Hra na lásku 8

Sotva sa Bailey vrátila späť to sály, prihrnul sa k nej Tom s pohárom šampanského v ruke a starosťou zachmúrenou tvárou, ale jeho črty sa hneď vzápätí vyjasnili v snahe zamaskovať svoje obavy.

„Kde si toľko bola?“

„Hovorila som s otcom,“ bezvýrazne odvetila. Načiahla sa po jednom z pohárov s vínom, ktoré na podnosoch pomaly poletovali vzduchom.

„Ako to išlo?“

Trhla plecami. „Nie tak zle, ako som čakala, hoci rozhovor s mojou matkou je úplne iný príbeh,“ pochmúrne povedala. Pokrútila hlavou a odpila si z vína. „Ale o tom nechcem hovoriť. Prepáč, že som ťa tu nechala samého, ale nedalo sa tomu vyhnúť.“

„Žiadny problém, poznám tu väčšinu ľudí a,“ dramaticky dodal, „spoznal som Albusa.“

Skoro jej zabehlo, keď to počula. Odtiahla pohár od pier a nadvihla obočie, mlčky očakávajúc vysvetlenie.

„Rose s Ericou mi ho predstavili.“ Zamračil sa. „Nebol veľmi príjemný.“

Bailey si povzdychla a pokrútila hlavou. „Neber si to osobne, on nie je príjemný k nikomu.“

Tom si ju prezrel od hlavy po päty. „Nerozumiem, čo na ňom vidíš.“

„Úprimne? Už ani ja,“ priznala. Potom pokrútila hlavou. „Teda nie úplne doslova, stále-“ zarazila sa a povzdychla si. „Ale nič. Kedysi bol úplne iný. Keď sa na neho pozriem teraz, skoro ho nespoznávam. A nie je to len môj osobný názor kvôli tomu všetkému, čo sa medzi nami stalo, povedala by ti to aj Rose.“

Tom prikývol. „Spomenula niečo také hneď po tom, ako sa mu podarilo uraziť ma trikrát v jednej vete.“

Bailey si odfŕkla a privrela oči. „Áno, na to má talent. Je to ako jeho superschopnosť.“ Pozrela sa na priateľa. „Vieš, čo je na tom najironickejšie? Že tá superschopnosť, bývala kedysi mojou prednosťou.“

„Neverím, že to bolo až také zlé,“ oponoval jej.

Bailey pokrútila hlavou. „Nebol si tam. Nevidel si, ako hrozne som sa k nemu správala.“

Tom iba mlčky prikývol, pretože k tomu nebolo čo viac dodať. Radšej rýchlo zmenil tému. „A čo sa týka rozhovoru s tvojimi rodičmi...“ načal, no Bailey ho rýchlo stopla.

„Naozaj,“ zdôraznila, „o tom nechcem hovoriť. Vlastne to ani nestojí za reč.“

„Áno, už si mi to povedala, nechcel som sa pýtať na podrobnosti.“

„Tak o čo ide?“ opýtala sa, ale odpoveď neprišla. Nepatrne natočila hlavu do strany a stretla sa s jeho pohľadom. „Tom?“

Zhlboka sa nadýchol. „Neviem, či ti to mám povedať.“

„Och, pre Merlina, tak si s tým vôbec nemal začínať,“ netrpezlivo povedala. „Vypľuj to zo seba. O čo ide?“

„Videl som výmenu názorov s tvojou matkou,“ povedal po krátkom zaváhaní.

„Och.“

Tom pokračoval: „A nebol som jediný. Albus ťa dosť uprene sledoval.“

Bailey na neho nadvihla obočie. „Toto si nevedel, či mi máš povedať?“ nemohla tomu uveriť. „Viem o tom, videla som ho. Ale prečo z toho robíš takú vedu?“

„Možno preto, že mi pre také správanie napadá len jeden dôvod.“

„Áno,“ súhlasila, „jeho nehynúca nenávisť.“

Videla na jeho výraze, že jej chce protirečiť, hoci si nevedela predstaviť prečo. Niečo ho však od toho odradilo. Miesto toho, aby jej odpovedal, zadíval sa ponad jej plece na niečo, čo bolo za ňou. Bailey sa zamračila a, zvedavá, na čo sa tak uprene díva, sa zvrtla. Ani si nestihla poriadne uvedomiť, čo sa deje, a už ju niekto schmatol za zápästia a pred jej očami sa vynorila záplava zelenej.

„Bailey!“ vykríkla Rose rozveselene. „Poď tancovať. Toto je moja obľúbená pieseň.“ Pustila jej jednu ruku a zdrapila ňou Toma. „Tom, aj ty, poď.“

Udialo sa to tak rýchlo, že ani nestihli protestovať. Skôr než sa nazdali, stáli uprostred parketu s Rose, Ericou, Scorpiusom, Jamesom, Hugom a pár ďalšími Rosinými priateľmi. Všimla si, že Hugo, Rosin mladší brat, tancoval s mladým blonďavým chlapcom asi v jeho veku, ktorého Bailey nikdy v živote nevidela. Keď sa im lepšie prizrela, bolo jasné, že boli pár... alebo tak aspoň vyzerali. Teda, nie žeby jej to vadilo. Obklopili ich rytmické tóny jednej z veľmi populárnych piesní od Škriekavých nýmf, ktorú Bailey ihneď spoznala. Hneď sa jej na tvári objavil úsmev.

