Draco / Ginny fanfiction
Tridsiaty prvý október nemal kedysi pre čarodejnícku spoločnosť žiadny zvláštny význam. Od Hermiony, ktorá vyrastala v muklovskej rodine, som sa však dozvedela, že pre nich to bol dôležitý sviatok plný hrôzostrašnej zábavy. Bolo príjemné počúvať jej vtipné príhody, ktoré sa stali počas tohto magického večera. Najmä predstavovať si, ako sa muklovské deti prezliekajú za čarodejníkov mi prišlo dosť komické. Čo ma však prekvapilo bolo, že sa výberom svojich kostýmov dosť približovali skutočnosti; minimálne podľa toho, čo povedala Hermiona.
Sama pre seba som sa pri tej spomienke usmiala. Vytiahla som z veľkej papierovej tašky honosné svetlobelasé šaty a rozprestrela ich na posteľ, aby sa nekrčili. Vošla som do kúpeľne a napustila si vaňu. Mala som dosť času na dlhý relaxačný kúpeľ, ktorý som po dlhom dni v práci nutne potrebovala. To, že muklovia majú na Halloween voľno, ešte neznamená, že ho budú mať aj čarodejníci, keď aj oni začnú oslavovať tento sviatok. Hoci, oslavovať je zrejme prisilné slovo. Odkedy sa pred piatimi rokmi skončila vojna, vzťahy medzi čistokrvnými čarodejníkmi a u muklov narodenými sa veľmi výrazne zlepšili. Už zrejme nikto netúžil po ďalšej podobnej epizóde plnej bolesti a smrti ako bola druhá vojna, takže rasistické nálady voči nečistokrvným čarodejníkom takmer úplne vymizli. Z toho vyplývali také nepatrné zmeny, ako bol obrovský boom halloweenských večierkov, ktorý prepukol pred štyrmi rokmi.
Nabrala som do ruky penu, fúkla do nej a sledovala som, ako sa malé vatové kúsky zniesli späť na hladinu. Vzduch bol naplnený vôňou peny do kúpeľa a sviečkami, ktoré boli jediným svetlom v miestnosti. Toto nebol môj prvý halloweenský večierok, jedného som sa zúčastnila minulý rok. Bolo to celkom zábavné a najlepšia časť bola to, že som aspoň na jeden večer mohla byť iný človekom a správať sa úplne inak, ako mám vo zvyku. Tento rok som však vôbec nemala chuť niekam ísť. Možno to bolo tým deprimujúcim jesenným počasím, no zrazu na mňa dopadli všetky problémy, s ktorými som doteraz v živote bojovala a nad ktorými normálne tak intenzívne nepremýšľam. Nie je to tak, že by som bola nešťastná alebo že by môj život bola úplná pohroma, ale nebolo to ani to, čo som si kedysi vysnívala. To však zrejme nie je nikdy, čomu som dokonale rozumela, ale v tento deň som sa s tým akosi nemohla vyrovnať.
Povzdychla som si, vyliezla som z vane a vypustila vodu. Najradšej by som sa teraz zababušila do župana, s kapučínom v jednej ruke a knihou v druhej by som sa uvelebila do kresla pred krb a až do polnoci sa odtiaľ ani nepohla. Miesto toho som si vysušila vlasy, natrela sa telovým mliekom a pustila sa do ľahkého make-upu. Nepotrebovala som sa nijako špeciálne krášliť, pretože ten zvyšok aj tak spraví kúzlo na mojom kostýme. Čarodejnícke kostými boli vo všeobecnosti oveľa zaujímavejšie než tie muklovské. Mnohé z nich začarovali tak, aby vam úplne alebo aspoň čiastočne zmenili črty tváre, takže si na seba ani nemusíte dať masku. Prakticky ste na pôžiadanie mohli vyzerať akokoľvek. A ak ste narazili na ochotnú predavačku, naozaj sa posnažila, aby ste v kostýme vyzerali dobre.
Minulý rok som bola prezlečená za muklovskú policajtku. Keď ma uvidela Hermiona, pustila sa do takého smiechu, že všetci v okolí niekoľkých metrov si ju podozrievavo premeriavali. Začudovane sa ma spýtala, kde som zohnala ten kostým, pretože to vyzerá ako niečo, čo by si obliekla striptérka prezlečená za policajtku. Harry s Ronom vybuchli smiechom a ja som očervenala ako paprika. Keď mi na druhý deň ukázala jeden film, musela som uznať, že mala pravdu. Ale moje zahanbenie aspoň trochu vykompenzovali obdivné pohľady zo strany mužského pohlavia. Tento raz však takýto typ kostýmu neprichádzal do úvahy. Adrian, môj spolubývajúci a najlepší priateľ, dostal dva lístky na snobský večierok čarodejníckej smotánky; tam som predsta nemohla prísť oblečená ako prostitútka.
Navliecť sa do tých šiat bola riadna fuška a nakoniec som aj tak musela zavolať Adriana, pretože zašnúrovať si korzet na chrbte som bez pomoci nezvládala. Keď som bola konečne oblečená, ďakovala som Merlinovi, že som čarodejnica. Vedela som si predstaviť tie muky, ktoré by mi spôsobil korzet, keby nebol začarovaný.
Adrian strčil hlavu do dverí. Rozhodol sa pre kostým piráta, ktorých zbožňoval odvtedy, čo sme si spolu pozreli Pirátov Karibiku s Johnnym Deppom. Vyzeral v tom dosť sexy a vedela som si predstaviť, že by dnes na svoj výzor niekoho zbalil. Úprimne som mu to želala, už dosť dlho bol sám a miestami sa mi zdalo, že mu to už liezlo na mozog.
„Si hotová?“
Pozrela som sa na neho v zrkadle nad komodou. „Už len minútku.“
Prevrátil očami, ale mlčky sa zvrtol a odišiel. Upravila som si pár červených pramienkov v zložitom účese na temene hlavy a pripla si perlové náušnice a jednoduchý perlový náhrdelník. Celá som sa prehliadla. Nevyzerala som ako ja, aspoň nie celkom. Niektoré črty mojej tváre boli zmenené, niektoré ostali. Moje hnedé oči boli sýtejšie a žiarivejšie, orámované modrými očnými tieňmi, ktoré zvýraznili pervníkový nádych hnedej. Pleť bola bledšia, vo svetle sa jemne trblietala a dodávala mi nádych tajomnosti a rozprávkovosti. Tento prevlek sa mi naozaj páčil a takmer úplne eliminoval moju nechuť ísť na večierok. Pery som si pretrela ružvým leskom, nasadila som si bielu trblietavú škrabošku, ktorá zakrývala iba oblasť okolo očí a vyšla som zo svojej izby.
„No konečne!“ zvolal Adrian a ja som sa na neho zamračila. Po takej vyčerpávajúcej príprave som si zaslúžila aspoň malý kompliment! A okrem toho, ja som ani nechcela ísť, Adrian ma prakticky donútil.
„To by si ani nebol ty, keby si nefrfľal,“ zašomrala som a cez plecia som si prehodila biely saténový plášť.
„Keby ti to netrvalo tak dlho, nič by som ti nepovedal.“
Prevrátila som očami. „Ako keby si bol ty iný!“ Adrian bol, čo sa týkalo starostlivosti o výzor, takmer taký úzkostlivý ako ženy. Nielen moja kúpeľňa bola preplnená parfémami, krémami a prípravkami na vlasy, ale ten bezočivý brunet by si to iba sotva priznal, hoci nechápem prečo. Dôkladná starostlivosť o svoj zovňajšok medzi gejmi nebolo predsa nič výnimočné.
Spolu sme sa premiestnili do majestátnej vstupnej haly obrovského domu. Škriatok navlečený do červeno-modrej vojenskej uniformy nám okamžite vzal plášte, skontroloval pozvánky a zaviedol do plesovej sály. Neviem si predstaviť, ako sa im podarilo, že tá miestnosť vyzerala úžasne a hrôzostrašne zároveň. Až mi prebehli po tele zimomriavky, keď som uvidela tú pompéznu nádheru.
„Ešte raz mi povedz, koho je to dom?“ vydýchla som, kým som v úžase podrobne pozorovala svoje okolie.
„Arthura Gregoriho,“ odvetil Adrian. Ani som sa na neho nemusela pozerať, aby som vedela, že prevrátil očami, stačilo mi počuť tón jeho hlasu. „Hovoril som ti, že som ho obhajoval na súde.“
Och, áno. Matne som si spomenula, že jeden čas nehovoril o ničom inom, iba o veľkom procese, v ktorom zastupoval finančného magnáta. Zdalo sa, že Arthur Gregory bol Adrianovi stále vďačný za to, že mu súd pomohol vyhrať.
„Musí byť bohatý,“ zasnene zo mňa vyletelo.
Adrian vzal z podnosu poletujúceho vo vzduchu dva poháre so šampanským a jeden mi podal. Vďačne som ho prijala a odpila si malý dúšok.
„Bohatý je slabé slovo. Patrí medzi top desiatku.“
„Medzi desať najbohatších čarodejníkov?“
Prikývol.
Vau! Kto by kedy povedal, že sa dostanem do domu takého bohatého človeka. Kto by povedal, že sa vôbec dostanem do jeho blízkosti...
