Prežiť - 1. kapitola
- Leann
- Dec 5, 2016
- 25 min read
Živí mŕtvi fanfiction
Tých pár sekúnd bezprostredne po zobudení bolo vždy najkrajších. Boli to krátke prchavé momenty plné šťastia a pokoja, kedy si ešte nestihla uvedomiť realitu. Milovala tie chvíle a nenávidela moment, kedy na ňu dopadlo uvedomenie si sveta okolo nej. S povzdychom otvorila oči a zízala na modrú nepremokavú plachtu pripevnenú ku kríku vedľa jej provizórneho miesta na spanie. Magický okamih bol nenávratne preč a ona si uvedomila, že by mala vstať a pokračovať vo svojej krížovej ceste. Dopriala si ešte na pár sekúnd zatvoriť oči a užiť si poslednú chvíľku pokoja, než sa začne ďalší z dlhého radu vyčerpávajúcich dní. Pomrvila sa a plachta aj so spacákom potichu zašušťali.
Každý jeden deň, keď sa zobudila, sa čudovala, ako bolo možné, že prežila tak dlho. Dnešok nebol výnimkou. Zazývala, zhlboka si povzdychla a ponaťahovala sa. Plachta, na ktorej ležala, znova zašušťala, a v krku jej dvakrát zaprašťalo, keď sa jej všetky stavce posunuli na správne miesto. Posadila sa, načiahla sa po čiernom ruksaku, ktorý mala položený hneď vedľa hlavy, a vytiahla z neho pero a malý zápisník. Bol ružový s kresbou bieleho jednorožca v strede a s červenými srdiečami a žltými smajlíkmi nalepenými po okrajoch. Zápisník nebol jej, ukradla ho z jedného z množstva domov, ktoré na svojej ceste prehľadala. Ani nevedela, prečo ho vlastne vzala. Možno z márnivosti. Jednoducho chcela mať po takej dlhej dobe niečo pekné.
Otvorila ho a k rade čiarok pridala ďalšiu. Bola to 43. čiarka, odkedy ho našla a začala si značiť dni, a 16. čiarka, odkedy sa ocitla na tomto bohom zabudnutom svete sama. Šestnásť dní samoty, strachu, zúfalstva a mlčania.
Zápisník rázne zatvorila, privrela oči a mlčky ďakovala, že toto nebol jeden z tých dní, kedy sa o ňu pokúšala depresia a ona sa pýtala sama seba, aký má zmysel vôbec vstať a začať fungovať. Tie dni boli najhoršie. Boli síce lákavé, ale nebezpečné, pretože keď všetko pokladáte za stratené, zákonite vyhodíte opatrnosť von oknom. A neopatrnosť sa na tomto svete trestala smrťou.
Pretrela si oči a počochrala si ich. Bola jej zima a bola na smrť unavená. V noci toho veľa nenaspala – tak ako napokon každú noc, odkedy bola sama. Keď zostala sama, v prvé dni sa bála vôbec zatvoriť oči, ale nevydržala tak fungovať dlho. Nemohla bdieť donekonečna, ale aj keď od únavy konečne zaspala, zobudilo ju aj to najjemnejšie zašušťanie lístia. To bolo asi to najhoršie na strate ukradnutého Mini Coopera – že musela spať vonku, na otvorenom priestranstve. Byť taká zraniteľná na mieste, kde bola ľahko dostupná, a vo svete, ktorý bol taký nebezpečný, bolo desivé a to nielen kvôli tomu, že bola na takom mieste ľahká korisť. Častokrát bola z otvorených priestranstiev nervózna; moria a oceány boli pre ňu hrôzostrašné. Tento svet obrátený naruby jej strach iba živil a robil ho obludným.
Keď jej konečne došiel benzín, zdráhala sa opustiť akú-takú ochranu, ktorú jej poskytovalo auto, ale vedela, že nemôže tam nemôže zostať. Bolo logické ísť ďalej nielen kvôli nádeji, že stretne nejakú skupinu, ale najmä kvôli zdroju potravy. Keby tam kvôli svojmu strachu zostala, vedela, že by skôr či neskôr zomrela. Na ceste mala väčšiu šancu prežiť.
Rozopla spacák, postavila sa a striasla sa v rannej zime. Jar prichádzala veľmi pomaly, noci a rána boli stále mrazivo chladné. Bolo šťastie, že nebola odkázaná len tak na pospas osudu pred pár mesiacmi, pretože si bola istá, že by tu vonku zamrzla. Rýchlo si prezliekla spodné prádlo a znova sa nasúkala do oblečenia, ktoré mala v predchádzajúci deň a celú noc. Odkedy bola na ceste s limitovanými možnosťami oprať si veci, snažila sa nosiť to isté oblečenie najdlhšie, ako sa dalo. Bolo to nechutné, ale v týchto časoch si človek nemohol vyberať.
Znova sa nasúkala do kožennej bundy a zimnej vetrovky, zrolovala spacák aj s plachtou a pripevnila ich na spodok ruksaku. Tak ako každé ráno skontrolovala zásobník vo svojej striebornej barette s čiernou rúčkou. Vedela, že je plný, ale bola to rutina, ktorá jej dodávala aspoň malý pocit istoty. Ak by zásobník neskontrolovala, cítila by sa nesvoja. Zbraň si zastrčila vzadu do nohavíc a okraj vetrovky zasunula za rúčku tak, aby nemala problém zbraň rýchlo vytiahnuť, keby musela strieľať. Zohla sa, vyložila si ťažký ruksak na plecia a malú sekeru, ktorá ležala na zemi pri jej nohách, si zastrčila vpredu za opasok rifiel.
Poobzerala sa okolo seba. Skoro nemohla uveriť svojmu šťastiu. Dva dni nestretla žiadneho nemŕtveho a to iba nedávno utekala ozlomkrky pred celou tlupou pomaly hnijúcich tiel. Povzdychla si, nasadila si na hlavu tmavomodrú šiltovku a skrehnuté ruky zastrčila do vreciek na vetrovke. Začala kráčať.
Dúfala, že dnes konečne narazí na nejaké malé mestečko, ktoré nebude príliš zamorené a kde by sa mohla aspoň na chvíľu usadiť a oddýchnuť si. Potrebovala sa konečne normálne vyspať a aj zásoby jedla sa jej míňali rýchlejšie, než by sa jej páčilo. Iba pred pár dňami ovlások unikla obrovskej skupine tých prekliatych zombískych netvorov. Ani nevedela, ako dlho pred nimi bežala, ale jedno bolo isté – ten únik spotreboval z jej síl obrovskú porciu a ona to začínala cítiť. Keď sa jej únava spojila s nedostatkom jedla a vody a faktom, že od stretu so stádom sa sotva poriadne vyspala, vedela, že ak rýchlo čosi nenájde, bude v háji.
