Hra na lásku 9

Bailey sa posadila na nemocničnej posteli a spustila nohy na zem. „Vidíš? Hovorila som ti, že som v poriadku. Iba pár odrenín a udretý členok.“

„A ja som ti povedal, že si chcem byť istý,“ odpovedal jej otec, ktorý stál neďaleko postele s rukami zastrčenými vo vreckách. Nízky čaromedik, ktorý ju prezrel, mávol prútikom a v tej chvíli sa vo vzduchu objavilo brko s pergamenom. Neviditeľná sila rozrolovala pergamen a brko začalo čosi zapisovať. Čaromedik sa otočil k jej otcovi.

„Odreniny sú vyliečené a noha je už tiež v úplnom poriadku. Vaša dcéra je zdravá ako rybička, preto nie je dôvod, aby tu zostala,“ oznámil mu. „Ale ak chcete, môžem ju prezrieť a spraviť krvné testy, no neviem, či-“

„To nie je potrebné,“ prerušil ho Blaise, „ak si myslíte, že je v úplnom poriadku. Môže ísť teda domov?“

Čaromedik prikývol. „Iste. Ak by sa predsa len ozvala nejaká bolesť, o čom pochybujem, neváhajte a okamžite prídite.“

„Samozrejme,“ zdvorilo prikývol jej otec a potriasol mu rukou, ktorú mu na rozlúčku podal čaromedik. Potom sa otočil k svojej dcére. Bailey stále sedela v úfúľaných a roztrhnutých šatách na nemocničnom lehátku. Bez topánok. „Môžeš mi povedať, čo sa vlastne stalo?“

Zošuchla sa z postele a povzdychla si. Naozaj o tom nechcela hovoriť. „Musí to byť tu?“

„Nie, máš pravdu,“ pristúpil k nej a chytil ju za plecia. „Nebol som ešte v tvojom byte, tak nás musíš premiestniť ty.“

„Fajn,“ zašomrala, zhlboka sa nadýchla a oboch premiestnila do svojho bytu.

Keď boli vo vnútri, otca poslala posadiť sa do obývacej izby a ona im obom spravila čaj. V skutočnosti naň vôbec nemala chuť, iba hrala o čas. Netúžila znova prežívať ten hrozný večer, ale vedela, že jej otec bude naliehať, aby mu všetko vysvetlila. Nevyhne sa tomu.

„Je to tu pekné,“ povedal, keď sa vrátila do obývačky aj s podnosom a dvomi šálkami s čajom. „Hoci trochu malé.“

Nadvihla jeden kútik úst. „Ak ho porovnávaš s naším domom, tak áno, ale bývam tu sama. Stačí mi to.“ Načiahla sa po šálke a odchlupla si. „Je šanca, že by sme tento rozhovor odložili na inokedy?“

Pohľad, ktorý po nej vyslal, hovoril sám za seba. Povzdychla si. „Dobre teda. Dostala som sa do toho úplnou náhodou. Keď som hľadala toaletu a prechádzala som okolo dvier na terasu, začula som zvonku hlasy. Došlo mi, že ide o hádajúci sa pár, tak som nechcela načúvať a chystala som sa odísť. Potom som zistila, že je to Lily. Vyšla som von, uvidela som, že plače, a tak som presvedčila Leitha, aby ju nechal ísť so mnou dovnútra. To som si aspoň myslela,“ trpko povedala. „Otočila som sa k nemu chrbtom, schmatol ma za vlasy a sotil ma dozadu. Potom ma sotil ešte raz a spadla som dolu schodmi. No a potom som privolala škriatka, ktorý zavolal Liliných bratov. Zvyšok už vieš.“

„Aha,“ bolo všetko, čo jej na to povedal.

Bailey si zahrýzla do pery. „Nebolo to zase až také dramatické,“ dodala.

„Prečo si sa do toho vôbec starala?“ spýtal sa zrazu nahnevane.

Nemohla mu povedať, že to bolo kvôli tomu, že Lily je Albusova sestra. Teda, mohla mu to povedať, ale veci by sa tým asi len zhoršili. Možno jej otec nebol taký hrozný ako jej matka, ale v tejto veci boli viac-menej na jednej vlne. Blaise Zabini jednoducho nemal rád Potterovcov a Weasleyovcov. Bolo to dané ešte dávno predtým, ako sa narodila.

„Lebo Lily je moja kamarátka,“ zaklamala.

„Kamarátka?“ zopakoval jej otec s nadvihnutým obočím a upreným pohľadom. „Nikdy som ťa o nej nepočul hovoriť.“

„To možno preto, lebo sa nerozprávame,“ vecne vysvetlila. Už dávno necítila trpkosť nad faktom, že jej otec ju celé roky ignoroval. Ani počas tých dvoch mesiacov letných prázdnin si na ňu nenašiel čas. Jedinýkrát, čo jej venoval plnú pozornosť, bolo, keď zistil, že je zamilovaná do jedného z Potterovcov.

„To nie je pravda,“ povedal po chvíli.

Bailey na neho vrhla pohľad, ktorý mu musel aj bez slov napovedať, čo si o tom myslí. „Mám sa začať pýtať otázky, na ktoré nepoznáš odpoveď? Napríklad aké mám koníčky? Alebo ktorému metlobalovému tímu fandím? Ktorý predmet som mala v škole najradšej a ktorý som neznášala...?“ Odvrátila od neho pohľad a napila sa z hrnčeka s čajom, aby získala trochu času. Nechcela, aby sa to celé zvrtlo týmto smerom, ale nedokázala si pomôcť. „To Lily mi zariadila byt,“ napadlo jej povedať a zvrtnúť rozhovor od chýliacej sa anlýzy ich nefunkčného vzťahu. „Toto je jej práca,“ povedala a kývla hlavou okolo seba.

Napriek jej snahe sa jej otec nemienil baviť o bytovom dizajne. „Či už je tvoja kamarátka alebo nie, nemala si sa do toho miešať. Mala si odtiaľ odísť a nechať to tak,“ pokáral ju. „Alebo upovedomiť jej rodičov.“

Bailey prevrátila očami. „Myslíš si, že to neviem? Keby som čo i len tušila, aký je Leith psychopat, nikdy by som to nešla riešiť ja.“

Blaise si povzdychol a prešiel si rukou po tvári. Všimla si, že čaju sa zatiaľ ani nedotkol. „Zajtra s tebou pôjdem na Ministerstvo. Ak by aj nepodala žalobu Potterova rodina, ja ju určite podám.“

„Nemyslím si, že je to nutné, určite-“ začala, no jej otec ju prerušil uprostred vety.

