Hra na lásku 4

---

Bailey považovala kaviareň za dobré strategické miesto na stretnutie s Rose. Vedela o sebe, že občas dokázala prehnane reagovať a aby tomu predišla, rozhodla sa pozvať Rose na kapučíno. Bola už usadená pri stole, keď do vnútra vstúpila červenovláska. Skontrolovala čas na náramkových hodinkách a zamračila sa. Meškala päť minút, čo by nepovažovala za tragické, keby išlo iba o obyčajné stretnutie s kamarátkou.

Prinútila sa prestať nervózne podubkávať nohou a opätovala Rosin váhavý poloúsmev. Súdiac podľa toho, ako sa tvárila, mala Bailey podozrenie, že tušila, prečo sa s ňou chcela stretnúť.

„Tak trochu som čakala, že sa mi ozveš,“ povedala na úvod Rose, položila si kabelku na vedľajšiu stoličku a sadla si. Povzdychla si. „Scorpius mi povedal, že ste sa stretli v klube.“

„Takže si o tom vedela.“

„Že Albus boxuje?“ Bailey prikývla. „Áno. Nie je veľa ľudí, ktorí to vedia, ale ja a Scorpius áno.“

Rosinu úprimnosť odplatila stisnutím pier. „Veď ste najlepší priatelia, tak to dáva zmysel, však?“ sarkasticky sa spýtala. „Čo nedáva zmysel je, že si mi to nepovedala. A ani mi neskús povedať,“ rýchlo dodala, keď videla, že Rose už otvárala ústa, aby jej odpovedala, „že to bolo kvôli tomu, že som o ňom nechcela nič vedieť. To s tým nemá nič spoločné.“

Rose vyzerala na chvíľu zarazene. Možno to bolo presne to, čo jej chcela povedať a čím sa chcela pred ňou obhájiť. „Viem, že ti na ňom stále záleží, aj keď sa tváriš že nie,“ povedala po chvíli premýšľania rozvážnym hlasom. Bailey sa pod jej upreným pohľadom nervózne ošila a odvrátila zrak. Bolo jedno, koľkokrát túto tému už spolu preberali, stále jej to bolo nepríjemné. „Možno k nemu dokonca stále cítiš to, čo predtým, to neviem. Ale viem, že keby som ti povedala, že to s ním ide z kopca, neprinieslo by to nič dobré.“

„Ale aspoň by som to vedela,“ chladne odvetila. „Nebola by som taká prekvapená a vedela by som, čo mám očakávať. Nehľadiac na to, čo sa medzi nami v škole stalo, keď som sa s ním stretla po zápase, nečakala som, že bude stále taký nahnevaný. Že bude taký...,“ nenachádzala slovo, ktorým by priliehavo opísala, ako sa k nej správal.

„Chladný?“ ozvala sa Rose a nadvihla obočie. „Nepríjemný? Krutý? Cynický?“

„No... áno.“ Ani jedna na chvíľu neprehovorila, obe stratené vo vlastných myšlienkach. „Scorpius povedal, že box je iba vrchol ľadovca. Nemala som šancu spýtať sa ho, čo tým myslí.“

Rose si sťažka povzdychla, ale neodpovedala jej hneď. Konečne sa pri nich objavila obsluha, u ktorej si objednala kapučíno a čučoriedkový muffin. Bailey poprosila o to isté a netrpezlivo sa na ňu zahľadela, očami ju pobádajúc, aby pokračovala. Keď jej bývalá chrabromilčanka pohľad opätovala, zračilo sa v ňom znepokojenie. „Neviem, ako presne ti to povedať,“ začala a zahryzla si do pery. „Už v siedmom ročníku bol iný, veď si to pamätáš.“ Bailey prikývla. „Mysleli sme si, že po škole ho to prejde, že keď ťa prestane vídať, tak sa zase všetko vráti do normálu. Lenže namiesto toho sa nám iba začal viac vzďaľovať. Utiahol sa do seba, začal byť náladový, nepríjemný, cynický... vôbec sa nespráva ako predtým. Teraz býva sám a úprimne povedané, sotva ho vídame. A to nehovorím iba o rodine, ale aj o Scorpiusovi.“

Vráska, ktorá sa Bailey vytvorila na čele, sa počas Rosinho rozprávania prehlbovala. Odtiahla sa od stola a oprela sa. „Ako si môžeš byť istá, že je to kvôli mne? Znie to skoro ako nejaká závislosť.“

„Aj to sme zvážili, ale nie. Trvá to už príliš dlho a keby niečo bral, bolo by to na ňom vidieť.“

Bailey naprázdno otvorila ústa a potom ich zavrela. Ak už zvážili aj to, že by mohol byť závislý na nejakom svinstve, muselo to byť naozaj vážne.

„Najhoršie na tom je,“ pokračovala Rose, „že teta so strýkom nevedia, čo sa stalo medzi vami v šiestom ročníku, a tak nemajú potuchy, čo toto správanie mohlo spustiť. Ver mi, že občas sú z neho naprášky.“

Čašníčka, ktorá si od nich pred pár minútami vzala objednávku, sa v tej chvíli objavila pri ich stole a kládla pred ne objednané občerstvenie. Bailey počkala, kým bude z dosluchu a pretriedila si zataľ v hlave nové informácie. Siahla po svojom kapučíne, schuti sa napila a keď sa jej jazyk stretol s horúcim horkastým nápojom, nadskočila a zanadávala od bolesti. Rose sa rozosmiala, keď Bailey položila šálku späť na stôl a zanadávala ešte raz. Škaredo sa na červenovlásku zadívala.

„Scropius mi v klube povedal, že na tom, čo sa s ním deje, mám svoju zásluhu,“ trpko povedala.

