Hra na lásku 3

---

Pamätala si Lily ešte zo školy. Bolo to také nevýrazné príliš chudé dievča s tmavými očami a vlasmi farby dračieho ohňa. Tvár mala kedysi posiatu pehami len zľahka, čo však nezabránilo tomu, aby sa jej kvôli nim posmievali. V tomto ohľade boli obzvlášť jej bratranci veľmi vytrvalí. Keď sa na ňu však teraz dívala, žiadne pehy nevidela. Bu

ď časom a dospelosťou vybledli alebo boli skryté pod vrstvou make-upu. Ani po jej niekdajšej vyziabnutosti nebolo viac ani stopy. Vyplnila sa na tých správnych miestach a zároveň si zachovala jemnú ženskú štíhlosť.

To, čo sa však vôbec nezmenilo, bol jej postoj k Bailey. Videla to v pohľade, ktorým sa na ňu Lily pozerala. Hoci v Rokforte neprišli veľmi do styku, keďže Albusova sestra je o dva roky mladšia, Bailey vedela, že ju nemala rada jednoducho z princípu. A s najväčšou pravdepodobnosťou aj kvôli svojmu bratovi. V poslednom ročníku, keď sa jej Albus veľmi očividne otočil chrbtom, dokonca vypustila dve či tri urážlivé a úplne vymyslené klebety o Bailey. Za akýchkoľvek iných okolností by ju Bailey rozšliapla ako úbohého chrobáka, ale vtedy to nechala tak. Nejaké prihlúple žabo-mišie vojny ju nezaujímali. Okrem toho, bola to Albusova sestra. Keby ju spoločensky znemožnila, asi by jej to u neho nezískalo body k dobru. Nie že by na tom v konečnom dôsledku záležalo.

„Nespoznala som ťa,“ povedala napokon Bailey, len aby nejako narušila napätú atmosféru medzi nimi. „Ale teraz už tú podobu vidím. Máš Albusove oči.“

Zmienka o jej bratovi Lilino srdce neroztopilo. Ak to už malo nejaký efekt, tak snáď to veci iba zhoršilo, pretože jej na to vôbec neodpovedala. Iba stisla pery k sebe a prižmúrila na ňu oči. Zložila si ruky na hrudi v bojovnej póze. „Takže ty potrebuješ niečo zariadiť?“

Už bolo jasné, že o ničom inom ako o práci sa s ňou nebude baviť. Nuž, to Bailey vlastne celkom vyhovovalo. Prikývla. „Celý byt.“

„Tak mi poď ukázať, čo si si v obchode vybrala. Obyčajne to robím opačne. Najprv si prezriem priestory, porozprávam sa so zákazníkom o jeho predstavách, urobím návrhy a až potom ideme do obchodu, ale keď si už tu...“

Bailey mlčky prikývla. Nasledovala Lily po predajni a hľadala nábytok, ktorý ju pred pár minútami oslovil. Kým jej Bailey vysvetľovala, čo konkrétne sa jej na tom ktorom kuse nábytku páči, brko, ktoré spolu s pergamenom, za nimi poletovalo tesne vedľa Lilinej hlavy, všetko zapisovalo a dokumentovalo.

„Pripravím z toho, čo si mi ukázala predbežné návrhy. Neskôr si dohodneme termín, kedy sa pôjdem pozrieť do bytu,“ povedala, keď prešli celý obchod a ocitli sa pri dverách. Potom sa však zarazila. Otočila sa k nej s jedným obočím nadvihnutým a plnými ružovými perami vykrivenými do ironického úškrnu. „Alebo by si radšej využila služby iného dizajnéra? Môžem to zariadiť, nebude to probém.“

Bailey v duchu vyhodnotila, že by to bolo pre ňu rozhodne jednoduchšie. Už teraz jej bolo nad slnko jasnejšie, že spolupráca s Lily nebude práve jednoduchá a o nejakých kamarátskych vzťahoch sa jej nemôže ani snívať. Napriek tomu nemienila vyzerať ako zbabelec. „To nie je nutné. Tvoja kolegyňa povedala, že si dobrá.“

Lily sa na ňu mlčky dívala tak dlho, až si Bailey myslela, že to bude ona, kto odmietne. „Dobre, sme dohodnuté. Najneskôr pozajtra ti pošlem po sove materiály, aby si si ich pozrela,“ povedala napokon a vystrela k nej ruku. Bailey to prekvapilo. Lily predtým jej podávanú ruku úplne odignorovala, obyčajný prejav slušnosti nečakala ani tento raz. Rozlúčili sa a Bailey vykročila do slnkom zaliatej Šikmej uličky.

Namierila si to rovno do stánku s rýchlym občerstvením. Kúpila si pramálo čarodejnícke jedlo – hamburger, a tlačila ho do seba, kým kráčala k svojmu bytu. Nebola žiadny výnimočne rýchly jedák, a tak keď odomykala dvera na svojom byte, bola ešte len v polovici. Vošla dnu a bez obzretia strčila nohou do dverí. Keď ich nepočula zabuchnúť, zvrtla sa. Ocitla sa zoči-voči vysokej štíhlej čarodejnici. Tmavé vlasy jej siahali po plecia a leskli sa tak veľmi, až sa od nich odrážali slnečné lúče a vytvárali jej okolo hlavy pre ňu necharakteristickú svätožiaru. Biele puzdrové šaty s jemnými zlatými doplnkami pôsobili elegantne a popri jej tmavých vlasoch výrazne.

Bailey prehtla sústo, ktoré jej takmer uviazlo v krku a zamračila sa. „Čo tu robíš, mama?“

Pansy Zabinyová vstúpila do bytu, akoby jej patril. Zavrela za sebou dvere, prešla okolo svojej dcéry a zastala až v miestnosti, ktorá bude v blízkej budúcnosti obývačkou. Porozhliadla sa, poprechádzala sa po byte. Vysoké opätky jej topánok boli na drevenej podlahe príliš hlasné. Bailey mlčky čakala v obývačke, kým sa k nej mama vrátila a postavila sa oproti nej s rukami na bokoch. Z jej výrazu nesúhlas len tak pretekal. Nakrčila nos. „Naši škriatkovia žijú v lepších podmienkach než ty.“

Jej hlas bol prísny a vysoký. Bola to kombinácia, ktorú jej dcéra nenávidela. Bailey prevrátila oči, podišla k parapete a položila tam nedojedený hamburger. Zvrtla sa, oprela sa o parapet a založila si ruky na hrudi. „Nepreháňaj. Iba to tu ešte nie je zariadené.“

„Veď o tom hovorím,“ ohrnula nos.

Bailey sa to rozhodla ignorovať. Bola na jej uštipačné komentáre natoľko zvyknutá, že sa už ani nepokúsila nejako na to reagovať. Vedela, že by to bola strata času a zrejme by iba spustila ďalšiu vlnu nepríjemných postrehov, ktorými jej matka nikdy veľmi nešetrila. „Neodpovedala si mi na otázku. Čo tu robíš?“ zopakovala.