„Toto bude zábava.“
Mýlila som sa. Nebola to zábava. Nikoho okrem Adriana som tam nepoznala a ten sa odo mňa odpojil, aby svojou prítomnosťou obšťastňoval megalomanských biznismenov, ktorých spoznal pri svojej práci elitného advokáta. Ja som podopierala jeden stĺp za druhým a bez záujmu si prezerala všakovaké masky, ktoré sa okolo mňa mihli. Najlepšie na maškarných báloch bolo, že keď bol človek ukrytý pod rúškom masky, mohol čokoľvek. Mohol sa správať akokoľvek sa mu zachcelo a nijako to neovplyvnilo jeho reputáciu. Môj problém bol však ten, že som nemala nikoho, s kým by som sa mohla správať... akokoľvek.
„Myslel som si, že Mária Antoinetta sa v podobných večierkoch vyžívala, no ako vidím, dejiny zrejme klamali.“
Hlboký hlas, ktorý sa mi ozval za chrbtom, sa rozlial mojím vnútrom ako tekutý satén. Zvrtla som sa a ostala som v úžase zízať na vysokého štíhleho blondiaka s ostrými, ale napriek tomu príťažlivými črtami tváre a čiernou škraboškou. Oblečené mal tmavohnedé nohavice, voľnú bielu košeľu, ktorú mal zakasanú do nohavíc a čierne čižmy. Na boku mal pripevnený meč.
„Dejiny neklamali, vo večierkoch mala naozaj veľkú záľubu, no tomu sa nemôžeme čudovať. Bolo asi jej jediné potešenie v zlatej klietke, v ktorej bola nútená žiť. Ibaže ja nie som Mária Antoinetta, ona bola blondína.“
Na jeho pelných bledoružových perách sa objavil malý úsmev. „Škoda. Som si istý, že keby bola červenovláska, možno by sa revolucionári, očarení jej krásou, nad ňou zľutovali a nechali jej hlavu na svojom mieste.“
Zasmiala som sa a na lícach sa mi objavila jemná červeň. Na komplimenty som nebola zvyknutá. „Možno. A možno by na jej počesť obnovili obľúbené upaľovanie čarodejníc na hranici. Ak vezmeme do úvahy túto možnosť, zoťatie hlavy bolo rozhodne milosrdnejšie.“
„Nemôžem s dámou nesúhlasiť,“ nonšalantne preniesol a mne znova zahoreli líca. Nielen že som nebola zvyknutá na komplimenty, ani oslovenie dáma mi nebolo veľmi blízke. Zrejme sa rozhodol, že keď už vyzerá ako z inej doby, tak sa tak bude aj správať.
„Ak nie ste slávna kráľovná Francúzska, kto teda ste?“
Pokrčila som plecami. „Nikto dôležitý. Môže sa povedať, že som jedna z jej dvorných dám.“
Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Tomu neverím. Niekto ako vy nemôže byť nedôležitý. Okrem toho, som si istý, že viete, že tí najdôležitejší ľudia na kráľovských dvoroch boli vždy tí, ktorí stáli za oponou.“
„Ale to sa ľudia nikdy nedozvedeli, však?“
Jeden kútik sa mu pohol smerom nahor. „Takže aj vy si toto tajomstvo necháte pre seba?“
Usmiala som sa, no jeho otázku som nechala nezodpovedanú. Mňa zaujímalo niečo iné. „A kto ste vy? Potulný rytier, ktorý zachraňuje nevinné devy?“
Záporne pokrútil hlavou. „Som Narcissus.“
Začudovane som si ho prehliadla, to meno mi nič nehovorilo. Zrejme to postrehol z výrazu na mojej tvári. „Viete kto to je?“
„Nie,“ bez hanby som priznala.
„Narcissus je postava z gréckej mytológie. Bol to lovec, ktorý bol povestný svojou krásou. Bol na svoj zovňajšoch veľmi pyšný, nestaral sa o nič iné a pohŕdal tými, ktorí ho milovali. Keď to videla bohyňa Nemesis, prilákala Narcissusa k jazeru, kde uvidel svoj odraz a zamiloval sa do neho.“
Neznámy zmĺkol a ja som čakala, či bude pokračovať. On však mlčal.
„A to je všetko? Ako skončil?“ Naozaj ma to zaujímalo.
Uškrnul sa. „Nie dobre. Neuvedomoval si, že to, čo vidí, je iba odraz. Nebol schopný sa od neho odrtrhnúť, zostal tam a nakoniec zomrel.“
Nadvihla som obočie. „To naozaj nie je dobrý koniec. Zaujímalo by ma, prečo ste si vybrali práve tento prevlek.“
Nenútene pokrčil ramenami. „Možno je veľmi blízko môjmu skutočnému ja,“ odvetil a odpil si z pohára s červeným vínom, ktorý si vzal z podnosu.
„Tým chcete povedať, že ste taký neuveriteľne pekný, narcistický alebo že pohŕdate tými, ktorí sú vo vašom okolí?“
Potichu sa zasmial a ja som omámene sledovala kryvku jeho pier. Merlin, naozaj nerobil slávnemu Narcissusovi žiadnu hanbu, no uvedomovala som si, že je to iba maska. V skutočnosti by ten človek mohol byť šesťdesiatročný roztrasený detko, ktorý zatúžil aspoň na chvíľu sa vrátiť do obdobia svojej mladosti. No niečo mi vravelo, že to nie je tento prípad.
„Možno som všetko to, čo ste vymenovali.“
„V tom prípade by som sa mala si od vás držať ďalej, aby ste mnou nepohŕdali.“
„Trápilo by vás to?“ laškovne sa spýtal, na tvári mal takmer chlapčenský úsmev, no zvodný podtón jeho hlasu nemal s chlapčenstvom nič spoločné. Prebehli mi z neho po chrbte zimomriavky.
Na niečo takéto som vôbec nebola zvyknutá. Poznala som typy ako bol on. Také, ktoré vedia byť neuveriteľne šarmantní a pozorní, ale nie preto, že by to bolo ich prirodzenosťou, ale preto aby sa žene dostali pod sukňu. Takíto muži ma nikdy nelákali a nikdy som sa nimi nedala oklamať, no tento raz to bolo iné. Prekvapilo ma, ako visím na jeho slovách, ako túžim vedieť viac a ako sa dobrovoľne nechávam opantávať jeho trefnými odpoveďami a príjemným vystupovaním... nehovoriac o jeho hriešne zvodnom vzhľade.
Tento chlapík bol veľmi nebezpečný.
„Malo by? Poznám vás sotva pár minút,“ drzo som odpovedala. Nedovolila som si pristúpiť na jeho flirtovanie. Iste, aj nakriek tomu, že viete, čo je muž zač a čo má v pláne, podobné doberanie nemôže uškodiť, ale to neplatí vtedy, ak k tom učloveku cítite takú mocnú príťažlivosť ako ja. Mohol by ma bez námahy zbaviť zdravého rozumu skôr, než by som sa nazdala a na druhý deň by som si to vyčítala; to som vedela naisto. Bolo oveľa bezpečnejšie od začiatku určiť hranice.
„Potešilo by ma to,“ odľahčene povedal, nedal sa mojou odpoveďou odradiť.
Na jednej strane mi to zalichotilo a na druhej som ešte viac posilnila svoje obrany. Dopila som posledný dúšok šampanského v pohári a položila som ho na podnos. „Takže ste naozaj ako Narcissus...“ zamrmlala som. Nemyslela som, že to v tom hluku to začuje, ale zmýlila som sa.
„Z čoho tak súdite?“ so záujmom sa spýtal.
„Narcissusovi sa páčilo, keď bol obdivovaný, nie? No napriek tomu tými ľuďmi opovrhoval a podľa neho mu robilo dobre, že na nich má taký vplyv... že ich môže raniť.“
Záhadný muž chvíľu mlčal a potom zamyslene prikývol. „Máte pravdu, no ja vami nepohŕdam, to by som nemohol. Takže hádam, že si nie sme až takí podobní.... nuž, možno až na tú krásu.“
Ten bol ale samoľúby! A arogantný!
Ak mohol byť on takýto, mohla som byť úprimná aj ja. Odfrkla som si. „Iste, môžete mi to tvrdiť, keďže nemôžem vidieť vašu skutočnú tvár. Možno máte v skutočnosti sedemdesiat, obrovskú bradavicu na nose a problém s udržaním moču.“
Žalúdok sa mi rozochvel čistým potešením, keď sa rozosmial tak hlasno a úprimne, až som nedokázala zabrániť svojmu vlastnému úsmevu ovládnuť moje pery.
„Vy naozaj nie ste ako ostatné, však?“
Vrhla som na neho zvedavý pohľad. „Ako to myslíte?“
„Už keď som vás zbadal, ako stojíte v prezlečení za muklovskú historickú postavu a najmä v šatách, ktoré sú decentné a príťažlivé zároveň, tak som si povedal, že nemôžete byť ako ostatné čarodejnice. Minimálne nie ako tie, s ktorými som mal doteraz tú česť ja. Tie by tu teraz pravdepodobne pobehovali polonahé,“ povedal s pobaveným úsmevom na perách. Po jeho slovách sa mi po lícach rozliala červeň. Keby ma tak stretol na halloweenskom večierku minulý rok, asi by si na mňa utvoril iný názor. Ako keby na potvrdenie jeho slov, okolo nás prebehla nymfa v krátkych polopriesvitných šatách a s priveľa magického make-upu na tvári. Opodstatnene som ju podozrievala z toho, že na sebe nemá spodné prádlo.