„Toto pesničku mám rada,“ priznala Tomovi, ktorý sa zatváril znechutene, ale nezdráhal sa, keď ho chytila za ruky a začala s ním tancovať. Dokonca nasledoval jej bláznivé kroky od taktu folkového rocku, točil sa v rytme a raz či dvakrát s ňou aj zaspieval refrén. Keď sa Bailey okolo seba obzerala, nebola jediná, ktorá úplne podľahla energickej hudbe, hoci toto asi mala byť sofistikovanejšie oslava. Bolo jej to však jedno.

Pieseň sa skončila a Bailey sa ponad Tomovo plece stretla s Rosiným pohľadom plným malých nezbedných iskričiek. Zaškerili sa na seba. Bailey sa odtiahla od Toma.

„Ideme sa niečoho napiť?“ spýtala sa ho a už-už sa otáčala, aby opustila tanečný parket, keď ju Tom zastavil.

„Čo keby sme ešte zostali?“

Zvrtla sa k nemu s nadvihnutým obočím. „Naozaj? Nevedela som, že rád tancuješ. Najprv si sa vôbec netváril potešene.“

Pokrčil plecami. „Nevadí mi to.“

„Dobre teda, tak zostaneme.“

Zazneli prvé pomalé tóny gitary a Toma od svojho rozhodnutia neodradil ani fakt, že išlo o pomalú pieseň. Jednu ruku obtočil okolo Baileyinho pásu a druhú okolo jej štíhlych prstov. Ona sa k nemu privinula. Možno práve kvôli tomu, že to bola pomalá pieseň, si bola od prvého okamihu plne vedomá jej textu. Položila si hlavu na Tomovo plece a zamračila sa. Nemala rada pomalé piesne o láske. Vlastne nemala rada žiadne piesne, ktoré boli emocionálne a táto jedna bola až príliš blízko pravde. ‚Stále ťa milujem, miláčik, každým kúskom môjho srdca. Dokonca aj keď nechcem.‘ Áno, rozhodne sa jej tá pesnička nepáčila.

„Hej, si v pohode?“ začula pri svojom uchu.

Zodvihla hlavu z jeho pleca a pozrela sa mu do očí. Tmavohnedé studnice už neboli plné šibalstva a radosti, ale vedela, že ani jej oči neboli. Pokrútila hlavou. „Prečo by som nemala byť?“

Tom iba trhol ramenami. „Pretrpme to a potom sa pôjdeme napiť. Súhlas?“

Bailey prikývla a, aby sa mu nemusela dívať do tváre, znova mu položila hlavu na plece. Medzi hosťami zbadala svojmu mamu, ako sa rozpráva so Scorpiusovou mamou a jej otec postával na druhej strane miestnosti s pohárom v ruke. Sledoval ju, ako tancuje s Tomom. Bailey sa nervózne ošinula a do tváre sa jej nahrnula červeň. Odvrátila od neho pohľad. Jej otec nebol ten, koho podvedome hľadali jej oči. A možno to vôbec nebolo podvedome, no Bailey ho aj tak nikde nevidela. Premýšľala nad tým, či odišiel iba z plesovej sály alebo z celého večierku, keď sa pieseň konečne skončila. Vystrela sa a nervózne sa usmiala na svojho spoločníka.

„Pôjdeme si dať ten alkohol?“ ihneď spýtala sa a Tom sa rozosmial.

Bailey sa však na polke cesty k stolom s občerstvením od Toma odtrhla a vyšla z miestnosti, aby našla toalety. Tá hlúpa pieseň na ňu asi zapôsobila viac, než si chcela spočiatku pripustiť. Malfoy Manor veľmi nepoznala, tak sa vybrala smerom do knižnice a dúfala, že po ceste narazí na nejaké toalety. Dostala sa až do zadnej časti domu k veľkým francúzskym preskleným dverám, ktoré viedli na terasu a do záhrady. Vonku už bola úplná tma a tak sa nemohla znova pokochať majstrovským dielom, ktoré vyčaril malfoyovský záhradník. Tma však nezabránila tomu, aby sa k nej zvonku nedostali tlmené, no očividne rozhnevané, hlasy. Rýchlo sa zvrtla na päte. Ktokoľvek sa tam hádal, rozhodne to nebola jej vec. Ponáhľala sa odtiaľ preč, aby ju náhodou neobvinili zo špicľovania, keď cez zatvorené začula hlas, ktorý spoznala. Bola to Lily? Lily a jej priateľ? Nebola si úplne istá. No aj keby to boli oni dvaja, nebol to dôvod, aby zostala načúvať za dverami.

