Hra na lásku 5

---

Albus bol ten posledný človek, ktorého mala teraz chuť stretnúť. Nestála o jeho nepríjemné slová. Nechcela ho vidieť a netúžila sa s ním rozprávať. Iba chcela ísť domov a na chvíľu zabudnúť, že nejaký Albus Potter vôbec existuje. No zároveň nedokázala potlačiť natešené a nervózne zhupnutie žalúdka pri pohľade na neho. Nemohla si prikázať, aby nebola aspoň trochu rada, že ho vidí, aj keď jediné, čo jej spôsoboval, boli problémy, výčitky a nešťastie. Takže keď ho stretla vonku pred barom, mala chuť sa zvrtnúť na päte a utekať opačným smerom, aj keď jedna jej časť sa mu potešila. Ale odmietala vyzerať pred ním až tak zbabelo.

„Och, Albus,“ zaskočene povedala, keď so značnými ťažkosťami prehltla tvrdé slová, ktoré mala pripravené pre vtedy ešte neznámeho fajčiara.

Slizolinčan vyfúkol ďalší kúdol dymu, no keď uvidel, aké je jej to nepríjemné, odvrátil hlavu, aby ju dym znova nezasiahol do tváre. Mal aspoň toľkoto slušnosti a Bailey sa úprimne čudovala, kde sa v ňom nabrala. V posledných pár rokoch na ňu nikdy nebral ohľad, nech už sa jednalo o čokoľvek.

Ako sa ticho medzi nimi predlžovalo, Bailey si bola čoraz istejšia, že jej nemieni ani len odpovedať. Možno bol aj jednoduchý pozdrav viac než si podľa neho zaslúžila. Nervózne prestúpila z nohy na nohu a v duchu sa sama seba pýtala, prečo ešte neodišla. V hlave jej však skrsla aj otázka, prečo ju teraz ignoruje, keď k nej predtým prejavil slušné správanie.

Nabrala odvahu, prezrela si ho a pri pohľade na jeho tvár sa zarazila. Prižmúrila oči. Nevyzeral prekvapene, keď ju uvidel vyjsť z baru. To znamenalo, že ju predtým musel vidieť vo vnútri. Veľmi dúfala, že tam nestál preto, lebo na ňu čakal, pretože čokoľvek od nej chcel, nemohlo to byť nič dobré. Rozhodnutá, že to radšej nechce vedieť, zvrtla sa vpravo a začala kráčať preč. Bar nebol v čarodejníckej časti Londýna, takže sa nemohla premiestniť, kde sa jej zachcelo. Vo vzduchu bolo cítiť vlhko, ale dúfala, že nespŕchne, kým sa nedostane domov.

„Bol som prekvapený, keď som ťa videl vo vnútri,“ zastavil ju Albusov hlas, sotva stihla spraviť dva kroky. Otočila sa a prekvapene sa na neho zadívala. Čokoľvek mal na srdci, dúfala, že to nebude trvať dlho.

„Nerozumiem prečo.“

„Nehodíš sa tam,“ jednoducho povedal. „Preto si väčšinu času sedela sama pri stole a zabíjala čas pitím vína, nie?“

Zarazila sa. Sledoval ju? „Veľa Rosiných a Scorpiusových známych nepoznám, to máš pravdu,“ potvrdila, stále sa v duchu čudujúc, prečo ju vo vnútri pozoroval a kam tými rečami mieril.

„Veď o tom hovorím.“ Vydýchol posledný kúdol dymu a zvyšok cigarety hodil na zem. Neobťažoval sa ani ju zahasiť. „Nepatríš sem.“

Takže o toto mu išlo? Chcel ju prinútiť cítiť sa ešte viac nevítaná, než sa už cítila? Že ju to vôbec ešte prekvapovalo. „Nemusíš mi netaktne naznačovať, aby som odišla. Bola som na odchode skôr, než si ma zastavil,“ odvrkla mu. Bola zvyknutá, že sa vyhýbal jej spoločnosti, ale že sa ju snažil úplne vystrnadiť aj zo života svojich priateľov? To bolo niečo nové.