„Nuž a teraz... nepoznám veľa žien, ktoré by mali váš zmysel pre humor. A takých, s ktorými sa dá normálne rozprávať, je ako maku.“
Musím sa priznať, že ma tieto slová tak trošičku zahriali pri srdci. Vždy som vedela, že som vtipná, pretože mi to hovorilo veľa ľudí, ale počuť to od neho bolo... iné. Och, čo sa to so mnou, skara, deje?! Bolo absrudné cítiť sa takto pri niekom, koho som ani nepoznala. Ba čo viac, ani som nevedela jeho meno alebo ako v skutočnosti vyzerá!
„Tak teraz ste vzbudili moju zvedavosť. S akými typmi žien sa to vlastne bežne stretávate?“
„Zrejme s nesprávnymi,“ zachmúrene odpovedal. „Ale asi nemám na výber.“
Týmto ma prekvapil. „Ako to?“
Jeho tvár zvážnela. Povzdychol si a zahľadel sa kamsi za mňa. „Človek v mojom... mojej sitácii ťažko nájdete nejakú ženu, ktorá má čisté úmysly. A aj keby som takú našiel, pochybujem, že by bola ochotná zatvoriť oči pred mojou minulosťou... ľudia zlé veci neradi zabúdajú.“
Zvedavosť vo mne vzbĺkla rovnako rýchlo, ako keď hodíte zápalku do kanistra s benzínom. „Máte pravdu, ľudia nezabúdajú, ale to preto, že zabudnúť je často takmer nemožné. To však neznamená, že nedokážu odpustiť.“
Znova sa ku mne zvrtol a jeho šedobelasé oči sa zaborili do mojich. „Takže mi hovoríte, že ľudia sú ochotní dávať druhé šance?“
Trhla som ramenami. „Väčšina áno, ak vidia, že sa ten človek naozaj snaží svoje chyby napraviť.“
„A vy? Vy dávate druhé šance?“
Už-už som mu chcela povedať áno, no v tej chvíli som sa zarazila. Nebola by to pravda, nedávala som vždy druhé šance. Niekedy sa jednoducho druhá šanca dať nedá. „To záleží na okolnostiach.“
„Ach,“ unikol mu z pier sklamaný povzdych. „Takže vy medzi tú väčšinu nepatríte.“
Pokrútila som hlavou. „To som nepovedala. Dokážem odpustiť, ale sú veci, ktoré prepáčiť jednoducho nejde.“
Prehliadol si ma od kučier červených vlasov až po okraj mojich belasých šiat. „Znie to tak, že s tým máte osobnú skúsenosť. Niekto vám ublížil. Kto to bol?“
Váhala som iba sekundu. Koniec-koncov, nepoznal moju identitu, takže som si nemusela tak úzkostilo strážiť svoje tajomstvá. Hoci, táto konkrétna udalosť tajomstvom práve nebola. „Môj snúbenec... exsnúbenec.“
„Tipujem to na podvádzanie.“
Zamračila som sa. Ako to, že to tak rýchlo a s takou samozrejmosťou uhádol? „Presne.“
„To je teda vaša hranica? Podvádzanie netolerujete?“
Na chvíľu som sa zamyslela. „Možno... možno by som mu bola schopná odpustiť, ale to, čo sa stalo potom, by mu neodpustila žiadna žena.“
Zrazu vyzeral naozaj zaujatý mojím spackaným osobným životom. „Urobil to dvakrát?“ neveriacky vyhŕkol. „Neviem si predstaviť, že by vás niekto mohol podviesť čo i len raz, nieto ešte dvakrát.“
Smutne som sa usmiala. Bolo príjemné počuť také slová, ale tie nemenili nič na tom, čo sa stalo pred ôsmimi mesiacmi. „Nie, urobil to iba raz, ale tak, aby to stálo za to.“
Bolo mi jasné, že nerozumie tomu, čo hovorím, ale do podrobností som nemohla ísť. Nemohla som mu povedať, že Harryho podvádzanie bolo rozmazané snáď vo všetkých čarodejníckych bulvárnych plákoch, pretože by hneď vedel, kto som. Okrem toho, aj keď ma môj Narcissus nepoznal, bolo príliš ponižujúce priznať, že dôkaz nevery môjho exsnúbenca som si mohla prezerať v časopisoch ešte niekoľko týždňov po rozchode. Bolo to také ponižujúce, že som si povedala, že Harryho nechcem už v živote vidieť, a po pár jeho zúfalých pokusoch ospravedlniť sa, som ho vlastne naozaj nestretla.
Blondiak sa zatváril, že nad niečím tuho premýšľa. „Hm... nevravte mi, že vás podviedol s mužom.“
Napriek mojej náhle pochmúrenej nálade som sa usmiala. Už len predstava Harryho s mužom bola... nie, nevedela som si to ani predstaviť. „Nie. Poviem vám len toľko, že o tom, čo sa stalo, vedelo viac ľudí, ako by malo.“
Prikývol a viac sa nepýtal. Asi mu podľa tónu môjho hlasu došlo, že v rozoberaní môjho poníženia nemám ani najmenšiu chuť pokračovať. Miesto toho mi nastavil rameno. „Nepôjdeme sa prejsť do záhrady?“
Lacný trik. Každý vedel, že táto otázka v skutočnosti znamená ‚Nechceš sa ísť so mnou trochu pomuchlovať do kríkov?‘ Na svoje vlastné zdesenie som prikývla a zavesila sa na jeho rameno. Príjemne ma prekvapilo, že napriek tomu, ako štíhlo vyzerá, nie je vychudnutý, práve naopak. Pod tenkou látkou košele som zacítila náznak mocného svalstva.
Záhrada bola dychvyrážajúca. Majestátne stromy a vysoké kríky lemovali štrkové cestičky a dodávali týmto miestam príjemnú intímnu atmosféru. V opätkoch sa mi po štrku chodilo ťažko, takže som veľkou časťou svojej váhy opierala o muža vedľa mňa, ale nezdalo sa, že by mu to prekážalo. Niektoré stromy boli ovešané žltými svetielkami, iné miesta boli osvetlené obyčajnými záhradnými lampami a celkový efekt bol ohromujúci.
Keď sme prišli až k rozľahlému jazierku, môj záhadný spoločník ma zaviedol do malého drevenného altánku. Chvíľu sme iba tak stáli a pozorovali, ako sa mesiac odráža na temnej hladine jazera, no napkon sme si obaja sadli. Všimla som si, že bol nebezpečne blízko, no vonku bolo chladno a teplo sálajúce z jeho tela ma príjemne hrialo.
„Takže vy ste vlastne teraz na love. Hľadáte ženu, ktorá sa na Halloween nepriezlieka do krátkych zvodných kostýmov,“ nadviazala som na našu predchádzajúcu konverzáciu. „A má zmysel pre humor.“
Zasmial sa. „Podľa toho, čo hovoríte, sa mi zdá, že som ju našiel.“
Uškrnula som sa. „Och, ale ja som ešte neskončila. Nesmie mať žiadne žiadne bočné úmysli a musí sa zmieriť s vašou hriešnou minulosťou. Neviem ako vám, ale mne sa to zdá, ako dosť zložitá úloha.“
„Zabudli ste na to, že sa s ňou musí dať porozprávať.“
Naokolo vážne som prikývla. „Áno, neviem, či sa vám niekedy podarí niekoho takého nájsť.“
„Ako som povedal, zdá sa, že som ju našiel.“
„Veď ma ani nepoznáte,“ namietala som. To bola pravda, vôbec ma nepoznal a ja som nepoznala jeho.
„To nie je pravda. Viem o vás, že sa zaujímate o muklovskú históriu, že nemáte potrebu predvádzať sa ako mnohé iné ženy, máte zmysel pre humor a rozišli ste sa so svojím snúbencom.“
„No, veľa toho neviete.“
Pokrčil ramenami. „To sa dá vždy napraviť, nie?“
Zrazu bola jeho tvár príliš blízko. Prečo som si doteraz nevšimla, ako strašne blízko bol? A ako sa mu vôbec podarilo sa ku mne tak nenápadne priblížiť? Alebo som si to nevšimla preto, že som to podvedome chcela? Nemala som veľa času dumať nad tým, pretože jeho líce bolo zrazu na mojom a ochladzovalo moju rozhorúčenú pokožku. Zadržala som dych a napäto som čakala, čo sa bude diať ďalej. Jeho pery sa pritlačili na moje líce raz, dvakrát, trikrát a ja som sa začala chvieť. Chémia medzi nami očvidne fungovala, no aj tak mi nedávalo zmysel, že som na tie jemné dotyky reagovala tak silno.
Prišlo mi zvláštne, že sa ma nepokúsil pobozkať na pery, no potom mi došlo, že mi dáva priestor, aby som ho odmietla. Ak by som to nechcela, mohla som sa odtiahnuť a ja som vedela, že by som to mala urobiť, ale... Merlin, tak veľmi som túžila po tom, aby sa jeho ústa nedotýkali iba môjho líca, ale aj pier. Keď mi z úst nechtiac unikol jemný ston a sama som k nemu natočila hlavu tak, aby ma mohol pobozkať, nemohla som už oklamať nikoho.
Nadvihol ma tak ľahko, akoby som nevážila ani dvadsať kilov a posadil si ma do lona. Prehnala sa mnou vlna vzrušenia. Musela som si stále pripomínať, že je to zvrátené, že by som sa nebola bozkávať s úplne cudzím človekom. Nemali sme to robiť. Nemal mi rukou prechádzať po boku a stehne a rozhodne ňou nemal zachádzať čoraz vyššie až takmer na moje prsia.
Lenže nikto ma nepobozkal už mesiace a ja som takmer zabudla, aké úžasné je byť pobozkaná s toľkou horlivosťou a vášňou. Tento druh bozku mi chýbal dokonca ešte vtedy, keď som chodila s Harrym. Teraz mi veľmi rýchlo došlo, aký fádny bol náš vzťah a aký dlhý čas pred naším rozchodom v ňom chýbala vášeň.