„Tak to nemyslel,“ rýchlo sa ju snažila presvedčiť Rose. „Ale myslím si, že si mohla byť dôvod, prečo sa to začalo.“

„A čo sa vlastne začalo? Možno má iba zlé obdobie, to je všeko.“

Rose pokrčila plecami, ale nevyzerala veľmi presvedčene. „Ak by to tak bolo, to jeho zlé obdobie by trvalo roky.“

„Dobre, tak je to moja vina,“ rezignovala Bailey a rozhodila rukami. Vyznelo to viac pokorne než naštvane, ale to neznamenalo, že ju to obvinenie nenahnevalo. Dôvod, prečo ju to nevytočilo viac, bol asi ten, že možno sama cítila, že by to mohla byť pravda, hoci by tak prikladala svojmu vplyvu na Albusa väčší význam, než by sa patrilo. Al jej predsa v posledných rokoch veľmi jasne ukázal, že jeho svet sa netočí okolo nej. Alebo to bola iba pretvárka?

„Bailey,“ oslovila ju chlácholivým hlasom Rose, „nie je to nikoho vina. Ja viem lepšie než ktokoľvek iný, ako veľmi si sa snažila všetko napraviť. To som tým nechcela povedať.“

Slizolinčanka od nej odvrátila pohľad a zadívala sa cez presklenú stenu von na ulicu. „Teraz aj tak nezáleží, kto čo začal alebo čia je to vina,“ zamrmlala. Otočila sa späť k nej. „Čo chceš, aby som urobila?“

„Nemyslím si, že niečo môžeš urobiť a ani som ti to kvôli tomu nepovedala. Iba sa ti snažím vysvetliť, ako to je.“

Bailey prikývla. V jej vnútri sa už rodila prirodzená túžba spraviť niečo, nejako mu pomôcť, ale vedela, že to nebolo na nej. Albus by od nej nikdy nič neprijal a už vôbec nie pomoc. Lenže tá potreba bola taká silná, že bolo ťažké popasovať sa s ňou.

„Myslíš si, že to, čo sa deje, je vážnejšie? Že má depresie?“

Rose rýchlo pokrútila hlavou. „Nie,“ uistila ju, ale zrazu sa zarazila a jej ruka zostala visieť nad načatým muffinom. Oprela sa v kresle. „Aspoň si to nemyslím. Zatiaľ to tak nevyzerá.“

„Dobre,“ vydýchla si Bailey. „Nie som veľkým zástancom muklovských liečiteľov, ale ak by to bolo vážne, mal by ísť k psychológovi.“

Z červenovláskyných úst unikol krátky pohŕdavý smiech. „Už ho vidím. Vieš si vôbec predstaviť, ako by reagoval, keby som mu to navrhla? Prerazil by ma.“

„Ale niečo musíme spraviť... teda vy,“ opravila sa. „Scorpius sa ma pýtal, či by som mu pomohla, ale... obe vieme, že Albus so mnou nevydrží byť ani v jednej miestnosti, takže ja asi veľa vody nenamútim.“

„Ver mi, že sa snažíme,“ uistila ju Rose. „Neviem, čo mal Scorpius na mysli, ale asi by si to nemala hneď vzdávať. Možno iba potrebuje čas.“

„Ako keby ho nemal doteraz až-až,“ zachmúrene zašomrala Bailey.

Rose pokrčila plecami. Na to nemala čo povedať. Ona sama nevedela, čo so svojím bratrancom robiť, ako mu pomocť. Povzdychla si, načiahla sa po kapučíne a druhou rukou schmatla čučoriedkový muffin, ktorý ju po celý čas lákal nielen svojim výzorom, ale aj vôňou. Baileyna ruka však v tej chvíli vystrelila, obtočila sa okolo jej zápästia a zatavila ju.

„Čo je to?“ spýtala sa bez dychu a uprene zízala na diamantový prsteň nastoknutý na Rosinom ľavom prsteníčku.

Rose zružoveli líca. Sklopila oči a usmiala sa. „Požiadal ma o ruku.“

„Doriti!“ vyhŕkla Bailey, na čo sa po nich poohliadlo pár pohoršených hosťov kaviarne, čo si však priateľky vôbec nevšímali. „Nemôžem tomu uveriť! Gratulujem!“

Rose zodvihla hlavu a usmiala sa. Bailey nechápala, že si to nevšimla skôr. Aj keby si prsteň vôbec nevšimla, hneď mala vidieť, aký mala chrabromilčana blažený výraz na tvári. Šťastie z nej priam prýštilo. Možno bola príliš pohltená vlastným hnevom a problémami na to, aby si to hneď všimla.

„Kedy sa to stalo?“ spýtala sa priškrteným hlasom a dúfala, že si to Rose nevšimne. Nie, že by jej to celým srdcom nepriala a netešila sa spolu s ňou, ale jedna jej časť ju práve preklínala tými najvulgárnejšími výrazmi a mala chuť ju zaškrtiť. Ale takúto zúrivosť prameniacu zo žiarlivosti by pociťoval každý, koho milostný život bol na bode mrazu, nie?

„Pred pár dňami,“ odvetila a zabudnúc na muffin stiahla ruku späť. Zadívala sa na klenot na prste. „Ešte o tom skoro nikto nevie. Chceli sme to povedať najprv spolu rodine a až potom ostatným. Ani ho nenosím do práce, aby sa to zatiaľ nikto nedozvedel.“

Ale na stretnutie s ňou si ho dala. To bolo zvláštne. Baileyna slizolinská časť premýšľala nad tým, či sa jej Rose nechcela pochváliť do takej miery, že sa z toho stalo škodoradostné pretŕčanie. Ak to tak bolo, tak uspela na na výbornú, pretože sa práve cítila ako úplná troska.

V očiach ju zaštípali tie odporné slzy a rozhodne neboli od dojatia nad kamarátkiným zasnúbením. Predstavila si, aké by to bolo, keby bola na jej mieste a aj ju požiadal jej pán dokonalý o ruku. Nemusel by to byť Albus, len chcela niekoho, kto by ju bezvýhradne miloval ako Scorpius Rose. A koho by mohla rovnako hlboko milovať ona. Uvedomovať si, čo všetko bolo Rose ponúknuté na striebornom podnose a čo ona zrejme nikdy mať nebude, ju privádzalo do šialenstva. Jednoducho sa nemohla ubrániť zžieravému pocitu osamelosti a bodavej závisti.

„Už ste si aj vybrali dátum?“ opýtala sa, keď sa rozhodla vzchopiť sa a riešiť si svoje depresívne stavy osamote doma.