„Je mi jedno, že je to priateľ tvojej kamarátky. Ten chalan urobil veľkú chybu, keď sa rozhodol ublížiť mojej dcére,“ rozčúlene vyhŕkol a Bailey na neho zostala zízať ako obarená. Toto bolo asi to najotcovskejšie, čo ho kedy vo svojom živote počula povedať. Takmer to vyzeralo, ako keby mu na nej záležalo. Teda, možno ju mal rád, len ona to od neho doteraz nikdy necítila.

„Nechcela som povedať, že nie je nutné podať žalobu,“ pomaly povedala, kým sa spamätávala. „Myslela som tým, že nie je nutné, aby si tam išiel so mnou.“

„Určite nepôjdeš sama. Aurori nemajú meno Zabini príliš v láske.“

„Bude tam Scorpius,“ pripomenula mu. „A okrem toho ide o dcéru pána Pottera a ten je riaditeľ oddelenia aurorov. Nemyslím si, že mi budú robiť problémy.“

„Aj tak si nemyslím-“ začal, ale Bailey ho prerušila.

„Už dávno som dospelá. Nepotrebujem nad sebou dozor,“ povedala s definitívnosťou v hlase. Tento raz vyzeral zarazene jej otec. Možno ho prekvapilo, že ten jedinýkrát, čo jej ponúkol pomoc, ju odmietla, pretože ju už nepotrebovala.

***

Na druhý deň k nej prišiel hneď ráno Tom, presne ako sľuboval. Našiel ju ešte v pyžame s kávou v ruke a vrabčím hniezdom na hlave. On, samozrejme, znova vyzeral ako zo škatuľky. Počkal, kým sa obliekla, zašli spolu do mesta na raňajky a potom ju, aj napriek jej dôraznému naliehaniu, že to nie je nutné, sprevádzal na Ministerstvo mágie.

Keď sa Bailey ocitla v obrovskej hale, plne si uvedomila, že to bolo prvýkrát, čo vstúpila do budovy Ministerstva mágie. Bola uchvátená majestátnosťou toho miesta. Obzerala sa okolo seba a obdivovala každý kúsok, na ktorý jej padol zrak, kým ju Tom viedol cez tlačenicu čarodejníkov k výťahom. Vedela, že Tom nebol na Ministerstve prvýkrát, niekedy tam chodieval kvôli obchodom svojho otca, a tak ho bez otázok nasledovala. Na druhom poschodí vystúpili z výťahu a Bailey pristúpila k pultu, za ktorým stála vysoká, veľmi vysoká vychudnutá postaršia blondína. Vrhla na ňu prísny pohľad spoza svojich mačacích okuliarov s červeným rámom.

„Áno?“ spýtala sa a pozorne si ju prezerala. Bailey sa cítila ako pod mikroskopom.

„Ehm, dobrý deň,“ nervózne ju pozdravila, „som Bailey Zabiniová-“

„Viem, kto ste,“ prerušila ju blondínka povýšeneckým hlasom.

Bailey nadvihla obočie a stisla pery. „Prišla som vypovedať. Včera sa stal jeden... incident v Malfoy Manore a Scorpius... auror Malfoy,“ opravila sa, „mi povedal, že mám dnes prísť vypovedať.“

Žena na ňu znova vrhla spoza svojich okuliarov röntgenový pohľad. Vytiahla štíhly, nezvyčajne dlhý prútik z rukáva svojho ohyzdného krikľavočerveného habitu, mávla ním nad svojím stolom a do vzduchu sa vzniesla kopa úhľadne poukladaných pergamenov. Chvíľu sa medzi nimi prehrabávala prútikom, až napokon jeden vytiahla a začala prikyvovať hlavou.

„Áno, áno,“ mumlala si pre seba, „mám to tu čierne na hnedožltom.“ Zodvihla hlavu, naklonila ju na stranu a pohľadom preskočila z Bailey na Toma. „A vy, mladý muž? Ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa sladkým hlasom a obdarovala ho milým úsmevom. Bailey sa na ňu zamračila.

„Ja som tu s ňou,“ vysvetlil Tom a blondínkin úsmev viditeľne povädol.

„Ach, nuž, poďte teda so mnou. Zavediem vás do vypočúvacej miestnosti a upovedomím aurora Pottera, že ste dorazili. Vy, mladý muž, budete musieť počkať vonku, do vypočúvačky nemôžete ísť.“

„To je v poriadku,“ odvetil Tom. Obaja za ňou kráčali po chodbe do veľkej miestnosti s množstvom stolov a ešte väčším množstvom aurorov. Tom si sadol na jednu zo stoličiek pri stene a Bailey recepčná odviedla do takmer prázdnej miestnosti. Boli tam len dve stoličky a jeden malý stôl. Sadla si a blondína odišla, ale nemala ani čas znervóznieť, pretože netrvalo dlho a do miestnosti vstúpil Albusov otec.

„Som rád, že ste si našli čas a prišli, slečna Zabiniová,“ povedal, keď si sadal na stoličku oproti nej.

Bailey sa nervózne usmiala a preplietla si prsty na stole. Ani nevedela, prečo bola taká nesvoja, ale možno to bolo tou aurou atority, ktorá sa okolo neho vznášala. Alebo to bolo možno tým, že práve sedela oproti slávnemu Chlapcovi-ktorý-prežil-a-ktorý-ešte-aj-porazil-Voldemorta. Alebo to malo niečo spoločné s tým, že to bol Albusov otec a toto bolo prvý raz, čo sa s ním rozprávala?

„To je samozrejmé,“ potichu odvetila.

„Prejdime teda rovno k veci. Mohli by ste mi porozprávať, čo sa včera stalo?“ spýtal sa, vytiahol svoj prútik a vo vzduchu nad stolom sa zjavil pergamen s brkom. „Všetko, čo poviete, bude zaznamenané.“

Bailey prikývla a pustila sa do rozprávania. Tento raz, samozrejme, nešlo o skrátenú verziu, ktorú ponúkla svojmu otcovi. Povedala mu všetko vrátane toho, ako Leith udrel Lily, keď sa ho snažila zastaviť, ako ona stratila svoj prútik, keď do nej strčil a ako zavolala Loopyho a poprosila ho o pomoc. Váhavo a s obavami sa rozhovorila aj o tej časti, keď Albus na Leitha v podstate zaútočil. Pán Potter však ani brvou nepohol, zrejme o tom už vedel od svojho syna a Scorpiusa.

