Hra na lásku 6

Na druhý deň sa Lily dovalila do Baileinho bytu skoro ráno aj s hordou pomocníkov s prútikmi pripravenými na prácu. Bola trochu prekvapená, keď uvidela, že veľkolepá posteľ stála v spálni a očividne v nej už niekto spal. Plachta bola na svojom mieste, obliečky boli natiahnuté na vankúšoch a prikrývke, ktoré boli lebadolo pohodené na matraci. Červenovláska sa s prekvapeným výrazom otočila na Bailey, ale nijako to nekomentovala - Lily v ten deň skoro nič nekomentovala. Pracovala v napätom tichu a na Bailey sa sotva pozrela. Musela byť stále nadutá kvôli tomu, že jej Bailey povedala, že na ňu podá sťažnosť, ak neprestane so svojím iritujúcim správaním. Slizolinčanka si teda užívala slasti tichej domácnosti.

Hoci na zveľadení jej bytu pracovali samí čarodejníci, stihli v prvý deň iba hrubé práce. Vybúrali steny tam, kde zavadzali, nejaké dostavali, spravili podlahy a vymaľovali všetky miestnosti. Bolo šťastie, že boli čarodejníci, a všetok nerozbalený nábytok, ktorý sa bez ladu a skladu povaľoval po byte, mohli zmenšiť, aby im nezavadzal pri práci. Bailey bola s postupom prác spokojná, ale ešte nadšenejšia bola, keď zistila, že stihli vykachličkovať kúpeľňu a zapojiť toaletu, vaňu a sprchu. Čarodejník nedokáže plne oceniť funkčnú kúpeľňu na slušnej úrovni, kým nie je donútený sprchovať sa v čomsi, čo pripomínalo plechovku od piva a z každého rohu tam na ňu striehla pleseň. Nečudo, že raz či dvakrát vpadla do Tomovej izby v dome Nottovcov a na dlhú dobu obsadila jeho kúpeľňu.

Druhý deň premeny jej bytu bol zaujímavejší, pretože mohla čosi robiť aj ona. Hneď ako bola postavená kuchynská linka, porozbaľovala všetky taniere, poháre, hrnce a ďalšie riady a ukladala ich do poličiek. Pravda, ktorú o nej vedel jediný človek – Tom, bola, že rada varila. Áno, presne tak, veľká zlá slizolinčanka mala rada varenie a pečenie. Niežeby z nej bola zrazu domáca puťka, iba rada pripravovala dobré jedlo. Preto trvala na dobre vybavenej kuchyni.

Keď bola hotová, zavelila na prestávku na kávu. Tento raz si aspoň už mali kde sadnúť. Bailey, ktorá bola zo všetkých nových vecí nadšenejšia, než bolo pravdepodobne normálne, so širokým úsmevom na tvári po prvýkrát uvarila kávu vo svojej novej kuchyni. Sadla si spolu s ostatnými k masívnemu jedálenskému stolu a schmatla kôpku časopisov, ktoré tam boli lebadolo položené, aby im nezavadzali. Položila ich na parapetnú dosku a vzala si z nich Denného proroka. Bol síce zo včera, ale ešte ho nestihla ani otvoriť. Listovala stránkami, až narazila na nadpis Nová známosť úspešnej modelky?. Pod ním bola obrovská fotografia, ktorá okupovala polovicu jednej strany. Na tej fotke bola ona s Tomom, keď boli deň predtým v reštaurácii. Tom sa na nej nahýňal nad stôl a nakláňal sa k nej, pričom jej niečo hovoril. Vtedy sa práve rozprávali o Albusovi, pamätala si to. Na fotke to však vyzeralo, ako keby si vymienali nejaké nežnosti.

Bailey skoro vyprskla kávu na noviny, keď to zbadala. Prekliate novinárske pijavice! Čudovala sa, prečo sa jej kvôli tomu ešte neozval Tom. Ale možno ani on to ešte nevidel, pretože nebol veľkým fanúšikom Proroka. Ani sa neobťažovala prečítať si článok a rozzúrene šmarila noviny do koša. Keď sa zvrtla, stretla sa Liliným spýtavým pohľadom, ale chrabromilčanka sa jej nič nepýtala. Ešte stále trucovala a odmietala sa s ňou rozprávať. Správala sa ako malé dieťa, ale to mala zrejme po svojom podarenom bratovi.

Po krátkej prestávke sa pustili znova do práce a robotníci onedlho odišli. Zostala len Lily, ktorá dolaďovala posledné detaily, zatiaľčo sa Bailey vytešovala zo svojho nového príbytku a všetko si obzerala. Bola pri tom, keď kupovali všetky veci, ale bolo úplne iné vidieť ich všetky pohromade. Dokonca ani Lilino mlčanie jej nemohlo pokaziť náladu.

Bailey práve ukladala všetko svoje oblečenie do šatníka, keď začula niekoho zaklopať na dvere. Zarazila sa, položila lodičky na zem a bežala ku dverám. Nikoho nečakala a jediný, kto by ju v túto skoro večernú hodinu mohol navštíviť, bol Tom. Možno ten článok predsa len videl a prišiel sa jej posťažovať. Niežeby za to mohla ona.