„Prišla som si pozrieť miesto, ktoré moja dcéra uprednostnila pred rodinnou vilou. Hoci sa vôbec neobťažovala pozvať ma alebo mi poslať odkaz s adresou svojho nového bytu.“

V najbližších pár dňoch to Bailey ani nemala v úmysle. Nebola však natoľko odvážna, aby to povedala nahlas. „Chcela som to tu najskôr zariadiť,“ zaklamala. „Ako si vôbec zistila, kde bývam?“

Pansy sa krátko zasmiala. „Si moja dcéra, vždy viem, kde si.“

Bailey sa zamračila. To nebola odpoveď, ktorá by ju upokojila, práve naopak. So znepokojením sledovala, ako sa jej mama pohla a približovala sa pomalými krokmi. Pozorne ju študovala pohľadom svojich chladných tmavých očí. Bailey si nepamätala, že by to boli niekedy iné. „Radšej sa ani neopýtam, ako to myslíš.“

Jej mama nadvihla obočie, natiahla ruku a prstom ukázala na hamburger na parapete. „Toto jedávaš?“ spýtala sa. „Len mi nehovor, že ti stále nedochádza, že tvoja najväčšia devíza je to, ako vyzeráš. Týmto sa prepráchávať nebudeš.“ Zrazu mala v ruke prútik, namierila ním na jedlo a jej obed bol v okamihu fuč.

Bailey stisla pery k sebe. „Nejem to každý deň,“ obhájila sa a prižmúrila oči. „Teda, nie že by ťa to malo čo zaujímať. Som dospelá.“

„Pozor na jazyk!“ ostro ju napomenula matka. Potom však napnuté svaly na tvári uvoľnila a zatvárila sa skoro prívetivo. „Ako dlho zostaneš v Londýne?“

Jej dcéra pokrčila plecami. „Ešte neviem.“

„A čo plánuješ robiť, kým tu budeš?“

„Mám od práce pauzu, mama,“ pripomenula jej. „Nemám žiadne plány.“

„Hm,“ jej mama odkráčala k druhému oknu a prstom prešla po bielom parapete. Potom ho zodvihla do svetla, akoby študovala, či sa ňom nachádza vrstva prachu. „Zajtra s otcom usporadúvame malý večierok.“

„A?“

„Aké a? Je samozrejmé, že tam budeš aj ty. Ľudia vedia, že si v Londýne. Ak tam nebudeš, začne sa klebetiť.“

Bailey odvrátila pohľad od mamy a povzdychla si. Na prvé počutie to mohlo znieť ako návrh, ale ona ju poznala. Rozoznala jemný odtienok príkazu, ktorý by iní vôbec nezachytili. „Veľmi dobre vieš, že tieto tvoje akcie neznášam.“

„Príde maximálne tridsať ľudí, takže to bude naozaj komorné,“ tvárila sa, že ju prepočula.

„Je mi jedno, koľko ich tam bude. Vieš, že mi nejde o počet, ale o sortu ľudí,“ povedala Bailey a vyslúžila si tak od mamy varovný pohľad. „Okrem toho,“ pokračovala, „včera som bola vonku a dostala som sa domov až nad ránom. To posledné, čo chcem, je znova flámovať.“

„Kto hovorí o flámovaní? Bude to večierok na úrovni,“ povedala. Prižmúrenými očami si Bailey prezrela od hlavy po päty. „Na rozdiel od toho, čo sa zrejme dialo včera večer. S kým si vôbec bola vonku? S niektorým z tých špinavých odroňov, s ktorými si sa vláčila v škole? Pokiaľ viem, iných priateľov tu nemáš.“

To bola jej typická obohraná pesnička. Bailey ani nedokázala spočítať, koľkokrát ju už počula. Neznamenalo to ale, že bola voči nej menej citlivá.

„Nie že by to bola tvoja vec, mama,“ precedila pomedzi zuby Bailey, „ale ani jeden z nich nie je žiadny špinavý odroň. Ak si na to náhodou zabudla, tak ti rada pripomeniem, že Potterovci sú dosť bohatá rodina. Možno nie takí bohatí ako my, ale biedu netrú.“ Prešla po matke pohŕdavým pohľadom. „A sú rozhodne rešpektovanejší než my,“ jedovato zasyčala.

„Ako sa opovažuješ?!“ vykríkla Pansy. Jej oči šľahali oheň. „Tí špinavci nie sú ani toľko hodní, aby si ich s nami vôbec porovnávala,“ zasyčala. „Potter bol už od školy ufňukaný chudák a jeho zasrani nie sú iní.“

„Dúfam, že tvoj návrat nemá nič spoločné s tým niktošom. Snáď si nemusíme zopakovať rozhovor spred pár rokov, keď si ešte chodila do školy. Alebo áno?“

„Netreba,“ hlesla Bailey hlasom plným trpkosti. „Veľmi dobre si ho pamätám.“

„To je dobre. Ale ak by ti náhodou čo i len napadlo moje rady ignorovať...“

„Nepotrebujem ďalšiu kázeň,“ vyštekla Bailey a skočila matke do reči. Potom sa uškrnula. „Možno si ma vďaka mojej práci dostala z Anglicka, ale nezabudni, že som sa aj finančne osamostatnila. Nepotrebujem vaše peniaze ani strechu nad hlavou. Už sa mi nemáš čím vyhrážať.“

Reakcia jej mamy nebola taká, v akú dúfala. Nevybuchla, nevyrobila scénu, ako bolo jej zvykom, iba stisla ruky v päste a odvrátila od nej tvár.

„Naozaj sa chceš prepadnúť do stoky, Bailey? Máš ten najlepší základ, aký sa len dá mať a absolútne si to nevážiš. Si mladá, bohatá, slávna. Pochádzaš z rodiny s dobrým spoločenským postavením a, čo je najdôležitejšie, si čistokrvná. Neuvedomuješ si, aká vzácna je takáto kombinácia? Mohla by si mať kohokoľvek.“

Bailey nadvihla obočie. „Myslíš tým, že by som mohla mať ktoréhokoľvek bohatého chrapúňa, ktorého by si mi dohodila? Ktorý by sa hodil do tvojich plánov?“

Tvár jej mamy stuhla. „Chcem pre teba len to najlepšie.“

Bailey sa zasmiala. „Chceš to najlepšie pre seba, nie pre mňa.“

„To nie je pravda.“

Pokrútila hlavou. „Prosím, ušetri ma toho. Aj tak je tento rozhovor bezpredmetný, keďže Albus Potter by si s niekým ako som ja, ani nesadol za jeden stôl. Nemusíš sa báť, matka, on ma nikdy nebude chcieť.“

Oči jej zaistrili spokojnosťou. „Nemalo by ti to byť ľúto. Máš na viac, Bailey, oveľa viac.“

„Ja nechcem viac!“ zvolala. „Len chcem byť...,“ zarazila sa. Nikdy sa s mamou takto nerozprávala. Bolo jej cudzie hovoriť pred ňou o svojich túžbach. „Šťastná,“ hlesla napokon tak potichu, že ju jej mama možno ani nepočula a rukami si prešla po tvári. Pansy Parkinsonová pohŕdala takými nízkymi vecami ako bolo obyčajné šťastie a spokojnosť. Peniaze a moc – to boli komodity, ktoré pokladala za dôležité.

Ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo po jej priznaní, nebolo príjemné. Otočila sa matke chrbtom a zízala von oknom na rušnú Šikmú uličku. Ak sa jej mama chystala znova pliesť do života, možno bola chyba prísť do Londýna. Možno mala zostať v Paríži.

„Večierok sa začína o ôsmej,“ ozvala sa Pansy za jej chrbtom rezervovaným hlasom a zmenila tak tému. „O trištvrte ťa budeme s otcom čakať. Nemeškaj.“

Bailey vlastne odľahlo, že jej mama nechcela pokračovať v načatej konverzácii. O Albusovi sa s ňou nerozprávala od školy a vtedy išlo o mimoriadne búrlivé hádky. Netúžila si to zopakovať.

„Uvedomuješ si vôbec, že mi jedno, čo si budú tí snobi šuškať, ak tam nebudem?“

„Nezačínaj!“ varovala ju mama.

Bailey sa zhlboka nadýchla, aby sa ovládla. Nenávidela udržiavať dojem šťastnej rodiny. Predvádzať sa ako šašovia jej bolo odporné a jej mama to dobre vedela. Dvíhal sa jej žalúdok z prázdnych falošných rozhovorov s maminými takzvanými priateľmi. No napriek tomu trvala na tom, aby tam Bailey bola. A ešte sa čuduje, že jej Bailey neverí, že má na srdci iba jej dobro.

„Kto všetko tam vlastne bude?“ rezignovane sa spýtala a otočila sa do miestnosti.

Pansy trhla plecami. „Iba najbližší priatelia. Nottovci, Daivisovci, Malfoyovci, Flintovci a pár ďalších.“

Už pri prvom mene Bailey spozornela. „Príde aj Tom?“

„Nie som si istá.“

„Och,“ sklamane vyhŕkla. Thomas Nott bol jeden z mála ľudí z ich kruhov, s ktorým vychádzala. Pred tým, než odišla do Francúzska sa veľmi nepoznali, pretože študoval v Durmstrangu a počas leta sa videli iba občas. Stretla sa s ním však úplne náhodne pred dvomi rokmi v Paríži a odvtedy boli priatelia. „Budem tam,“ definitívne povedala. Veď tých pár hodín ju nezabije.

***

Večierok, ktorého bola nepriamo prinútená zúčastniť sa, bol nudnou fraškou, akých zažila vo svojom živote už niekoľko. Stála opretá o stenu v rohu miestnosti s gin tonicom v ruke a snažila sa splynúť s prostredím, aby sa vyhla občasným dotieravým otázkam a pokryteckej spoločnosti čarodejníckej vyššej vrstvy. Uchlipla si z trpkého nápoja. Všeobecná domnienka, že čarodejníci konzumujú iba jeden druh alkoholu – ohnivú whisky, bola v každom ohľade veľmi mylná. Hoci o sortimente pochybných čarodejníckych krčiem Bailey nevedela nič, v jej kruhoch nikdy nemali núdzu o rôzne druhy ostrej tekutiny. A ten, ktorý držala v ruke, patril medzi jej obľúbené.

„Užívaš si samotu?“

Strhla sa a odtiahla sa od steny. „Tom!“ prekvapene zvolala, keď ho zbadala stáť sotva pol metra od seba. Oči jej zaiskrili nadšením. Jeho tmavohnedé, vždy akoby neupravené vlasy sa leskli v žiare stoviek sviečok, ktoré osvetlovali plesovú miestnosť. V obtiahnutom čiernom saku s bielou košeľou a čiernych nohaviciach, ktoré podtrhovali jeho štíhlosť, vyzeral ako niekto vystrihnutý z módneho časopisu, čo ju však vôbec neprekvapilo. Thomas Nott vždy vyzeral až na nervy dokonale. Niežeby mala ona sama s výzorom nejaký problém, ale dokonca aj modelky ráno hneď po prebudení nevyzerali ako modelky. Tom bol úplne iný prípad, čo mala možnosť raz či dvakrát vidieť na vlastné oči.

Pristúpil k nej a ona ho zovrela vo svojom želežnom objatí. „Kde sa tu berieš?“ spýtala sa s úsmevom, keď sa od neho odtiahla, aby sa zadívala do jeho tmavých, skoro čiernych očí. Hlboké oči a lícne kosti, pre ktoré by zabíjala kdektorá žena, boli asi ten najväčší dôvod, prečo bol taký príťažlivý. „Keď si neprišiel na večeru, myslela som si, že sa tu vôbec neukážeš. Ani tvoji rodičia nič nespomínali, rozprávala som sa s nimi.“

Theodor a Sylvia Nottovci boli vlastne asi jediní ľudia, s ktorými sa v ten večer dala do reči. A aj to jedine preto, že s Tomom boli takí dobrí priatelia. Nebola síce úplne imúnna voči jedovatým pohľadom svojej mamy, ale Bailey nezáležalo na jej pocitoch natoľko, aby sa donútila viesť s jej priateľmi nudné rozhovory bez pointy.

„Ešte popoludní som bol vo Fínsku. Nevedel som, či to vôbec stihnem,“ vysvetlil a z podnosu, ktoré boli začarované tak, aby samy lietali po miestnosti a ponúkali nápoje, si vzal pohár s ohnivou whisky. „Ale predpokladal som, že tu budeš, tak som si švitol a prišiel som, aj keď sa mi hrozne nechcelo.“

Bailey sa usmiala. „Máš to u mňa. Keď si tu, aspoň potlačíš moje nutkanie začarovať mamu niekam na mesiac zakaždým, keď sa pokúsi dať ma dohromady s niektorým z tých namyslených panákov,“ zašomrala. „Ako si vôbec môže myslieť, že jej to vyjde?“

Tom sa zaškeril. „Všimol som si, že je tu podozrivo veľká prevaha mužského pohlavia. Myslíš, že sa odvážila napísať na pozvánky ‚ženám do tridsať rokov vstup zakázaný‘? A hneď za tým ‚priviezť synov vo veku od 25 do 35 – povinné‘.“

Bailey sa zachichotala a pokrútila nad ním hlavou. „Myslíš si, že by toho bola schopná? Pretože ja áno. Mala som chuť zvrtnúť sa na päte, hneď keď som vstúpila do sály a uvidela ich.“

