Hra na lásku 2

---

​Bailey by tam očakávala skoro kohokoľvek. Ani sedemhlavý drak by ju tak nešokoval ako Albus Potter. Vidieť ho uprostred boxerského ringu dotlčeného a tackajúceho sa ju posadilo späť do kresla. Civela na neho prázdnym pohľadom. Jednoducho si nedokázala uvedomiť, že ho tam naozaj vidí. Jej oči ho videli, ale mozog tú informáciu úplne odmietal. Veď čo by tam Albus robil? Prečo by to robil?

Nerozumela, ako to vôbec bolo možné. Albus síce bol zo slizolinu, ale nikdy nebol ten typ slizolinčana. Nikdy sa nepúšťal do bitiek. Jednoducho to v sebe nemal, nebol násilnícky. A ak už mal s niekým bojovať, vždy by si vybral radšej prútik ako päste.

Zrazu bola rada, že sedí v zle osvetlenom hladisku, kde ju nemôže vidieť. Nie že by ho to snáď zaujímalo, aj keby ju tam uvidel sedieť takú vyvedenú z miery. Počas posledných dvoch rokov v Rokforte bola prinútená zmieriť sa s myšlienkou, že aj kamienku pod jeho topánkou venuje viac myšlienok ako jej.

„Bailey?“ doľahlo k nej zrazu.

Otočila sa k Vanesse, ktorá sa na ňu pozerala vyplašeným pohľadom. „Si v poriadku? Je ti nevoľno?“

Nebolo jej nevoľno, ale pochybovala, že bola v poriadku. Zatvorila oči, potriasla hlavou a potom ich znova otvorila. Nepomohlo to. Albus stál stále uprostred boxerského ringu a jeho arogantný úškľabok, ktorý bol kedysi dávno na jeho tváry takým zriedkavým úkazom, odhaľoval gumenný chránič zubov.

„Bailey!“

„Čo sa deje, láska?“

„Neviem, asi jej prišlo zle. Mali by jej priniesť vodu.“

Akoby odnikiaľ sa vo Vanessinej ruke zjavil pohár s krištáľovočistou vodou. Bailey sa napila a pohár položila s hlasným, ale neúmyselným buchotom na stôl. „Som v poriadku,“ povedala.

„Nebuď smiešna!“ vyhŕkla jej priateľka. „Jasné, že nie si v poriadku. Vyzeráš, ako keby si práve videla ducha.“

„Nie, naozaj. Som v poriadku, len.... som prekvapená,“ povedala, keď našla vo svojej rozhodenej mysli ako-tak vhodné slovo. V skutočnosti ale prekvapená vôbec nepokrylo celý rozsah toho, čo sa v nej odohrávalo. Ani zďaleka nie.

„Čo ťa mohlo, preboha, tak veľmi prekvapiť?“

Bailey na ňu uprela svoje blankytné oči. Na chvíľu zaváhala, ale rýchlo zhodnotila, že nebol dôvod, aby pred ňou toto nečakané odhalenie zamlčala. Vanessa sa o čarodejnícky svet absolútne nazaujímala a Bailey ani nevedela, či to, čoho sa práve stala svedkom, bolo tajomstvo alebo o tom vedia všetci okrem nej. „Ten boxer, ktorý vyhral... poznám ho.“

„Och,“ reagovala Vanessa. „Z tvojej reakcie predpokladám, že si o jeho profesii nevedela. A že to je niekto dôležitý.“

Prikývla. „Myslela som si, že robí niečo úplne iné. Ale nevidela sme sa roky, takže... Len nechápem prečo. Čo ho to vôbec napadlo?“ pýtala sa ani nevedela koho, pretože jej spoločníci jej nemohli odpovedať. Zodvihla hlavu a očami preletela po Vanessinom priateľovi a jeho bratovi. V ich tvárach sa nezračila panika, ako pred chvíľou vo Vanessinej, ale rozhodne vyzerali aspoň trochu znepokojene. Bailey sa pokúsila o ospravedlňujúci úsmev a zadívala sa na priateľku. „Prepáčte. Nechcela som urobiť taký rozruch.“

Vanessa mávla rukou. „Kašli na to. Hlavne že to nie je nič vážne. Už som si myslela, že si dostala infarkt alebo čo. A pokiaľ ide o toho boxeristu, môžeš sa ho na to ísť spýtať, nie?“ navrhla.

