Hra na lásku 11

---

Bozkával ju? Naozaj ju bozkával? Nesnívalo sa jej to? Nerozumela tomu a bola taká ohromená tým, čo urobil, že úplne stuhla. Ale jeho ústa neopúšťali jej pery a neprestali sa pohybovať, čo ju prebralo zo šoku a prinútilo ju to reagovať. Niekde vzadu v hlave si hmlisto uvedomila jednu vec. Bol to prvýkrát, čo sa s ním bozkávala. Úplne prvý raz! Nikdy predtým sa to nestalo a ona nemohla uveriť, že sa to naozaj deje. Rovnako nechápala, čo ho k tomu vôbec viedlo, no v tej chvíli to nemienila rozoberať.

Zrazu si ju pritiahol do svojho objatia. Bailey mu obtočila ruky okolo krku a prehla sa v páse, zúfalo túžiac cítiť na sebe čo najviac z jeho tela. Vzdialene si uvedomila, že možno vyzerala ako zúfalka, ale v tej chvíli ju to nezaujímalo, pretože ju rukami hladkal na chrbte a jej sa o takomto niečom ani len nesnívalo. Och, nie, klama, o tomto sa jej snívalo toľkokrát, že to ani nemohla spočítať, a niekedy dokonca ani nespala.

Keď ruky presunul z jej chrbta na celé jej telo vrátane zadku, zarazila sa, ale ani na sekundu ho neprestala bozkávať. Možno mu nešlo iba o nevinné bozky, ale aj v takom prípade s tým bola úplne spokojná. Bola pripravená zobrať si čokoľvek, čo jej bol ochotný ponúknuť. Radšej by sa nechala podupať hipogrifom, ako keby ho mala zastaviť so slovami, že nie je žiadna ľahká čarodejnica, aby si s ňou spravil dostaveníčko.

Počula, ako sa jeho zrýchlený dych mieša s jej, keď zosunul ústa na jej čeľusť a následne putoval k jej uchu. Radosťou skoro vyskočila z kože, keď si uvedomila, že na neho má takýto vplyv. Zvískla, keď ju nadvihol kúsok od zeme a zniesol ju dole schodmi. Potom ju viedol po chodbe, stále ju bozkávajúc a dotýkajúc sa jej, až kým prišli k jedným z množstva dvier. Otvoril ich a oboch ich vtisol dnu. Bailey otvorila oči a obzrela sa. Boli v jednej zo spální a ihneď jej došlo, že to zrejme bola spálňa, ktorú Albus okupoval počas svojich šudentských rokov. Kým sa ona obzerala okolo seba a zisťovala, že medzi chlapčenskými a dievčenskými spálňami vlastne nebol žiadny rozdiel, rozopol jej zips vzadu na šatách a stiahol jej ich z pliec.

Bailey sa vždy cítila dobre vo vlastnom tele, no bola zdravo ostýchavá. Niečo z toho ostychu sa však nevyhnutne vytratilo, keď začala s modelingom. Preto si nedokázala vysvetliť nečakaný príval hanblivosti, keď pred ním stála v podprsenke so šatami zhrnutými na bokoch. Cítila, ako sa jej po tvári rozlieva červeň a priala si, aby si to nevšimol. Sklonila hlavu, rozpustené vlasy jej zakryli tvár a zadívala sa na seba.

Možno mal ten ostych niečo spoločné s jej výberom spodného prádla na ples. Bola si až bolestivo vedomá toho, ako veľmi neeroticky musela vyzerať. Šaty sa jej zasekli na bokoch a odhalili asi ten najhorší typ podprsenky, v akom ju mohol prichytiť. Preklínala svoje rozhodnutie vybrať si bledé šaty, pod ktoré si nemohla dať inú než béžovú podprsenku.

So sklonenou hlavou a cez milosrdnú zástenu z vlasov sa nemusela pozerať na jeho reakciu. Znamenalo to ale, že nevidela, ako ju hltal fascinovaným pohľadom, ako očami prechádzal po jej kryvkách. Načiahol k nej ruky, vzal do dlaní jej tvár a nadvihol jej hlavu, aby sa zmocnil sa jej pier. Bozkával ju tak vyhladovane a zúrivo, až ju úplne oberal o dych. Keď sa od neho odtiahla, pretože už nevydržala bez kyslíku, sklonil sa a prisal sa k jej kľúčnej kosti. Ale ani jeho ruky nezaháľali. Pomohol šatám skĺznuť z jej bokov a rukami oblapil jej zadok. Stisol ho a prirazil ju k sebe tak prudko, až zalapala po dychu a zaklonila hlavu dozadu.