„Skoro znieš, ako keby si tu nebola z vlastnej vôle,“ preniesol s hraným pohoršením v hlase a vyvalil na ňu svoje hnedé okále. „Vieš, čo by dali iné za takýto výber potencionálnych manželov?“

Bailey si odfrkla. „Potencionálnych manželov? To určite!“ zašomrala a napila sa z gin tonicu. Zodvihla hlavu a uškrnula sa na neho. „Ako môžeš povedať, že tu nie som z vlastnej vôle! Myslela som, že to hrám celkom dobre.“

Nadvihol obočie. „Videla si sa v zrkadle? Na tom znechutenom výraze ti radím popracovať.“ Zamračil sa. „Ako ťa vlastne presvedčila? To ma fakt zaujíma.“

Trhla plecami. „Moja mama má nevšedný talent dosiahnuť svoje aj bez toho, aby vôbec otvorila ústa. Škoda, že som to po nej nezdedila. Svet by bol hneď jednoduchší.“

Tom prevrátil oči. Presunul sa na miesto vedľa nej a oprel sa o stenu. Hravo, ale jemne jej buchol lakťom do ramena. „Ako keby si to mala merlinviako ťažké,“ povedal. „Ako ti to tu ide? Pokiaľ sa správne pamätám, ešte pred pár mesiacmi si sa dušovala, že sa do Londýna už nevrátiš.“

Bailey k nemu otočila tvár a zadívala sa na neho s veľavravným kyslým výrazom. „To len preto, že som krátko predtým navštívila našich. To bola veľká chyba.“

„No veď práve. Niekde som čítal, že tu už chceš zostať a neviem si predstaviť, že by si žila u rodičov a nespáchala niekedy v dohľadnej budúcnosti úkladnú vraždu. Pekné dievčatá to nemajú v base zrovna ľahké – teda, za predpokladu, že nekopeš za druhý tím.“

Bailey vyprskla smiechom a tentoraz ona buchla lakťom jeho. Ale nie až tak jemne. „Myslím si, že oba vieme, za ktorý tím kopem. A pokiaľ ide o ten bulvárny plátok, ktorý si čítal, aj keď som ti stokrát vravela, aby si neveril ničomu, čo napíšu, je to lož. Chcem tu zostať iba pár mesiacov, kým si dávam pauzu od fotenia. Potom sa vrátim späť do práce a do Paríža. Okrem toho nebývam u rodičov. Kúpila som si byt v Šikmej uličke.“

Tom sa zamračil. „Kúpila si si byt v Šikmej uličke, len aby si v ňom bývala pár mesiacov? Páči sa ti vyhadzovať galeóny von oknom?“

Skôr než mohla Bailey odpovedať a vysvetliť mu, že vo Francúzsku neplánovala zakotviť natrvalo, doľahol k nim hlas Pansy Zabiniovej. „Thomas!“ vykríkla a prihnala sa k nim. Bailey ustúpila, aby sa jej uhla z cesty. „Vyzeráš skvele! Som rada, že si to stihol.“ Naklonila sa k nemu, čo značilo, že očakávala, že ju pobozká na líce. A nemýlila sa. Tom taký nápadný náznak nemohol prehliadnuť. Niekedy sa pri jej mame čarodejník jednoducho musel podvoliť.

„Pani Zabiniová,“ oslovil ju Tom, „len sa mi to zdá, alebo vyzeráte rok od roka mladšie? Keby som vás nepoznal, myslel by som si, že ste Baileyna sestra.“

Jej mama sa zachichotala ako nejaká naivná tínedžerka. Bailey prevrátila oči a odvrátila od nich pohľad. Neznášala mamine lepkavé reči a falošnú zdvorilosť, ktorú jej na jej znechutenie Tom opätoval.

„Vidím, že Bailey sa podujala robiť ti spoločnosť,“ s úsmevom podotkla a preskočila z jedného na druhého veľavravným pohľadom. „Som rada, že je v spoločnosti takého príjemného džentlmena.“

Premerlina, toto sa jej snáď iba zdalo. Nápadnejšia asi už ani nemohla byť. Bailey stisla pery a bojovne si založila ruky na hrudi. „Pribrzdi,“ precedila pomedzi stisnuté zuby.

Pansy po nej zazrela, ale keď sa obrátila späť k Tomovi, jej tvár bola opäť samý úsmev. „Matke sa predsa nemôže zazlievať, ak je rada, že jej dcéra si vybrala správnych priateľov.“

„Samozrejme,“ zdvorilo odvetil Tom, očividne nevediac, čo iné na to povedať. Bailey by mala pár návrhol, ale tie sa v tej chvíli neodvážila vysloviť nahlas. Iba pred pár rokmi ju bola jej mama ochotná vydediť, keď zistila, že svojich priateľov si vybrala z nesprávnej sorty. Samozrejme, stále ju to škrelo, ale zistila, že s tým už nemohla nič urobiť. Modlila sa iba, aby si z tých kruhov náhodou nevybrala aj manžela. A preto bola taká nechutne milá k Tomovi. Bailey vedela, že čo sa týkalo Toma, jej mama si robila obrovské nádeje. A bolo to aj vidieť.

„Pred pár rokmi Bailey urobila pár zlých rozhodnutí,“ pokračovala jej mama a Bailey na ňu vyvalila oči. Nemohla uveriť, na čo práve narážala.

„Hm,“ odkašľala si Bailey hlasnejšie, než bolo nutné, „Nemala by si sa venovať hosťom?“ ostro sa jej spýtala dúfajúc, že sklapne a nebude pokračovať v tom, čo začala.

Pansy však svoju dcéru úplne ignorovala. „Zaplietla sa s pár nesprávnymi čarodejníkmi, ale to je už dávno preč. Preto som rada, že ju vidím v tých správnych rukách.“

Bailey hodila pohľadom po Tomovi, ktorý zjavne nemal vôbec potuchy, ako reagovať a vyzeral, že by tam najradšej ani nebol. Potom sa sústredila znova na mamu. „S tými nesprávnymi ľuďmi sa stále priatelím,“ zdôraznila a snažila sa krotiť svoj hnev, aby nezvýšila hlas. „Ale ty by si na to najradšej zabudla, že?“

Pohľad, ktorý po nej mama vyslala, by mohol kdekoho odstrašiť, ale na Bailey to už nefungovalo. „Možno ti Thomas naleje trochu rozumu do hlavy a ty konečne pochopíš, že tí ľudia pre teba nie sú vhodní.“

„Vhodní?!“ vyhŕkla Bailey a tento raz sa už neovládala ako pretým. Dôsledkom bolo, že pár vyčančaných čarodejníkov v ich blízkosti sa na nich začudovane zadívalo.

