Predierala sa davom Šikmej uličky ukrytá za sklami obrovských slnečných okuliarov. Síce trochu vyčnievala, ale radšej pôsobila divne, ako keby sa mala každú pol minútu zastavovať a podpisovať fanúšikom denníky. Keď sa ju mama rôznymi cestičkami snažila dostať do sveta modelingu, zdráhala sa. V tom období, hneď po ukončení štúdia na Rokforte, bol jej život búrlivý. Skladal sa z kolobehu neustálych hádok s rodičmi a snahy získať si vtedajšiu lásku svojho života, ktorá jej rodičom vôbec nebola pochuti. Matka ju s veľkou úľavou odpratala do Paríža a jej vlastne skoro v zápätí došlo, že aj jej sa uľavilo, keď odtiaľ vypadla. Niekedy premýšľala nad tým, či jej mama s tým nápadom byť modelkou neprišla iba preto, aby jej z hlavy vytĺkla podľa nej tú najnevhodnejšiu partiu. Pretože Bailey Zabinyová, dcéra Blaisa Zabinyho a Pansy Parkinsonovej, by sa predsa nikdy nemohla zahadzovať s Albusom Severusom Potterom.
Pche! Ako keby ju chcel! Odkedy sa k nemu niekoľko rokov správala ako totálna krava a zakopávala svoje skutočné city voči nemu čoraz hlbšie pod čiernu zem, nemal o ňu ani ten najmenší záujem. Napriek jej úpornej snahe o nápravu a vysvetleniu svojho chovania o ňu viac ani pohľadom nezavadil. A bolelo to viac, než by si Bailey bola kedy myslela. Nakoniec jej pocity vyšli najavo úplne a dozvedelo sa to dosť ľudí vrátane jej rodičov. Vtedy nastali nekonečné hádky a osočovanie, ktoré trvali... vlastne až doteraz. Jej dosť naštrbené vzťahy s rodičmi sa len zhoršili. A Bailey jednoducho nemienila odmietať ľudí, ktorých mala rada, iba preto, že mali nesprávne priezvisko či krv. Nikdy taká v skutočnosti nebola a možno preto bol jej vzťah k rodičom taký mizerný. Ale aspoň sa cítila slobodná.
Prešla okolo talianskej kaviarne a zboku vošla do dverí vedúcich k súkromným bytom na poschodí. Keďže už dlhé roky zarábala a mala mimoriadne solventnú profesiu, mohla si dovoliť luxus kúpiť si byt na najpopulárnejšej ulici v britskom čarodejníckom svete. Po krátkom váhaní, či je skutočne potrebné, aby si byt kúpila a nie iba prenajala, došla k názoru, že raz sa do Londýna tak či tak vráti natrvalo. Vedela, že nemala v úmysle usadiť sa do konca života v zahraničí. Hoci cestovanie a spoznávanie cudzích krajín bolo super, cnelo sa jej za domovom. A hoci kvôli rodine by tu nezostávala, mala tu priateľov, ktorí jej boli ako rodina.
Skopla z nôh topánky, vošla do kúpeľne a spustila kohútik na vani. Vďaka Merlinovi, že jeden z mála kusov príslušenstva, čo v byte mala, bola vaňa. Mrkla na náramkové hodinky. Do stretnutia v reštaurácia jej zostávalo ešte pár hodín. Vytiahla z tašky čerstvo kúpenú penu do kúpeľa, knihu a čokoládové muffiny. Bola rozhodnutá urobiť si pohodové predpoludnie.
***
Bailey mrkla na svoje zlaté náramkové hodinky a pridala do kroku. Meškala, ale nebola to jej vina. Síce tak trochu zaspala vo vani, ale v tom to vôbec nebolo. Pár dievčat na ulici ju spoznalo, žobronilo o podpisy a čím ďalej tým ich bolo viac. Takmer sa z ich pazúrov ani nevymanila, ale napokon to zvládla s noblesou. Teda, ak bolo noblesné utekať pred hordou rozvášnených tínedžeriek. Ale nebežala úplne doslova, iba sa rozhodla pre sviežu, brisknú chôdzu s pohľadom zaboreným do zeme a vlasmi ukrývajúcimi jej tvár. A dúfala, že ju nebudú prenasledovať.