Pokladala za viac než len trochu nefér, že ona pred ním stála v spodnom prádle a on bol napriek tomu stále úplne oblečený. Neodvážila sa však byť iniciatívna. Bála sa, že ak by urobila nejaký zlý ťah, ak by niečo nešlo podľa jeho predstáv, všetko by sa zrútilo ako domček z kariet. A ona nevedela, či by sa z toho dokázala spamätať. Lenže Albusovi obolo očividne v tom obleku nepohodlne, pretože sám striasol sako z pliec. Keď to videla, odvážila sa načiahnuť po gombíkoch na jeho košeli. Zjavne mu to vôbec neprekážalo, a tak bola trochu odvážnejšia a vytiahla mu košeľu z nohavíc. Rýchlo sa popasovala s odopínaním a strhla ju z neho. Dopriala si chvíľu na to, aby mohla obdivovať jeho vypracovanú hruď. Je pokožka bola hladká a bledá, hoci nie tak veľmi bledá ako jej, a tesne obopínala pôsobivé svalstvo, ktoré si vypestoval rokmi aurorskej práce. Väčšiu zásluhu však na tom mal zrejme box.

Obdivne sa dotkla jeho pevných svalov na rukách. Páčili sa jej. Páčilo sa jej, že aj napriek boxovaniu nevyzerali jeho svaly nevkusne veľko, ale boli štíhle a elegantné. Keď sa jej oči dostatočne nasýtili, vrhla sa na opasok. Vyzliekla ho z nohavíc, a on ju prinútil spätkovať do miestnosti, až narazila stehnami na posteľ. Vyliezla na ňu a on sa k nej vyštveral ako panter približujúci sa k svojej koristi.

Ľahol si na ňu, pretože vzhľadom na to, aká úzka posteľ bola, sa inde ani nezmestil, a vnoril jej ruku do hustých tmavých vlasov. Sklonil sa a pobozkal ju. Bailey vďačne zatvorila oči. Nechcela sa na neho pozerať. Bála sa mu zadívať do očí, lebo... mala pocit, že keby to urobila a on by sa jej pozrel do tváre, uvedomil by si, že je to ona a všetko by sa skončilo. S hnusom by sa od nej odvrátil a odvrhol by ju. A to by neprežila.

Samozrejme, myslieť si, že nevie, s kým práve vliezol do postele, bolo absurdné, ale rovnako absurdné bolo aj to, že Albusovo takmer nahé telo ležalo na jej a jeho ruky ju pohládzali, ako keby bola to najvzácnejšie, na čo kedy siahol. Nikto ju nemohol viniť, že bola trochu paranoidná, pretože jej to nedávalo zmysel. Nič nedávalo zmysel.

Nevedela ani ako, a jej podprsenka bola zrazu preč. Uvedomila si to vtedy, keď sa jeho vlhké pery dotkli jej pŕs a vyslali do podbruška slastné kŕče. Chytila ho za hlavu a v ruke stisla jeho vlasy. Omámene si v duchu pomyslela, že sú oveľa jemnejšie, než si myslela, že budú. Masírovala mu pokožku na hlave, priťahovala si ho k sebe a druhou rukou ho nechtami škrabkala všade, kam len dosiahla. Keď ju zbavil nohavičiek, vedela, že sa to naozaj stane, pretože si nevedela ani predstaviť, že by si to v tejto chvíli rozmyslel.

Bailey bola úplne ohromená tým, aký jemný k nej bol. Bolo to to posledné, čo od neho čakala. V duchu sa pripravila na rýchly chladný sex, ale dostal sa jej pravý opak. Prsty, ktorými stimuloval tie najskrytejšie miesta jej tela, boli mäkké a hebké, jeho dotyky boli ako dotyky páperia na jej vzrušenej pokožke. Také opatrné, jemné a predsa nástojčivé. A potom pritvrdil, pritlačil a zintenzívnil pohyby ruky a prstov. Jednou rukou ho schmatla za lakeť a druhou zovrela do päsť roh vankúša. Nahlas zamraučala. Nemohla si pomôcť, nedokázala viac zostať ticho. Musela to zo seba dostať von. Rýchlo dýchala a privrela oči, keď sa jej telo začínalo chvieť a po nohách sa jej rozutekalo brnenie. Bola blízko. Veľmi blízko.