Pansy prehovorila skôr, než mohla jej dcéra pokračovať. „Teraz to nebudeme preberať,“ ostro zdôraznila. Pohľad, ktorým sa na ňu dívala, sľuboval desivé následky, ak ju neposlúchne.

Bailey si zahryzla zvnútra úst do líca a zhlboka sa nadýchla. Ani ona nemala záujem vyrobiť škandál, ale ak bola v jej blízkosti jej mama, bolo veľmi ťažké udržať sa pod kontrolou. Najmä ak mala podobné pripomienky.

Pansy odvrátila tvár od svojej nehodnej dcéry a pozrela sa na Thomasa. Jej zachmúrené čelo sa vyhladilo a žiarivý, hoci falošný, úsmev nahradil hnevlivo stisnuté pery. „Ospravedlňujem sa za Bailey, niekedy dokáže byť príliš emotívna.“

V Bailey to vrelo. Potrebovala všetku svoju energiu, aby zostala ticho a nezačala ďalšiu roztržku. Zachmúrene pozorovala, ako Tom prikývol, na tvári mal napätý úsmev. Videla na ňom, že aj jemu bola tá situácia trápna a to ju trochu zamrzelo, pretože vedela, že keby na svoju mamu nereagovala, mohla tomu zabrániť.

„To je v poriadku,“ rozpačito odvetil a hodil očkom po Bailey.

Jej mama, očividne si vedomá toho, že pokračovať v rozhovore by neprinieslo nič dobré, pokývala hlavou a teatrálne si povzdychla. „Rada by som zostala v tvojej milej spoločnosti,“ to nepatrilo Bailey, ale Tomovi, „no musím sa venovať aj druhým hosťom.“ Bolo jasné, že sa v tej chvíli všetkým trom uľavilo. Jej mama sa s nimi rozlúčila, po Bailey vyslala ešte jeden nevraživý pohľad s prísľubom nepeknej dohry a už jej nebolo.

Medzi priateľmi nastalo ticho, ktoré nebolo príjemné ani jednému z nich. Prvý, kto ho prerušil, bol Tom.

„No, to bolo zaujímavé,“ povedal hlasom, ktorý nevyjadroval žiadnu emóciu, ktorú by Bailey rozoznala. „A trápne,“ dodal po chvíli a následne si odpil poriadny dúšok zo svojej ohnivej whisky.

Bailey si povzdychla a na chvíľu zvesila hlavu. Tom o jej vzťahu k mame vedel, ale nikdy nebol svedkom ich výmen názorov. Hoci toto sa za hádku považovať nedalo, bolo to nepríjemné pre nich oboch a jej bolo ľúto, že ho dostala do takej pozície. „Mrzí ma, že si to musel vidieť. Mala som sa ovládnuť, ale.... keď začne s tými svojimi sračkami,“ zaprskala, „nedokážem byť ticho.“

„Takže je stále naštvaná kvôli tomu tvojmu Albusovi?“

Bolo skoro vtipné, ako sa jej ešte stále zovrel žalúdok, keď niekto spomenul jeho meno. Skoro. Lenže v tejto chvíli a po toľkom čase to bolo skôr smutné a patetické. Bailey to štvalo a hanbila sa za to dokonca aj sama pred sebou. „Ona je stále naštvaná. Bodka,“ zašomrala.

„S ním to teda nemá nič spoločné? Pretože on je v Londýne a ty si v Londýne...,“ nechal vetu doznieť s nevypovedaným náznakom, ktorý si Bailey ľahko domyslela.

Pokrútila hlavou. „Už som ti povedala viackrát, že ma nechce,“ zdrávaho odvetila.

„Ale to bolo ešte v Paríži. Teraz si tu. On je tu tiež. Tak aký je problém?“ spýtal sa so skutočným záujmom v hlase. „Povedala si mi, že predtým ťa chcel.“

„No, tak už ma nechce,“ odsekla a naštvaným gestom priložila pohár k svojim perám. Dúfala, že ostrý horkastý nápoj ju trochu upokojí.

„Ako to vieš?“ nedal sa odbiť. „Stretla si sa s ním?“

Bailey sa na neho zadívala, než znova odvrátila pohľad a pozerala do prázdna, spomínajúc na ich posledné stretnutie. Vtedy sa dozvedela, že Albus je boxer a svet sa s ňou zatočil. Ešte stále sa z toho nevedela spamätať. „Áno. Bola to iba náhoda, nevyhľadala som ho, ale stretla som sa s ním.“

„A?“

„A je to tak, ako som ti povedala. Nechce ma. Vlastne sa mu tak hnusím, že sa so mou nechcel ani rozprávať,“ trpko odvetila.

„Hm.“

„Čo?“

„Aspoň vieme, že je v poriadku,“ zamumlal. Keď uvidel jej nechápavý výraz, pokračoval: „Každý, kto je namotaný na babu tak dlho, nemôže byť v poriadku.“

Aj keď Toma zbožňovala, v niektorých chvíľach jej jeho cynizmus liezol hore krkom. Zamračila sa na neho. „Možno ju miluje.“

Tom nadvihol obočie. „Tak dlho? Vieš, že neverím na tie sračky o láske až za hrob.“

Nuž, ona áno. Prečo inak by sa od Albusa stále nedokázala odpútať? „A čo tak ten, čo nenávidí dievča kvôli niečomu, čo sa stalo ešte v škole? Ten je v poriadku?“

Trhol plecami a zobral jej z ruky prázdny pohár. Spolu so svojím ho položil na podnos. „Nenávisť je silnejšia ako láska.“

„Och, to je sprostosť,“ vyprskla. „Ak už chceš porovnávať, láska a nenávisť sú rovnako silné.“

„Tak v tom prípade je idiot. A ty tiež,“ sucho povedal. Tváril sa, že nevidí pohľad, ktorým sa na neho pozrela, ale Bailey vedela, že ho videl. „Vykašli sa na neho.“

Bailey stisla pery a najprv sa rozhodla vôbec mu neodvetiť, ale napokon jej to nedalo. „Myslíš si, že to viem ovládať?“

„Nie. Ale to neznamená, že sa podľa toho aj musíš správať a čakať, kým sa pánovi dôležitému uráči zobrať ťa na milosť. Alebo, ako hovoríš, ťa už vôbec nemiluje. A čo budeš robiť v takom prípade, há?“

Neznášala tieto jeho otázky. Sklonila pohľad a pokrčila plecami. Čo mu na to mala povedať?