Problém bol v tom, že nemala ani potuchy, kde sa nachádza. Tento kraj vôbec nepoznala... dočerta, nepoznala nielen tento kraj, pre ňu bola cudzia celá táto posraná krajina. Vďaka sprostým technickým vymoženostiam ako GPS, ktoré prekliala už aspoň stokrát, sa doteraz nedostala k mape, aby mala aspoň aký-taký prehľad, kde je. Skoro nemohla uveriť, že odkedy jej vôbec napadlo, že by nebolo úplne naškodu mať mapu, nenarazila na benzínku. Bolo však nutné dodať, že jej to napadlo iba nedávno.
Fakt, že nemala prehľad o tom, kam mieri, ju ale zas tak veľmi netrápil, pretože nebolo kam ísť. Podľa všetkého neexistovalo miesto, ktoré by nebolo zamorené chodiacimi nemŕtvymi monštrami, tak aký malo zmysel zapodievať sa názvami štátov a miest? Pokračovala v ceste do neznáma, pretože nevedela, čo iné by mala robiť. Pokračovala, pretože doteraz nenašla miesto, kde by bolo bezpečné zostať. Lebo dúfala, že nájde ľudí, ktorí nebudú prehnití a skazení víziou sveta bez zákona a s možnosťami robenia zverstva bez mantinelov.
Sústredene kráčala pomalým tempom hustým lesom. Musela byť opatrná. Bola vyčerpaná, sotva vôbec stála na nohách, a tak by mohla ľahko prehliadnuť koreň stromu alebo noru. Keby sa potkla a vyvrtla si členok, v horšom prípade zlomila nohu, stálo by ju to život. Hoci ísť cez les bolo náročnejšie, rozhodla sa, že to bolo stále bezpečnejšie než ísť po ceste. Stromy a lesný porast ju ukrývali pred všetkým a všetkými. Už mala možnosť vidieť, aké nebezpečné bolo byť príliš na očiach. A tentokrát nemala na mysli nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo od nemŕtvych.
Zašla hlbšie do lesa. Keďže nemala vytýčený cieľ, nebála sa, že by sa odklonila od cesty a stratila sa. Dúfala, že keď bude dostatočne ticho, možno zazrie nejakého divého zajaca a podarí sa jej ho uloviť. Bola to odvážna nádej a tiež absolútne nepodložená, pretože doteraz sa jej nič uloviť nepodarilo. Nebola z toho však veľmi sklamaná, pretože nemala ani len potuchy ako loviť. Musel by sa stať hotový zázrak, aby dokázala chytiť niečo tak rýchle ako divý zajac či líška. Ach, prečo len nedávala viac pozor tých párkrát, čo pozerala Beara Gryllsa? Ani vo sne jej však nenapadlo, že by sa mohla ocitnúť v situácii, kedy by potrebovala zručnosti prežitia v divočine. Teraz bol však celý svet jednou veľkou divočinou.
Kráčala pravdepodobne dve alebo tri hodiny, keď sa škŕkanie v bruchu už nedalo vydržať. Zastala, sadla si na zem a vytiahla z ruksaku malú plastovú fľašu s vodou. Dopriala si pár dúškov, vrátila ju späť a potom vylovila vrecko so zmesou orieškov a sušeného ovocia. Nasypala si pár do hrsti, oprela sa kmeň stromu a pomaly jedla.
Bolelo ju celé telo a cítila sa slabá. Mala síce jedlo a vodu, ale nemala ich dosť na to, aby sa mohla poriadne najesť. Nevedela, kedy sa jej znova podarí naraziť na nejaké obydlie a nájde v domoch alebo potravinách niečo na jedenie. Nemohla si dovoliť hlúpo plytvať tým, čo jej zostalo, hoci cítila, ako každou minútou čoraz viac slabne.
Dojedla, ale chvíľu ešte zostala sedieť, kým sa odhodlala postaviť sa a prehodiť si cez plecia ťažký batoh. Nohy sa jej zachveli a musela sa oprieť o strom, aby nabrala silu pokračovať. Pomaly postupovala ďalej, opatrne kráčala, aby nielen nevyplašila zver, ktorú by sa mohla aspoň pokúsiť chytiť, ale tiež aby nepritiahla pozornosť nemŕtvych, keby sa v jej okolí nejakí nachádzali.
Po určitom čase a pomoci od ľudí z jej skupiny, jej došlo, že nemŕtvych nebolo až také ťažké zabiť. Nemusela sa ich báť, ak ich nebolo príliš veľa. No aj na zabitie takých pomalých nerozmýšľajúcich bytostí bolo treba energiu, ktorej teraz nemala nazvyš, takže si radš-
Vzduch preťalo zasvišťanie. Sotva o stotinu sekundy neskôr jej niečo narazilo do ľavého pleca takou silou, akoby do nej vrazila guľka. Trhlo jej telom dozadu. Zaspätkovala, stratila balans, matne si uvedomila, že sa asi o niečo potkla, a zrútila sa na zem. Telom jej prebleskol šok, keď začula zadunenie a hlavou jej otriasla ostrá bolesť. Zatmelo sa jej pred očami a ona zmätene zízala do čiernoty. Snažila sa pochopiť, čo sa deje. Párkrát zamrkala, až sa jej napokon pohľad trochu vyjasnil, ale stále ho kazili čierne chumáče, ktorá jej plávali pred očami. Pohla hlavou, ale bolesť, ktorá jej vystrelila do záhlavia, ju prinútila zastaviť ten pohyb a nahlas zavzdychať. Napriek tomu sa o to pokúsila znova a do periférneho videnia sa jej dostal dlhý štíhly kus dreva. Vyvalila oči na to, čo jej trčalo z pleca. Bol to šíp? zmätene sa pýtala v duchu sama seba. Ako, doriti, sa jej dostal do pleca šíp?
Keď počula neďaleko od seba kroky, nehľadiac na otrasnú bolesť, ktorá ju zaplavila, trhla hlavou a opäť sa jej zatmelo pred očami. Po chvíli však uvidela obrys tváre, ktorá sa nad ňou skláňala. Dvakrát zamrkala viečkami a stretla sa s tou najkrajšou kobaltovou modrou, akú kedy v živote videla. Pripomenula jej nebeskú oblohu v jasný letný deň a horský modrý ľad.
„Ty... si ma... postrelil?“ sťažka zo seba dostala otázku plnú prekvapenia a šoku, než sa o ňu znova začali pokúšať dlhé vábivé pazúry nevedomia. Zatvorila oči a úplne ju pohltila tma. Ocitla sa v milosrdnej prázdnote. Už nepočula jeho naliehavé slová, ktoré ju prosili, aby nezatvárala oči.