Napriek tomu jeho bozk nebol násilný, necítila som z jeho strany nijaký nátlak. Jeho jazyk jemne hladil moje pery, obkresloval ich a dožadoval sa vstupu do vnútra. Keď som mu to dovolila, podrobne ho preskúmaval a zapaľoval vo mne čoraz silnejšiu túžbu. Vedela som, že si moju horlivosť pravepodobne vyloží nesprávne, ale v tú chvíľu mi to bolo naozaj jedno. Chcela som sa cítiť chcená, zapamätať si, aké presne je, keď sa svet prestane točiť okolo svojej osi.
Pritiahol si ma tesnejšie k sebe a ja som aj cez nazberanú látku sukne a spodničky cítila, aký mám na neho účinok. Zastonala som do jeho úst a prstami vošla do jeho zlatistých vlasov. Šokovalo ma, že to bol on, kto sa odo mňa odtiahol. Naozaj som sa do toho bozku ponorila tak veľmi, až som prestávala vnímať realitu. To ma zarazilo natoľko, že som zostala vyjavene zízať.
„Ty si ma neplánovala zastaviť?“ spýtal sa, oči mu horeli túžbou. Mala som pocit, že moje vyzerali veľmi podobne.
„Ja... neviem,“ úprimne som odvetila, ešte stále trochu omámená bozkom. Potriasla som hlavou, aby som sa trochu spamätala. Úplne som sa od neho odtiahla, vstala a pre istotu od neho odstúpila; bojovala som totiž s túžbou takou silnou, akú som snáď ešte nezažila. Dokonca ani keď to medzi mnou a Harrym bolo ešte dobré, nereagovala som na neho s takým zápalom ako na človeka, ktorého som vôbec nepoznala.
Začula som povzdychnutie, ktoré pritiahlo moju pozornosť späť na muža s maskou. „Ale vieš,“ povedal, znelo to skoro sklamane. „Nechceš to. Neurobila by si to, keď ani nevieš, kto som, keď nie si sama sebou.“
Mal pravdu, naozaj by som takýto čin oľutovala, no vo chvíli, keď boli jeho pery na mojich, mi to neprekážalo. Zamračila som sa. Rozhodne to nemal byť on, kto sa odtiahol, mala som to byť ja. Radšej by sme mali ísť na miesto, kde nie je také ľahké podľahnúť jeho kúzlu.
„Nevrátime sa späť? Začína byť chladno.“ Tak úplne neklamala, naozaj bolo vonku zima a ona nebola oblečená do chladného počasia. Keď sa tak pozrela na jeho tenkú košeľu, tak ani on.
Prešli iba pár krokov v absolútnom tichu, než sa znova ozval. „Kde pracuješ?“
„V ministerskej knižnici,“ bez zaváhania som odpovedala.
„Takže hádam, že to asi nie je tvoja vysnívaná práca,“ komentoval s úškrnom.
Nuž, oklamať som ho rozhodne nijako nemohla. Znechutený tón hlasu a kyslá grimasa na tvári hovorili sami za seba. Vziať miesto knihovníčky bol zúfalý akt vyvierajúci z potreby osamostatniť sa a odsťahovať sa od rodičov.
„Hádaš správne.“
„Čo by si teda chcela robiť?“
„Neviem,“ odpovedala som. Cítila som, ako sa zadíval na môj profil.
„Ale no tak, tomu neverím.“
„No...,“ zapremýšľala som a zalovila v pamäti, “kedysi ma bavili elixíry a premýšľala som, že by som mohla robiť vo výskume.“
Otočila som sa k nemu a videla, ako prikývol. „A prečo tam nepracuješ?“
Toto bola osobnejšia otázka, ako si uvedomoval, no aj tak som sa rozhodla odpovedať. Bolo vlastne príjemné môcť hovoriť s niekým takto otvorene a nemusieť sa báť toho, že ťa budú súdiť.
„Pretože to nevyšlo. Keď som sa mala rozhodovať, čo budem v živote robiť, bola vojna a toto bolo to posledné, na čo som myslela. A po vojne... chcela som tu byť pre môjho exsnúbenca. Vo vojne si toho prežil naozaj veľa, nemohla som len tak odísť študovať a nechať ho tu samého. Práca knihovníčky nevyžadovala nijaké vyššie štúdium, takže som do toho išla.“
„A teraz to ľutuješ,“ doplnil ma a ja som pokrčila plecami. Nebolo to také jednoduché. Vtedy ma Harry naozaj potreboval, neľutovala som, že som tam pre neho bola, ale keby som vedela, ako to všetko napokon dopadne... neviem.
„Je to zložité,“ zamumlala som.
„Možno... ale prečo si nešla študovať neskôr?“
Ani toto nebolo také jednoduché. „Pretože v tej dobe sme spolu bývali a dá sa povedať, že som sa už usadila. Moja práca ma nebavila, ale mala som okolo seba veľa vecí a ľudí, ktorí to dokázali vykompenzovať, takže mi to až tak nevadilo. No a keď som sa s ním rozišla, musela som sa živiť sama, nemohla som si dovoliť odísť študovať, pretože som na to nemala peniaze.“
Pár krokov sme prešli mlčky. Zdalo sa mi, že premýšľal nad tým, čo som povedala, ale nechcela som dať priestor na ďalšie otázky.
„Čo robíš ty?“
„Pracujem v rodinnom biznise,“ tajomne odpovedal.
„V rodinnom biznise? To môže zahŕňať čokoľvek od predávania hračiek po obchodovanie s muklovskými zbraňami.“
Uškrnul sa. „Nie je to nič také dramatické. Obchodujeme s realitami, cennými papiermi... prakticky s čímkoľvek, čo nám môže priniesť zisk.“
„Takže si súčasťou nejakého obrovského iméria?“
Prikývol. „Teraz chápeš, prečo som povedal, že je ťažké nájsť ženu bez postranných úmyslov? Nikdy si nemôžem byť istý, či ma niektorá pre peniaze alebo pre mňa samého.“
„Och,“ zamračila som sa, „to znie smutne. Možno to aj smutné naozaj je, ale podľa mojich skúseností sú bohatí maznáčikovia skôr lovcami než obeťami.“
Našťastie, nevyzeral urazene, skôr pobavene. „Nepopieram, že som také obdobie tiež prežil, ale to ešte neznamená, že v živote netúžim po ničom inom iba po sexe.“
Naoko som sa zachmúrila. „To je zvláštne, ja som si myslela, že chlapi nechcú nič iné iba sex.“ V tej chvíli sme už boli pri veľkých francúzskych dverách, ktoré viedli dnu do sály. Cudzinec ma predbehol a otvoril. Prešla som okolo neho dnu a on za nami zatvoril dvere.
Zrazu som zacítila, na pleci jeho horúci dych. Vedela som, že stojí testne za mnou a skláňa sa ku mne. „Asi si doteraz stretávala iba nesprávne typy mužov,“ povedal nízkym, zvodným hlasom, ktorý ma rozochvel.
„Možno,“ vyhŕkla som a sťažka som prehltla. Toto sa naozaj nedalo vydržať. Oči mi padli na obrovské hodiny visiace v strede miestnosti. Do polnoci zostávalo iba pár minút, potom všetky masky automaticky zmiznú.
„Nechcela by si spoznať správny typ muža?“ Rukami ma oblapil okolo pása a otočil si ma tvárou k sebe.
„Možno. Ale ako viem, že si to práve ty?“ spýtala som sa bez dychu. Jeho pohľad bol taký intenzívny, že som doslova zabúdala dýchať. To, že sa ku mne začal zohýnať, mi nepomohlo upokojiť sa.
„Môžeš to zistiť.“
Aj keby som mu chcela odpovedať, nemohla som. Nedal mi možnosť. Jeho pery boli znova také náhlivé a dožadujúce, no nenútili ma. Nechával mi moju slobodu. Mohla som ho odmietnuť, ak aby som chcela, no ja som nechcela. Zastonala som, pritisla sa k nemu a paže som obtočila okolo jeho krku. Aj keby mal niekedy pochybnosti o tom, ako na mňa pôsobia jeho bozky, v tejto chvíli sa určite rozplynuli.
Napriek tomu, že som bola plne ponorená do pocitov, ktoré vo mne vyvolávali jeho pery a ruky na mojom chrbte, začula som, ako sa veľkou sálou začalo ozývať hlasné odpočívanie. Vedela som, že už niet úniku, o pár sekúnd som sa mala dozvedieť, kto bol môj záhadný spoločník. Vlastne som bola celkom vzrušená a to nielen preto, že jeho bozky naberali na intenzite. Chcela som ho spoznať, noazaj som chcela. Potom odpočítavnie prestalo, jeho pery sa od mojich pomaly oddelily a ja som začula... ticho. Ruky z môjho chrbta náhle zmizli a telo ovial závan chladu, keď odo mňa odstúpil.
Nepríjemne mi zovrelo žalúdok. Nepáčila som sa mu? Rýchlo som otvorila oči, aby som zistila, čo sa deje. Vo chvíli, keď som pred sebou uvidela tvár muža, ktorý mi celý večer robil spoločnosť, moje svaly stuhli v šoku a bola som si istá, že som mala na tvári rovnaký zmeravený výraz ako on.
„Och môj bože... Malfoy?!“ neveriacky som zašepkala.