„Nič ti nebráni ísť von s niekým iným. Prečo nezačneš randiť? Ako vieš, že ho tak veľmi miluješ, keď si sa ani nepokúsila milovať niekoho iného?“

Bailey sa narovnala a pozrela sa Tomovi do očí. „Pretože som nestretla nikoho, kto by sa mi páčil natoľko, aby som s ním išla von. A prečo by som mala strácať čas s niekým, kto ma vôbec nepriťahuje?“

Pohľad, ktorým ju Tom počastoval, ju skoro prinútil hanbiť sa za výhovorky, ktoré mu predostrela. „Nehovor mi, že si za tie roky, čo pracuješ v modelingu, nestretla nikoho, kto by sa ti páčil.“

„To nehovorím. Problém nastáva, keď otvoria ústa.“

Tom nadvihol obočie. „A keď otvorí ústa Albus? Povedala si mi, ako to bolo medzi vami v poslednom ročníku v škole. Zmenilo sa niečo?“

V hlave si premietla ich rozhovor po zápase. Pokrútila hlavou.

„Tak sa na neho vykašli. Ak sa k tebe nevie správať slušne, nie je ťa hoden. A koniec-koncov možno má nejakú inú, zvážila si takú možnosť?“

Zvážila. Posledných pár hodín nebola schopná myslieť na nič iné iba na neho. Ako sa dostal k boxu, prečo ju stále tak neznášal, kto vedel o jeho pästnej kariére a... samozrejme, či nie je nejaká budúca pani Potterová. A asi milión iných malých, nepodstatných vecí. Až jej zo seba bolo zle.

„A tvoja mama by radšej skočila pred avada kedavra, než dovolila, aby si s ním niečo mala,“ ozval sa Tom, keď neodpovedala.

Bailey si odfrkla. „Je mi úplne jedno, čo chce alebo nechce moja mama. Som samostatná, nemôže mi riadiť život.“

„Ale ako vidím,“ porozhliadol sa po sále, „rada sa o to pokúša.“ Bailey prikývla, ale zostala mlčať. Rozhovor o Albusovi ju obral o poslednú štipku dobrej nálady, ktorá jej po strete s mamou zostala. Dúfala, že večierok ju aspoň rozptýli, ale nie, jasné že nie, pretože Tom ho musel spomenúť.

„Vieš, prečo ho tvoja mama tak neznáša?“ spýtal sa tlmeným hlasom.

Bailey sa na neho prekvapene pozrela. „Je to Potter! Aký iný dôvod potrebuješ?“

„Myslíš si, že je to iba kvôli tomu, že ako študenti Pottera, Weasleyho a Grangerovú neznášali všetci slizolinčania?“

Bailey sa už-už chystala odpovedať, ale napokon vydýchla vzduch z pľúc a prižmúrila oči. „Vieš niečo, čo ja nie?“

„Niečo som počul,“ nerozhodne vyslovil. Zastrčil si ruky do vreciek a zahľadel sa cez sálu na druhú stranu k bufetovým stolom, kde stáli jeho rodičia. Tom bol skoro vernou kópiou svojho otca. Po svojej nízkej svetlovlasej mame zdedil iba lícne kosti a, našťastie, povahu. „Raz som si vypočul rozhovor mamy a otca.“

„A?“ posúrila ho, keď sa nemal pokračovať.

„Vieš, že moja mama bola jedna z kamarátiek tvojej mamy – stále je. V škole si boli dosť blízke. Počul som, ako sa raz bavila s otcom o tom, že tvoja mama...“ jeho hlas zanikol.

„Že moja mama čo?“ Bailey bola netrpezlivá. Takto váhať a naťahovať čas sa na Toma vôbec nepodobalo a to ju znervózňovalo. „Pokračuj.“

„Tvoja mama bola vraj tajne zamilovaná do Pottera. Odmietol ju a dal prednosť Weasleyovej. Vedelo o tom iba pár ľudí a zjavne sa im to podarilo udržať v tajnosti.“

Bol to vtip? Najprv ani nevedela, ako má na niečo také absurdné reagovať. Potom vyprskla smiechom. „Tak to bolo dobré, Tom. Moja mama a Harry Potter? Nič absurdnejšie som v živote nepočula.“

„Nerobím si žarty,“ povedal Tom s kamennou tvárou a Bailey sa prestala smiať. „Podľa mojej mamy sa tvoja mama zamilovala do Pottera a keď ju odmietol a dal prednosť chudobnej Weasleyovej, zlomilo ju to. Znenávidela ho. Dáva zmysel, že nechce, aby si sa zaplietla s jeho synom.“

***

Odkedy prišla do Londýna, nemala ani jeden pokojný deň. Hádzali na ňu jednu bombu za druhou. Jej rodičia, Albus, jeho sestra, mamine údajné neopätované city k Potterovi... vyzeralo to skôr, že sa presťahovala do nejakej alternatívnej reality a nie späť domov. A keď sa aj zdalo, že má konečne jeden pokojný deň, mama jej pošle vrešťadlo, aby jej poriadne vyčistila žalúdok kvôli tomu incidentu na večierku. Niežeby to Bailey nečakala, ale aj tak jej to pokazilo polovicu dňa. Už len to, že ju mama vykrstila prostredníctvom vrešťadla, ako keby mala sedem, ju dostatočne rozladilo. To, čo jej vykričala, spustilo iba ďalší nával znechutenia.

Okrem toho stále čakala na Liline návrhy bytu, ktoré jej mala poslať do dvoch dní, ale neposlala. V liste sa jej ospravedlnila a napísala, že vzhľadom na zvýšený záujem klientov o jej služby to bude trvať dlhšie. Bailey si nebola istá, či to bola fakt pravda, alebo sa Lily rozhodla nechať ju čakať len preto, kto bola. Ak to bol ten prípad, mala dosť odvahy, ak zvážime, že Bailey by sa kvôli tomu mohla sťažovať u jej nadriadených – čo, samozrejme, neurobí.

Bailey si povzdychla, kým listovala krátkym nápojovým lístkom. Už asi po stýkrát sa pýtala sama seba, čo tam robí. Vrátiť sa sem bol vlastne Tomov nápad. Keďže chodil do Durmstrangu a nepoznal Albusa, trval na tom, že ho chce vidieť. Jediné miesto, kde mu ho mohla Bailey ukázať bez toho, aby nevzbudila nežiadúcu pozornosť, bol klub, kde boxoval. To bolo prvýkrát, čo tam šla, po tom, čo zistila, aké je jeho hobby. Na druhý a tretíkrát nemala už žiadne vysvetlenie. Iba to, že sa úplne scvokla.

U čašníčky si objednala červené víno a porozhliadla sa okolo seba. Sála bola zaplnená zatiaľ iba spolovice, aj keď bol už jeden zo zápasov v plnom prúde. Bailey sa oň ale vôbec nezaujímala. Radšej sledovala publikum a skúmala ich tváre, aby zistila, či tam nesedí niekto, koho bude poznať. Bol to logický predpoklad, keďže jedným z dvoch aktérov nasledujúceho zápasu mal byť Albus. A Bailey stále nevedela, kto všetko vlastne o jeho aktivitách vie. To bol dôvod, prečo sa tam cítila tak nepríjemne. Jej telo bolo napäté očakávaním, že každú chvíľu ju niekto spozná a osloví ju. Úplne najhorší scenár by bol, keby to bol niekto z čarodejníckej komunity a dostalo sa to k Albusovi. Ak si dovtedy nemyslel, že ním bola posadnutá, tak teraz by si to pomyslel na sto percent. Vlastne si to o sebe občas myslela ona sama. Už prísť sem s Tomom bola chyba, ale na túto chybu mala spoň nejaké vysvetlenie. Tie ostatné dva razy bola vyložená hlúposť, ktorá sa nedala skryť za žiadnu snôžku lží.