Bola rozhodnutá zmiznúť odtiaľ, no nadávka, ktorá sa k nej dostala z vonku, ju zvrtla na päte tak rýchlo, že na vysokom opätku skoro stratila rovnováhu. Vytiahla z púzdra na lýtku prútik a vyštartovala von. Otvorila dvere a prútikom zapálila vonkajšie svetlá, ktoré osvetlili hádajúcu sa mileneckú dvojicu. Telo jej okamžite obalil chladný vzduch, ktorý sa jej nekompromisne plazil po rukách, holých ramenách a odhalenej hrudi. Striasla sa, ale chlad si nevšímala.

Nemusela sa ani pýtať, čo sa dialo, pretože to mala rovno pred očami. Lily stekali po lícach slzy, ktoré jej rozmazali make-up a z maskary urobili na bledých lícach dva čierne potoky. Jej zápästie bolo zakliesnené v železnom zovretí jej priateľa, ktorý mal výraz rozzúreného pitbula. Keď zastala, oboch si rýchlo prezrela, ale svoj pohľad napokon upriamila na Lily.

„Lily, si v poriadku?“ spýtala sa jej. Keď sa jej pozrela do očí, nemohla si pomôcť, zdali sa jej smutné a vystrašené.

„Je v pohode,“ odvrkol netrpezlivo jej priateľ, ktorého meno si Bailey nepamätala, skôr, ako stihla odpovedať Lily. Ani keď sa rozprával s ňou, sa jeho výraz nezmenil. Stále vyzeral ako býk, ktorý je zhypnotizovaný jej krvavočervenými šatami. Bolo udivujúce, ako sa jeho pekné črty, ktoré si pamätala z jeho nečakaného príchodu do jej bytu, zmenili na nepoznanie. Na niečo diabolské a hrôzuvzbudzujúce.

„Pýtala som sa to Lily, nie teba,“ slušne a pokojne odvetila, srdce jej začalo byť rýchlejšie.

Nezáležalo však na tom, ako elegantne mu oponovala. Dovolila si protirečiť mu a to samotné zjavne stačilo na to, aby ho rozzúrila. Videla to na tom, ako mu šklblo svalom na líci. Bailey stuhla a zaplavila ju vlna strachu, ktorá sa plazila od jej panikáriacej mysle cez chrbticu až po končeky prstov. Otočila hlavu k chrabromilčanke. „Lily... James sa po tebe zháňal. Hľadá ťa už aspoň desať minút,“ povedala prvé, čo jej zišlo na um a o čom si myslela, že by mohlo Lilinho priateľa odradiť od čokohoľvek, čo mal za lubom a nechať ich obe odísť.

Mýlila sa.

„Tak mu povedz, že je so svojím priateľom.“

Bailey sa pozrela do jeho zelených očí, v ktorých sa odrážalo mäkké svetlo prúdiace zo zapálených lucerien. Pod náporom jeho pohľadu sťažka naprázdno prehltla. Musela si pripomenúť, že v ruke stále drží prútik a že on ho poruke nemá. Mala by sa cítiť v bezpečí, ale necítila sa. „Vyzeralo to tak, že je to niečo veľmi dôležité,“ povedala s oveľa väčšou dávkou odvahy v hlase, než akú v skutočnosti cítila. Do tohto momentu už asi stokrát oľutovala, že sa starala do vecí, do ktorých jej nič nebolo. No a čo, že bol Lilin frajer prvodriedny idiot? Vybrala si ho ona, tak by mala niesť za svoje činy následky. Mala sa zvrtnúť na päte a nestarať sa do ich hádky. Alebo mohla niekoho upozorniť na to, čo sa deje a viac sa o nich nezaujímať. Ale nie, ona sa musela vybrať za nimi, ako nejaká prijebaná chrabromilčanka! Ona nebola chrabromilčanka, nebola odvážna a rozhodne nemala v pláne bojovať s Liliným násilnickým priateľom.

Lenže už v tej šlamastike bola po kolená a hoci netúžila po ničom inom viac, než jednoducho odísť a zabudnúť na to, čo videla, nemohla to urobiť. Jej nohy ju odmietali poslúchať, a to aj napriek jej strachom búšiacemu srdcu. Dúfala len, že ten kretén si všimne, ako veľmi má z neho naložené v gatiach. Obrazne povedané.