Rose pokrútila hlavou. „Nie a ani sme o tom nehovorili. Asi si najprv musíme obaja zvyknúť na to, že sme zasnúbení a až potom premýšľať o tom, že sa fakt vezmeme.“

Bailey sa usmiala a tentokrát to bolo nefalšované. „Som rada, že sa Scorpius konečne rozhýbal. Všetci sme to skôr či neskôr čakali,“ povedala tónom, ktorý viac-menej naznačil, že týmto tému zásnub považovala za uzavretú. Keď sa však pozrela do priateľkynej tváre, videla na nej, ako rada by o tom hovorila a ako dúfala, že sa jej opýta na podrobnosti. A práve to Bailey urobila. S úsmevom na tvári a smútkom v srdci. Pretože správna kamarátka musí zabudnúť na svoje vlastné problémy a tešiž sa zo šťastia, ktoré ona možno nikdy nebude mať.

***

Už bolo načase, aby sa Lily ozvala a ukázala jej svoj návrh zariadenia bytu. Keď Albusova sestra konečne zaklopala na dvere jej bytu, Bailey už prestala byť nervózna a zmocňoval sa jej hnev. Chápala, že ju bývalá chrabromilčanka nemala rada. Dala koniec-koncov najavo dosť okato. Ale čo to bolo za profesionálku, keď nedokázala oddeliť svoje súkromné nesympatie od pracovných povinností? Už asi po stýkrát zaľutovala, že sa radšej neobrátila na niekoho iného.

„Je to pekné miesto,“ skonštatovala Lily veľmi profesionálnym hlasom, keď sa prechádzala po byte. „Myslím, že návrhy, ktoré som vypracovala, sa ti budú páčiť a budú sa sem aj hodiť.“

Bailey si musela zahryznúť do jazyka, aby jej na to niečo neodvrkla. „Môžem ich vidieť?“ spýtala sa najpokojnejšie, ako vedela.

„Iste.“

Nemala inú možnosť ako rozložiť ich na zemi, pretože v byte sa nenachádzala dokonca ani kuchynská linka. Bailey si pozorne prešla návrhy všetkých miestností a nedokázala na nich nájsť ani jednu chybyčku. Vyzeralo to tak, že Lily dokonale vystihla, čo od nej očakávala. Akoby jej dokázala čítať myšlienky a vytvoriť pre ňu presne to, čo si vysnívala. Trvalo to síce dlhšie, ale svoju úlohu splnila nad očakávania a za to jej predsa nemohla vynadať. Kiežby mohla.

„Kedy všetko nakúpime, aby som to tu mala už konečne obyvateľné?“ A ukončila tak spoluprácu, ktorá je osinou v oboch našich zadkoch? doplnila v duchu.

„Ak sa mi podarí vybaviť si to v práci, tak aj zajtra,“ odvetila Lily, kým zhŕňala pergameny a zatáčala ich do úhľadných roliek. Vôbec sa na ňu nepozrela, kým sa s ňou rozprávala a Bailey to vytáčalo. „Dám ti vedieť.“

„Kedy?“ pritlačila. Vlastne sa to spýtala iba preto, aby videla, či ju tým vyvedie z miery. Vyzeralo to tak, že sa jej to podarilo, pretože sa prestala venovať pergamenom a zodvihla hlavu. Jej oči sa stretli s Baileinými.

„Zajtra ráno,“ odpovedala chladným hlasom, dávajúc jasne najavo, že sa jej to naliehanie vôbec nepáčilo. Ale Bailey to bolo jedno. Sledovala, ako sa červenovláska pobalila a kráčala cez prázdne miestnosti k vchodovým dverám. Keď medzi nimi prebehla vlažná rozlúčka, zavrela ich za ňou a pokrútila hlavou. Bola rada, že ich stretnutie trvalo iba pár minút. Lilina prítomnosť v nej však spustila novú vlnu myšlienok, ktorým sa doteraz snažila vyhnúť.

Lilin otec bol Harry Potter. Ten Harry Potter, do ktorého bola podľa Toma zaľúbená jej matka. Bailey naozaj nemohla vymyslieť nič, čo by sa jej zdalo absurdnejšie než toto. Pansy Parkinsonová a nešťastne zamilované do Zlatého chlapca? Do hrdinu celého národa? Do chrabromilčana a polovičného?! Ako by to vôbec mohlo byť možné?

Aj keby si odmyslela očividné dôvody, pre ktoré sa to zdalo úplne smiešne, stále tomu nedokázala uveriť, pretože Harry Potter jednoducho nebol jej typ. Jej otec bol ako vystrihnutý z módneho časopisu, čo sa o Lilinom a Albusovom otcovi nedalo povedať. A všetci vedeli, aká je jej matka povrchná. Bailey vážne pochybovala, že by sa jej niekto taký mohol páčiť, aj keď sa to údajne stalo pred rokmi. Takže nie, nezdalo sa jej uveriteľné. Nevedela však prísť na jediný dôvod, prečo by to Tomovi rodičia hovorili, keby si naozaj nemysleli, že to bola pravda. Rozhodne by to vysvetľovalo prehnanú nepriateľskosť jej mamy k celému Potterovskému klanu, ktorá by inak nedávala zmysel.

***

Urobiť malú predoslavu Rosinho a Scropiusovho zasnúbenia iba pre pár priateľov bol podľa toho, čo jej Rose povedala, Ericin nápad. Pravdupovediac Bailey bola trochu prekvapená, keď dostala sovu s pozvaním na veľmi neformálne posedenie v bare. Hoci bola Rose dosť blízka priateľka, nečakala, že ju pozve na oslavu v takom úzkom okruhu ľudí a už vôbec nie, keď bolo jasné, že tam bude aj Albus. Niežeby mala v pláne vyrobiť tam cirkus, ale nehľadiac na to, ako veľmi sa snažila, ich stretnutie zakaždým sprevádzalo napätie, ktoré na svojej oslave určite nepotrebovali.

Pozvaná však bola a mienila tam ísť, hoci sa musela priznať, že na chvíľu zvažovala možnosť, že by sa na niečo vyhovorila a nešla by. Nemala záujem stretnúť sa s ním a nechať sa urážať alebo zazerať na seba. Lenže Rosino a Scorpiusovo zasnúbenie bolo príliš významné na to, aby si ho nechala ujsť len preto, že sa chcela vyhnúť Albusovi. Boli už predsa dospelí a ako takí by mali byť schopní správať sa civilizovane a konečne zabudnúť na hlúpu tínedžerskú zášť.