Zvrátila hlavu dozadu a bokmi narážala na jeho ruku. Musel vedieť, že to dlhšie nevydrží, ale nevyzeralo to, že by sa chystal prestať. Práve naopak. Sklonil sa, prisal sa jej na krk a zrýchlil prírazy v snahe dopriať jej vytúžený vrchol. Bailey zaťala jednu ruku do vankúša, druhú do jeho predlaktia a vypla sa ako luk. Zamrnčala a vzápätí sa jej z hrdla vydral slabý výkrik. Toto bolo lepšie než jej vlastné prsty. Oveľa, oveľa lepšie.

Albus jej nedal veľa času na to, aby sa spamätala. Vysunul z nej prsty, naklonil sa nad ňu a podopierajúc sa na laktiach ju pobozkal. Bolo to, ako keby začal s druhou predohrou, ako keby sa od nej jeho pery jednoducho nemohli odtrhnúť. Rukou jej masíroval prsia a takmer nebadane sa presunul medzi jej nohy. Zalapala po dychu, keď sa do nej vnoril a nechtiac ho pohrýzla do pery. Takmer zo seba vyhŕkla ospravedlnenie, ale zastavila sa, keď sa svojím čelom oprel o to jej. Ich zrýchlený dych sa premiešal a stony napĺňali celú miestnosť.

Po chvíli sa od nej odtiahol a Bailey otvorila oči. Chytil ju pod kolenami a trochu jej ich zdvihol, aby sa do nej dostal hlbšie. Zastonala a sledovala ho prižmúrenými očami. Tmavé vlasy mu padali do čela, výrazné lícne kosti boli z uhla, z ktorého sa na neho dívala, ešte výraznejšie a jeho plné červené pery vyzerali tak šťavnato, že sa neudržala, nadvihla sa na lakti a prešla mu po nich jazykom. Jeho pery ju zachytili a vrátili jej to. Bailey sa v duchu usmiala a zošuchla sa späť na vankúš.

Preplietol si s ňou prsty a ruky jej uväznil nad hlavou. Pomaly putoval pohľadom po jej tele, po prsiach, krku, perách, až zodvihol zrak a zabodol sa ním do jej modrých očí. Bailey zatajila dych. Bolo to prvýkrát, čo sa jej pozrel do očí, odkedy ju pobozkal v spoločenskej miestnosti. A teraz sa neho nemohla prestať pozerať. Nedokázala odvrátiť pohľad od jeho tmavých túžbou prižmúrených očí. Bolo to skoro, ako keby na ňu použil nejaké kúzlo, ktoré ju nútilo ponárať sa do jeho zreničiek hlbšie a hlbšie, až sa v nich úplne strácala. Najhoršie na tom bolo, že sa neprestal pohybovať, vlastne zrýchlil svoje výpady a ona tak veľmi chcela privrieť oči, no jeho pohľad jej to nedovolil.

Zalapala po dychu a zamraučala. Pevne zovrela ich prepletené prsty. Vtedy Albus konečne zatvoril oči, opätoval jej stisk rúk a prudko prirážal. Bailey na neho vyvalila oči, keď sa prehol a zastonal. Ten okamih si nemienila nechať ujsť. Krátko nato ho nasledovala aj ona. Tak ako predtým, ani teraz nemala dostatok pevnej vôle na to, aby ovládla výkrik. Svaly sa jej rýchlo sťahovali, no potom začali spomaľovať, až sa napokon vyčerpane uvoľnili a zanechali ju s pocitom beztiaže, kompletného vyčerpania a úplného úžasu.

So zatvorenými očami pomaly dýchala a cítila, ako sa Albus pohol a uvoľnil jej ruky. Zrazu sa k nej privinul, a objal ju, ako keby ju už nikdy nemienil pustiť. Vdychoval vôňu jej vlasov a pokožky, pritískal k nej svoje telo, vtláčal do nej svoj odtlačok. Bailey mu obtočila ruky okolo pásu, jemne ho nechtami škrakala po chrbte a snažila sa nepremýšľať nad tým, čo sa práve dialo.