Prebehla okolo obchodu Sovy každého druhu a skoro dostala infarkt, keď jej zakvičala jedna zo sov vystavených v klietkach pred obchodom rovno do ucha. Bailey na ňu vrhla pobúrený pohľad a nazlostene vyhŕkla: „Sklapni, operenec.“ Merlin, skoro už zabudla, aká bola niekedy Šikmá ulička šialená. Minula dva obchody s oblečením a konečne sa priblížila k svojej cieľovej destinácii. Rozrazila dvere útulnej reštaurácie, o ktorej si bola istá, že tam predtým nebola. Po vojne bola však ulička zrekonštruovaná a podľa toho, čo videla, sa aj značne rozšírila.
Na chvíľu zastala, potom zbadala záplavu červenej a vybrala sa kľučkovať medzi stolmi. Sťažka dosadla na stoličku rovno oproti Rose Weasleyovej, schmatla jedálny lístok a ovievala svoju rozhorúčenú tvár. Červenovláska, s ktoru neprestala byť v kontakte ani po odchode do zahraničia, sa na ňu uškrnula a šacovala ju naradosteným pohľadom. Keď Bailey konečne polapila dych, zavrčala: „Nezízaj tak na mňa.“
Ďalší úškrn. „Iba sa kochám, to je všetko,“ nevinne odvetila Rose. Na jej obranu treba povedať, že si zahryzla do pery, aby sa pokúsila maskovať svoj škodoradostný úsmev, ale nevyšlo jej to.
Bailey nadvihla obočie. „Na mojej spotenej udychčanej tvári?“ No fakt, mohla byť ešte viac detinská?
„Dopraj mi aspoň tento jeden moment,“ zaprosila. „Konečne vyzeráš ako normálny človek a nie ako nejaká poondená supermodelka.“
„Ja som modelka,“ podokla Bailey a Rose prevrátila oči.
„Vieš, ako to myslím. Aspoň raz sa pri tebe necítim ako žumpa.“
Bailey napchala svoju kabelku za chrbát, znova schmatla jedálny lístok a zazrela spoza neho na svoju spoločníku. „Vieš, že neznášam, keď predo mnou takto hovoríš. Vôbec to nie je pravda. A okrem toho, ulovila si si Scorpiusa Malfoya! Vieš, koľko ženských ti závidí? Čo viac chceš?“
Rose sa už-už nadychovala, aby jej odpovedala, keď sa pri ich stole zjavila čašníčka. Obe priateľky si objednali ľahký obed a biele víno.
„Áno,“ pripustila s úsmevom na perách Rose, „Scorpius je fakt výhra. Ale dosť o tom. Som strašne rada, že si znova doma. Nevideli sme sa veky! Kedy si sa vlastne vrátila z Paríža?“
„Asi pred týždňom.“
„Už pred týždňom? A to si sa ozvala až teraz?“ káravo sa spýtala, ale nedala jej možnosť odpovedať. Miesto toho pokračovala: „Bývaš u vašich?“
Bailey pokrútila hlavou. „Jasné, že nie. Kúpila som si byt v Šikmej uličke. Preto som sa vlastne skôr ani neozvala. Mala som kvôli tomu dosť vybavovačiek.“
„Čo?“ užasnuto vyhŕkla Rose a hodila sa na operadlo stoličky. „Ten musel stáť majetok!“
„To aj stál,“ pritakala Bailey mierne zachmúrene. Aj keď nemala do vrecka hlboko, vždy sa cítila trochu zvláštne neisto, keď mala utratiť tak veľa peňazí. Ako keby strácala pevnú pôdu pod nohami. Bola to, samozrejme, hlúposť, pretože kúpou bytu si budúcnosť zabezpečila, nie si ju ničila. „Ale dosť sa mi teraz darí. Okrem toho, chcela by som zostať v Londýne dlhšie a u rodičov to nepripadá do úvahy. Sotva som tam vydržala dva dni, kým som narýchlo kúpila ten byt. A aj tak neplánujem zostať v Paríži navždy.“
„Kedy ho uvidím? Nemôžem uveriť, že sme sa nestretli u teba.“
„Nemám tam ešte ani posteľ, Rose, spávam na zemi na matraci. Ale keď už budem ako-tak zabývaná, sľubujem, že budeš prvá, kto prekročí jeho prah. Spolu s Ericou. Ozaj, kde vlastne je? Myslela som si, že príde aj ona.“
„Veď aj chcela, ale musela ísť do práce. Nejaká pohotovosť na ministerstve na oddelení záhad. Samozrejme, nemohla mi povedať, o čo ide. Viem iba, že musela ísť do práce aj v sobotu.“
Bailey prikývla a odpila si z vína. S Ericou vlastne neprehodila ani jedno slovo až do siedmeho ročníka, kedy sa všetko zmenilo. Po prázdninách po šiestom ročníku a svojom totálnom osobnom fiasku si myslela, že je s jej rodiacim sa priateľstvom s Rose koniec. Nebolo by nepochopiteľné, keby na ňu Rose zanevrela kvôli svojmu bratrancovi. Bailey sa však mýlila a Rose sa na ňu nielen že nevykašľala, ale ju aj spriatelila s Ericou. Najprv to bolo medzi nimi trochu napäté, pretože obe chceli toho istého slizolinčana, ale časom sa to napätie úplne vytratilo. Koniec-koncov Albus ani jednu z nich nechcel.