Na také niečo Bailey ani nepomyslela. Držala si od neho odstup toľké roky, že jej takáto možnosť dokonca vôbec nezišla na um. Bolo by to aspoň na niečo dobré? Nevedela ani, čo by mu povedala a dokázala si predstaviť to ťaživé ticho, ktoré by sa medzi nimi rozhostilo. Nemali si čo povedať. Možno jej už odpustil, že sa k nemu v škole správala tak hrozne, ale veľmi pochybovala, že by jej návštevu ocenil. A ktovie, možno k nej stále cíti tú istú zášť ako pred rokmi. Bailey to nevedela. Scorpius a Rose, ktorí k nemu mali najbližšie, ho pred ňou sotva spomenuli a ona sa ich na to nikdy nespýtala. Jednak nechcela jatriť staré rany a jednak sa ich odpovede obávala.

A ak mala byť úprimná, už len myšlienka na to, že by za ním mala ísť ju donútila chvieť sa od obáv. Nebála sa ho, to rozhodne nie. Nikdy k nej nebol fyzicky hrubý a Bailey si bolo stopercentne istá, že patrí k tým mužom, ktorí by radšej nechali zmlátiť seba, akoby sa mali takým spôsobom dotknúť ženy. Ale po šiestom ročníku k nej bol... Dralo sa jej na za jazyk slovo krutý, no nebolo to úplne tak. Nebol k nej vyslovene zlý, ale bol nepríjemný. Využil každú príležitosť, aby jej nepríjemne odvrkol alebo spomenul niečo, čo ju bolestivo zasiahlo. Celý siedmy ročník to pokorne znášala uvedomujúc si, že na to mal právo a iba jej vracal to, čo ona spôsobovala jemu celé roky. Nikdy predtým si neuvedomila, aký ostrý jazyk Albus môže mať, ak len trochu chce. A ona by bola blázon, keby teraz niečo také zámerne vyhľadala, keď sa tomu môže vyhnúť.

Bola však aj zvedavá a ešte niečo viac. Chcela ho vidieť zblízka a uistiť sa, že je naozaj v poriadku. Uvedomovala si, že je čarodejník a nejaká nakladačka ho nemôže zložiť, ale to na tom nič nemenilo. Vidieť ho s napuchnutou a krvou potriesnenou tvárou ju zasiahlo spôsobom, ktorý ju nenechal chladnou. Nechápala, že ju pohľad naňho v takom stave mohol aj po toľkých rokoch odlúčenia zasiahnuť s tou intenzitou. To nemohlo byť normálne.

„Myslíš, že by ma pustili za ním do šatne?“ spýtala sa napokon Vanessy.

Tá pokrčila plecami. „Neviem, ale Adriano je tu častým hosťom, keď je v Anglicku. Myslím, že by ti to mohol vybaviť.“

Bailey prikývla a nechala pracovať osud. Ak jej neumožnia ísť za ním, nebude sa tam zbytočne dobíjať alebo ho vyčkávať pred klubom. Vezme to ako znamenie, že by sa do toho vôbec nemala starať. Čo by sa, mimochodom, naozaj nemala. A ak ju tam pustia, čakal ju zrejme veľmi nepríjemný rozhovor, na ktorý nebola absolútne pripravená.

