by jej to mal povedať. Nanešťastie bola jeho odpoveď záporná. A ešte k tomu sa aj dobrácky ponúkol, že on mu jej poďakovanie pretlmočí. Urazená Hermiona mu odvrkla, nech sa neobťažuje.

"Hermiona, dal som mu svoje slovo, že to nepoviem viac ľuďom, než na ktorých sme sa dohodli a ja to mienim dodržať," unavene jej povedal snáď už po stý raz.

Ona to však nebrala na vedomie, nasupene vyletela z obývacej izby, utiekla do svojej spálne a zatresla za sebou dvere. Na druhý deň, keď sa s Harrym z detinských dôvodov stále odmietala baviť a Ron šiel do Brlohu, znudene sa potulovala po dome, až zablúdila do knižnice, ktorá zároveň slúžila ako pracovňa.

Prešla k policiam s knihami, snažila sa tam nájsť niečo, čo by jej vylepšilo náladu, ale po pár minútach sa znechutene odvrátila. Chvíľu sa prechádzala po izbe, zastavila sa pri písacom stole, kde bolo množstvo pergamenov a kníh a už sa chcela otočiť a vrátiť sa späť do svojej izby, keď si všimla známy trochu zažltnutý kus pergamenu.

Chvíľu na neho nepohnuto zízala. Vedela, čo to bolo. Alebo si to myslela... ak to bolo to, čo si myslela, že to bolo. Obišla stôl, sadla si na stoličku, namočila brko do kalamára a hrot priblížila k pergamenu, ale potom sa zarazila. Nemyslela si, že by Harry ten pergamen kvôli nej začaroval tak, aby ho nemohla prečítať, skôr mala problém v tom, čo napísať.

Po krátkej chvíli váhania, sa rozhodla.

Ty si ten druhý špión, ktorý pomáha Rádu?

Hermione sa zdalo, že by to mohol byť dobrý zažiatok. Nečakala dlho, atrament na pergamene sa rozplynul a jej rukopis vystriedal iný. Cudzí, úhladný a elegantný.

Kto si?

Tá, ktorej si nedovolil, aby sa dozvedela tvoju totožnosť.

Grangerová?!

Takže vieš. Prečo nemôžem vedieť, kto si?

Hermiona čakala na odpoveď, ale po viac než desiatich minútach si uvedomila, že už nepríde. Sklamane odložila brko, vstala a išla sa do kuchyne najesť.