„A čo ostatní? Čo Scorpius?“
„Ehm,“ Rose rýchlo prežúvala a prehltla. „U Scopriusa je všetko po starom. Stále pracuje pre ministerstvo a otec ho stále presviedča, aby zavesil kariéru aurora na kliniec a radšej sa zaúčal v rodinnom podnikaní. Už mu to ide hore krkom.“
„Ale to nie je ten najhorší nápad,“ podotkla Bailey. „Je to rozhodne bezpečnejšie ako naháňanie temných čarodejníkov a jedného dňa bude musieť aj tak prebrať po otcovi žezlo. Malfoyovci sú rozprávkovo bohatí, hádam potom nenechá všetko skrachovať, nie? Čím skôr sa naučí, ako to v biznise chodí, tým lepšie.“
„Merlin,“ Rose prevrátila oči, „už znieš ako jeho mama. Ako keby som tie argumenty počula z jej úst.“
„To preto, že mám pravdu.“
„Alebo preto, že si z ich sorty.“
Bailey na ňu vrhla varovný pohľad.
„Prepáč,“ pokorne hlesla Rose, „ale nemohla som si to odpustiť. Ale v niečom máš pravdu,“ pripusitla. Odpila si z vína. „Ja by som bola tiež pokojnejšia, keby robil niečo menej nebezpečné, ale on tú prácu miluje. Okrem toho aurorom nebude môcť byť až do dôchodku. Teraz sa vybúri a potom môže byť šéfom malfoyovského konglomerátu.“
„To by som ani nepovedala,“ nesúhlasila s ňou Bailey. „Nezabúdaj na Divookého Moodyho. Ten bol ešte v službe, keď už bol dobre v dôchodkovom veku.“
„To bola iná situácia. Myslím, že teraz nám žiadny Temný pán nehrozí.“
„Tak na to sa napijem.“ Bailey zodvihla smerom k Rose pohár a odpila si veľký dúšok. „Ozaj, podaril sa Jamesovi ten prestup k Caerphillským katapultom? Písali o tom doslova všade, kam som sa len pohla.“
„Hej, ale zatiaľ sa to snaží držať v tajnosti. Mala si vidieť tetu Ginny, keď sa dozvedela, že sa sťahuje späť domov. Bola úplne bez seba.“
„Takže bude bývať u rodičov?“
Rose trhla plecami. „Neviem. Na začiatku zrejme áno, potom si možno nájde nejaké bývanie. Alebo sa možno nasťahuje k...“ Náhle sa zarazila a stíchla.
Bailey nadvihla obočie. Na chvíľu sa odvrátila, dvakrát prehltla a potom sa jej znova pozrela do tváre. „K Albusovi? To si chcela povedať?“
„No... áno,“ odvetila napokon Rose.
Bailey sa smutne usmiala a pokrútila hlavou. „Môžeš povedať jeho meno, nič sa mi nestane. Myslíš si, že som si nevšimla ako sa vyhýbaš téme svojho milovaného bratranca? A nielen teraz, ale aj v listoch. Nemusíš okolo mňa chodiť po špičkách, Rose. Už prešlo skoro osem rokov, čo sme vyšli zo školy. Obaja sme dospelí a ako vidíš, ja už som sa pohla vo svojom živote ďalej. A som si istá, že aj on.“
„Ja viem, len... viem, že ti je nepríjemné rozprávať sa o ňom.“
„Nie je mi to nepríjemné,“ oponovala jej Bailey, „ale... och, dobre, je to trochu nepríjemné.“ Skôr by však povedala, že zakaždým, keď na neho pomyslela, zaplavilo ju sklamanie a pocit, že zmeškala niečo veľmi, veľmi dôležité. Cítila ľútosť takú silnú, že ešte aj teraz sa jej z toho občas chcelo plakať. Ale to Rose rozhodne nemienila povedať. Sama si nedokázala vysvetliť svoju nezdravú pripútanosť k nemu, ako by ju mohla vysvetliť Rose?