***
Prebral ju zlostný burúcajúci zvuk, ako keby jej rovno pri uchu zadunel hrom. Zacítila chlad, ktorý jej šľahal do tváre a zabodával sa jej do pokožky ako ostré ľadové cencúle. Až potom ju pohltila nástojčivá tupá bolesť vzadu na hlave, ktorá neprestávala a ani nepoľavovala. Hlavou jej preblesla myšlienka, či sa náhodou nestala obeťou otrasu mozgu. To však nebol jediný dôvod na obavy. Cítila sa, ako keby bola celá ľavá strana jej tela od krku po rebrá iba veľká masa boľavých svalov. Zastonala. Hlavu mala ovisnutú, bez života a ani sa nepokúsila otvoriť oči, pretože na nich cítila prudký nápor chladného vzduchu, akoby jej niekto fúkal fénom rovno do tváre, a jednoducho sa neodvážila. Snažila sa iba vnímať, a tak zistiť, čo sa s ňou deje, ale nevydržala dlho pri vedomí. Posledné, čo jej napadlo, bolo, čo bola tá neznáma sila, ktorá ju tlačila do hrude. Potom sa znova prepadla do tmy.
***
Bolesť bola späť. Rovnako vytrvalá a rovnako neúprosná. Najskôr to bolo iba tupé pulzovanie v záhlaví, než si uvedomila, že hlava nie je to jediné, čo má poranené. Z pleca sa jej ako živý organizmus šírila bolesť do ruky a do krku. Bola taká nástojčivá, že sa radšej nepohla ani o milimeter, len aby ju nezhoršila. Cítila sa, ako keby jej niekto alebo niečo odhryzol kus pleca a otvorená rana jej teraz mokvala a mučila ju.
Druhé, čo si všimla, bola niečia prítomnosť a potom hlasy. Bolo ich viac a ona si pomyslela, že to nemohla byť pravda. Nestretla ľudí takú dlhú dobu – alebo aspoň jej sa to zdalo neuveriteľne dlho -, že sa začala obávať, že na svete už nikto nezostal.
„Povedal som ti, že som mieril na srnku,“ ozval sa drsný, zastretý hlas podráždene. Znel nebezpečne. Priradila si k nemu niekoho, kto by mohol byť vodcom gangu alebo nejaký drsniacky väzeň. Ten hlas jej nahnal strach, ale aj tak s tým nič nemohla robiť. O úteku sa nedalo ani uvažovať.
„Ty nikdy neminieš.“ To bola očividne žena. Vyžarovala z nej jemnosť a pokoj.
„Vyrušila ju. Tá srnka ju začula, pohla sa a šíp sa o ňu len ošuchol. Doriti! Keby sa tam to dievča nebolo objavilo, mohli sme mať teraz hotovú hostinu!“ zlostil sa ten, ktorý ju očividne postrelil.
„Bola sama?“ opýtal sa iný mužský hlas. Tento bol uhladenejší, nie taký drsný, ale zato s počuteľným južanským akcentom. „Overil si si to?“
Chcela načúvať ich rozhovoru dlhšie, dozvedieť sa niečo o tom, kto sú a aké majú s ňou úmysly, ale bola príliš ubolená a vyčerpaná. Znova zaspala.
***
Keď sa prebrala, skoro tomu nemohla uveriť. Stále bola ubolená, ale prvýkrát po viac než dvoch týždňoch sa cítila aspoň trochu oddýchnutá. Nevedela, ako dlho bola mimo, ale predpokladala, že to nebola krátka doba. Pokusne otvorila oči na malú škáru a oslepilo ju ostré oranžové svetlo zapadajúceho slnka. Zaštípali ju oči a ona ich s bolestivou grimasou opäť zatvorila. Zastonala a o pár sekúnd sa o to pokúsila znova.
Bola sama. Potom, ako keby si konečne uvedomila, že nevie, kde je, nevie, ako sa sem dostala a kto ju postrelil, strhla sa a siahla po sekere za opaskom. Ibaže žiadnu nenašla. Zbraň, ktorú mala zastrčenú vzadu za nohavicami, bola tiež preč. Prepadol ju strach a ona v panike vystrelila do sedu. To nemala robiť. V hlave jej vybuchla bolesť a plece mala ako v ohni. Zacítila, ako jej vystúpili na čelo kropaje ľadového potu. Vždy bola hrozná padavka. Nebolo to preto, že by nedokázala zniesť bolesť, bolo to kvôli tomu, že mala jednoducho nízky prah bolesti a bola citlivejšia.
Zostala sedieť na posteli – áno, na posteli, nie na zemi učupená pod kríkmi – a snažila sa prekonať nevoľnosť, ktorej pôvod mohol byť z nedostatku jedla a vody alebo aj preto, že si príliš rýchlo sadla. Keď jej pred očami prestali tancovať zelené machule a pískať v ušiach, osmelila sa a ohmatala si zadnú stranu hlavy, kde jej pulzovala bolesť. Ranu nemala obviazanú a ani nezacítila chrastu, čo bolo dobré znamenie. Aspoň vedela, že si pri páda nerozbila hlavu. Ľavé plece však mala zahalené ovinadlom a bolo obviazané s toľkou precíznosťou a profesionalitou, že sa jej ledva podarilo odhrnúť bielu látku, aby zistila škody. Zlovestná začervenaná rana vyzerala ako po guľke, ale vedela, že na ňu nikto nestrieľal. Aspoň nie z pištole. Matne si pamätala zasvišťanie vzduchom a náraz do tela. Stratila rovnováhu, rozpleštila sa na zemi a pozrela sa na svoje plece. Trčal z neho kus dreveného šípu. Naozaj ju postrelili šípom? Kto dnes, preboha, používa luk a šíp?
S povzdychom dala obväz späť na miesto a rozhliadla sa okolo seba. Bola v spálni. Miestnosť nebola ničím výnimočná, ale ju zaujal už len samotný fakt, že sa nachádzala v dome. Zhodila nohy s postele, postavila sa, ale zmocnila sa jej druhá vlna slabosti. Zavrávolala, párkrát sa zhlboka nadýchla a snažila sa prekonať nevoľnosť. Podišla k jedinému oknu s bielym rámom a pozrela sa von. Všade naokolo sa rozprestierali stromy. To znamenalo, že bola stále v divočine. Zrejme niekde na farme alebo také niečo. Okno bolo otočené k príjazdovej ceste, na ktorej boli zaparkované tri autá – pistáciovozelený Hyundai, strieborný pickup Dodge, a červený rodinný Chevrolet, ktorý vyzeral, že toho už má za sebou viac než dosť. Posledné vozidlo bol čierny harley. Začala mať podozrenie, ako sa sem asi dostala. Pamätala si bolestivo studený vietor, ktorý ju bodal do tváre, a ohlušujúce burácanie motora, ktoré nemohlo vydať ani jedno z tých aut.