Otvorila dvere, ale na ich druhej strane nestál Tom. Stretla sa s pohľadom prenikavých zelených očí pekného vysokého blondiaka. Bailey prekvapene nadvihla obočie. V prvej sekunde si bola istá, že toho človeka v živote nevidela a čudovala sa, čo od nej asi tak chce. Potom si však spomenula. Už ho videla a to veľmi nedávno. Na Scorpiusovej a Rosinej oslave zásnub tancoval a neskôr sa hádal s Lily. Musel to byť jej priateľ, o ktorom jej hovorila Erica.

„Ahoj,“ pozdravil ju a šarmantne sa usmial. Bailey zostala zaskočená. Tento muž sa vôbec nepodobal na toho, ktorý kričal v bare na Lily. „Môžem hovoriť s Lily? Som jej priateľ.“

Bailey sa prebrala zo svojho prekvapenia a prikývla. „Iste.“ Zvrtla sa, vošla do bytu a našla Lily ako prútikom pripevňovala záclonu v jej spálni.

Zastala medzi dverami. „Tvoj priateľ je tu,“ povedala.

Lily trhla prútikom a záclona padla na zem. Mykla hlavou k Bailey. „Čo?“

„Tvoj priateľ je tu,“ zopakovala a prižmúrenými očami si ju premeriavala. „Ako vie, kde bývam?“

„Neviem,“ pomaly odvetila Lily. Bailey na nej videla, že bola rovnako zarazená ako ona. Ale možno sa na hlúpu iba hrala.

„Povedala si mu, kde má za tebou prísť?“

„Nie, nepovedala,“ odpovedala podráždeným tónom a prekĺzla popri nej, aby vyšla zo spálne. Bailey ju počula pozdraviť sa s ním, ale potom sa vchodové dvere zatvorili. Pokrčila plecami, odlepila sa od zárubne dverí a znova vošla do šatníka. Ešte nebola ani v polovici. Prečo si len zobrala toľko veľa oblečenia?

Práve dávala jedny z tých pár večerných šiat, čo si vzala so sebou, na vešiak, keď z vonkajšej chodby začula tlmené hlasy. Neboli dostatočne hlasné na to, aby počula, čo hovorili, ale bolo jej to jedno, pretože nemienila načúvať. Zaujalo ju však, že jeden tlmený hlas znel veľmi nahnevane a ten druhý bol pokojný. Znova sa hádali? prebehlo jej mysľou, ale viac sa o nich nestarala. Do vzťahu medzi Lily a jej frajerom jej fakt nič nebolo. Snažila sa zablokovať hlasy, ktoré k nej začali čím ďalej tým viac prenikať cez steny. Dávať pozor začala až vtedy, keď sa bytom ozval hlasný tresk.

Bailey, ktorá sa zohýnala k jednému z kurfrov položených na zemi, sa mykla a rýchlo sa narovnala. Bežala cez spálňu na chodbu a vyvalila oči na Lily, ktorá stála pri dverách a zhlboka dýchala.

Zodvihla hlavu. „Prepáč, nechcela som dverami tak tresnúť,“ ospravedlnila sa napätým hlasom.

Bailey sa zamračila. „To nič,“ zamumlala. Lily okolo nej prešla bez slova a bez vysvetlenia. Bailey sa zvrtla a sledovala, ako vytiahla z vrecka svojich džínsov prútik a vrátila sa k práci.

Hoci neplakala, Bailey na nej videla, že sa sotva drží pohromade. „Hej, je už dosť neskoro. Nemusíš to dokončiť dnes,“ ozvala sa, ale Lily chrbtom k nej potriasla hlavou. Úporne sa snažila upevniť záclonu na garnižu na stene, ale pri tom, ako sa jej chvela ruka s prútikom, to bolo nemožné. Keď stratila trpezlivosť, záclona znova dopadla na zem. „Doriti!“ nahlas zanadávala a Bailey s hrozením zistila, že v jej hlase počula vzlyk.

Čo má robiť s dievčaťom, ktoré ju neznáša, ale ktoré plače v jej byte, pretože sa pohádala s frajerom? Nevedela, ako sa zachovať v podobnej situácii, nebola zasraná chrabromilčanka! Sledovala, ako si Lily sadla na ustlanú posteľ, zhrbila sa a potichu vzlykala.

Na to, či je v poriadku, sa jej rozhodne neopýta, lebo očividne v poriadku nebola. „Myslím, že by si naozaj mala ísť domov,“ ozvala sa nervóznym hlasom Bailey. Rozhodne sa ju nechystala utešovať. To jednoducho nemala v povahe, a neurobila by to, ani keby k nej Lily nebola predtým taká odporná.

„Nechcem ísť domov,“ zašomrala.