A potom Albus náhle stuhol. Zacítila, ako sa mu napli svaly a jej telo okamžite reagovalo rovnako. Zasekol sa mu dych v hrdle a odtiahol sa od nej tak rýchlo, že jej nezostalo nič iné, iba ho mlčky sledovať. Odvalil sa z nej a sadol si na kraj postele chrbtom k nej.

Rozlial sa v nej strach. Naprázdno prehltla a ani sa len neodvážila pohnúť, hoci po ničom neprahla viac, ako pritisnúť sa k jeho nahému chrbtu a splynúť s ním v jedno. Lenže Albus zrazu vstal. Prešiel k svojim veciam porozhadzovaným po podlahe, našiel nohavice a nasúkal sa do nich. Z vrecka niečo vytiahol. Začula šťuknutie a zrazu sa z jeho úst vyvalil kúdol dymu. Zvesil hlavu.

Odkedy fajčí? prebleslo jej mysľou. To však nebolo v tej chvíli podstatné. Mlčky pozorovala jeho chrbát a nemohla sa ubrániť pocitu, že sa zrazu všetko zmenilo. A nie k dobrému. Znova boli veci v starých koľajách.

Zvrtol sa a opätoval jej pohľad, ale oči, ktoré sa na ňu teraz pozerali, neboli tie isté, čo pred pár minútami. „Nebolo to najhoršie,“ chladne zhodnotil. „Nie také dobré, ako som očakával, ale nebolo to zlé.“

Polial ju studený pot. Hľadala mu v tvári aj ten najmenší náznak, že iba žartuje a nemyslí to vážne, ale v jeho očiach sa stretla iba s hrubým múrom, cez ktorý sa nemohla dostať. Zrazu si bola veľmi dobre vedomá svojej nahoty. Siahla po prikrývke a zakryla sa ňou. Nemohla byť pred ním nahá, keď pre neho neznamenala viac než nejaká obyčajná barová pobehlica. Vlastne teraz nezniesla, aby sa na ňu pozeral, či už bola oblečená alebo vyzlečená.

Odvrátila sa od neho a sťažka naprázdno preglgla. Nemohla to byť pravda. Klamal jej. Musel jej klamať, pretože vedela, čo z neho cítila. Toto nebol bezcitný sex, bolo to milovanie. Cítila to zo všetkého - za toho, ako ju bozkával, ako sa jej dotýkal... ako ju objímal po vyvrcholení. Alebo bol až taký dobrý herec? Mohol to všetko len predstierať?

Začula šušťanie. Otočila sa k nemu vo chvíli, keď si zapínal gombíky na košeli. Tie, ktoré mu ona predtým rozopla. Zaštípali ju v očiach slzy.

„Takže,“ ozvala sa so stisnutým hrdlom, „takto ma chceš potrestať?“ spýtala sa oveľa vyrovnanejším hlasom, než si myslela, že bola schopná predviesť. Zhlboka sa nadýchla a pozrela sa mu do očí. Cigareta, ktorú pred chvíľou fajčil, zrazu akoby zmizla, už ju viac nezvieral medzi prstami.

„Potrestať?“ udivene zopakoval a zakasával si košeľu do nohavíc. „Užila si si to, nesnaž sa mi nahovoriť, že nie.“

Pokrútila hlavou. „To som nemyslela. Vyspíš sa so mnou a potom ma len tak odkopneš?“

Mal dokonca toľko drzosti, že na ňu arogantne nadvihol obočie. „A čo si si od toho sľubovala? Že to bude začiatok nejakého vzťahu?“ Krátko sa zasmial. „Nemôžeš byť taká naivná.“

Smutné bolo, že bola naivná. Neočakávala, že teraz pred ňou padne na kolená a vyzná jej nehynúcu lásku a vernosť až za hrob. Ale nečakala ani takýto koniec. Dúfala, že keď sa s ňou rozhodol milovať, bolo to aj kvôli niečomu inému ako kvôli potrebe vyprázdniť sa. Nemyslela si, že sa teraz len tak postaví, oblečie sa a odíde a to bude koniec. Nečakala, že bude rovnako protivný ako predtým. Teraz videla, že bola hlúpa. Zovrela prikrývku, ktorú mala pritisnutú k prsiam a sklonila hlavu.

Albus si obul topánky, prehodil si cez plecia sako a vybral sa k dverám. Nepozerala sa na neho, no začula, ako pred dverami zastal a zaváhal. Chcela vedieť, čo ho zadržalo, ale nemohla zodvihnúť hlavu. Slzy jej už kĺzali po lícach a radšej by zomrela, než aby ho nechala vidieť to. Krátko na to začula zavŕzganie, kroky a dvere sa zatvorili. Zostala sama.