Zvrtla sa. Nemusela počúvať jeho zádrapčivé slová. Napriek všetkému, čo k nemu v minulosti cítila alebo možno ešte stále cíti, nemienila zostávať v jeho prítomnosti, keď ju prakticky vyhadzoval. Nechystala sa mu to ani vyhovárať. Začala kráčať preč od neho, ale hnev, ktorý sa v nej po jeho slovách hromadil, sa zrazu dostal na povrch. Už dávno vzdala pokusy presvedčiť ho o tom, že nie je taká hrozná a opovrhnutiahodná osoba, za akú ju považoval. Nikdy to nikam neviedlo a už z toho bola unavená. Ani teraz to nemala v úmysle, ale nech sa prepadne, ak od neho znova odkráča mlčky a so zvesenou hlavou. Kúsok hrdosti v nej ešte zostal.

Zastala. Dlane bojovna zaťala v päste a pribehla späť k nemu s výrazom úplného znechutenia na zachmúrenej tvári. „Vieš čo, Albus? Ak ti moja prítomnosť vadila, hovoríš to tomu nesprávnemu človeku. Som ich kamarátka rovnako ako ty a mám také isté právo byť tu. A ak sa ti to nepáči, choď sa sťažovať Rose alebo Scopriusovi, pretože tí ma sem pozvali,“ vychŕlila zo seba rýchlosťou zlatej strely. Pravdepodobne by bola vo svojom preslove pokračovala a povedala mu oveľa viac z toho, čo mala na srdci, keby ju neprerušil niekto, kto sa z ničoho nič vynoril z baru. Ani Rose ani Scorpius si ho nevšimli, kým neprehovoril.

„Sťažovať sa kvôli čomu?“

Obaja k nemu obrátili hlavu a stretli sa so Scorpiusovým pohľadom, ktorým si ich pozorne prehliadal. Bailey si zahryzla do pery a odvrátila sa od neho, aby sledovala Albusovu reakciu. Bolo na ňo vidieť, že tie slová už oľutoval. Nie však preto, že by si zrazu uvedomil, ako idiocky sa správal, ale preto, že to Scorpius počul. Naprázdno prehltol. „Ničomu,“ rýchlo povedal.

Scorpiusa tým pochopiteľne neoklamal. „Viem, čo som počul. Kvôli čomu by si sa mal sťažovať?“

Už len z pohľadu na Albusa bolo Bailey jasné, že mu neodpovie. A to ju rozčúlilo. Ak mal toľko guráže a vyhadzoval ju z oslavy, ktorú ani neusporadúval on, mal by mať gule aspoň na to, aby to Scorpiusovi priznal. „Mám mu to povedať ja?“ opýtala sa Bailey jedovato. Za normálnych okolností by ho nikdy nechcela zatiahnuť do problémov, ale už toho mala jednoducho dosť. Možno ak mu Scorpius prehovorí do duše, konečne si uvedomí, ako hlúpo sa správa. Radosť jej to však nerobilo.

„Nepleť sa do toho!“ vyštekol na ňu.

„No tak vy dvaja! O čo tu ide?“

Bailey sa pozrela na Albusa, ale ten od oboch odvrátil pohľad. Po krátkom tichu pokrútila hlavou. Predpokladal, že to nechá len tak? Dokedy si myslel, že to bude znášať?

„Albus ma odtiaľto v podstate vyhodil. Podľa neho sem nepatrím,“ povedala s pohľadom upreným na Ala. On sa na ňu nepozrel. Hlavu mal odvrátenú a pery stisnuté. Aj vo svetle pouličnej lampy videla, ako sa mu od hnevu chvejú nozdry.

„Je to pravda?“ neveriacky sa ho opýtal Scorpius.

Albus na neho zazrel. „Povedal som iba to, čo si všetci myslíme,“ odvetil. Bailey prekvapilo, že neštekal iba po nej, ale bol nepríjemný aj ku Scorpiusovi.

Blondiak nadvihol obočie. „Kto všetci?“ opýtal sa pomaly, ako keby opatrne, ale v skutočnosti to bol iba výsledok potláčania hnevu.