Bailey zostala civieť na jej chrbát. Takže doteraz sa k nej chovala ako k handre, ale keď nechce ísť domov, tak jej byt je jej zrazu dobrý? Povzdychla si a nedokázala zabrániť tomu, aby to nevyznelo podráždene. Hoci až tak veľmi sa nesnažila.

„Spravím čaj,“ oznámila jej, presunula sa do kuchyne a odľahlo jej, že uplakanú chrabromilčanku už nemá na očiach. No stále ju počula. „Čaj je hotový,“ zvolala, keď postavila oba hrnčeky na stôl a sadla si na stoličku. Dúfala, že Lily došlo, že nebude nosiť čaj do novo zariadenej spálne. V nálade, v ktorej sa chrabromilčanka nachádzala, by jej ešte mohlo napadnúť od jedu hodiť hrnček na úplne nový koberec.

Netrvalo dlho a Lily sa vynorila zo spálne. Bez slova si sadla oproti Bailey a so sklonenou hlavou sa chopila hrnčeka. Už neplakala, ale oči mala červené a unavené, pokožku na tvári napätú. Nepríjemné ticho sa predlžovalo. Lily pomaly miešala čaj a lyžičkou ticho cinkotala o okraje hrnčeka.

Bailey to privádzalo do šialenstva. „Takže, ako sa tvoj priateľ dozvedel, kde bývam, keď si mu to nepovedala?“ prerušila neznesiteľné mlčanie.

Lily pokrčila plecami, ani nezodvihla hlavu. „Neviem.“

Slizolinčanka, presvedčená, že jej klame, sa zhlboka nadýchla a odvrátila od nej pohľad. „Pozri, nechcem zo seba robiť nejakú obrovskú celebritu, ale preferujem, keď novinári a väčšina ľudí nevie, kde bývam. Mohlo by to byť nebezpečné.“

Lily sa prudko narovnala a pozrela na ňu cez prižmúrené oči. „Povedala som ti, že to nevie odo mňa,“ urazene odsekla. Potom sa znova zhrbila a odvrátila sa od nej. „Možno ma sledoval.“

Baileyino obočie vystrelilo nahor tak rýchlo, až ju to skoro zabolelo. To bol vtip, nie? Lenže Lily nevyzerala, že by si robila žarty. „A to je u vás dvoch bežné?“ spýtala sa a za tú otázku si od nej vyslúžila veľmi škaredý pohľad. „Čo?“ reagovala. „Mne osobne sa nezdá normálne, že ťa sleduje tvoj vlastný priateľ.“

„Veď mne tiež nie,“ zašepkala Lily.

Na to nemala čo povedať. Vlastne mala, ale ona nebola tá, čo by jej mohla dávať rady. Po prvé nebola pre Lily nič. Nebola jej rodina ani kamarátka, dokonca ani známa. Po druhé ona nikdy nemala žiadny dlhodobý vzťah, takže ako by vôbec mohla vedieť, o čom hovorí?

Lily zrazu vstala a položila prázdnu šálku na stôl. „Dokončím to zariaďovanie. Už by to nemalo trvať dlho, stačí len dotiahnuť nejaké detaily.“

Bailey prikývla a tiež sa postavila. Zahrabala sa v šatníku a pustila sa do rozrobenej práce. Vôbec na to už nemala náladu, ale aspoň sa nemusela pozerať na Lily a jej pohrebný výraz.

„Hotovo,“ zvolala o hodinu neskôr.

Bailey si vydýchla a vykukla zo šatníka. Lily už mala na pleci tašku a mierila k vchodovým dverám. „Účet môžeš zaplatiť zajtra u nás v obchode alebo ti ho pošleme sovou.“

„Sova by bola fajn.“

Lily prikývla.

„Vážne to vyzerá úžasne,“ ozvala sa Bailey, keď ju uvidela chopiť sa kľučky na dverách. „Ďakujem.“

Červenovláska trhla plecami. „Nebola to láskavosť.“

Bailey prevrátila oči, ale Lily už vychádzala von, takže to nemohla vidieť.

***

Na druhý deň ju zobudilo ťukanie na okno. Nie iba jedno, ale rovno dve. So zavrčaním sa vyhrabala z postele, podišla k oku a otvorila ho. Akonáhle to urobila, obe sovy vleteli dnu. Tá väčšia a o poznanie majestátnejšia, ktorú veľmi dobre poznala, zakrúžila po jej spálni, pustila list v obálke na posteľ a okamžite vyletela von. Druhá sova si sadla na vnútorný parapet a nastrčila jej nohu. Bailey odviahala pergamen a vyrovnala ho. S prekvapením zistila, že to bol účet za dizajnérske služby.

Podišla k malému kozmetickému stolíku, vytiahla z jednej zásuvky brko s kalamárom a podpísala účet. Potom ho pripevnila sove späť na nohu, aby ho mohla odniesť do Gringott banky, kde prebehne transakcia. Keď sova odletela, Bailey zazrela na list pohodený na rozhádzanej posteli. Nevedela si predstaviť deň, ktorý by sa mohol začať niečím horším, ako je list od jej matky.