***

Mala pochybnosti a zajačie úmysly, už keď ju jedna z čašníčok odprevádzala do Albusovej šatne. Možno si myslela, že si Bailey nevšimla ten opovržlivý pohľad, ale bola na omyle. Neušlo jej, ako ju šacovala od hlavy po päty s pohŕdavým výrazom na tvári. Vedela, čo si o nej to dievča myslí. Že sa ide Bleskovi, ako tu Albusa volali, podhodiť ako nejaká obyčajná pobehlica, ktorú vzrušujú bitkári. Neprekvapilo ju to, pretože podobné miesta sa vždy hemžili luxusnými prostitútkami, ktoré vyzerali ako vystrihnuté z časopisu o celebritách, takže na prvý pohľad to nebolo poznať. Či ju to urazilo, bola druhá vec. Určite by sa nad tým aspoň na chvíľu pozastavila, keby sa jednalo o nejakú inú situáciu. Alebo o niekoho iného. Mala však dôležitejšie veci na premýšľanie ako pohoršovanie nad tým, čo si o nej myslí nejaká druhoradá obsluha.

Dievča jej ukázalo, do ktorých dvier má ísť a odišlo. Bailey naprv musela narátať do dvadsať, než sa vôbec odhodlala zaklopať. Na nič nečakala a bez vyzvania vstúpila dnu. Možno mala počkať, ale bola taká nervózna, že sa obávala, že kým by jej otvoril, ušla by. Vošla dnu a namiesto očakávanej veľkej šatne s radou skriniek a lavičiek, ju privítala malá útulná miestnosť, ktorá ničím nepripomínala boxerské hniezdo. Bailey sa však nestačila, a ani vôbec nesnažila, poobzerať, pretože jej zrak ihneď padol na Albusa. Sedel na čiernej koženej pohovke, bol nahnutý dopredu s lakťami opretými o kolená a hlavu mal zvesenú medzi plecami.

„Povedal som ti, že žiadne obväzy ani zasrané mastičky nepotrebujem!“ vyhŕkol podráždeným tónom bez toho, aby sa obťažoval zodvihnúť hlavu. Mal zlú náladu a to ju ešte ani nezbadal. Neveštilo to nič dobré.

„To je jasné, si predsa čarodejník,“ povedala skôr, než si to stihla rozmyslieť. Albusova hlava vystrelila dohora tak rýchlo, až si bola istá, že to muselo bolieť. Jeho tmavé oči sa rozšírili a takmer ju prehltli. Svoje prekvapenie by nezakryl, ani keby sa sakramensky snažil, ale on sa o to ani nepokúsil.

Bailey sa podarilo potlačiť zalapanie po dychu, keď si ho prezrela takto zblízka. Jej pozornosť neupútali sinky a krv rašiaca z nosa. Tie už videla na zápase, takže na to bola pripravená. O dych ju obrali jeho jemné črty, pred pár rokmi také oblé, no teraz zaostrené dospelosťou. Z jeho bledej pokožky, elegantných lícnych kostí a ostrej línie čeľuste, ktoré boli kedysi chlapčenské a nežné, teraz vyžarovala sila a grácia. Predtým si ani neuvedomila, ako jej chýbal pohľad na neho. Teraz sa ho akoby nevedela nasýtiť. Jeho tmavé, takmer čierne oči boli ako vždy také hlboké, že by sa v nich mohla utopiť. No kedysi iskrili mladosťou a šibalstvom, zatiaľčo teraz v nich videla iba tvrdosť, z ktorej ju mimovoľne zamrazilo. Po niekdajšej veselosti už nebolo ani stopy. Ale aj napriek tomu všetkému bol krásny a nič na tom nezmenili ani rodiace sa modriny. Bol taký krásny, až ju svrbeli ruky, ako veľmi sa ho chcela dotknúť.

Naprázdno prehltla a pokúsila sa o nervózny úsmev. „Ahoj.“

Iba sa na ňu pozeral. Podrobne skúmal jej tvár, ako keby sa aj on snažil zistiť, či sa na nej počas tých rokov niečo zmenilo. Prehliadal si ju tak pozorne, až sa jej druhýkrát zasekol dych v hrdle. Opätovala mu pohľad jeho tmavých očí a ju znova prepadol pocit, že ak si nedá dobrý pozor, ľahko by sa v nich mohla stratiť. A zrazu, prvýkrát po veľmi dlhom čase sa na ňu prestal pozerať s nevôľou. Jeho oči boli mäkké a plné tepla a Bailey sa zazdalo, že v nich zazrela niečo vrúcne.

„Albus?“ oslovila ho do ticha, ktoré sa zdalo, že trvá večnosť.