Keď vošla do baru, ktorý jej Rose zmienila v liste, zábava bola v plnom prúde. Jedna časť, ktorá bola oddelená od zvyšku miestnosti, bola zjavne rezervovaná pre nich a bola naplnená ľuďmi, ktorý Bailey nevidela od školy. Niektorých nepoznala vôbec, ale väčšinu z nich poznala aspoň z videnia a vedela, kto sú.

„Tak si prišla!“ vyhŕkla natešene Erica, ktorá sa k nej valila medzi ľudí so širokým úškrnom na tvári.

Bailey sa uľavilo, že hneď narazila na niekoho, s kým sa mohla rozprávať a nemusela tam len tak stáť a cítiť sa trápne. „Jasné, že som prišla,“ odpovedala jej a usmiala sa, keď ju Erica objala. „Toto by som si nenechala ujsť. Dajme si drink a poďme za Rose. Chcem im obom zagratulovať.“

Erica prikývla a ihneď ju viedla cez tlačenicu k baru. Zrejme mala o tom, kto sa kde nachádzal, prehľad, pretože Rose tam až teraz uvidela postávať Scorpiusa so svojou novopečenou snúbenicou. Obaja vyzerali ako vystrihnutí z časopisu a usmievali sa od ucha k uchu. Erica sa obzrela cez plece a zachytila Bailein pohľad. „Prepáč, že sme sa nemohli stretnúť už skôr,“ ospravedlnila sa jej.

„Rose mi povedala, že si musela pracovať.“

Erica prikývla. „Ale nabudúce to určite nezmeškám. Musíme dobehnúť stratený čas,“ povedala s úsmevom, ale ďalej rozhovor nerozvádzala, pretože v tej chvíli si ich všimla Rose. Schmatla Scorpiusa za ruku a vyšla im v ústrety, vlečúc úbohého slizolinčana za sebou.

„Bailey!“ rozjarene zvolala, zaškerila sa a hodila sa jej okolo pliec. Vyzeralo to tak, že Rose si už stihla poriadne hrknúť.

„Ešte raz gratulujem,“ zablahoželala jej Bailey, keď sa od nej Rose konečne odtiahla. Potom sa presunula ku Scorpiusovi, ktorý bol o poznanie triezvejší, no s podobne prihlúplym úsmevom na tvári, a zľahka ho objala. „Gratulujem. Nemohol si si vybrať lepšie,“ šepla mu do ucha. Podľa toho, ako sa zatváril, usúdila, že s ňou plne súhlasí.

Hoci by sa bola s oslávencami rada pozhovárala, sotva si stihli vymeniť pár zvorilostných fráz a už sa schádzali ďalší gratulanti, ktorí si žiadali ich pozornosť. Erica ju chytila za lakeť. „Poď, nechajme ich venovať sa ostatným a my si nájdeme nejaký stôl,“ povedala a ťahala ju za sebou. „Mimochodom, asi pred mesiacom som videla ten film, ktorý si mi odporučila.“ Sadli sa k prázdnemu stolu a Bailey objednala víno. „Mala si pravdu, je skvelý. A nechcem predbiehať, ale myslím, že som našla svojho ďalšieho obľúbeného režiséra.“

„Mám pre teba pár ďalších objavov, keby si chcela,“ odvetila s úsmevom Bailey. Kto by kedy povedal, že ona a Erica si k sebe nájdu cestu cez muklovské filmy? Rosina kamarátka bola spočiatku voči Bailey veľmi skeptická. Dalo by sa povedať, že dokonca nepriateľská. Erica nerozumela, prečo sa s ňou Rose spriatelila a vôbec s tým nesúhlasila, hoci sa do toho príliš nestarala. Snažila sa Bailey vyhýbať a odmietala všetky Rosine snahy o zmier až do chvíle, keď zistila, že slizolinčanka je podobne nadšená fanúšička muklovskej kinematografie ako ona. Síce nejaký čas trvalo, kým sa vytratila vždyprítomná podozrievavosť a nedôvera, ale nakoniec sa z nich stali kamarátky.

Erica nadšene prikývla. „Pošli mi ich sovou. A vieš čo? Pôjdeme na nejaké spolu, nie? Musíme využiť, kým si v Londýne,“ navrhla. „Keď si bola preč, často som chodila do kina s Rose, lebo ona vie, ako to tam chodí.“

Priniesli im víno a Bailey si s Ericou pripila. Obe si nie úplne decentne odpili a položili poháre na stôl. Chrabromilčanka sa však zrazu zháčila, vyvalila oči a zakryla si rukou ústa.

„Dokotla!“ zanadávala. So znechuteným výrazom na tvári odtlačila pohár ďalej od seba a pokrútila hlavou.

Bailey sa na ňu nechápavo zamračila. „Čo? Je to víno pokazené?“ spýtala sa a ihneď začala skúmať obsah jej pohára. „Moje je dobré.“ Privoňala k tmavočervenému moku, ale necítila nič okrem lahodnej vôbe hrozna.

„Nie, víno je fajn. Len som zabudla, že nepijem,“ vysvetlila jej, na čo na ňu Bailey nadvihla obočie.

„Zabudla si, že čo?“ neveriacky sa spýtala. „Odkedy? Pustila si sa do nejakej novej detoxikačnej kúry?“

„Nie,“ znela jej strohá odpoveď.

„Tak prečo teda nepiješ alkohol? Niežeby som to neschaľovala, len je to pre mňa úplná novinka,“ povedala. Odrazu v nej však skrslo nepríjemné podozrenie. „Dúfam, že to nie je kvôli tomu, že musíš brať nejaké elixíry, lebo si chorá.“

„Nie!“ rýchlo ju uistila Erica.