On sa nezmohol zrejme ani na šepot, iba na mňa zízal, ako keby uvidel Voldemortovho ducha. A ja som ten pohľad, ten výraz, ktorý mal na tvári, nemohla ďalej zniesť. Odstúpila som od neho. Najprv iba o jeden krok, potom o dva a o tri, až som sa napokon zvrtla a stratila sa v dave zabávajúcich sa ľudí. Nezastavil ma, ani som nezačula, že by na mňa volal. Nechal ma odísť a ja som bola úprimne rada, že som mu viac nemusela čeliť.
V zámku zašramotali kľúče, dvere sa dokorán otvorili a v nich sa zjavil Adrian s obrovskou krabicou v rukách. Vošiel, kopol do dverí a tie sa s rachodom zabuchli. S nadvihnutým obočím som sa odvrátila od knihy a venovala mu plnú pozornosť, nestávalo sa totiž často, aby ma vôbec nepozdravil, keď prišiel domov.
Usmiala som sa. „Ťažký deň?“
Krabicu hodil na malý kuchynský stôl a otočil sa ku mne. Vyčerpaný výraz na jeho tvári sa v okamihu premenil na kyselú grimasu. Otvoril ústa, ale napokon z nich nič nevyšlo a opäť ich zatvoril.
„Došli ti slová?“
„Je lepšie byť ticho než nadávať,“ zašomral.
Uškrnula som sa. „Len si ponadávaj, niekedy to pomôže. Uľaví sa ti.“
Adrian podišiel ku mne a zvalil sa vedľa mňa na pohovku. „Nemá to zmysel. Nadávkami a sťažnosťami sa aj tak nič nezmení.“
„Je to až také zlé?“
„Pche,“ odfrkol si, ale ďalej nič nerozvádzal.
Chvíľu som pozorovala, ako unavene zíza do steny, a potom som svoj pohľad preniesla na krabicu položenú na kuchynskom stole. „Nový prípad?“ kývla som na ňu hlavou.
„Hm.“
„Vyzerá to na niečo veľké.“
Trhol ramenami. „Nie tak veľké ako dobre zaplatené.“
Ach, priala by som si mať jeho džob. „To by mala byť dobrá správa, ale nevyzerá to, že by ťa to tešilo,“ skonštatovala som.
„O to nejde, je to prípad ako každý iný.“
Úsmev mi zmizol z tváre a tento raz som sa zachmúrila. Narovnala som sa zo svojej pololežiacej polohy a posadila som sa čelom k nemu. „Hej, stalo sa niečo?“ spýtala som sa v obavách.
Na Adrianovej bledej, ale príťažlivej tvári sa objavili staré známe chmáry. „Nestalo sa nič, čo by tu už aspoň raz nebolo.“
Toto neznelo ako on, Adrian bol zväčša vždy samá sranda a úsmevy. Takto deprimovaného som ho vídavala iba vo výnimočných prípadoch a tie mali vždy rovnakého menovateľa. „Zase ti robí šéf problémy? Povedal ti niečo... alebo urobil?“
Čím dlhšie Adrian mlčal, tým znepokojenejšia som bola. „Adrian, tak povedz niečo! Začínaš ma strašiť,“ naliehala som.
„Nie je to nič hrozné,“ napokon odvetil a ľahostajne mávol rukou, ako keby tým ten problém takto jednoducho odohnal. „Iba jeho zvyčajné nechutné reči.“
Zamračila som sa. Adrianove problémy s nadriadeným začínali byť čoraz menej zriedkavé. Ak ho neobťažoval nepríjemnými narážkami či gestami, zvykol mu svoj postoj pretlmočiť prípadmi, ktoré mu priradil. Na Adrianovom pracovisku nebolo žiadnym tajomstvom, že je inak orientovaný a jeho šéfovi to očividne prekážalo. Samozrejme, bez udania dôveryhodného dôvodu ho vyhodiť z práce nemohol, a tak sa zrejme rozhodol, že ho donúti, aby odišiel z vlastnej vôle. Niekoľkokrát som Adrianovi hovorila, aby ho jednoducho zažaloval za diskrimináciu, no on to ktovieprečo odmietal.
„Čo ti povedal?“
„Videl ma rozprávať sa s pár členmi Wizengamontu a keď si ma zavolal do kancelárie, aby mi dal ďalší prípad, povedal, že keď mám s nimi taký dobrý vzťah, už je mu jasné, prečo vyhrávam toľko sporov. Neznelo to ako urážka, ale gesto, ktoré pri tom ukázal, bolo.“
Nechápavo som sa na neho zadívala a keď mi ten pohyb ruky a hlavy ukázal, vybuchol vo mne hnev. „Čo si mu na to povedal?“ bojovne som sa spýtala, pripravená ísť si toho kreténa hneď na druhý deň podať.
„Čo som mu mal asi tak povedať? Je to môj šéf!“ bránil sa takmer ublíženým hlasom a ja som sa ihneď snažila trochu upokojiť. Vedela som, že ukazovať hnev mi nijako nepomôže a už vôbec to nedonúti Adriana konať.
Bolo to zvláštne, keď sa vžil do svojej úlohy prvánika, vedel byť nemilosrdný, ale akonáhle došlo na jeho osobný život, jeho rozhodnosť zmizla rýchlejšie ako mydlová bublina. Okrem toho, táto téma bola pre neho obzvlášť citlivá, pretože s takýmito slovnými útokmi sa musel pasovať neustále. Priala som si, aby som mohla niečo urobiť, ale na to, aby som prinútila jeho šéfa nechať ho na pokoji, som nemala ani dostatok svalov ani dosť vysoké spoločenské postavenie.
Povzdychla som si. „Ja viem, ale takto to predsa nemôže ísť ďalej. Si právnik, Adrian, vieš, že sú spôsoby, ako sa brániť.“
„A to mám zažalovať svojho vlastného šéfa? Vieš, ako by sa na mňa vo firme pozerali? A čo ak by som prehral? Vyhodil by ma alebo ešte horšie, urobil by mi zo života peklo.“
Pokrútila som hlavou. „Tie jeho nechutné narážky predsa videlo a počulo niekoľko ľudí.“
Na Adrianovej tvári sa objavila kyselá grimasa. „A ty si myslíš, že by niekto z nich ohrozil svoju prácu a postavenie, aby svedčil proti nemu na súde?“
Stíchla som. Na tom niečo bolo, ale aj tak som sa nechcela vzdať myšlienky, že by ten bastard dostal to, čo mu právom patrilo. Iba som nemala tušenia, ako to docieliť.
Chvíľu bolo v miestnosti príjemné ticho a ja som sa pomaly vrátila k čítaniu. Cítila som, že Adrian ma pozoroval, no nebolo to nepríjemné. Skôr než na mňa sa zameral na knihu, ktorú som mala položenú v lone.
„Čo to čítaš?“ spýtal sa, naklonil sa bližšie a ja som knihu takmer previnilo zaklapla.
Cítila som, ako mi zahoreli líca a Adrianovi vyletelo obočie snáď až ku korienkom vlasov. „Je to porno alebo čo?“
Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou. „Jasné, že nie, ty perverzák!“
„Tak teda ukáž, čo to čítaš.“
Neochotne som dala preč ruku z obalu.
„Grécka mytológia,“ nahlas prečítal. „Odkedy sa zaujímaš o muklovské mýty?“
Odvtedy čo som bola v dosť intímnom spojení s jedným z ich aktérov, pochmúrne som si pomyslela. Od halloweenského večierka prešiel už viac ako týždeň a túto knihu som si s veľmi zlým a obviňujúcim pocitom kúpila dva dni po tom, čo sa stala tá nepochopiteľná udalosť. Moje jediné vysvetlenie, prečo som to urobila, bolo, že mi začalo zašibávať v dôsledku trávenia dlhých hodín v zatuchnutej knižnici.
„Narazila som na ňu náhodou,“ zaklamala som a radšej som uhla pohľadom. Knihu som odložila bokom a šla do sprchy. Keď som sa potom obliekla do pyžama a išla si vziať pohár vody z kuchyne, Adrian sedel stále v obývačke. Krabica, ktorú dovliekol, stála otvorená vedľa pohovky a všade po konferenčnom stolíku a pohovke sa povaľovali poskrúcané pergameny.
„Ty ešte nejdeš spať?“
Pokrútil hlavou. „Chcem si ešte aspoň niečo z toho prejsť.“
Niekedy pracoval až nezdravo veľa, ale ako sám hovoril, zakiaľ nemal žiadny milostný život, nič zmysluplnejšie ako práca v jeho živote nebolo. Tak trochu som mu rozumela. Keby som aj ja mala prácu, ktorá by si vyžadovala obetovanie značnej časti môjho voľného času, rada by som to urobila. Takto mi však zostávalo iba ponuré znudené zízanie do stropu a zožieranie sa myšlienkami na novoročný večierok. Priala som si, aby som mala niečo, čo by ma bolo rozptýlilo.
Ráno som sa s nechuťou vyštverala z postele a pobrala sa do práce. Bol to jeden z tých dní, kedy by ste boli ochotní za voľno aj zabiť, ale keďže Adrian sa nevenoval trestnému právu a na dobrého obhajcu som nemala peniaze, radšej som tomuto nutkaniu odolala. Čas sa neuveriteľne vliekol a jedinou mojou útechou bolo, že bol piatok a na mňa čakal voľný víkend. V tom zapadákove by som nestrávila viac, než bolo nutné ani za cenu už spomenutého rozptýlenia.