Nebolo to ale tak, že by na neho myslela každý jeden deň. To vôbec nie. Ale určitým spôsobom bol stále s ňou, stále ho mala niekde vzadu v hlave a občas sa z toho dobre ukrytého miesta vynoril a spôsoboval jej bolesť. Občas si myslela, že pre neho bude mať slabosť už do konca života. A čo bolo horšie, že svoje činy bude ľutovať do konca života.
„Nemusí to však znamenať, že ho nemôžeš ani spomenúť,“ povedala nakoniec Bailey. Po skončení školy sa nehovoriť pred ňou o Albusovi stalo akousi tichou dohodou. Lenže po toľkých rokoch to už bolo trochu smiešne. Už viac predsa nebola tínedžerka.
„Chceš teda o ňom niečo vedieť?“
Bailey sa falošne zasmiala. „Ako čo? Že má tri deti a otvoril si malú pekáreň na rohu Šikmej uličky? Nie, ďakujem.“
„Nemá tri deti!“ vyhŕkla Rose a Bailey prevrátila oči.
„To mal byť iba názorný príklad, ktorým som chcela povedať, že o tých veciach nemusím vedieť. Čo človek nevie, to ho netrápi, nie? Ale nemusíš sa zase tak strašne vyhýbať jeho menu. Nezrútim sa, keď ho občas spomenieš.“
„Och, okej. Ale môžem ti aspoň povedať, že je u neho všetko po starom, nie?“
Miesto toho, aby jej Bailey odpovedala, ju elegantne odignorovala tým, že odtlačila svoj tanier a vzala do ruky jedálny lístok. „Dáme si nejaký dezert?“
Rose ohrnula nos. „Myslela som si, že modelky nejedia sladké.“
Baileyne obočie vyletelo dohora. „Kto ti to povedal? A okrem toho, mám perfektné spaľovanie, môžem jesť prakticky čokoľvek.“
Pohľad, ktorý po nej Rose vyslala, by mohol zabíjať. „Fakt ťa neznášam.“
***
Bailey bola práve plne zabratá do maľovania bytu, keď jej na okno zaklopala sova. Zarazila sa, sklonila prútik a išla otvoriť okno. Snehobiela sova vletela dnu, dvakrát zakrúžila po miestnosti a usadila sa na parapetnej doske. Bailey jej odviazala malý pergamen, ktorý mala pripevnený na nohe. Sova zahúkala.
„Prepáč, ale žiadne maškrty nemám,“ ospravedlnila sa Bailey. Sova sa vzniesla, vrhla na ňu pobúrený pohľad a ďobla ju do ruky. „Au!“ Potom vyletela cez otvorené okno.
Bailey rozložila pergamen a prečítala si krátky odkaz. Na tvári sa jej objavil úsmev. Zdalo sa, že ju čakala ďalšia dámska jazda.
***
„Dnes fakt nemám náladu ponocovať,“ povedala už asi po stýkrát Bailey. „Hovorila som ti, že som celý deň maľovala a som unavená. Vanessa!“ zvolala na priateľku, ktorá ju vôbec nepočúvala a mašírovala si to ulicou v muklovskom Londýne. Bailey rozhodila rukami. „Myslím to vážne. Idem domov.“
„Ani nápad!“ vykríkla Vanessa, vysoká štíhla blondýna, ktorá bola plným právom jej kolegyňou v brandži. Stretli sa pred tromi rokmi pri spoločnom projekte a okamžite pochopili, že sú na rovnakej vlne. Vanessa bola pôvodom Angličanka, čo koniec-koncov dokazovali aj jej nebesky modré oči a plavé vlasy, ale odmalička žila vo Francúzsku. A hoci bola čarodejnica, magický svet jej príliš nevoňal. Aj preto sa nestretli v Šikmej uličke, ale v muklovskej časti mesta. „O pár dní odchádzam fotiť na Bali. Musíme predsa využiť, že som teraz tu. Chcem ťa zoznámiť s Adrianom.“
„Tvoj nový objav? A kde je ten Adrian skoro o jedenástej večer?“ spýtala sa Bailey, ale nepohla sa ani o krok. Vannessa vydala z hrdla netrpezlivé zavrčanie, vrátila sa k nej, schmatla ju za ruku a ťahala za sebou.