„Keď som povedal všetci, myslel som tých všetkých,“ nahnevane odvetil Albus a rozhodil rukami okolo seba tak prudko, že keby sa Bailey neuhla, asi by schytala poriadny úder.

„A ako vieš, čo si myslím ja?“

„To je jasné, nie? Poznáš ju rovnako dobre ako ja,“ povedal Al a ohrnul nad Bailey nos. Tá na neho prižmúrila oči, ale radšej sa rozhodla nereagovať. Toto bolo medzi nimi dvomi.

„Áno, poznám ju. A čo?“

Tmavovlasý slizolinčan vyzeral zrazu zaskočene. Zostal na Scorpiusa zarazene civieť, no čoskoro to zo seba striasol a oči sa mu zaleskli hnevom. „Je dcéra smrťožrútov! Je to klamárka, manipulátorka a zlý človek. Prečo by si chcel niekoho takého na svojej oslave?“

Bailey od neho odvrátila tvár. Cítila, ako sa jej líca zapálili hnevom, ale predovšetkým zahanbením. Naozaj si priala, aby jeho slová neboleli. Neočakávala od neho vyznania lásky, bola na jeho grobianské správanie zvyknutá, ale toto už bolo príliš. Snáď by mohol brať ohľad na to, že stojí rovno vedľa neho a počuje všetko, čo o nej hovorí. Ale možno mu to bolo úplne jedno a to hovorilo o jeho citoch k nej veľa.

„Tak to si prehnal, Albus,“ precedil pomedzi stisnuté zuby Scorpius. Opatrne sa zadíval na Bailey, ktorá na sebe cítila jeho skúmavý pohľad, aj keď mala sklopené oči.

„Takže teraz si na jej strane?!“ neveriacky vyhŕkol Al. Neveriacky a pobúrene. Ako keby bolo niečo také úplne nemysliteľné, pretože on mal vždy vo všetkom pravdu a Scorpius mu mal iba bezducho pritakávať. A preto, že ona bola podľa neho zosobnené zlo.

„Nie som na ničej strane.“

„Vážne? Lebo mne pripadá, že si.“

Scropius pokrútil hlavou na znak toho, že vôbec nerozumie, čo sa s jeho priateľom deje. Bailey bola na tom úplne rovnako. Bol ako rozzúrený pitbul, ktorý iba hľadal príležitosť na niekoho zaútočiť. Na kohokoľvek, ale najradšej na ňu. „Len sa mi nepáči tvoje správanie k nej. Toto si rozhodne nezaslúži.“

Nielen Albus ale aj Bailey teraz stratila reč. Ak by o niekom nepovedala, že sa jej zastane, tak to bol určite Scorpius. Nie kvôli tomu, že bol Albusov najlepší priateľ, ale preto, že z prvého radu sledoval jej najhoršie možné správanie k Alovi. A takmer rozbila ich priateľstvo, keď ho pred rokmi na výlete v Rokville pobozkala.

Takže keď si to zhrnula, vedela, že si nezaslúži, aby sa kvôli nej Scorpius s Albusom pohádal. „Okej, chalani, to by už stačilo. Scorpius, aj tak som už bola na odchode, takže nie je treba to nejako zveličovať-“

„Tak si mala držať hubu!“ nevraživo po nej zavrčal Al a tým ju úplne umlčal. „Alebo odísť.“

„Albus!“ zahriakol ho Scorpius a rozhodil okolo seba rukami. „Nechaj ju na pokoji. Bailey je moja a Rosina kamarátka. Nemáš právo takto sa k nej správať alebo ju vyhodiť z oslavy našich zásnub!“

„Ja som ju nevyhodil!“ teraz takmer kričal. „Len som povedal, že ju tu nikto nechce.“

„Tým nikým si ale myslel seba, nie? Lebo iba tebe vadí jej prítomnosť niekomu inému,“ povedal Scorpius. Bailey pri nich bezmocne postávala a neodvážila sa do toho zasiahnuť.