V skrinke som našla fľašu vína, ktorú som ihneď otvorila a naliala si do pohára. Niežeby som nutne potrebovala alkohol, ale po ťažkom dni mi pohárik – alebo dva – červeného vína padol dobre. Čo však nebolo až také dobré, bolo, že spolu s popíjaním a ničnerobením sa dostavili aj obávané spomienky a sieť rozlične posplietaných a úplne absurdných vysvetlení.
Ale... prečo by som sa tým, čo sa stalo, mala trápiť? Čo sa stalo, sa vrátiť už aj tak nedá a nie je to tak, že by som sa s tým nafúkancom (aspoň taký bol kedysi) musela vídať každý deň. Od konca vojny som ho videla sotva päťkrát a to aj vrátane toho posledného razu. Ibaže tá samotná udalosť nebolo to, čo ma na tom štvalo najviac. Skutočnosť bola taká, že som sa bozkávala s Malfoyom a chcela som ho spoznať. A tým myslím skutočne spoznať, možno som dokonca uvažovala aj o tom, že by nebolo zlé si konečne s niekým začať a ja som chcela, aby ten niekto bol on. Pripadalo mi, že v mojom zbabranom živote som konečne našla kúsok svetla, kúsok niečoho dobrého. Že som našla niekoho, kto by bol iba môj. No výraz na jeho tvári, keď zistil kto som, bol ako obrovská noha drviaca moje nádeje na prach. Zabolelo to. Áno, presne tak, bolelo to a to bol celý problém. To bolo to, čo som si spočiatku nechcela priznať – vlastne ma odmietol a tým ma zranil.
Okrem toho to bolo ponižujúce. Najprv som visela na každom jednom jeho slove, bozkávala som sa s ním (!) a nechala ho, nech si ma obmotá okolo prsta, a potom ma jednoducho odmietne. Moja zranená pýcha vyla od bolesti a pobúrenia ako rozzúrený vlkodlak na mesiac.
Keď som si naliala štvrtý pohár, povzdychla som si a unavne som zatvorila oči. Mäkká pohovka mi poskytovala dosť pohodlia, no v mojej situácii to nestačilo, aby som sa cítila dobre. Aby bolo všetko v poriadku, niekto by mi musel vymeniť celý život...
V mojej malej seanse sebaľútosti sa vyrušilo zadrnčanie zvončeka, čo som fakt neocenila. Zachmúrila som sa a pohár som položila na stôl. S istotou som vedela, že Adrian to nie je, pretože ten by neklopal a okruh mojich priateľov bol posledných pár rokov dosť limitovaný, takže som nemala poňatia, kto ma môže v piatok večer otravovať. Otrávene som vstala a išla otvoriť dvere. Väčšmi prekvapená by som nebola ani keby mi na prahu stál sám minister mágie a ponúkol mi prácu svojej osobnej asistentky. Nie, iste že vidieť stáť vo dverách môjho bytu Draca Malfoya bolo o mnoho šokujúcejšie, a to najmä po tom, aký charakter malo naše posledné stretnutie.
Párkrát som zamrkala. Nezdalo sa mi, že som toho vína vypila tak veľa, aby sa mi z neho zdali také nereálne veci. Na moje rozhorčenie to bol on, kto sa spamätal ako prvý.
„Weasleyová?“ hlesol. Hádam, že staré zvyky zomierajú ťažko. „Čo tu robíš?“
To som už mala dostatok času na to, aby som sa prebrala z ohromenia. „Ja?!“ neveriacky som vyhŕkla. „Ja tu bývam, Malfoy. Čo tu robíš ty?“
Asi tri sekundy na mňa iba tak zvláštne pozeral. Pomaly som začínala premýšľať nad tým, či náhodou nemám niečo na tvári, no potom konečne prehovoril. „Nevedel som, že bývaš s Adrianom.“
„Ty ho poznáš?“ Bola som prekvapená.
„Áno, a toto,“ jemne hadvihol ruky, v ktorých držal veľkú krabicu, „som mu priniesol. Jeho sekretárka mi dala túto adresu.“
„Jeho sekretárka...? To znamená, že ťa zastupuje?“
Prikývol. „Nie že by som právnickej kancelárii neveril, ale zaniesť to sem osobne je predsa len istejšie.“
Zamyslene som prikývla. „Ale Adrian sa domov ešte nevrátil, mal by byť v kancelárii.“
Malfoy pokrčil plecami. „Jeho sekretárka povedala, že šiel niekam s kolegom. Smiem to tu teda nechať?“
Pokrútila som hlavou, odstúpila od dverí a nechala ho vojsť dnu. „Polož to, kam chceš.“ Kým kráčal do obývačky, aby objemnú krabicu položil vedľa konferenčného stolíka, pozorovala som ho rozšírenými očami. Stretli sme sa prvý raz po tom, čo mi prakticky strkal jazyk do úst a naša konverzácia prebieha takto?! Teda, nie že by som bola v podobných veciach veľmi zbehlá, ale, hoci som takúto situáciu zažila prvý raz, viem, že to bolo trochu čudné. Správať sa, ako keby sa nič nestalo... človek by povedal, že mi to bude vyhovovať, no nebolo to tak. Nemohlo to tak byť, pretože on si sem pokojne nakráča a správa sa ku mne civilizovane! Úplne normálne! Ako sa vôbec opovažuje?! Ako sa odvažuje teraz sa tváriť, ako keby som sa mu nehnusila, lebo som iba jedna ďalšia chudáčka z radu červenovlasých Weasleyovcov. Prečo sa teraz snaží vyzerať, že mu to vôbec neprekáža?!
Nemohla som uveriť tomu, aká rozhnevaná som zrazu bola, ale ak zohľadním svoj depresívny deň (alebo skôr týždeň), tak to zas až tak nepochopiteľné nebolo.
„Poviem mu, že si tu bol,“ neurčito som zamrmlala, kým som sa snažila krotiť zlobu, ktorá sa rozrastala v mojom vnútri.
Zvrtol sa, pohľady sa nám stretli. „Dobre.“ Zaváhal. Netušila som, na čo čakal, ale nepáčilo sa mi to. Len som chcela, aby odišiel. Bolo hrozné dívať sa na neho a chcieť ho napriek tomu, čo si o mne myslel. Nenávidela som ten pocit.
Pohol sa ku mne a k otvoreným dverám, pri ktorýc som stále stýla a mne odľahlo. Odíde a ja ho už nikdy nebudem musieť vidieť. Bol už takmer vonku z bytu, keď sa zastavil a odmietal prekročiť prah. Zmeravela som, pretože bol pri mne príliš blízko. Nenápadne som o krok odstúpila, no myslím si, že si to aj tak všimol.
Obrátil ku mne tvár a... mlčal. Nechápavo som na neho zízala netušiac, čo ešte môže chcieť, ale keď som sa dívala do jeho napätej tváre, jasne som videla, že vo vnútri s niečim bojuje. Bola som zvedavá, čo to môže byť, no druhá časť mňa to radšej nechcela vedieť.
„Nikdy si nevyzerala byť ten typ ženy.“
Trhlo mnou. Čo tým myslíš?“ nahnevane som odvrkla. Netušila čom, čo tým chcel povedať, ale intuitívne som tušila, že to nie je nič lichotivé, takže som podvedome zaútočila.
„Na tom Silvestrovskom večierku,“ začal a mne sa zasekol dych v hrdle, „... podľa toho, ako si sa správala, by som nikdy nehádal, že si zadaná,“ opovržlivo zo seba vyklopil.
Už druhý raz v tento deň mi došli slová. Napokon som sa zmohla iba na úbohé: „Čo?“
„Ale to, čo ma najviac prekvapuje je, že si to robila priamo jemu pod nosom. Aj on bol na tej oslave, nie?“
„Kto on? O čom to hovoríš?“ vehementne som sa dožadovala.
„Adrian, predsa!“
Vyvalila som na neho oči. „Počkaj! Ty si myslíš, že chodím s Adrianom?“
„A dokonca s ním aj bývaš!“
Vydýchla som. „Ja nechodím s Adrianom. Adrian je gay!“ Slová ‚ty idiot‘ som radšej prehltla.
„Och!“ Ha! Kto sa cíti hlúpo teraz?! „Myslel som si...“
„Tak si sa mýlil,“ podráždene som odvrkla. Dobre, naozaj som na neho nemusela byť taká nepríjemná, ibaže v tej chvíli som si uvedomila jednu vec. To, že s Adrianom chodím, si začal myslieť až dnes, keď som mu povedala, že s ním bývam. Nemalo to nič spoločné s tým, čo sa stalo na večierku.
„Nevšimol som si, že je...“
„Je. Prečo? Prekáže ti to?“ spýtala som sa zostra. Po tom, aké problémy mal môj priateľ v práci, by som dnes ďalšieho podobného blbca vo svojej blízkosti nezniesla.
„Nie, nevadí mi to, iba ma to prekvapilo.“
„Fajn.“ Čakala som, kým sa konečne pohne, ale on tam stále iba stál. Nevydržala som to. Síce som nemala na večer nijaké špeciálne plány, ale postávať tam a cítiť sa trápne som tiež nemala v úmysle.