„Nie Adrian, ale Adriano. Je Talian. A práve teraz je v jednom super klube. Sľubujem, že ťa nezdržím dlho a ak budeš chcieť, potom pôjdeš domov. Aj keď ma trochu mrzí, že so mnou nechceš stráviť večer, keď vieš, že sa zase zrejme dlho neuvidíme.“
„Tak to nie je, len som fakt unavená,“ bránila sa Bailey a tento raz už dobrovoľne zladila krok s Vanessou. Tá k nej otočila hlavu a uškrnula sa.
„Vidím, že citové vydieranie mi stále ide.“ Mrkla na ňu a na tvári mala stále ten obrovský prihlúply úsmev.
Bailey ju jemne buchla do pleca. „Potvora,“ zamumlala.
Vanessa síce povedala, že jej priateľ sa zdržiaval v akomsi klube, ale nepovedala jej, že to nebol len tak hocaký podnik. Len čo sa dostali cez ochrankárov, ktorým musela Vanessa povedať nielen svoje meno, ale aj meno svojho talianskeho priateľa, jedna z hostesiek ich zaviedla dlhou chodbou k obrovským dverám. Keď ich otvorila, okamžite ich privítala vrava a hlasné výkriky.
Bailey sa zvedavo rozhliadala okolo seba. Čakala diskotéku alebo niečo ako privátny klub pre vyvolených, ale to, čo našla dnu, sa ani zďaleka nepribližovalo jej predstavám. Nebolo to miesto určené na popíjanie koktejlov a pokojný rozhovor. Obrovskej kruhovej miestnosti totiž dominoval boxerský ring, ktorý bol obklopený stolíkmi a luxusnými kreslami, ktoré okupovalo bohato vyzerajúce publikum. Už jej bolo jasné, čo mali znamenať tie pokriky. Kým zápas bol v plnom prúde a čím ďalej tým viac sa rozvášňoval dav, Vanessa ju chytila za ruku a kľučkovala s ňou pomedzi stoly. Zjavne presne vedela, kam má ísť, čo Bailey donútilo zvážiť možnosť, že jej priateľ je v miestnom klube zrejme pravidelným návštevníkom.
Ona sama veľmi neholdovala násiliu a box ju vyslovene nudil, takže bola rozhodnutá, že ihneď po zoznámení sa slušne ospravedlní a poberie sa domov. Poslušne nasledovala svoju priateľku, až kým neprišli k stolu, ktorý okupovali dvaja veľmi dobre vyzerajúci muži. Boli pohodlne usadení v čalúnených kreslách, na stole pred sebou mali dva poháre a fľašu nejakého určite drahého alkoholu a v tom momente Bailey pripomínali skôr pašerákov temných artefaktov než poctivých podnikateľov, ako jej Vanessa opísala svojho priateľa. Boli vôbec čarodejníci alebo mukli? Zabudla sa jej to spýtať.
Keď sa im lepšie prizrela, zdalo sa jej, ako keby ich vytlačili cez kopírovací papier. Obaja boli príťažliví a mali tmavšiu pokožku s čiernymi vlasmi. Oblečené mali obleky a dokonca to vyzeralo, že boli aj podobne starí. Vanessa sa nahla, a nie veľmi prekvapujúco, k tomu o malinko šarmantnejšiemu. Muž sa usmial a krátko ju pobozkal na pery. Bailey si povzdychla a taktne odvrátila pohľad.
„Adriano, toto je moja kamarátka Bailey Zabiniová,“ predstavila ju Vanessa. „A toto je Adriano a jeho brat Carlo.“ Och, tak preto tá podoba.
Bailey sa jemne usmiala a obom bratom podala ruku. Nemala veľmi náladu na zoznamovanie v takomto prostredí. V duchu premýšľala, ako dlho bude musieť zostať, aby jej odchod nevyzeral neslušne. V tej chvíli sa však pri nich zjavil čašník, okamžite pre ne vyčaroval dve pohodlné kreslá a Vanessa ju pasívne agresívnou nástojčivosťou donútila posadiť sa a objednať si kokteil.