„Vieš čo? Keď chceš, aby tu zostala, pôjdem ja.“

„Nie!“ vyhŕklo z nej. Schmatla Albusa za ruku, aby ho zastavila, on sa jej vytrhol. „Ja som chcela ísť domov. Nemusíš odchádzať.“ Zvrtla sa ku Scorpiusovi, aby sa s ním rozlúčila. Videla na ňom, že sa chystal niečo Albusovi povedať, ale Bailey pokrútila hlavou. V ten večer toho bolo už viac než dosť. „Nechaj to tak.“ Smutne sa usmiala. „Nestojí to za to, aby ste sa hádali.“

Podišla k nemu. „Mrzí ma, čo som spôsobila. Dúfam, že ti to nepokazí zvyšok večera.“

Scorpius mávol rukou. „Netráp sa tým. Tento raz to prekvapujúco nebola tvoja vina,“ povedal jej s úškrnom, ale jeho oči zostali vážne. Šibol pohľadom na Albusa.

Neveselo sa pousmiala a pokrčila plecami. Nemala na to čo povedať. Keď prechádzala okolo Albusa, aby sa konečne vydala domov, nemohla sa na neho ani pozrieť.

***

Baileyne dni po oslave v bare boli naplnené nakupovaním s Lily. Našťastie. Aspoň nemala čas premýšľať nad tým, čo sa stalo na oslave. Hoci najprv cítila zadosťučinenie, keď Albusa nabonzovala Scorpiusovi, rýchlo svoju túžbu po pomstne oľutovala. Naozaj nemala záujem vraziť medzi nich klin a naštrbiť ich priateľstvo. A už vôbec nechcela, aby sa pohádali počas Scorpiusovej oslavy zásnub.

Povzdychla si a rýchlo cupitala za Lily po obrovskom obchodnom dome. Bol to vlastne jeden gigantický obchod s nábytkom a dizajnérskymi doplnkami. Mali by tam nájsť väčšinu vecí, ktoré potrebovali, čo bolo šťastie, pretože fakt nemala náladu chodiť po obchodoch.

„Keď zaplatíme, zájdeme ešte do pár obchodov,“ informovala ju Lily cez plece, keď zamierili k pokladniam. Na to, že boli v čisto muklovskom obchode, sa tam vyznala vynikajúco. Dokonca ani užasnuto nezízala na čítačku kreditných kariet. Pozrela do malého notesa. „Potrebujeme ešte všetky kuchynské potreby, ten biely porcelánový jedálenský set, o ktorom sme hovorili včera, matrac, prikrývky, vankúše do spálne a obývačky, obliečky, maličkosti do kúpeľne...“ Otočila sa k Bailey. „Si už unavená alebo to vybavíme ešte dnes?“

Bailey od nej odvrátila hlavu a zhlboka sa nadýchla. Tón, ktorým to povedala – ako keby bola Bailey nejaká panička vyrobená z cukru, ktorá nič nevydrží, bol príliš povýšenecký na to, aby to vyznelo starostlivo. Lily toto robila často. Neustále mala naoko nevinné poznámky, ktoré ťali do živého a vypúšťali jed. To dievča ju iritivalo čím ďalej tým viac.

„Ja som v pohode,“ pretisla pomedzi zuby a sladko sa na ňu usmiala. Pristúpila k pokladníčke, podala jej kreditnú kartu a od rozčúlenia sa ani nepozrela na účet. Prekliata Potterka! Jej nepriateľstvu rozumela, ale musela jej to robiť za každú cenu ťažké? To nemohla jednoducho držať jazyk za zubami? Ale možno nemohla. Možno sa dozvedela o hádke medzi Scorpiusom a jej bratom, ktorú spôsobila a toto bola jej forma odplaty. Alebo bola rozladená z toho, ako sa pohádala s frajerom na oslave zásnub.

„Super!“ falošne nadšene odvetila Lily a Bailey premýšľala, na čo sa vôbec obťažovala pretvarovať sa. Nikoho tým neoklamala.