„Nepýtal som sa ťa na tvoj názor. Povedal som ti, aby si išla a povedala mu, že teraz nemôže, lebo je so mnou!“

„To by som mohla urobiť,“ povedala s pokojom, ktorý určite necítila, „ale garantujem ti, že po tom, čo poviem jej bratom, čo som tu videla, tu bude do dvoch sekúnd celá jej početná Weasleyovsko-Potterovská rodina a nebude sa im páčiť, ako ju držíš za ruku. A asi ani jej uplakané oči im neprirastú k srdcu.“

Pozrel sa na ňu a Bailey zamrazilo. Fakt mala držať hubu, ale uvedomovala si, že teraz už nemôže zaspätkovať. „Dúfam, že si nezabudol, že jej otec je Harry Potter. Nemyslím si, že sa chceš dostať na jeho čierny zoznam.“

Z ničoho nič bola Lilina ruka voľná. Bailey si nebola istá, či to spôsobila zmienka o Lilinej rodine alebo o jej slávnom otcovi, ale bolo to aj tak jedno. Na nič nečakala, načiahla sa po Lily a potiahla ju k sebe. Trochu ju prekvapilo, že ju Lily nechala – predsa len nemali najlepší vzťah. Popohnala ju k terasovým dverám a rýchlo ju nasledovala. Chcela byť odtiaľ čo najskôr preč a neuvedomila si, do akej hrozne zraniteľnej pozície sa dostala, keď sa mu obrátila chrbtom. A už vôbec by si nemyslela, že to využije.

„Žiadna nafintená kurva mi nebude hovoriť, čo mám robiť,“ začula ho za sebou precediť pomedzi zaťaté zuby. Chcela sa rýchlo zvrtnúť, ale už bolo neskoro. Schmatol ju zozadu za rozpustené vlasy, trhol dozadu a šmaril ju na zem. Bailey vykríkla bolesťou a prekvapením. Spätkovala dozadu a dopadla na tvrdú chladnú dlažbu. Stret so zemou jej vyrazil dych a paralyzoval ju. Začula Lily vykríknuť jej meno. Keď sa spamätala, s ťažkosťami sa postavila v tých hlúpych topánkach na nemožne vysokých opätkoch. Zavrávorala, ale podarilo sa jej udržať rovnováhu. Horšie však bolo, že prútik jej vyletel z ruky a teraz nemala ani potuchy, kde je.

„Leith,“ kričala Lily, „zbláznil si sa? Prestaň!“

Bailey sa pri tom výkriku prestala obzerať po svojom prútiku a svoju pozornosť namierila na Lilinho priateľa – Leitha. Rozhodným nahnevaným krokom kráčal rovno k nej. Jeho pohľad po nej vysielal mrazivé dýky, ktoré sa jej zabárali hlboko do kože a rozosievali v nej triašku strachu. Sotva bola na nohách pár sekúnd a on už bol pri nej a sotil ju dozadu. Takmer znova stratila rovnováhu. Ustúpila niekoľko krokov dozadu, no nespadla, čo považovala za zázrak, keď vzala do úvahy jej topánky a dlhé šaty.

„Čo si myslíš, kto si?“ skríkol na ňu. „Nič viac len malá slizolinská mrcha.“

Znova sa ju chystal sotiť, no Lily ho schmatla za ruku a snažila sa ho zadržať. Stačilo však jedno napriahnutie, stret jeho veľkej dlane s jej lícom a pustila ho. Bailey na neho vyvalila oči, keď sa otočil sa k nej, a znova do nej vrazili jeho ruky. Tentokrát nebola schopná udržať balans a nebolo to iba kvôli topánkam na opätku a dlhej sukne šiat. Jeho sila ju donútila ustúpiť niekoľko krokov dozadu, nohou stúpila do prázdna, vykríkla a skotúľala sa dolu schodmi vedúcimi do záhrady.

Tento pád bol oveľa horší a trvalo jej dlhšie, kým sa spamätala. Našťastie, Leitha už prestala zaujímať. Bailey nadvihla zo zeme hlavu a uvidela ho ťahal vzpierajúcu sa Lily po terase preč od domu. Nemala však proti nemu šancu.

Bailey sa zodvihla na lakte a zúfalo sa snažila prísť na to, ako zoženie pomoc. Ona ho nezastaví. Nemala pri sebe prútik a bezprútikovú mágiu ovládala asi tak ako riadenie vesmírnej lode, takže bola úplne nepoužiteľná.

Vtedy jej to došlo. Škriatkovia! Malfoy Manor mal znova svojich škriatkov a ona si pamätala, ako Scorpius zvykol ešte v škole o jednom často hovoriť. Pamätala si to hlavne preto, lebo mal to najdivnejšie meno, aké kedy počula.

„Loopy!“ polohlasne zvolala. Okamžite sa vedľa nej s hlasným –puk- zjavila útla zelená postavička s gigantickými ušami. Škriatok si ju prezrel a vyvalil na ňu svoje už aj tak dosť vypúlené oči.