Očami preskočila od okna k dverám a nervózne sa ošila. Nemala potuchy, kde bola, nepoznala ľudí, ktorí ju sem dovliekli a nemala pri sebe žiadne zbrane. Ešte k tomu bola postrelená a mala podozrenie na otras mozgu. Znova vyzrela z okna a premýľala, či zvládne vyliezť von a zoskočiť z prvého poschodia tak, aby si neublížila a aby ju nikto neuvidel. Keďže bola rovno nad vchodovými dverami, pochybovala, že by ju si ju nevšimli. Povzdychla si a čelom sa oprela o sklo na okne. Nevedela, čo má robiť.
Z chodby sa zrazu ozvali zvuky krokov a ona stuhla. Ani nemala čas pripraviť sa na to, čo ju čakalo a dvere sa otvorili. Strhla sa, otočila sa od okna a prekvapene zízala do tváre postaršieho pána s prešedivenými vlasmi a rovnako bielou deduškovskou bradou. Oblečenú mal jednoduchú béžovú košeľu, ktorá mala však toľko fľakov, že vyzerala hnedá, sivé nohavice a čierne traky. Na vráskavej tvári sa zjavil prekvapený, ale vľúdny výraz.
„Á, už ste hore,“ povedal a zastal medzi dverami, ktoré nechal dokorán roztvorené. Podľa toho, ako sa na ňu pozeral, sa vôbec necítil ohrozený. Asi si myslel, že keď jej vzal všetky zbrane, je v úplnom bezpečí. Ona však chodila niekoľko mesiacov na kickbox a kurz sebaobrany. Trúfala si tvrdiť, že ak by to bolo nutné, mohla by ho premôcť. Veď aké zložité muselo byť nakopať zadok starcovi?
„Kto ste? Kde som to?“ vychŕlila zo seba a podvedome sa postavila do bojovej pózy.
Starec zdvihol ruky dlaňami k nej. „Len pokoj, nechcem vám ublížiť. Len som sa prišiel pozrieť na to plece,“ povedal a hlavou kývol k jej rane. „Nemali sme takmer žiadne vybavenie, ale vo vašom batohu sme našli alkohol a autolekárničku. Vyčistil som ranu, zašil ju a obviazal, aby sa dnu nedostala infekcia, ale rana sa musí pravidelne kontrolovať a preväzovať.“
Jej napäté svaly sa jeho vysvetlením neuvoľnili. Stále skoro nič nevedela a nemienila upustiť z ostražitosti len preto, že jej obviazal ranu. „Kto ste? Koľko vás tu je?“
„Volám sa Hershel Green. Podľa vášho prízvuku predpokladám, že nie ste odtiaľto. Ste Britka?“
Stroho prikývla. Nemohlo jej uniknúť, že sa zámerne vyhol odpovedi na jej druhú otázku.
„Á, takže Daryl mal pravdu. Vravel, že podľa toho, ako hovoríte, nie ste Američanka,“ povedal.
Podľa toho, ako hovorí? V tom prípade to musel byť Daryl... Srdce sa jej rozbúšilo. O krok ustúpila a pripravovala sa na prvú príležitosť, kedy bude môcť ujsť z miestnosti. „Daryl je ten, kto ma postrelil.“ Nebola to otázka. Ten, kto ju postrelil, bol jediný človek, ktorému za posledné dva týždne niečo povedala.
Hershel prikývol. „Áno, ale uisťujem vás, že to nebolo úmyselne. Mieril na srnku, ktorú niekoľko hodín stopoval. Bohužiaľ, ste sa priplietli do cesty jeho šípu. Priviezol vás sem, aby sme vás ošetrili.“ Musela vyzerať vystrašene, pretože dodal: „Ako som povedal, nemusíte sa báť. Keby sme vám chceli ublížiť, mali sme na to kopu príležitostí. Spali ste skoro dva dni... A ak by sme boli takí, v prvom rade by sme vás vôbec nezachránili.“ Nuž, to dávalo zmysel.
„Dva dni?“ vyjavene zopakovala. To by mohlo vysvetľovať, prečo sa jej predtým zatočila hlava a prečo sa cítila slabá.
Muž prikývol. „Ako sa voláte?“
Prehliadla si ho od hlavy po päty. Nevedel, kto bola. „Je vedieť moje meno také dôležité?“
Jej otázka ho viditeľne prekvapila. „Nie, ale ako potom budem vedieť, ako vás volať?“
Len tak pre seba pokrútila hlavou. Ak ju doteraz nespoznal, zrejme nebude poznať ani jej meno. Lenže ostatní z jeho skupiny by mohli. Ale ak mali zlé úmysly, bola v riti, či už vedeli, kto bola alebo nie. Asi by to na jej situácii nič nezmenilo.
„Je to tajomstvo?“ opýtal sa jej Hershel, keď zostala ticho.
„Som Rebecca. Rebecca Chapmanová,“ dostala zo seba. „Koľko vás tu je?“ zopakovala svoju prechádzajúcu otázku.
„Desať,“ odvetil. „Mali by ste si sadnúť. Prišiel som sa pozrieť na to plece. Netočí sa vám hlava?“ opýtal sa, keď podišla k okraju postele a sadla si. „Dostali ste do nej poriadnu ranu.“
Rebecca iba trhla jedným plecom, keď sa k nej Hershel priblížil. „Ste doktor?“
Pousmial sa. „Niečo také.“ Rebecca nadvihla obočie a on dodal: „Veterinár.“
Z úst jej vyletel krátky neveriaci smiech, ale viac to nekomentovala a nechala ho skontrolovať ranu na pleci. Našťastie ju ešte nebolo treba previazať.
„Počul som zhora hlasy,“ ozval sa zrazu od otvorených dverí hlas – uhladený s južanským akcentom. Hlas, ktorý už počula. Zodvihla hlavu a stretla sa s modrými očami, ktoré si ju obozretne prezerali, hnedými zvlnenými vlasmi a tmavým strniskom na tvári. Muž bol štíhly, oblečený v tmavých rifliach a špinavej pieskovej košeli. Okolo bokov mal obtočený opasok a v ňom zastrčenú zbrať a nôž. Hneď si všimla, že ten opasok vyzeral podobne ako tie, čo nosia policajti.