„No tak v čom to je? Aj keby si sa dala nečakane na zdravý životný štýl, viem, že vína by si sa nevzdala. Príliš ho miluješ.“

Erica sa na ňu zamračila a na chvíľu odvrátila pohľad. „Poznáš ma príliš dobre,“ nešťastne zašomrala. „Dobre teda,“ povedala, keď sa na ňu znova pozrela, „poviem ti pravdu, ale musíš si to nechať pre seba. Ešte som to nepovedala ani Rose. Nikto to nevie.“

Bailey prikývla a prisľúbila jej mlčanie. Netrpezlivo čakala, kým jej Erica vyzradí svoje tajomstvo. A keď to urobila, Baileina myseľ to akosi odmietala v tej chvíli prijať. Slová „som tehotná“ bolo totižto to posledné, čo od nej čakala.

„S kým?“ spýtala sa, keď z nej opadol počiatočný šok. Bolo pochopiteľné, že chcela vedieť, koho dieťa čaká jej kamarátka, keďže si nebola vedomá toho, že by Erica s niekým v tomto okamihu chodila. Jej druhá otázka však dávala oveľa menej zmyslu a oveľa viac Bailey zahanbila.

„Dúfam, že nie s Albusom?“ vyhŕkla skôr, než sa dokázala zastaviť. Tie slová jej jednoducho vyleteli z úst. Zalapala po dychu a na chvíľu útrpne zatvorila oči. Ako to mohla povedať nahlas?!

Samozrejme, bolo nepravdepodobné, že by sa dala Erica do kopy s Albusom. Keby ju Albus považoval za potenciálnu partnerku, už dávno by sa dali do kopy. No Bailey vedela, ako veľmi ním bola Erica v Rokforte posadnutá a hoci odvtedy prešli už roky, jej myseľ si pospájala všetky nitky a došla k výsledku, že by to predsa len mohlo byť možné. Alebo bola iba fakt veľmi paranoidná.

Ericina reakcia jej však dala odpoveď skôr, než skutočne otvorila ústa. Z jej výrazu ihneď vyčítala, že ju jej otázka prekvapila asi tak veľmi, ak nie viac, ako samotnú Bailey. „Nie! Jasné, že nie!“ rázne odvetila. „Ako ti také niečo vôbec mohlo napadnúť?“

Bailey pokrčila plecami a veľmi sa snažila, aby to vyzeralo nenútene, hoci jej napäté telo nechcelo veľmi splupracovať. „Myslela som si, že si bola do neho zamilová,“ potichu povedala. Bolo jej nepríjemné o tom hovoriť.

„Áno – pred rokmi.“

„Jasné,“ zašomrala Bailey zahanbene. „Tak kto je to potom?“ rýchlo sa spýtala, aby Erice ani len nenapadlo pýtať sa jej, prečo jej tak rýchlo prišiel na um práve Albus Potter. A prečo sa to spýtala s takým očividným zhrozením v hlase.

„Nepoznáš ho. Ani nie je čarodejník.“

„Mukel?“ nemohla tomu uveriť.

Erica prikývla a na chvíľu odvrátila pohľad. „Išlo iba o jednu malú epizódu hneď po rozchode s Paulom. Doteraz nechápem, ako som to mohla urobiť. Ako som mohla byť taká neopatrná a... hlúpa.“ Pozrela sa na Bailey s jasnou ľútosťou v očiach. No ona tam uvidela niečo viac. Niečo, čo ju veľmi mrzelo, že tam vidí. Znechutenie samej zo seba. „Vieš, že ja nie som taký typ človeka. Nikdy predtým som nič podobné neurobila. Dokonca som predtým ani nevliezla s chlapom do postele, kým som ho naozaj dobre nepoznala a nerandili sme minimálne dva mesiace. A zrazu spravím takúto kardinálnu sprostosť!“ S lakťami opretými o stôl si zložila hlavu do dlaní. Vyzerala ako kôpka nešťastia a Bailey si nebola istá, čo by jej mala teraz povedať.

„Všetci robíme chyby,“ chlácholivo odvetila.

„Chyby áno, ale ja ani neviem, ako sa volá!“ vyhŕkla Erica spoza dlaní. „To nie je chyba, to je katastrofa.“

Bailey by to katastrofou nenazvala, no ona nikdy nebola v podobnej situácii, takže jej neprináležalo hodnotiť to. Vedela si však predstaviť aj horšie veci, ktoré sa jej na tej jednorázovke mohli stať. Zostať tehotná bol podľa jej názoru ten menší problém. A existovali predsa spôsoby, ako to nechať zmiznúť, ako keby to tam ani nikdy nebolo.

„Chceš si to nechať?“ spýtala sa potichu, aby ich náhodou niekto nezačul, hoci sa to zdalo kvôli hudbe a hlasnej vrave úplne zbytočné.

Erica zodvihla hlavu z dlaní a Bailey prekvapilo, že jej oči boli suché. Prisahala by, že plakala. „Neviem,“ povzdychla si. „Odkedy som sa to dozvedela, nepremýšľam o ničom inom, ale vážne neviem.“

Bailey prikývla a nesnažila sa na ňu tlačiť ani radiť jej. Toto bolo niečo, s čím si musela poradiť sama.

***

Hoci Erica pochopiteľne nemala na zábavu vôbec náladu, podarilo sa jej vyhnať čierne myšlienky z hlavy a tváriť sa, ako keby sa nič nestalo. S rovnakým predstieraným nadšením sa šla porozprávať s pár bývalými chrabromilčanmi, ktorých uvidela v dave a nechala Bailey samú. Jej to ale neprekážalo.

Porozhliadla sa a s prekvapením zistila, že tam nepoznela až tak veľa ľudí, ako predpokladala. Samozrejme, bar sa hemžil Rosinými červenovlasými bratrancami a sesternicami, ktorých Bailey poznala, ale bolo to iba z videnia a nepoznala mená valnej väčšiny. Potom tu bolo pár chrabromilčanov, ktorých si pamätala zo školy, ale z pochopiteľných dôvodov to neboli ľudia, ktorí by sa s ňou pustili do priateľského klábosenia. Na jej prekvapenie tam nezahliadla jediného slizolinčana, ktorý by jej mohol robiť spoločnosť. Scorpius mal v slizoline kopu priateľov. On a Albus patrili k tým ľuďom, ktorí mali veľmi extrovertné povahy a priateľstvá si vytvárali bez najmenších ťažkostí. Preto ju tak prekvapilo, keď zistila, že tam nevidí nikoho z ich fakulty. Ale možno to boli tie druhy kamrátstiev, ktoré pretrvali v škole, ale neprežili realitu vonku. Ostatní čarodejníci boli zrejme ich kolegovia z práce alebo priatelia, ktorých si získali až po škole. Takže keď to zhodnotila, okrem samotných oslávencov a Erici tam nebol nikto, s kým by mohla stráviť večer.