***

Na posteli sedela zhruba pätnásť až dvadsať minúť. Nebola si úplne istá, nemala pri sebe hodinky a jej srdcezvúci plač tiež trochu skresľoval čas strávený v Albusovej spálni. Keď tá najhoršia vlna sĺz, ktorú nedokázala ovládnuť, opadla, obliekla sa a vyhľadala kúpeľňu. Bola by mizerná modelka, keby svoj make-up nedokázala dať do pôvodného stavu, aj keď si práve takmer oči vyplakala.

Pozrela sa na seba do zrkadla. Znova vyzerala bezchybne. Vystrela sa a dvakrát sa zhlboka nadýchla. Dovolila si tú malú chvíľkovú slabosť, ale odmietla sa znova zložiť. Okrem toho, Bailey Zabinyová nezvykla plakať. Nemala to v povahe, a preto bola na Albusa taká nahnevaná, že ju k tomu dohnal, až si myslela, že ju roztrhne.

Zaťala ruky v päsť, nasadila svoj profesionálny výraz a usmiala sa na seba do zrkadla. Presne ako keby pózovala pre fotografa. Nikdy nikto za jej úsmevom nevidel bolesť a ani teraz neuvidia. Vyšla z kúpeľne, rýchlo prešla po chodbe ku schodom a preletela spoločenskou miestnosťou.

Už dávno je dospelá žena, nepotrebuje vo svojom živote túto tínedžerskú drámu. Prechádzala chodbami podzemia a krútila nad sebou hlavou. Musela byť realistická a nesprávať sa ako ublížená ufňukaná chudera. No a čo, že sa spolu vyspali? Stávalo sa to bežne, jednorázovky vôbec neboli raritou. Problém bol v tom, že ona k nemu niečo cítila. Lenže ten problém bol iba jej a musela si to vyriešiť ona.

Vyšla z podzemia do vstupnej haly. Hneď, ako zodvihla hlavu, zarazila sa a zastala. To naozaj nebolo možné. Prečo, prečo ho musela stretnúť iba chvíľu po tom, čo kvôli nemu nariekala v slizolinskej fakulte. Stál bokom k nej pri schodoch a z miesta, z ktorého sa na neho pozerala, videla iba jeho hlavu.

Našťastie, Albus si ju zatiaľ nevšimol a v duchu sa modlila, aby to tak aj zostalo a ona mohla nepozorovane vkĺznuť do Veľkej siene. Nešlo to však tak, ako si to naplánovala. Sotva prešla tri kroky a otočil k hlavu k nej. Zapichol sa do nej očami, ale skoro okamžite sa znova odvrátil.

To zabolelo. Naozaj pre neho znamenala tak málo, že mu pomaly nestála ani za jeden pohľad? Tak veľmi ho znechucovala? Alebo bol možno znechutený zo seba, že sa spustil s niekým ako ona. Tie odvážne reči o tom, ako by sa nad to mala povzniesť, boli síce pekné, ale jeho totálny nezáujem iba chvíľku po tom, čo bozkával jej nahé telo, ju vytočil do nepríčetnosti. Áno, kedysi mu veľmi ublížila, ale nemyslela si, že si zaslúži takéto správanie.

Vedela, že by možno nemala, rozhodne nie na plese, kde bolo toľko očí a uší, ktoré prahli po tom, aby zachytili jednu či dve šťavnaté klebety. Lenže nemohla si pomôcť. Musela, potrebovala mu povedať svoje. Raz a navždy. Možno naposledy.

„Takže teraz na mňa neodkážeš ani pozrieť?“ spýtala sa ho.

Albusova hlava vystrelila k nej. Na tvári sa mu zjavil čudný výraz; ak ju oči neklamali, bola to panika. Ale čoho sa bál? Že ho zhodí pred všetkými tými dôležitými čarodejníkmi? Veď vo vstupnej hale nikto nebol.

„Toto nie je vhodný čas ani miesto-“ začal, no Bailey ho prerušila.