„Je ešte niečo, čo by ste mi chceli povedať? Existujú nejaké iné incidenty, o ktorých viete a ktoré ste nespomenuli?“

„Nie,“ pokrútila hlavou. Veď Leitha ani nepoznala a s Lily sa stretávala jedine pri prerábke bytu. Akonáhle jej zišla na um tá rekonštrukcia, spomenula si na niečo. „Vlastne,“ vyhŕkla a Albusov otec zodvihol hlavu od pergamenu, ktorý si k sebe pritiahol, „teraz som si na niečo spomenula. Najala som si Lily, aby mi zariadila byt. Posledný deň, keď u mňa robila až dlho do večera, tam prišiel Leith a hľadal ju. Počula som ich hádať sa na chodbe pred bytom. Zvláštne však bolo, že keď som sa jej opýtala, ako vedel, kde bývam, Lily povedala, že nevie. Že ju možno sledoval.“

Trhlo mu hlavou do strany, keď povedala tie posledné slová. Zhlboka sa nadýchol a zavŕtal do nej svoje smaragdovozelené oči, ktoré boli zrazu chladné ako ľad. Stiahlo jej hrdlo. „To povedala Lily?“

„Áno,“ pritakala, „povedala, že ju možno sledoval. Vtedy som si pomyslela, že ak jej to zišlo na um, možno to už niekedy urobil,“ dodala a pokrčila plecami. Vedela, že jej domnienky ho asi nezaujímali, ale mala pocit, že by si to nemala nechať pre seba.

Pán Potter prikývol, načiahol sa po brko, ktoré stále poletovalo nad stolom, a začal niečo horlivo zapisovať na pergamen. Vtedy sa otvorili dvere do vypočúvacej miestnosti a obaja sa naraz zvrtli. Bailey sa pri pohľade na Albusa, ktorý stál medzi dverami v tmavomodrých džínsoch a čiernom tričku, zatvárila prekvapene, zatiaľ čo jeho otec zvraštil tvár do nahnevanej grimasy. Odložil pergamen a zazrel na svojho syna. Ten zatvoril dvere, vložil si ruky do vreciek nohavíc a oprel sa o zárubňu.

„Čo tu robíš?“ nahnevane sa ho opýtal pán Potter. „Povedal som ti, že dnes máš zostať doma.“

„Áno, viem, čo si mi povedal,“ precedil pomedzi zuby Albus rovnako nahnevaným tónom. „Chcel som len vedieť, či je niečo nové.“

„Mohol si prísť večer domov a opýtať sa,“ odmerane odvetil jeho otec.

Bailey ich sledovala s gučou v žalúdku, ktorú jej spôsobil Albusov nečakaný príchod. Nebola pripravená rozprávať sa s ním. Keď sa tak na nich pozerala, nebola pripravená ani na na to, aby sa zrazu stala svedkom hádky medzi otcom a synom. Ak si dobre pamätala, počas Rokfortu mal Albus s otcom výborný vzťah – aspoň to vždy tvrdila Rose – preto tomu napätiu vo vzduchu vôbec nerozumela.

Albus ľahostajne pohodil plecami, ako keby ho vôbec nezaujímalo, čo si jeho otec a nadriadený v jednom myslí. „Nechcelo sa mi čakať tak dlho.“

Bailey nadvihla na Albusa obočie a odvrátila od nich pohľad. Cítila sa veľmi nepríjemne, keď si vymieňali názory rovno jej pod nosom.

„Povedal som ti, že kvôli tomu obvineniu nielenže nemôžeš nijako zasahovať do vyšetrovania, ale si aj vezmeš dovolenku. To je moje posledné slovo, Albus, nebudem sa opakovať,“ nekompromisne vyhlásil jeho otec.

Bailey sa vystrela a vrhla prekvapený pohľad najprv na jedného a potom na druhého. Preskakovala očami z otca na syna a ukladala si v hlave, čo sa práve dozvedela. O akom obvinení to hovorili? Malo to niečo spoločné s vyšetrovaním tohoto prípadu? Ak áno, tak jediný, kto ho mohol z niečoho obviniť, bol Leith.

Pán Potter sa odvrátil od Albusa a hodil očkom po Bailey. „Preberieme to neskôr,“ povedal smerom k svojmu synovi a znova sa venoval jej. Ospravedlňujúco sa na ňu usmial. „Ospravedlňujem sa za prerušenie-“ v polovici vety sa zarazil a zazrel na Albusa. „Ešte stále si tu? Vieš, že tu nemôžeš byť.“

Bailey na Albusovi videla, že sa mu chystal niečo odvrknúť a ona to nemienila počúvať. Rýchlo sa chopila slova: „Mne to neprekáža, pán Potter,“ povedala.

Albusov otec sa na chvíľu zatváril nerozhodne, zhlboka sa nadýchol a potom pokrčil plecami. „Aj tak sme už skončili. Ak pôjde všetko hladko, Wizengamont si vystačí s vašou písomnou výpoveďou a ak nie, budete musieť, bohužiaľ, vypovedať na súde.“

„To nebude problém,“ uistila ho, hoci pravdupovediac radšej by sa tomu vyhla.

„Dobre teda, pri odchode sa zastavte za aurorom Malfoyom, pomôže vám vyplniť papierovačky okolo obvinenia pána Warrena... Leitha,“ dodal, keď si všimol jej zmätený pohľad. „Ak teda nemáte nejaké otázky alebo ste si nespomenuli na niečo dôležité, môžeme sa rozlúčiť.“ Vstal a podával jej ruku. „Ďakujem, že ste prišli, slečna Zabiniová.“

Bailey tiež vstala zo svojej stoličky a načiahla ruku, aby mu ňou potriasla, keď sa zrazu ozval Albus. „Ja mám otázku.“

Pán Potter sa strhol, sklonil ruku a vrhol na svojho syna varovný pohľad. „Si dočasne suspendovaný, nemáš právo sa slečny niečo pýtať.“

„Už som všetko povedala tvojmu otcovi,“ povedala Bailey so zamračením.

„Zaujímalo by ma,“ pokračoval, ignorujúc ju a aj svojho otca, „prečo si vôbec išla von za Lily. Nemala si na to dôvod. Nie ste kamarátky, skoro vôbec sa nepoznáte a nie je to práve správanie typické pre slizolinčanku.“

Jej obočie vyletelo až ku korienkom vlasov. „Musím ti pripomenúť, že aj ty si slizolinčan?“ neveriacky sa spýtala.