Keď vyšli von z nákupného centra, museli počkať na taxík, ktorý Lily objednala. Hoci boli čarodejnice, po muklovskom Londýne sa za denného svetla nemohli len tak premiestňovať, ako ich napadlo. Večer to nebol taký veľký problém, ale cez deň bolo riziko, že ich niekto uvidí, o poznanie väčšie. Bolo oveľa bezpečnejšie použiť muklovské dopravné prostriedky.

„Ako dlho v tom ešte budeš pokračovať?“ spýtala sa Bailey z ničoho nič. Vytiahla z kabelky slnečné okuliare a nasadila si ich. So zadosťučinením si všimla, ako Lily na ostrom slnku prižmúrila oči. Bolo detinské tešiť sa z jej nepohodlia, ale vážne sa nestarala. Okrem toho bola slizolinčanka, nemohlo sa od nej čakať nič iné.

„Pokračovať v čom?“

„V tom, že si ku mne nepríjemná,“ upresnila to. „Na začiatku to malo svoje čaro, ale začína to byť nudné a otravné.“

Lily sa to ani nesnažila poprieť, čím v skutočnosti Bailey prekvapila. „A čo si čakala?“

„Hviezdičky a jednorožce určite nie,“ sarkasticky odvetila, „ale profesionalitu áno. Tá Jess, tvoja kolegyňa, povedala, že si jedna z najlepších. Myslela som si, že sa tak budeš aj správať. Ale možno sa tvoja kolegyňa mýlila.“

Z výrazu na Lilinej tvári usúdila, že brnkla na tú správnu strunu. Chrabromilčanka sa jej však rozhodla neodpovedať. Miesto toho stisla pery, odvrátila sa od nej a vyzerala na ulici taxík.

„Ak si myslíš, že kvôli Albusovi na teba nepodám sťažnosť, tak sa mýliš,“ povedala Bailey svojím najsladším a najfalošnejším hlasom, akého bola schopná. Predtým takúto myšlienku ihneď zavrhla, ale čím odpornejšia k nej Lily bola, tým viac nad takouto možnosťou uvažovala. Na začiatku bola ochotná brať ohľad na to, že je Alova sestra, ale Bailey bola aj slizolinčanka a ako taká podobné správanie nemienila tolerovať.

Červenovláska na ňu zazrela, ale znova mlčala. Správne predpokladala, že neblafuje. Aj pre Albusovu sestru existovali určité hranice.

Nasadli spolu do taxíku, Lily povedala šoférovi, kam mali namierené a viezli sa v napätom tichu. Bailey sa v duchu pripravila na to, že takto bude vyzerať aj zvyšok ich dňa. A nemýlila sa.

***

Tom sa k nej dovalil v ten najmenej vhodný čas. Bola zahrabaná medzi krabicami od nábytku, návodmi na montáž nábytku, matkami a skrutkami a rôznymi inými nevyhnutnosťami, keď počula niekoho zaklopať na dvere. Vystrčila hlavu spoza škatúľ a s povzdychom sa vyškriabala na nohy. Keď otvorila dvere, vyškieral sa na ňu Tom, ktorý sa ležérne opieral o zárubňu s rukami založenými na hrudi. Vonku bolo teplo, takže mal oblečené biele polotričko a tmavomodré krátke nohavice.

„Och, to si ty,“ zašomrala Bailey a odstúpila, aby okolo nej mohol vojsť do vnútra.

„To je príjemné privítanie,“ odpovedal Tom a skrivil ústa do ironickej grimasy. Bailey ho nasledovala do najväčšej miestnosti, ktorá mala byť v budúcnosti obývačkou, ale ktorá teraz pripomínala hotové bojisko.

„Len som si myslela, že to bude niekto iný.“

Tom sa zrazu zastavil a zostal civieť na spúšť pred sebou. S otvorenými ústami sa otočil k Bailey a nadvihol na ňu obočie.