Schmatla obálku, vytiahla z nej pergamen a preletela ho pohľadom. Potom sa zamračila a odhodila ho späť na posteľ. Matka ju pozvala na ďalšiu večeru s jej priateľmi. A jej pozvania sa neodmietajú. Ani jej v liste nenapísala, s kým si bude musieť sadnúť k jednému stolu a to sa jej vôbec nepáčilo. Ak jej to totiž nenapísala, znamenalo to iba jedno – vôbec sa jej to nebude páčiť.

***

„Myslíš si, že je to dobrý nápad?“ spýtala sa Bailey Toma, keď kráčali po Šikmej uličke do reštaurácie na obed. „Videl si ten článok v Dennom prorokovi. Ísť spolu tak skoro po článku na obed do čarodejníckej reštaurácie je čistá provokácia. Ak to, že spolu niečo máme, boli doteraz iba dohady, od dnes to budú prezentovať ako istú vec.“

Tom sa k nej otočil, ale Bailey mu nevidela do očí, pretože boli skryté za tmavými sklami slnečných okuliarov. Ani jeden z nich nemal oblečený habit, pretože si na to obaja v muklovskom svete už odvykli, a obaja mali nasadené slnečné okuliare. Vďaka tomu priťahovali viac pohľadov ako kvôli faktu, že Bailey je svetoznáma modelka.

„Je mi to úplne jedno. Tebe to vadí?“

„Nie. Jasné, že nie,“ odvetila. „Kým o mne nepíšu, že som si to rozdala v grupáči s desiatimi chlapmi, mám ich v paži. Povedala som to kvôli tebe, nie si na to zvyknutý.“

Tom sa nahlas zasmial a zaklonil hlavu dozadu. „Ak to o tebe niekedy niekto napíše, osobne mu rozbijem ciferník. To ti sľubujem.“

Uškrnula sa. „Dobré vedieť.“

„Ale vlastne ťa vediem do reštaurácie v Šikmej uličke naschvál. Chcem, aby nás videli.“

Bailey na neho nadvihla obočie. „Čo? Prečo?“

Napravil si okuliare, ktoré mu trochu skĺzli z nosa. „Premýšľal som nad tým článkom a... ak o nás znova napíšu, možno to donúti Albusa žiarliť.“ Bailey sa otočila a vyvalila na neho oči, čo však cez sklíčka jej slnečných okliarov nevidel. „Ak k tebe ešte niečo cíti, určite mu nebude jedno, že so mnou potenciálne chodíš.“

Bola taká prekvapená, že zastala uprostred Šikmej uličky a hodnú chvíľu sa nezmohla na slovo. „Čo?“

„Myslel som si, že by to mohol byť dobrý nápad,“ nevinne preniesol.

„Nie, to by teda nemohol,“ odsekla a odfrkla si. „Nebude žiarliť, bude mu to jedno. A aj keby sa stal nejaký zázrak a on by žiarlil, nevedela by som o tom, pretože sa nestretávame. A aj keby som ho náhodou stretla, v živote by to nedal najavo,“ vysvetľovala tak rýchlo, že na konci svojho monológu lapala po dychu.

„Dobre, upokoj sa, len mi to tak napadlo“ chlácholil ju. Obaja sa pohli a pokračovali smerom k reštaurácii. „Chcel som len pomôcť.“

„Odkedy ty podporuješ moje city k Albusovi?“ nechápavo sa spýtala. „Len pred pár dňami si mi povedal, že by si mu vrazil za to, ako sa správa.“

„A to stále platí.“

„Tak potom čo?“

Pokrčil plecami. „Nebolo by na škodu zistiť, či ťa naozaj neznáša tak, ako hovoríš.“

„To myslíš vážne?“ nechcelo sa jej tomu veriť. „To, čo som ti o ňom doteraz povedala, ti nestačilo?“

Tom nemal šancu odvetiť jej, pretože konečne prišli k reštauráci. Otvoril pre ňu dvere a v tej sekunde, keď si dala dolu slnečné okuliare a obsluha ju spoznala, ich už viedli k stolu pre dvoch. Objednali si a čašník ich nechal osamote.

„Takže, ako presne vyzeral tvoj plán?“ zvedavo sa ho spýtala, keď čakali na jedlo. „Budeme predstierať, že sme pár, ako nejaká banda tínedžerov?“

Tom sa na ňu škaredo pozrel. „Už si mi povedala, že to nebol dobrý nápad. Nemusíš to rozvádzať.“

„Ale no tak, neurážaj sa,“ uškrnula sa, potom však nasadila vážny výraz. „Je to od teba milé, ale nemyslím si, že to bude fungovať.“

Tom prikývol a radšej zmenil tému. „Mimochodom, tvoj byt vyzerá dobre. To je práca tej Potterovej?“

„Áno, Lilly, Albusovej sestry,“ pritakala. „Dokončili to len včera. Poviem ti, bola to fuška.“

„Bola k tebe stále odporná?“ spýtal sa. „Po kom to asi tak má,“ hrane sa začudoval a Bailey prevrátila oči.