Načiahla som sa po kľučke. „Maj sa, Malfoy,“ ozvala som sa presne v tej istej chvíli, ako on povedal: „Pozri, Weasleyová, na tom večierku...“
Niet sa čomu čudovať, že sme obaja okamžite zmĺkli.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať,“ zašomrala som po chvíli. Vážne som nemala náladu počúvať jeho sračky. „Je mi jasné, že sa nič nezmenilo.“
Tento raz sa zatváril zmätene on. „Nič sa nezmenilo?“
„Iste že nie,“ takmer milo som odvetila, dokonca sa mi zdvihli kútiky úst, ale ten úsmev bol falošný. „Krátku chvíľu to vyzeralo, že áno, ale potom som pochopila, že sa nezmenilo vôbec nič. Nikdy sa nič nezmení.“
„Odpusť mi, Weasleyová, ale naozaj nemám najmenšie tušenie, o čom hovoríš.“
Zazrela som na neho. „Na tom nezáleží. Mal by si ísť.“ Tú trpkosť v hlase som mohla počuť aj ja, takže som si bola istá, že o nej vedel aj Blondiak.
„Počkaj,“ zarazil ma, keď som začala zatvárať dvere, hoci on ešte stále stál vo vnútri. Nahnevane som sa mu zadívala do očí, no prestala som tlačíť do dverí.
„Čo?“ Čo odo mňa môže ešte chcieť? Myslela som si, že bolo všetko jasné.
„Nenechala si ma dohovoriť. To, čo sa stalo na tom večierku, bol...“
„Nenechala som ťa dohovoriť,“ skočila som mu rýchlo do reči, „pretože to nemám záujem počúvať. Viem celkom presne, čo by si povedal, takže si to môžeme obaja ušetriť.“ No najmä som chcela ušetriť seba.
Malfoy sa zamračil, jeho bledé obočie sa takmer spojilo do jedinej zlovestnej linky. „Možno to vieš, ale aj tak chcem, aby si ma nechala povedať to.“
Už-už som otvárala ústa, aby mu v tom zabránila, no potom som si uvedomila, že bude oveľa jednodušie proste ho nechať. Vedela som totiž, že ak by som mu protirečila, mohli by sme sa tam hádať aj ďalšiu pol hodinu a na to som fakt nemala naládu.
Odvrátila som od neho pohľad a mlčky som trhla ramenami. Čakala som, čo sa bude diať.
„Vo chvíli, keď ti zmizla z tváre maska, som bol... ohromený. Tuším, ako to asi mohlo vyzerať a čo si si musela myslieť... čo si zrejme myslíš aj teraz. Neviem, čo si...,“ zasekol sa, ako keby nevedel nájsť tie správne slová, no tento raz som sa do toho nevložila. „Keď si odišla, oľutoval som, že som ťa nezastavil.“
Srdce sa mi bolestivo rozbúšilo a ja som na neho vyvalila oči. Čože?!
„Bol som príliš prekvapený na to, aby som sa za tebou vybral, hoci som chcel“
„Aj ja som bola,“ zamumlala som. „Ale ak si ma chcel zastaviť, prečo si ma nevyhľadal? Od večierku prešlo už niekoľko dní.“
Záporne pokrútil hlavou. „Videla si svoju tvár vo chvíli, keď si zistila, že som to bol ja? Pretože ja som ju videl. Bola si zhrozená, a potom si utiekla... to bolo dostatočne výrečné.“
„A videl si ty svoju? Pretože to nie ja som bola zhrozená, ale ty!“ ublížene som vyhŕkla a priala som si, aby mi nebolo tak hrozne počuť na hlase, že mi na tom záležalo. „Pozeral si sa na mňa, mlčal si a na tvári si mal ten výraz! Mohol si niečo povedať, mal si na to dostatok času, ale ty si iba mlčal. Čo som si mala myslieť?!“
„Úprimne... bol som šokovaný...“
„To aj ja,“ skočila som mu do reči, ale on pokračoval, ako keby som nebola nič povedala.
„... ale to neznamená, že mi to prekáža.“
A znova som nevedela, čo povedať. Fakticky mi to liezlo na nervy, pretože zvyčajne som vedela, ako reagovať.
„Nie? Nevyzeral si tak,“ podarilo sa mi povedať.
„Nie, lebo som bol prekvapený, ako som už povedal. A to, že si to bola práve ty... nikdy by som si niečo také nebol pomyslel.“
Nevedela som, či to myslel urážlivo, no aj tak ma to naštvalo. „Čo tým chceš akože povedať?“ Urážať v tejto chvíli mňa a moju rodinu by od neho nebolo práve najmúdrejšie.
„Myslím tým,“ začal a spravil ku mne krok, „že ťa poznám od detstva a hoci som vedel, že si temperamentná, nikdy som nemal ani len tušenia, že je v tebe toľko vášne.“
Posledné slová zašepkal, ale počula som ho veľmi dobre, pretože jeho tvár bola tak blízko mojej, že som cítila na perách horúčavu jeho dychu. Pokúšala som sa silou vôle spomaliť búšenie svojho srdca, pretože som sa obávala infarktu, no bez výsledku. Potom som sa však prestala snažiť, pretože moju pozornosť privábilo niečo iné. Niečo úplne iné. Jeho ústa prikryli moje pery a naliehavo sa začali pohybovať. Neboli to nežné bozky. Boli vášnivé presne tak, ako tie na večierku.
Odtiahol sa. „Pila si,“ zašepkal. Nepýtal sa, iba to konštatoval.
Prehltla som. Chrapľavosť jeho hlasu na mňa zapôsobila ako afrodiziakum. „Trochu vína.“
„Ale nie si opitá, však?“
Záporne som pokrútila hlavou. Ak by som bola opitá, vedel by o tom a ani by sa nemusel pýtať. „Prečo?“
„Lebo si chcem byť istý, že to robíš preto lebo to chceš a nie preto, že si vypila príliš veľa alkoholu,“ mumlal, kým mi perami prechádzal po spánku, líci až k čeľusti.
„Môžeš si byť istý, že toto je presne to, čo chcem robiť, Malfoy.“
Na pokožke som zacítila, ako sa usmial. „Môžeš ma volať Draco.“
„Ty ma nevoláš Ginny...“ podotkla som, moje slová boli skôr jachtaním. Kto mal čas normálne dýchať, keď na môj krk útočili jeho podmanivé pery?
„Chceš, aby som ťa tak volal?“
Bolo fascinujúce, aké pocity vo mne vyvolával jeho horúci dych hladiaci moju pokožku. „Nechcem, aby si ma volal Weasleyová... príliš veľa spomienok.“
„Dobre, Ginny, išla by so mnou zajtra na večeru?“
Odtiahla som sa. „Pozývaš ma na rande?“ Pochybovala som, že tú eufóriu, ktorá vo mne vybuchla, prehliadol. Nikto by nemohol byť taký slepý.
„Už to tak vyzerá. Pôjdeš teda? Mám talent na výber dobrých reštaurácií,“ chválil sa.
„Ale hej, no najprv poď sem,“ chňapla som po ňom, vtiahla ho hlbšie do bytu a zatresla som za ním dvere. Na to, čo sme sa chystali robiť, se svedkov nepotrebovali.
KONIEC
Epilóg
„No tááák, prosíííím,“ zatiahla Ginny a zadívala sa na Draca rozšírenými čokoládovohnedými očami. Bol to jeden z najlepších manipulatívnych pohľadov z jej repertoáru. „Urobíš to pre mňa?“
„Nechcem sa starať do vecí tvojho spolubývajúceho a ty by si sa nemala tiež.“
„On nie je iba môj spolubývajúci,“ ohnivo namietala, „je aj môj najlepší priateľ. A nestarám sa do jeho vecí, ja mu pomáham,“ poúčala ho.
Draco si povzdychol, odložil papiere, do ktorých sa márne snažil začítať, na konferenčný stolík a pritiahol si Ginny k sebe. „Keď mu chceš tak veľmi pomôcť, prečo sa ho teda nespýtaš, čo máš robiť miesto toho, že budeš konať za jeho chrbtom?“
„Pretože by mi povedal, že on si to vyrieši sám, lenže už to trvá dosť dlho a doteraz sa nič nezmenilo,“ rozčuľovala sa. „Už ma nebaví pozerať sa na to, aký chodí z práce zničený.“
„Zlato, naozaj si nemyslím, že by si sa do toho mala starať. Alex to určite neocení.“
Na perách jej zaihral jemný úsmev. Ich vzťah trval niečo cez dva mesiace a ona si všimla, že čas od času mal tendenciu volať ju podobnými prezývkami alebo inými zdrobneninami a neprestávalo ju to vyvádzať z konceptu. Nikdy by nepredpokladala, že Draco Malfoy niečo také niekedy použije a už vôbec nie, že tým osloví ju. Nemusela hádam ani hovoriť, že sa jej vtedy zakaždým zovrel žalúdok a vo vnútri sa jej rozlialo príjemné teplo.
„Ale... nemôžem to predsa nechať tak. Veď vieš, ako dlho to už trvá!“
„Možno, ale ak si to chce Alex vyriešiť sám, mala by si ho nechať.“
Ginny sa zachmúrila. „Lenže on nič nerobí a kto by mal niečo podniknúť, ak nie jeho najlepšia kamarátka?“
„Tým myslíš skôr jej priateľa, nie?“ sucho poznamenal, lebo do toho, čo od neho žiadala, sa mu vôbec nechcelo. Mala síce pravdu v tom, že Alexov šéf bol ten najväčší kretén, s akým sa doteraz stretol, ale ani tak sa mu jej žiadosť príliš nepozdávala. Nie že by mu prekážalo využiť svoje postavenie a vplyv na to, aby ho trochu postrašil, skôr sa obával toho, že Alex sa za to Ginny nepoďakuje.