Bailey siahla po víne a so zamračením si odpila. Nečakala, že v záplave Scorpiusových a Rosiných známych sa bude cítiť taká opustená. Zo zamyslenia ju odrazu prebral rev, ktorý bol taký silný a výrazný, že aj napriek tomu, aký bol v bare hluk, vyznel úplne nepatrične. Okamžite hľadala zdroj jeho pôvodu a netrvalo dlho, kým ho našla. Príchod Jamesa Pottera, známeho metlobalového hráča, nemohol predsa vyvolať nič menšie ako obrovský ošiaľ. Napriek jeho sláve mu Bailey nevenovala veľa pozornosti. Jej pohľad sa nezastavil na Jamesovi, ale na osobe, ktorá stála vedľa neho a s ktorou prišiel na oslavu. Albus. Aj keď celé osadenstvo v bare oslavovalo príchod jednej z najväčších metlobalových hviezd v čarodejníckej Británii, ona sa zamerala na jeho brata.

Samozrejme, čakala, že tam bude. Bolo by skôr zvláštne, keby neprišiel na oslavu zasnúbenia najlepšieho priateľa a najlepšej kamarátky a zároveň sesternice. No z pochopiteľných dôvodov sa ich stretnutia obávala. Dúfala, že sa jej podarí byť nenápadná a neupútať jeho pozornosť čo možno najdlhšie. Modlila sa, že keď si ju nakoniec všimne, pretože v takom malom bare to bolo nevyhnutné, zvrtne sa opačným smerom a jednoducho ju bude ignorovať. Nestála o ďalší rozhovor s ním, ktorý by sa s najväčšou pravdepodobnosťou zvrtol na roztržku.

Jej pohľad znova upútal Albusov starší brat. Akonáhle celé čarodejnícke osadenstvo nočného baru zistilo, kto práve vošiel dnu, zhŕkli sa okolo neho skupinky podpisuchtivých fanúšikov. Bolo šťastie, že sa podobné veci nestávali aj jej. Postupom času zistila, že modelky zriedkakedy vyvolajú taký veľký záujem, aby ich okamžite ľudia spoznali. Najmä ak sa premávajú po uliciach nenamaľované, čo Bailey v Paríži bežne robila. Vtedy ju sotvakto vôbec spoznal. Na veľkých podujatiach a večierkoch bola však aj ona bombardovaná médiami a oduševnenými nadšencami módy. Dokázala sa teda vcítiť do Jamesovej kože a oceniť, že ona sama sa s takými situáciami nemusí pasovať denno-denne.

Keď sa teraz pozrela na Jamesa, za žiarivým úsmevom uvidela záblesk únavy a možno dokonca aj znechutenia. Ten chrabromilčan ani nevedel, ako dokonale mu rozumela. Povzdychla si, napila sa z vína a zadívala sa na Ericin nedopitý pohár. Porozhliadla sa okolo seba, ale svoju čerstvo tehotnú kamarátku nikde v spleti podnapitých tiel nevidela. Schmatla jej pohár a bez výčitiek svedomia si odpila.

Už si stihla všimnúť, že to vyzeralo, ako keby sa tam všetci čarodejníci poznali. Rozprávali sa medzi sebou, smiali sa alebo spolu tancovali. Cítila sa tak trochu ako vyvrheľ. Tá oslava naozaj nebola to, čo očakávala. Po pár nudných minútach, ktoré bola schopná vyplniť iba zízaním na zabávajúcich sa ľudí a kontrolovaním, kde sa nachádzal Albus, začala zvažovať, že sa radšej vytratí domov. Vyhľadá Rose a Scorpiusa, poďakuje im za pozvanie a s úľavou sa vydá na cestu domov. Aj keby mala práve náladu na flámovanie, bohužiaľ, to vyzralo tak, že nemala s kým. A ona fakt neznášala, keď sedela v bare sama a cítila sa ako chudera.

Bola rozhodnutá vstať a vzdať to, keď sa miestnosť ponorila do ticha doslova jediným mávnutím čarovného prútika. Následne začula jemné zacinkanie a zodvihla pohľad. O pozornosť nežiadal nik iný ako Albus Potter, ktorý stál pri stole s pohárom v ruke a zjavne sa chystal predniesť prípitok. Bolo prirodzené, že práve on povie zopár slov o čerstvých budúcich manželoch, ale aj tak ju podráždilo, že ju akosi stále prenasledoval.

Bailey sa o niečo viac zošuchla na svojej stoličke, aby náhodou nepritiahla jeho pozornosť a odvrátila od neho pohľad. Ešte aj metlobaloví nadšenci zhŕknutí okolo Jamesa stíchli a prerušili návaly ošiaľu nad stretnutím so svojou hviezdou. Bailey si povzdychla, dopriala si ďalší poriadny dúšok vína (koľký to už bol?) a snažila sa vytesniť Albusov hlas z hlavy. Napriek tomu však čo-to z jeho prípitku zachytila. Keď počula, ako hovorí o láske, šťastí, o budúcich manželoch, ktorí sú ako dve polovice jednej duše, začalo jej byť nevoľno od žalúdka. Chápala tie vtipné časti, kedy každému, kto bol ochotný počúvať, vylíčil, ako Rose Scorpiusa odmietala a dušovala sa, že s ním nechce mať nič spoločné. Tie sentimentálne kecy od neho však nezniesla.

Keď bol koniec, úprimne ďakovala Merlinovi, že to netrvalo dlhšie. Ešte za potlesku sa postavila od stola a pohľadom pátra po Erice. S konečnou platnosťou ju vysedávanie pri stole osamote prestalo baviť. Pretĺkala sa pomedzi zabávajúcich sa čarodejníkov k baru, odkaľ mala asi najlepšiu šancu nájsť ju a oznámiť jej, že pôjde domov. Potom rozlúči s Rose a zmizne odtiaľ najrýchlejšie, ako jej to nohy v topánkach na vysokom opätku dovolia.