„Tak dobre, zmením to trochu. Nie je to správanie typické pre teba. Ty sa o nikoho nestaráš a rozhodne nikomu nepomáhaš, nemáš to jednoducho v krvi. Ak už niečo, tak robíš pravý opak.“

„Albus!“ vykríkol pán Potter tak nahlas a tak rozčúlene, až sa Bailey strhla.

„Ak si to myslíš, tak ma potom vôbec nepoznáš,“ odvetila mu hrane ľahostajným hlasom. Bola si až príliš dobre vedomá prítomnosti jeho otca a, úprimne povedané, najradšej by sa prepadla pod čiernu zem. „Ale ak už chceš vedieť pravdu, išla som von preto, lebo som si myslela, že to bola iba obyčajná škriepka. Nemala som potuchy, že Leith je taký, nevedela som, čo všetko sa môže stať. Stačí ti takáto odpoveď?“ povýšenecky sa spýtala.

„Takže keby si to vedela, vykašľala by si sa na ňu?“ triumfálne vyhŕkol, ako keby ju práve prichytil pri nejakom ohavnom čine, za ktorý sa ju snažil dostať do Azkabanu už roky.

„Iste že nie!“ rýchlo uviedla veci na pravú mieru. „Niekoho by som zavolala... asi Jamesa alebo teba a povedala, čo sa deje.“

„To by už stačilo, Albus,“ rázne sa vložil do ich rozhovoru pán Potter. Otočil sa k Bailey a ona si všimla, že mal na lícach dve červené škvrny. „Ospravedlňujem sa vám za svojho syna... neviem, čo to doňho vošlo.“

Ona to vedela. Pokúsila sa o úsmev a načiahla k nemu ruku. „Dovidenia, pán Potter.“

„Dovidenia. Ak si ešte na niečo spomeniete alebo budete mať nejaké otázky, kedykoľvek sa tu zastavte.“ Opätoval jej podanie ruky a keď ju pustil, zvrtla sa k dverám. Albus, ktorý pri nich stál, jej ich otvoril a rukou jej naznačil, aby prešla. Nebyť toho ironického úškľabku, vyzeralo by to džentlmensky.

„Vonku ťa čaká tvoj frajer,“ zašomral, keď okolo neho prechádzala. Bailey sa zarazila a vrhla na neho cez plece podráždený pohľad. Na jeden deň mala jeho uštipačnosti až-až, a tak sa ani neobťažovala niečo mu na to povedať. Iba sa zvrtla a vyšla von z miestnosti. Dvere sa za ňou ihneď zatvorili a jej padol zrak na Toma, ktorý vstal zo stoličky hneď, ako ju uvidel.

„Ako to išlo?“ opýtal sa.

Bailey si povzdychla a počochrala si koreň nosa. „Fajn,“ stručne odvetila a začínala sa rozhliadať po veľkej miestnosti, aby našla Scorpiusa. Uvidela ho stáť pri jednom z okien, ktoré mali výhľad na vstupnú halu Ministerstva. Bol začítaný do nejakého pergamenu, na ktorý sa úporne mračil.

„Ešte musím ísť za Scorpiusom kvôli nejakým papierovačkám. Hneď som späť,“ povedala Tomovi a vyrazila smerom k blondiakovi. Čím skôr to bude mať za sebou, tým skôr bude môcť odísť a zmenší sa pravdepodobnosť, že znova narazí na Albusa.

***

Po povinnej návšteve Ministerstva Mágie sa chvíľu s Tomom túlali po Šikmej uličke, než sa presunuli do muklovského Londýna. Zastavili sa v Národnej galérii, v ktorej Bailey nebola už celú večnosť, a najedli sa v jednej z reštaurácií na Oxford Street. Domov sa vrátila tesne po obede. Vošla do bytu a ako prvé si išla uvariť v kuchyni čaj. Sotva stačila dať variť vodu a už jej na kuchynské okno v pravidelnom rytme klopala tmavohnedá sova štandardnej veľkosti. Stiahlo jej žalúdok, keď ju spoznala. Podišla k oknu, otvorila ho a odviazala jej pergamen z malej nohy. Ani sa nepokúsila ignorovať ju. Vedela zo skúsenosti, že ak by jej neotvorila a neprevzala si pergamen, bola schopná sedieť tam a ťukať jej na okno celý deň. Rozrolovala pergamen a prečítala si odkaz.

Môžem ťa dnes pozvať na večeru? P.S. Čo si robila dnes na Ministerstve? Stalo sa niečo?

Prišlo jej zle. Položila pergamen na kuchynskú linku a na vodu, ktorá vrela na sporáku, úplne zabudla. Prečo by sa ku všetkým jej problémom nemohol pridať ešte aj sliedič, ktorý ju svojím správaním a odkazmi desil na smrť? Oprela sa o linku a zhlboka sa nadýchla. Keď sa jej bytom naraz ozvalo hlasné zaklopanie, skoro vyskočila z kože. Podozrievavo zazrela na pergamen položený na linke a vytiahla z púzdra prútik. Opatrne a čo najtichšie sa priblížila k vchodovým dverám a nazrela cez kukátko. Zo srdca jej spadol hotový blavan, keď zistila, že to je len jej otec.

Rýchlo zastrčila prútik späť na miesto a otvorila dvere. Pozvala otca dnu a on sa usadil v kuchyni k stolu.

„Hovoril som s tvojou mamou o Evanovi,“ povedal a Bailey sa k nemu zvrtla od zalievania čaju. „Povedala, že neverí, že urobil to, z čoho bol obvinený.“

Odfŕkla si. „Alebo je to iba jej výhovorka, aby nevyzerala ako hrozná matka,“ zašomrala. „Dáš si čaj?“

Pokrútil hlavou a tak si išla sadnúť ku stolu.

„Myslím, že jej krivdíš, Bailey.“

„Fakt?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím. „Vždy sa starala viac o seba ako o mňa, takže si nemyslím, že jej krivdím.“

Blaise sa na dcéru zamračil a oprel sa na stoličke. Povzdychol si. „To nie je pravda.“

„Chápem, že to tak nevidíš, keďže zdieľaš väčšinu jej názorov,“ trpko preniesla.