„Ale to je predsa to isté,“ namietla a odtiahla sa, aby sa na neho mohla pozrieť. „Tak urobíš to? Pre mňa?“
Draco si povzdychol. Mal vôbec inú možnosť? Jej čokoládovým očiam nemal najmenšiu šancu odolať, tak sa o to ani nepokúsil. „Tak teda dobre.“
Aj keď to vôbec nechcel urobiť, za tie bozky, ktorými ho ihneď zaplavila, to predsa len stálo.
***
„To nemyslíš vážne!“ pobúrene vyhŕkla Ginny, kým kráčala po schodoch do svojho a Alexovho bytu. „Ako sa vôbec odvážil povedať ti niečo také!“ rozčuľovala sa.
Draco lebadolo pokrčil ramenami. Nebolo to prvý a zrejme ani posledný raz, čo sa mu niekto vyhrážal. „Zabudni na to, aj tak si myslím, že to boli iba prázdne slová.“
„Ale... si si istý?“ ustarostene sa opýtala a otočila sa k nemu. „Ako vieš, že to nemôže urobiť?“
„Mám predsa svedkov a Alexa, ten by si ihneď všimol, keby s tými dokumentami niekto manipuloval.“ Pohladil ju po chrbte a jemne ju pobozkal na spánok. „Nič proti mne nemôže podniknúť, netráp sa tým.“
„Ach, dočerta,“ zanadávala, „nemala som ťa o to žiadať. Teraz sa to obráti proti tebe!“ horekovala.
Draco sa uškrnul. „No, vidíš?! Toto je ďalší dôkaz toho, že by si mala dávať na moje rady.“
Ginny po ňom hodila podráždeným pohľadom. „To nie je vtipné, Draco! Čo keby sa mu nakoniec predsa len podarilo nejako poupraviť tie dokumenty a uškodiť ti v súdnom procese?“
„Ale také niečo sa nestane, na to nie je dosť dôvtipný a Alex je zase príliš bystrý, aby si niečo podozrivé nevšimol. Okrem toho, všetky dokumenty má v byte, takže nikto iný sa k nim nedostane.“
Ginny prikývla, keď jej konečne naozaj odľahlo. Teraz veľmi ľutovala, že Draca požiadala, aby Alexovmu šéfovy pohrozil. Naozaj si myslela, že ho to zastraší a nechá Alexa napokoji, no stalo sa niečo, čo by jej ani vo sne nenapadlo. On sa začal vyhrážať Dracovi. Jej Dracovi! Asi ešte nikdy v živote nebola nahnevanejšia, no keď jej došlo, čím sa mu vyhrážal, jej hnev sa zmenil na obavy.
Keď sa dostali k jej bytu, Ginny vytiahla prútik, aby zrušila ochranné kúzla, no skôr, než začala čarovať, sa zvrtla k Dracovi. „Mrzí ma, že sa to všetko nakoniec obrátilo proti tebe. Keby som to bola čo i len tušila, nikdy by som ťa o to nežiadala!“
„Nemá toľko moci, aby mi mohol spôsobiť skutočnú ujmu, Ginny, tak na to zabudni.“ Keď sa nahol a pobozkal ju, naozaj na to zabudla, pretože počas podobných aktivít nielen že bola ochotná zabudnúť na celý svet, ale on ju k tomu donútil. Po chvíli sa od neho so stále zatvorenými očami odtiahla, no Dracova tvár zostala tak blízko, až sa dotýkali nosmi.
„Merlin, toto sa mi nikdy nezunuje,“ zachrapčal a Ginny sa zasmiala.
Úplne sa od neho odtiahla, aby zrušila ochranné kúzla a otvorila dvere. Jedným pohybom prútikla zažala svetlo v obývacej miestnosti a pohľad jej ihneď dopadol na dve postavy rozvalené na pohovke. Ginny zostala stáť medzi dverami a iba nemo zízala.Alexova tvár do dvoch sekúnd sčervenala ako paprika, no Ginny si pomyslela, že aj ona by sa červenala, keby ju niekto nachytal od pása hore nahú, ako leží pod mužom, ktorý je podobne sporo odetý. Vlastne... mala pocit, ako keby sa červenala aj ona. Neznámy sa od Alexa rýchlo odtiahol, spod stolíka vytiahol košeľu a začal si ju obliekať, kým Alex sa neprestal tváriť, ako keby ho práve mama pristihla pri mastrubácii.
Napäté ticho napokon prerušil Draco. „Dobrý večer.“ Ginny mu na hlase počula, ako sa na tom náramne baví a mala chuť stúpiť mu svojím osem centimetrovým opätkom na nohu.
Toto bol moment, kedy sa Alex konečne prebral. Schmatol svoju košeľu, natiahol ju na seba, no s gombíkami sa neobťažoval. Miesto toho vstal z pohovky a zamračil sa na Ginny. „Teba som hľadal!“ vyhlásil.
Ginny nadvihla obočie. „Nepripadalo mi to tak.“
Alexova tvár znova trochu zružovela, no nedal sa tým vyviesť z miery. „Prečo bol tvoj priateľ dnes u môjho šéfa?“ takmer zakričal a Ginny na neho zízala v nemom úžase. Potom sa otočila na Draca, ale ten pokrčil plecami na znak toho, že nevie, ako sa to Alex dozvedel.
„Odkiaľ to vieš?“
„Odkiaľ si myslíš, že to viem?!“ vyštekol na ňu. „Sám veľký šéf ma o tom informoval! Ako si si dovolila poslať tam Draca, aby sa hral na nejakého ochranca slabších?“
„Ako vieš, že som ho tam poslala ja?“
Alex si odfrkol. „Ale prosím ťa! On má na rozdiel od teba dostatok rozumu na to, aby vedel, že sa nemá starať do cudzích vecí!“
Ginny sa už chystala začať brániť, keď sa do toho vložil Draco. „Ale no tak, nie je predsa nutné uchyľovať sa k urážkam. Ginny ma naozaj požiadala, aby som tam išiel, ale urobila to s najlepším úmyslom.“
Tento raz Alex svoj obviňujúci pohľad preniesol na blondiaka. „Prečo si ju vôbec poslúchol? Musel si vedieť, že by to nefungovalo, poznáš ho predsa!“
Draco pokrčil ramenami. „Disponuje dobrými presvedčovacími schopnosťami.“
Toto trochu odľahčilo atmosféru. Alexov spoločník sa uškrnul a aj Alexovi sa na tvári objavil malý úsmev.
„Alex,“ ozvala sa Ginny, „ja viem, že som zrejme všetko iba zhoršila, ale naozaj som ti chcela iba pomôcť. Mrzí ma to, nemala som sa do toho miešať, ale bála som sa o teba! Stále si hovoril, že si to vyriešiš sám, no ja som nijaké výsledky nevidela. Myslela som si, že ak by za ním šiel Draco, tak s tým prestane.“
„To je dôkaz o tom, že ho vôbec nepoznáš,“ sucho skonštatoval Alex a sadol si späť na pohovku.
Aj Ginny s Dracom sa presunuli hlbšie do bytu a posadili sa. „Nepredstavíš nás?“ potichu sa spýtala po asi minúte, čo na ňu Alex zazeral.
„Raphael, toto je Ginny, moja spolubývajúca a jej priateľ Draco Malfoy - jeden z mojich klientov.“
Raphael im obom podal ruku, našťastie už bol slušne oblečený a všetky gombíky na košeli mal na rozdiel od Alexa zapnuté.
„Hm... ako ste sa spoznali?“ snažila sa Ginny trochu rozvíriť dusno.
„Vlastne som Alexov kolega,“ priznal Raphael.
„Och, aha,“ hlesla Ginny, „tak to zrejme máte aspoň tušenie, čo mal znamenať ten výstup.“
Raphael sa na ňu usmial. „Viem, a vlastne som sem prišiel pre to, aby sme s Alexom dotiahli dokonca posledné detaily na našom prípade. Podáme na nášho šéfa žalobu.“
Ginny na neho vyvalila oči. „To naozaj?“
„Naozaj,“ odvetil jej Alex, ešte stále mrzutý. „Keď som ti povedal, že to riešim, neklamal som, iba to trvalo trochu dlhšie, než som predpokladal.“
„Ale veď si mi povedal, že nikto z tvojich kolegov by nebol ochotný svedčiť proti nemu.“
„Donedávna to tak naozaj bolo, ale Raphael si to napokon rozmyslel.“
„Aha, nuž, to som naozaj rada. Dúfam, že sa to podarí a vyhráte.“
„A ja zas dúfam,“ povedal Alex, „že si sa poučila a už nebudeš strkať ten svoj pehatý nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je.“
Ginny sa na neho zaškľabila. Potom sa otočila na Draca a usmiala sa. „Neboj sa, poučila som sa.“
„No, len aby,“ skepticky prehodil Alex. „A ty sa viackrát nedaj obalamutiť jej veľkými očami a dohliadni na to, aby prestala robiť kraviny,“ adresoval Dracovi.
Blondiak ledva potláčal úškrn. „Budem sa snažiť.“
Ginny sa na pohovke oprela a Draco okolo jej ramien obtočil ruku. „Takže nakoniec všetko dobre dopadne, nie?“
Raphael pokrčil plecami a zadíval sa na peknú kôpku lajstrov, ktoré boli porozkladané na konferenčnom stolíku. „Tak v to obaja dúfame.“
„Musí... po tom všetkom, čo sme si prežili...“ zamyslene zamumlal Alex a Ginny prikývla. Otočila sa k Dracovi, ktorého oči ju pozorne sledovali. Mala dojem, že vie, na čo myslí. Nakoniec všetko dobre dopadne. Po tom, čo všetko si v živote obaja prežili, musí