„Vlastne nie, skoro celý čas sa so mnou nerozprávala. Ale to som tým nemyslela. Bolo to veľa upratovania, skladania a triedenia. A koniec bol pravá čerešnička na torte.“

Spýtavo sa na ňu zahľadel. „Čo sa stalo na konci?“

„Z ničoho nič sa pred mojimi dverami zjavil Lilin frajer. Pohádali sa a nakoniec skončila urevaná na mojej posteli.“ Pozrela sa na Toma. „Neviem, o čo medzi nimi dvoma ide, ale Erica - Rosina a moja kamarátka, už som ti ju spomínala – mi na oslave Rosiných a Scorpiusových zásnub povedala, že vraj je veľký nervák. Podľa toho, ako na ňu kričal pred mojim bytom, to bude asi pravda.“

„Ona mu povedala, kde bývaš? Nie je to náhodou protiprávne?“

Bailey pokrútila hlavou. „Lily tvrdila, že ona mu to nepovedala a ani nevedela, ako sa tam dostal. Ale vraj je možné, že ju sledoval. Chápeš to? Kto normálny sleduje svojho partnera v práci?“ rozhorčene vyhŕkla. „A asi to neurobil prvýkrát.“

„No to je teda vydarená rodinka. Brat psychopat a sestra so psychopatom randí,“ sucho skonštatoval Tom. Bailey sa na neho zamračila, ale nestihla mu odpovedať. Podišiel k nim čašník, ktorý prútikom levitoval ich objednávku a opatrne ju položil na stôl.

„Je mi jedno, s kým chodí alebo nechodí Lily,“ povedala, keď sa napila z tekvicového džúsu. „Ja mám svoje vlastné problémy.“ Tom sa na ňu pozrel spoza svojho taniera s cestovinami a mlčky ju vyzval, aby pokračovala. „Ráno mi prišla sova od mamy. Pozvala ma na večeru s nejakými rodinnými priateľmi.“

Tom sa na ňu súcitne zadíval.

„A ani mi nenapísala, kto sú tí rodinní priatelia. Musí to byť niekto, koho neznášam, a preto to tají,“ šomrala.

„Ak chceš, obetujem sa a pôjdem tam s tebou,“ navrhol jej. „Teda, ak by to tvojim rodičom nevadilo. Nie som spoločenský samovrah, aby som sa tam ukázal úplne nepozvaný.“

Baileyine srdce sa skoro roztopilo. Ak jej chcel nejako pomôcť, toto bola pre neho tá najhoršia forma, ale on by bol aj tak ochotný dobrovoľne vstúpiť do jamy levovej a robiť medzi ňou a jej matkou živú bariéru. To by však nedopustila. „Ďakujem, ale zvládnem to sama. Nikdy by som ťa takýmto spôsobom neohrozila.“ Tom sa zasmial, ale Bailey si nebola celkom istá, či to myslela ako žart. „Ale nehovorme už o mne,“ povedala, „radšej mi povedz, ako dlho ešte zostaneš v Londýne.“

„Čo? Už ti leziem na nervy?“ spýtal sa s jedným nadvihnutým obočím.

Bailey mu tú hlúpu otázku oplatila prevrátením očí. „Dobre vieš, že to nie je pravda. Len chcem vedieť, ako dlho si ťa ešte užijem, keď stále lietaš po svete.“

„To hovoríš ty?“ neveriacky vyhŕkol. „To ty neustále cestuješ. Ale nezáleží to na mne. Ak ma otec znova pošle niekam preč, budem musieť ísť.“

Tom robil pre otca v rodinnej firme. Staral sa o zmluvy s potenciálnymi spoločníkmi a odberateľmi z celého sveta, takže veľa cestoval. Bailey vlastne ani nevedela, s čím konkrétne obchodujú. Zakaždým, keď sa ho na to opýtala, odvetil jej niečo neurčité alebo z toho jednoducho vykľučkoval. Po čase sa prestala snažiť vytiahnuť to z neho. Jeho otcovi síce nebolo nikdy dokázané, že by bol zapletený do obchodovania s predmetmi s temnou mágiou, ale počula rôzne fámy. Preto keď jej Tom nedal jasnú odpoveď, nenaliehala na neho. Niekedy bolo lepšie nič nevedieť.

Bailey napichla na vidličku krevetu a vložila si ju do úst. Kým pomaly prežúvala, nezaujato sledovala dianie v reštaurácii, keď niečo za obrovským oknom do ulice zachytilo jej pohľad. Prižmúrila oči a potom sa narovnala.

„A už je to tu,“ zamrmlala.

Tom zodvihol hlavu od svojich cestovín a vyslal po nej spýtavý pohľad.

„Na druhej strane cesty stojí vedľa Metlobalových potrieb redaktor Denného proroka a fotí si nás,“ vysvetlila.