„Akých konkrétne?“

„Aj ty by si bol najradšej, keby som sa nestretávala s tou špinavou bandou, ako hovorí mama, nie?“

Odvrátil od nej svoje tmavé oči a pohľad zaboril do stola. „Priznám sa, že ma nepotešilo, keď si sa s nimi začala priateliť.“

Zaškľabila sa na neho. „Viem. Došlo mi to, keď si sa ma pred mamou nezastal, keď na mňa jačala, aby som sa s nimi prestala vídať.“

„Ale ty si ju nepočúvala a aj tak si si spravila po svojom. A teraz, keď si dospelá, ti už ťažko budeme niečo prikazovať.“

„Ale tento fakt mamu nezastaví.“ Povzdychla si. „Vlastne je smiešne, že ich považujete za horšiu sortu. Nikdy ti nenapadlo, že to my sme škvrnou spoločnosti? Mamini rodičia boli zapletení so smrťožrútmi a tvoja mama... povedzme, že prezývka čierna vdova je vlastne láskavosť. Väčšina ľudí nás sotva toleruje, preto tej povýšeneckosti vôbec nerozumiem.“

„Vyrastali sme v úplne iných podmienkach, Bailey,“ unavene povedal. „Boli nám do hláv vtĺkané úplne iné veci a mali sme iné priority.“

Bailey si odpila z čaju a pokrútila hlavou. „Ale mali ste desiatky rokov na to, aby ste sa zmenili, nie? Hlavne mama. Scorpiusov otec nemá s Rose a ani so žiadnymi inými Weasleyovcami či Potterovcami problém. Tak prečo to nemôže akceptovať aj ona?“

„Nemôžeš ich porovnávať. Draco to mal vo vojne ťažké a veľmi ho to zmenilo... Ale o tomto sa nechcem baviť,“ povedal. „Rozprával som sa s tvojou mamou a, čo sa týka Flinta, nebude ťa viac do ničoho tlačiť. Jasne som jej povedal, že ho už nechcem vidieť v našom dome alebo v tvojej blízkosti.“

Hoci bola jej matka svojhlavá a panovačná, ak sa jej otec pre niečo rozhodol, neodvážila sa mu protirečiť. Bailey si však trpko pomyslela, že na takéto opatrenie bolo už, bohužiaľ, neskoro. No to jej otec nevedel.

„Ďakujem.“

V kuchyni sa rozhostilo ticho. Jej otec sa díval von oknom na Šikmú uličku a Bailey civela do poloprázdneho hrnčeka. Na jazyku ju pálila otázka, na ktorú chcela vedieť odpoveď už celé veky. Tento rozhovor jej ju znova priniesol na myseľ. Prečo sa s ňou vlastne jej otec oženil? Vždy medzi nimi cítila asi toľko lásky ako medzi Voldemortom a Harrym Potterom. Boli k sebe slušní, ale chladní. Nikdy nemala pocit, že sa majú radi a toto tušenie postupom času prerástlo v istotu. No prečo si ju potom vzal? Vôbec tomu nerozumela. Opýtať sa ho to však neodvážila.

Jej otec z ničoho nič vstal. Vzhliadla na neho zo stoličky. „Už pôjdem. Musím sa vrátiť späť do firmy.“

Bailey prikývla a išla ho odprevadiť k dverám. Keď odišiel a ona sa vrátila späť do kuchyne, podišla k linke a schmatla do ruky Flintov list. Nemusel sa tam pospísať, aby vedela, že bol od neho. Poznala nielen jeho sovu, ale už aj jeho písmo. Šmarila pergamen do koša a zatvorila oči. V tichosti zaprosila kohokoľvek, kto bol tam hore a počúval, aby Evan zabudol, že existuje.

***

Na druhý deň sa znova ocitla zoči-voči nie práve prívetivej blondíny s červenými rámami okuliarov v Oddelení presadzovania čarodejníckeho práva na Ministerstve mágie. Bailey stála práve v kuchyni a robila lososa s bylinkami, keď na parapete pristála ministerská sova a v pergamene ju veľmi stručne žiadali, aby sa poobede dostavila na Ministerstvo za aurorom Potterom. To ju nerozrušilo tak veľmi ako fakt, že tam nebol uvedený žiadny dôvod. Keď ju recepčná viedla do kancelárie pána Pottera, alebo aurora Pottera, ako ho tu všetci volali, pátrala pohľadom po Scorpiusovi, ale v obrovskej miestnosti, cez ktorú prechádzala, ho nenašla. Blondínka ju ohlásila u Pottera a Bailey vstúpila do jeho kancelárie.

„Slečna Zabiniová,“ ihneď ju oslovil Albusov otec, vyskočil zo stoličky pri stole a vybral sa k nej, „som rád, že ste prišli.“ Potriasol jej rukou a Bailey sa na neho rozpačito usmiala.

„Ehm, dobrý deň, pán Potter.“ Keď od nej odstúpil, naznačil jej, aby si sadala a on sám obišiel stôl a posadil sa do svojho kresla. Bailey pohľadom rýchlo preletela chaos na stole a zodvihla pohľad. Stretla sa so smaragdovozelenými očami za okrúhlymi rámami okuliarov.

„Asi sa čudujete, prečo som vás sem dnes zavolal, keď ste tu boli iba včera.“ Mlčky prikývla a zovrela na kolenách kabelku. „Včera po vašom písomnom udaní prišiel na oddelenie Leithov právnik. Ehm,“ odkašľal si, „vec sa má tak... Leith podal žalobu na Albusa, môjho syna,“ zbytočne dodal, „za napadnutie a prekročenie právomocí. Samozrejme, je to dosť háklivá situácia – Albus je auror a ešte k tomu aj môj syn... keby sa to dostalo von, médiá by to rozmazali a Albusa by nastokli na kôl...“

Takže jej domnienka sa potvrdila, Leith bol naozaj natoľko bezočivý, že ho obvinil. Bailey však nemala potuchy, kým týmto jeho otec mieri. „Prečo mi to hovoríte? Pokiaľ viem, tak ja s tým nemám nič spoločné.“

„Áno,“ pritakal, „to je pravda. Ale, ako som povedal, včera sa tu zastavil jeho právnik a prišiel s dohodou. Leith je ochotný žalobu stiahnuť, ak sa vy, slečna Zabiniová, uspokojíte s podmienkou a menšou pokutou a nepoženiete ho pred Wizengamont.“

Bailey sa zamračila.

„Vôbec na vás nechcem tlačiť,“ rýchlo ju uistil, keď uvidel jej výraz. „Je síce neprofesionálne, že o tom s vami hovorím ja, ale uisťujem vás, že tu nejde o žiadnu formu nátlaku. Chcel som vám to iba oznámiť. Rozhodnutie je, samozrejme, na vás.“

Nesprávne si vyložil jej zamračenie. Nemyslela si, že by ju chcel nejako ovplyvniť, iba si pomyslela, že si Albus sám narobil problém a bolo trochu ironické, že jeho osud bol teraz v jej rukách.