„Nikdy by mi nenapadlo, že budeš holdovať pästným súbojom.“

Bailey sa strhla a zvrtla sa k neželanému príchodiacemu. Jej obavy sa potvrdili, za čo si v duchu poriadne zanadávala, ale teraz sa už nič nedalo zmeniť. Kým si ho mlčky prezerala a hodnotila, ako veľmi sa zmenil od vtedy, čo ho videla naposledy, tuho premýšľala nad tým, ako mu vysvetlí svoju prítomnosť na takom mieste.

Sťažka si povzdychla, keď jej nanapadlo nič dôveryhodné. „Neholdujem,“ odvetila s predstieraným pokojom v hlase. Čo mu povie, sa rozhodla na poslednú chvíľu. Bola to síce chabá lož, ale sčasti bola založená na pravde. Ibaže tá pravda bola platná pred pár dňami. „Ale mám sa tu stretnúť s priateľmi, ktorí áno.“

Vyviedlo ju z miery, keď Scorpius neodišiel, ale prisadol si k nej. Mlčky sledovala, ako si objednal pitie a nahol sa dopredu, aby si oprel lakte o kolená. V miestnosti vládlo mierne šero, no pár sviečok, ktoré boli zapálené, vyžarovali mäkké svetlo a to sa odrážalo od jeho bledých vlasov a menilo ich farbu na zlato. Bailey postrehla tých pár zmien, ktoré sa s ním odohrali, a podľa ktorých vedela s istotou povedať, že už nie je tínedžer. Celú tú premenu by mohla zhrnúť do jednej vety. Scorpius Malfoy vyzeral mužnejšie.

Bailey bolo vždy jasné, prečo po ňom bažila trištvrťka dievčenskej časti rokfortských študentov. Dokonca aj ona mala obdobie, keď po ňom pokukovala, ale to bolo do určitej miery zapríčinené aj tým, že ju k tomu tlačila matka. Keď sa na neho pozerala teraz, nepochybovala, že Rose mala čo robiť, aby od neho odohnala zástupy žien, ktoré určite čakajú na jej najmenšie zaváhanie, aby sa mohli na Scorpiusa vrhnúť.

„Al mi povedal, že ste sa stretli.“

Bailey sa zamračila, keď sa jej rozbúšilo srdce a v duchu zanadávala. Takže to vedel. Nuž, aj tak nemienila nahlas priznať, že mu klamala, hoci to bolo očividné. „A čo ti povedal?“ spýtala sa.

Pokrčil plecami. „Veľa toho nebolo.“

„A to málo bolo čo?“

„Iba že si tu bola s priateľmi a prišla si za ním do šatne.“

„To je všetko?“ prekvapene sa opýtala. Nechcelo sa jej veriť, že Albus by mu nepovedal nič viac. Boli predsa najlepší priatelia.

„Takmer všetko.“

Bailey zaškrípala zubami a razantne sa oprela v kresle. Preložila si ruky na bruchu akoby v modlitbe a mračila sa na neho. „Musím z teba všetko ťahať?“

Načiahol sa po pohári, ktorý mu priniesla čašníčka, a odpil si. „Nepáčilo by sa mu, keby vedel, že sa s tebou o ňom rozprávam.“

Odfrkla si. „Tak odíď.“

„Ale,“ Scorpius pokračoval, ignorujúc jej prerušenie, „nie si iba Rosina priateľka, ale aj moja.“

Rozprávať takto záhadne sa na neho vôbec nepodobalo. „Preto si za mnou prišiel?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím. „Aby si mi povedal, že ma považuješ za priateľku? Povedz narovinu, čo chceš, Scorpius.“

„Predpokladám, že si sem neprišla iba na pohár vína, ale aby si videla Albusa.“

Bailey stisla pery.

„Pozri, neviem, čo sa medzi vami stalo v šiestom ročníku, ale-“

„Na tom už teraz snáď nezáleží, nie?“ skočila mu do reči podráždeným tónom. Vôbec sa jej nechcelo púšťať sa touto cestou. Čo sa stalo v Rokforte, bola dávna história, ktorú nemalo zmysel vyťahovať. V takom prípade bola však dobrá otázka, prečo tam teda sedí a čaká na chvíľu, kedy uvidí Albusa.

„Práveže si myslím, že záleží.“

Bailey naňho vrhla ostrý pohľad. „Čo tým myslíš?“

„Premýšľala si nad tým, ako sa dostal Albus k boxu?“

„Samozrejme. Nie je to práve profesia, ktorá sa k nemu hodí.“

Scorpius pokrútil hlavou. „Ani taká, ktorú by si vysníval.“

„Tak prečo to teda robí?“

„To je otázka,“ načiahol sa po svoje pitie, „na ktorú by som chcel poznať odpoveď aj ja.“ Doprial si poriadny dúšok. „A mám tušenie, že by si mi s tým mohla pomôcť.“

Baileyno obočie vyletelo nahor. „Ja?“

Scorpius prikývol.

„Albus sa na mňa sotva pozrie. Ja som ten posledný človek, ktorý by ti mohol pomôcť s niečím, čo sa týka jeho.“

„To je presne dôvod, prečo si na to tá pravá.“

Bailey si preložila nohu cez nohu a schmatla svoj pohár s vínom. „Nepadol si náhodou niekedy v poslednej dobe na hlavu?“ Odpila si.