Zaškeril sa na ňu. „Vidíš? Funguje to.“

Bailey nad ním ohrnula nos. „Iba jedna polovica tvojho plánu funguje – tá jednoduchšia. A ho už, prosím, prestať spomínať?“ zakňučala.

Tom trhol plecami a zaškeril sa na ňu. Zvrtol sa k veľkému oknu otočenému do ulice a s úškrnom na tvári zamával do pripraveného fotoaparátu na druhej strane ulice. Bailey zastonala a, hoci sa to úplne vymykalo etikete, položila lakte na stôl. Zložila si hlavu do dlaní. „Fakt je to nevyhnutné?“ zaskučala.

„Ty si sa vyhrievala na výslní celé tie roky, odkedy si začala s modelingom. Nechaj ma vychutnať si aspoň týchto päť minút slávy,“ hrane ju pokáral a keď zodvihla hlavu, hodil po nej ďalší zo svojich úškrnov, ktorým sa ju zjavne snažil podpichnúť.

„Obaja vieme, že o to ti nejde. Keby áno, urobil by si to už dávno,“ odvetila s nakrčeným nosom. „A keď to uvidí moja matka a začne snovať plány na svadbu, bude to jedine a len tvoja vina.“

„Pche! Prosím ťa, tvoju mamu zvládnem ľavou zadnou.“

Baileyino obočie sa skoro stratilo v jej hustej tmavohnedej hrive. „Viem, že si ju už stretol, ale ešte si ju nevidel v jej najhoršom stave.“

Tomova povznesená nálada sa zrazu zoplynula. „Si si istá, že na tú večeru nemám ísť s tebou?“

Pokrútila hlavou. „Je to moja mama a čeliť jej musím sama.“ Áno, presne tak. Pretože zakaždým, keď sa s ňou o čomkoľvek rozprávala, znamenalo to čeliť jej nepríjemnej povahe a tvrdým slovám. Ale už si zvykla, nie?

***

Keď Bailey vošla do svojho rodného domu, aby sa zúčastnila večere, na ktorú ju pozvala jej mama, stále nevedela nič o tom, kto ďalší poctí ich príbytok svojou prítomnosťou. A neskôr to trpko oľutovala. Od prvej sekundy, keď sa pozrela do temných očí Evana Flinta, vedela, že tento večer bude trvať tak dlho ako celý rok.

Bailey bolo ihneď jasné, o čo tam išlo. Samozrejme, Evan neprišiel sám, na to bola jej matka príliš rafinovaná. Akože iba sprevádzal svojich rodičov, ktorí prišli na zdvorilostnú návštevu. Keď však ich šesť sedelo pri stole a ona bola usadená rovno oproti Flintovi, všetko na ňu kričalo, že jej matka ich chce dať dohromady. Hoci Bailey svoju mamu poznala naozaj veľmi dobre a nemala o nej žiadne ilúzie, nedokázala pochopiť, že by zašla takto ďaleko. Že by svoju vlastnú dcéru bola ochotná sotiť do náručia chorého psychopata.

Akokoľvek veľmi sa Flintovi rodičia snažili ututlať tú záležitosť s Rose, ktorá sa stala ešte v Rokforte, nepodarilo sa im to úplne. Jeho prehrešok sa síce nedostal na stránky všetkých čarodejníckych novín, ale výstup pani Flintovej, keď Rose na chodbe hradu vynadala za to, že si útok Evana iba vymyslela, videlo príliš veľa študentov na to, aby sa to dalo len tak zamiesť pod koberec.

Evan v ich šiestom ročníku napadol Rose, zbil ju a pokúsil sa ju znásilniť. Jeho rodičia mohli prisahať a vyhrážať sa koľko chceli, existovali o tom nevyvrátiteľné dôkazy. Dôkazy, ktoré by poľahky obstáli na Wizengamote a vďaka ktorým by Flint skončil minimálne v nejakom nápravnom ústave. Problém bol v tom, že Rose odmietala nechať sa vláčiť po súdoch a znova prežívať ten traumatický zážitok. A tak prípad zaľahol prachom, hoci Rosini rodičia a Scorpius to prežuli naozaj len veľmi ťažko. V neposlednom rade o jeho nepochybnej vine mlčky svedčal aj fakt, že Evana z Rokfortu vylúčili a posledný ročník absolvoval v Durmstrangu. Nemusel byť teda formálne odsúdený, aby každý, kto o tom incidente vedel, pochopil, že je to pravda. A toto mal byť človek, ktorému by jej matka ochotne dala svoje jediné dieťa. Bolo jej z toho nevoľno od žalúdka.

Počas večere sa Bailey v podstate odmietala zapájať do konverzácie a odpovedala len na naozaj nevyhnutné množstvo otázok a to jej matku privádzalo do nepríčetnosti. Keď sa na ňu pozrela, v jej očiach videla prísľub pomsty. Vedela, že si svoje správanie odskáče, ale, po pravde, čo jej mohla mama urobiť? Žili dva úplne odlišné životy a na ten jej matka nemala dosah. Toto bola jedna z výhod, s ktorou jej mama nerátala, keď ju podporovala v modelingu. Prísun vlastných peňazí znamenalo slobodu a sloboda znamenala odpútanie sa od mamy a pretrhnutie jej vplyvu na ňu. Bailey si iba smutne priala, aby sa to stalo o pár rokov skôr, keď ešte nebol jej milostný život úplne stratený.