„Pani ma volať?“

„Loopy,“ oslovila ho a ukázala prstom na zápasiacu dvojicu. „Scorpiusovej kamarátke ubližuje jej priateľ. Pomôž jej a choď po pomoc. Zožeň jej bratov – Albusa a Jamesa Potterových,“ rýchlo zo seba vychŕlila a štverala sa na nohy. Vyzula si tie prekliate topánky, hodila ich do trávi vedľa dláždeného chodníka, na ktorý dopadla a sledovala Loopiho. Bolo šťastie, že škriatkovia vedeli čarovať. Kúzlo malého zeleného mužíčka, ktoré Leith vôbec nečakal, ho odhodilo tak ďaleko do záhrady, že ani nebolo vidieť, kam dopadlo jeho telo. Škriatok potom s puknutím zmizol.

Bailey sa štverala po schodoch späť na terasu, aby našla svoj prútik a dostala sa do domu - zrejme nie úplne v tomto poradí -, keď k nej pribehla Lily.

„Si v poriadku?“ spýtali sa obe naraz a napriek všetkému sa Bailey krátko zasmiala. Lily, ktorá vzchopila a už neplakala, ju podoprela, keď uvidela, že kríva. Ponáhľali sa cez terasu do domu, keď Bailey pohľadom niečo zachytila.

„Tam je!“ vykríkla. „Môj prútik!“

Lily sledovala, kam jej Bailey ukazovala prstom. Pribehla k jej prútiku a priniesla jej ho. Bailey si vydýchla až vtedy, keď ho bezpečne držala v ruke. Zaujímalo by ju však, kde mala svoj prútik Lily. Nemala čas sa jej to opýtať, pretože v tej chvíli sa dvere na terasu rozleteli tak prudko, až narazili do steny a hrozilo, že sa sklenená výplň rozbije. Obaja Lilini bratia, James aj Albus, k nim pribehli.

„Čo sa stalo?“

„Kde je Leith?“

„Ste v poriadku?“ hovorili jeden cez druhého a obaja si s prižmúrenými očami prezerali slabý červený odtlačok Leithovej dlane na líci ich sestry. Albus z ničoho nič otočil hlavu a jeho tmavé oči sa zaborili do Bailey. Zaspätkovala pred pohľadom, ktorý bol taký uprený, až ho na sebe cítila takmer fyzicky. Lily, mysliac si, že stráca rovnováhu, k nej okamžite načiahla ruky, aby jej zabránila spadnúť.

„Si v poriadku?“ opýtala sa jej.

Bailey prikývla. Vtedy k nej prikročil James, chytil ju za ruky a načiahol ich pred ňu. „Čo sa, dopekla, stalo? Toto urobil Leith?“ spýtal sa jej. „Ten škriatok povedal, že Leith ubližuje Lily.“

Bailey nemala potuchy, o čom hovorí až do chvíle, keď sa pozrela na svoje natiahnuté ruky, ktoré boli pokryté škrabancami. Až keď ich uvidela, začala cítiť, ako ju pália na pokožke a ako jej horia niektoré časti tváre. Tie dláždené schody ju museli poriadne doškriabať. Sklopila pohľad. Šaty mala ufúľané a na jednom mieste dokonca roztrhnuté. Nechcela si ani predstaviť, ako asi vyzerala jej tvár.

„Áno, bol to Leith,“ odpovedala. Lily mlčala. Vyzeralo to tak, že aj napriek všetkému, čo sa stalo, ho nedokázala označiť ako vinníka. Nuž, Bailey s tým nemala najmenší problém.

„Ale čo sa stalo?“ spýtal sa James.

„Kde je ten potkan?“ domáhal sa Albus.

„Je niekde tam,“ povedala Bailey a ukázala rukou smerom, kde ho odhodilo škriatkove zaklínadlo. „Loopy na neho použil kúzlo,“ vysvetlila.

Albus sa otočil smerom, kde ukazovala, prižmúril oči a sledoval nepreniknuteľnú temnotu tak pozorne, ako keby tam mohol niečo zahliadnuť – čo nemohol.

Loopy zrejme zalarmoval aj svojho pána, hoci ho o to Bailey nežiadala, pretože sa z domu z ničoho nič vynoril aj svetlovlasý slizolinčan. „Hej, čo sa deje?“ spýtal sa, keď k nim kráčal. Pohľad na Bailey ho zarazil väčšmi než Lilin vzhľad a pristúpil k nej. „Čo sa tu, dočerta, stalo?“ zopakoval. „Loopy povedal, že-“

Bailey pokrútila hlavou a rýchlo ho prerušila. „Viem, čo ti povedal,“ odvetila a presunula pohľad na Jamesa. „Leith sa hádal s Lily a keď som ich začula, išla som sa opýtať, či je všetko v poriadku. Lily plakala, tak som navrhla, aby išla dnu. Leithovi sa to nepáčilo a... ostatné je asi jasné.“

„Čo?“ vypľul zo seba Albus, ktorý doteraz stál obďaleč od nich. Zvrtol sa a pristúpil k nim. „Nič nie je jasné. Toto urobil on?“ spýtal sa. Ukázal na Liline líce a na Baileynu vrchnú časť tela. Prikývla. „Prečo si nepoužila prútik?“ spýtal sa sčasti prekvapene, sčasti podráždene. Ako keby nemohol uveriť, aký môže byť jeden čarodejník hlúpy a neschopný.