„Dobre, urobím to,“ povedala bez zaváhania.

Albusov otec nadvihol obočie. „Ste si istá?“ spýtal sa.

Bailey sa skoro zasmiala. Neurobila to však, pretože tušila, odkiaľ pramenili jeho pochybnosti. Zrejme si myslel, že dcéra Blaisa Zabiniho a Pansy Parkinsonovej nemôže urobiť láskavosť pre syna Harryho Pottera. Toto škatuľkovanie jej už vážne liezlo hore krkom. „Prečo by som si nemala byť?“ odvrkla a zachmúrila sa. „Chcete snáď, aby to bol váš syn, kto poputuje pred Wizengamont?“ prudko sa spýtala.

„Nie, iste že nie,“ rýchlo ju uistil. „Len som-“

„Len si o mne myslíte to, čo väčšina čarodejníckej populácie, ktorá pozná mojich rodičov,“ doplnila ho. Vstala a prehodila si kabelku na plece. Nakrivo sa usmiala. „Aspoň viem, po kom je Albus,“ bezočivo dodala, ale bolo jej to úplne fuk. „Môžete povedať Leithovmu právnikovi, že s dohodou súhlasím. A na vašom mieste by som ho prinútila podpísať prísľub o mlčanlivosti, pretože ak to neurobíte, stavím sa, že dozajtra o tom budú vedieť všetky čarodejnícke noviny. Dovidenia.“ Zvrtla sa a ráznym krokom sa vybrala k dverám. Už mala všetkých Potterovcov plné zuby.

„Počkajte!“ zastavil ju. „Budete musieť podpísať nejaké papiere.“

„Môžete mi ich poslať sovou, nie?“ prehodila cez plece. Nečakala na odpoveď. Otvorila dvere, vyšla z miestnosti a zatrela ich za sebou tak hlasno, že polovica aurorov v službe k nej stočili svoje hlavy. Bola však príliš nahnevaná, aby sa cítila zahanbene a začervenala sa. Miesto toho ich ignorovala a rýchlo kráčala po chodbe k výťahom.

***

Trvalo ďalšie dva dni, kým nabrala odvahu a vybrala sa za Rose. Obávala sa postaviť sa jej zoči-voči, keď sa stala jednou z hlavných postáv v zničení jej zásnub. Ale potrebovala sa jej ospravedlniť a ďalej to odkladať by znamenalo, že bola zbabelec. Keď klopala na dvere príbytku Weasleyovcov, v duchu si nervózne opakovala, čo jej povie. Neprestala s tým, až kým jej pani Weasleyová neoznámila, že Rose išla za Scorpiusom na Malfoy Manor.

Premiestniť sa k Malfoyovskému sídlu jej trvalo doslova pár stotín sekundy. Majestátne vyrezávané dvere sa pred ňou samé otvorili a Loopy ju odprevadil do časti domu, ktorú okupoval Scorpius. Snúbencov našla schúlených na obrovskej a veľmi pohodlne vyzerajúcej pohovke, ako pozerajú nejaký film na gigantickej mulovskej televízii. Nadvihla obočie a vošla dnu.

„Nevedela som, že máš doma telku, Scorpius.“

Obaja sa okamžite otočili k nej a Rose vyskočila spod deky, ktoru bola zakrytá. „Bailey!“ vyhŕkla a pribehla k nej. Odrazu sa na ňu zavesila a bez príčiny ju objala.

Bailey bola taká zaskočená, že chvíľu iba strnulo stála, kým jej objatie opätovala. „Ehm... deje sa niečo?“ nechápavo sa spýtala.

Rose sa odtiahla a vyvalila na ňu oči. „Čo myslíš tým, či sa niečo deje?“ pobúrene sa spýtala. „Niečo sa už stalo a spôsobil to ten bastard Leith. Scorpius mi povedal, že si v poriadku, ale som rada, že to vidím na vlastné oči.“ Pokrútila hlavou a prezrela si ju od hlavy po päty.

„Išla úplne do vývrtky, keď nám Lily podrobnejšie porozprávala, čo sa stalo,“ ozval sa Scoprius z pohovky a Rose prikývla.

„Len nedokážem pochopiť, ako je možné, že sme ho neprekukli. Že sme skôr nezistili, čo je to za človeka,“ povedala. „A že Lily o jeho správaní k nej mlčala.“

Bailey pokrčila plecami. „Láska je slepá,“ zamumlala.

„Pridáš sa k nám?“

Zahľadela sa na Scorpiusa a potom na zapnutú televíziu. „Nie,“ odvetila mu. „Prišla som sem, aby som sa Rose ospravedlnila za ten skazený večierok.“

„To si robíš žarty, nie?“

„Nie, nerobím, Rose. Ja viem, že som to nezapríčinila, ale znovu som sa akosi ocitla v celej tej šlamastike. Zdá sa, že sa to stáva pravidlom.“

Rose zo seba vydala zvuk, ktorý bol niečo medzi smiechom a pohŕdavým odfŕknutím. „Toto nemôžeš myslieť vážne, Bailey. To, čo sa stalo na večierku, s tebou ani nemalo nič spoločné. A keby si tam nebola a nezasiahla, ktovie ako by to dopadlo. Možno by sme práve teraz sedeli u sv. Munga a ratovali dokaličenú Lily.“

„Vážne, Bailey,“ povedal Scorpius, „nemáš sa kvôli čomu cítiť vinne.“ Uškrnul sa. „Tuším si sa nám trochu pochrabromilčila, lebo toto sa na teba vôbec nepodobá.“

Bailey na neho vrhla vražedný pohľad. „Chceš, aby som ti ukázala, aká veľmi slizolinská dokážem byť, keď chcem?“

Blondiak nadvihol ruky na znak kapitulácie a zasmial sa. „Nie, prežil som s tebou v jednej fakulte sedem rokov. Viem, aká dokážeš byť.“ Bailey na svojej tvári vyčarila kyslý grimasu. „Och, a aby som nezabudol, Loopy našiel v záhrade tvoje topánky.“

Najskôr sa na neho nechápavo zamračila, ale potom jej došlo, že hovoril o lodičkách, ktoré mala na sebe na ich zásnubách a ktoré skopla v záhrade z nôh a neskôr ich už nehľadala. „Dobre, vďaka.“

Rose od nej odstúpila a usadila sa späť na pohovku vedľa Scorpiusa. „Nepridáš sa k nám?“ spýtala sa.