„Pred pár týždňami som videla v časopise reklamné fotky na plavky,“ ozvala sa Patricia Flintová a uprela pohľad na Bailey. „Kde si ich fotila? Tá pláž a more vyzerali úžasne. Možno by sme tam mohli ísť na dovolenku.“

Bailey sa musela prinútiť do zdvorilého úsmevu. „Bolo to fotené na Filipínach. Máte pravdu, pláže, ktoré sú pre turistov sú krásne, ale stačí prejsť niekoľko metrov mimo vyhradených miest a človek uvidí ich pravú tvár. Je to chudobná krajina, ktorú sužujú prírodné katastrofy a chudoba. Mnohokrát si deti nemajú nielen čo obliecť, ale ani jesť. Je to hrozné.“

Patricia sa zasmiala zvonivým smiechom. „Chudobní ľudia sú takí poľutovaniahodní. Ale zamyslel sa niekto nad tým, prečo sú chudobní? Alebo prečo je v ich krajine toľko prírodných pohrôm? Možno si to zaslúžia.“

Bailey sa zasekol dych v hrdle. Nemohla uveriť, čo práve počula. Naozaj tá sebestredná suka povedala, že ľudí postihujú prírodné katastrofy, lebo si to zaslúžia? Kto vôbec povie niečo také?

„Alebo je to možno cena za to, že nie sú, tak ako my, čarodejníci - lepšia rasa,“ pokračovala.

Och, Merlin, asi jej na to niečo povie. Fakt sa nezdrží a pekne z plných úst jej vylíči, čo si o nej a tých jej primitívnych rečiach myslí. Jej mama zrejme vycítila, čo sa chystá urobiť. Nenápadne sa naklonila a vrhla na ňu varovný pohľad. Bailey stisla pery a opätovala jej ho tvrdohlavým výrazom na tvári. Nebude tam len tak sedieť a počúvať to.

„Keď ste v tom časopise videli tie fotky, možno ste čítali aj rozhovor, čo so mnou robila redaktorka. Písalo sa tam okrem iných vecí aj o tom, že za honorár za fotenie som nakúpila potraviny a oblečenie a rozdala ich chudobným filipínskym deťom,“ povedala so sladkým úsmevom na tvári. A vôbec neklamala, bola to pravda.

Patricia na ňu zostala šokovane zízať. Zaujímalo by ju, či bola taká šokovaná preto, že tie peniaze naozaj utratila na chudobných alebo preto, že jej to šplechla pred všetkými rovno do tváre. Každopádne v miestnosti nastalo napäté ticho, ktoré si mladá slizolinčanka škodoradostne užívala.

Ale aby veci uviedla na pravú mieru, nebolo to tak, že by zrazu zažila nejaké ohromné osvietenie a vrhla sa na altruistickú púť. Stále bola slizolinčanka, ak sa už rozhodla urobiť nejaký dobrý skutok, chcela z toho niečo mať. Okrem toho mohla si dovoliť darovať svoj honorár na charitu. Keby žila od výplaty k výplate, nikdy by jej také niečo ani len nenapadlo. A bola to perfektná reklama. Modelka, ktorá sa stará o blaho chudobných filipínskych detí, je pre verejnosť príťažlivejšia ako nafúkaná slizolinčanka, ktorá má hlavu tak vysoko v oblakoch, že na obyčajných čarodejníkov ani nedovidí.

„Ja si myslím,“ nečakane sa zapojil do vypätej debaty Evan, „že nie je naškodu občas takým chudákom pomôcť. Iba málo čarodejníkov je takých privilegovaných, ako sme my,“ povedal, upriamil svoj pohľad na Bailey a na jej totálne zdesenie na ňu mrkol. Rýchlo sa od neho odvrátila a zhlboka sa nadýchla. Kým sa ona snažila upokojiť svoju reakciu na Evanov očividný pokus o flirt, jej mama rýchlo zmenila tému na niečo, k čomu sa Bailey nemohla vyjadriť – na rodinný biznis.

Vec sa mala tak, že jej otec disponoval dosť veľkým obnosom peňazí aj napriek vojne a prísnemu systému, akým Ministerstvo kontrolovalo prísun a pôvod peňazí čarodejníkov, ktorí boli podozriví z väzieb na smrťožrútov. Toto sa však o Flintovcoch nedalo povedať. Väčšina ich majetku prepadla ministerstvu a keďže len veľmi málo ľudí s nimi bolo ochotných obchodovať, hrozil im bankrot. Vtedy Marcus Flint požiadal jej otca o zamestnanie a on mu ho dal. Neskôr ho dal aj jeho podarenému synáčikovi. Bailey sa o to nestarala, pretože s ním dosiaľ nikdy nemusela prísť do kontaktu. Teraz jej fakt, že pracuje pre jej otca, začal piť krv.