V tej spleti tiel nebolo jednoduché nájsť Ericu, ale po niekoľkých ďalších minútach ju zbadala v skupinke nejakých vyfintených žien. Odľahlo jej. Zdalo sa, že sa jej podarí vypariť sa skôr, než niekde v dave narazí na Albusa. Rýchlo zoskočila z barovej stoličky, aby ju nestratila z dohľadu a úplne nechtiach tak atakovala muža, ktorý práve prechádzal okolo. Otočila sa k nemu s podráždeným výrazom na tvári, hoci si bola dobre vedomá toho, že to bola jej vina. Stretla sa s pobaveným pohľadom Jamesa Pottera.

Okamžite zaťahala za pomyselné opraty svojej momentálnej horkokrvnosti a hnev sa v nej upokojil. „Och, prepáč, nevšimla som si ťa,“ ospravedlnila sa pokorným tónom, ktorý vôbec nekorešpondoval s tým, aká bola ešte pred pár sekundami napálená.

James sa na ňu na jej obrovské prekvapenie uškrnul. „Nie si ty náhodou tá modelka zo slizolinu?“ Bailey prikývla. „Tá, čo zlomila môjmu bratovi srdce?“

Úsmev, ktorý sa jej začal formovať na tvári, zvädol. Kto povie niečo takéto človeku, s ktorým sotva kedy prehovoril jediné slovo? „Si opitý?“ spýtala sa druhú vec, ktorá jej zišla na um. Tá prvá bola na jej vkus príliš vulgárna.

Pohodil plecom. „Pravdepodobne.“

„Vidím,“ povzdychla si. Naozaj vôbec nevyzeral triezvo, čo si uvedomila hneď, ako sa opýtal tú nehoráznu otázku. „A nikomu som srdce nezlomila.“

„Hovor si, čo chceš, Zabinyová, ale ja to vidím inak.“

Chystala sa mu odvrknúť, že je jej úplne jedno, ako to vidí on. Že má pokrk toho, ako ju stále niekto z niečoho obviňuje. Udržala však svoj hnev na uzde, pretože si uvedomovala, že to povedal pravdepodobne iba preto, že bol taký naliaty. Ako sa mu to podarilo za takú krátku dobu, odkedy sa vymanil z pazúrov nenásytných fanúšikov, bolo však mimo jej chápanie.

„Ak si to myslíš, tak nechápem, prečo tu ešte stojíš a rozprávaš sa so mnou,“ povedala dostatočne chladným tónom na to, aby z neho aj vo svojom stave vyrozumel, že by ju mal nechať na pokoji.

James však nedostal možnosť odpovedať jej. „Á, vidím, že si si našla spoločnosť,“ ozvalo sa pri nich a spoza Jamesa sa z ničoho nič vynorila Erica. „Rose ma za tebou poslala,“ povedala jej. „Myslela si, že sa tu nebudeš mať s kým baviť. Tuším nemala pravdu.“

„Ale mala,“ zašomrala Baiely a vyslúžila si za to od Erici nadvihnuté obočie. Než na to stihla reagovať, jej kamarátka už sústredila svoju pozornosť na ich spoločníka.

„James!“ vyhŕkla, ako keby len teraz zbadala, kto vedľa nej stojí. „Ako sa máš? Aké je to byť späť v Londýne?“

Slávny metlobalový hráč si ju prehliadol od hustých natočených vlasov až po tmavomodré semišové lodičky. A trvalo to podozrivo dlho, ako keby sa snažil vryť si jej výzor do pamäte. S odpoveďou si dával tak načas, že Bailey na neho prižmúrila oči a Ericin úsmev, ktorá mala na tvári, odkedy k nim podišla, začal vädnúť.

„Fajn,“ bola Jamesova prekvapivo krátka odpoveď. Bailey sa na neho nechápavo zamračila.

„Keď si sa presťahoval späť domov, asi sa ti ten prestup ku Caerphillským katapultom podaril, však?”

„Áno.“

Erica sa usmiala. „Tak to ti gratulujem.“

„Ďakujem.“

To bola už jeho tretia jednoslovná odpoveď. O čo tu išlo? Bailey nemala v najmenšom úmysle vložiť sa do rozhovoru a James vyzeral ktovie prečo úplne vyvedený z miery. Bolo teda na Erice, aby viedla konverzáciu, o čo sa na Baileino ohromenie naozaj úporne snažila. „Ešte som o tom nečítala v Dennom Proroku. Držíte to v tajnosti?“

James pokrútil hlavou. „Nie.“ Bailey nadvihla obočie. Fakt, čo mal za problém? Už si myslela, že znova zostane pri tejto strohej odpovedi, ale vtedy sa ozval znova. „Nedrží sa to v tajnosti, ale v pondelok máme tlačovku a dovtedy by som o tom nemal verejne hovoriť.“

Erica sa usmiala. Jej výzor prezrádzal úľavu. „Samozrejme. Odo mňa sa nikto nič nedozvie,“ sľúbila mu a otočila s k Bailey.

„Čo?“ spýtala sa slizolinčanka, keď jej začínalo byť jasné, že Erica od nej na niečo čaká.

„Ani ty to nikomu neprezradíš, však?“ dôrazne povedala. Bailey mala pocit, že keby ju mohla kopnúť do členku bez toho, aby si to James všimol, urobila by to. Bola rada, že nesedia pri stole.

Bailey prevrátila očami. „Och, jané,“ odvetila. „Ako keby ma to zaujímalo,“ dodala potichšie, ale obaja ju počuli. James nijako nezareagoval, ale Erica sa na ňu temne zamračila. Jej nahnevaný výraz netrval dlho. Otočila sa k Albusovmu bratovi a usmiala sa na neho.