Bailey zaštípali oči a nos, čo bol neklamný znak blížiacich sa sĺz. Nahovárala si, že to boli slzy hnevu, ale pravda bola, že sa jej jeho otázka naozaj dotkla. Po tom, čo práve prežila, sa k nej správal takto? Lenže radšej by zjedla výkaly hipogrifa, ako by mala pred ním plakať.

„Bolo trochu ťažké použiť ho, keď sa ku mne prikradol zozadu, schmatol ma za vlasy a šmaril ma naprieč terasou!“ zasyčala na neho a rozhodla sa pretransformovať všetko, čo cítila, na hnev. „Prútik mi vypadol a potom som už nemala čas hľadať ho.“ Albus sa zadíval do noci a vytiahol svoj prútik. Otočil sa k Scorpiusovi. „Ideš?“ spýtal sa, ale nečakal na odpoveď a rovno sa rozbehol do rozsiahlej záhrady Malfoy Manoru. Scorpius ho okamžite nasledoval a nechal ich troch stáť v ponurom svetle záhradných lucern.

***

„Mali by sme ísť do vnútra,“ navrhol James už druhýkrát, ale Bailey aj tento raz odmietla. Presunula sa k okraju schodov a sadla si na úplne vrchný.

„Tak ma aspoň nechaj, nech ti to ošetrím,“ zaprosil ju, ale ona na neho len mávla rukou, aby bol ticho, pretože z diaľky začula nejaké zvuky.

Vstala a zostúpila zo schodov. Z noci sa vynoril Leith, potkýnavo kráčal k nim a Albus ho každú chvíľu prútikom poponáňal. Vedľa Albusa kráčal Scorpius s prútikom namiereným na Leitha. Zastali pod schodami pri Bailey.

„Bol si to ty?“ spýtal sa ho Albus takým pokojným hlasom, až ju zamrazilo v zátylku. „Ty si to urobil?“

Bailey tomu nemohla uveriť, ale Leith sa narovnal, pozrel sa Albusovi do očí a na tvári sa mu zjavil arogantný úškrn. „Myslíš svoju sestru alebo tú mrchu v červenom?“ spýtal sa. Muselo mu úplne preskočiť, že ho takto provokoval.

Albus sa zasmial, sklonil ruku a prútik zastrčil do púzdra. „Dúfal som, že niečo také povieš,“ odvetil a vrhol sa na neho. Bol taký rýchly, že keby Bailey mrkla, zmeškala by, ako na neho skočil a svojimi železnými päsťami boxeristu na neho zaútočil. Bailey zalapala po dychu a Lily vykríkla. Albusa to však nezastavilo. Keď sa na neho pozerala, keď videla, do akého šialeného tranzu sa dostal, mala pocit, že ho nemohlo nič zastaviť. Mlátil Leitha hlava-nehlava a on, úplne nepripravený na takýto útok, nemal proti aurorovi a takmer profesionálnemu boxeristovi žiadnu šancu. Už po chvíli sa zložil k zemi, ale Albus neprestával. Zohol sa a udieral ho do brucha, rebier, raz či dvakrát dokonca do hlavy. Jeho päste boli úplne pokryté Leithovou krvou.

„Premerlina,“ zašepkala Bailey. „Zastavte ho!“ zvolala, ale James so Scorpiusom si už uvedomili, že Albus nemá v pláne prestať. Obaja sa na neho vrhli a odtrhli ho od čarodejníka ležiaceho v bolestiach na zemi. Bailey nechápala, ako bolo možné, že bol ešte pri vedomí.

„To už stačí, Al,“ dohováral mu Scorpius zarazene. Bolo vidieť, že aj jeho prekvapil priateľov výbuch. „Nechaj ho.“

Lily niekde v pozadí nariekala a James ju čo najrýchlejšie ťahal späť do domu.

Podišiel k nej Scorpius. „Idem oznámiť pánovi Potterovi, čo sa stalo a zalarmujem aurorov, aby si poňho prišli. Zajtra budeš musieť prísť na Ministerstvo vypovedať.“

Bailey mlčky prikývla.

Scorpius stíšil hlas a podišiel tesne k nej. „Daj pozor na Albusa, kým budem preč. Neverím, že niečo nevyvedie, ak tu bude s Leithom sám.“ Ani nestačila prikývnuť. Tých pár schodov na terasu prakticky preletel a bežal k dverám do malfoyovského panstva.

Bailey zničene klesla na posledný schod a prútik konečne zastrčila do púzdra na lýtku. Vlastne až teraz si uvedomila, že ho stále držala v ruke. Chladný vzduch ju nútil zachvieť sa, ale neodvážila sa objať rukami; bola veľká pravdepodobnosť, že ju to bude kvôli odreninám bolieť. Zhlboka sa nadýchla a na chvíľu zatvorila oči. Ako sa mohla zapliesť do niečoho takéhoto? A práve na veľkolepej oslave Scorpiusovho a Rosinho zasnúbenia? Znova im zničila večierok. Tentokrát to síce nebola jej vina, ale bola v epicentre škandálu a to úplne stačilo.