Bailey sa s vervou pustila do svojej kačky a nabrúseným nožom rozčúlene porcovala nevinný kus mäsa. „Nedávno sa mi podarilo dostať sa k dvom vstupenkám na Banší,“ ozvalo sa oproti nej, no Bailey chvíľu trvalo, kým jej došlo, že Evan to adresoval jej. Nechala kačku kačkou a zodvihla hlavu. Ich rodičia sa stále rozprávali o obchodných záležitostiach a Evan teraz venoval pozornosť výhradne jej. To mala ale šťastie.

„Hm?“ Nepočúvala ho a z jeho výrazu bolo jasné, že ho to urazilo. Jej ľahostajnosť ho však dožierala zrejme ešte viac.

„Povedal som, že mám dva lístky na Banší.“

„Och, no, to sa teda máš,“ sucho odvetila a siahla po pohári s vínom. Banší bola jedna z hudobných skupín, ktorá v čarodejníckom svete práve teraz najviac letela. Bailey poznala pár ich pesničiek, ale nijako mimoriadne sa o nich nezaujímala.

„Ešte som nikoho nepozval, keby si mala záujem...“ navrhol jej a na tvári sa mu objavil vyzývavý a absolútne nechutný úškrn.

„Prepáč, ale som zaneprázdnená.“

„Naozaj? Tvoja mama povedala, že si teraz na dovolenke.“

Bailey prižmúrila oči a v duchu zanadávala. „Prerábam byt,“ povedala s definitívnosťou, ktorá, dúfala, ho odradí od ďalších pokusov dostať ju na koncert. To ho ale neodradilo od snahy pozvať ju na iné formy romantickej schôdzky. Po troch odmietnutých pozvaniach to konečne vzdal. Vtedy však už vyzeral, že sa naozaj postaví a urazene odíde od stola a z ich domu. Bailey si želala, aby to urobil. Miesto toho musela trpieť jeho prítomnosť ešte ďalšiu pol hodinu.

Keď bolo konečne po všetkom a hostia odišli, vypadla odtiaľ skôr, než jej mama mohla začať hádku, na ktorú sa určite už chystala. Bailey si však nerobila veľké ilúzie. Vedela, že sa konfrontícii s matkou nevyhne, iba ju oddiali.

***

Ráno sa zobudila s práchnivou pachuťou v ústach, bolesťou hlavy a nadávkami na perách. Keď sa vrátila včera večer domov, od jedu stiahla fľašu vína, ktorú očividne nemala piť, a toto bol výsledok. Sadla si na posteľ a vložila si tvár do dlaní. Cítila sa, ako keby po nej prešlo stádo rozbesnených hipogrifov.

So stonaním sa narovnala a spustila nohy z postele. Keď zodvihla hlavu, zrak jej dopadol na okno. Zrazu sa ocitla zoči-voči veľkej tmavohnedej sove. Zarazila sa a chvíľu sa na seba iba dívali. Všimla si, že mala k nohe pripevnený kus pergamenu. To bolo zvláštne. Prečo nezaťukala na okno, keď mala pre ňu odkaz? Miesto toho sedela na vonkajšom parapete a cez sklo ju uprene sledovala. Bailey sa sov nikdy nebála. Vzhľadom na to, že je čarodejnica, by to bolo čudné, ale tento raz jej pri pohľade na to zviera prešli po chrbte zimomriavky.

Naozaj nechcela vstať z postele a otvoriť okno, aby mohla sove odviazať z nohy pergamen, ale nijako inak sa k listu nemohla dostať. Vstala a nervózne pristúpila k oknu. Najprv sa zhlboka nadýchla a až potom siahla po kľučke a potiahla ju. Sova však nevletela dnu. Zostala na parapete, natrčila jej nohu a Bailey rýchlo odviazala pergamen. Nečakala na odmenu a rýchlo odletela. Bailey okamžite zatresla okno a rozrolovala pergamen. Odkaz, ktorý tam bol napísaný, bol krátky a stručný.

Ďakujem za príjemne strávený večer.

Zízala na tie písmená aspoň pol minúty, než sa spamätala. Nemusel tam byť podpis, aby vedela, že jej to poslal Flint. Prečo jej to však poslal, keď mu dala jasne najavo, že o neho nemá záujem? A v ktorom vesmíre bol včerajší večer príjemný?

Ak niečo naozaj nepotrebovala, tak to bolo mať na krku práve jeho. Pokrútila hlavou, prešla do kuchyne a hodila pergamen do koša. Keď tam dopadol, z koša sa ozvalo tiché zapraskanie. Bailey nadskočila a vyvalila oči. Tam, kde bol predtým pergamen s odkazom, bola v koši natlačená obrovská kytica červených ruží. Aké originálne.

Bailey sa zvrtla a prešla do kúpeľne. Kvety nechala zhniť v koši, pretože práve tam patrili.