Či chcela alebo nie, bolo jasné, že nejakú chvíľku sa tam zdrží. Cez ten hluk povzbudzovania a občasných nadávok sa vôbec nedalo normálne konverzovať, preto bola Bailey rada, že sedela vedľa Vanessy a mohla sa k nej nakloniť.
„Toto považuješ za super?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.
Vanessa pokrútila hlavou. „Toto zrovna nie, ale bývajú tu dobré diskotéky.“
„Ešte päť minút a odchádzam,“ vyrovala ju podráždeným tónom Bailey.
„No tak, nebuď taká. Zápas sa o chvíľu skončí a potom si môžeme ísť niekam zatancovať.“
„Nemám na taniec náladu. Najradšej by som sa zahrabala do postele a prečítala si nejakú knihu.“
Vanessa nadvihla obočie. „A odkedy sa z teba stala taká knihomoľka?“
„Treba si trénovať mozog. A okrem toho neznášam, keď si niekto myslí, že všetky modelky sú hlúpe. Rada takých ľudí vyvediem z omylu a na to sa treba stále vzdelávať.“
„Pre Merlina!“ zvolala Vanessa. „Čo sa s tebou stalo? Kedysi bola s tebou väčšia zábava.“
Bailey si povzdychla a odpila si z kokteilu. „Len som unavená, to je všetko. Zastihla si ma v zlej nálade.“
Vanessa sa zaškerila. „Ako vôbec môžeš mať dobrú náladu, keď ti robím spoločnosť ja a tí dvaja šarmantní chlapíci?“
Najskôr jej slizolinčanka úsmev opätovala a nechala ju, aby jej trochu zdvihla náladu. Potom jej však Vanessine slová došli úplne a zamračila sa na ňu. „To, že je tu aj brat tvojho frajera, je len náhoda, že? Dúfam, že niečo neplánuješ.“
Vanessa teatrálne prevrátila oči a chňapla po svojom drinku. Najprv si poriadne odpila. „Okej, priznávam, že v minulosti som sa občas trochu nechala uniesť, keď som ti chcela niekoho nájsť, ale teraz to tak nie je. Vedela som síce, že Adriano je tu s bratom, ale nemala som žiadne bočné úmysly.“
Bailey jej až tak úplne neverila, ale úprimne jej bolo jedno, či sa ju snažila s niekým dať dokopy.
„Ten chlapík je trieda!“ doľahol k nim Adrianov výkrik a upútal Baileynu pozornosť. Kútikom oka zachytila, ako Vanessa prevrátila oči v stĺp a pokrútila hlavou. Naklonila sa k Baile
„Nechápem, čo ich na tom baví,“ priznala sa.
Bailey sa na ňu nechápavo zamračila. „Ak ťa to nezaujíma, tak čo tu teda robíme?“
„Adriano ma požiadal, aby sme sa tu stretli a odišli spolu. Povedal, že by to malo už aj tak onedlho skončiť.“
Bailey si v duchu odfŕkla. Ona tu fakt nemienila sedieť a čakať, kým nejakí dvaja primitívi skončia s otĺkaním sa. Chvíľu zostala nervózne sedieť v kresle a prstami netrpezlivo bubnovala po opierke. Bolo zjavné, že ani Vanessu to nebavilo, ale ona, na rozdiel od Bailey, sedela vedľa svojho priateľa, držala ho za ruku a čas od času sa pobozkali. Jej nebolo dopriate ani takéto rozptýlenie.
Keď konečne stratila trpezlivosť, rázne vstala a s mierne naštvaným výrazom sa otočila ku kamarátke. Avšak skôr, než stihla otvoriť ústa, aby jej oznámila, že okamžite odchádza, ozvalo sa miestnosťou zajasanie a hlasné duté bum. Rodhodca začal odpočítavať. Keďže Bailey nebola zas až taká harpya, aby prerušila tento napínavý okamih, zvrtla sa tvárou k pódiu. Po prvý raz, odkedy vošla do miestnosti, sa pozrela na súperov, ktorí v ringu zabávali hŕstku zbohatlíkov. A úplne zamrzla.
„... päť, štyri, tri, dva, jeden...“
Publikum zajasalo.
Bailey sa ani nedokázala nadýchnuť.
„Víťazom sa stáva Blesk!“
Blesk? Nie, to nebol žiadny Blesk. Bol to Albus Severus Potter.