„Nie,“ odmietla, „nemám záujem byť piate koleso na voze.“

„Nebudeš,“ uistila ju Rose. Naraz sa rozžiarila a narovnala sa na pohovke. „Zostaň! Zavolám Ericu, Huga, Jamesa, Lily a Al...,“ zasekla sa, ale okamžite sa to snažila zahovoriť. „A urobíme si filmový večer. Bude to super.“

„Loopy nám urobí pop-corn a čipsy,“ pridal sa k nej Scorpius, ktorý vyzeral jej nápadom tiež nadšený.

Bailey si nerozhodne zahryzla do pery. „Ja neviem. Myslím, že vaša rodina ma má po vašich zásnubách už dosť.“

„Prestaň rozprávať sprostosti,“ prísne ju zahriakla Rose a vyčarovala svojho patronusa. „Je to rýchlejšie ako sovia pošta,“ vysvetlila, keď uvidela jej spýtavý pohľad.

Hoci Bailey sa ešte chvíľu zdráhala, napokon ju prinútili prisadnúť si k nim. Našťastie sa prví hostia objavili po pár minútach a nemusela hrať tretie husle príliš dlho. Najprv sa na Malfoy Manor dovalila Erica, potom Hugo so svojím priateľom a James s Lily.

Bailey prekvapilo, že prišla aj Lily, ale Rose jej diskrétne pošepkala, že sa potrebovala rozptýliť. Podľa všetkého bola posledné tri dni zavretá doma, nechodila do práce a ľutovala sa.

Loopy im pripravil hotovú hostinu a napokon sa po desaťminútovej výmene názorov rozhodli, že si pozrú od začiatku sériu filmov Rýchlo a zbesilo. Bailey nad mužským osadenstvom, ktoré bolo v prevahe, prevrátila oči. Muklovia síce boli fascinovaní rýchlymi autami, ale ani zďaleka nie tak veľmi, ako čarodejníci, pre ktorých boli autá ako malé zázraky.

Každý si našiel miesto na sedenie a Bailey sa obočie takmer stratilo vo vlasoch, keď si k Erice prisadol James. Vrhla pohľad na Rose, ktorá si to tiež všimla, a tá sa na ňu šibalsky zaškerila. Bailey pokrútila hlavou, načiahla sa po kole a odsypala si do misky pukance. Film ju veľmi neohúril ani prvýkrát, čo ho videla, a druhýkrát sa to nezlepšilo. Pristihla si pri tom, že kým ostatní pozorne sledovali film, jej myšlienky sa rozutekali do všetkých možných zákutí jej mysle.

Najviac ju však zaujímalo, kde bol Albus, keď nebol u svojho najlepšieho priateľa. Azda ho Scorpius nepozval? Možno ho pozval, povedal mu, že je tu ona, a on sa rozhodol radšej neprísť? Alebo mal práve teraz zápas? Ale prečo ju to tak veľmi zaujímalo? Mala by byť rada, že tam nie je a nemusí počúvať jeho uštipačné komentáre.

Skoro to vyzeralo, že si jeho meno pomyslela príliš veľakrát, a nechtiac ho privolala, pretože práve keď premýšľala nad jeho neprítomnosťou, zjavil sa Albus medzi dverami. Nikto nevyzeral prekvapený, že prišiel. Nikto okrem Bailey. Všetci ho nadšene pozdravili, iba Rose vrhla na Bailey pohľad plný obáv. Tá jej ho statočne opätovala a povzbudzujúco sa usmiala, hoci keď si uvedomila, že jediné miesto, ktoré bolo ešte voľné, bolo na jej dvojsedačke, telo jej stuhlo nervozitou. Bola úprimne zvedavá na to, či si k nej prisadne alebo zavolá Loopyho, aby mu zadovážil kreslo.

Keď sa porozhliadol po miestnosti a zvážil svoje limitované možnosti, jeho pohľad dopadol na Bailey. Srdce sa jej prudko rozbúšilo, keď sa k nej vydal a rýchlo sa otočila k televízii. Prudko dosadol na pohovku vedľa nej a ona sa pritisla k opierke čo najďalej od neho.

Pokúsila sa sústrediť na film. Naozaj, naozaj sa o to veľmi snažila, pretože sledovať ten brak bolo rozhodne lepšie ako sústredenieť sa na svoj zrýchlený tep alebo rátanie Albusových nádychov. Bolo potrebné dodať, že aj napriek snahe zlyhala? Vôbec najhoršie pre ňu bolo, že keď sedel rovno vedľa nej, úplne ju pohltila vôňa jeho parfému. Alebo to možno bol iba sprchový gél. Voňal veľmi sviežo a korenisto, ako keby sa práve osprchoval.

Frustrovaná a rozčúlená sama na seba sa asi v polovici filmu postavila a vybrala na toaletu.

„Na chodbe je niekoľko hosťovských spální a v každej je toaleta,“ inštruoval ju Scorpius, keď ho poprosila, aby ju navigoval.

Bailey prikývla a rýchlo vykĺzla z miestnosti, aby ich príliš nevyrušovala. Prechádzala po chodbe a rozhodla sa použiť toaletu až v tretej izbe, do ktorej nakukla a ktorá sa jej páčila najviac. Keď si umyla ruky a osušila si ich, oprela sa o umývadlo. Zhlboka si povzdychla. Nechcela sa vrátiť späť a znova sedieť vedľa Albusa ako na ihlách. Celý čas, čo bola nútená trpieť ho vo svojej blízkosti, sa zmietala medzi túžbou vyskočiť z pohovky a utiecť a túžbou prisunúť sa bližšie a pritúliť sa k nemu. Ak by sa pokúsila urobiť to druhé, pravdepodobne by ju zhodil z pohovky.

Vyšla z kúpeľne, prešla cez hosťovskú spálňu a otvorila dvere na chodbu. Skoro dostala infarkt, keď rovno oproti seba videla stáť Albusa. Ležérne sa opieral o stenu naproti dverám, ruky mal založené na hrudi a zjavne čakal na ňu.

Jej žalúdok urobil salto, než na neho vyvalila svoje modré oči a prstami pevnejšie zovrela kľučku dverí.

„Albus?“ vysúkala zo seba skoro bojazlivo a sama nad sebou sa zachmúrila. To posledné, čo chcela, bolo vyzerať pred ním ako roztrasený slaboch. „Čo chceš?“ obozretne sa spýtala.