Leith na tráve nehlučne zastonal a ona otvorila oči. Vydával síce zvuky, ale vôbec sa nepohol z miesta, dokonca ani nezmenil polohu. Tvár mal potriesnenú vlastnou krvou a jeho nos vyzeral veľmi zle. Celkovo vyzeral zle. Neurobila však nič preto, aby mu pomohla. Mohla ho ošetriť, ale odmietla mu to uľahčiť. Bolo jej jedno, akú veľkú bolesť cítil, ona pre neho nemienila pohnúť ani prstom.

„Myslíš si, že by mohol mať vnútorné krvácanie?“ váhavo sa spýtala s pohľadom upreným na Leitha. Hoci mu nechcela pomôcť, keby zomrel, určite by mala opletačky.

„Neviem, a ani ma to netrápi,“ odpovedal Albus.

Nadvihla hlavu a pristihla ho, ako sa na ňu pozerá. Neuhol pohľadom, ako by od neho očakávala, namiesto toho nechal svoj uprený pohľad na nej.

Skoro nadskočila, keď sa ozval. „Nepozeraj sa tak na mňa,“ nepriateľsky zvolal.

„Ako sa na teba nemám pozerať?“ nechápala.

„Obviňujúco,“ odvetil agresívnym tónom, „povýšenecky.“ Zmĺkol a prešiel ju pohľadom od korienkov vlasov po jej bosé nohy. „Zhrozene,“ dodal.

Bailey sa zamračila. „Som si istá, že sa na teba nepozerám ani obviňujúco, ani povýšenecky.“

„A čo zhrozene?“ posmešne dodal, ako keby ho jej obavy úprimne pobavili.

Na chvíľu odvrátila tvár a povzdychla si. „Nie je na mne, aby som ťa súdila,“ potichu povedala.

„Ale aj tak si zhrozená tým, čo si videla, nie?“ spýtal sa s masochistickou túžbou počuť ju povedať to nahlas.

Baileyina hlava vystrelila dohora. Postavila sa. Na bosých nohách ju chladila tráva a krehli jej prsty, ale nemala v úmysle teraz pobehovať po záhrade a hľadať miesto, kam odhodila svoje topánky.

„Čo chceš, aby som ti povedala?“ domáhala sa. „Že to bolo príliš? Áno, bolo. Nemusel si ho takto zmlátiť, ale urobil si to a ja k tomu nemám čo povedať. Je to tvoj život a už toľkokrát si mi povedal, aby som z neho vypadla, že sa ti neodvážim povedať nič. Ale,“ zaváhala, no dodala si odvahy. „Ale pamätám si Albusa, ktorý by toto nikdy neurobil. Ktorý riešil problémy elegantne a bez násilia.“

Ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo, bolo také napäté, až sa zdalo, že ju zadusí. Odvrátila od neho pohľad a zahryzla si do pery.

„Takže si myslíš, že ten Albus je preč? Že som sa zmenil?“

Prekvapene k nemu vzhliadla. Pokrčila plecami. „Nemám dôvod myslieť si niečo iné.“

„Dobre, lebo ten Albus bol idiot.“

Bailey zvesila hlavu a pokrútila ňou. Zložila ju do dlaní a prákrát sa zhlboka nadýchla. Bola unavená, triasla sa od zimy a chcela ísť domov, aby mohla zaliezť do svojej postele.

Keď sa narovnala, vykročila k nemu. Výraz, ktorý sa Albusovi usadil na tvári, keď ju sledoval, ako sa k nemu približuje, mohla popísať iba jedným slovom – panika. Bolo to zvláštne a skoro vtipné. On sa bál jej? Ak bolo niečo v živote nemožné, tak by to bolo to, že by sa jej Albus bál.

„Ja si to nemyslím. Scorpius si to nemyslí, Rose, Lily a ani ostatní. Nechápem, prečo ty áno. Nerozumiem, prečo sa takto správaš, prečo si taký nahnevaný a si ochotný páliť za sebou mosty a... a... ubližovať.“

„Zaslúžil si to!“ urazene vyštekol.

„Ja nehovorím o ňom, Albus,“ zdôraznila. „Počula som, aké ťažké je s tebou vychádzať-“

„Teba do toho nič,“ rýchlo jej skočil do reči a odvrátil sa. Spravil päť krokov, aby sa dostal z jej blízkosti.

„Máš pravdu,“ súhlasila a mimovoľne sa zachvela od zimy, „nič ma do toho nie je, ale teraz nebudem ticho. Čokoľvek spôsobilo, že sa takto správaš, nech už bol ten dôvod akýkoľvek, musíš s tým prestať.“

„Zmĺkni,“ varoval ju.