„Vidíš? Od nás tá správa určite neunikne,“ povedala mu, ale odpovedi sa jej nedostalo. James im už totižto nevenoval pozornosť. Uprene sledoval niečo, čo sa odohrávalo na druhej strane baru a jeho výraz prezrádzal nevôľu. Obe sa otočili tým smerom, aby zistili, čo sa deje. Lily, Jamesova mladšia sestra, a v súčasnosti Baileina osobná bytová dizajnérka, stála neďaleko tanečného parketu a bola ponorená do ohnivej konverzácie s nejakým mužom. Vyzeral v jej veku, bol vysoký a podľa Baileinho názoru aj pekný. A tiež rozčúlený. Bol to jej priateľ? Tých pár stretnutí, ktoré s Lily mala, boli striktne pracovné. O svojom súkromní s ňou z pochopiteľných dôvodov nikdy nehovorila a Bailey by ani vo sne nenapadlo spýtať sa jej. A to nielen preto, že si bola istá, že by ju poslala dočerta.

Podľa toho, čo sa pred nimi odohrávalo, nebol nahnevaný iba on. Liline pekné črty tváre boli skrútené do škaredej masy a ruky jej len tak lietali naokolo v prudkých gestách.

„Prepáčte,“ zašomral James prekvapivo triezvo. Prekĺzol pomedzi ne smerom k svojej mladšej sestre. Bailey s Ericou si len vymenili začudované pohľady.

„Kto je to?“ opýtala sa slizolinčanka, ukazujúc na hádajúcu sa dvojicu.

„Leith, Lilin priateľ.“

„Hm,“ bolo všetko, čo na to Bailey povedala. Nemala v úmysle pýtať sa na neho, pretože ju to ani trochu nezaujímalo. Erica sa však sama rozhovorila.

„Chodia spolu už rok a nikto z jej rodiny z toho nie je nadšený. Počula som, že je vraj poriadny nervák.“ Zahľadela sa na nich. „Keď sa tak na nich pozerám, tak tomu aj verím.“

„To fakt nie je moja starosť,“ zašomrala a odvrátila sa od hádajúcej sa dvojice, ku ktorej práve pristúpil James. Otočila sa k Erice. „Odchádzam,“ stručne jej oznámila.

„Čože?“ vyhŕkla Erica. Jej nečakané rozhodnutie ju prekvapilo. „Nie, nemôžeš odísť. Ešte nie je ani desať!“

„Ako si povedala, keď si prišla, nemám sa tu s kým baviť. Ty tu poznáš kopu ľudí, ja takmer nikoho. Aspoň nikoho, kto by bol ochotný prehodiť so mnou zopár slov, aby som sa tu necítila ako idiot. Tak idem domov.“ Jej slová nemali trpkú príchuť, akoby sa mohlo zdať. Boli povedané vecne a bez hnevu či sebaľútosti. Bailey dobre vedela, ako na tom bola so svojimi bývalými spolužiakmi z iných fakúlt.

„A to znamená, že tu nemôžeš nikoho spoznať?“ spýtala sa jej Erica. „No tak, nebuď taká nespoločenská. V muklovskom svete si hviezda, ale keď prídeš domov ku svojim, tak sa zrazu od nás odťahuješ.“

Bailey pokrútila hlavou. „To nie je pravda. Odťahujem sa iba od niektorých ľudí. Ale naozaj, vôbec na to nemám náladu. Chcem ísť domov, dať si dlhý kúpeľ a zahrabať sa do postele.“ Pokrčila plecami. „Škoda len, že nemám ani vaňu a ani posteľ.“

„No vidíš! A ja ťa môžem zoznámiť s niektorými kamarátmi. Určite sa ti budú páčiť,“ navrhla jej Erica. Na Bailein vkus sa tvárila až príliš optimisticky.

„Budem hádať. Sú tí priatelia z chrabromilu?“ Ani jej nemusela odpovedať. „Šanca, že sa mi budú páčiť, je dosť mizivá a to, že sa im budem páčiť ja, je ešte menej pravdepodobné.“

„Hej! Ja som tiež chrabromilčanka. A Rose taktisto.“

Bailey sa uškrnula. „Vy ste výnimky.“ Úsmev sa z jej tváre zrazu vytratil. „Ale myslím to vážne, idem domov. Mohla by si, prosím, povedať Rose a Scorpiusovi, že som ich nemohla nájsť, a tak som odišla bez rozlúčenia?“

Ericino obočie vyletelo nahor. „Mám im klamať?“

„Prosím! Musím odtiaľto vypadnúť čo najrýchlejšie. Nechcem riskovať, že, keď ich budem hľadať, narazím na A-“ Neskoro si uvedomila, o čom začala pred Ericou tak bez rozmyslu tárať. Škoda bola ale už napáchaná a aj keď tú vetu nedokončila, chrabromilčanka nemusela mať geniálne IQ, aby jej došlo, koho tým myslela.

„Albusa?“

Bailey pevne stisla pery a hnevala sa sama na seba.

„Rose mi povedala, že si s ním mala nejaké nepríjemné stretnutie.“

Slizolinčanka zvraštila čelo. „Vy chrabromilčania tuším milujete pretriasať môj osobný život. Idem domov,“ prísne povedala. „Uži si večer.“

Zvrtla sa na opätku a rozhodným krokom kráčala ku dverám.

„Fajn, ale ešte sa o tom porozprávame,“ kričala za ňou Erica. „A nezabudni mi poslať tie filmy.“

Bailey bez otočenia zodvihla ruku, aby jej dala vedieť, že ju počula a ponáhľala sa ku dverám. Keď sa k nim dostala bez akéhokoľvek incidentu či zastavenia, prekĺzla cez ne von do živého večerného Londýna a od úľavy sa zhlboka nadýchla. Očakávala, že sa jej pľúca naplnia čerstvým vzduchom presiaknutým typickou vlhkosťou. Namiesto toho jej do nosa vrazil štipľavý cigaretový dym, ktorý jej niekto práve vyfúkol rovno do tváre. Namosúrene začala mávať rukou okolo svojej hlavy. Zvrtla sa, aby vyčistila žalúdok tomu, nech už to bol ktokoľvek, kto si dovolil behať po svete a sebecky obťažovať ľudí svojim smradľavým zlozvykom.

Slová pobúrenia, ktoré sa jej drali na jazyk, sa jej však zasekli v krku, keď zrazu stála zoči-voči tomu, komu sa celý večer tak zúfalo snažila vyhnúť.