„Mám jednu otázku,“ pomaly preniesol, kým si ju pozorne prehliadal.

Bailey nadvihla obočie, vyšlana chodbu a zatvorila za sebou dvere. Zrazu sa v nej ozvala pravá slizlinčanka a tá jej priniesla na jazyk pekne ostrú a arogantnú odpoveď. Naprázdno prehltla a to nutkanie potlačila. „O čo ide?“ slušne sa spýtala.

„Otec mi povedal, že si súhlasila s dohodou, ktorú navrhol Leithov právnik.“

„A?“

„Chcem vedieť, prečo si to urobila.“

Bailey prižmúrila oči. „To je neuveriteľné,“ zašomrala pre seba. „Čo si myslíš, prečo som to asi tak urobila?“ spýtala sa s posmechom a hnevom v hlase.

Albus pokrčil plecami a pozorne ju sledoval svojimi tmavými očami. „Aby som mal u teba dlh?“ spýtal sa po chvíli.

„A povieš mi aj, čo by som tak od teba mohla chcieť?“

„Ako to mám vedieť, nevidím ti do hlavy?“ rozhorčene vyhŕkol. „Len som ti chcel povedať jedno... Nedlhujem ti nič. Neprosil som sa o to, aby si súhlasila s dohodou.“

Bailey stisla zuby. „To veľmi dobre viem.“

„Takže ak si myslíš, že ti budem vďačný,“ plynule pokračoval, ako keby vôbec nič nepovedala, „tak sa veľmi mýliš.“

Niekedy si myslela, že ho naozaj nenávidela. Nepoznala nikoho, kto sa dokázal správať tak veľmi slizolinsky, keď chcel, ale kto bol v skutočnosti väčšinu času ako pravý chrabromilčan. Bolo to, ako keby mal v sebe dve úplne odlišné osobnosti. A bolo jej ľúto, že ona posledné roky vídavala iba jeho temnú stránku. „Nepotrebujem a ani nechcem tvoju vďaku. Urobila som to preto, lebo som jednoducho nemala žiaden dôvod neurobiť to.“

Otočila sa a vybrala sa do miestnosti, kde ostatní stále sledovali film. Nakukla dnu. „Rose,“ jemne ju ohlásila a červenovláska sa zvrtla na pohovke. „Myslím, že už pôjdem.“

„Čo? Prečo?“ Vyštverala sa do sedu a prižmúrila oči. „To Albus, že?“ Vymanila sa spod deky, vyskočila a podišla k nej. „Posekali ste sa? Bol k tebe zase hnusný?“ pýtala sa jej pošepky. „Vedela som to! Už keď som ho videla, ako sa za tebou vybral, mala som z toho zlý pocit.“

„Nie,“ povedala Bailey. „Len som unavená a vlastne som tu vôbec nechcela zostať... veď som ti to hovorila.“

Rose si ju podozrievavo prezrela. Bolo jasné, že jej neverila. „Bailey, nie som hlúpa-“

„Rose, prosím,“ skočila jej do reči. „Nechaj to tak. Len chcem ísť domov, zahrabať sa do postele a mať pokojný večer. To je všekto.“

Červenovláska pokrútila hlavou. „Neverím ti, ale dobre, nebudem sa ťa teda na nič pýtať.“

Bailey vďačne prikývla a nakukla jej cez rameno do slabo osvetlenej miestnosti. Scorpius ich pozoroval. „Hej, decká, ja už idem domov,“ zvolala tak, aby ju všetci počuli.

James s Ericou ju pozdravili, ale Hugo so svojím priateľom boli takí fascinovaní autami na obrazovke, že sa ani len otočili a na pozdrav iba zdvihli ruky a zamávali.

„Nezabudni na tie topánky,“ pripomenul jej Scorpius.

„Jasné,“ prikývla a naposledy sa s nimi rozlúčila. Zvrtla sa a mentálne sa pripravovala na to, že pri odchode bude musieť prejsť okolo Albusa, keď sa zrazu za ňou ozval šuchot a na lakeť jej dopadla niečia ruka.

„Počkaj.“

Bailey sa otočila. „Lily,“ prekvapene vydýchla.

„Ja len... no,“ ostýchavo začala a sklopila pohľad, „chcela som sa ti poďakovať za to, že si mi chcela pomôcť. Je mi ľúto, že si si to tak škaredo odniesla...“ vyjachtala. Bolo vidieť, ako ťažko sa jej hľadali slová a aké zložité bolo pre ňu hovoriť o tom. Pravdepodobne sa z toho ešte sama nespamätala.

„To je v poriadku, netráp sa tým,“ potichu odvetila. Myslela si, že to bolo všetko a chcela odísť, ale Lily ju znova zastavila.

„Vieš, ešte som sa ti chcela ospravedlniť aj za to, že som k tebe bola predtým taká nepríjemná. Viem, že si si to nezaslúžila.“

Bailey si povzdychla. „Zvykla som si na to. Tvoj brat ma dostatočne vycvičil,“ neodpustila si. „Maj sa,“ rýchlo sa rozlúčila, než jej stihla Lily niečo odpovedať.

Keď sa zvrtla, uvidela, že Albus sa zo svojho miesta na chodbe nepohol ani o centimeter. Naozaj dúfala, že medzitým odišiel, ale keďže tam stále bol, nemohla sa mu vyhnúť a musela okolo neho prejsť. Snažila sa vyhnúť očnému kontaktu a tváriť sa, že tam vôbec nie je. Fungovalo to do tej doby, než bola úplne pri ňom a on otvoril ústa.

„Ako to, že si svojho priateľa nechala doma?“

Zastala a zvrtla sa k nemu. „Čo?“ hlúpo sa spýtala.

„Kde je tvoj priateľ?“

Och, došlo jej to. Myslel Toma. Zrejme niekto čítal bulvárne plátky. Spomenula si, že vlastne aj vo vypočúvacej miestnosti o ňom hovoril ako o jej priateľovi. Vtedy však bola príliš nahnevaná na to, aby ho opravila.

„Si jeden z tých ľudí, čo príliš veria tomu, čo čítajú, že? Nie je môj priateľ... niežeby ťa do toho niečo bolo.“

Neodpovedal jej a ona na odpoveď ani nečakala. Stratila sa za rohom a privolala Loopyho, aby jej vrátil topánky. Bola neskonale rada, keď odtiaľ konečne vypad