Pokrútila hlavou. „Neboj sa, neoberiem ťa o veľa času. Viem, že sotva toleruješ moju prítomnosť, ale nezabrániš mi, aby som ti to povedala.“ Zhlboka sa nadýchla. „Je koniec. Už sa nemienim cítiť vinná kvôli tomu, ako som sa k tebe správala v škole. Skončila som s tým. Nebudem si viac pred tebou sypať popol na hlavu, pretože tebe je to aj tak úplne jedno. Nebudem sa viac kvôli tebe cítiť mizerne, lebo... vieš čo? Nezaslúžim si to! Posledný rok v škole si mi zo života spravil peklo a po tom všetkom, čo sa stalo v posledných týždňoch... Možno si myslíš, že si mi to vrátil, ale nie, nevrátil – poriadne si prestrelil. A ako keby toho nebolo málo, ešte ma aj berieš ako nejakú treťotriednu štetku! Tvoje hnusné zaobchádzanie si nezaslúžim a práve si prestal mať právo chovať sa ku mne povýšenecky. Stále si myslíš, že si lepší ako ja, Albus?“ Prešla po ňom opovržlivým pohľadom. „Ja som mala dôvod na to, čo som robila, ale ty si ku mne odporný preto, lebo ti robí dobre vidieť ma na kolenách. Viac ti to nedovolím.“

Keď zmĺkla, rýchlo prerývane dýchala a vychutnávala si Albusovu tvár - jeho vycivené oči a otvorené ústa. Nemala potuchy, či to na neho malo nejaký účinok, či to vôbec padlo na úrodnú pôdu, ale aspoň si povedala svoje. Len keby ju nezačali štípať oči a svrbieť nos.

Nie, nie! Nemôže, jednoducho nemôže začať teraz plakať.

Skôr, než sa pred ním zložila, sa spoza schodov zrazu vynorila tmavovlasá postava. Takže Albus tam len tak nepostával, rozprával sa s niekým, koho nemohla zo svojho uhla vidieť. S otvorenými ústami a zhrozeným výrazom sledovala, ako sa pred ňou zjavil čarodejník, ktorého v tej chvíli chcela vidieť asi najmenej.

„Albus, môžeš mi vysvetliť, o čo tu ide?“ spýtal sa jeho otec.

Albus na neho vrhol zmätený pohľad. Naprázdno preglgol a ticho sa predlžovalo. Pán Potter sa otočil k nej. „Slečna Zabiniová? O akom hnusnom správaní ste to hovorili? A čo ste mysleli tým, že vám môj syn spravil posledný rok v škole zo života peklo?“

Jej tvár začala horieť ako fénix. Sklopila pohľad. Toto sa nemalo stať. Čokoľvek bolo medzi nimi dvomi, bolo to len medzi nimi. „Ehm.... ja... no,“ habkala. Otočila sa k Albusovi. Naozaj nemienila jeho otcovi niečo vysvetľovať. „Toto je tvoj bordel,“ povedala mu a následne sa zvrtla späť k pánovi Potterovi. „Myslím, že o tom by ste sa mali porozprávať s Albusom, nie so mnou.“

Uháňala odtiaľ tak rýchlo, že sa skoro prerazila a rozčapila rovno pred vchodom do Veľkej siene. Tak elegantne a nenápadne, ako to len bolo možné, sa zamiešala do davu. Zmocnila sa poháru so šampanským a išla pohľadať stôl, pri ktorom mala pri večeri aj s Tomom sedieť. Klesla na svoje miesto, položila pohár na stôl a zložila si hlavu do dlaní. Cítila sa ako šestnástka na svojom prvom plese plnom dramatických zvratov. Ešte aj povinné preliatie sĺz absolvovala.

***

„Kde si bola?!“

Zodvihla hlavu a svoje prižmúrené oči zaostrila na Toma. „Preč,“ stručne odvetila. Chopila sa pohára a zvyšok šampusu do seba kopla na jeden raz. Mala pocit, že už bol piaty... alebo šiesty? Nebola si istá. Prestala rátať, keď jej oťaželi viečka a začala sa cítiť povznesene. A bol to dobrý pocit.

Tom, vidiac, že nemá ďaleko k tomu, aby bola namol, si zhlboka povzdychol. Položil svoj pohár na stôl a sadol si vedľa nej. „Kde preč?“ opýtal sa. „A má to niečo spoločné s tým, že sa snažíš otráviť šampanským?“

„Hm... možno.“ Vystrela sa a poobzerala sa okolo seba. „Potrebujem vodu, to šampanské mi už ide hore krkom,“ povedala s väčšími obtiažami, než čakala. Naozaj sa musela sústrediť, aby z jej úst vyšli slová, ktoré boli pre neho dostatočne zrozumiteľné. Sotva dopovedala vetu, Tom mal v ruke pohár s krištáľovo čistou vodou a podával jej ho. Nemala potuchy, ako sa k nemu dostal, ale bolo jej to jedno. Vzala si ho.