Slizolinčan siahol po svojej bohatej zásobe suchých, znudených úškľabkov. „To nie je vtipné, Bailey, myslím to vážne. Box je iba vrchol ľadovca.“

„A čo chceš odo mňa?“ rozčúlene sa spýtala. Rozhodila rukami tak prudko, že skoro vyliala víno z pohára. Zamračila sa a položila ho na stôl. „Aby som za ním išla a spýtala sa ho, prečo to robí? Ty si jeho najlepší priateľ, prečo to neurobíš sám?“

„Pretože sa so mnou na tú tému odmieta rozprávať.“

„Ani mne to nepovedal, keď som sa ho na to opýtala.“

Scorpiusov odhodlaný výraz sa nezmenil, iba trhol plecami. „Tak musíš byť presvedčivejšia.“

„Povedal mi, že chce, aby som ho nechala na pokoji a to mienim urobiť.“

Blondiak sa nepríjemne uškrnul. „Vidím, ako ho nechávaš na pokoji.“

Scorpius už niekoľkokrát pokúšal jej trpezlivosť a tento raz toho mala akurát tak dosť. „Čo odo mňa očakávaš?“ vyhŕkla hlasnejšie, než chcela. „Albus ma neznáša rovnako ako pred rokmi. Sotva ma strpí vo svojej blízkosti a sám povedal, že bol radšej, keď som bola preč a nič o mne nevedel. Ak si myslíš, že ja som ten, komu sa zverí, klameš sám seba.“ Bailey vstala z kresla a naštvane schmatla svoju kabelku. Vedela, že ísť sem bol zlý nápad a stretnutie so Scorpiusom to iba potvrdilo. Prehodila si kabelku cez rameno, ale skôr než sa stihla zvrtnúť a rozčúlene odtiaľ vypochodovať, Scorpius ju chytil za ruku. Trhol ňou tak silno, že ju stiahol dolu a ona tvrdo dopadla na kreslo. Zazrela na neho, ale nedal jej príležitosť vynadať mu.

„Neviem, či si si to všimla,“ pokračoval tak pokojne, ako keby sa nič nestalo, „ale Albus sa v posledných rokoch zmenil a nemôžem povedať, že k lepšiemu. Jednu vec viem – a to, že sa to začalo už na škole. Povedal som, že neviem, čo sa medzi vami vtedy stalo, ale myslím si, že tá zmena má niečo spoločné s tebou.“

„Takže teraz je všetko moja vina?!“ vytočene vyhŕkla. „A čo ešte? Môžem aj za prírodné katastrofy a globálne otepľovanie?“

Liezlo jej na nervy, že ona bola taká napálená a Scorpius vyzeral, že sa ho to vôbec netýka. Iba prevrátil oči, ako keby bola hlúpe neposlušné dieťa, ktoré tára do vetra. „Nepreháňaj,“ odvetil. „Nepovedal som, že je to tvoja vina. Iba si myslím, že sa to tebou začalo.“

„Skutočne o tom pochybujem,“ zaškrípala odpoveď pomedzi zuby.

„Prečo?“

„Pretože Albus ma neznáša.“

Scropius nadvihol obočie. „Myslel som si, že problém bol v tom, že ty si neznášala jeho.“

Bailey si povzdychla a odvrátila od neho pohľad. „To malé nedorozumenie sa vyriešilo v siedmom ročníku, nie? Každý vedel, že to bola lož.“ Povzdychla si. „Pozri, ak chceš vedieť, čo sa stalo v škole, opýtaj sa Albusa. Ak ti to povie, pochopíš, prečo s tým nemám nič spoločné a ak nie...“ zaváhala. „Rose o tom vie tiež.“

Scorpius nevyzeral zmienkou o svojej priateľke vôbec prekvapený. Bailey napadlo, či mu celú pravdu už náhodou Rose nepovedala a on sa iba tváril, že o ničom nevie. No skôr než sa ho to stihla opýtať, z vravy na pódiu, ktorú takmer nevnímala, doľahlo k jej ušiam jedno meno. Blesk. Okamžite spozornela a pohľad vrhla na boxerský ring. Uprostred stál nízky muž v stredných rokoch oblečený v čiernom obleku. V ruke držal mikrofón a predstavoval súperov. V pravom rohu ringu poskakoval hrozivo vyzerajúci počerný zápasník oblečený do modrých krátkych nohavíc. Boxera v červenom, ktorý stál v ľavom rohu a dvíhal ruku v rukavici, aby pozdravil svojich fanúšikov, dobre poznala. Aj z diaľky rozoznala, že po ranách, ktoré mu súperi uštedrili v predchádzajúcich zápasoch, nebolo ani stopy. Jeho alabastrová tvár bola znova dokonalá a pripravená na ďalšie údery. Bailey naprázdno prehltla a odvrátila od neho pohľad.

Nemyslela si, že to bude stále bolieť, ale bolelo to. Zápas sa ešte ani nezačal a ona už stískala obierky na kresle. Nebolo divu, že ani jedenkrát vydržala až do konca zápasu. Hoci vedela, že postačí pár švihnutí prútikom a jeho početné rany spolu s bolesťou sa stanú minulosťou, nedokázala sa na to pozerať.

„Si v poriadku?“

Vrhla pohľad na Scorpiusa. „Áno,“ odvetila, snažiac sa znieť vyrovnane. Bola hlupaňa. Vôbec tam nemala čo robiť. Albus ju predsa odmietol viackrát, než dokázala spočítať. A Scorpius to vedel. Musel si o nej myslieť, že nemá ani za štipku sebaúcty.

Chcela sa ho ešte opýtať, čo myslel tým, keď povedal, že box bol iba vrcholom ľadovca. Rose sa jej nikdy nezmienila, že by mal Albus problémy alebo že by s ním nebolo niečo v poriadku. Zrazu jej však pripadalo nemožné zostať tam. Nie, keď si nielenže myslela, že pred ním vyzerá ako chudera, ale sa tak aj cítila.

Vstala z kresla. Na rozdiel od prvého razu boli teraz jej pohyby pomalé. Tvár obrátila k boxerskému ringu a naslepo siahla po kabelke. „Už budem musieť ísť,“ povedala a prinútila sa odvrátiť zrak a pozrieť sa Scorpiusovi do očí. „Žijem v úplne inom svete než on a ako si naznačil na začiatku, vôbec by som tu nemala byť. Neviem, čo sa s ním deje a nemôžem ti pomôcť, pretože Albus je pre mňa cudzí človek.“

Scorpius vstal tiež a pokrútil hlavou. „Ani jeden z nás tomu neverí.“

„Nevidela som ho roky, Scoprius. Keď som sa vrátila, poslal ma do čerta a tým sa naše životy úplne rozdelili. Ja k vám už nepatrím.“

„Myslím, že Rose by namietala, keby to počula,“ zachmúrene povedal.

„Vieš, že tak som to nemyslela. Pozdrav ju odo mňa.“ Zvrtla sa, vykročila a vyšla z miestnosti. Necítila sa skvelo, ale už sa ani necítila tak úboho ako pred chvíľou.

„Mám mu povedať, že si tu bola?“

Bailey sa zarazene zvrtla. Nečakala, že ju bude Scorpius nasledovať.

Pokrútila hlavou. „Nahneval by sa, keby to zistil.“

„Myslím si, že sa mýliš.“

Smutne sa usmiala, ale nevyvrátila mu to. Načo vôbec? Ona to aj tak vedela najlepšie. Pokrútila nad ním hlavou a zvrtla sa. Albus bol iba hlúpou nostalgiou, ktorá sa jej znova dostala pod kožu, ale ona si bola istá, že ho odtiaľ vypudí. Možno si dokonca vezme k srdce aj Tomovu radu a začne randiť. Ublížiť jej to predsa nemôže, nie?