„Bola si na nákupoch?“

„Konečne sme s Lily kúpili všetko, čo sme potrebovali. Zajtra by mali prísť nejakí čarodejníci z ich obchodu, aby postavili všetok nábytok a Lily to mohla dotiahnuť do konca.“

„Tak prečo ten nábytok staviaš ty?“ spýtal sa, zatiaľ čo si prezeral roztrhané škatule a porozhadzované kusy nábytku. „A bez prútika?“

Pohľad, ktorým ju počastoval, jej jasne dával na javo, že si o nej myslí, že jej úplne preskočilo. Veď prečo by čarodejnica stavala nábytok ručne, keby na to mohla použiť prútik? Lenže ona na to mala veľmi dobrý dôvod. Teda, aspoň pre ňu bol ten dôvod dobrý. „Potrebujem sa konečne vyspať na normálnej posteli a nemienim čakať do zajtra,“ vysvetlila. „A potrebujem sa niečím zabaviť. Stavať ju ručne je pracnejšie a zložitejšie, ale nemám pri tom čas premýšľať nad hlúposťami.“

Tom sa k nej zvrtol a zaboril do nej svoje bystré tmavohnedé oči. Bailey cítila, ako ju pozorne študuje. „Neopýtam sa ťa, o akých hlúpostiach hovoríš, to si nechám na neskôr. Prišiel som ťa pozvať na večeru a keď sa tak na to všetko pozerám, asi naozaj potrebuješ aspoň na chvíľu vypadnúť.“ Bailey sa na neho unavene usmiala. „Tak si vezmi kabelku, alebo čo to vy ženské nosíte, a pohni zadkom.“

Uškrnula sa na neho. „Ak ti nebude vadiť, že s tebou vyjdem na verejnosť takto,“ roztiahla ruky a pomaly sa otočila okolo svojej osi, „tak môžeme hneď vyraziť.“

Tom si až teraz všimol, že bola oblečená v starej kockovanej košeli a čiernych legínach. Na chvíľu sa zarazil a zvraštil obrvy. Bailey sa rozosmiala. „Myslela som si,“ so smiechom prehodila cez plece a ponáhľala sa do svojej budúcej spálne, kde mala všetko oblečenie ešte stále uložené v kufroch. A po zemi. No čo mala robiť, keď nemala skriňu? „Prezlečiem sa, umyjem a hneď som tu. Daj mi päť minút.“

Tom čosi zašomral, ale to už nepočula.

„Takže päť minút, čo?“ ozvalo sa v obývačke, keď sa Bailey vynorila zo spálne. Zmätene sa okolo seba poobzerala, aby našla zdroj hlasu, ktorý ju oslovil, ale Toma nevidela. Potom sa jeho hlava zrazu vynorila spoza rozbaleného čela postele.

„Už by si mal vedieť, že keď žena povie päť minút, nikdy to nie je päť minút.“ Podišla k nemu a našla ho sedieť na zemi v tureckom sede a papiermi od nábytku v lone. Zamračila sa. „Čo robíš?“

Tom pokrčil plecami, odhodil papiere a postavil sa. „Pozeral som si návod na tvoju posteľ. Keď sa vrátime z večere, pomôžem ti ju postaviť.“ Pozrel sa na ňu cez plece, keď kráčal ku vchodovým dverám. „Čítala si si to vôbec? Jedna osoba by to nezvládla postaviť. Neviem, o čo si sa tu snažila.“

Bailey prevrátila oči, schmatla kabelku zo zeme a zabuchla za nimi dvere.

***

„Takže na koho si čakala?“

Bailey sa práve chcela napiť z bieleho vína, keď sa zrazu Tom ozval. Rozmyslela si to a odtiahla pohár od pier. „Prosím?“

„Keď som prišiel do tvojho bytu, povedala si, že si čakala niekoho iného,“ vysvetlil.

„To som nepovedala,“ protirečila mu. „Povedala som, že som si myslela, že to bude niekto iný.“

„Kto?“

Pokrčila plecami. „Nikoho konkrétneho som tým nemyslela, ale po tom večierku som čakala skôr niekoho iného.“

„Akom večierku?“ nechápavo sa spýtal.