„Tak čo sa stalo?“

Poriadne sa napila. „Vyspala som sa s ním,“ povedala tupým hlasom a civela do prázdna.

„Čo?“ vyhŕkol. „S kým?“

Skôr než odpovedala, zhlboka sa nadýchla. „S Albusom.“

Jej priznanie privítalo ticho. Zodvihla hlavu a pozrela sa na Toma. Zízal na ňu, ako keby ju videl prvý raz v živote. Nevedela, či bol iba taký prekvapený, z čoho ho vôbec nevinila, alebo ju už v duchu odsudzoval. Nemala by mu to za zlé, veď ona sa odsudzovala sama.

„Akosi neviem, čo ti na to povedať,“ ozval sa napokon dutým hlasom.

„Ani ja neviem, čo ti povedať.“

Ďalšie ticho.

„Ako sa to vôbec stalo?“

Pokrútila hlavou. „Je jedno, ako sa to stalo. Dôležité je, ako to skončilo.“ Odmlčala sa a potiahla nosom. „Odkopol ma,“ dostala zo seba so stisnutým hrdlom. Spomienky, ktoré sa jej znova začali prehrávať pred očami, na ňu dopadli s tiahou päťtonového draka. Načiahla sa po Tomovom pohári a odpila si. Už ju nestihol zastaviť a keď začala kašľať, pochopila, prečo to chcel urobiť.

„To je ohnivá whisky,“ sucho skonštatoval.

Bailey po ňom hodila sarkastický pohľad, v očiach mala slzy. Od alkoholu, samozrejme. „No nie! Vážne?!“ odvrkla. „Mohol si niečo povedať,“ urazene zašomrala.

Tom prevrátil oči. „Ako keby si sa pýtala.“ Vzal jej pohár z ruky a postavil sa. „No tak, poďme, vstávaj.“

Zaklonila sa a nechápavo na neho zízala. „Prečo?“

„Ideme domov.“

„Nechcem ísť domov!“ vzdorovito odvetila.

Jej priateľ nadvihol obočie. „Chceš tu zostať a stretnúť sa s Albusom?“

Alebo s jeho otcom. Bailey po ňom vrhla vyplašený pohľad a rýchlo sa vydriapala na nohy. Až príliš rýchlo, pretože okamžite zavrávorala a stratila pojem o priestore. Tom ju zachytil a privinul si ju k sebe, aby vyzerali čo možno najnenápadnejšie. A aby nevyzerala ako totálne ožratá. Nechcela by, aby bola jej chvíľková slabosť pretriasaná v zajtrajších bulvárnych plátkoch.

„Váu, naozaj si opitá, že?“

„Ty by si sa opil tiež,“ zafrfľala mu do košele.

Na to jej neodpovedal. Viedol ju cez vyzdobenú Veľkú sieň, takmer prázdnu halu až vyšli von. Cesta dole vrchom bola síce krkolomná, ale keď si Bailey vyzula topánky, absolvovala ju bez ujmy na svojom alebo Tomovom zdraví. Pomohol jej vyliezť do jedného z kočov a už sa hnali úzkou lesnou cestičkou do Rokvillu.

„Kam ideme?“ zmätene sa spýtala. Zatvorila oči, pretože pohľad na míňajúcu sa krajinu jej nerobil práve dobre na žalúdok. Lenže keď zatvorila oči, bolo to ešte horšie.

„Premiestniť sa s tebou nemôžem, tak ideme do Rokvillu. Počkám, kým vytriezvieš a potom ťa vezmem domov.“

Bailey sa zošuchla na sedadle a oprela si hlavu o polstrovanú opierku. „Nechcem vytriezvieť,“ nadurdene povedala. Chcela zostať v tomto stave navždy, pretože, hoci aj teraz ju trápilo, čo sa stalo, vedela, že keď úplne vytriezvie, bude to oveľa, oveľa horšie.

Tom si povzdychol. „Jasné.“

„Myslím to vážne,“ zašomrala.