Zamrkal, akoby sa práve prebudil zo sna. Realita sa mu zjavne páčila menej, pretože stiahol obočie a jeho oči stvrdli. Opona sa zatiahla. Čokoľvek, čo si v jeho očiach mohla predtým prečítať, tam už nebolo. „Čo tu robíš?“ neprívetivo sa jej spýtal.

Nečakala práve vrúcne privítanie. Snažila sa pripraviť na možnosť, že jej príchodom nebude nadšený, ale aj tak sa cítila jeho nepriateľstvom ublížene. Nezadala mu na to žiadny dôvod. „Uvidela som ťa tam,“ hlavou kývla akoby smerom k sále, „a... asi som neverila vlastným očiam a chcela som sa presvedčiť, že si to naozaj ty.“

„Prečo?“ vyprskol prudko. „Nebodaj si sklamaná,“ posmešne povedal a ústa vykrivil do ironického úškľabku. Ten pohyb okamžite upútal jej pozornosť a Bailey si uvedomila, že snáď jediné, čo sa na ňom nezmenilo, boli jeho pery. Zostali plné, ružové a šťavnaté. Boli to pery, o ktorých kedysi dúfala, že by mohli patriť iba jej. „Som predsa Potter, kam inam by som to ja mohol dotiahnuť?“

Bailey naprázdno otvorila ústa, ale ihneď ich znova zatvorila. Na takúto nevraživosť jednoducho nebola pripravená. Sklonila pohľad na svoje topánky. „Také niečo som si o tebe nikdy nemyslela,“ potichu sa bránila. Zodvihla hlavu. „Ale Rose vravela, že pracuješ na ministerstve ako auror.“

Neodvetil, iba si ju prezeral nepriateľským pohľadom. Bailey po chvíli došlo, že jej neodpovie. Sklamane si povzdychla a uprela pohľad na cícerok krvi, ktorá mu pomaly tiekla z nosa. Nechápala, čo to do nej vošlo. Vedela, ako veľmi ju nemá rád a že by sa od neho mala držať ďalej, ale predsa sa načiahla v pokuse zotrieť mu krv z pokožky nad hornou perou. Jeho reakcia ju nemala prekvapiť. Rýchlo sa od nej odtiahol, ako keby sa na neho pokúsila preniesť nejakú hnusnú chorobu. A pohľad, ktorý po nej vrhol... Okamžite ju zamrzelo, že sa o niečo také hlúpe vôbec pokúsila. Odvrátila od neho oči a snažila sa prekonať sklamanie. Zahryzla si do pery. „Prepáč,“ zašepkala. „To bolo hlúpe.“

Keď sa jej od neho nedostalo odpovede, ako nejaká hlupaňa, ktorej nedochádza, že nie je vítaná, vytiahla prútik. „Môžem ti to uzdraviť,“ navrhla a už-už napriahala ruku, ale pohľad, ktorým sa na ňu Albus zadíval, ju úplne zmrazil v pohybe.

„Nepotrebujem tvoju pomoc.“

„Jasné,“ rýchlo vyhŕkla a nervózne si odkašľala. „Samozrejme, vieš si to uzdraviť aj sám,“ povedala. Bola to však blbosť. Ani ten najväčší idiot by neriskoval použiť prútik na svoju vlastnú tvár. Musel mu to uzdraviť niekto iný, ale dal jej veľmi očividne najavo, že ona to nebude.

„Prečo si tu?“

„Je to vlastne len náhoda. Je tu kamarátkin priateľ, prišli sme za ním-“

„Nie,“ prerušil ju, „myslím prečo si v mojej šatni.“

Zamračila sa na neho. „Povedala som ti. Chcela som sa uistiť, že si to ty.“

„Už si sa o tom uistila. Tak prečo tu stále stojíš?“

Jediný spôsob, ako jej mohol dať ešte očividnejšie najavo, že ju tam nechce, bol, ak by jej rovno do očí povedal, aby vypadla. A ona vedela, že čím dlhšie tam bude, tým viac riskuje, že sa to naozaj stane.