„Konečne sa prebrala,“ zbytočne skonštatoval Hershel a vstal z postele. Otočil sa k nej. „Toto je Rick Grimes, je niečo ako náš vodca.“
Rebecca prikývla a opätovala mu pohľad. „Rebecca Chamanová. Väčšina ľudí ma volá Becca.“
„Teší ma, Becca. Ty nie si Američanka, že?“
Potlačila nutkanie prevrátiť oči, pretože v takej neistej situácii to nebolo vôbec vhodné. Namiesto toho pokrútila hlavou. „Som z Británie,“ odvetila. „Kde sú moje zbrane?“
Rick si ju chvíľu iba prehliadal od hlavy po päty, než odpovedal. „Zobrali sme ti ich. Iste chápeš, že sa musíme chrániť. Vrátime ti ich hneď, ako sa uistíme, že pre nás nepredstavuješ nebezpečenstvo.“
„Ja?!“ vyhŕkla neveriacky. „Ja som sama a neozbrojená. Podľa toho, čo povedal tuto pán Green, je vás tu desať a predpokladám, že sú všetci ozbrojení.“ Kývla hlavou k jeho opasku s pištoľou. „Vy sa cítite ohrození? Ako sa mám asi tak cítiť ja?“
Rick negatívne pokrútil hlavou. „Nepoznáme ťa, nemôžeme ti vrátiť zbrane. Aspoň zatiaľ nie. A ak by sme ti chceli ublížiť, neobťažovali by sme sa s ošetrením tvojich rán. Daryl ťa v lese pokojne mohol nechať zomrieť, ale neurobil to, pretože takí nie sme.“
„Presne to isté som jej povedal aj ja,“ vložil sa do toho Hershel. „A prosím, nevolajte ma pán Green, som Hershel.“
Becca prikývla. „Rebecca... alebo Becca, ako chcete.“
„Si sama?“ opýtal sa jej narovinu Rick a znova pritiahol jej pozornosť.
Nadvihla na neho obočie. „Videl ten Robin Hood v lese aj niekoho iného?“
Došla k záveru, že nemalo zmysel klamať im. Podľa toho, čo doteraz videla, nevyzerali ako násilnícki ľudia a aj keby boli, došlo by im, že ak ju za tie dva dni, čo bola s nimi, nenašla jej skupina, buď nijakú nemá alebo sú príliš ďaleko na to, aby sa k nej dostali.
„Takže si bola úplne sama?“ uisťoval sa.
Prikývla. „Posledné dva týždne áno,“ povedala. „Predtým som bola v skupine.“
Keď to ďalej nevysvetlila, ozval sa: „Čo sa s nimi stalo?“
Becca od neho odvrátila pohľad a zadívala sa von oknom. „Neviem,“ odvetila popravde. „Ale dúfam, že sú mŕtvi,“ zašomrala tak potichu, že to možno Rick ani nezačul, ale keď sa k nemu otočila, bolo jasné, že počul. Vedela to podľa toho, ako zaujato sa na ňu pozrel. Ako keby sa ju snažil rozlúštiť ako krížovku. Prekvapil ju však, keď sa jej na to ďalej nepýtal, a ešte viac, keď jej položil tú najzvláštnejšiu otázku, akú v poslednej dobe počula.
„Koľko chodcov si zabila?“
Nadvihla na neho obočie. „Chodcov?“
„Tak ich voláme,“ pritakal.
Becca na neho chvíľu sa iba vyjavene pozerala, než si povzdychla a odpovedala: „Čo na tom záleží?“
„Len odpovedzte na otázku,“ ozval sa Hershel a ona sa k nemu zvrtla. Chvíľu si ho prezerala, kým sa otočila späť na Ricka.
Pokrčila plecami a náhle zasyčala od bolesti. Zabudla, že v jednom pleci má dieru. „Neviem,“ povedala. „Nerobím si krížiky.“
„Koľko ľudí si zabila?“ pokračoval vo vypočúvaní.
Vypleštila na neho oči. „Čo?“ zarazene zo seba dostala. „Žiadnych!“ zvolala. V prvej sekunde ju tá otázka pobúrila a šokovala, ale to bol naozaj iba reflex zo starých čias, pretože v tomto svete to nebolo také nepravdepodobné. Neexistovali policajti, sudcovia... neexistoval zákon. Ľudia v takých podmienkach ľahko skĺznu zo správnej cesty rovno do ohniska násilia a zvráteností. Rebecca to vedela z prvej ruky a ona sama sa už raz ocitla v situácii, keď takmer zabila človeka. Nakoniec však nemusela, urobil to za ňu niekto iný.
Po jej odpovedi si Rick s Hershelom vymenili pohľad, ktorý si priala, aby vedela, čo znamená. Hershel sa vybral k dverám a ona ostala sedieť na posteli. Snažila sa nevnímať, aká strašne hladná a smädná bola, nehovoriac o neutíchajúcej bolesti v pleci.
„Poď,“ ozval sa Rick a hlavou trhol smerom na chodbu, „zoznámiš sa s ostatnými a niečo zješ. Po dvoch dňoch bez jedla musíš umierať od hladu. Nemáme toho síce veľa, ale niečo sa nájde.“
Nasledovala ho na chodbu a po schodoch na prízemie. Dom bol špinavý a bol v ňom neporiadok. Väčšina nábytku bola preč a nevábne to tam smrdelo, ale bolo to stále lepšie ako spať pod holým nebom. Rick ju zaviedol do miestnosti, ktorá kedysi bývala zrejme obývačka. Keď vošli dnu, otočilo sa ich smerom niekoľko hláv. Becca skoro nemohla uveriť, že vidí pokope toľko ľudí a najmä takých, čo nevyzerali, že budú robiť problémy. Pohľadom putovala po každej jednej tvári. Oči jej takmer vyliezli z jamiek, keď sa zastavila na štíhlej dlhovlasej brunetke, ktorá bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Jej brucho bolo obrovské a Becca si ani len nevedela predstaviť, ako môže v jej stave zvládať taký drsný život. Rick ju predstavil ako svoju manželku Lori. Tá na ňu vlažne mávla rukou a prezerala si ju nedôverčivými očami. Vedľa Lori bol usadený malý, asi dvanásť alebo trinásťročný chlapec s tmavým vlasmi ostrihanými nahríbika. Volal sa Carl a správne predpokladala, že musel byť Rickov syn.
„Toto je Glenn,“ Rick ukázal na tmavovlasého Azijata, „a vedľa neho je Maggie, jedna z Hershelových dcér.“
Obaja vyzerali byť zhruba v jej veku. Maggie, dievča s kratšími hnedými vlasmi a svetlozelenými očami, jej bola už na prvý pohľad veľmi sympatická. Jemné črty tváre a výrazné lícne kosti z nej robili veľmi peknú ženu. Becce ihneď udrelo do očí, ako sa jedným bokom tisne ku Glennovi a bolo jej jasné, že musia byť pár.