„Si jediný, ktorý nevidí, že ideš ku dnu? A to nie je môj názor, Rose a Scorpius-“

„Staraj sa, kurva, o seba!“ zhúkol na ňu a v tej sekunde Bailey zmĺkla. „To mám noazaj počúvať kázne práve od teba?! Nechaj ma na pokoji!“ prikázal k nej, trhanými pohybmi si vyzliekol čierne sako a vyštartoval k nej. Bailey o krok ustúpila, no nemienila pred ním utekať, bol to len reflex. „A, premerlina, obleč si to sako, už sa nemôžem pozerať na to, ako sa trasieš.“

Keby si pred ňou kľakol na kolená a ponúkol jej truhlicu plnú galeónov, nemohol by ju prekvapiť viac. Bola taká zaskočená, že neurobila ani ten najmenší pohyb, aby si od neho vzala jeho sako. A tak, na jej ešte väčšie prekvapenie, k nej pristúpil s netrpezlivým výrazom na tvári. Práve jej ho obtáčal okolo pliec, keď sa za ňou ozvali hlasy. Bailey sa zvrtla a sako jej skĺzlo z pliec. Nevedela, čo Scorpiusovi trvalo tak prekliato dlho, ale ďakovala Merlinovi, že konečne niekto ide. V skupinke, ktorá sa na nich z domu rútila, uvidela niekoľko neznámych čarodejníkov oblečených v aurorských uniformách, Scorpiusa, Albusovho otca, Jamesa a... Toma.

„Bailey!“ zvolal na ňu Tom, hneď ako ju uvidel. Pribehol k nej a prezrel si ju s rozzúreným výrazom na tvári. „Si v poriadku? Bolí ťa niečo? Odvediem ťa k Mungovi.“

„Nie, k Mungovi nie,“ protestovala, „nie je to také zlé.“

Svojimi tmavými očami putoval po škrabancoch na jej tele. Prižmúril oči. „Veľmi ťa to bolí?“

Pokrútila hlavou. „Nie, nie je to také zlé, ako to vyzerá,“ povedala a pozrela sa na svoju špinavú a roztrhanú róbu. „Šaty sú na tom horšie.“ Keď zodvihla pohľad, čakala, že sa stretne s jeho typickým úškrnom, ale Tom sa tváril smrteľne vážne. Bez slova si vyzliekol sako, zabalil ju doňho a do svojho objatia.

Oprela si čelo o jeho krk a zatvorila oči. „Musí tu zostať ešte dlhšie?“ počula ho niekoho sa spýtať.

„Nie, dohodli sme sa, že zajtra príde vypovedať na Ministerstvo,“ odvetil mu hlas, ktorý vedela, že patril Scorpiusovi. Uvedomovala si vravu okolo seba, všetci rozprávali naraz, každý sa niečo pýtal a domáhal sa, ale Bailey sa na to odmietala sústrediť. Bol to iba šum v pozadí, z ktorého ju začínala bolieť hlava.

„Môžeme ísť domov,“ prihovoril sa jej Tom, a tak sa odtiahla. Vďačne sa na neho usmiala, ale v polovici toho úkonu jej úsmev zamrzol na tvári. Cez Tomovo plece uvidela na terase stáť svojho otca. Keď zachytil jej pohľad, vybral sa k nim.

„Tu to prevezmem ja,“ povedal jej otec hneď, ako k nim pristúpil. „Ďakujem za pomoc.“

Tom sa zaskočene otočil k Bailey a neisto sa na ňu pozrel. Ona bola však sama ohromená tým, že sa tam zjavil jej otec. „Budem v pohode,“ uistila ho a vykĺzla z jeho saka. „Ďakujem za sako.“

Vzal si ho od nej späť a prikývol. „Dobre, ale zajtra sa u teba zastavím. Len pre istotu.“

„Fajn.“

Tom odišiel a Bailey kútikom oka zbadala, že aurori odnášajú Leitha z pozemku Malfoy Manoru. Odvrátila sa od tej scény a sústredila sa na otca. „Môžeš sa premiestniť?“ spýtal sa a ona prikývla. „Dobre, chyť sa ma, premiestnim nás k Sv. Mungovi.“

„Čože? Nepotrebujem ísť k Sv. Mungovi. Mám len pár odrenín a boľavú nohu, to je všetko.“

Jej otec na ňu prižmúril oči. „O tomto s tebou nebudem debatovať, Bailey. Pôjdeme k Sv. Mungovi, aby ťa poriadne prezreli. Ak si úplne v poriadku, hneď ťa pošlú domov.“

Videla na ňom, že sa s ním neoplatilo hádať, tak iba mlčky prikývla. Nechala ho chytiť ju za lakeť a rýchlo sa otočila za seba, aby očami pohľadala Albusa. Ten tam však už nestál. Zatvorila oči a pocítila známe šklbanie a ťahanie v žalúdku, ktoré znamenalo, že sa premiestňujú.