Zvesila hlavu. „Nechápem, že ma stále tak veľmi neznášaš.“ Alebo možno ešte viac, pomyslela si. „Ospravedlnila som sa ti asi tisíckrát.“

„Neprosil som ťa, aby si za mnou prišla.“

Tak by si sa nemala sťažovať na to, ako sa k tebe správam, dokončila v duchu Bailey. Síce to nepovedal, ale ona vedela, že si to myslel. Namiesto odpovede sa rozhodla prejsť do útoku. Zodvihla hlavu a založila si ruky na hrudi. „Prečo to robíš? Prečo bojuješ? Chcel si byť predsa auror. “

„Ja som auror,“ odvetil.

To ju prekvapilo. „Takže týmto si privyrábaš alebo čo? Ale prečo práve boxom?“

„Do toho ťa nič nie je,“ odvrkol.

Pokrútila hlavou. Nič viac od neho už ani nečakala. „Je to vôbec legálne?“

„Samozrejme, že je,“ urazene zaprskal, „som auror, nemôžem si zašpiniť ruky nelegálnymi súbojmi.“

Odľahlo jej. Už predtým mala o legálnosti tohto miesta isté pochybnosti, no vtedy si myslela, že si tu dajú s Vanessou a jej priateľom iba pár drinkov a odídu. Ale keď sa to zrazu bytostne týkalo Albusa, jej obavy nabrali úplne iné rozmery. „Ako dlho to robíš? Vie o tom Rose?“

„Pár mesiacov.“

Zamračila sa. „Vie o tom Rose?“ zopakovala.

Neodvetil jej, čo znamenalo, že odpoveď bola nie. Povzdychla si a pokrútila hlavou. Došlo jej, že práve odhalila jeho tajomstvo. Otázkou bolo, pred kým všetkým skrýval, že boxuje, a prečo. „Myslím, že by ju zaujímalo, čo robíš po večeroch, keď nemáš službu,“ zamyslene povedala. Bolo to len nevinné konštatovanie, ale Alova reakcia bola úplne mimo.

„Vyhrážaš sa mi?“ vyletel na ňu tak prudko, až sa mykla. „Vyhrážaš sa, že jej to povieš?“

„Nie!“ ihneď ho uistila. „Prečo si myslíš, že sa ti vyhrážam? Aký by som na to mala dôvod?“

Trhol plecami, ale upokojil sa. Bailey sa na neho zamračila. Nie preto, že by sa na neho kvôli tomu hnevala, ale preto, že jeho reakcie sa jej naozaj dotkli. Cítila, ako ju začína štípať nos. K tomu, aby sa jej oči začali napĺňať slzami bol už iba krôčik. „Nechápem, prečo si o mne vždy myslíš len to najhoršie.“

„Je to len tvoja vina, nie?“

Merlin, naozaj dokázal byť krutý. Predtým by to o ňom nikdy nepovedala. Hoci bol slizolinčan, nikdy nebol taký práve naopak. Vždy bol sladký a milý. Až kým jej zvrátená logika nezatĺkla posledný kliniec do rakvy jeho trpezlivosti. Skôr, než prehovorila, navlhčila si prery a naprázdno prehltla. „Nečakala som, že by si zabudol, ale myslela som si, že by si mohol... už prešlo veľa času. Stále mi to nevieš odpustiť?“

Jeho črty stuhli. Videla, ako pevne stisol čeľusť a napoly čakala, že ho začuje zaškrípať zubami. Vstal a zovrely pery do neprístupnej čiary. „Odíď.“

Zarazene na neho zamrkala. Tak predsa len to došlo k tomu, že ju bez väčších ceremónií vyhodil. Jedna jej časť sa nad jeho správaním vzbúrila. Nemala rada, ak jej niekto niečo prikazoval a už vôbec nie, ak to robil takým hrubým spôsobom. Lenže zostať tam sa jej zdalo ešte absurdnejšie. Kým sa ho však rozhodne poslúchnuť, pokúsila sa urobiť ešte jeden posledný pomyselný krok k zmiereniu.