„V rohu sedí T-dog.“
T-dog, drsne vyzerajúci snedý chlap, ktorý sa očividne kamarátil s činkami, na ňu kývol hlavou a zvedavo si ju prezeral spod privretých očí. Becca im všetkým kývla hlavou a cítila sa trochu trápne, keď tam len tak postávala, kým Rick sa obzeral po miestnosti. Ostatní na ňu zatiaľ mlčky zízali. „Kde sú-“ začal, ale skôr než mohol dopovedať, prerušil ho dievčenský hlas, ktorý sa im ozval za chrbtom.
„Večera je hotová. Nie je to síce nič moc, ale...“ dievčina sa zarazila, keď vošla do miestnosti aj s postaršou ženou a Becca s Rickom sa k nim otočili. Malá chudá blondína na ňu vyvalila veľké šedomodré oči. Vyzerala ako nejaké dievčatko z rozprávky.
Rick sa pustil do predstavovania: „Beth, Carol, toto je Rebecca-“
„-Chapmanová,“ dokončila miesto neho blondínka a na jej tvári sa objavil široký víťazoslávny úsmev. „Hovorila som to!“ šťastne vyhŕkla. „Hovorila som, že je to ona a mala som pravdu!“ Dievča dokonca nadskočilo a zatlieskalo ako malé dieťa, ktorým očividne aj bola. Hodila triumfálnym pohľadom po T-dogovi. „Vidíš? Nepreskočilo mi!“
Becca na ňu iba bez pohnutia zízala a jemne sa mračila. Snažila sa však nedať na sebe príliš poznať, ako veľmi ju vydesilo, že ju to dievča spoznalo.
„Si Becca, však?“ opýtala sa jej malá blondína. „Tá slávna speváčka.“
Rebecca si takmer nečujne povzdychla, zdráhavo prikývla a uhla pohľadom. Posledných niekoľko mesiacov prežívala tak, že nosila na hlave neustále šiltovku a rozpustené vlasy, aby si tak čo najviac zakryla tvár. Mala dôvod na to, že nechcela, aby ju ľudia spoznali. Odkedy prepuklo toto peklo, bola v niekoľkých skupinách a s rôznymi ľuďmi. Postupom času sa naučila, aké nepríjemné a niekedy dokonca nebezpečné bolo, keď ľudia vedeli, kto je. Niektorí mali potrebu pchať sa jej do zadku, ako keby záležalo na tom, že kedysi vyhrala niekoľko Grammy ocenení. Iným bolo úplne ukradnuté, kým kedysi bola a tak jej to najviac vyhovovalo.
„Och, bože, och, bože“ zvýsklo dievča, „nemôžem tomu uveriť!“
Becca si neodpustila nakrivenie úst. Odvrátila od nej pohľad a zahryzla si do spodnej pery. „To je Beth, Maggina sestra,“ pokračoval po chvíli ticha Rick, „a toto Carol.“
Carol, tá postaršia žena, ktorá vošla do miestnosti s Beth, sa na ňu slabo usmiala. Becca jej nedokázala určiť ani len približný vek. Mala síce šedivé vlasy, ale ľudia šediveli aj v relatívne maladom veku a na kratúčko ostrihané vlasy, ktoré ju iba zostarovali, ju iba mýlili. Okrem toho ju miatla jej tvár. Vyzerala veľmi smutne a bezbranne, akoby zažila všetky strasti života a už ďalej nevládala. Becca na chvíľu premýšľala nad tým, či sa aj ona týmto ľuďom javí smutná a bezbranná.
„Kde je Daryl?“ neurčito sa opýtal Rick, naklonil sa do chodby a nakukol smerom k vchodovým dverám.
„Išiel sa pozrieť do garáže vedľa domu, či tam nenájde nejaký olej do motorky,“ odvetila Carol. „Pôjdem ho zavolať, nech sa ide tiež najesť.“
Becca sledovala, ako kráča po chodbe a vyšla z domu na prednú terasu. Cez presklené dvere ju videla zísť zo schodov a zacítila na sebe oči tej malej blondínky. Mala chuť vyšteknúť, nech jej spraví láskavosť a nečumí na ňu, ale nemohla si dovoliť byť nepríjemná na jedného z členov skupiny, ktorá dosiaľ vyzerala dosť sľubne.
Ostatní sa zatiaľ začali zberať a presúvať sa do opačnej časti domu. Rick na ňu kývol hlavou, aby išla s ním a ona ho bez slova poslúchla. Do kuchyne vošla ako posledná a Beth jej strčila do ruky obitú misku s nejakou tmavou masou. Becca sa poďakovala a študovala obsah misky. Voňalo to ako mäso, ale nič konkrétne nevedela identifikovať. Potom si pomyslela, že to možno bolo len dobre, veď aj tak si nemohla vyberať. Dni, keď bola v jedle prieberčivá, boli nenávratne preč. Beth, Glenn, Maggie, Hershel a T-dog sa so svojimi porciami vrátili do obývačky a ona ich po chvíli váhania nasledovala. Z pohľadov, ktoré na Ricka neustále hádzala jeho žena, jej bolo jasné, že sa s ním chce rozprávať osamote a Becca ani nachvíľu nezapochybovala, že to bude rozhovor o nej, a tak sa z kuchyne radšej rýchlo pratala.
Sadla si na zem do rohu miestnosti a relatívne čistou lyžicou sa pustila do jedla. Nebola to práve tá najchutnejšia delikatesa, ktorú kedy jedla, ale bola taká vyhladovaná, že jej to bolo jedno. Malý prídel spratala v rekordnom čase a keby na tom ostatní neboli podobne, snáď by sa aj zahanbila.
Glenn na ňu sykol, aby upútal jej pozornosť, a keď zodvihla hlavu od misky, hodil jej malú fľašu s vodou. Chytila ju, vďačne na neho kývla hlavou a na jeden dúšok vypila skoro trištvrťku. Po dvoch dňoch spánku bola naozaj dehydrovaná.
„Takže ty si speváčka,“ nadhodil Glenn.
Becca zašróbovala fľašu a zovrela ju v oboch rukách. „Bola som,“ opravila ho.