Zvyšok cesty sa nerozprávali. Dorazili k Trom metlám a Tom jej pomohol zliezť. Zaviedol ju dnu a usadil k jednému zo stolov. Krčma bola takmer prázdna, ale to nebolo vzhľadom na pokročilú hodinu vôbec nezvyčajné. Ak by chcel niekto v Rokville piť do rána, asi by radšej išiel do Kančej hlavy.

Vrátil sa späť k stolu s obrovským pohárom a tanierom nejakých koláčikov. Postavil ich pred Bailey, ktorej hlava odkvecla na opierku stoličky a posadil sa vedľa nej. Drgol do nej lakťom, čo ju hneď prebralo. Postrčil k nej pohár a ona sa poslušene bez slova napila. Na tvári sa jej zjavil kyslý výraz.

„Tekvicový džús?“ vyhŕkla. „Radšej by som si dala vodku.“

„To určite. Pre teba žiadna vodka.“ Prstom ukázal na tanier s pochúťkami. „Jedz.“

Ani ju nemusel veľmi pobádať. Poznal ju veľmi dobre. Vedel, že keď mala trochu, alebo v tomto prípade dosť, pod čapicou, bola schopná zjesť prakticky čokoľvek. Napchávala sa pagáčmi a Tom ju pozoroval.

„Povieš mi konečne, čo sa stalo?“ opýtal sa po chvíli, keď zapíjala pagáče tekvicovým džúsom.

„Už som ti povedala.“ A naozaj by sa k tomu nerada vracala.

„Ale ako sa to vôbec mohlo stať? Veď ťa neznáša... to si mi povedala.“

Prikývla a vzala si ďalší pagáč. „Neznáša,“ pritakala. „Ja neviem, Tom,“ povzdychla si, „jednoducho sa to stalo. Boli sme v slizolinskej spoločenskej, rozprávali sme sa a zrazu ma pobozkal. A potom sa to už akosi nedalo zastaviť.“

„Povedala si, že ťa potom odkopol,“ nadhodil.

Bailey zastavila svoje šrotovanie, oprela sa na stoličke a pozrela sa na neho. Skrčila čelo, keď sa k nej tie spomienky vrátili. „Vstal z postele a povedal mi, že to bolo celkom dobré. Nie také dobré, ako si myslel, že bude, ale ani zlé,“ odvetila. Veľmi sa snažila nerozplakať sa. Na chvíľu si prikryla tvár rukami a zhlboka dýchala. Naozaj, naozaj nechcela plakať kvôli nemu. Už viac nie.

Chvíľu jej trvalo, kým sa dala opäť dohromady a Tom zatiaľ mlčky čakal. Netlačil na ňu. „Nerozumiem tomu,“ zašomrala so skrivenou tvárou, „cítila som sa, ako keby ma iba využil, ale tak to nebolo. Nič som od toho neočakávala.“

„Ale očakávala,“ protirečil jej.

Bailey zodvihla hlavu. „Ale nie, naozaj nie,“ trvala na svojom.

„Bailey, ver mi, čakala si od toho niečo viac. Možno nie vedome... ale to je predsa pochopiteľné, vzhľadom na to, že ho miluješ.“

Tmavovláskou trhlo. Vrhla na neho ostrý pohľad. „Nehovor to,“ zavrčala na neho. „Už nikdy to nepovedz! Nemôžem byť predsa taká hlúpa.“ Oprela sa o neho a jej hlava klesna na jeho plece. Tvárila sa úplne zúbožene. „Nechcem to k nemu cítiť,“ zaskučala.

„Neviem, ako by som ti s tým mohol pomôcť.

„Nechcem byť jedna z tých chudier, ktoré sú posadnuté nejakým chlapom,“ zafňukala. „Je to ponižujúce. Som mladá, bohatá a úspešná, tak ako je možné, že sa od neho nemôžem odpútať? Čo je to so mnou?“

Tom si povzdychol a jednou rukou ju objal okolo pliec. „Neviem,“ bola jeho stručná odpoveď.

Bailey sa narovnala a pozrela sa mu do tváre. Chvíľu študovala jeho črty, dychberúce oči a ružové pery. Utrápene si povzdychla, popotiahla nosom a utrela si dve zradné slzy z tváre. „Musím niečo skúsiť, Tom,“ potichu mu povedala a sledovala jeho rozpačitý výraz. „Len... nenahnevaj sa.“

Naklonila sa k nemu a pobozkala ho.