Odkašľala si, aby zmiernila svoju nervozitu a aby si dodala odvahy. „Dúfala som, že...,“ zhlboka sa nadýchla, „dúfala som, že by sme minulosť mohli hodiť za hlavu. Možno by sme časom mohli byť... ja neviem... priatelia.“

„Priatelia?!“ vyprskol skoro pobavene. Skoro. Viac však prevládal úplný šok a výsmech. „Nemám záujem o taký priateľku.“

Bailey od neho odvrátila pohľad. „Myslela som si to,“ zašomrala. Dúfala, že neznela priveľmi sklamane. „Ale za pokus to stálo.“

„Preferujem to tak, ako to bolo predtým – keď si bola preč a ja som o tebe nič nepočul.“

Pevne stisla pery a vrhla po ňom ostrý pohľad. Aj ona dokázala zniesť iba limitované množstvo jedovadých rečí za jeden deň. „Fajn. Už o mne nebudeš počuť,“ sľúbila mu. Dopriala si na neho ešte jeden nahnevaný pohľad. Potom sa zvrtla, vyšla z miestnosti a zabuchla za sebou dvere. Až keď bola na chodbe preč z jeho prítomnosti dokázala konečne uvoľniť napäté svaly. Chvíľu tam postávala a spamätávala sa z toho, čo sa vo vnútri odohralo. Keď si uvedomila, že by tam nemala postávať, pretože Albus by mohol každú chvíľu vyjsť von, vykročila k východu a v duchu si prehrávala ich rozhovor. Snažila sa. Naozaj sa snažila byť k nemu milá a urobiť prvý krok, ale Albus bol neprístupný a plný zlosti. Zdalo sa jej, že to bolo úplne stratené. Jej vysoké opätky klopkali po mramorovej podlahe a Bailey v duchu premýšľala, či toto bol posledný rozhovor s Albusom v jej živote.

***

Už veľmi dávno nebol Albus stredobodom jej vesmíru. Problém bol v tom, že keď si dala pauzu od fotenia a presťahovala sa späť do Londýna, nemala toho až tak veľa na práci, takže jej myšlienky nevyhnutne zabiehali k tomu neznesiteľnému Potterovi. Už len keď si spomenula, ako submisívne sa v jeho prítomnosti chovala, išlo ju roztrhnúť od hnevu. Čo sa s ňou, pre Merlina, stalo, že z neho tak zmäkla? Kedysi bola schopná urážať ho celučičký deň a ani by brvou nepohla. Kedysi, keď bola presvedčená o tom, že to musí robiť, ho dokázala plynule uraziť a zraniť v jednej jedinej vete.

A teraz na to zrazu nemala srdce. Nehovoriac o tom, ako ju mrzelo, že to s Albusom dospelo až takéhoto bodu. To posledné, čo chcela, bolo pohnojiť to ešte viac. Neveľmi prekvapujúco sa jej to podarilo. Nemal ju rád, nechcel byť v jej prítomnosti alebo sa s ňou zhovárať. Jednoducho chcel, aby mu dala pokoj. To, že sa s tým zmierila už pred rokmi, jej nezabránilo, aby sa cítila pod psa.

Bailey sa na druhý deň zobudila až na obed. Hoci večer predtým po rozhovore s Albusom vôbec nemala náladu na zábavu, Vanessa ju presvedčila, aby sa pridala k nej, Adrianovi a Carlovi. Najprv navštívili diskotéku, ktorá bola vzhľadom na jej náladu až priveľmi búrlivá a hlučná, a potom zapadli do útulného baru, ktorý dýchal starobylou kultúrov typických britských pubov. Napriek vyslovenej neochote baviť sa, sa Bailey počas noci pristihla pri tom, že sa zabáva na neuveriteľných historkách a vtipoch talianskych bratov, ktorí už precestovali snáď celý svet. Napokon sedeli v bare do tretej do rána. Domov sa vrátila úplne vyšťavená, padla na matrac a okamžite zaspala.