Glenn sa nervózne zasmial. „Neviem, prečo som to povedal, ako keby som ťa nepoznal. Ak ťa niekto nepozná, tak musel predtým žiť v jaskyni. Beth ťa ihneď spoznala,“ kývol na blondínu, ktorá sa na ňu šťastne usmiala. „Pamätám si, že predtým, než to všetko vypuklo, boli reklamy na tvoje koncerty úplne všade. Bola si tu na turné, nie?“
Trhla plecami. „Nebolo to zrovna turné iba pár koncertov.“
„Jeden si mala mať krátko pred tým šialenstvom v Atlante, že?“ Keď prikývla na súhlas, pokračoval. „Moja kamarátka, Catherine, si kúpila lístok, ale koncert sa už nestihol konať,“ povedal a sklopil pohľad. „Cath by bola celá bez seba, keby tu teraz bola. Pravdepodobne je už mŕtva.“
Becca nevedela, čo mu na to má povedať, tak iba mlčala. Sledovala, ako ho Maggie pohladila po chrbte, hoci na tvári mala zvláštny zarazený výraz.
„Čo hlava a plece?“ ozval sa do ticha T-dog a pritiahol tak jej pohľad. Usmiala sa, keď uvidela jeho starostlivý výraz, ktorý sa jej vôbec nezdal hraný.
„Mohlo by to byť aj lepšie, ale nie je to zase také zlé.“
„Daryl ťa nechcel postreliť. Bola to nehoda,“ vehementne ho bránila malá Beth a Becca sa nad tým skoro zasmiala. Nechápala, prečo boli všetci takí horliví hájiť jeho činy.
„Hershel aj Rick mi už povedali, že Robin Hood ma postrelil omylom,“ povedala pobaveným hlasom.
„Robin Hood?“ ozval sa odo dvier chlapčenský hlas a Becca sa otočila k malému chlapcovi, ktorý postával medzi dverami. Na hlave mal teraz tmavohnedý kovbojský klobúk, ktorý mu bol zjavne veľký, ale očividne ho to vôbec netrápilo. „Daryl ale nestrieľa z luku. Má kušu,“ vážne ju poučil a ona sa uškrnula. Aj napriek jej nervozite z toho, že sa ocitla medzi ľuďmi, ktorých vôbec nepozná a jej osud bol viac než neistý, zrazu sa tam cítila o niečo lepšie.
„Nepoznám žiadneho hrdinu s kušou. Teda... poznám, ale iba ženu - Helenu Bertinelliovú.“
Carlovi skoro vypadli oči z jamiek. „Ty čítaš komiksy?“ vyjavene vyhŕkol.
Becca sa usmiala. „Nie, ale zvykla som pozerať Arrowa.“
„Carl, neobťažuj ju,“ pokárala chlapca Lori, len čo vošla aj s Rickom do miestnosti, a Carl po nej vyslal nepriateľský pohľad.
„Neobťažuje ma,“ uistila ju Becca a mrkla na chlapca.
Rick s Lori sa usadili pri stene rovno oproti nej. „Kam si mala namierené?“
Becca sa neveselo usmiala a oprela si hlavu o stenu. „Kam som asi tak mohla mať namierené v krajine, ktorú takmer nepoznám? Domov sa už nikdy nevrátim, takže... Len som hľadala nejaký dom, kde by som mohla žiť dlhšie. Možno nejaké miesto, kde sa ľudia usadili, ak také vôbec existuje, a pridala sa k nim.“ Pokrčila plecom. „Doteraz som nemala šťastie.“
„Bola si celý ten čas sama?“ spýtala sa Maggie tónom, ktorý sčasti vyjadroval, že o tom vážne pochybuje a sčasti v ňom bolo počuť niečo podobné obdivu.
„Nie,“ povedala Becca a pokrútila hlavou, „bola som v skupine. Podarilo sa mi utiecť z mesta s Petom, mojím bodyguardom, a dostali sme sa k veľkej skupine ľudí. Neskôr sa skupina rozpadla na dve menšie, a potom... som osamela. Som sama niečo vyše dvoch týždňov,“ vysvetlila.
„A to si stále putovala po vlastných? Daryl vravel, že tam, kde ťa postrelil, v okolí nevidel žiadne auto,“ povedal Glenn.
„Donedávna som mala Mini Coopera,“ povedala a usmiala sa. „Strašne ma štvalo, že som nedokázala nájsť väčšie auto s kľúčmi v zapalovaní, pretože sa tam spalo naozaj hrozne. Až keď mi došiel benzín a ja som bola nútená ísť ďalej bez auta, došlo mi, akú istotu a ochranu mi poskytovalo.“ Povzdychla si. „Byť neustále sama pod holým nebom a na voľnom priestranstve bez možnosti skryť sa je... je to desivé. Prvé dni som skoro vôbec nespala, lebo som sa bála, keď som bola taká zraniteľná.“
Po jej slovách zavládlo v miestnosti ťaživé ticho. Vedeli, čo tým myslela, no oni mali aspoň jeden druhého, aspoň na seba navzájom dávali pozor a mali aký-taký pocit bezpečia. Ona však bola sama.
Becca zodvihla pohľad od svojich rúk položených v lone a striasla zo seba pochmúrnu náladu, ktorá sa jej zrazu zmocnila. „Kam idete vy?“ opýtala sa a otázku namierila na Ricka, keďže bol vodca skupiny.
„Sme na tom podobne ako ty. Lori bude zanedlho rodiť, takže potrebujeme nejaké trvalejšie miesto,“ odpovedal.
Becca prikývla a jej pohľad automaticky zaletel k vypuklému bruchu jeho ženy. Nikdy by jej ani len napadlo, že by mal niekto odvahu otehotnieť a vychovávať dieťa v takomto svete. Ale bola dosť veľká šanca, že si to nenaplánovali, jednoducho sa to stalo. Pozrela sa Lori do tváre a uvidela v nej obavy. A únavu. Keď si ich prehliadla všetkých, došlo jej, že vyzerali zmorene a na pokraji síl. Neboli na tom omnoho lepšie než ona. Mali ale niečo, čo Becca nemala – jeden druhého. Cítiť sa beznádejne bolo tisícnásobne ľahšie v skupine než osamote.
„Ste spolu od začiatku?“ opýtala sa.
Hershel, ktorý doteraz mlčal, pokrútil hlavou. „Nie. Ja a moja rodina sme sa k Rickovi a jeho skupine pridali pár mesiacov po vypuknutí epidémie. Prišli k nám na farmu s postreleným Carlom a potom zostali, než sa cez náš pozemok prehnalo stádo nemŕtvych. Museli sme náš dom opustiť a odvtedy sme spolu,“ vysvetlil.
Domom sa zrazu ozvalo zabuchnutie dverí a Becca sa inštinktívne napla. Siahla po svojej zbrani, ale hneď vzápätí jej došlo, že žiadnu nenájde. S ostatnými to však ani nehlo, tak sa aj ona snažila upokojiť. Vedela predsa, že tá sivovlasá žena išla von, takže zrejme to bola ona.