Až vtedy jej došlo, že o zasnúbení Scorpiusa a Rose ešte nevedel a takisto nevedel, že bola pozvaná do baru na malú oslavu ich zásnub. Nemohol teda vedieť ani o tej nepríjemnej hádke, ktorej sa stala svedkom a ktorú, povedzme si úprimne, spôsobila. Tak sa pustila do vysvetľovania. Netrvalo to veľmi dlho, pretože priebeh oslavy vedela zhrnúť do jedinej vety.

„Bola som taká nahnevaná, že som sa vrátila späť a povedala Albusovi, čo si tom myslím. Vtedy tam prišiel Scorpius a veci sa zrazu zmenili zo zlých na naozaj zlé,“ pokračovala. „Scorpius ma pred ním obraňoval a pohádali sa, tak som si myslela, že by to mohla byť Rose alebo Scorpius.“

„Ale bol som to iba ja,“ doplnil ju Tom.

Bailey prevrátila oči a usmiala sa. Nabrala si na vidličku kúsok z lasagní. „Som rada, že si to bol ty. Oni by ma na večeru nepozvali.“

Tom si nabral zo svojej diviny, chvíľu prežúval a potom sa napil z pohára s červeným vínom. Oprel sa na stoličke a skúmavo sa na ňu zadíval. „Povedz mi niečo.“ Bailey zodvihla hlavu. „Ako dlho mu mieniš tolerovať také správanie?“

Nechápavo sa zamračila. „Nepočúval si ma? Povedala som mu, čo si o ňom myslím.“

„Nie dosť dôrazne.“

„A čo som mala urobiť?“ dotknuto vyhŕkla.

„Mala si ho udrieť,“ navrhol ponad pohár. „Ja by som to urobil,“ zašomral potichu, ale počula ho.

„Nie som za fyzické násilie.“

„Nepáči sa mi, ako sa k tebe správa a nepáči sa mi, že sa ľutuješ.“

Bailey sa na neho zarazene pozrela.

„Nepozeraj sa tak na mňa, poznám ťa.“

Na chvíľu od neho odvrátila pohľad a povzdychla si. Položila vidličku na tanier a znova sa sústredila na Toma. „Neľutujem sa. Volá sa to vina. Viem, že je to hlúpe. Zaslúžil si to, ale aj tak ma mrzí, že sa s ním Scorpius pohádal kvôli mne. Mrzí ma to kvôli nim obom.“

„Premerlina, si slizolinčanka, ako sa môžeš cítiť vinná?“

Sklopila pohľad. „Zvyčajne sa necítim. Ale keď ide o neho, nemôžem si pomôcť.“

Tom pokrútil hlavou. „Si beznádejný prípad.“

„Áno, ja viem,“ netrpezlivo povedala, „a ešte aj patetická. Myslím, že si mi to kedysi už raz či dvakrát povedal.“

„Teraz to myslím úplne vážne.“ Nahol sa dopredu a predlaktia si oprel o stôl. „Nie je to zdravé, Bailey. Musíš na neho zabudnúť, inak ťa to stiahne ku dnu.“

„Už som ti raz povedala, že nedokážem ovládať, čo cítim,“ smutne povedala.

„Možno sa dosť nesnažíš.“

Zazrela na neho, ale neodpovedala. Vedela, že mal pravdu. Keď bola vo Francúzsku, všetko bolo fajn, hoci aj vtedy randila len zriedkavo. Ale teraz v Londýne sa pristihla, ako stagnuje na tom istom mieste. Mal pravdu. Nesnažila sa to zmeniť. Dúfala, že tie pocity samé zmiznú, čo bolo nezdravé, pretože vedela, že ak sa to nestalo, kým bola v zahraničí, teraz sa to nestane určite.

„Alebo dúfaš, že na teba zmení názor?“

Bailey sa narovnala a vyvalila na neho oči. „Čo?“

„Povedala si mi, že ťa kedysi mal rád. Možno dúfaš, že to bude cítiť znova.“

Krátko neveselo sa zasmiala. Také niečo jej vôbec neskrslo v mysli. „Nie, Tom. To sa nestane. Nenávidí ma. Ako by sa to mohlo zmeniť na lásku?“

Tom nadvihol obočie. „Ešte si to nepočula? Od nenávisti k láske je iba malý krôčik.“