Keď na druhý deň po prebudení zistila, že prespala takmer polovicu dňa, ani trochu ju to nezamrzelo. Problém bol v tom, čo urobí s načatým dňom. Stačil však jediný pohľad na nepohodlný matrac, na ktorom bola nútená spať, úplne prázny byt a fakt, že si ani nemala do čoho urobiť kávu a bolo rozhodnuté. Čím skôr to tam bude obyvateľné, tým kratšie bude žiť v tých otrasných podmienkach.

Vzhľadom na to, že sa Bailey rozhodla usídliť v čarodejníckej časti mesta, predpokladala, že čo sa týka výberu nábytku, budú jej možnosti trochu obmedzené. Predtým nad niečim takým nepremýšľala, ale teraz si uvedomila, aké nepraktické to bolo. Niežeby nepovažovala prácu čarodejníkov za kvalitnú či peknú, no v posledných rokoch inklinovala skôr k modernému nádychu muklovskej architektúry. Bola na to zvyknutá a chcela to mať vo svojom byte. Preto keď sa vybrala do zrenovovanej Šikmej uličky, aby zapátrala po vhodných kusoch nábytku, nemyslela si, že nájde niečo vhodné. Bola však veľmi príjemne prekvapená obrovským obchodom s nábytkom, na ktorý narazila v novej časti uličky.

Vstúpila dnu a okamžite bola ohúrená stolíkmi, komodami a skrinkami, ktoré boli na nerozoznanie od muklovských štýlových kúskov. So záujmom sa pomaly prechádzala uličkami a zakaždým, keď si už myslela, že si niečo vybrala, narazila na niečo, čo ju uchvátilo ešte viac. Keď sa prelúskala celým obchodom, bolo jej jasné, že nebude jednoduché skĺbiť všetko, čo sa jej páčilo, s nejakým jednoliatym výzorom.

Povzdychla si, zvrtla sa, aby si všetko ešte raz poprezerala a vtedy sa pred ňou z ničoho nič zjavila predavačka. Bailey vyplašene o krok odstúpila a prezrela si nízke dievča so šedými očami, bledou pokožkou posiatou zopár vyrážkami a nevýraznými hnedými vlasmi vyčesanými do vrkoča. Na tmavofialovej košeli skombinovanej s čiernymi nohavicami, čo bola zrejme rovnošata, sa vynímal biely štítok s ozdobnými okrajmi. Volala sa Jess.

„Dobrý deň. Pomôžem vám?“ spýtala sa a pridala široký profesionálny úsmev.

Bailey sa zamračila a poobzerala sa okolo seba. „Nie som si istá. Sama neviem, čo by som vlastne chcela.“

„Čo konkrétne hľadáte?“

„Vlastne všetko,“ vysvetlila s úsmevom. „Pred pár dňami som sa presťahovala do nového bytu a nemám tam prakticky ešte nič. Problém je v tom, že sa mi tu páči veľa vecí rôznych štýlov a nemám poduchy, ako by som to mohla skombinovať tak, aby to vyzeralo dobre.“

Dievča horlivo prikyvovalo. „Potom vám môžem ponúknuť služby interiérového dizajnéra. Vytvorí vám návrhy a pomôže s nákupom,“ navrhla.

Bailey nad tým chvíľu premýšľala, ale napokon prikývla. Ak to mala mať uľahčené a ešte to malo aj dobre vyzerať, nemala dôvod odmietnuť to. Nasledovala predavačku spletitými cestičkami pomedzi nábytok. „Máme jednu novú dizajérku. Je u nás zatiaľ iba krátko, ale všetci si ju chvália. Je úžasná, veď uvidíte,“ rapotala a Bailey ju počúvala iba na pol ucha.