Doľahli k nej dva páry krokov a Becca zodvihla hlavu. V otvorených dverách do chodby sa najprv zjavila Carol a potom sa Beccin pohľad stratil v blankytnom oceáne. Aj keby Carol nepovedala, že ide zavolať Daryla na večeru, ihneď by ho spoznala. Ak si niečo z tej nehody pamätala, bolo to, ako sa nad ňu sklonil a ona sa skoro utopila v jeho modrých očiach. Tie isté modré oči do nej teraz zabárali svoj pohľad. Prezrel si ju od hlavy po päty a znova sa zastavil na jej tvári. Jeho výraz bol nečitateľný.
„Ach, Šípková Ruženka sa konečne prebrala,“ sucho komentoval a zvrtol sa ku Carol. „Večera je v kuchyni? Dúfam, že ešte niečo zostalo. Koniec-koncov ja som ju chytil.“ Zvrtol sa a odkráčal na druhú stranu domu, zatiaľčo Becca vyjavene zízala na anjelské krídla prišité na jeho koženej veste.
Zvrtla sa k ostatným a počastovala ich zarazeným pohľadom, ale ani jeden z nich nevyzeral prekvapene. Mohla teda predpokladať, že to bolo jeho zvyčajné správanie.
„To bol Daryl,“ informovala ju Beth s rozpačitým výrazom na tvári.
Becca prikývla. „Došlo mi to.“ Pozrela sa na prázdnu misku položenú na zemi vedľa seba a potom otočila hlavu smerom ku kuchyni. Hlava jej trešťala čoraz viac a plece mala úplne meravé a aj napriek tomu, že prespala dva dni, cítila sa unavená. Nechcela však vyzerať nevďačne či neporiadne, chcela si po sebe upratať, no nemala ani najmenšiu chuť ísť do kuchyne, keď tam bol Daryl.
Sťažka vstala, vzala misku a začala pomaly kráčať k chodbe nevediac, čo urobí, keď sa tam dostane.
„Hej, nechaj, ja to vezmem,“ ozvalo sa jej za chrbtom a len čo sa otočila, Beth jej už brala misku z ruky.
„Ďakujem,“ povedala Becca a usmiala sa na ňu.
„Neber to osobne. Dary... on... on je už raz taký.“ S ospravedlňujúcim úsmevom pokrčila plecami a Becca neurčito prikývla. Hodila pohľad na schody a znova sa zvrtla k Beth.
„Hm... myslím, že pôjdem hore. Stále ma dosť bolí hlava a možno by som to mala vyspať,“ nadhodila a Beth okamžite chápavo prikývla.
„Dobrú noc.“
Becca sa vybrala hore schodmi, vošla do izby, v ktorej sa prebrala a zatvorila za sebou dvere. Oprela sa o ne chrbtom a zaklonila hlavu dozadu. Posledné dni boli šialené. Postrelil ju nejaký bláznivý lovec srniek a ešte k tomu šípom, dostala sa do skupiny ľudí, čo konečne nevyzerajú ako psychopani s násilníckymi sklonmi a okrem tej malej Beth nikoho nezaujíma, že kedysi zarábala mesačne milióny. Vlastne to nevyzeralo vôbec zle.
Všimla si, že pri posteli bol o stenu opretý jej batoh a jej dve bundy boli položené na ňom. Obe si ich prezrela a s nevôľou zistila, že sú nielen zababrané od krvi, ale v oboch boli dosť solídne diery po šípe. Nebola nahnevaná kvôli tomu, že by bola márnivá, ale kým sa k tým bundám dostala, riskovala život viac než raz a teraz ich jeden idiot len tak zničí. Povzdychla si a odhodila ich nabok. Skontrolovala obsah svojho batohu a s prekvapením zistila, že okrem autolekárničky nič nechýba. Dokonca ani jej krvopotne získané jedlo. Možno to boli naozaj slušní ľudia.
Predtým nemala veľa času prezrieť si miestnosť a dvere napravo od postele si všimla iba teraz. Pomaly ich otvorila a s nadšením zistila, že vedú do kúpeľne. Jej srdce poskočilo, keď uvidela v pohári na umývadle zelenú kefku so zubnou pastou. Okamžite sa na ňu vrhla a začala si čistiť zuby. Bolo jej úplne jedno, či ju pred ňou použil jeden človek alebo ďalších desať ľudí. Apokalypsa upraví človeku rebríček priorít. Mala pocit, že si zuby drhla aspoň štvrť hodinu, kým zo seba strhla všetko oblečenie a vysprchovala sa. So skutočným sprchovým gélom a šampónom na vlasy. Skoro tomu nemohla uveriť. Jediné, čo jej chýbalo k dokonalosti, bola teplá voda. Zamotala sa to tyrkysového uteráka a už asi po stýkrát sa striasla od zimy, ale za ten pocit čistoty to stálo. Vošla do izby. V batohu jej zostal ešte jeden čistý pár spodného prádla a v komode našla džínsy a žiarivé modré supermanovské tričko, ktoré na seba navliekla. Podľa toho, aké oblečenie našla, tú izbu muselo obývať nejaké mladé dievča. Dievča, ktoré bolo chudšie od nej a ešte pred pár mesiacmi by sa do jej vecí nedokázala napratať. Ale najmä v posledných dvoch týždňoch, kedy mala veľmi limitované množstvo jedla, dosť schudla a zrazu nosila veľkosť, ktorou sa pýšia väčšnou iba modelky. Vedela si predstaviť, že väčšina žien by s tým asi problém nemala, ale ona nebola úplne spokojná s tým, že mala postavu ako nejaká štrnástka.
Povzdychla si, vzala všetky svoje veci a hodila ich v kúpeľni na podlahu. Do umývadla napustila vodu, pridala solídne množstvo sprchového gélu, vzala do ruky mydlo a pustila sa do prania. Možnosť vyprať si svoje špinavé a upotené oblečenie si predsa nemohla nechať ujsť, pretože nevedela, kedy a či vôbec sa jej taká možnosť ešte naskytne. Kým bezmyšlienkovite pracovala, započúvala sa do hlasov, ktoré sa k nej doniesli zdola. Neboli dosť hlasné na to, aby rozoznala, čo hovoria, ale bola si skoro istá, že sa bavia o nej. Keď konečne doprala aj posledné tričko a veci porozkladala všade po miestnosti, za oknom už bola dávno tma. Na chodbe sa ozvalo niekoľko krokov a otváranie a zatvárnanie dvier na ostatných izbách. V nájdených rifliach a tričku padla do postele, ani sa neobťažovala vyzliecť, a okamžite zaspala.
Comments