Na chvíľu stíchla, pozerala na Bailey a zrumenela. Potom sa ozvala ostýchavým hlasom: „Už vám niekto povedal, že sa veľmi podobáte na tú slávnu modelku? Na Bailey Zabinyovú?“

Bailey zacukalo kútikmi. „Naozaj?“

„Áno, veľmi.“

Zasmiala sa, ale nič jej neprezradila. „Vďaka. Beriem to ako kompliment.“ Zriedkavo dopriata anonymita bola v posledných pár rokoch jej najlepšia priateľka. Mlčky nasledovala predavačku na druhú stranu obchodu k časti, ktorá vyzerala, že ju okupujú kancelárie. Dievča však na poslednú chvíľu zahlo do uličky utvorenej z dvoch dlhých pultov, na ktorých boli úhľadne poukladané katalógy s tapetami na stenu. Pri jednom z pultov bolo chrbtom k nim otočené štíhle dievča. Oblečené bolo v tmavo-zelených kvetinových šatách, ktoré iba podtrhovali sýtu farbu jej dlhých oranžovočervených vlasov, na nohách mala čižmy na opätku a na šatách čiernu koženú bundu. To určite nebola povinná rovnošata.

„Vediem ti ďalšiu klientku,“ zvolala Jess rozjarene. „V posledných dvoch týždňoch ti ide karta.“

Červenovláska, hoci ju Jess neoslovila a zrejme bola zabratá do práce, zaregistrovala, že to hovorí jej. Narovnala sa, zavrela objemný zakladač, v ktorom sa predtým prehrabávala a zvrtla sa.

Zvláštne bolo, že Bailey ju najprv nespoznala. V minulosti ony dve snáď ani neprišli do kontaktu, ale aj tak mala pocit, že jej tvár jej mala byť ihneď povedomá. Indíciu jej mali poskytnúť aspoň tie jej ohnivé kadere, ak už nič iné. Lenže keď sa dievča zvrtlo a vyvalilo na ňu svoje orieškovo hnedé oči, Bailey predpokladala, že jej reakcia bola následkom toho, že ju spoznala z titulkov magazínov. Ako veľmi sa len mýlila.

Jess vedľa nej sa pri pohľade na svoju kolegyňu rozosmiala. „Ja viem. Však vyzerá úplne ako Bailey Zabinyová?“

Na Baileino prekvapenie červenovlasé dievča stislo pery v nahnevanom geste. „Jess, to je Bailey Zabinyová,“ zdôraznila chladným tónom a Bailey premýšľala nad tým, či to dievča náhodou nepatrí k tým šialeným fanúšikom, ktorí nenávidia nejakého známeho človeka tak intenzívne (a najmä bezdôvodne), ako keby im minimálne v detstve zabil domáceho miláčika.

Chúďa Jess bola takýmto vývinom situácie úplne vykolajená. V okamihu sa jej do tváre nahrnula krv a ruky jej vyleteli k ústam, ktoré si v šoku zakryla. „Och, Merlin,“ zabedákala. Zvrtla sa k Bailey. „Je to pravda?“

Prikývla.

„Tak ma to mrzí!“ zakňučala a zložila si tvár do dlaní. Bailey sa zhovievavo usmiala, hoci Jess ju nemohla vidieť.

„To je v poriadku. Vlastne preferujem, ak ma ľudia nespoznajú,“ priznala.

Keď sa Jess vzchopila, zodvihla hlavu, zahryzla si do pery a odkašľala. „No, asi už pôjdem. Kolegyňa sa o vás postará,“ povedala, zvrtla sa a odišla odtiaľ tak rýchlo, až sa Bailey čudovala, že za ňou nezostala ohnivá čiara.

Opäť preniesla pozornosť na peknú červenovlásku a načiahla k nej ruku. „Bailey Zabinyová,“ predstavila sa.

Absolútne nečakala, že jej ruka zostane odignorovaná. Dievča si ju namiesto toho prezeralo prižmúreným očami, až ich napokon neveriacky rozšírilo a nadvihlo obočie. „Ty si ma naozaj nepamätáš!“ zvolala. „Najprv som si myslela, že to len hráš, ale vidím, že nevieš, kto som.“

Bailey na ňu iba prekvapene civela. Ruku nechala spadnúť k boku a zamračila sa. Presne v tom okamihu, ako sa jej dievča predstavilo, si ale pospájala vodítka pozostávajúce z jemných čŕt tváre, výrazných lícnych kostí, bledohnedých očí a v neposlednom rade oranžovočervených vlasov.

„Som Albusova sestra. Lily Potterová.“